Pozor dobrý pes

Nemožno pochybovať, že základom psychickej činnosti zvierat je mechanizmus reflexu, inštinktívna reakcia organizmu na rôzne vplyvy. V mnohých prípadoch sa však stretávame s niečím, čo prekračuje rámec inštinktu.

V rodine Berberových v Baku si v domácich podmienkach vychovali leva, ktorého volali King. Toto bystré zviera, miláčik dospelých a detí, zahynulo hlúpou náhodou. Stratu ťažko niesli všetci členovia rodiny, ale Kingova smrť otriasla najviac ich psom.

Uhynul po niekoľkých dňoch a ako ukázala pitva, príčinou smrti bol infarkt. Srdce zvieraťa neunieslo zármutok zo straty.O psej vernosti sa traduje množstvo historiek.

A ťažko by sme mohli tvrdiť, že všetky sú iba výmysly. Kto z nás nepočul o psoch, ktoré zostávajú svojim pánom neuveriteľne verné? Sú prípady, že pes chodí dlhé roky k brehu a tam čaká na návrat rybára, ktorý sa utopil. Inokedy dlho čakáva na stanici autobusu a medzi cestujúcimi dychtivo vyzerá svojho jediného priateľa, ktorý tu pravidelne vystupuje cestou z práce. Ked” sa nedočká, vlečie sa smutne domov.

A toto je prípad zo Slovenska z osady Túzok v Dunajskostredskom okrese z r. 1972. Sučka Bela, patriaca miestnemu poľovníckemu združeniu, si tak obľúbila istého poľovníka, ktorý sem prichádzal každý piatok popoludní, že ho vždy v tento deň, a nie iný, čakala už od predpoludnia pred jeho malým domčekom. Alebo iná sučka zabránila v katastri obce Devínska Nová Ves pri Bratislave r. 1967 poľovníkovi vojsť do vody za odstrelenou divou husou, ktorú sama odmietla vyhľadať.

Pozor dobrý pes

Pozor dobrý pes

Bolo to močaristé miesto a pre spleť rastlín životu nebezpečné. Na Morave sa stal roku 1971 takýto prípad: V noci zomrel na infarkt myokardu domáci. Jeho vlčiak bolestne zavýjal, hoci sa do bytu, kde menovaný zomrel, ani nedostal. Pes prestal prijímať potravu, až napokon na štvrtý deň po pohrebe svojho gazdu uhynul. Aj v týchto prípadoch, pravdaže, nejde o nijaké nadprirodzené vnuknutia, ale predbežne iba o čiastočne vysvetliteľné materiálne javy.
Veľmi zaujímavý príbeh sa odohral v Rige.

Istý Titov prišiel na chatu a začal upratovať záhradu. Zrazu počul, že za kôlňou skučí pes. A súčasne spozoroval, ako tam beží malý psík s veľkou kosťou v zuboch. Za kôlňou so zvesenou hlavou sedela veľká sivá doga a dva psíky ju akoby podopierali. Psík s kosťou k nej pribehol, postavil sa na zadné nohy a podal jej kosť.Vyšlo najavo, že ked doga pred niekoľkými dňami preliezala plot, zachytila sa háčikom obojka o drôt, ktorý bol pevne napnutý vysoko nad zemou.

Nemohla sa hýbať, len sedela so spustenou hlavou. Titov sa neodvážil priblížiť, lebo pes nemal náhubok. Pokúšal sa vyvliecť háčik palicou, ale márne. Z obavy, či sa doga na neho nevrhne, vzal si lopatu a začal sa k nej pomaly približovať. Pes najskôr ceril zuby a vrčal, ale keď pochopil, že mu chcú pomôcť, prosebné zakňučal. Titov natiahol ruku k obojku a uvoľnil ho. Doga vstala a neistým krokom odchádzala. Psy ju obklopili a ona ich všetky olízala. Veď ju niekoľko dní kŕmili.

