Nemožno pochybovať, že základom psychickej činnosti zvierat je mechanizmus reflexu, inštinktívna reakcia organizmu na rôzne vplyvy. V mnohých prípadoch sa však stretávame s niečím, čo prekračuje rámec inštinktu.

V rodine Berberových v Baku si v domácich podmienkach vychovali leva, ktorého volali King. Toto bystré zviera, miláčik dospelých a detí, zahynulo hlúpou náhodou. Stratu ťažko niesli všetci členovia rodiny, ale Kingova smrť otriasla najviac ich psom.

Uhynul po niekoľkých dňoch a ako ukázala pitva, príčinou smrti bol infarkt. Srdce zvieraťa neunieslo zármutok zo straty.O psej vernosti sa traduje množstvo historiek.

A ťažko by sme mohli tvrdiť, že všetky sú iba výmysly. Kto z nás nepočul o psoch, ktoré zostávajú svojim pánom neuveriteľne verné? Sú prípady, že pes chodí dlhé roky k brehu a tam čaká na návrat rybára, ktorý sa utopil. Inokedy dlho čakáva na stanici autobusu a medzi cestujúcimi dychtivo vyzerá svojho jediného priateľa, ktorý tu pravidelne vystupuje cestou z práce. Ked” sa nedočká, vlečie sa smutne domov.

A toto je prípad zo Slovenska z osady Túzok v Dunajskostredskom okrese z r. 1972. Sučka Bela, patriaca miestnemu poľovníckemu združeniu, si tak obľúbila istého poľovníka, ktorý sem prichádzal každý piatok popoludní, že ho vždy v tento deň, a nie iný, čakala už od predpoludnia pred jeho malým domčekom. Alebo iná sučka zabránila v katastri obce Devínska Nová Ves pri Bratislave r. 1967 poľovníkovi vojsť do vody za odstrelenou divou husou, ktorú sama odmietla vyhľadať.

Pozor dobrý pes

Bolo to močaristé miesto a pre spleť rastlín životu nebezpečné. Na Morave sa stal roku 1971 takýto prípad: V noci zomrel na infarkt myokardu domáci. Jeho vlčiak bolestne zavýjal, hoci sa do bytu, kde menovaný zomrel, ani nedostal. Pes prestal prijímať potravu, až napokon na štvrtý deň po pohrebe svojho gazdu uhynul. Aj v týchto prípadoch, pravdaže, nejde o nijaké nadprirodzené vnuknutia, ale predbežne iba o čiastočne vysvetliteľné materiálne javy.
Veľmi zaujímavý príbeh sa odohral v Rige.

Istý Titov prišiel na chatu a začal upratovať záhradu. Zrazu počul, že za kôlňou skučí pes. A súčasne spozoroval, ako tam beží malý psík s veľkou kosťou v zuboch. Za kôlňou so zvesenou hlavou sedela veľká sivá doga a dva psíky ju akoby podopierali. Psík s kosťou k nej pribehol, postavil sa na zadné nohy a podal jej kosť.Vyšlo najavo, že ked doga pred niekoľkými dňami preliezala plot, zachytila sa háčikom obojka o drôt, ktorý bol pevne napnutý vysoko nad zemou.

Nemohla sa hýbať, len sedela so spustenou hlavou. Titov sa neodvážil priblížiť, lebo pes nemal náhubok. Pokúšal sa vyvliecť háčik palicou, ale márne. Z obavy, či sa doga na neho nevrhne, vzal si lopatu a začal sa k nej pomaly približovať. Pes najskôr ceril zuby a vrčal, ale keď pochopil, že mu chcú pomôcť, prosebné zakňučal. Titov natiahol ruku k obojku a uvoľnil ho. Doga vstala a neistým krokom odchádzala. Psy ju obklopili a ona ich všetky olízala. Veď ju niekoľko dní kŕmili.

Novinár Vasilij Peskov, ktorý často písal o zvieratách, rozprával iný príbeh V lesnom revíri vo Voronežskej oblasti dlho nemohli chytiť dva veľmi nebezpečné vlky, ktoré napádali čriedy oviec. Najzaujímavejšie bolo, že ovce boli zahrdúsené bez najmenšieho pohryznutia. Neskoršie sa prišlo na to, že vrahmi oviec bol starý skúsený vlk a mladá vlčica. Vlk stratil zuby, ale nestratil silu a životné skúsenosti. Múdrosť a mladosť sa spojili; vlčica pri kŕmení trhala pre bezzubého druha kusy mäsa.Mohol by takýto zväzok vzniknúť bez oddanosti a priateľstva?
Osobitne zaujímavé je priateľstvo, v ktorom sa prejavuje vľúdnosť, porozumenie a vďačnosť medzi celkom rozdielnymi predstaviteľmi sveta zvierat. Napríklad v starom parku jaltského sanatória na Kryme žije už niekoľko rokov rodina pávov. Raz na jeseň, keď pávy raňajkovali, priletela k nim unavená a hladná vrana. Uchytila korku chleba a začala ju dychtivo zobať. Starý páv sa na ňu pozrel a urobil jej vedľa seba miesto. Pávy nevyhnali návštevníčku ani na druhý deň a vrana sa tak stala chovanicou pávej rodiny.
Za toto priateľstvo sa vrana odvďačila. Raz si starý páv poranil krídlo, sedel na jasene, kde celá rodina bývala, a nemohol zletieť na zem k potrave. Jeho operení príbuzní bezradne prešľapovali pod stromom. Vrana pochopila, že potrebuje pomoc, nabrala do zobáka omrvinky chleba, vyletela na konár a začala páva kŕmiť ako vlastné mláďa. Na strom mu nosila potravu až dva týždne, kým sa nevyliečil.
Vľúdnosť, priam starostlivosť mnohých zvierat k blízkej bytosti sa osobitne výrazne prejavuje vo vzťahu k mláďatám. Všetci poznáme mnoho názorných príkladov. Medzi ne patrí spoločná starostlivosť celej čriedy o mláďa, sebaobetovanie rodičov pre záchranu detí a adopcia cudzích, ešte neskúsených mláďat, ktoré stratili rodičov. Zvieratá ľahko prijímajú i mláďatá iných druhov, kŕmia ich, chránia a učia ako vlastné.
Istý strážny pes nielenže adoptoval kurča, ale priam ho „vysedel”. Stalo sa to tak, že raz bežal okolo hniezda kvočky a uvidel vajíčko, ktoré ležalo bokom. Opatrne odniesol vajce, z ktorého sa už klulo kuriatko, do izby a položil ho na pohovku. Potom kuriatku pomohol rozbiť škrupinu a vyliezť z nej. Ako adoptívny rodič sa o mláďa staral s neuveriteľnou trpezlivosťou: lízal ho, sušil na slniečku a chránil pred ostatnými operencami.
Vľúdnosť, vernosť, súcit. Pocity spokojnosti, radosti a smútku… To všetko nemožno uprieť svetu zvierat. Je to zaujímavý a jedinečný svet, hodný zamyslenia…

Strakatý pes s okrúhlymi labami a ospanlivým výzorom ležal natiahnutý pred prahom. Ležal práve tak, aby každý, kto vchádza dovnútra, musel oňho zakopnúť, a on s ním mohol prekĺznuť dnu.
Vnútri hneď zaliezol pod stôl a tam sa blažené rozva-lil. Keď niekto zo sediacich zavadil oňho nohou alebo mu šliapol na doširoka roztiahnuté predné nohy, vyskočil a zúrivo vyštekol:
No tak, ľudia, dávajte predsa pozor, veď som tu!
Trezor žrával zo starého smaltovaného kastróla. Bola o spoločná nádoba pre všetky zvieratá v dome — pre tri mačky a pre Trezora. Strčil papuľu do kastróla a vyberal si tie najväčšie a najchutnejšie kúsky.
Mačky trpezlivo sedeli okolo neho, olizovali sa a netrúfali si vyrušovať ho v panskej hostine. Keď sa niektorá z nich predsa len pokúsila vopchať hlavu do kastróla. Trezor tak zúrivo zavrčal, že sa mačky rozpŕchli.
– Fuj, ty obluda, si ako tiger! – rozkričala sa pani.
Trezor sa na ňu skúmavo zadíval a pokúšal sa pochopiť, či je tiger dobrý alebo zlý.Keď’ sa vyspal a prebudil, neochotne vyliezol spod stola až popoludní, ked sa pani chystala do práce.
Bola predavačkou a Trezor často prekfzal pomedzi nohy zákazníkov i ta, do obchodu. Keď’ dlhší čas nikto nevošiel dnu, otvoril si dvere hlavou a potom vyčkáva-vo sedel pred pultom.
— Čo mám s tebou robiť? — povedala pani. — Zarobil si si, tu máš!
A hodila mu kúsok cukru, zlomený medovník alebo stlačený bonbón.
Trezor prehltol maškrtu a potom zaspal pred teplými kachľami pri dverách alebo hneď’ vybehol na ulicu, zoširoka sa roztiahol a potom so slastným skučaním odbehol dráždiť brata Muchtara.
Muchtar bol farbou i celkovou stavbou tela úplne rovnaký ako Trezor, ale povahu mal celkom inú. Trezor bol nenapraviteľný darmožráč, lišiak a nemotorný tvor, ale jeho brat Muchtar bol bystrý, vynikal najmä na poľovačke a predovšetkým bol veľmi zlostný. Preto bol na retazi.
Bol to preňho, slobodného a prudkého tvora so štíhlym telom a rýchlymi nohami, trpký život. A k tomu všetkému ešte pribehne k nemu brat, začne vrčať a roz-hrabúvať sneh, niekedy sa prehrabe až na zem, obhry-zie celý stĺp, rozhryzie poleno na triesky a ukazuje, ako a čo by s Muchtarom porobil, keby sa mu chcelo.
Muchtar na celý ten výsmech odpovedal divým chr-čaním, trhal sa na retazi, škrtil sa, takmer sa zadusil, oči mu podbehli krvou, z papule mu kvapkala pena a niekedy dokonca pretrhol obojok alebo aj reťaz, a potom sa po ulici kotúľalo strakaté klbko dvoch psov, rozfŕkavalo sneh, vrážalo do siahovíc, vedier a debien. Psy sa navzájom tak poprepletali, že ich nebolo možné odtrhnúť od seba.
Keď’ sa napokon pustili, kúsok odbehli, chvíľku si poležali, olízali sa a znovu: Vrrr, rraf, vrrr…
Najčastejšie sa ruvali v zime, pravdepodobne z nudy. Keď’ sa pobili tak, že už viac nevládali, až do úplného vysilenia, na dlhší čas sa upokojili, a ked sa náhodou stretli, nevšímavo odvracali hlavu.
V lete sa Trezor s nikým neruval. Celkom ho zaujali starosti o sladkosti, ktoré sa naučil mámiť od detí a ľútostivých tetiek, čo prišli do dediny z mesta. Ked jeho brat Muchtar plával v rieke za pánovou loďkou alebo pobehoval po brehu a niečo vyhrabával, prípadne strážil skromný majetoček rybárov, Trezor pobehoval po dedine od domu k domu.
Sadol si proti dverám alebo otvorenému oknu a čakal, kým mu niekto hodí kúsok cukru alebo dajakú inú dobrotu.
Ked mu dlho nič nedávali, prihlásil sa štekotom a napokon dostal, čo chcel.

Pomaly chrumkal cukor, olizoval sa a podával velikánsku labu dobrodincovi alebo si ľahol pred vráta a chvíľu „strážil” tých dobrých ľudí, ich dvor a majetok.
Jeho pracovná norma závisela od množstva lahôdok, ktoré dostal. Ked mu dali málo cukru, neležal dlho pred vrátami, ale hneď’ odbehol k ďalšej chalupe.
Ked sa začala blížiť jeseň. Trezor bol čoraz smutnejší. Mestskí ľudia z dedinky odchádzali a on každú rodinu odprevádzal k autobusovej zastávke. So sklopenou hlavou a ovisnutým chvostom sa dotiahol k hradskej a ľahol si do tieňa.
Ked autobus zašiel za most cez rieku a zmizol za ostrovčekom smrekov. Trezor už zase mal chvost hore, uši nastražené a s veselým štekotom sa vracal do dediny.
V jeseni bol veľmi úctivý k všetkým obyvateľom. Blížil sa totiž čas zakáľačiek — čas hodov pre psy, mačky a vtáctvo. Kamkoľvek sa človek pozrel, zazrel pred niektorou chalupou na topoľoch a čremchách mračná vrán, strák a kaviek. Na plotoch sedeli mačky a čakali. A na zemi Trezor s hlavou na labách. Všetci napäto a mlčky vyčkávali — v tomto dome, v tejto chalupe zarezali ovcu, jalovičku alebo býčka.
Gazdovia oderú jalovičku, mäso dajú vyvetrať do komory a začnú pražiť zemiaky s čerstvým mäsom.
Nad dvorom poletuje kŕdeľ vrán, jedna druhej kradne korisť, mačky so svietiacimi očami pobehujú, syčia, prskajú jedna na druhú.
Trezor sedí so svojou výslužkou za humnami, v labách si pridŕža chutnú korisť. Naňho nikto nezabudne a vždy mu niečo pohodí.
Raz takto ohrýzal kosť, až mu zuby škrípali, a z topo-ľov naňho civeli hladné vrany. Podchvíľou sa celý kŕdeľ presúval, vrany zlietavali z konárov, poletovali nad Trezorom a strašili ho krákaním. Dobiedzali doňho, ale pes si ich nevšímal a ďalej pokojne ohrýzal bielu chrumkavú kosť.
Jedna stará odvážna vrana si sadla priamo pred neho a čakala, kým pes trochu znepozornie alebo si zdriemne. Drobnými krôčikmi, akoby išla výlučne za svojimi záležitosťami, obchádzala okolo hodujúceho psa, vrážala do zeme zobák, čosi odtiaľ vyťahovala, a zrazu bola celkom blízko. Dodala si odvahy ukradnúť psovi kosť — ale kdeže! Trezor bol pripravený a vyskočil tak rýchle, že vrana div neprišla o chvost.
Stará vrana si sadla na konár topoľa, dívala sa na Trezora, rozmýšľala, uvažovala a napokon vymyslela veľký strategický plán. Zakrákala a prikázala svojej rodine, aby robila presne to, čo ona. A vrany začali chodiť okolo psa, priletovali k nemu a dokonca naňho pokrikovali.
Pes by bol mal vtedy schmatnúť kosť a zaliezť s ňou niekde pod strechu, ale kdeže! Buď bol taký lenivý, alebo si myslel, že je bohvieaký chytrák či silák, a doplatil na to.
Stará vrana chodila okolo psa, potom ho zobákom chytila za chvost a poriadne ním trhla. To pes nevydržal, vyskočil a so zúrivým štekotom sa pustil za vranou. Srsť mal zježenú, oči mu zlovestne blčali.
Vrana predstierala, že sa naľakala, kúsok odletela, zamávala krídlami, potom odletela ešte o tri kroky, triasla sa od strachu, zobák mala bezmocne otvorený.

