Maroško Učník bol súci chlapec. Počerný, s očami ako uhlíky a s vlasmi ako ľan na materinej praslici. Keďže bol počernastý i pobelavý zároveň, starká ho „Fazuľkou” volala. Ale keď Maroško narástol otcovi po pás, povedal raz starkej:
„Akáže som ja „Fazuľka”? Čí dakedy svet slýchal, aby fazuľka šla za honelníka?”
Starká spľaskla rukami a zjojkla:
„A či ty chceš ísť za honelníka?”
„A veru chcem,” povedal Maroško a pona-prával si vykasanú košeľu.
A veru chcel. Len čo kopce okopneli a sváko bača po Hromnícíach začal chodiť z dom do domu spisovať prírastok na ovciach a zjednávať sa na leto, Maroško len takú húdol, že veru on pôjde za toho honelníka, či sa to starkej páči, alebo nie. Continue reading →