Novinár Vasilij Peskov, ktorý často písal o zvieratách, rozprával iný príbeh V lesnom revíri vo Voronežskej oblasti dlho nemohli chytiť dva veľmi nebezpečné vlky, ktoré napádali čriedy oviec. Najzaujímavejšie bolo, že ovce boli zahrdúsené bez najmenšieho pohryznutia. Neskoršie sa prišlo na to, že vrahmi oviec bol starý skúsený vlk a mladá vlčica. Vlk stratil zuby, ale nestratil silu a životné skúsenosti. Múdrosť a mladosť sa spojili; vlčica pri kŕmení trhala pre bezzubého druha kusy mäsa.Mohol by takýto zväzok vzniknúť bez oddanosti a priateľstva?
Osobitne zaujímavé je priateľstvo, v ktorom sa prejavuje vľúdnosť, porozumenie a vďačnosť medzi celkom rozdielnymi predstaviteľmi sveta zvierat. Napríklad v starom parku jaltského sanatória na Kryme žije už niekoľko rokov rodina pávov. Raz na jeseň, keď pávy raňajkovali, priletela k nim unavená a hladná vrana. Uchytila korku chleba a začala ju dychtivo zobať. Starý páv sa na ňu pozrel a urobil jej vedľa seba miesto. Pávy nevyhnali návštevníčku ani na druhý deň a vrana sa tak stala chovanicou pávej rodiny.
Za toto priateľstvo sa vrana odvďačila. Raz si starý páv poranil krídlo, sedel na jasene, kde celá rodina bývala, a nemohol zletieť na zem k potrave. Jeho operení príbuzní bezradne prešľapovali pod stromom. Vrana pochopila, že potrebuje pomoc, nabrala do zobáka omrvinky chleba, vyletela na konár a začala páva kŕmiť ako vlastné mláďa. Na strom mu nosila potravu až dva týždne, kým sa nevyliečil.
Vľúdnosť, priam starostlivosť mnohých zvierat k blízkej bytosti sa osobitne výrazne prejavuje vo vzťahu k mláďatám. Všetci poznáme mnoho názorných príkladov. Medzi ne patrí spoločná starostlivosť celej čriedy o mláďa, sebaobetovanie rodičov pre záchranu detí a adopcia cudzích, ešte neskúsených mláďat, ktoré stratili rodičov. Zvieratá ľahko prijímajú i mláďatá iných druhov, kŕmia ich, chránia a učia ako vlastné.
Istý strážny pes nielenže adoptoval kurča, ale priam ho „vysedel”. Stalo sa to tak, že raz bežal okolo hniezda kvočky a uvidel vajíčko, ktoré ležalo bokom. Opatrne odniesol vajce, z ktorého sa už klulo kuriatko, do izby a položil ho na pohovku. Potom kuriatku pomohol rozbiť škrupinu a vyliezť z nej. Ako adoptívny rodič sa o mláďa staral s neuveriteľnou trpezlivosťou: lízal ho, sušil na slniečku a chránil pred ostatnými operencami.
Vľúdnosť, vernosť, súcit. Pocity spokojnosti, radosti a smútku… To všetko nemožno uprieť svetu zvierat. Je to zaujímavý a jedinečný svet, hodný zamyslenia…