A práve na to Trezor čakal — skočil za vranou a už-už ju držal za chvost.
V tej chvíli vrania rodina schmatla kosť a odniesla ju za dedinu do záhrad. Tam začali vrany krúžiť pri delení koristi.
Trezor sa vrátil na svoje miesto, kde ohrýzal kosť, oňuchával zmrznutú trávu, rozhrabával zem, obzeral sa, uši mu ovisli — a nemohol to pochopiť: kosť tu bola, a zrazu jej niet! Kam sa podela? A na bidle sedela vrania mama, natriasala sa a vykrikovala:
Trúba! Trúba!
Trezor sa rozbehol do dediny, plašil vrany a straky a dúfal, že mu zase niekto pohodí kosť, prípadne aj kúsok mäsa.
Minulú zimu, keď bolo veľa snehu, sa Trezor s Muchtarom veľmi zúrivo pobili. Trezor prehrýzol bratovi nejaký nerv na hlave a Muchtar začal strácať sluch. Poľovný pes rýchle ochabol, stlstol, začal chodiť pomaly, uši mu ovisli a chvost mu vypízol. Chorého psa napokon vystriedal nový. Bol to Dunaj.
A Muchtar zmizol z dvora.
S Trezorom sa začalo diať čosi nepochopiteľné. Aj on zrazu zostarel, prestal si všímať maškrty, prestal pošte-kávať a odprevádzať svoju paniu do obchodu. Nakoniec sa zobral a odišiel z dediny na päť vierst od domu. Usadil sa v opustenej maštali, spával na slame a živil sa bohviečím.
Jeho pani bola neraz v susednej obci a volávala Trezora, aby šiel s ňou, ale pes vinovato vrtel chvostom, na kúsku cesty ju odprevádzal, ale v poli si zrazu sadol a nechcel ísť ďalej.
„Trezor! Trezor! Pod so mnou, pod domov!”
Pes akosi starecký zaštekal, akoby chcel povedať:
Nemôžem! Nemôžem odísť… Odpusťte!…
Možno, že za tou dedinou, za tou maštaľou bol zakopaný Muchtar, možno sa v Trezorovej hlave niečo vyšinulo. Ktovie?
Ale bez psa bolo zrazu smutno, dedina akoby stratila jednu živú dušu, stíchla, osirela…

Zemetrasenie patrí od nepamäti medzi metly- ľudstva. V posledných rokoch, s postupujúcim poznávaním geofyzikálnych procesov vnútri Zeme sa začína intenzívne rozvíjať výskum predpovedania zemetrasení.

Skúmajú sa napríklad zmeny magnetického poľa Zeme, sklony zemského povrchu, variácie atmosferického tlaku, zmeny hladín studní a ďalšie javy, ktoré zemetraseniu predchádzajú.

Už tisíce rokov si ľudia všímajú zvieratá, ktoré katastrofu vycítia a svojím nepokojným správaním na ňu často aj upozorňujú. O takýchto prípadoch máme správy z Indonézie a Nového Zélandu, z Kalifornie i z Rumunska, z Indie a Číny. Dva dni pred osudným 5. októbrom 1948 prišli do istej turkménskej inštitúcie niekoľkí starčekovia. „Je zle/’ povedali. „Bude zemetrasenie. Hady a jašterice vyliezli z dier, to neklamné znamenie.”

A naozaj, o dva dni zničilo zemetrasenie hlavné mesto republiky Ašchabad. Vtedy sa stala aj príhoda, o ktorej napísal známy sovietsky publicista Vasilij Peskov: „Cestoval som vlakom a človek sediaci vedľa mňa v oddelení vytiahol rodinné fotografie. Medzi obrázkami som uvidel snímku ovčiarskeho psa. „Toho psa/’ vravel ten človek, „mám rád ako blízkeho druha.

Žili sme so ženou v Ašchabade. V noci pred zemetrasením sme sa vrátili domov neskoro a ešte sme hneď nešli spať. Hrabal som sa v akýchsi papieroch a žena čítala knihu. Malá dcérka spala v postieľke. Zrazu pes vyskočil, schytil dievčatko za košieľku, zdvihol ju a vrhol sa s ňou von zo dverí. Určite zbesnel! Schytil som pušku a spolu so ženou sa ženieme za nimi. Vtom sa nám všetko za chrbtom zrútilo.”
V marci 1956 vybuchla na Kamčatke sopka Bezymjannaja. Zistilo sa, že tu nezahynul ani jediný medveď. Všetky včas vyliezli z brlohov a uchýlili sa do bezpečia.
Zaujímavý článok o týchto otázkach priniesol maďarský ústredný denník Népszabadság. Japonskí odborníci vraj začali s laboratórnymi pokusmi o význame správania sa zvierat pre predpovedanie zemetrasenia už v tridsiatych rokoch. Až tridsať rokov neskôr začali túto problematiku skúmať na amerických univerzitách.

Dnes je jasné, že nejde o akési nadprirodzené, mystické tajomstvá. Zmysly zvierat reagujú na tie geofyzikálne javy, ktoré sa objavujú pred veľkými zemetraseniami. Existujú zložité väzby, ktoré sa predbežne nepodarilo dostatočne objasniť — ale ktoré spočívajú na reálnych fyzikálnych a biologických základoch.
V Japonsku sa už viac ako päť storočí rozpráva legenda, podľa ktorej v hlbinách Zeme žije obrovský sumec, ktorého pohyby vyvolávajú zemetrasenie.

Legenda nepochybne súvisí s tým, že pred zemetrasením sa ryby a najmä sumce správajú mimoriadne. Objavujú sa vo veľkých skupinách na hladine, zmätene plávajú a napokon vyskakujú z vody. Známy japonský biológ profesor Hatori sa rozhodol experimentálne si overiť vzťahy medzi zemetrasením a čudným správaním sa sumcov.

Niekoľko zvierat dal do veľkého skleného akvária, a potom občas silno zaklopal na stenu. Sumce buď nereagovali vôbec, alebo sa správali rovnako ako v prírode niekoľko hodín pred katastrofou — vyskakovali z vody.
Po dvoch rokoch pokusov sa zistilo, že ryhy reagovali na klopanie iba vtedy, keď v tom dni asi do sto kilometrov bolo zemetrasenie.

Na tomto základe sa potom mohla vypracovať predpoveď, ktorá sa na 95 percent ukázala ako správna. Keď sumce “ná klopanie nereagovali, takmer s určitosťou sa mohlo predpokladať, že v budúcich 24 hodinách zemetrasenie nebude.
Pri týchto javoch sa potvrdila aj dôležitá úloha elektrického prúdu. Ak akvárium elektricky izolovali od zeme, sumce na klopanie nikdy nereagovali, aj keď o niekoľko hodín bolo zemetrasenie. Profesor Hatori teda dospel k záveru, že sumce sú schopné vnímať veľmi slabé elektrické poruchy, ktoré o niekoľko hodín predchádzajú vlastným pohybom zemskej kôry.

Nedávno našli vedci rybám orgán, ktorý vníma nielen pohyb vody v ich blízkosti, ale aj chvenie nízkej frekvencie, predchádzajúce veľkým otrasom. Okrem toho je známa veľká citlivosť rýb na minimálne zmeny napätia elektrického poľa.
Väčšine zemetrasení predchádza veľmi slabé chvenie pôdy, ktoré je na hraniciach merateínosti. Niektoré zvieratá — najmä dážďovky, potkany, myši, hady, mravce a psy — ich pravdepodobne vnímajú.

Pred nedávnym zemetrasením v Rumunsku vyliezli v meste Kluž na povrch zeme desaťtisíce dážďoviek. Podľa japonských pozorovaní potkany a myši signalizujú otrasy niekoľko dní dopredu. Pred veľkým zemetrasením vo februári 1975 v Číne pozorovali, že sa hady prebudili zo zimného spánku a plazili sa po snehu. Podľa sovietskych prameňov pred zemetrasením sa mravce v celých húfoch dajú na pochod a nesú so sebou i svoje vajíčka.
Aj vtáky sa pred zemetrasením správajú mimoriadne. Čínski biológovia podrobne preštudovali holubie telo a v nohe objavili doteraz neznáme, malé eliptické telieska, ktoré sú navzájom prepojené zväzkami nervov. Tieto telieska reagujú aj na chvenie s amplitúdou tisíciny až desaťtisíciny milimetra.

Keď jednej skupine holubov telieska odstránili, spozorovali, že tieto vtáky blížiace sa zemetrasenie nesignalizovali, ale ich neoperení druhovia sa splašili už niekoľko hodín pred prvými otrasmi pôdy.
Americký biológ Keeton dokázal, že vtáky aj včely majú schopnosť reagovať na také malé zmeny magnetického poľa, aké sú niekoľko hodín pred otrasmi Zeme. Okrem toho sa zistilo, že poštové holuby vnímajú zvuky s veľmi nízkou frekvenciou, ako aj minimálne zmeny atmosferického tlaku.

A práve tieto javy často predchádzajú zemetraseniu.
V poslednom čase prišli vedci na to, že pri zemetrasení sa zvyšujú elektrické prúdy, vznikajúce vnútri Zeme pri deformácii hornín. Pri vybití silných elektrických polí vnútri Zeme mieria do ovzdušia prúdy elektrónov. Na oblohe vzniká žiara. Práve tak to bolo aj 26. apríla 1966 v Taškente: niekoľko sekúnd pred otrasom sa nad mestom objavila žiara. Aj pred týmto zemetrasením zaznamenali v Taškente neobyčajné správanie sa zvierat. Istý obyvateľ mesta choval štyridsať holubov. Pol minúty pred prvými otrasmi holuby s pleskotom krídel opustili holubník, chvíľu lietali v tme, potom sa usadili na streche. Neskôr sa kŕdeľ takto pustil na krídla pred každým otrasom.
Je zaujímavé, že aj niektoré rastliny predpovedajú blížiace sa sopečné výbuchy. Je to napríklad prvosienka kráľovská, rastúca na Jáve. Kvitne len pred sopečným výbuchom. To upozorňuje obyvateľov najbližších dedín na blížiacu sa katastrofu. Prvosienku tam preto nazývajú „kvietkom zemetrasenia”.Táto schopnosť prvosienky dlho zostávala záhadou. Vysvetlenie našli bieloruskí fyzici, ktorí objavili prudké zrýchlenie pohybu kvapalín v kapilárach rastlín vplyvom ultrazvuku. V ultrazvukovom poli, ktoré vzniká pri zemetrasení a pri výbuchoch sopiek, sa šťavy v kapilárach rastlín pohybujú oveľa rýchlejšie a umožňujú tak rastline rýchlejšie rozkvitnúť.
Možno konštatovať, že schopnosť predpovedať zemetrasenie sa pri zvieratách čiastočne zakladá na ich vnímavosti na zmeny elektrických a magnetických polí Zeme a čiastočne na vnímavosti na chvenie pôdy. Napokon je už dávno známe, že zvieratá pomerne citlivo vnímajú zosilnenú ionizáciu vzduchu.
Vysvetlenie všetkých týchto prírodných tajomstiev azda umožní zostrojiť mimoriadne citlivé prístroje, ktoré budú včas predpovedať ničivé otrasy zemskej kôry.

Kult zvierat bol v starom Egypte veľmi rozšírený. Mnohí verili, že nielen ľudské, ale aj zvieracie telo môže byť schránkou božského ducha. „Božské” zvieratá po smrti balzamovali a vystrojili im štátny pohreb.

Dodnes sa zachovalo množstvo takýchto múmií. Keď profesor dr. Ekkehard Kleiss rôntgenoval exponáty z egyptsko-orientálneho oddelenia viedenského kuľtúrno-historického múzea, objavil dokonca falzifikáty. Medzi nimi napríklad mumifikovaného krokodíla, ktorý mal namiesto kostry rozmrvené škrupiny vajec.

So starým Egyptom sú neodmysliteľne späté sfingy a pyramídy. Obrovské levie telo s mužskou hlavou už päť tisícročí stráži cintorín mastabských hrobov na okraji púšte. V ríši bohov starého Egypta sa vyskytuje množstvo príkladov na čudné uctievanie. Ale ktovie, či máme právo robiť si zo starých egyptských „bohov” posmech.