Trezorov Život

Strakatý pes s okrúhlymi labami a ospanlivým výzorom ležal natiahnutý pred prahom. Ležal práve tak, aby každý, kto vchádza dovnútra, musel oňho zakopnúť, a on s ním mohol prekĺznuť dnu.
Vnútri hneď zaliezol pod stôl a tam sa blažené rozva-lil. Keď niekto zo sediacich zavadil oňho nohou alebo mu šliapol na doširoka roztiahnuté predné nohy, vyskočil a zúrivo vyštekol:
No tak, ľudia, dávajte predsa pozor, veď som tu!
Trezor žrával zo starého smaltovaného kastróla. Bola o spoločná nádoba pre všetky zvieratá v dome — pre tri mačky a pre Trezora. Strčil papuľu do kastróla a vyberal si tie najväčšie a najchutnejšie kúsky.
Mačky trpezlivo sedeli okolo neho, olizovali sa a netrúfali si vyrušovať ho v panskej hostine. Keď sa niektorá z nich predsa len pokúsila vopchať hlavu do kastróla. Trezor tak zúrivo zavrčal, že sa mačky rozpŕchli.
– Fuj, ty obluda, si ako tiger! – rozkričala sa pani.
Trezor sa na ňu skúmavo zadíval a pokúšal sa pochopiť, či je tiger dobrý alebo zlý.Keď’ sa vyspal a prebudil, neochotne vyliezol spod stola až popoludní, ked sa pani chystala do práce.
Bola predavačkou a Trezor často prekfzal pomedzi nohy zákazníkov i ta, do obchodu. Keď’ dlhší čas nikto nevošiel dnu, otvoril si dvere hlavou a potom vyčkáva-vo sedel pred pultom.
— Čo mám s tebou robiť? — povedala pani. — Zarobil si si, tu máš!
A hodila mu kúsok cukru, zlomený medovník alebo stlačený bonbón.
Trezor prehltol maškrtu a potom zaspal pred teplými kachľami pri dverách alebo hneď’ vybehol na ulicu, zoširoka sa roztiahol a potom so slastným skučaním odbehol dráždiť brata Muchtara.
Muchtar bol farbou i celkovou stavbou tela úplne rovnaký ako Trezor, ale povahu mal celkom inú. Trezor bol nenapraviteľný darmožráč, lišiak a nemotorný tvor, ale jeho brat Muchtar bol bystrý, vynikal najmä na poľovačke a predovšetkým bol veľmi zlostný. Preto bol na retazi.
Bol to preňho, slobodného a prudkého tvora so štíhlym telom a rýchlymi nohami, trpký život. A k tomu všetkému ešte pribehne k nemu brat, začne vrčať a roz-hrabúvať sneh, niekedy sa prehrabe až na zem, obhry-zie celý stĺp, rozhryzie poleno na triesky a ukazuje, ako a čo by s Muchtarom porobil, keby sa mu chcelo.
Muchtar na celý ten výsmech odpovedal divým chr-čaním, trhal sa na retazi, škrtil sa, takmer sa zadusil, oči mu podbehli krvou, z papule mu kvapkala pena a niekedy dokonca pretrhol obojok alebo aj reťaz, a potom sa po ulici kotúľalo strakaté klbko dvoch psov, rozfŕkavalo sneh, vrážalo do siahovíc, vedier a debien. Psy sa navzájom tak poprepletali, že ich nebolo možné odtrhnúť od seba.
Keď’ sa napokon pustili, kúsok odbehli, chvíľku si poležali, olízali sa a znovu: Vrrr, rraf, vrrr…
Najčastejšie sa ruvali v zime, pravdepodobne z nudy. Keď’ sa pobili tak, že už viac nevládali, až do úplného vysilenia, na dlhší čas sa upokojili, a ked sa náhodou stretli, nevšímavo odvracali hlavu.
V lete sa Trezor s nikým neruval. Celkom ho zaujali starosti o sladkosti, ktoré sa naučil mámiť od detí a ľútostivých tetiek, čo prišli do dediny z mesta. Ked jeho brat Muchtar plával v rieke za pánovou loďkou alebo pobehoval po brehu a niečo vyhrabával, prípadne strážil skromný majetoček rybárov, Trezor pobehoval po dedine od domu k domu.
Sadol si proti dverám alebo otvorenému oknu a čakal, kým mu niekto hodí kúsok cukru alebo dajakú inú dobrotu.
Ked mu dlho nič nedávali, prihlásil sa štekotom a napokon dostal, čo chcel.