Veď počas tisícročného vývoja prešlo staroegyptské náboženstvo nesčíselnými zmenami, ktoré vnášajú trochu svetla do predstavy o rozličných božstvách.Od najstarších čias mali starí Egypťania málo božstiev s ľudskou podobou. Bohovia poioľudia — polozvieratá pravdepodobne predstavovali prechodnú formu od čisto zvieracích k ľudským, ktoré sa našli vo vyšších kultúrach. Zvieracia hlava na ľudskom tele asi predstavovala povýšenie nad človeka.

Vtedy si totiž ľudia uvedomovali, že zviera v niečom predstihuje človeka, ktorý v mnohom závisí od zvierat. Zároveň však zviera predstavovalo pre starých Egypťanov časté nebezpečenstvo, ktoré chceli odvrátiť tým, že uctievali jeho podobu. Kult boha krokodíla Sebeka, rozšírený po celom Egypte, pochádzal z toho, že Egypťania dúfali, že si zviera takto obmäkčia. Z podobných dôvodov uctievali asi aj hada.

Býka Apisa uctievali ako symbol sily a plodnosti. Čierne býky s bielymi fľakmi a trojuholníkovou lysinou na čele stelesňovali boha slnka Re a často ich zobrazovali so slnečným kotúčom medzi rohmi. Vták Ibis zas predstavoval múdrosť a bol zasvätený bohovi Thotovi. Thot bol vlastne tlmočníkom v ríši mŕtvych a časomeračom. Patrí medzi najstarších bohov a niekedy ho zobrazovali ako paviána.
Osobitné miesto má skarabeus, ktorý je ešte aj dnes talizmanom. Skarabeus posvätný (Scarabeus sacer) bol symbolom boha Slnka a opakujúceho zmŕtvychvstania, čo sa vysvetľuje jeho zvláštnym správaním. Samičky vytvárajú hlavou a prednými nôžkami malé guľky z hnoja, ktorými obalia svoje vajíčka. Zahrabú ich do zeme a hnoj potom larvy dočasne vyživuje. V guľkách videli Egypťania kotúč slnka a zdroj obnovujúceho sa života.

Posvätné Zvieratá

Preto do múmií často vkladali namiesto srdca skarabea.Zobrazenie bohov ako zvierat malo aj tú funkciu, aby sa určité vlastnosti stali zrozumiteľnejšími. Preto napríklad zobrazili faraóna aj ako šakala, sokola alebo leva. Usilovali sa zvýrazniť jeho vynikajúce vlastnosti.Okrem božského zvieraťa, ktoré chovali v blízkosti modlitební, posvätnými boli aj iné druhy. V rozličných mestách a krajoch vládol rozmanitý kult zvierat — bohov, čo potom viedlo k povrchnej zbožnosti.

Na základe vykopávok sa možno domnievať, že zvieratá žili aj v chrámoch. Mali tu voľnosť pohybu a súčasne ich veriaci mohli obdivovať. Na veľké sviatky navštevovali chrámy so zvieratami aj faraóni a vodili ich do sprievodov.Ak posvätné zviera uhynulo, bolo to znamenie, že duch boha vstúpil na nebesá.

Zviera malo štátny pohreb so všetkou nádherou a prepychom. Zabalzamovali ho za účasti obyvateľov mesta. Podľa zachovaných zvyškov možno usudzovať, že postupovali podobnými metódami, ako keď mumifikovali ľudí. Aj zvieratám dávali do hrobov také isté šperky a poklady ako ľuďom. Časom sa však názory na posvätnosť určitých zvierat menili a vyskytovali sa dokonca aj spory. Vážený grécky filozof Plutarchos podáva správu o vojne medzi mestami Oxyrhyn-chos a Kynopolis, pretože obyvatelia Kynopolu zjedli rybu z Oxyrhynchosu, ktorá bola posvätná.

Obyvatelia Oxyrhyn-chosu na odplatu zabíjali psy, ktoré uctievali v Kynopolise. Vznikli až také roztržky, že museli zakročiť Rimania. Podľa iných správ obyvatelia Théb vypovedali kvôli psovi vojnu Rimanom. Mŕtve „božské” zvieratá pochovávali na cintoríny vedľa ľudí. Pri balzamovaní mŕtvoly kládli však dôraz najmä na jej zovňajšok. Napríklad v krásne upravenej múmii z viedenskej študijnej zbierky sa našla namiesto krokodílieho mláďatá iba škrupina jeho vajca.

Pod rôntgenom sa ukázala ako „falzifikát” aj múmia jedného vtáka. Obsahovala iba hlinu.Najdojímavejšie pohrebisko zvierat je nepochybne v Memphise, v svätyni býka Apisa. Mumifikované posvätné býky tu pochovávali do podzemných chodieb v obrovských kamenných truhlách, ktoré vážili najmenej 60 ton. Doteraz je hádankou, ako starí Egypťania dokázali vyrobiť a prepravovať takéto sarkofágy.
Dodnes sa s určitosťou nevie, čo bolo v tomto období podnetom pre vznik kultu zvierat, ktoré boli akýmsi spojivom medzi pozemským svetom a božstvami. Všetky formy kultu však svedčia o hlbokej dôverčivosti starých Egypťanov.

Bol malej postavy, ako už sloní darebáci bývajú. Ked stál, meral dva metre tridsať v ponožkách. Vypočítal som to tak, že som dvoma vynásobil obvod stopy jeho prednej laby, čo zhruba zodpovedá výške indického slona.

Ale čo mu chýbalo na postave, o to viac mal odvahy, chladnej vypočítavej ľstivosti a nezmieriteľnej nenávisti k ľudom, pre ktorých bol neustálou hrozbou.
Mal jeden kel dlhý asi štyridsaťpäť centimetrov, kým druhý mu vraj odlomil veľký vodca slonej čriedy, žijúcej na brehoch rieky Kávérí a v neprístupnej džungli, ktorá sa rozprestiera vo Vodapattskej pralesovej rezervácii. Tam, v Salemskom okrese, stála panapattská ohrada s dobytkom.

Tento náš mladík bol iste veľmi ctižiadostivý, kým sa z neho vykľul darebák, a zrejme vynikal nadpriemernou odvahou. Veď sa dokonca odvážil bez dovolenia koketovať s dámami v čriede rovno ich pánovi a veliteľovi pred nosom.

Rozzúrený vodca ho varoval zlostným revom, ale nič tým nedosiahol, a ked sa ho pokúsil odohnať, postavil sa mu mládenec bojovne na odpor.
Spôsobilo to dosť prudkú zrážku, v ktorej roky, skúsenosti aj viac kíl postupne rozhodlo vo vodcov prospech. Nakoniec mladíka zmlátil a zahnal na útek. Mohutnými klami ho škaredo dosekal a dobodal na bokoch a jeden kel mu dokonca pri ruvačke zlomil na dva kusy. Mladíka potom celkom určite čakalo veľa dní, ked ho boleli zuby.
V tomto stave blúdil namrzene okolo čriedy, ale už sa k nej neodvážil pridať. Jedného dňa zostupoval džungľou po ceste pre povozy a v zákrute zrazu zastal priamo proti povozu.

Ťahali ho byvoly a bol naložený bambusovým drevom, ktoré dal vyrúbať podnikateľ akejsi stavby. V tej chvíli ho zachvátila slepá zúrivosť spolu s horúcim želaním vyliať si na niečom zlosť. Vyrútil sa proti záprahu ako šialený a kočiš mal čo robiť, aby 172 zoskočil zo sedadla a útekom si zachránil holý život.

Nešťastné byvoly však boli zapriahnuté a bezmocne očakávali útok.
Darebák — lebo teraz sa ukázal ako ozajstný darebák — najskôr na cimpr-campr rozdupal celý voz a až potom sa vrhol na byvoly. Jedného z nich chytil za jeho dlhý zahnutý roh a hodil ho dolu z brehu, ktorý sa ťahal pozdĺž cesty. Tam našli zviera na druhý deň s rohom vytrhnutým až zo samého koreňa.

Na jednej prednej nohe mal komplikovanú zlomeninu. Zlomená kosť, trčiaca von, sa zaryla do mäkkej hliny nárazom pri páde. Druhého byvola napichol slon svojím jediným klom, ale napadnuté zviera nečakalo a dalo sa na útek po ceste. Za sebou vlieklo zlomené jarmo, a tak sa zachránilo pred osudom, ktorý stretol jeho menej šťastného druha.
Odvtedy mal slon čoraz horšiu povesť a pod jeho masívnymi nohami našlo smrť mnoho nešťastných ľudí putujúcich k rieke. Hocikedy sa stalo, že svojím strašným telom rozdrvil obeť na kašu o kmeň niektorého stromu v džungli.
So slonom darebákom som sa prvýkrát stretol náhodou.

Panapattský slon darebák

Cestoval som po brehoch Kávérí do Hogenaikalu a bol som asi šesť kilometrov od Panapatti, kde som si chcel trochu zarybárčiť, oddýchnuť, a keby som mal šťastie, chytiť aj krokodíla. Podľa správ, ktoré som dostal, nezdržiaval sa tu nikde v blízkosti slon darebák. Prebrodil sa vraj cez rieku na druhý breh a bol v pätách slonej čriede, ktorá sa tam potulovala a hľadala nové pasienky.
Na druhý deň som si celkom dobre zarybárčil a večer som sa vracal do loveckej chaty v džungli, aby som sa napil čaju. Vtom som začul volanie páva. Iste bol len kúsok odo mňa, tak ma posadlo pokušenie ísť za ním a pripraviť si z neho chutnú pečienku na večeru.
Zlomil som brokovnicu a zasunul do nej dva náboje číslo jeden. Potom som sa pustil cez džungľu do úzkeho údolíčka, odkiaľ sa ozýval hlas páva. Prišiel som tam a opatrne som postupoval dopredu. Usiloval som sa zistiť, kde je moja korisť, takže som sa dostal až po vyschnuté koryto Čináru, ktorý ústi do Kávérí necelé dva kilometre odtiaľto.
Na mäkkom piesku nebolo moje vysoké topánky s gumenou podošvou ani počuť. Do ucha mi prichádzal šuchot peria, ako si páv roztváral chvost kdesi v kroví na druhom brehu.

Po špičkách som prešiel koryto, keď sa zrazu rozzvučalo vrešťavé zatrúbenie. Hned za ním sa objavilo objemné telo slona darebáka, ktorý sa asi z päťdesiatich metrov rozbehol rovno na mňa.
Uvedomil som si, že by sa bolo márne pokúšať o útek, lebo slony dokážu bežať obdivuhodne rýchlo. Nemal som ani kde a nemohol som mu uniknúť po mäkkom piesku, ktorý by mi prekážal rovnako ako ovíjavé tŕnie v džungli okolo nás. Zostal som teda pri kmeni a asi z tridsiatich metrov som vystrelil z oboch hlavní brokovnice.
Hluk, ktorý pri výstrele vznikol, aj bodavé strely ho na okamih zastavili.

Potom zlostne a vzdorovito zapišťal. Ja som medzitým utekal po chodníku, ktorým som sem prišiel, v ruke som niesol prázdnu brokovnicu a letel som takou rýchlosťou, že by som si nikdy nebol pomyslel, ako dokážem utekať. Ked som sa prihnal k loveckej chate, schytil som pušku a bežal späť.

Ale na pustom piesku pri Čináre už nebolo nič vidieť, a ked som sa priblížil až na miesto, odkiaľ na mňa vyrazil, spozoroval som, že sa uchýlil do džungle na druhom brehu. Začalo sa stmievať, tak som sa za ním nevybral.
Na druhý deň som sa musel služobne vrátiť do Béngalúru a nemohol som si tu predĺžiť pobyt. Nezos- j távalo mi teda nič iné len nechať panapattskému slonovi darebákovi vavríny z prvého kola.
Vláda prehlásila tohto všeobecne známeho slona darebáka za nežiadúceho; správa pralesa dala uverejniť oficiálne oznámenie o ňom v tlači a všade vybubnovať tamtamami, že vláda vypísala odmenu za zabitie tohto slona vo výške päťsto rupií.
Jeden Ind, žijúci v tej oblasti, sa vtedy veľmi statočne rozhodol, že so slonom darebákom skoncuje a pokúsi sa získať odmenu. Z rozličných podrobností, ktoré som potom zozbieral, vysvitá celý priebeh pokusu.Ozbrojil sa dvojhlavňovou puškou kalibru päťsto, ktorá už niečo zažila, a prišiel do Panapatti.

Tam mu povedali, že slon sa potuluje v susednej Vodapattskej pralesovej rezervácii. Ten istý Činár, v ktorého koryte v blízkosti Hogenaikalu som skoro skončil svoju životnú púť pod nohami tej príšery/ sa ladne stáča okolo Panapatti a tečie mnohými zátočinami cez džungľu. Jeho severovýchodný breh tvorí hranicu Vodapattskej pralesovej rezervácie, kým protiľahlý breh už patrí do pennagrámskeho pralesa.
Ind, o ktorom vám rozprávam, sa dva dni neúspešne usiloval stretnúť so slonom darebákom. Tretiu noc strávil vo svojom stane asi tri kilometre hlboko v pen-nagrámskom pralese, to znamená poriadny kus cesty od Čináru aj od Vodapattskej pralesovej rezervácie, z ktorej sa vraj slon nikam nezatúla. Napriek tomu sa Ind zabezpečil tak, že prikázal svojim sprievodcom, aby okolo dvoch stanov vytvorili prstenec táborových oh-< ňov a poriadne sa zásobili drevom. Nočné hliadky mali potom ešte prikladať na oheň.
Všade bolo ticho, a tak on a zrejme aj jeho sprievodcovia tvrdo zaspali. V skorých ranných hodinách prišiel k tomuto pokojnému zátišiu slon darebák. Ohne už najskôr dohoreli a svietili len rozžeravené uhlíky a dymil popol. Normálne sa nijaký slon ani iné zviera nepriblíži k ohňu. Ale pohľad na biely stan a nutkanie zničiť ho boli pre slona príliš silným pokušením. Opatrne prešiel na miesto, kde nehorel oheň, a so zúrivým zatrúbením sa vrhol na stan.
Sprievodcovia sa zobudili, až ked sa rozpútalo peklo, a mysleli si, že ich prepadol diabol. Ako vyplašený kŕdeľ sa rozpŕchli na všetky strany. Nešťastný obyvateľ bieleho stanu už nemal príležitosť, aby použil svoju starú, osvedčenú pušku. Stan sa mu zrútil nad hlavou a obrovské slonie laby začali po ňom dupať.

Slon ho začal trhať na kusy a práve pri tejto príjemnej práci si všimol lovca. Nikto nevie, či ten nešťastník bol vtedy ešte živý. Slon ho obtočil svojím strašným chobotom a triumfálne odniesol na čistinu na okraji džungle, kadiaľ prechádzala cesta. Tam ho doslova zašliapal do zeme svojimi mohutnými labami, takže z lovcovho tela nezostalo nič okrem kašovitej zmesi skrvaveného mäsa a rozdrvených kostí, zmiešaných s pieskom.

A kedže sa slonovi pach krvi protivil, rozhádzal tú krvavú hmotu široko-daleko a vrátil sa naspäť do bezpečia Vodapatt-skej pralesovej rezervácie.
Po tomto nešťastí vláda zdvojnásobila odmenu za jeho zneškodnenie, takže teraz predstavovala už tisíc rupií. Vtedy som sa rozhodol pre druhé kolo.
Odišiel som do Panapatti a odtiaľ zašiel na miesto, kde sa nedávno odohrala tragédia. Nemohol som sa zdržať údivu, ako smelo a odvážne prenikol krvilačný slon do kruhu táborových ohňov. Jasne som videl aj neďaleké miesto, kde zašliapal svoju obeť do zeme. Zvyšky obete však už dávno rozniesli supy.
Vrátil som sa do Panapatti a požiadal o pomoc jedného z pastierov dobytka, zamestnaných v miestnej ohrade. Bol to aj dobrý stopár a s jeho pomocou som chcel slona nájsť.

Na piesku cez Činár bolo množstvo stôp, ale bolo treba určiť tú najčerstvejšiu a potom sa po nej pustiť. To však nebolo možné, lebo slon zrejme z tohto kraja odišiel a buď sa usadil niekde vo Vodapattskej rezervácii, alebo sa zatúlal cez nízke návršie k rieke Kávérí, ktorá tečie, ako som už povedal — asi šesť kilometrov odtiaľto.
Tri kilometre pozdĺž Čináru bol vodapattský breh porastený akousi vysokou kvitnúcou trávou, ktorej korienky vegetujú v podzemnej vlahe. Miestami dorastala až do výšky troch metrov a navrchu mala prekrásne kvitnúce hlavičky, ktoré sa trochu podobali kvitnúcim vŕškom cukrovej trstiny. Boli však dlhšie a mali oveľa jemnejšie vlákna.

Skoro ráno sa v lúčoch vychádzajúceho slnka trblietali na jemných šnúrkach týchto kvitnúcich hlavičiek kvapôčky rosy. Vejáre listov tak získavali pôvabnú rozprávkovú podobu a vyzerali tak krásne a pokojne, že usvedčovali zo lži nebezpečnú predtuchu, ktorú človek cítil pri vstupe do trávnatého pása. Byle tu dosahovali takú výšku a rástli tak husto a bohato, že nebolo vidno ani meter pred seba. Aby človek mohol prejsť cez trávu, musel ju jednou rukou rozhŕňať a v druhej niesť pušku. V tráve mohli striehnuť celé slonie čriedy a človek by ich nevidel, kým by na ne priamo nenarazil. Stopy po slonovi darebákovi, ktorý sa tu prechádzal predtým, viedli cez zlámané a ohnuté byle, z ktorých sa však mnohé už rýchlo narovnávali a vzpriamovali.
Šírka trávnatého pása sa pohybovala od sto do dvesto metrov.

V týchto miestach návršie susedilo s korytom Čináru; džungľu tvorili obrovské bambusy, cez ktoré sa prechádzalo rovnako nebezpečne ako cez kvitnúcu trávu. Všade po zemi ležalo množstvo spadnutých bambusov, ktorých hrotité konce zabraňovali priechodu oboma smermi. Vysoké konáre sa kolísali vo vánku a hučali.
Celé štyri dni sme strávili pátraním po slonovi.

Namáhavo sme sa predierali cez trávnatý pás a prechádzali medzi bambusmi. Prekračovali sme terén na úpätí kopcov a zostupovali po ich stranách až k hučiacim vodám rieky Kávérí, ktorá sa okolo našich nôh ponáhľala k vodopádom pri Hogenaikale, k veľkej Mettúrskej vodnej nádrži, vzdialenej šesťdesiatpäť kilometrov odtiaľto, k erodskej východnej planine, k mestu Tričinapa-li a konečne k vzdialenému Bombajskému zálivu. Cez celý ten čas sme nevideli nijakú čerstvú stopu slona darebáka.
Na piaty deň popoludní som bol so svojím sprievodcom opäť na brehoch rieky Kávérí, odkiaľ som chcel postupovať po brehu smerom proti prúdu, aby som našiel nejakú stopu svojej budúcej koristi. Asi päť kilometrov sme len dosť namáhavo postupovali dopredu. Museli sme prekračovať korene vysokých stromov, ktoré tam rástli na brehu a spúšťali svoje korene do životodarnej vody. Medzi nimi sa ťahali pásy vysokej kvitnúcej trávy. Tam sme našli čerstvé slonie stopy.

Skoro ráno tu prechádzal akýsi slon rieku z náprotivného brehu v Kójambattúrskom okrese. Pri zbežnom premeraní sme zistili, že tieto stopy sa zhodujú so stopami slona darebáka.
Teraz sa nám už stopovalo celkom ľahko, lebo sme sa mohli držať určitej dráhy. Šľapaje aj ťažké slonie telo urobili v tráve medzi bambusmi i v podraste zreteľnú cestičku.
Stopa nás viedla hore a cez nízke návršie. V blízkosti jeho vrcholu sme našli hromadu trusu. Hoci bol celkom čerstvý, nebol už taký teplý na dotyk, aby sa mohlo povedať, že sa tam objavil pred malou chvíľkou. Šli sme teda stále ďalej, až sme zišli do hlbokého údolia. Tam sme našli ešte čerstvejší trus, ale na dotyk zasa nebol teplý, čo svedčilo o tom, že naša korisť má ešte pred nami poriadny náskok.
Vyškriabali sme sa na ďalší svah a prekročili ešte dve ďalšie návršia. Potom sme spozorovali, že stopy sa zrazu obracajú a viac-menej vracajú späť k rieke Kávérí.
Premohol nás strach, že nám zviera uniklo tým, že sa vrátilo cez rieku Kávérí. Postupovali sme dopredu čo najrýchlejším tempom a prišli sme k ďalšej hromade trusu, pri ktorom boli aj stopy po moči, ktorý sa vsiakol do zeme. Teraz sme však v piesku uvideli drobné stopy peny a trus bol na dotyk teplý. Konečne teda naša korisť nie je ďaleko pred nami a ďaleko pred nami nie je ani Kávérí!
Náš ďalší postup dopredu sa premenil na akési preteky, v ktorých išlo o to, aby sme sa k rieke dostali súčasne so slonom, skôr než ujde z dostrelu mojej pušky. Podľa zlomených konárov, z ktorých ešte vytekala čerstvá miazga, sme videli, že hrubokožec sa cestou k rieke miestami aj pásol.
Konečne sme sa dostali k strmému svahu a začuli šumenie. Vedeli sme, že sme už skoro na brehu a aj sme sa o tom o malú chvíľu presvedčili, keď sa medzi stromami zaleskla vodná hladina. Ďalej sme sa ticho a obozretne plazili po piesku, ktorý bol čoraz hebkejší. Spozorovali sme, že si to slon darebák rozmyslel a namiesto toho, aby sa brodil cez rieku, ako sme sa obávali, pustil sa po trávnatom brehu smerom proti prúdu.

Jeho stopa bola celkom čerstvá, lebo jemné plôšky byli zostávali pevne zaryté vo vlhkom bahne, odkiaľ vyskakovali priamo pred našimi očami vzduchové bublinky.Prešli sme ešte stopäťdesiat metrov a uvideli pred sebou potok. Ked sme kráčali vedľa neho, doletelo k nám špliechanie a potom dutý zvuk priamo zo slonovho vnútra. Naša korisť sa práve kúpala.
Našťastie vial mierny vetrík smerom k nám, a ked sme prešli pásmo konárov a tráv, uvideli sme, ako slon leží na boku vo vode a díva sa smerom od nás na druhú stranu.
V tejto polohe sa nedalo určiť, či je to skutočne darebák alebo nejaký iný slon, ktorý sem zablúdil z niektorej čriedy, žijúcich na oboch brehoch rieky. Preto sme sa usadili a pozorovali ho.
Ešte asi päť minút odfrkoval, trúbil, špliechal sa, potom zrazu vstal a vybral sa voľným krokom cez potok. Celý ten čas nám neukázal hlavu, takže sme sa nemohli pozrieť, či má oba kly celé alebo jeden zlomený.
V tejto situácii sme sa museli rozhodnúť, lebo ked slon zájde do hustého zeleného porastu na druhom brehu potoka, definitívne sa nám stratí z očí. Luskol som teda dvakrát rýchlo za sebou prstami. Hoci to bolo celkom určite tichučké lúsknutie, slonov veľmi jemný sluch ho zachytil. Mykol sa, za vrtel sa vo vode a obrátil sa.

Pred nami stál panapattský darebák. Jasne sme videli kýpeť jeho zlomeného ľavého kla, kým pravý, hoci neveľký, sa mu zlomyseľné stáčal hore. V okamihu nás jeho malé očká spozorovali, telo sa mu naplo a zaguľatilo, hlava sa vztýčila a krátky chvost sa smiešne zdvihol dohora. Triumfálne a nenávistné zatrúbil a vyrútil sa na nás cez vodu, lebo už sa zastrájal na ďalší zabíjačky kúsok.
Prehovorila štyristopäťka. Ťažká spoľahlivá guľka ako blesk zasiahla slona priamo do ohnutého chobota a prenikla mu do hrdla. Zviera stŕplo a z poranenej krčnej tepny mu vytrysol pramienok krvi. Otočilo sa k nám bokom a usilovalo sa utiecť, ale moje ďalšie dve strely si vybrali za cieľ dôležité miesta — jedna zasiahla mäkkú prehlbeninku na spánku, druhá mu šla za obrovské ucho, práve ked mávlo dopredu.
Mohutný kolos stál chvíľu nehybne a potom sa roz-triasol akoby mal hroznú zimnicu a ako podťatý sa zrútil do plytkej vody, ktorá rýchlo sčervenievala od krvi. Lúče neskorého popoludňajšieho slnka sa práve strácali za okrajom vyčnievajúceho vrchola hory Poná-či Malej na kójambattúrskom brehu a pritom na oranžovú oblohu vysielali pásy karmínového svetla.

Anchorage je nevábivou leteckou zastávkou pri cestách na Ďaleký východ. Je to mesto s niekoľkými veľkými hotelmi, s ulicou elegantných barov, s inou ulicou krčiem a obchodníkov hodných Divokého západu.

Je to vlastne akási obdoba San Franciska z rokov zlatej horúčky. Aljašku, pri troche predstavivosti podobnú dlhej ruke ukazujúcej smerom k Japonsku, prelietavajú každý rok desiatky tisíc ľudí. A napriek tomu je to takmer zabudnutá krajina.

Prudké vetry, bičujúce všetko pod sebou, časté hmly na mori i pevnine, chladno, dážď. Keď vidno na tridsať metrov, je to pekný deň! Vraví sa, že cez vojnu malo drsné počasie na svedomí viac obetí v radoch spojencov než japonský nepriateľ. Po štarte z Cold Beay sa DC-6 zapichne do hmlovej vaty, potom zostúpi a takmer hodinu musí letieť vo výške iba sto metrov, nad ustavične rozbúreným morom.

Cieľ cesty — súostrovie Pribiloffovo, nazvané po ruskom moreplavcovi, ktorý ho roku 1786 objavil, je takmer 1200 kilometrov od Anchorage. Cesta je dlhá a pre posádku neľahká. Preto aj cena letenky je neobyčajne vysoká. Čierny koberec zeme, miestami prerušovaný zažltnutými pásmi tráv, to je letisko na ostrove Saint Paul, najväčšom zo súostrovia, ku ktorému patrí ešte Saint Georges a Sea-Lion-Rock.
Do starého autobusu sa natlačili príslušníci ornitologického spolku a niekoľko zvedavcov, túžiacich aspoň chvíľu pozorovať život tuleňov. Všetci sú vystrojení ďalekohľadmi, fotoaparátmi a inými zbytočnosťami.

Prechodný útulok nachádzajú v mestečku Saint Paul. Na južnom svahu za cintorínom s pravoslávnymi krížmi sú ako v detskej hre rozhádzané drevené domčeky usadlíkov. Škola, kostol, veľký obchod, ktorého sympatický neporiadok ponúka najmä odevy a potraviny nevyhnutné pre tvrdú klímu. Bar, niekoľko dielní na spracovanie tuleních koží a mäsa i nádrže s cennou naftou, dovážanou z veľkej diaľky. To je všetko. Ani jeden stromček — ustavičné vetry nedovolia, aby sa tu ujali a vyrástli.Krátko po ubytovaní všetci vychádzajú za svojimi záujmami:

Jedni — milovníci vtáctva s hlavami stále zdvihnutými k oblohe, druhí — s očami upretými na neveľmi vzdialené body na zemi…Prvé „sídlisko” tuleňov je len niekoľko sto metrov od mestečka. Od mája samce staršie ako desať rokov (dožívajú sa asi 25 rokov) žiarlivo strážia svoj kus zeme, miesto párenia. Králi pláží bránia svoje malé kráľovstvo a nebojácne sa vrhajú proti mladším votrelcom, pokúšajúcim sa tiež niekde uchytiť.

Vrčanie rozhnevaných samcov sa v tomto čase nesie cez celé pobrežie, zátoky a odráža sa o skalné útesy, na mnohých miestach ešte pokryté snehom. Boj až dvestopäťdesiat kíl ťažkých zvierat sa podobá japonskému zápasu sumo a pohľad na kolmo vztýčené, neočakávane šikovne sa pohybujúce šmykľavé telá zvierat je strhujúci.

Ostrovy Tuleňov

Ak je narušiteľom panstva tuleňov človek, všetky zvieratá obracajú svoj hnev proti nemu. Priťahujú krky a plné hnevu naňho pľujú. Oči, beztak veľké, sa zdajú ešte väčšie.

Niet iného východiska ako útek.
Pre umožnenie pozorovania obyvatelia Saint Paula vybudovali pre návštevníkov zvýšené drevené lávky a pri ich pilieroch zvieratá bezmocne protestujú. S matematickou presnosťou sem koncom júna doplávajú gravidné samice. Bez najmenšieho zaváhania nachádzajú svojho partnera, svoj rodinný kút. A hneď nasledujúceho dňa sa im uliahne mláďa, ktoré od okamihu vstupu na svet vie plávať. Okolo samca je jedna až sto samíc — v priemere štyridsať — väčšmi sú však späté s miestom než s „pánom”, ktorého často pokojne opúšťajú, aby žili nezávisle — človek teda vlastne nič nevynašiel. Mláďatá si po pätnástich dňoch začínajú odvykať od najtučnejšieho materského mlieka (50-percentný obsah tukov).

Pred zimným sťahovaním na juh ku Kurilským ostrovom, k severnému Japonsku a ostrovom San Miguel sa musia naučiť sa hľadať si obživu (ryby, sépie). Slabé mláďatá hynú ešte na pobreží. Často sa stávajú obeťou vlastnej zvedavosti — tulenie mláďa totiž vopchá hlavu azda do každého otvoru…
Skalnaté pobrežie býva v júni miestom neopísateľného zmätku: unavené samce, samice, žltkasté kožušteky mláďat. Samice i samce (tie sú extrémne vyhladované, lebo šesť týždňov neopustili svoj rajón, keď očakávali príchod samíc) sa púšťajú do mora za potravou.

Keď sa vracajú, matky azda zázrakom podľa čuchu celkom neomylne nachádzajú svojho jediného potomka v nepredstaviteľnom množstve pohybujúcich sa mláďat, ktorých krik sa rozlieha po celom pobreží.
V novembri sa celá tulenia kolónia odsťahuje a nad plážami sa opäť rozhostí pokoj. Len miestami na chudorľa-vom poraste sú zachytené kosti, lebky uhynutých mláďat a typický tulení pach.
Mláďatá sa lovia koncom septembra.

Počet tuleňov na Pribiloffových ostrovoch sa odhaduje skoro na 1,5 milióna a ďalších asi 300 000 žije na ostrovoch pri pobreží ZSSR. Poľovníci majú šetriť samice a sústreďujú sa na mladé samčie tulene vážiace vyše 110 kíl. Úder na krehkú lebku tuleňa každý rok ukončí život 30 až 95 tisíc mláďatám. Premnožené tulene by podľa poľovníkov i autorít, ktoré každý rok určujú počet tuleňov na odlov, zdecimovali húfy rýb v tomto priestore a okrem toho by sa častejšie vyskytovali epidémie i napadnutia parazitmi.
Tulenia kožušina má vynikajúce vlastnosti: na štvorcovom centimetri je asi 3000 chĺpikov, cez ktoré neprenikne ani kvapka vody. Tulení tuk a mäso sa využívajú v potravinárstve, kosti sa zužitkúvajú ako krmivo pre zvieratá.

Na prelome šesťdesiatych rokov zaplavila stránky tlače vlna senzačných článkov o stretnutiach so „snežným mužom” a o overených nálezoch jeho stôp.

Tieto články naznačovali, že antropológovia ho budú „brániť” a že sa konečne nájde chýbajúci článok vývoja človeka. Antropológovia záujem nestratili a ich štúdie sa stali fundovanejšie.

Objavili sa nové správy o stretnutí s prežívajúcim hominidom. Jeho stopy sa našli aj na tých miestach, kde ich nik neočakával. Z toho vyplynulo, že pásmo, ktoré tieto tvory obývali, je oveľa rozsiahlejšie, než sa predpokladalo, alebo že sa presunulo do nových oblastí. Napriek skepse, s ktorou pristupovali k tejto otázke napríklad francúzski vedci Boeuftôt a Tasso, si treba všimnúť niektoré zaujímavé správy z posledného obdobia.

Nové svedectvo geológa

V auguste 1975 som bol v západnej Sibíri pri dolných prítokoch Obu. V jednej dedine som sa stretol s bývalým lovcom Lukom Tyzjanom. Rozprával mi, že niekedy roku 1960 alebo 1961 putoval s dvoma psami po brehu horného Obu z Jarskogortu do Vasjakova. Zrazu sa psy zježili, rozštekali a vrhli sa dopredu.

O chvíľu sa k nemu vrátili, ale znovu sa rozbehli dopredu. Nakoniec opäť pribehli k lovcovi, už nestekali, len sa mu obtierali o nohy. Vtom sa z lesa vynorili dve obludy. Jedna bola vysoká vyše dva metre, druhá o niečo nižšia. — Zľakol som sa, — rozprával lovec, — lebo ich oči žiarili ako tmavočervené svetielka.

Opäť snežný Muž

Približovali sa ku mne, a keď už boli veľmi blízko, hľadeli na mňa blýskajúcimi sa očami. Neboli oblečené a ich telá boli pokryté hustou krátkou srsťou. Tvár a oči mali čierne. Mali vystúpené lícne kosti a ruky dlhšie než ľudia. Pohybovali nimi zvláštnym spôsobom. Ich chôdza sa nepodobala chôdzi človeka. Keď’ popri nás prešli, psy utiekli rovno do dediny.
— Máte predstavu, čo to bolo za obludy? – spýtal som sa Luku.

— Neviem, — pokrčil plecami, — ale videl som ich už štyrikrát. Dvakrát hneď’ po vojne a dvakrát pred pätnástimi rokmi. Na brehoch riek Synja a Vojkar na dolnom Obe sú podobné historky veľmi rozšírené, ale málokto ich rozpráva cudzincom. Miestni Chantovia sú veľmi prostí a dôverčiví ľudia, ale nemajú radi priame otázky a sú citliví na zosmiešnenie. Tým skôr je zaujímavé, že to boli práve obyčajní ľudia, rybári a chovatelia sobov, ktorí nič nevedia o „legendách dôstojného praveku”, a nie profesionálni rozprávači, ktorí hovorili o lesnom mužovi.

V Salecharde som sa zoznámil so sympatickou starenkou. Marfa Senkinová, bývalá učiteľka, venovala nemálo úsilia, aby naučila tunajšie obyvateľstvo čítať a písať. Bolo teda zaujímavé vypočuť si jej príbeh. — Pred revolúciou sme s otcom stále cestovali popri severnom Obe a po Jamalskom polostrove. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Hoci sme trvalé bývali v Sale-charde, niekedy sme zostávali u jedného starého Chan-ta neďaleko dediny Pujko. Pamätám sa, že to bolo v septembri, noci boli tmavé a psy stále štekali. Jednej noci bol ich štekot osobitne zúrivý a ani ďalšiu noc sa neutíšili. Spytovala som sa nášho hostiteľa, na koho tak štekajú. Pošepky mi odpovedal, že na „zemlemera” (zememerača). „Zememerača?” zostala som prekvapená. „Počkajte, ukážem vám ho dnes v noci, ale pozorujte ho opatrne, len cez prsty.” O polnoci sme vyšli z čumu (prístrešok zhotovený z kôry). Nad nami svietil veľký červený mesiac.

Asi hodinu sme čakali, keď psy zrazu zasa začali štekať. Niekoľko desiatok metrov pred nami som uvidela veľmi vysokého človeka. Naše čumy boli obklopené plotom z vŕb, vysokým asi dva metre. Ale aj tak hlava a plecia tej bytosti plot prevyšovali. Kráčal rýchlo, dlhými krokmi a predieral sa húštinou. Jeho oči žiarili ako lampášiky. Nikdy som nevidela takého vysokého a strašného človeka. Psy sa k nemu rozbehli a zavýjali. Jeden z nich, zrejme povzbudený našou prítomnosťou, sa rozbehol k nemu. Muž sa zohol, zdvihol ho a odhodil ďaleko nabok.

Začuli sme len zašteknutie a uvideli, ako telo psa letí vzduchom. Muž sa rýchlo vzdialil a ani sa na nás neobzrel. „Bol to lesný duch?” spýtala som sa starca. „Nevyslovujte to slovo,” vydesene povedal, „lebo ho privoláte. Volajte ho len tak – zemlemer. Prichádza sem každý rok v tomto čase,” dodal. Na druhý deň ráno jeden z našich psov chýbal. Stretla som sa s desiatkami ľudí, ktorí vraj tiež videli túto tajomnú bytosť. Vyzerá ako človek, ale žije čudným životom a pred ľuďmi sa skrýva.

V jeseni roku 1967 americký bádateľ Roger Patterson a jeho pomocník Róbert Himlin cestovali na koňoch po severnej Kalifornii okolo potoka Bluff, ktorý je obklopený lesmi. Pri potoku spozorovali skrčeného tvora, ktorý sa vzpriamil, keď’ ich uvidel, a začal utekať pozdĺž strmého svahu strže do lesa. Patterson zoskočil z koňa a bežal za ním, pričom naňho mieril svojou kamerou. Podarilo sa mu priblížiť asi na štyridsať metrov a vtejto vzdialenosti, zakrytý stromami, kameru spustil.

Natáčal, kým mal film. Americkí vedci nepodrobili tento film detailnému štúdiu a väčšina antropológov ho odmietla ako podvrh. Keď’ sa v Spojených štátoch nepodarilo vzbudiť záujem o film, Pattersonov kanadský kolega René Daphin ho roku 1971 vzal do Londýna a Moskvy a tam ho konzultoval s anglickými a sovietskymi odborníkmi. V Moskve ho dal k dispozícii členom seminára prežívajúcich hominidov v Darwinovom štátnom múzeu.

Patterson bol už v tom čase chorý a čoskoro zomrel. V Moskve sa filmom zaoberali kriminológovia, ortopédi, sochári a biomechanici.Je to prirodzené Vedúci oddelenia biomechaniky moskovského Ústredného ústavu telesnej kultúry profesor D. Don-skov o pohyboch neznámeho tvora vyhlásil: — Po niekoľkonásobnom sledovaní chôdze dvojnohého tvora a po detailnom skúmaní jedného filmového políčka po druhom máme dojem, že ide o mechanicky dokonalý systém pohybov. Všetky jednotlivé pohyby na seba veľmi dobre nadväzujú a spolu tvoria dobre koordinovaný systém. Chôdza tohto tvora je energická a výrazná.

Nohy kladie ďaleko pred seba. Podľa pohybu rúk možno usudzovať, že sú mohutné a svalnaté. Pohyby sú koordinované, pravidelne krok za krokom sa opakujú, čo možno vysvetliť iba sústavnou interakciou všetkých svalových skupín. Ako celok je však jeho chôdza celkom odlišná od ľudskej.Uskutočnia sa nové stretnutia?
Bolo to v päťdesiatych rokoch, keď’ sa objavili prvé správy o stopách snežného muža v Himalájach. Okamžite to vzbudilo pozornosť svetovej verejnosti a vyvolalo búrlivé debaty.V januári 1958 prezident Akadémie vied ZSSR vypočul správu profesora Borisa Poršneva a vytvoril osobitný výbor pre štúdium „snežného muža”.

Zo všetkých materiálov, ktoré boli zhromaždené, sa dospelo k záveru, že tajomný snežný muž nieje človek, ale prežívajúci hominid. Tento pojem však treba vysvetliť. Opice, ktoré pripomínajú človeka — Homo sapiens — sa nazývajú antropoidy. Ako sa však majú nazývať tvory, ktoré sa „oddelili” od antropoidov? Nemožno ich pokladať ani za opice, ani za ľudí. Sú niekde medzi. Ide vlastne o všetky primitívnejšie ľudoopice — pitekantropy, si-nantropy a konečne neandertálskeho človeka, ktoré sa vyvinuli po tejto línii ďalej. Poršnev všetkých týchto predchodcov človeka, ktorí sa pohybujú vzpriamene, nazýva prežívajúcimi hominidmi. Medzi ne zahrnuje aj snežného muža.

Ale názory vedcov na túto vec sa nikdy nezjednotili. Mnohí tohto primitívneho predchodcu človeka pokladajú za bližšieho australopiteko-vi, najstaršiemu hominidovi, iní zasa tvrdia, že má bližšie k človeku neandertálskemu a že iba stratil niektoré jeho črty a návyky.
V posledných dvadsiatich rokoch sa objavili nové údaje. V Európe, Ázii, Severnej Amerike a Austrálii sa uskutočnili nové pozorovania. Oblasť prežívajúcich ho-minidov sa značne rozšírila. Dvakrát ich nafilmovali v Severnej Amerike, nové objavy pochádzajú aj z Himalájí. Antropológovia tam našli a zaznamenali nové odtlačky jeho chodidiel.

Prečo je dôkladný výskum taký naliehavý? Preto, lebo počet prežívajúcich hominidov a oblastí, v ktorých sa vyskytujú, každý rok klesá. Raz by sme mohli ľutovať, že sa tomuto významnému vedeckému problému nevenovalo dosť pozornosti. Ale aj ináč má tento výskum význam. Keby sa predsa len zistilo, že prežívajúce hominidy neexistujú, nebude to vedecký neúspech, ale víťazstvo. Jedna z ďalších sporných otázok by tak bola konečne vyriešená.

V marci 1972 sa do indickej džungle vydala významná expedícia ochrancov prírody, zoológov a lovcov. Strategické ciele, taktické úlohy a trasy sa vypracovali s vojenskou presnosťou a dôkladnosťou. Výstroj výpravy zodpovedal najvyšším svetovým parametrom.

Mali v ňom všetko, od vreckových rádiových vysielačiek až po unikátne prístroje, ktoré na sledovanie tigrov špeciálne vynašiel indický odborník na ochranu prírody Čodhurím. Za sedem dní expedícia prečesala džungle v Uttarpradéši, Asáme a Biháre.

Tak sa začala operácia „Tiger”.
Pred sto rokmi mohol slávny Brehm celkom oprávnene tvrdiť, že územie, na ktorom žijú tigre, je obrovské: na západe sme ich videli v Zakaukazsku, na východe sa kúpali vo vlnách Tichého oceánu, na juhu až pri Bajkale. A kedysi… Zvyšky fosílnych tigrov sa dokonca našli aj na Novosibír-skych ostrovoch.Áno, možno povedať, že pred sto rokmi bol tiger vládcom obrovského územia Ázie.

Prakticky nemal protivníkov, ktorí by mohli ohroziť jeho existenciu. Nemá ich ani dnes… Ale len vo svete zvierat.

Operácia TIGER

Už prvé kresadlové pušky otriasli autoritou vládcu džungle, a keď sa objavili pušky so zásobníkmi a veľkokalibrovým strelivom, stala sa situácia tigra priamo katastrofálnou. Tigre začali strieľať po stách a tisícoch.

Teraz, keď retrospektívne hodnotíme toto hromadné ničenie, možno ospravedlniť len nepatrnú časť výstrelov, vystrelených do ľudožrútov. Ale ani tieto výstrely väčšinou neboli potrebné. Ľudožrúty sú prevažne produktom loveckých orgií. Kto počíta, koľkokrát ľuďom utiekli poranené zvieratá?

Rana sa zahojila, ale tiger, ktorý čiastočne stratil „práceschop-nosť”, si už nemohol zaobstarať zvyčajnú potravu medzi divými zvieratami, takže hlad ho vyháňal z džungle do dedín a osád. Roku 1964 v Indii zastrelili tigricu, ktorá mala na svojom konte 267 zabitých roľníkov. Ľudožrútkou sa stala po zranení, ktoré jej spôsobil lovec výstrelom z pušky.
Ale ľudožrútmi sa stávajú aj tigre, zranené po ruvačkách s inými zvieratami a takisto staré jedince, lebo v obidvoch prípadoch ide o zvieratá odkázané na ľahkú korisť.

Lenže týchto prípadov je medzi všetkými zabitými tigrami iba nepatrné množstvo.
Väčšinu pásikavých veľkých mačiek zastrelili ľudia z túžby po zisku a niekedy aj po sláve. Napríklad jeden indický maharadža mal nevýslovnú radosť, keď počet tigrov, ktoré zabil, dosiahol číslo 1300. Keď sa v tejto krajine objavili Angličania, tigre začali loviť dôstojníci koloniálnych vojsk a anglickí úradníci, pre ktorých sa odstrel tigrov stal koníčkom.

Pri návrate do „starého dobrého Anglicka” len málokto odolal túžbe uchvátiť svojich poslucháčov vzrušujúcimi príhodami z nebezpečného lovu, ukazovať kožušiny a pochváliť sa svojim „bojovým účtom”.Výsledok je varovný. Pred polstoročím žilo na obrovskom území od Jávy po Bajkal a od Tichého oceána po Kaukaz vyše 100 tisíc tigrov. Dnes je ich len štyritisíc.
Podľa výpočtov expedície z roku 1972, o ktorej sme tu hovorili, žije dnes v Indii asi 1800 bengálskych tigrov (na začiatku tohto storočia ich bolo 40 tisíc), v Nepále a Bhutáne maximálne 200, v Sikhime len pár jedincov, na území Iránu iba asi dvadsať kaspických tigrov.
Ešte horšia bilancia je na indonézskych ostrovoch: na Su-matre ich zostalo dvesto, v rezervácii vo východnej časti Jávy iba desať.
Človek sa rozhodol, že tigrovi pomôže. Je známe, že aj v tomto smere prvý krok urobili v Sovietskom zväze.

Roku 1957 bolo na sovietskom Ďalekom východe aj podľa najsmelšieho odhadu päťdesiat sibírskych tigrov, ale po zavedení mnohých ochranných opatrení začal ich počet vzrastať: roku 1971 sa zdvojnásobil, po ďalších troch rokoch predstavoval už 130 — 150 jedincov. Na prvý pohľad to nie je veľa, ale musíme mať na pamäti, že tigre sa na rozdiel od iných mačkovitých šeliem rozmnožujú dosť pomaly; tigrica má mláďatá raz za dva až tri roky.

Z tohto hľadiska nie sú to najhoršie výsledky. Preto pri príprave operácie „Tiger” skúmali indickí odborníci sovietske skúsenosti.
Predpokladá sa, že akcia bude trvať najmenej šesť rokov, kým sa v Indii nedosiahne optimálny počet tigrov a neurobia sa účinné opatrenia na ich usmerňované zvyšovanie.
V deviatich indických štátoch sa vytvoria nové alebo rozšíria doterajšie rezervácie. Za týchto šesť rokov ich nebude ohrozovať výstrel z pušky lovcov, okrem prípadov, keď strelec bude vychádzať z čisto sanitárnych záujmov. Ale komerčný lov a odstrel bude prísne zakázaný. V hĺbke džungle bude vymedzené zakázané pásmo s rozlohou 300 štvorcových kilometrov, kde sa nedovolí ťažiť les, orať pôda a pásť domáci dobytok.

Do odvekého sporu medzi roľníkmi a tigrami vstúpi prvýkrát v dejinách štát. A rozhodnutie, ktoré vynesie v každom jednotlivom prípade „pytliactva” zo strany šeliem, je známe dopredu: tigrovi, ktorý zaškrtí domáce zviera, sa odpustí a poškodený majiteľ dostane náhradu — nové zviera alebo peniaze.Ochrancovia prírody a vedúci majú každodenne kontrolovať a sledovať obrovské územie. Ani tu sa nezaobídu bez moderných technických prostriedkov. India pomocou Svetového fondu na ochranu divej prírody zakúpila automobily so zvýšenou priechodnosťou, vrtuľníky a lietadlá, najrozličnejšie pozorovacie prostriedky a vybavenie pre vedecké strediská.
V súčasnosti je ešte predčasné hovoriť o účinnosti operácie „Tiger”, ale už sú tu nádejné príznaky: začiatkom tohto roku oficiálny zmocnenec indickej vlády prehlásil, že zatiaľ sa nezistil ani jediný prípad pytliactva.
Nie je to najhoršie, ale ani zďaleka to nie je všetko. Nie je tajomstvom, že s pytliactvom možno skoncovať za jedinej podmienky: keď nebude príčina, pre ktorú pytliactvo vzniká.

Touto príčinou v tomto prípade je dopyt po tigrích kožušinách. Žiaľ, tento problém ešte vôbec nie je vyriešený. Proti pytliactvu možno bojovať potláčaním „čierneho dovozu” tigrích kožušín, ale aj to je možné len za predpokladu, že sa zavedie prísna kontrola nielen v Indii. Niečo v tomto smere sa už uskutočnilo, napríklad Anglicko a USA zakázali dovoz tigrích kožušín.

Toto sú však iba dve krajiny, a to je veľmi málo.
Do skončenia operácie „Tiger” zostávajú ešte asi štyri roky. Nepál a Bhután sa k nej pripojili. Takisto ani Indonézia nie je v podstate proti tomu. Keď sa na Sumatre a Jáve udržalo už len asi 200—220 týchto obrovských mačiek, mimoriadne vzácny tiger z Bali, ako sa ukazuje, sa ocitne v Červenej knihe.
Záverom ešte jedna otázka, ktorú môže čitateľ položiť. Isteže, tiger je krásne zviera, už preto ho treba chrániť a zachrániť. Treba sa však usilovať o zvýšenie početnosti tejto šelmy? Inými slovami — akým spôsobom je užitočný?
Takisto ako každá iná šelma, aj tiger je užitočný.

V mnohých afrických krajinách sú chránené leopardy a krokodíly, v Amerike sa v rozumnej hranici udržiava počet vlkov. Je to tak preto, lebo tieto šelmy sú predovšetkým prirodzenou kontrolou, určujúcou optimálne množstvo divých zvierat, sú hygienikmi, ničiacimi zvieratá, ktoré sú pre svojich príbuzných nebezpečenstvom.

Predovšetkým sa to vzťahuje na choré zvieratá. Túto úlohu plní aj tiger. Okrem toho úspešne bojuje proti zvieratám, ktoré samy osebe predstavujú nebezpečenstvo pre človeka. V Indii sa živí opicami, ktoré ničia úrodu, na sovietskom území obmedzuje počet vlkov. Tigre, ktorých početnosť určí sám človek, sú teda nevyhnutným komponentom svetovej prírody.

Ako je známe, okolo r. 1930 bol rys na Slovensku skoro vyničený. Potom sa však na prechodný čas (od r. 1936 do r. 1955) zaviedla jeho ochrana, a to od 1. marca do 31. júla.

Vďaka tejto ochrane a vojnovým udalostiam, keď poľovníci na jeho lov nemali čas, sa rys u nás opäť rozmnožil a v šesťdesiatych rokoch sa dokonca tak premnožil, že niektoré jedinca prenikli až do Čiech, NDR, Rakúska a možno aj inde.

Pravda, naši poľovníci ho začali veľmi intenzívne loviť, takže ročný úlovok dosahoval vyše 100 jedincov, čo bolo priveľa. Rozmnožovací potenciál rysa nestačil nahradiť tieto veľké straty. Rys sa stratil z mnohých našich pohorí, ktoré počas svojej populačnej erupcie dočasne osídlil.

Poľovníci strieľali aj rysice od vodiacich mláďat, ktoré potom osireli a keďže sa ešte nevedeli samy uživiť a hladovali, neraz prichádzali aj do ľudských sídlisk, kde napádali hydinu, mačky alebo psy, pričom ich ľudia zabíjali. Od r. 1976 sa síce znovu zaviedla dočasná ochrana rysa od 1. marca do 15. septembra (v ČSR je chránený cez celý rok), ale to nestačí.

V septembri rysčatá totiž ešte nie sú samostatné, nie sú schopné samy si uloviť korisť a keď im odstrelia matku, sú odsúdené na zánik. Chybou je aj to, že ešte stále sa miestami občas praktizuje chytanie rysov do želiez (hoci to zákon zakazuje), ktoré veľmi poškodzuje rysiu populáciu. Rys je totiž veľmi ostražité zviera a jeho ulovenie pomocou pušky si vyžaduje veľa času, námahy, vytrvalosti a poľovníckych skúseností.

Rys však dodržiava svoje chodníčky, preto je jeho lov do želiez podstatne jednoduchší. Je smutnou skutočnosťou, že naši poľovníci sa — okrem výnimiek — nevedia zdržať výstrelu, keď sa s rysom stretnú. Je to aj preto, lebo predstavuje cennú a zriedkavú trofej. Mnohí sú dokonca ešte aj dnes skalopevné presvedčení o jeho veľkej škodlivosti, veria, že konzumuje len čerstvé mäso, a teda uloví omnoho viac zveri, ako sám spotrebuje, že na zver striehne na strome a odtiaľ jej skočí na chrbát ap. Dávno je už sice dokázané, že to nie je tak, ale oni to neberú na vedomie, alebo o tom ani nevedia.

Svedčia o tom aj mnohé fotografie od-strelených rysčat a celých rysích rodín aj na stránkach Poľovníctva a rybárstva.
Počas premnoženia rysa v našich Západných Karpatoch sa v krajinách západnej Európy, kde ho už dávno vyničili, začali zaujímať o jeho znovuosídlenie a reaklimatizáciu. Podnetom na to bolo predovšetkým úsilie po spestrení tamojšej fauny, po jej obohatení o druh, ktorý do nej v minulosti patril.

Mnohí sa okrem toho domnievajú, že rys im pomôže zlikvidovať premnoženie jelenej a inej rati-covej zveri, ktorá spôsobovala veľké škody na lese a aj sama kvalitatívne upadala. Táto domnienka bola, pravdaže, nesprávna, lebo rys nie je schopný regulovať stavy raticovej a už vôbec nie jelenej zveri. To dokáže len celý komplex regulačných činiteľov, z ktorých je na prvom mieste tuhá zima (pravda, len tam, kde sa neprikrmuje, takže prebytočná zver uhynie od hladu) a na druhom všetky veľké šelmy spolu, teda okrem rysa by tam musel žiť aj primeraný počet vlkov a medveďov.

Ale takéto nedotknuté prírodné podmienky už nie sú ani v našich Karpatoch a v západnej Európe už vôbec nie. Človek totiž už tak zmenil prírodné ekosystémy, že sa musí funkcie regulátora chopiť sám. Poľovník to robí tým, že zveri pomáha prežiť, napr. v zime ju prikrmuje, ale aj tým, že prebytočné jedince potom uloví a hospodársky zužitkuje. Zahraničie teda začalo prejavovať záujem o živé rysy a keďže sme ich v šesťdesiatych rokoch mali dostatok, obrátili sa v tejto veci na nás.

Akcie sa chopila ZOO v Ostrave, ktorá začala v niektorých vybraných slovenských revíroch organizovať chytanie živých rysov do sklopcov. Azda najviac sa ich na exportné účely chytilo na Plešivskej planine v okrese Rožňava. Pritom sa postupovalo tak, že rysy sa po chytení kratší čas chovali v ZOO a keď sa zostavili chovné páriky, vyviezli sa do príslušného štátu na tú lokalitu, kde ich mali vypustiť, alebo ich dočasne umiestili v ZOO. Tam sa karan-tenizovali, deparazitovali a očkovali proti besnote a potom vypustili do voľnej prírody.
Poloskrotené rysy, uliahnuté v zajatí v ZOO, nie sú celkom vhodné na reakli-matizačné účely, lebo by sa najprv museli naučiť samostatne loviť živú korisť a okrem toho sú príliš zvyknuté na ľudí, z čoho by mohli po ich vypustení vzniknúť mnohé nepríjemnosti.
Dnes, po odstupe viacerých rokov môžeme konštatovať, že v mnohých krajinách, kde rysa už dávnejšie vyničili, ale ich prírodné podmienky vyhovujú jeho ekologickým nárokom, sa s jeho reakli-matizáciou dosiahli pozoruhodné úspechy. Pravda len tam, kde celú akciu seriózne pripravili a zabezpečili a kde sa na tento účel vybrali vhodné lokality.

Boli však aj také akcie, kde táto seriózna pri pravá chýbala, ktoré sa vykonali živelne, azda len preto, lebo to bolo vtedy „v móde” alebo preto, že sa tam nejaký nadšenec pre to rozhodol na vlastnú päsť, aby sa blysol pred kolegami a robil „vedu” alebo „ochranu prírody” cez ružové okuliare, bez potrebného materiálneho, organizačného ä ostatného zabezpečenia.
Medzi najúspešnejšie reaklimatizácie rysa patrí akcia v Slovinsku (SFRJ). Zo ZOO v Ostrave sem 6. 1. 1973 doviezli 3 páry mladých rysov a po krátkej karanténe a očkovaní proti besnote ich 3. 3.
1976 vypustili do voľnej prírody. Rysom sa v novej vlasti zapáčilo, o čom svedčila aj skutočnosť, že sa začali úspešne rozmnožovať. Už v prvom roku osídlili územie s rozlohou 5000 ha. Roku 1978 sa populácia odhadovala na 25—30 jedincov na 11 lokalitách, a to až vo vzdialenosti 60 km od miesta vypustenia. Do r.
1977 sa pri 17 vodiacich samiciach pozorovalo spolu 26 mláďat. Škody, ktoré spôsobovali rysy na zveri a na domácich zvieratách, boli minimálne. Intenzívne lovili napr. túlavé psy, čo však nemožno pokladať za škodu.

Ani raz sa nestalo, že by boli napadli človeka. Niekoľko rysov omylom alebo aj vedome ulovili, a to jednak na mimoriadne povolenie a jednak protizákonne. Už dnes možno populáciu pokladať za stabilizovanú a ráta sa aj s ročným odlovom 1—2 jedincov. O re-introdukciu rysa v Slovinsku sa najviac zaslúžil poľovnícky biológ Janez Čop z Ľubľany.
Stojí za zmienku, že rysy vypustené v Slovinsku postupne prenikli aj do Chorvátska, do horského masívu Gorski Kotar. Miesto ich vypustenia, lokalita Kočevje, sa totiž nachádza len asi 20 km od chorvátskej hranice, ktorá tu prechádza hlbokým kaňonom Kolpa. Na chorvátskej strane prvýkrát pozorovali rysy r. 1974 a potom čoraz častejšie, napr. v masíve Drgomalj, v Národnom parku Risnjak. Ing. Frkovic tvrdí, že r. 1978 žila na chorvátskej strane trvalé už celá rysia rodinka. Škody, ktoré tu spôsobila, boli minimálne. Zistilo sa, že roztrhali niekoľko zajacov, niekoľko jedincov srnčej zveri, jedno jelienča, jedného jazveca, jedno jahňa a poranili jednu ovcu.

Rysy však neskôr prenikli aj do jednej 1000 ha zvernice pri Kočevje, kde skoro celkom zlikvidovali tamojšiu muflóniu populáciu (asi 200 jedincov). V tejto zvernici dosiaľ ulovili 5 rysov a celkove v Slovinsku z novozaloženej rysej populácie ulovili 14 zvierat. Z toho si treba vziať ponaučenie, že rysy na reaklimatizáciu sa nemajú vypúšťať v blízkosti zverníc s intenzívnym chovom raticovej zveri.
Veľmi úspešné bolo znovuosídlenie rysa aj vo Švajčiarsku. Napr. vo Švajčiarskej Jure v kantóne Neuchätel vypustili v rokoch 1974—75 dva páry našich rysov, pravda, po predchádzajúcej karantenizá-cii a vakcinácii. Obyvateľstvo sa to dozvedelo až o dva roky neskoršie a za ten cas vedeli len zainteresovaní.

Toto tajnostkárstvo bolo potrebné preto, lebo obyvateľstvo malo proti rysom vrodenú averziu a bálo sa ich. Turisti sa obávali, že ich rysy pri potulkách lesom napadnú, hote-liéri sa báli, že prídu o hostí a o zárobky, poľovníci sa domnievali, že im rysy zničia všetku úžitkovú zver a poľnohospodári, že im rysy spôsobia neúnosné škody na domácich zvieratách.
Škody spôsobené týmito rysmi v rezervácii Creux du Van za dva roky sú skutočne minimálne.

Našli sa dva kadá-very strhnutých kamzíkov (ich stav sa v rezervácii odhaduje na 150 jedincov) a 3 kadávery srncov (ich stav je asi 50 jedincov). Vďaka rysom sa však znížila početnosť kamzíkov v čriedach, ktoré sa potom lepšie rozptýlili po celom území. To je výhodné pre zver (menšie nebezpečenstvo prenášania chorôb, vzniku psychických stresov a interindividuálnej po-travovej konkurencie) aj pre jej životné prostredie (menšie poškodzovanie rastlinstva a lesa), a teda v konečnom dôsledku aj pre človeka. Roku 1979 sa tu populácia rysov stabilizovala na počte 4—6 jedincov na ploche asi 80 000 ha, z čoho je 25 % lesa, pričom spolu s nimi tu žije asi 2500 srncov, 700 kamzíkov a 24 kozorožcov.
Tri páry rysov zo Slovenska po karan-tenizácii a vakcinácii v rokoch 1969—72 vypustili aj v kantóne Obwalden, kde sa nedávno reaklimatizoval aj bobor, vydra a divá mačka. Roku 1974 tu jedno rysča zrazilo auto. Rysy tu pochytali skoro všetky túlavé mačky a pri ich prenasledovaní dokonca pozorovali aj rysčatá.

Roztrhali aj 1 —2 ovce a kozy, ale boli to zvieratá, ktoré v lete ušli chovateľom do lesa, kde žili polodivým spôsobom. Na zveri nespôsobili skoro nijakú škodu, takže poľovníci, ktorí boli spočiatku veľmi proti nim zaujatí, na rysy postupne celkom zabudli.

Koncom r. 1976 žilo v tomto kantóne už 12—15 rysov. Do r. 1979 sa táto populácia stabilizovala a dobre sa prispôsobila životu v silne humanizovanej pastevnej krajine. R. 1978 sa tu jeden rys chytil do sklopca a zahynul.
Tretím miestom, kde vo Švajčiarsku (ilegálne) vypustili párik slovenských rysov, je Švajčiarsky národný park Les Gri-sons v Engadine, za čo jeho riaditeľa aj finančne potrestali. Rysom sa tu však nepáčilo a odsťahovali sa do klimaticky miernejšieho a na zver bohatšieho dolného Engadinu. Tu strhli niekoľko jedincov srnčej zveri a lovili aj svište, zajace a inú zver. Škody sú však minimálne a na domáce zvieratá zatiaľ ešte nezaútočili.
Štvrtým miestom, kde vypustili rysy, je kantón De Vaud. R. 1976 tu vypustili dva samce slovenskej proveniencie. Ry-sice mali byt vypustené neskôr, keď sa ich v ZOO v Ostrave podarí získať a dodať, ale to sa zatiaľ nerealizovalo, takže túto akciu možno zatiaľ hodnotiť ako fiasko.
Reaklimatizácia rysov v NSR nemala zatiaľ taký prenikavý úspech ako v Juhoslávii a vo Švajčiarsku. Do Bavorského národného parku koncom šesťdesiatych rokov doviezli 6 rysov zo Slovenska. Aj tieto sa úspešne rozmnožili a obsadili areál po obidvoch stranách hranice medzi ČSSR a NSR. Dosiaľ tu však zaznamenali stratu najmenej 8 rysov, z toho dvoch vodiacich rysíc. Straty spôsobil protizákonný odstrel, kolízie s dopravnými prostriedkami ap. Terajší stav rysov sa tu preto odhaduje len asi na 10 jedincov.

Najväčšou chybou je, že nie je zabezpečená dôsledná ochrana rysa aj mimo územia národného parku. Ukázalo sa však, že rysovi neprekáža ani enormne rozvinutá turistika (Bavorský les navštívi ročne 2—3 mil. turistov, z toho vlastný národný park asi 1 mil.). Dokáže sa teda prispôsobiť častej prítomnosti aj veľkého počtu ľudí, je ostražitý a vie sa pred nimi dokonale ukryť. Ani človeka v tejto oblasti rysy nenapadli.

Za 5 rokov tu rysy strhli asi 50 jedincov srnčej a 13 jedincov jelenej zveri, z toho 8 jelienčat, 2 jelenič-ky a jednu jelenicu. K jednému strhnuté-mu srncovi sa rys vracal po 9 dní a vždy skonzumoval 1—1,5 kg mäsa. Raz rys napadol aj jeleňa, ale ten ho tak vážne poranil, že rys pravdepodobne uhynul. Rysy tu intenzívne lovili aj túlavé psy a mačky. Osirotené rysčatá napádali domácu hydinu a v jednom prípade napadli údajne aj teľa, ktoré však útočníka striaslo, ale tak sa vyľakalo, že zdivelo a majiteľ ho nedokázal chytiť.
Všetko toto sú naozaj len minimálne škody (ak ich takto vôbec môžeme nazvať), lebo tamojšiu pomerne vysokú populačnú hustotu raticovej zveri rysy vôbec neohrozujú, ba významnejšie sa neznížia ani úlovky tamojších poľovníkov. Naopak, vďaka selektívnej činnosti rysa budú určite loviť zdravšiu a mohutnejšiu zver ako dosiaľ, s vyššou trofejovou hodnotou. Isté je, že keď chceme rysa v prírode zachovať, nesmieme sa naň dívať len ako na konkurenta, čo nám ujedá zo zajačinky a srňacinky. Práve tak aj ratico-vej zveri musíme prepáčiť škody, ktoré spôsobuje v poľnohospodárstve a v lese — pravdaže, ak neprekročia únosnú mieru — keď ju chceme v revíri mať a na ňu poľovať.
V NSR by ešte chceli reaklimatizovať rysa vo Falzkom lese, v Čiernom lese, Harzi a v Bavorských Alpách.
Úplným fiaskom sa skončil pokus o re-aklimatizáciu rysa v Taliansku, v alpskom Národnom parku Gran Paradiso. Tu roku 1975 vypustili 2 slovenské rysy-samce (bez samíc!). Z jedného rysa našli r. 1976 kostru vo vzdialenosti asi 90 km od miesta vypustenia. Druhý sa bez stopy stratil. Správa národného parku by chcela pokus — po lepšej príprave — ešte raz zopakovať.
Predbežne posledný reaklimatizačný pokus prebieha dnes v rakúskom Štajerskú. Roku 1977 tu vypustili 2 páry a roku
1978 ďalšie 2 samce zo Slovenska. Roku
1979 nasledovali ešte dva rysy a jedna rysica. Zvieratá sledujú telemetricky mi-nivysielačkami, ktorými ich vystrojili. Rysom sa tu zatiaľ darí dobre. Poľovníci sa však začali sťažovať na ich škodlivosť a chceli by ich niekoľko odstreliť. Pravda, to by bolo predčasné, lebo populácia ešte nie je stabilizovaná a životaschopná.
V Korutánsku v doline Metznitztal strhli rysy do konca apríla 49 jedincov srnčej zveri, 19 jelenej zveri, 3 jedince kamzičej zveri, 33 jedincov muflónej a 2 jedince hluchánej zveri, teda spolu 106 jedincov.

V rozklade sa tu našiel aj jeden zastrelený rys. Oficiálna poľovnícka organizácia sa však od tohto vandalského činu dištancovala a podala žalobu na neznámeho strelca.O reaklimatizáciu rysa sa zaujímajú aj vo Francúzsku, konkrétne vo Vogézach (hraničia s Falzkým lesom v NSR) a v Západných Alpách.
Môžeme byť právom hrdí na to, že všetky tieto reaklimatizačné pokusy sa uskutočnili s rysmi z našich Karpát. Po živých rysoch je v západnej Európe aj naďalej veľký dopyt, ktorý zatiaľ nestačíme pokryť. So zreteľom na to, že ide o významnú vec z hľadiska ochrany prírody, mali by sme azda na kratší čas zakázať odstrel rysov a obmedziť sa len na ich chytanie, pravda, plánovité, aby sme v súvislosti s ich reaklimatizáciou v iných krajinách neohrozili existenciu našich populácií.
Zároveň je však potrebné, aby sa pri reaklimatizácii rysa skončilo s doterajšou živelnosťou a s mrhaním cenného genofondu. Rysy treba dodávať len pre seriózne pripravené a organizačne dobre zabezpečené akcie, zásadne len vo vyrovnanom pomere pohlavia a v dostatočnom počte, aby sa nová populácia mohla čo najskôr rozmnožiť a stabilizovať. Vypustené zvieratá musia mať v celom areále zaručenú úplnú ochranu.

S ďalšou reaklimatizačnou akciou možno začať len potom, keď sa predchádzajúca skončí. Nedávno začala pracovať Medzinárodná pracovná skupina pre zachovanie a reaklimatizáciu rysa a možno očakávať, že bude ďalšie reaklimatizač-né akcie účelne koordinovať a zabezpečí aj ich dobrý priebeh.
Namôžeme pochybovať ani o tom, že dočasný zákaz odstrelu rysov by pomohol aj našim populáciám, aby sa znova zvýšila ich početnosť aj v tých našich horstvách, kde sú momentálne na ústupe.

Keď som mal desať rokov, prežil som celú zimu na vidieku. Behal som po lese, sliedil za vťákmi a poznával všakovaké zaujímavosti z ich života.

To bolo mojím najmilším zamestnaním a veľmi som sa nudil, keď mi niečo bránilo v prechádzkach.
Raz, keď udreli februárové mrazy a zdvihla sa silná metelica, otec ma dlho nepúšťal z domu. Čas sa strašne pomaly vliekol.
Konečne po niekoľkých dňoch, keď som sa ráno prebudil, uvidel som oblôčikom jasnú belasú oblohu. Hneď som sa vypýtal od otca, obliekol sa a vybehol.
Vonku bol mráz, ale bezvetrie.

Slnko jasne svietilo. Oči boleli od iskriaceho sa snehu.
Dostať sa do lesa nebolo mysliteľné. Tam boli naviate také záveje kyprého snehu, že pri každom kroku som sa zabáral až po pás.
Zamieril som si to teda dolu po zamrznutej rieke. Z nej vietor pozme-tal takmer všetok sneh, takže miestami bolo vidieť modrastý ľad.
Nikde ani vtáčika. Predo mnou sa ťahal dlhý belavý pás rieky. Napravo i nalavo stál mlčanlivo na jej strmých brehoch snehom zasypaný les. Ani len sýkorka v ňom nezašvito-rila.
Pomyslel som si: „Vtákom je určite zle po takej dlhej metelici.”
Onedlho som uvidel na snehu pred sebou čiernu škvrnu.
Ukázalo sa, že je to mŕtva vrana. Strhnutá vetrom, ležala hlavou v záveji, s roztiahnutými krídlami.Zdvihol som ju a zo všetkých strán poprezeral. Bola už stuhnutá. Na tele nikde ani stopy po rane alebo úraze.Pochopil som, že vranu zahubil mráz. Veľmi som ľutoval toho veľkého,silného vtáka, ktorý tu uprostred závejov zamrzol.

Utešoval som sa myšlienkou, že všetky vtáky v týchto dňoch nezahynuli. Určite sa mi ešte dnes podarí chytiť dákeho polomŕtveho vtáčika. Odnesiem ho domov, zahrejem, nakŕmim a budem ho opatrovať až do jari. Akoby na odpoved mojim myšlienkam neďaleko sa ozvalo tiché švitorenie.
Zdvihol som zrak. Predo mnou bola prieruba — v ľade vysekaná diera. Na jej okraji, úplne pri vode skákal vtáčik s bielou hrudou. Trepotal krátkym chvostíkom a spieval si tú najveselšiu pesničku.
„Aha, blázon!” pomyslel som si. „Ako sa môže radovať v takomto mraze?”
Vtáčik s bielou hrudou si ma vôbec nevšímal. Zažiadalo sa mi pozrieť sa naň zblízka. Ale sotva som spravil pár krokov k nemu, vták rýchlo skočil hlavou do prieruby. Na okamih som ešte videl, ako rýchlo mával krídlami, akoby letel vo vode. Potom zmizol pod ľadom.
Zostal som stáť s vyvalenými očami a s otvorenými ústami.
„Utopil sa!” preletela mi hlavou strašná myšlienka. Vrhol som sa k prierube. Plytká voda tu tiekla veľmi rýchlo. Utopenca nebolo nikde.
Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Môj Vodnár

Pribehol som domov k otcovi s mŕtvou vranou a s podivuhodným rozprávaním o utopenom vtáčikovi s bielou hrudou. Otec mi prikázal, aby som vranu ihneď vyhodil, ale môjmu rozprávaniu sa dlho smial. Nechápal som, čo je na tom smiešne, a veľmi som sa na otca hneval.
— Ach, ty hlupáčik! — povedal otec. — Veď to bol vodnár. Vôbec sa neutopil, teraz opäť skáče dakde po ľade a teší sa, ako ťa prekabátil.
— To nie je pravda, — rozohnil som sa. — Zbláznil sa od hladu a utopil sa. Sám som videl, ako ho to stiahlo pod ľad. Je tam taký prudký tok…— Vieš čo? — prerušil ma otec. — Bež opäť na miesto, kde si ho videl. Podistým tam ešte bude. A ak tam nebude, znamená to, že neďaleko od prvej prieruby je druhá. Z tej druhej pravdepodobne vodnár vyskočil, keď sa pred tebou ponoril pod ľad.
Opäť som bežal k rieke. Môj otec mal vtáky rád a dobre ich rozoznal. Keď vraví, že vodnár skočil do vody, je hádam ešte nádej, že môj vtáčik s bielou hruďou žije. Pri prierube vodnáia nebolo. Ale ďalej na rieke som uvidel druhú dieru, podišiel som k nej a odrazu som spozoroval svojho utopenca na strmom brehu rieky. Bol živý a zdravý, behal po snehu a pospevoval si svoju tichú pesničku, podobnú zur-čaniu potôčika.
Bežal som k nemu. Zletel k prieru-be, zakolísal sa na tenkých nožičkách, akoby sa mi klaňal, a keď som sa priblížil, čľupol do vody ako žaba do kaluže.
Stál som nad prierubou a pozoroval, ako vesluje pod vodou krídlami ani plavec rukami. Potom bežal po dne, zachytávajúc sa zahnutými pazúrikmi všetkých jeho nerovností. Na jednom mieste sa dokonca na chvíľku zastavil a pred mojimi očami prevrátil zobákom kamienok a vytiahol spod neho vodného chrobáka.
O pol minúty však už vyskočil z druhej prieruby. Ťažko som veril vlastným očiam. Chcel som si ho prezrieť zblízka. Niekoľkokrát za sebou som ho donútil skočiť do vody.
Velmi ma udivilo, že sa pod vodou leskne ako strieborná rybka. Vtedy som ešte nevedel, že perie vodnára je pokryté tenkou vrstvou tuku. Keď sa vták ponorí do vody, vytvorí vzduch na jeho mastnom perí bublinky a leskne sa.
Napokon ho potápanie omrzelo.
Vzniesol sa do vzduchu, letel priamo nad riekou a o chvíľku sa mi stratil z očí.
Ubehli asi dva mesiace od môjho prvého stretnutia s vodnárom. Za ten čas som si ho veľmi obľúbil. Keď bolo pekné počasie, chodil som k rieke, aby som ho pozoroval. Vždy sa mu podarilo vyklznuť predo mnou šikovne do prieruby. A vždy pri tom vyzeral tak veselo, akoby sme sa spolu hrali na mačku a myš.
Celá dedina poznala toho môjho zábavného vtáčika. Roľníci mu vraveli vodný vrabec. Starenky však tvrdili, že to nie je vták, ale vlkolak, alebo sám vodník. Nechceli veriť, že vták môže zostať živý, keď sa vykúpe v prierube.
Koncom zimy opäť udreli mrazy, ešte silnejšie ako tie februárové. V týchto dňoch už môj vodnár nespieval. Teraz som ho musel vždy dlho hľadať, kým som ho našiel niekde pod ľadovým previsom brehu. Sedel tam celý našuchorený. Vyzeral smutne a nepokojne.
Keď som sa k nemu priblížil, ticho sa vzniesol a odlietal niekde ďaleko, vždy tým istým smerom.
Napokon prišiel deň, keď odtiaľ natrvalo odletel: prieruby zamrzli. Ľad bránil vodnárovi potápať sa do vody za vodným hmyzom.
Veľmi som sa bál o svojho malého priateľa s bielou hruďou. „Možno,” myslel som si, „že teraz leží niekde v snehu tak ako vrana, ktorú som našiel na rieke po metelici.” Doma mi otec povedal:
— Možno tvoj vodnár padol do pazúrov dákemu dravcovi. Ale najskôr iba odletel hľadať si na rieke iné miesto, kde voda nezamŕza ani cez najtuhšie mrazy.
Na budúci deň ráno opäť vykuklo slnko a ja som začal pátrať po vod-nárovi.
Prešiel som popri známych prieru-bách, vyškriabal som sa na strmý breh, vydal som sa-po prúde rieky.
Onedlho mi cestu prehradila malá riečka. Rýchlo tiekla z kopca a prudko padala z brehu, po ktorom som kráčal, do veľkej rieky.
Bol to skutočný vodopád. Voda sa rútila širokým prúdom zo strminy, dole sa penila a točila v búrlivom víre. Tu bolo na veľkej rieke široké nezamrznuté miesto.
Nikdy predtým som nevidel vodopád. S nadšením i úzkosťou som hľadel na divý prúd, hroziaci zmiesť so sebou každého, kto sa k nemu neopatrne priblíži.
Vtom som spozoroval dva vtáky, letiace rovno k vodopádu. Vpredu sa niesol, blýskajúc bielou hruďou, môj vodnár. Zozadu ho rýchlo doháňal veľký jastrab.
Nestačil som sa ani spamätať a už bláznivý vtáčik zmizol v dravom prúde vodopádu.
Jastrab sa pred padajúcou vodnou stenou prudko vzniesol hore, na okamih zostal akoby visieť vo vzduchu, potom sa obrátil a pomaly odletel. Korisť mu unikla.
Jastrab nevedel, ako sa to s vod-nárom skončilo. Ale ja som videl, ako strmhlav preletel cez stenu vodopádu, opísal neveľký polkruh, a akoby sa nič nestalo, sadol si na kameň pod strminou, z ktorej padala voda.
Šumenie vodopádu prehlušovalo jeho hlas. Ale podľa pohybov som poznal, že už zasa spieva svoju veselú pesničku.
Vracal som sa domov z prechádzky a od radosti som poskakoval. Teraz som bol presvedčený, že môjmu malému odvážnemu priateľovi nehrozia jastrabie pazúry, ani mráz, ani
hlad.
A zima už tiež nemohla vtáky dlho trýzniť, chýlila sa ku koncu. Deň bol teplý ako na jar. Slnko začalo pripekať. Bol už koniec marca. Už čoskoro musia mrazy ustúpiť.
S takýmito veselými myšlienkami som utekal domov. Pri známej prie-rube mi zrazu zišlo na um: hádam by som mal skúsiť, aká studená je voda, v ktorej sa vodnár kúpe. Dlho som nerozmýšľal, rozbehol som sa k prie-rube a silno som dupol nohou na tenký ľad.
Chcel som ho len prelomiť a potom skúsiť vodu. Ale ľad, ktorým bola prieruba pokrytá, bol už tenký. Pod mojím úderom sa ľahko prelomil. Do prieruby som vhupol najprv jednou nohou, ale potom som neudržal rovnováhu a spadol som tam celý.Našťastie bolo na tom mieste vody len po kolená. Ako uštipnutý som vyskočil na ľad a drkotajúc zubmi, hnal som sa opreteky domov.
Zistil som, že voda, v ktorej sa vták tak rád kúpal, bola veľmi studená.Ešte v ten deň som dostal vysokú horúčku. Chorľavel som dva mesiace. Aj keď som sa vyliečil, neprestal mi otec dovrávať za to, že som sa v prierube okúpal.— Len blázni, — povedal otec, — le-zú v zime náročky do vody.
– A čo vodnár? — skočil som mu do reči.
Otec sa rozosmial a už ma potom nehrešil.