Pomaly chrumkal cukor, olizoval sa a podával velikánsku labu dobrodincovi alebo si ľahol pred vráta a chvíľu „strážil” tých dobrých ľudí, ich dvor a majetok.
Jeho pracovná norma závisela od množstva lahôdok, ktoré dostal. Ked mu dali málo cukru, neležal dlho pred vrátami, ale hneď’ odbehol k ďalšej chalupe.
Ked sa začala blížiť jeseň. Trezor bol čoraz smutnejší. Mestskí ľudia z dedinky odchádzali a on každú rodinu odprevádzal k autobusovej zastávke. So sklopenou hlavou a ovisnutým chvostom sa dotiahol k hradskej a ľahol si do tieňa.
Ked autobus zašiel za most cez rieku a zmizol za ostrovčekom smrekov. Trezor už zase mal chvost hore, uši nastražené a s veselým štekotom sa vracal do dediny.
V jeseni bol veľmi úctivý k všetkým obyvateľom. Blížil sa totiž čas zakáľačiek — čas hodov pre psy, mačky a vtáctvo. Kamkoľvek sa človek pozrel, zazrel pred niektorou chalupou na topoľoch a čremchách mračná vrán, strák a kaviek. Na plotoch sedeli mačky a čakali. A na zemi Trezor s hlavou na labách. Všetci napäto a mlčky vyčkávali — v tomto dome, v tejto chalupe zarezali ovcu, jalovičku alebo býčka.
Gazdovia oderú jalovičku, mäso dajú vyvetrať do komory a začnú pražiť zemiaky s čerstvým mäsom.
Nad dvorom poletuje kŕdeľ vrán, jedna druhej kradne korisť, mačky so svietiacimi očami pobehujú, syčia, prskajú jedna na druhú.
Trezor sedí so svojou výslužkou za humnami, v labách si pridŕža chutnú korisť. Naňho nikto nezabudne a vždy mu niečo pohodí.
Raz takto ohrýzal kosť, až mu zuby škrípali, a z topo-ľov naňho civeli hladné vrany. Podchvíľou sa celý kŕdeľ presúval, vrany zlietavali z konárov, poletovali nad Trezorom a strašili ho krákaním. Dobiedzali doňho, ale pes si ich nevšímal a ďalej pokojne ohrýzal bielu chrumkavú kosť.
Jedna stará odvážna vrana si sadla priamo pred neho a čakala, kým pes trochu znepozornie alebo si zdriemne. Drobnými krôčikmi, akoby išla výlučne za svojimi záležitosťami, obchádzala okolo hodujúceho psa, vrážala do zeme zobák, čosi odtiaľ vyťahovala, a zrazu bola celkom blízko. Dodala si odvahy ukradnúť psovi kosť — ale kdeže! Trezor bol pripravený a vyskočil tak rýchle, že vrana div neprišla o chvost.
Stará vrana si sadla na konár topoľa, dívala sa na Trezora, rozmýšľala, uvažovala a napokon vymyslela veľký strategický plán. Zakrákala a prikázala svojej rodine, aby robila presne to, čo ona. A vrany začali chodiť okolo psa, priletovali k nemu a dokonca naňho pokrikovali.
Pes by bol mal vtedy schmatnúť kosť a zaliezť s ňou niekde pod strechu, ale kdeže! Buď bol taký lenivý, alebo si myslel, že je bohvieaký chytrák či silák, a doplatil na to.
Stará vrana chodila okolo psa, potom ho zobákom chytila za chvost a poriadne ním trhla. To pes nevydržal, vyskočil a so zúrivým štekotom sa pustil za vranou. Srsť mal zježenú, oči mu zlovestne blčali.
Vrana predstierala, že sa naľakala, kúsok odletela, zamávala krídlami, potom odletela ešte o tri kroky, triasla sa od strachu, zobák mala bezmocne otvorený.

A práve na to Trezor čakal — skočil za vranou a už-už ju držal za chvost.
V tej chvíli vrania rodina schmatla kosť a odniesla ju za dedinu do záhrad. Tam začali vrany krúžiť pri delení koristi.
Trezor sa vrátil na svoje miesto, kde ohrýzal kosť, oňuchával zmrznutú trávu, rozhrabával zem, obzeral sa, uši mu ovisli — a nemohol to pochopiť: kosť tu bola, a zrazu jej niet! Kam sa podela? A na bidle sedela vrania mama, natriasala sa a vykrikovala:
Trúba! Trúba!
Trezor sa rozbehol do dediny, plašil vrany a straky a dúfal, že mu zase niekto pohodí kosť, prípadne aj kúsok mäsa.
Minulú zimu, keď bolo veľa snehu, sa Trezor s Muchtarom veľmi zúrivo pobili. Trezor prehrýzol bratovi nejaký nerv na hlave a Muchtar začal strácať sluch. Poľovný pes rýchle ochabol, stlstol, začal chodiť pomaly, uši mu ovisli a chvost mu vypízol. Chorého psa napokon vystriedal nový. Bol to Dunaj.
A Muchtar zmizol z dvora.
S Trezorom sa začalo diať čosi nepochopiteľné. Aj on zrazu zostarel, prestal si všímať maškrty, prestal pošte-kávať a odprevádzať svoju paniu do obchodu. Nakoniec sa zobral a odišiel z dediny na päť vierst od domu. Usadil sa v opustenej maštali, spával na slame a živil sa bohviečím.
Jeho pani bola neraz v susednej obci a volávala Trezora, aby šiel s ňou, ale pes vinovato vrtel chvostom, na kúsku cesty ju odprevádzal, ale v poli si zrazu sadol a nechcel ísť ďalej.
„Trezor! Trezor! Pod so mnou, pod domov!”
Pes akosi starecký zaštekal, akoby chcel povedať:
Nemôžem! Nemôžem odísť… Odpusťte!…
Možno, že za tou dedinou, za tou maštaľou bol zakopaný Muchtar, možno sa v Trezorovej hlave niečo vyšinulo. Ktovie?
Ale bez psa bolo zrazu smutno, dedina akoby stratila jednu živú dušu, stíchla, osirela…

Pozor dobrý pes
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *