Hlboko v každom spisovateľovi drieme lovecký roh. Väčšine ľudí možno znie ako škvŕkanie v žalúdku, ale keď ho začuje spisovateľ, vie, že volá Afrika. Kedysi pred dávnymi rokmi spisovateľovi stačilo, aby len písal. Keď chcete byť spisovateľom dnes, musíte uloviť aspoň pár kusov veľkej zveri. Musíte zájsť na Čierny kontinent a dokázať, že ste lev medzi mužmi, zabijak, mäsiar v buši a nebojácny chlapík v pralese.Keď som ako dopisovateľ New York Herald Tribúne písal o dianí v Európe, dobiedzali do mňa priatelia aj cudzí. — He-mingway strelil leoparda, — hovorili, – Ruark zasa leva. Prosím vás, a čo ste strelili vy?Vlani v lete som ten tlak začal pociťovať aj doma.

Moja žena sa nikdy neprejavila, ani nič nepovedala, ale podľa maličkostí I som zistil, že nie je všetko v poriadku. Až raz sa nečakane rozplakala a prezradila, čo ju trápi. — Už sme spolu vyše dva roky, — hovorí, — a ty ešte doteraz nemáš ani jednu trofej. Spytujú sa ma, čo to robíš, a keď im to poviem, odvetia mi: „Keď je teda spisovateľ, ako sa volá jeho lovecký sprievodca?”Usiloval som sa ju utešiť, ale vedel som, že som ju sklamal. Vedel som, že ak má naše manželstvo vydržať, nesmiem už ju v sebe dlho potláčať zabíjačke pudy, sídliace hneď vedľa môjho žalúdočného vredu. Už aj ja musím vytiahnuť lovecký roh.Zdvihol som telefón a zavolal leteckú spoločnosť Sabena.
— Rezervujte mi dve letenky do Konga.
— Načo dve letenky? — spýtala sa moja žena.
— Musíš ísť so mnou a robiť snímky mojich trofejí. Všetky ženy to tak robia.
— Ja nepôjdem, — povedala. – Neznášam pohľad na tvoju krv. Vezmi si so sebou Joa Covella. Je fotograf a môže ti poskytnúť morálnu podporu. Okrem toho bude z neho aj výborný nosič ginu. — Ginu?
— Áno, počul si dobre.
Smiešne, že sa zmienila o Covellovi. Keď som o ňom naposledy počul, bol v Ríme a fotografoval filmové hviezdy na leopardích kožušinách. Pravdepodobne pri tom nadobudol veľké znalosti o zvieratách a bol som presvedčený, že takúto zmenu uvíta. Okrem toho mu toto safari umožní fotografovať živočíchy v origináli.Covello trochu váhal, či má opustiť svoju prácu, ale nakoniec pripustil, že sa mu leopardie kože pomaly míňajú a v Afrike si zásobu určite doplní.Odleteli sme priamo do Stanleyvillu; v rukách nás trhali injekcie proti žltej zimnici, oči sa skleno ligotali od protitýfové-ho séra, ruky sa triasli od chinínových piluliek. Už pred pristátím sme mohli počuť, ako domorodé bubny oznamujú náš príchod.

V Stanleyville sme taxíkom odišli do kancelárie firmy José Ingels a syn, ktorá riadi spoločnosť nazvanú Congo Safari. Ingels nie je nováčikom pri usporadúvaní safari.Vodil Johna Hustona na diviaky, Katarínu Hepburnovú na krokodíly a Humphreya Bogarta po krčmách.Pri nakrúcaní filmu Africká kráľovná sa staral, aby Lauren Bacallová mala denne 45 fliaš sódy do kúpeľa, a na chrbte producenta Sama Spiegela pozabíjal stá a stá moskytov. Ingels je dobrý chlapík na tvrdú prácu.
Natiahol som spúšťový ukazovák a potriasali sme si rukami.
— Máte nejaké safari pre zbabelca? — spýtal som sa In-gelsa.— Momentálne ani nie, — odvetil. — Ale mám tu skupinu tridsiatich siedmich Američanov, najstarší má osemdesiatsedem rokov, a tí idú do Albertovho národného parku, aby si urobili nejaké obrázky. Mohol by som vás zaradiť medzi nich.
Už som to chcel podpísať, ked mi Covello pripomenul, že musíme odstreliť nejaké zviera.— Ach, vy chcete niečo zastreliť, — povedal Ingels a nasadil si korkovú prilbu. — Tak to ste tu na správnom mieste. Kongo je plné divej zveri. Môžeme vám ponúknuť všetko, čo len chcete. Napríklad, čo poviete na leva?
— Je to nebezpečné?

Zbabelec

— Preboha nie! Iba ak lev striehne v buši, alebo ked ho poraníte a musíte ho dohľadať v hustom podraste. Alebo keď sa levica usiluje chrániť si mláďatá, alebo keď sa lev domnieva, že ho zahnali do kúta a chce sa odtiaľ dostať, alebo keď zaútočíte na samca a samica sa chystá zaťať do vás pazúry, ale celkove lov na levy nie je nebezpečný.
— Máte aj niečo iné?
— Čo by ste povedali na nejakého pekného hrubokožca? Úžasnú zábavu poskytnú slony, najmä keď vedia, že ich niekto loví, a ony sa rozhodnú, že ulovi^ lovca. K slonovi sa musíte priblížiť celkom blízko, aby ste mali istý zásah, a on sa na vás, samozrejme, vrhne, len čo vás uvidí. Ak ho nezložíte prvým výstrelom, potom ste si možno vystrelili naposledy. Vztýči hlavu a uši ako plachty a ide priamo na muža, ktorý má pušku. Keď príde k vám, chytí vás chobotom a hodí vás o zem alebo o strom. Potom vás buď rozšliape, alebo prepichne klami. Keď si myslí, že ste mŕtvy, zakryje vás lístím alebo trávou. Slony svoje obete vždy pochovávajú. Ale musím vás varovať. Ak chcete slona, bude vás povolenie stáť dvesto dolárov.
— Dvesto dolárov, — zamyslene som povedal. – To nie je ani také zlé, keď človek uváži, že je to aj s pohrebom a so všetkým. Ale nemáte niečo, čo by viac vyhovovalo mojej veľkosti?
Ingels mi vzal mieru okolo pása.
— Môžete sa pokúsiť o nosorožca, ak chcete, ale nosorožce zvyčajne útočia bez príčiny, a ked sa raz na vás rozbehnú, dosť zle sa strieľa. Keď zastrelíte nosorožca, bude z vás slávny človek. Potom je tu ešte vždy možnosť streliť leoparda. Určite by ste radi priniesli manželke leopardí kožuch. Odstrel leopar-dov v Kongu je chvályhodná činnosť a domorodci vám budú vďační, keď to urobíte. Ale leopardy sa ťažko hľadajú. Sú známe tým, že sa skrývajú na stromoch a skočia na vás, keď idete pod nimi. Majú také pazúry, že vás roztrhnú napoly. Ale aj keď vás poškriabu, niektorí ľudia tvrdia, že v pazúroch majú smrteľný jed. Ale zasa na druhej strane sú z nich nádherné kožuchy.
Ingels prečítal zoznam poľovnej zverí. Navrhol kapského jeleňa, vodného byvola, červené a čierne antilopy, Vardonovu gazelu, Thompsonovu gazelu, stepnú gazelu, antilopu veľkú aj malú, antilopu skákavú, diviaka afrického, Livingstonovu antilopu, Neumannovu gazelu aj mravčiare.
— Gorily sa nesmú loviť, — povedal. — Sú chránené zákonom.
To bola prvá dobrá správa za celý deň.
Ingels a Covello sa nakoniec rozhodli, že strelím byvola. Byvol je najmizernejšie, najzlodejskejšie, najpodvodníckejšie a najzáludnejšie zviera v Kongu. Ale Covello ma povzbudzoval: — Byvol nie je taký nebezpečný, ako to každý hovorí. Štatistiky dokazujú, že v Spojených štátoch zabijú viac Američanov automobily než byvoly.
Ingels to zariadil tak, aby s nami šiel jeho syn, mocne vyvinutý dvadsaťpäťročný mládenec, ktorý mal na starosti našich nosičov, nákup potravín, mal usmerňovať naše presuny, starať sa o pušky a táborové vybavenie a rozprávať pravdivé historky o iných loveckých safari.Než sme opustili Stanleyville, vzali ma Ingels so synom na nákupy. Kúpili mi predpísané krátke nohavice, kazajku do bušu, klobúk, kefku na zuby a fľašu ginu. Nebolo pochybností, bol som vystrojený na zabíjanie.
Naložili sme siete proti moskytom a lekárničku pre prvú pomoc — ako to zvykne každý, kto ide prvýkrát na lov — a Ingels ma požiadal, aby som zaplatil dopredu.

— Správcovia pozostalosti niekedy odmietajú zaplatiť, – ospravedlňoval sa.
Výprava musí letieť 400 kilometrov zo Stanleyvillu do Iru-mu. Nijaká výprava by sa ta nedostala autom. Cesta sa stáča cez Iturský prales, presiaknutý dažďom, a na slony, ktoré s obľubou posedávajú uprostred cesty, neurobí automobilový klaksón nijaký dojem. Zákon džungle hovorí, že slon má za všetkých okolností prednosť v jazde a v niekoľkých zriedkavých prípadoch, ked sa vodič aj slon prestali ovládať, vždy vyhral slon.
V Irume sme našli bieleho loveckého sprievodcu. Menoval sa Alex Pierrard a za šesť rokov zastrelil vyše sto slonov, leopardov, levov, nosorožcov a pylónov. Jeho steny boli ovešané trofejami a človek nemohol urobiť krok po dlážke, aby sa nepošmykol na leopardej alebo antilopej koži. Z rohov nosorožca mal urobené popolníky, namiesto vešiakov na šaty používal slonie kly a ako zarážku dvier zasa diviačiu hlavu. Pierrard bol biely lovec, ktorý každému lovcovi žltému od strachu dodal sebadôveru.
Mladý Ingels vysvetlil Pierrardovi, že ideme na byvola, a biely lovec, ktorý si všimol, ako mi potrháva ľavým lícom, vyzeral veľmi prekvapene. — Vyhľadám vám byvola, akého chcete, — povedal. — Ale naozaj ho chcete? Je to veľmi nebezpečná vec, najmä ak ste predtým nikdy nelovili.
Pokúsil som sa umlčať Covella, ale ten sa veľmi rozhneval. — Totiž, vec sa má tak. Tu môj priateľ je jeden z najlepších strelcov v Paríži. To, že mu potrháva tvárou a schováva sa, nie je dôvod, aby ste ho urážali. Môj priateľ chce byvola a rozhodol sa, že si za to zaplatí.Pierrard sa ospravedlnil a povedal, že zaobstará nosičov a požičia nosidlá pre neschodné cesty, ktoré na nás tu väčšinou čakajú. – Keď chcete byvola, – povedal, – budete ho mať.
Budúce ráno sme zavčasu vyrazili, aby sme našli miesto na tábor. Najali sme dvadsaťpäť nosičov po dvoch dolároch na osobu. Boli na nákladnom automobile so zásobami a my sme šli za nimi. Prvé tušenie, že na safari nepôjde všetko tak hladko, sa v nás vynorilo, keď sa nákladné auto, ktoré bolo pri preprave cez rýchlo tečúcu rieku pripútané na pramicu, potopilo v bahnistom dne. Zachránili sme nosičov aj zásoby, ale trvalo nám dva dni, kým sme auto vytiahli z rieky. Bola to úmorná práca, najmä keď som si pomyslel, že nosiči ma stoja päťdesiat dolárov denne.Nakoniec sme rozložili tábor. Stan a Gideonovu bibliu som mal len sám pre seba. Toto moderné safari myslí na všetko.
Najlepšou časťou lovu v Afrike je táborenie. Pod jesenným mesiacom, s veľkým praskajúcim ohňom a s dobrými priateľmi, s veľkými mravcami a maláriovými moskytmi, ktoré sa živia tým, čo na vás ešte zostalo — sa človek zmieri so všetkým.
Pri teplom pive a nakladaných sloních ušiach sme hovorili rečou mužov — o zvieratách, ktoré sme zastrelili, o ženách, ktoré sme poznali, o obrázkoch Marilyn Monroeovej, ktoré sme videli.
Pierrard čistil a mazal pušky, Covello a Ingels si precvičovali podväzovanie tepien a prikladanie dláh, keby sa niečo stalo, a domorodci sa dohadovali, ktorý z nich bude zajtra ťahať moju vaňu.
Bol to milý večer a ja som si pomyslel, možno naposledy, ako krásne je byť nažive.
Ráno sme s Pierrardom odišli, aby sme vyhľadali môjho byvola. Nosiči ma niesli päť kilometrov na nosidlách a vedľa mňa šiel nosič pušiek. Chcel som na byvola strieľať z nosidiel, ale Pierrard by to nedovolil. Okrem toho, keby byvol zaútočil a nosiči utiekli, zostal by som v nosidlách uväznený.
A tak sme sa s bielym lovcom, honcami a nosičmi pušiek vybrali do savany pešo. Ľahli sme si na brucho a Pierrard naznačil, že teraz sa budeme plaziť. Hrabal som rukami aj nohami, ale nepostupoval som, takže Pierrard nariadil hon-com, aby ma ťahali dopredu. Prešli sme päťdesiat metrov, keď Pierrard zašepkal:
— Tu je ten váš.Ukázal na . najväčšieho býka z čriedy, najpríšernejšieho a najukrutnejšieho z celej fauny zelených pahorkov afrických. Mal rohy ako dve skrútené Eiffelovky a tvár, ktorá bola schopná zastaviť Big Ben. Hrb mal trochu menší než Mont Everest a lopatky ako náčelník náčelníkov. Nohy mal ako domorodý tanečník.
Pokúsil som sa odplaziť späť, ale Pierrard si ma chytil za opasok.
— Nechajme to tak, — šepkal som mu. — Ži a nechaj žiť, vždy hovorievam.
— Už je neskoro, radšej ho odstreľte. Zasiahnite ho medzi krk a hruď.
Vztýčil som sa na jedno koleno a pomaly som stláčal spúšť. Keď človek strieľa svojho prvého byvola, myslí si na mnoho vecí. Spomenie si na mnohých ľudí, ktorí mu bývali blízki.
Stláčal som spúšťa spomínal som si na mládencov, s ktorými som sedával v krčme u Toots Shora. Myslel som na svojich dobrých priateľov, s ktorými sme lovievali články na oveľa temnejších miestach než je Afrika. Myslel som na Shermana Billinsleya. Dobrý starý Sherm. Vedel som, že mi bude chýbať, aj keď ma každý večer vyhadzoval zo Storkklubu. Toto teda nie je celkom pravdivé. Nikdy ma totiž nevpustil dovnútra.
Neprestával som stláčať spúšť. Mal som si na čo spomínať a ja som stále držal tú spúšť.
Zrazu, keď som si spomenul na Jane Russellovú, puška spustila. Na sekundu ma to oslepilo, ale keď som sa prebral, byvol bol preč.— Mám ho, mám ho! – vykríkol som.
— Čerta starého máte, — povedal Pierrard. — Minuli ste ho o kilometer.
— Ale niečo som trafil. Počul som náraz.
— Trafili ste Thompsonovu gazelu, ktorá stála dvesto metrov napravo od byvola. Poďme sa pozrieť.Priplazili sme sa k nej a zistili sme, že je už mŕtva. Bol to krásny a čistý zásah a ona takisto statočne a hrdo uhynula. Omdlel som.
Nosiči pušiek aj všetci ostatní radostne výskali.
Hodili gazelu na nosidlá a mňa zasa na gazelu a všetko sa vrátilo späť do tábora.
Covello čakal na nás v tábore.
– Kde je byvol? – spýtal sa.
– Mienil som jedného zastreliť, – vysvetľoval som, – keď som spozoroval túto Thompsonovu gazelu. Sú veľmi vzácne a Pierrard naliehal, aby som radšej zastrelil ju. Čo som mohol urobiť? Byvolov je tucet za päták, ale už si niekedy videl takúto Thompsonovu gazelu? Prepadla ma a ja som mal čas vystreliť len raz. Našťastie som ju trafil priamo do srdca.Pierrard prikývol a z nosičov nik nevedel anglicky.
Nosiči mi dali gazelí chvost a na pleciach ma odniesli na irumské letisko. Trvalo to len pol dňa, takže každý dostal len po dolári.
Už som späť v Európe a až teraz vidím ten rozdiel. Ľudia teraz hovoria: — Hemingway zastrelil leoparda a Buchwald zasa Thompsonovu gazelu.
Keď som sa už teda stal plnohodnotným spisovateľom, pomýšľam napísať knihu. Mám úžasný námet o starom mužovi, ktorý sa sám vydá loviť ryby pri kubánskom pobrežia chytí najväčšiu rybu v mori, ale kým sa ten starec dostane späť na breh, zožerú mu ju žraloky. Názov ešte neviem, ale celkom určite by to mala byť poviedka ako bomba…

Príbeh vykresľuje lovca z konca staršej doby kamenne], asi spred 20 000 až 18 000 rokmi, ktorý sa mohol odohrať niekde v Moravskom krase,možno aj v Drienici na vašej záhrade… Agli sa šikovne vyšplhal na skalu nad jaskyňou a cestičkou, ktorú si sám vyšliapal. rýchle stúpal dohora.

Čoskoro zastal na okraji stepi.Priložil ruku k očiam a dlho pozorne prezeral širokú rovinu pred sebou. Pomaly a starostlivo skúmal každú jej časť, ale nikde neobjavil ani najmenšiu stopu po zveri. Len kdesi ďaleko zočil malý obláčik, ktorý za chvíľu zmizol v diaľavách. Nevzbudil v ňom nijakú loveckú túžbu, lebo dobre vedel, že je to prach zvírený unikajúcou čriedou divých koni, ktoré by mohol dohonil’ iba rýchly vietor.Agli sa rozhodol, že pôjde poľovať do lesa.

Opatrne kráčal po okraji skalísk, tvoriacich ohromnú kamennú kulisu údolia, nad ktorou sa černel rozľahlý prales.Netrvalo dlho a Agli zastal pod zelenou klenbou prastarých stromov.A vtedy Agli zabudol na všetko a stal sa len lovcom.

Opatrne a obozretne sa ťahal od stromu k stromu, dbal, aby bol vždy skrytý za mohutnými kmeňmi a starostlivo dával pozor, aby pod jeho nohami zbytočne nesprašťali suché konáriky. Dlho blúdil pralesom nadarmo.Roztrpčený neúspechom už sa chcel vrátiť.
Vtom však uvidel, že kúsok pred ním les prestáva a ustupuje trávnatej, krovinami porastenej lúčine.— Ešte sa tam pozriem, — povedal si, — azda aspoň králika, zajaca alebo aj sliediacu líšku tam môžem prekvapiť a uloviť.A keď došiel k čistine, opatrne sa plazil okrajom lesa, skrývajúc sa za kmene stromov a starostlivo pozorujúc celé okolie.Po chvíli sa zrazu zastavil a v očiach mu zasvietilo.

Kus pred sebou uvidel rosomáka, hodujúceho na zvyšku mladej srny, ktorú tu včera prepadol a roztrhal rys. Pazúr -natou labou si pridržiaval plece srny a mocnými zubní i trhal zvyšky mäsa.Agli sproboval luk, priložil na tetivu šíp, ale kým spustil, odhadol, že bude lepšie, keď sa dostane ešte bližšie k tejto velkej kunovitej šelme, ktorej hustý temnohnedý kožuch len okolo hlavy tvoril belavý golier.Rosomák bol tak zaujatý zraním, že zabudol na opatrnosť. Preto bolo neskoro na záchranu, keď mal už v boku hlboko zarytý šíp, a pálčivá bolesť mu prešla cez celé telo.

Ale nebola to len bolesť, ktorá zalomcovala jeho telom, bola to divá zlosť. S vy čerenými zubmi sa rozhliadal okolo seba, hľadajúc nepriateľa, ktorý ho vyrušil z hodov a spôsobil mu bolesť.Agli bol skrytý za kmeňom mohutného stromu a ani sa nehýbal, len opatrne pozoroval zraneného rosomáka. Zo skúsenosti dobre vedel, že je to udatná a odvážna šelma,ktorá sa boju nevyhýba a pri troche neopatrnosti môže spôsobiť poľovníkovi nepríjemné a bolestivé zranenia.Keď rosomák nikoho neobjavil, chcel si odstrániť z tela zapichnutý šíp. Skúsil to papuľou, ale keď to nešlo, ľahol si na bok a pokúšal sa vyraziť šíp labou.Kým sa mu to podarilo, znovu sa ozvalo zasvišťanie a nový šíp vnikol zvieraťu hlboko do pŕs.

Stratený Svet

Rosomák sa rýchle postavil na nohy a chystal sa na útok.
A hneď aj zaútočil.Stačil Agliho nepatrný pohyb a rozzúrený rosomák ho spozoroval. Úž nemal čas vystreliť na šelmu tretí šíp. Len-len, že odskočil pred rozdráždeným zvieraťom a do pravice pevne uchopil mohutný oštep. Ale kým sa rozohnal, aby ho mohol vraziť do boku, zviera opäť zaútočilo, a než mohol Agli odskočiť, zasiahlo ho pazúrnatou labou a na stehne mu vyrylo niekoľko hlbokých rýh, z ktorých vyrazila krv. Ale v tom istom okamihu zaboril Agli oštep do rosomáka, trocha zbraň v rane pootočil a rýchle vytrhol. Potom skočil nabok a opäť preklal šelmu, keď sa naňho hnala.
Tento boj trval len malú chvíľku.

Potom rosomák zrazu klesol na zem, zopárkrát kŕčovite sebou mykol a bol koniec.
Agli si zotrel pot z čela a sadol si na zem, aby si trocha odpočinul. Pozrel sa aj na doškriabanú nohu. Veľa si zo zranenia nerobil. Vedel, že je to iba roztrhnutá koža, ktorá sa čoskoro zahojí. Zvykol na oveľa horšie zranenia ako na takéto škrabance.
Dlho neoddychoval.Po chvíli ho bolo vidieť, ako sa.ponáhľa z pralesa von. V jednej ruke niesol zbrane, v druhej zvieral chlpatý chvost rosomáka, ktorého si hodil na plecia. Rýchle sa mihal medzi stromami nedbajúc na opatrnosť a nevyhýbajúc sa suchým konárom, ktoré sa pod jeho tvrdými krokmi s praskotom lámali.Ponáhľal sa, aby bol čo najskôr v jaskyni.
Už prešiel veľký kus pralesa, čoskoro bol na jeho okraji, keď tu k jeho sluchu doletelo hlboké a zúrivé zabučanie.
Agli sa zastavil a napäto počúval.

A keď sa zabučanie ozvalo znova, opatrne kráčal smerom, odkiaľ zaznievalo.
Iba kúsok prešiel a neďaleko pred sebou spozoroval strhujúci výjav: súboj mohutných zubrov. Dve obrovské telá plné sily stáli proti sebe, zlostne sa na seba vrhali, narážajúc vysokými a širokými čelami. Ale ani jeden z nich neustúpil pod náporom strašnej sily. Stáli, akoby boli vytesané z kameňa, ale aj tak bolo vidieť, ako sú ich svaly napäté až do prasknutia. Zrazu od seba odskočili, divo zahrabali nohami a už sa zasa v útoku zrazili ich neťoremné lebky.
S veľkým údivom i obdivom hľadel Agli na bojujúce zubry, na ich mohutné telá, plné strašnej sily a zúrivosti, na ich sklonené hlavy s červenými očami a s krátkymi rohmi, na ich mocné nohy, rozdupávajúce pôdu, na ich smelé útoky a pohŕdanie nebezpečenstvom.

To všetko roziskrilo Agliho zrak a prudko mu rozprúdilo krv. Ako nezmazateľný obraz všemocnej sily a smelosti sa to vrývalo do jeho vnútra.
Zubry už dávno prestali bojovať, ale Agli ešte stále hľadel na miesto ich urputného zápasu a nemohol spustiť zrak z ich mohutných tiel. Až keď sa s čriedou stratili v hlbinách pralesa, vydal sa Agli opäť na spiatočnú cestu.
Kráčal zamyslený, plný dojmov z veľkolepého zápasu…

Z veľkej doliny

Veľká dolina je neobyčajne zvláštna. Navštívte ju v najteplejších dňoch leta, a prekvapí vás: skraja horúcim žiarením, aké býva len na výšinách, potom osviežujúcim jesenným chladom. Studený svet doliny od teplého delí jedna vysoká skala.
Bolo by treba prejsť celú dolinu s kompasom v ruke, aby sme si vysvetlili jej dvojakosť. Ale pokúsime sa o to i bez kompasu:
Od vysokej skaly nadol sa rozširuje a otvára ako roztúžené náručie — rovnou čiarou proti východu. A len čo slnko vyskočilo tam nad horami naproti, už zachytila jeho prvé, ešte ružové lúče. A ono jej ich sype potom celý deň, až do podvečera.
V ohnivých lúčoch slnka a v rose, ktorá večne padá a tvorí sa z rozprášenej vody, čo skáče a rozbíja sa po skalách — rastú obrovské lopúchy.

Obrovské ako starodávne dedinské dáždniky.Nie je radno vystlať si nimi ležisko a ľahnúť si na ne proti noci. Lebo lopúchy v noci dýchajú a vydychujú omam. Ráno, po strašných mučivých snoch, sa človek prebudí s ťažkou, boľavou hlavou a krásny lopúch z Veľkej doliny mu už nikdy nebude voňavým kvetom.Okolo lopúchov kvitne tráva a všelijaká burina, na úbočí sa červenie chabzda, pod ňou voňajú maliny i lesné jahody a svieti černuška žltobelasá. V tejto bohatosti, nikým nerušený, poletuje a pári sa hmyz. Sršne, krídlaté mravce i komáre sú neobyčajne veľké, motýle najväčšie a krásne vymaľované.Inak je to za skalou.

Tam sa dolina lomí, schyľuje. Od severozápadu si našla cestu ku skale. Je úzka, so skalnými stenami a strmými úbočiami, zatarasená húštinou stromov. Slnko do nej nezasvieti a ľadová bystrina ju chladí. Lesný hmyz poletuje nad vodou, v ktorej sa švihajú tmavé horské pstruhy.
Za skalou, v tej studenej jame, si postavil kolibu obchodník Krídelko. Pokryl ju a obil starým plechom a na dvere napísal: „Postavená roku Pána 1942. Nebezpečné dotknúť sa!” Pod nápis primaľoval ešte smrtnú hlavu so skríženými hnátmi a pustil sa do mesta po svojej robote.Obchodník Krídelko bol tuhým poľovníkom.

Lebo zdravo bolo človeku, ktorý iba sedel za pokladnicou a rátal peniaze, prejsť sa i po lese s puškou na pieci. Dlhšie si uchová zdravie, srdce mu sadlom nezarastie.Ku kolibe sa vrátil v sobotu večer s dvoma kamarátmi a jedným človekom na posmech: so starým pomocníkom vo svojom obchode Matúšom Danči’kom.Človek na posmech bol kedysi dôležitým doplnkom spoločnosti bohatého meštiaka. Nosil mu ťažké batohy, nosil drevo i, vodu, piekol, varil a — nepil. Ak nebo! už od prírody smiešny, meštiak ho zosmiešnil, len aby bolo veselo. Daroval mu odhodený klobúk, dedovu fajku, vybíjaný opasok. Smiešny človek, i keď nebol rád, musel sa tváriť, že sú mu dary neobyčajne milé.Vošli do koliby, posadali si, piekli, varili a – pili.

A rozprávali sa o smcoch, diviakoch a raňajšej poľovačke. Nad ránom vyjdú traja po severnej úbočine na hrebeň a rozostavia sa. Smiešny človek pôjde hore dolinou, aby vyplašil zver. Dostane i starú pušku — s jediným nábojom. Strieľať aj tak nesmie, iba ak na sebaobranu. Pod holou sa obráti vpravo, vystúpi strminou na hrebeň a bude hľadať svojho pána. Zas len bude smiešny! Darmo je: daktorý človek sa už tak narodí, že je vždy a všade iba smiešny…
Smiešny človek si čistil pušku, ktorú mu zverili. Pozeral do hlavne proti lampe a uškŕňal sa. Jediný náboj do jeho pešky íežal pred ním na stole.— A čo sa vám na vystrája takýto tvor! — žartoval Krídelko, pošklbaný príjemným smiechom na bruchu, pričom si napchával čibuk a očkom blýskal na smiešneho človeka, — Napríklad: viete dobre, ako nenávidím slovo vracať…Vedeli to všetci, poznali ho. Vedeli, že sa ráno zobúdza neskoro — s opuchnutými očami a za ten čas ho zastupuje y obchode jeho chudá a na peniaze veľmi lačná žena. keď Krídelko príde do obchodu, žena ide variť, a on smelo rozpráva pomocníkom i žienkam, ktoré kupujú jeho tovar.

„Zase som sa v noci nevyspal. Sused má pochabého kohúta, ktorý spieva celú božiu noc. Spieva mrzko, ani nie ako kohút. Skôr ako hladné prasa. Tehlou mu ho zabijem!”Za touto povesťou o pochabom kohútovi skrývala sa Krídelko pokračoval:— Nenávidím to slovo a on to dobre vie. Zakazujem mu, aby ho používal v mojich obchodných listoch. A predsa mi vám nedávno predložil na podpis takýto list: „Ctená firma, vraciame Vám tovar a Vy nám ho už nemusíte vracať…” Div ma nerozdrapilo.Všetci sa smiali, smiešny človek sa iba uškŕňal, náboj
Krídelko si zabafkal z čibuka. — Strieľať nevie, — povedal cez fajku, zaseknutú v zuboch.
Smiešny človek rýchle namieril a odstrelil mu čibuk od úst. Hukot výstrelu zhučal v úzkej kolibe takou silou, že uši írhaL,
— Zbláznil sa! — vyskočil Krídelko s hryzákom fajky medzi zubmi a pootočil sa k stene, kde visela jeho puška. Jeho druhovia, zblednutí ako hmla, čo sa práve snula po doline, tiež schytil! svoje pušky.
Nebolo to treba, lebo smiešny človek sa neprestal uškŕňať.
Vy fúkol z hlavne dym a opýtal sa pokojne:
— Teraz povedzte: viem či neviem…? Neodpovedali, iba si ho premerali očami, zlostne a nená-Potom si políhali na priče, mlčky a výstražné, každý s puškou v ruke. Smiešny človek zavesil pušku na klinec a sklonil hlavu na stôl.— Myslíte, že je normálny? — šepol do tmy Krídelko. Jeho druhovia mlčali.Nad ránom potkýnal sa smiešny človek hore dolinou — s prázdnou puškou v ruke. Jeho pán s dvoma kamarátmi už bol na hrebeni.Pod holou sa podal strminou vpravo, cez husté, zarosené malinčie, po neistom, zverou vyšliapanom chodníčku. Slnko vyšlo a hmla sa strácala, keď zastal pred padnutým stromom na konci malinčia, pod hustým, divo narasteným lesom.Nič nebolo počuť, a predsa na spadnutý strom vyskočil veľký medveď bledej hrdzavej farby.Zazrel pred sebou smiešneho človeka & zľakol sa: postavil sa na zadné laby a zaopáľal hlavou zboka nabok, akoby sa mu úctivo klaňal.
Smiešny človek sa zľakol ešte viac — i napriek tejto veľkej úcte začal rýchle ustupovať. Dlhými krokmi dozadu a nadol. Oči zavŕtané do očiek zvieraťa, hrozivo držal na prsiach svoju prázdnu pušku. Tak šiel a šiel ešte i vtedy, keď už medveďa dávno stratil z očí, až sa napokon chrbtom navalí! do jarku bystriny. Jeho pán sa ho na hrebeni nedočkal.
Bol náš hrdina smiešny? Len potiaľ, pokiaľ bol sluhom tohto pupkáča.
Akúže rozprávku tají ešte v sebe Veľká dolina? Nie jednu, ale mnoho, veľmi mnoho rozprávok.

Keďže existencia človeka závisela od zvierat, vždy boli popredným objektom zobrazovaným v umení. Praveký človek bol v podstate poľovník, a nie ochranca zveri. Ale to neznamená, že k zvieratám — hoci ich prenasledoval a zabíjal — nemal úctu alebo obdiv. A ten vyjadroval práve jaskynnými kresbami, ktoré patria medzi najstaršie umelecké pamiatky ľudstva. Vzťah človek a zviera sa však dnes dostáva do nebývalých polôh.

Dnes je už svetovým problémom uchovať ohrozené druhy zvierat. Správny prístup k tomuto problému závisí od jasného vedeckého pochopenia všetkých aspektov prírodného sveta, od ich vzájomnej závislosti. Azda nikde inde nevidno tak výstižne meniace sa názory človeka na zvieratá ako na jaskynných nástenných kresbách a vyrezávaných soškách zvierat, ktoré sa vytvárali už od najstaršej doby kamennej.

Štúdie systému, v akom sú obrázky zvierat na stenách jaskýň usporiadané, objasnili, že človek sa zaujímal nielen o jednoduché zobrazenie zvierat, ktoré videl okolo seba. Išlo mu o viac. Zvieratá sa objavujú v postupnej hierarchii. Kôň, zubor alebo divý býk majú v jaskyniach ústrednú pozíciu, jeleň, kozorožec a mamut obsadzujú priestory hneď za nimi. Nosorožec, lev a medveď sa nachádzajú len v najhlbších častiach jaskýň.Poľovníctvo ako spôsob života a ako druh zábavy s nástupom poľnohospodárstva nevymrelo. Dokonca ešte dnes Eskimáci, austrálski praobyvatelia a Krováci žijú z poľovníctva, čo sa odráža aj v ich umení. Ale na poľovníctvo ako na objekt umenia majú iný, celkom odlišný pohľad.

Večné zviera

V osídlených spoločnostiach, najmä v tých, kde bola vyspelá stará civilizácia, ako v Egypte, Mezopotámii, Indii a.Číne, bol lov dôležitým codnetom vystavovať na obdiv moc, silu a bohatstvo.Plastiky a maľby, zobrazujúce takéto poľovačky, majú taký istý účel. Poľovníkov znázorňovali len zriedka. Asýrske skulptúry napríklad ukazujú kráľov, ako súperia s levmi. Tým istým spôsobom alebo podobne neskoršie v Európe a v Ázii, poľovnícke scény oslavovali kráľa či princa, porovnávajúc jeho silu so silou rýchleho a silného zvieraťa. Na miniatúre zo severnej Indie v 17. storočí je vládca Akbar znázornený ako jazdec na koni, ktorý so psami prenasleduje bežiacu antilopu.

Akbar bol uznávaným vládcom, predstaviteľom silného rodu a táto miniatúra mala dodať lesk a slávu jeho pamiatke. Iná indická miniatúra ilustruje zasa postoj človeka k zdomácneným zvieratám, ktoré sa mohli študovať dôvernejšie, zblízka. Tak, ako sa dá sledovať téma poľovačky v umení mnohých kontinentov a období, tak sa vo všetkých obdobiach nachádzajú kresby zdomácnených zvierat.Osobitné miesto v živote človeka mali vždy kone. Veľkú pozornosť venoval ich drezúre a chovu. Človek precestoval obrovské vzdialenosti, aby získal nové a lepšie plemená. Od plastík z paleolitického obdobia a možno povedať až dodnes sú kone jedným z najpopulárnejších objektov v umení.

Niektoré z najkrajších štúdií pochádzajú zo sveta klasiky. Na mramorovom reliéfe Parthenonu stlačené jazdecké rady zobrazujú kone vytvorené s veľkou starostlivosťou a so všetkými anatomickými detailmi. Etruska plastika z bronzu, zobrazujúca pár koni, vynikajúco vystihuje rýchlosť a eleganciu, ktoré ľudstvo pri týchto zvieratách vždy obdivovalo. Každý kôň má iba jeden pár nôh na zemi a je ovládaný lukostrelcom, naťahujúcim luk. Línia zvierat, zručné modelovanie, krása pohybu a svalov sú jedinečné.Spomínané príklady sú dôkazom, že zvieratá tvorili súčasť každodenného života človeka. Ale možno ešte dôležitejšie sú tie ukážky, ktoré ilustrujú zvieratá ako symbol prirodzeného, duchovného a spoločenského sveta človeka. Napríklad v Afrike zobrazovaním zvierat predstavujú rozličné vzťahy v existencii človeka. Na bronzovej plakete, ktorú odliali v Benine, poddajné, zraniteľné zvieratá symbolizujú časť vesmíru, ktorý človek kontroluje.

Dva leopardy, ktoré drží kráľ z Beninu, zobrazené na tej istej slávnej plakete, predstavujú dravú silu zákonnej autority kráľa.Zvieratá hrali v niektorých častiach sveta dôležitú úlohu v náboženskom živote. Starý Egypt, India alebo kresťanský západ oplývajú zvieracou symbolikou.Téma zobrazovania vzopnutého leva prišla do stredovekej Európy s dekoratívnym umením germánskych kmeňov. Umenie Byzancie zachovalo mnoho klasických motívov zvierat. Lev sa používalako heraldický znak pôvodne už v Mezopotámii a táto forma je známa ešte dodnes.Keď odbočíme od rozličných foriem symbolizmu, znakov a emblémov k objaveniu sa zvierat v rozprávkach, nachádzame tu ľahšie a humornejšie ponímanie.

Rozprávok a povestí, ktoré sa týkajú skutočných alebo imaginárnych zvierat, je veľa. Grécky mýtus oplýva čudnými tvormi a biblické rozprávky často opisujú skutočné zvieratá.V literatúre boli vždy dôležité satiry, ako Ezopove bájky, v ktorých zvieratá vystupovali v úlohách ľudí so všetkými ich slabosťami. Podobne boli populárne bájky v rozličných častiach sveta, najmä v Perzii, kde v dlhých a komplikovaných rozprávkach o politike a mravnosti vystupovali vtáky a iné zvieratá. Vzácnu ukážku zobrazenia zvierat ako satiru na ľudí možno vidieť aj na starobylom egyptskom papyruse, v ktorom lev hrá šach proti jeleňovi. V takýchto ilustráciách k rozprávkam, ako aj v spomínaných témach bola dôležitá metaforická úloha zvierat.Zobrazené zvieratá sa pužívali ako dekorácia vo všetkých časoch a v pestrej rozmanitosti foriem a spôsobov.

V každej kultúre sú nádoby, džbány i fľaše v tvare zvierat. Ešte fascinu-júcejšie sú spôsoby, v ktorých postavy zvierat sú prepracované na povrchovú dekoráciu. Tkanie už dávno patrilo medzi obľúbené formy. Známe sú pretkávania zvláštnych, neobyčajných zvierat na kobercoch, ako aj ich zobrazenia na kovových predmetoch.Záujem o zvieratá pre ne samé a s nimi spojené prebádanie prírody je veľmi široké a dosť nezvyklé. Je pravda, že v mnohých dávnych spoločenstvách boli zvieratá pri určitých príležitostiach presne a verne zobrazené. Najmä starí Gréci mali vážny záujem o verné zobrazenie zvierat a ich vývoja, v anatomickej presnosti. Tento postoj a zručnosť pretrvali počas rímskeho a helenistického obdobia. V ranom stredoveku však záujem o anatómiu a vystihnutie proporcií zvierat, ako aj kresba v skratke, začali ustupovať do pozadia.V neskoršom stredoveku však postupne staršie postoje nahradil vedeckejší prístup. So zvyšujúcim sa záujmom o zvieratá sa kreslili a zaznamenávali zvláštne druhy. Medzi nimi boli aj exotické zvieratá, najmä slony. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že Dúrer nakreslil svojho slávneho nosorožca len podľa opisu, hoci nikdy toto zviera nevidel. Renesancia v Európe priniesla záujem o presné zobrazovanie zvierat a primerané umelecké techniky potrebné na zvládnutie tohto cieľa.V Číne a Japonsku dlho prekvitala tradícia maľovania zvierat nezávisle od Európy. Nebola to tradícia, v ktorej sa cenila presnosť.

Niekedy sa zvieratá odpozorovali presne, inokedy nie. Základné črty vtáka alebo zvieraťa sa často kombinovali s inými zvieratami. Najdôležitejšie na týchto maľbách, ako aj na všetkých z Ďalekého východu je to, že boli kaligrafické.
Dnes je na programe dňa objektívny a vedecký záujem o zvieratá a úsilie o ich uchovanie a ochranu. Zohrá aj umenie v tomto smere svoju úlohu?

Poobede sme sa vybrali do lesa— Uvidíš, ako sa robia poriadne lesné cesty, — povedal otec, obchádzajúc hlboké ryhy vybrázdené kolesami ťažkých traktorov, ktoré sem chodia po siahovicu a guľatinu. Robotníci pracovali pod brázdou. Zarovnávali výtlky a výmole, upravovali zvodnice. Keď im pred časom povedal otec, že čoskoro aj tu budú bezprašné cesty, nijaká štrková brúsna vrstva, nijaké štrkopieskové koberce, ale celkom normálny asfalt, smiali sa mu.

Teraz vidia, že onedlho sa otcove slová splnia, lacnejšie je vyasfaltovať cestu na roky, ako každý rok niekedy aj dvakrát opravovať jej povrch, zanášať ho štrkom a po každom lejaku čakať, kedy obschne, aby mohli stroje do lesa.
Medzi robotníkmi bol aj Kuruc.

Hneď som ho zbadal. Krpatý chlapík, ale nápadnejší ako sto obrov. Stál na svahu hrádze a rečnil. Rozhadzoval rukami, plieskal sa po chudých stehnách. Otec sa pri pohľade naň rozčúlil, ale ja ho celkom znášam. Pravda, nemám s ním otcove starosti. Kuruc je vlastne zázračný chlap. Niekedy je naň krátky aj môj otec. Patrí medzi stálych lesných robotníkov, ale nedá sa naň celkom spoľahnúť. Z ničoho nič príde a povie: „Súdruh Rosa, idem. Viete, musím, naskytla sa mi možnosť viac si zarobiť.” Otec mu na to: „Nikam nepôjdete, Kuruc. Aj my tu potrebujeme robotníkov.” Kuruc neustúpi: „Lenže, súdruh Rosa, ja živím päť krkov a navyše aj ženu a otca a matku, to je dohromady osem, len si to spočítajte.” „Treba robiť, Kuruc, a zarobíte,” namieta otec, ale vtedy už Kuruc ťahá najväčší tromf: „Do Jeseníkov idem, súdruh Rosa, bola tam víchrica, veterná smršť, ak vám to niečo hovorí, švagor mi o tom písal, vraj sú tam veľké polomy a vývraty.

Viete, že také škody treba rýchlo likvidovať, ináč sa do dreva nasťahuje kadejaká chamraď a vznikne ešte väčšia kalamita.” A Kuruc je zrazu najväčší odborník v celom okolí, vie, čo vedia narobiť kôrovce, a keď mu u otca ani to nepomôže, povie, že zájde na okresný národný výbor a tam sa na úrade práce prihlási za brigádnika. Tým sa jeho prípad stane politickou otázkou a z polesia ho na jednu sezónu a možno aj na dlhšie musia uvoľniť. No otec mu aspoň ponaťahuje nervy, podozvedá sa, čo si tento čierny chlapík zasa povymýšľal, aby mohol ísť, kde ho to najväčšmi ťahá a potom ho uvoľní.

„Choďte, Kuruc, ale na oči sa mi už neukazujte. Rátame vás medzi stálych robotníkov a vy takto…” Kuruc sa smeje: „Rok budete mať odo mňa pokoj, súdruh Rosa, celé leto, ale na zimu chystajte robotu.” Otec rozumie Kurucovi a nehnevá sa naňho, aj keď mu polesný zakaždým vyčíta, že si s ním nevie poradiť. Ibaže otec nechce polesnému vysvetľovať, že na kalamitovom dreve Kuruc zarobí aj šesť-sedem tisíc mesačne, a u nás dostane horko-ťažko tri, tri a pol, a to je už veľký rozdiel. Okrem toho iné je rúbať hrubé smrekové alebo jedľové kmene a iné píliť a odvetvovať chlpaté topolíky,

Kuruc vravieva,že naše stromy sa naschvál rozvetrujú nízko pri zemi, aby s nimi bolo viac roboty a šéfi na polesí nemuseli lesným robotníkom — keďže podávajú malé výkony — vyplácať vysoké platy. S tým, pravdaže, nesúhlasím, lebo viem, že otec je najspokojnejší vtedy, keď chlapi majú dobré výkony a ešte lepšie výplaty. Ale prečo mám o tom rozprávať Kurucovi, keď mu o tom nehovorí otec? Aj tak by tvrdil svoje a mne by sa nanajvýš vysmial.
Len čo Kuruc uvidel otca, zbehol po svahu a kričal: — Polesný tu bol. Vraj či tu chceme trčať do Vianoc! Povedali sme mu, že podľa plánu, ktorý on schválil, končíme až zajtra.Otec prikývol. Dobre mu padlo, že Kuruc to polesnému tak múdro a pravdivo vysvetlil. Nemá rád, keď sa mu niekto mieša do roboty.

Má presný rozpis práce na celý mesiac a zakladá si na tom, aby vždy mali čo robiť. To je jediný spôsob, ako si zabezpečiť stálych robotníkov, vravieva, prácu treba rozvrhnúť tak, aby si ich nemusel naháňať v sezóne. V lese je to dosť ťažké, pretože práve nárazové práce sú najčastejšie. V zime ťažba, na jar zalesňovanie, medzi tým nejaké prerezávky alebo prebierky, roboty v lesnej škôlke, úprava ciest, pridružená výroba, lenže keď lesník nemá dobrý plán, keď si robotu nerozvrhne na celý ok pre všetkých stálych robotníkov, poutekajú mu, povedia, veď tu len postávame a nič nezarobíme a idú. Pravda, otec má aj sezónnych robotníkov, chlapi z roľníckeho družstva aj zo štátnych majetkov prídu, keď zavolá, ale aj to treba mať premyslené, aby ich nezavolal práve vtedy, keď majú prácu na poliach. Toto všetko vie aj polesný, ale zakaždým musí zadrieť do otca.

V Lese

— A robota ide? — spýtal sa otec.
— Aj lepšie by mohla. Štrku je málo, — referoval Kuruc. — Najlepšie by bolo kamenie. Také nadrobno zomleté.
— To nič, — povedal otec, — do jari vydržíme a potom sem nahodíme asfalt.
Otec vzal čakan a začal hĺbiť priekopu. Bez slova som siahol po lopate a vyhadzoval som po ňom hlinu. Ťahali sme to zarovno s chlapmi až do štvrtej.
— Teda, súdruh Rosa, — povedal Kuruc, keď sme skončili, — keby ste tak chodili za nami každý deň, neviem, neviem či by polesie stačilo platiť tie nadčasy.
Otec sa vynašiel:
— Nebojte sa, Kuruc, dnes ste nadrábali to, čo zajtra prerozprávate.
— Súdruh Rosa, čo si to o mne myslíte?!
Kuruc sa tváril dotknuto, ale rozhovor ani on nebral vážne. Ešte chvíľu sa takto doberali, potom Kuruc usúdil, že by nezaškodil pohárik vína, a tak otec — veselý a spokojný, že má takých dobrých robotníkov na úseku — rozhodol, že domov sa vrátim sám.
— Mamke povedz, že som sa zdržal v robote… že prídem neskôr. O siedmej budem určite doma!
Prišiel pred siedmou. Mamka si ešte nestihla zostaviť primerane ostrú uvítaciu reč, už sa bránil:
— No a čo?! Zdržal som sa, ale už som doma a rád by som si zajedol. Mamulienka mi iste pripravila niečo veľmi dobré!
Potkol sa o prah a zatackal sa. Mamka stála v kuchyni.

Nevšímala si ho. Teraz už bolo jasné, že k hromobitiu z jej strany dôjde až ráno, keď sa otec zobudí a s boľavou hlavou sa vytacká do kúpeľne osviežiť sa studenou vodou. Mamka mu vyhodí na oči všetky priestupky, zráta mu každé zlé slovo z posledných mesiacov, pripomenie mu aj to, čo mu už dávno odpustila. Otec bude mlčky a kajúcne pykať za svoj neuvážený čin, a keď mamke napokon dôjde dych i slová, zaprisahá sa, že už nikdy v živote nevezme do ruky pohár. Pravda, hneď aj dodá, že okrem dnešného rána, lebo teraz by sa mu taký maličký kalíštek pálenky dobre šikol na napravenie žalúdka a hlavy, lebo veď či „jesto lepší liek na opicu?” Aj starí ľudia vravia, že klin sa klinom vyráža. Mamka rozcapí kredencové dvere, siahne do najhornejšej priehrady, vyberie nízky ploskáčik rumu, tresne ním o stôl. Otec s uznaním pokyvká hlavou, odzátkuje fľašu, uhne si z nej, a keď sa mamka nebude dívať, uhne si ešte raz,
urobí dlhé bŕ ŕ ŕ ŕ, fľašku pokorne odloží na miesto a aspoň týždeň sa na ňu ani len nepozrie.
Teraz však ešte nebolo ráno, večer sa rozprestieral po oblohe, smolné cencúle tmy sa prepadávali do lesa a otec sa tackal vo dverách, nešikovnými prstami sa zachytával o ošúchané veraje, dverám do kuchyne sa vyhol, bol rád, že mamka mlčí, neprekážalo mu ani to, že mu malá Alenka nevybehne naproti. Krčí sa u mamky v kuchyni: jediná sa bojí domácich rodičovských šarvátok.Otec v predsieni položil brokovnicu na stojan. Vyzliekol si sako, v kúpelni sa hltavo napil vody, potom čosi dlho hľadal v zásuvke topánkovej skrinky.
Zavŕzgali schody. Otec! Pridŕžal sa dreveného vyrezávaného zábradlia. Vedel som, že ide za mnou. Často tak robieva. Sadne si k stolu, dlho mlčky pokyvkáva hlavou, potom sa z ničoho nič vystrie, pretrie si oči, pozrie sa na mňa a prekvapene sa spýta: „Ty nespíš?” Vzápätí zistí, že vonku je ešte jasný deň, poberie sa do kuchyne, zvalí sa na pohovku a do rána spí oblečený, obutý.
— Peter, — počul som jeho hlas, a hneď tichšie: — Peter! Rád by som sa mu bol ohlásil, ale bál som sa, že náš
rozhovor podráždi mamku a roztržka vypukne ešte dnes večer. To som nechcel. Po takej večernej hádke bývajú zlé noci.
Otec zastal vo dverách:
— Čítaš?
Zasmial sa. Pohrával sa s baterkou. Nezdalo sa mi, že je opitý. Iba z úst mu bolo na hony cítiť víno.
— Poď, — povedal, — mám pre teba prekvapenie. Jedinečné prekvapenie, uvidíš. Tak rýchlo, hoď na seba košeľu!
Zišli sme po strmých schodoch.
V predsieni otec vzal pušku, prevesil si ju cez plece, ukazovák si položil na ústa, pssst, a vytratili sme sa na dvor.
Na čerstvom vzduchu sa zatackal, no vzápätí sa zhlboka nadýchol a zasa bolo všetko v poriadku. Doširoka rozkla dajúc nohy, zamieril k striebornému lesu.
Noc bola tichá, nikde sa nepohol ani lístok, ba aj roztára né vtáctvo už zmlklo, akoby sa všetko živé aj neživé v tomto ináč čulom a ustavične bujnejúcom prostredí sústreďovalo na nás dvoch, na našu cestu, ktorej cieľ nateraz poznal len môj otec.
Vari po desiatich minútach sme zastali. Otec mi naznačil, aby som sa nehýbal z miesta, a sám chodil od stromu k stromu, jemne našľapujúc na sviežu trávu. Tu bol les redší a tráve sa darilo lepšie. Pri jednom topoli zastal Chvíľu ohmatával kôru, prsty vnáral do sivých záhybov suchej odumierajúcej pokožky tohto nemého velikána, potom prudko ,\v’al baterku a zasvietil ňou do koruny. Čosi tam zašramotilo, zdalo sa mi, že počujem trepot krídel, no kým by sa mi bolo podarilo presne rozoznať a určiť zvuk, zasa bolo ticho.
— Tak už poď! — zavolal na mňa otec. Ukázal do koruny.
— Pozri!
Dlho som sa musel dívať do húštiny míkvo čnejúceho lístia. Otec trpezlivo čakal, kým spozorujem jeho tajomstvo. A keď som konečne pochopil, o čo ide, a skoro som vykríkol od radosti, dlaňou mi zakryl ústa a spokojne si povzdychol.
— Pssst, aby si ho nevyplašil, — pošepol.
Pušku, ktorá mu skĺzla z pleca, položil poblíž stromu do S trávy, zhasol baterku a len tak, unavene a s ovisnutými plecami ostal stáť pod stromom.
— Našli sme ho, — povedal. — Výr to síce nie je, ale sova ako sova.
Často sme sa zhovárali o tom, že raz si chytíme výra a budeme si ho držať na povale. Výr je krásny vták a zaslúži si starostlivosť človeka. Poľovníci ho používajú na lov — výrovku. Vyviažu ho na holý kýpeť a striehnu z úkrytu. Keď zaútočí na výra dravec, strieľajú. Zákerný spôsob lovu otec odsudzuje. Jednoducho sa mu nepáči, že ľudia výra takto zneužívajú. A ľutuje aj dravce, ktoré pri pohľade na mohutného hnedého vtáka s ospalými, ale bystrými očami, zabúdajú na ostražitosť a bezhlavo sa vrhajú v ústrety smrti. Pravda, výry sa zdržiavajú najmä v skalnatých oblastiach, a tak pravdepodobnejšie bolo, že v korune stromu sídli myšiarka, prípadne plamienka, ale tá zasa radšej vyhľadáva staré budovy.
— Posvieť ešte! – požiadal som otca.
Otec mi podal baterku a bez rozmýšľania povedal:
— Vieš čo, chlapče? Ja ti tú sovu chytím!
Klobúk hodil do trávy vedľa pušky a už si aj kasal rukávy.
Veľmi som túžil mať tú sovu a vedel som aj to, že takáto príležitosť sa nám tak skoro nenaskytne, lebo aj keď tu máme veľa sov, nie je ľahké vystopovať miesto, kde sa zdržiavajú, no nezdalo sa mi, že by otec mohol vyliezť do takej ozrutánskej výšky, preto som ho radšej odhováral.
Namiesto toho, aby si dal povedať, odstrčil ma od stromu.
— Neboj sa a svieť. Do koruny, rovno do očí našej sovičky svieť!
Keď sme trhávali šišky, lozili sme do onakvejších výšok. Objal drsný kmeň strieborného topoľa, zachytil sa oň nohami, šplhal sa.
— Lenže vtedy sme mali stúpačky, — šomral už po prvom metri, ťažko dýchal, ale vytrvalo sa blížil k haluzi, na ktorej sedela sova.
Vták ho pozorne sledoval. Veľkú guľatú hlavu vychýlil nabok, ostré žiarivé svetlá ohnivožltej farby upieral tým smerom, odkiaľ sa blížil šuchot. Bol pokojný, netušil nebezpečenstvo, noc v ňom utužovala pocit istoty.
Otca nepochppiteľné vtáčie sebavedomie popudzovalo. Čím bol bližšie k haluzi, tým rýchlejšie sa posúval smerom hore. Chcel byť na strome prv, než príde o všetky sily. Nepodarilo sa mu to. Chýbal mu vari meter a mal by sovu: asi si chcel oddýchnuť, nabrať dych, zachytil sa o krehkú halúzku, lenže drevo nevydržalo, slabo zapukctalo, oddelilo sa od kmeňa, otec zahromžil. Padajúc strhol so sebou aj halúzku. Po odlúpenej kôre ostala na kmeni dlhá tenká jazvička. Otec ťažko dopadol do trávy a riedkeho malinčia. — Do čerta! — zaklial.
Lomoz pod stromom vyrušil sovu. Chvíľu sedela pritlačená o kmeň stromu, takmer s ním splývala, potom sa vzniesla na krídla a vlnivo sa kĺzala hlbšie do lesa.
Ešte chvíľu som počul šumot jej perutí, potom les opäť stíchol.
Otec sa zdvihol na lakte.
— To nič, — povedal, keď som sa k nemu sklonil, — a ne-svieť na mňa… Bol to kuvik, taký krpatý malý kuviček, čert aby ho vzal… Sekol som si kríže… Ešte toto mi chýbalo.
Chcel som mu pomôcť, odmietol. Prisunul sa k stromu. Pridŕžajúc sa ho rukami vstal.
— Oddýchneme si a pôjdeme, — povedal. — Skoro mi vyrazilo dych… A ten kuvik… Neboj sa, dostaneme ho, skôr alebo neskôr ho celkom určite dostaneme.
Počúval som ho so sklonenou hlavou. Vyčítal som si, že kvôli mne sa podujal na taký nerozvážny skutok. Bolo to zaujímavé a hádam aj trocha smiešne, no liezť na strom v jeho veku, navyše po posedení v hostinci! Taký liter vína by zhodil zo stromu aj horolezca, keby sa naň štveral bez povrazov a stúpačiek. Za triezva by otcovi nič také nezišlo na um. Túžim mať sovu, uspokojil by som sa aj s kuvikom, ale či práve dnes večer sme ho museli ísť chytať? Ani vychystaní sme neboli. Okrem toho viem aj o lepšom spôsobe lovu, ako je lozenie po stromoch za tmavej noci. Oveľa jednoduchšie, aj keď zdĺhavejšie, je vystopovať hniezdo, vziať si mláďa a vychovať ho. Raz som čítal o poľovníkovi, ktorý si takto vychoval kuvika.
Vtak si naňho zvykol,mohol ho púšťať aj do voľnej prírody. Stačilo nechať otvorený oblok,kuvik sa po love vrátil a sadol si trebárs na peľasť postele. Alebo keď sa poľovník večer motal vonku na dvore, kuvik mu pokojne sadol na plece či na klobúk. Háčik je však v tom, že otec nesúhlasí s vyberaním vtáčích hniezd, aj keby som sa mu zaručil, že mláďatám poskytnem lepšiu opateru ako ich rodičia. Loviť mláďatá je proti prírode, tvrdí a radšej bude loziť po stromoch, ako by sa mal spreneveriť tejto zásade.
Otec načúval. Možno dúfal, že začuje kuvičí let.
— Pôjdeme? — spýtal som sa ho.
— Musíš mi pomôcť, – povedal. – Bojím sa urobiť krok, tak ma pichá v krížoch. Videl toto svet, takto sa doriadiť. Pred mamkou ani muk, rozumieš?!Jasné.Doma som mu pomohol do postele.
Hneval som sa na uja Kuruca, že si to u otca uhládzal zasa takýmto spôsobom a takmer som si bol istý; že na lesnícky úsek zadeľovať robotu pôjdem ráno ja. Obával som sa, že otec sa vážne poranil, no na druhej strane som aj bol rád, že do toho lesa pôjdem a chlapom dokážem, že otca viem hocikedy zastať. Ibaže otec sa asi bude trocha hanbiť. Predsa len: ja som ešte iba chlapec…

Podľa medzinárodnej dohody okolo skupín uškatcov dnes hliadkujú lode. „Nijakému inému zvieraťu sa nedostalo takejto pocty,” píšu V. Dežkin a S. Makarov vo svojej knihe Uškatce sa vracajú na breh.Sachalín, ako napísal Čechov, sa svojimi obrysmi podobá rybe.

Ak sa budeme držať tohto prirovnania, potom jeho drobučkou ikrou, oddelenou od neho pásikom prieplavu, je ostrov Tjulenij. Je to jedno z troch miest na svete, kde žijú uškatce.„Naozaj, nemám ani tušenia, ako vás dopraviť na Tjulenij.” Vedúci trustu Sachalinrybpromu Gennadij Poljakov sa dohovára rádiom s loďami a medzitým ma odrádza od tejto cesty. Napokon mi ukazuje mapu viasiacu na stene.

Pri ostrove Tjulenij je napísané: Pre lodnú dopravu dočasne uzavreté. „Ako sa tam dostanú ľudia? Predsa ostrov je obývaný!”„Nielen obývaný, ale priamo preplnený. Len uškatcov je tam stopäťdesiattisíc. Ľudí tam síce nieje veľa, ale toto zviera sa zľakne každého hluku, či ho spôsobuje loď alebo človek. Každú chvíľu veľké skupiny ozlomkrk unikajú preč, k moru, nestarajúc s” ani o mláďatá. Lenže na týchto ľudí si uškatce už ako-tak privykli, kým na cudzích…”,,Počúvajte, predsa viete, že ostrov podomieľa more.

Uškatce sa vracajú

So mnou sa tam pôjdu pozrieť geológovia — mimochodom, jeden z nich je doktor vied.”Poljakov sa namiesto odpovede iba usmial. Volá do závodu na spracovanie rýb a vydáva príkaz, aby nás dopravili na ostrov Tjulenij.„Tak teda,” podáva mi ruku na rozlúčku, „v noci pôjdete do Poronajska a odtiaľ loďou Smelý j.”Náš čln, spustený zo Smelého, sa približoval k ostrovu Tjulenij za zvukov „oratória”. Hučanie sa miešalo s akýmsi mečaním prerušovaným krákoravými hlasmi nejakých vtákov, čo sprevádzal tichý a rytmický príboj.

Čím viac sme sa približovali k ostrovu, tým výraznejšie sa dali rozoznať hlasy „sólistov”. Zbor zaznieval z východnej strany, ktorú pred našimi zrakmi ukrýval kopec. Priplávali sme od západu. Za clonou hmly sa objavili obrysy holej zeme — ani stromčeka, ani kríčka. A prázdnotou zívajúca pláž, na ktorej bolo asi päť ľudí. Neskoršie sme sa dozvedeli, že je to takmer všetko obyvateľstvo ostrova.
„Vitajte! Doviezli ste vodu?” To druhé bolo adresované námorníkom. Pekná žena menšej postavy mala na sebe vetrovku a dlhé nohavice. Vysvetľovala, že im zo Smelého mali dodať vodu. „Na ostrove nemáme vlastnú vodu,” obrátila sa k nám. „Žijeme tu ako na lodi.

Timofejevová Alexandra Afanasjev-na,” predstavila sa.Po strmých schodíkoch sme vystúpili na verandu dreveného domčeka, ktorý sa skutočne čímsi podobal lodnej palube. Tento dojem umocňoval aj lodný zvon zvolávajúci osadenstvo na obed. Cestou sme sa zoznámili. Tatiana Ca-puchinová je takisto ako Timofejevová sachalínskou biologickou; Viktor Černoivanov a Jevgenij Koval sú zasa genetici z Vladivostoku; Alexander Alexandrovič Sazonov je virológ z Moskvy. Šiesty obyvateľ ostrova, Jurij Kolesnik, bol teraz pripútaný na lôžko, ozvalo sa mu slepé črevo.Kráčame teda úzkym chodníčkom pozdĺž dlhého plota rozdeľujúceho ostrov. Vľavo je opustená pláž, vpravo zatiaľ pre nás neviditeľný zbor zvierat. Len kde-tu pchajú uškatce do otvorov v plote svoje teplé plutvy.„Ešte dobre, že norec odletel a že nás svojím krikom neprezradí.

Ale pritom je škoda, že tohto vtáka neuvidíte,” hovorí Alexandra Timofejevová. Keď sme vystúpili na rozhľadmi, boli sme ohromení. S čím možno takýto pohľad porovnať? S obrovským kobercom natiahnutým od kopca k moru? Lenže koberec je mlčanlivý a každú chvíľu nemení svoju vzorku. Priamo pred nami sa ocitol obrovský dospelý samec. Húkal svojím hlbokým hlasom, ako keby chcel niečo dôležité oznámiť oveľa menšej samici ležiacej vedľa neho. Potom nás spozoroval a hrozivo zareval. Samica začala zvolávať svoje mláďatá, ktoré mečali, zmáteno pobiehali a usilovali sa usadiť na drevené kláty. Neďaleko ležal mladý samec, ktorému samice nevenovali pozornosť.
„Nie je tým zvieratám na ostrove tesno?”
„Zarovnali sme vrcholček skaly, kde sídlili vtáky, uškatce zabrali miesta na časti planiny, ale ani tak nemajú viac priestoru. Dospelé samce zápasia o miesto pre svoje háremy, aj ochorenia sú pri takejto hustote oveľa častejšie, lebo nákaza sa ľahšie šíri. Keď im poskytneme väčší priestor, aj tak sa k sebe tlačia, lebo sa cítia bezpečnejšie.”
„Takéto plaché zviera… Prečo sa všetkého bojí?”
„To je záhada. Na Beringovom ostrove ich môžu obťažovať líšky, niekde ich ohrozuje medveď, kým na našom ostrove sú iba vtáky. A naopak, norce varujú uškatce pred nebezpečenstvom a podľa môjho názoru vytvárajú pre ne vnútorný komfort.”
„Uškatce zabrali vtákom kúsok miesta.”
„ Všetky vtáky z ostrova nemôžeme vytlačiť. Pritom niektoré prenášajú na zvieratá choroby. Alexander Sazovov objavil pri uškatcoch protilátky proti vírusu, ktorý zistil pri norcoch. Len tak na okraj, je to pôvodca ľudskej chrípky.”
„Uškatce predsa neprichádzajú do styku s človekom — a norce takisto asi nie.”„To je ďalšia záhada. Nakoniec tu nič nemožno tvrdiť s absolútnou istotou. Dospelé uškatce, ako sa domnievame, zimujú kdesi v blízkosti Japonska. Mladé zvieratá v prvom roku života odplávajú neznámo kam. Len si to predstavte: vyše stotisíc uškatcov sa stratí v oceáne ako ihla v kope sena. Môže niekto tvrdiť, že sa na svojej púti z rodného ostrova a späť nikde nestretnú s ľuďmi? Okrem toho existuje prírodná ohniskovosť.”„Študujete teda uškatce, ale pritom myslíte na ľudí.”Alexandra Timofejevová sa usmiala — a či to môže byť aj ináč? Je epidemiologickou a témou jej doktorskej dizertácie je „Prírodná ohniskovosť Sachalínskej oblasti”.„Ako vidíte, nielen zviera závisí od človeka. Viete, kto je úhlavným nepriateľom uškatcov?”
„Kosatka!” odpovedal som bez rozmýšľania. Kým som odišiel na ostrov Tjulenij, niečo som si o tom prečítal. Kosatka je metla mora. Jej hlas uškatce doslova paralyzuje.„A predsa nie kosatka, ale človek,” vzdychla si Timofejevová. Rozprávala, že uškatce prichádzajú na ostrov s ranami po strelách, so zvyškami nylonových sietí. Ani na ostrove Tjulenij nenachádzajú tak prepotrebný pokoj. Niekedy vpláva do pobrežných vôd príliš „zvedavá” loď, inokedy sa spustí dosť nízko lietadlo.
„Nedávno jedno takéto priletelo — a zvieratá sa skoro udupali od strachu. Vrhli sa do mora.”
Pozrel som na západný pustý breh a na more, kde vyčnievala jediná naša loď. Ale ostrov sa mi už nezdal taký zabudnutý a pustý. „ Teraz je to dočasne chránená oblasť, ale bude treba tu vytvoriť rezerváciu. Na našom ostrove, aj mnoho kilometrov vôkol. Bude treba vylúčiť linkovú dopravu z miest, kadiaľ preplávajú uškatce, zakázať lov rýb v okolí, kde samice kŕmia svoje mláďatá. A okrem toho bude treba začať zachraňovať tento ostrov, len sa pozrite, ako ho more podo-mieľa.”
Moji spolucestujúci geológovia si prezreli breh. Skala sa drobila, bolo vidno, že príboj odniesol časť pláže, kde sa predtým liahli mláďatá. Keby sa skaliská upevnili a pri brehu by sa vybudovali betónové vlnolamy, mohol by sa proces podomieľania zastaviť. Zatiaľ však ostrovu pomohlo samo more. Jeho prúd sem priplavil napoly zatopenú loď a vytvoril okolo nej menšiu pláž.
Večer sme z ostrova odplávali. Vyprevádzali nás uškatce, ktoré podchvíľou vyskakovali nad hladinu. V mori sa nás vôbec nebáli, pokladali nás za svojich.Opäť sme na palube Smelého.„Nepokúsili ste sa premiestiť uškatce inde?” spytujem sa Jurija Kolesnika (na palube sa mu po záchvate uľavilo).,,Ba; rybári odviezli jednu rodinu na mys Terpenija.

Je to rovnako pusté miesto ako náš ostrov. Keď však uškatce vypustili na slobodu, samice sa vrátili na ostrov Tjulenij. Zostali tam len mláďatá s dospelým samčom. Bolo im smutno, a preto ich rybári doviezli späť. Myslím si, že zvieratám sa nepáčilo miesto, ktoré im vybral človek. Musíme brať do úvahy chute a želania uškatcov. Pohraničníci nám rozprávali, že uškatce sa objavujú na niektorých pustých miestach Sachalínu. Možno tam vychádzajú z vody len preto, že sú po dlhej ceste unavené, možno by sa tam aj usadili, keby ich ľudia neznepokojovali.Vietor na palube bol čoraz silnejší. Zišli sme do podpalubia. Geológovia hrali dámu. Sazonov si vyhľadával chladnejšie miesto. Niesol si kultúry vírusov v roztoku a teplo by mu ich mohlo zničiť. Kolesnik sa opäť rozhovoril o uškatcoch. „Zabíjanie uškatcov v posledných rokoch postupne prestáva.

Počet zvierat, ktoré na jeseň opúšťajú ostrov Tjulenij, vzrastá. To znamená, že množstvo tých, ktoré sa na jar vracajú na náš ostrov, musí takisto vzrastať. Lenže nesmieme zabúdať na živelné faktory. Veď uškatec strávi väčšinu svojho života v mori. Na početnosť skupiny vplýva aj boj medzi druhmi, stupeň znečistenia oceánu, nebezpečné uviaz-nutie v sieťach, pytliactvo. A okrem toho, či nájde cestou dostatok potravy. A čo prírodné podmienky? Pred niekoľkými rokmi uškatce prekvapili ľadové kryhy, inokedy zasa príboj zmietol množstvo mláďat do mora.”„ Vraj za zníženie stavov uškatcov môže len človek. Zabíjal mladé samce vo veku od dvoch do štyroch rokov, takže sa nakoniec počet dospelých samcov veľmi znížil.”„Ale prečo sa znížil stav dospelých samcov a samíc, ktorých lov je na všetkých ostrovoch prísne zakázaný? Keby existoval model správania sa skupiny…”„Uškatce a matematika?”
„A keby sa takýto model vložil do počítača, potom by sme dokázali brať do úvahy meniacu sa situáciu na brehu aj v mori a dávať odporúčania týkajúce sa skupín uškatcov. Pracujem na takomto modeli.”„Co môže priniesť?” príroda postupuje ináč. V období búrok, keď sú ešte slabé, odnáša ich do mora, a tie, ktoré sa uliahli neskoršie, sú ešte slabšie, takže len máloktoré sa vráti na ostrov. Možno by teda bolo správne loviť aspoň tie, ktoré sú aj tak odsúdené na smrť. Definitívnu odpoveď môžeme získať len na základe dynamického modelu skupiny.”V 18. storočí sa zdalo, že počty uškatcov sú nekonečné. Miliónové húfy týchto zvierat plávali v oceánoch na severnej i južnej pologuli, pri Aljaške i Komandorských ostrovoch, na Kurilách, Honšu i Hokkaidu. Tieto zvieratá, také rýchle a obratné v mori, sú na súši celkom bezradné a ľudia, ktorí ešte nevedeli vyčiňovať ich kožušiny, ich jednoducho zabíjali.

Napokon v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa Anglicko (ktoré zastupovalo Kanadu) a USA dohodli na ochrane uškatcov na ostrovoch Pribilof, ale pritom súčasne napadli komandorskú oblasť, ktorá patrila Rusku. V oceáne im potom pomáhalo Japonsko. Zabíjali uškatce všade, kde. na ne natrafili, a toto hubenie vyvrcholilo najmä za rusko-japonskej vojny.Miliónové húfy na južnej pologuli boli vyničené bez zvyšku, zmizli kolónie na Honšu a Hokkaide, uškatce vymierali na ostrove Tjulenij, kde zostalo len niekoľko sto jedincov. Z pol milióna zvierat na Komandorských ostrovoch zostalo iba desaťtisíc. A dokonca aj na mieste, kde ich bývalo najviac, na ostrovoch Pribilof, ich zostalo desaťkrát menej, než ich tam bolo pred týmto krvavým kúpeľom.Arbitrážny súd v Paríži, ktorý roku 1938prerokúval spor medzi Anglickom a USA, zakázal hromadný odstrel uškatcov pri severoamerických ostrovoch, kde sa vyskytovali.

Toto ustanovenie, podľa ktorého je zakázané zabíjať uškatce vo vode (len menší počet — na vedecké účely), sa stalo základom všetkých budúcich dohôd o ochrane a využívaní uškatcov. Prvú takúto dohodu podpísali roku 1911 Rusko, USA, Japonsko a Anglicko (v mene Kanady).Druhú, platnú doteraz, podpísali roku 1957 ZSSR, USA, Kanada a Japonsko. Podstata dohôd je v tom, že štáty, na ktorých území sú rodiska uškatcov, odovzdávajú určitú časť kožušín tým krajinám, vo vodách ktorých zasa uškatce migrujú (ako kompenzáciu za to, že ich nelovia v mori). Ale (a to je veľmi dôležité) kožušiny sa odovzdávajú len v tom prípade, keď sa udrží dohodnutý vysoký počet uškatcov.Tento zákaz sa blahodarne prejavil na počtoch zvierat. Už päť rokov po podpísaní prvej dohody sa počet uškatcov zdvojnásobil. Čoskoro však dohodu narušilo Japonsko, ktoré roku 1926 trvalo na povolení lovu uškatcov v mori.

Roku 1940 vyhlásilo, že v mori ich bude zabíjať, lebo tieto zvieratá sa živia rybami, a preto vraj poškodzujú rybolov. (Posledný výskum ukázal, že uškatce len zriedkavo požierajú tie druhy rýb, ktorými sa živí človek.) A o rok neskoršie sa už o nijakej dohode nedalo hovoriť, lebo Japonsko vstúpilo do vojny.Dnes na všetkých troch miestach počet uškatcov vzrastá. Rybári poslúchli hlas vedcov a zabíjanie uškatcov neprevyšuje počet, ktorý každý rok určia odborníci. Ale- ani to už nestačí. Vedci študujú osobitosti uškatcov, pozorujú ich v mori, obrúčkujú. Usilujú sa zvýšiť počet týchto nádherných zvierat na optimálnu úroveň.

Ľahko ako pavučina babieho leta za-krúžil motýľ nad čistinou. Slnko sa už ponáralo za vrch, ale motýľ ešte usilovne preletoval z kvietka na kvietok. Beleli sa mu krídelká na fialovom vrbovniku, vznášal sa nad hrdzavou trávou, nuž nečudo, že upútal na seba pozornosť dvoch rozospatých očí.

Srsť mal ešte tmavohnedú a mäkkú. Postavil sa na zadné nohy ako chlap, zamr-čal a rozbehol sa za motýľom. Zaháňal sa labou, vyskakoval, ale motýľ sa mu vždy vyšmykol. Lete! akoby naschvál ponad čistinu a medveď dupal za ním. Povieval vánok, jemne prečesával medvediu srsť a natriasal stebla trávy.Medveď sa zadychčal. Sadol si zhrbený poniže hrubizného pňa a vyplazil jazyk. Očami stále hľadal motýľa, ktorý už zmizol za červenou korunou jarabiny. Medveď zažíval. Bol mrzutý. Privčas ho dnes zobudila straka.

Strach…

Sedela na hniezde a škrekl’avo rapotala. Mohol si ešte pospať, kým slnko nezájde.Šklbal chlpy suchej trávy a vypľúval ju prskajúc okolo seba. Bol hravý ako mača, i keď cez leto poriadne narástol a teraz začal aj priberať. Čakala naň dlhá zima, a preto akýsi vnútorný hlas ho nabádal, aby sa stále kŕmil, aby privítal zimný spánok so zásobou tuku pod kožuchom.Zavetril na všetky strany.

Čosi príjemné zavoňalo. Sklonil hlavu a ňuchal okolo seba. Potom zaťal pazúry do pňa. Práchnivé drevo sa mu rozsypalo pod labou a medvedie oči sa zablysli. Všade sa hemžili mravce.Medveďovi tiekli sliny pri pohľade na mravenisko. Nevydržal a vopchal doň celú papuľu až po oči. Mravce sa mu lepili na bradu a šteklili ho po d’asnách. Boli to veľké horské mravce a medveď ich hltal s neuveriteľnou rozkošou. Chutili mu, kyslé, mäsité, a keď sa mu dostali pod zub, boli chrumkavé ako brusnice. No mravce neliezli mu len do úst, ale dobýjali sa mu aj do nosa a do uší. Medveď spočiatku nedbal, iba potom sa chytil rozumu. Položil labu na mravenisko, a keď bola plná mravcov, lízal si ju a so zažmúrenými očami pomaly hltal kyslasté lahôdky.Slnko už celkom zapadlo. Jarabina, čo rástla na kraji čistinky, mala ošklbané listy, ale celá sa červenela od zrelých bobúľ. Medveď sa rozbehol, že vylezie hore hladkým kmeňom. Nešlo mu to. Oblapil strom, trochu sa nadvihol a zase sa sklzol do trávy.

Asi pochopil, že už nie je malý, a nevie sa už tak ľahko šplhať po konároch, lebo smutne zažíval a zaškúlil na bobule.Keď sa postavil na zadné nohy, bol už vyšší ako valach. No nevedel si na to zvyknúť. Pripadal si stále ešte drobný a bezstarostný ako vlani, keď drobčil okolo chlpatej medvedice. Kedy-tedy si ešte poskočil a ani si neuvedomoval, ako mu to nesvedčí. Nielenže bol mocný a naoko nemotorný, ale bol aj múdry. Keď počul podvečer zabzučať horskú včelu, hneď vedel, že mu čoskoro zmokne kožuch. Keď sa neskoro včela vracala z paše, to vždy znamenalo blízky dážď. A keď sa pavúk schoval do diery, medveď už šípii, že sa priženie hrmavica.
Naučil sa poznávať veci. Zohol sa nad stopou v machu a vedel: tadeto prebehla líška. Kôra na borovici bola zodratá a medveď hneď uhádol, že si na kmeni brúsil pazúry starý rys. Videl na vrcholci stromu orešnicu, ako si íska zobákom pod krídlom, a to znamenalo, že široko-ďaleko je vzduch čistý, že si môže zdriemnuť. Skoky splašenej jelenice zase veštili nebezpečenstvo.Stmievalo sa. Matne svetielkoval práchnivý kmeň zhrbenej vŕby, keď medveďovi zaločkala voda pod labou. Vtom mu udrel do nozdier ostrý, teplý vzduch. Stál nad zmúteným kalužiskom, v ktorom si musel len nedávno chladiť horúcu krv jeleň.
Medveď sa strhol. Keď bol ešte malý a počul hrozný jelení rev, kolená sa mu vždy podlamovali. V suchej tráve cvŕkali cvrčky a na nebi sa dvíhal pomarančový mesiac. Medveď zrýchlil krok. Brodil sa čučoriedím, a tu počul otriasajúci zvuk:
„Au, au, aaau!”
Kráčal proti vetru a o chvíľu zmeravel hrôzou. Zočil dva ozrutné jelene. Starší z nich sa chystal zaútočiť ostrými parohmi na svojho soka, mladšieho desatorá-ka, ktorý vyčkával s krvou podliatymi očami a sklonenou hlavou útok. Povyše sa dívali na boj jelenice.Jelene zafučali a medveď sa bleskurýchle otočil, aby sa vyhol nebezpečenstvu. Vtom sa však skrútil vietor, zavialo od medveďa a jelene, pripravené na súboj s naježenými hrivami, obzreli sa celé vyjašené a pustili sa i s jelenicami dolu rúbaniskom.Také ozrutné zvery, a utekajú, nechápal medveď. Zase počul v diaľke zaručať jeleňa, ale vietor roznáša! s medvedím pachom aj strach. Ruja zrazu prestala a všetko onemelo. Iba sovy poletovali v tme a medveď klopil pred nimi uši. Bál sa všetkého.Ako mu len bolo dobre, kým matka žila. Vyhodila si ho na chrbát a bežala s ním do vrchu, že sa len tak dolu grúňom kotúľali skaly. Ale medvedica sa nikoho nebála, iba človeka.
Nemal rád hromy ani blesky, lebo mu pripomínali tú strašnú udalosť: bežal s matkou po rúbanisku a zrazu zvetril čosi podozrivé. Zbadal, ako sa matka strhla, ako sa jej zježila srsť na chrbte. Potom vyšľahol blesk spoza stromu á zahrmelo. Matka-medvedica zarevala, vydrapila pazúrmi plást trávy a potom sa vyvalila horeznačky. Pribehol k nej, malý, nastrašený, no matka sa už nehýbala. Drmol ju za labu — mala ju ťažkú, drevenú a oči studené ako kúsky ľadu.
Žiaľ mu vtedy stiahol hrdlo. Podozrivý pach zosilnel. Medveď zodvihol hlavu a zazrel, ako sa k nemu blíži čudný tvor. Zľakol sa a ušiel* do húštiny. Odvtedy spájal hromy a blesky s človekom.
Pod rúbaniskom rástli čučoriedky. Boli sladké a šťavnaté, ale už poriadne preriedené. Tu zrazu zatrepotal krídlami hlu-cháň a na medveďa sa zosypalo suché ihličie. Prečo sa ho tak bojí tento veľký vták?
Odkedy medveď osirel, neokúsil divinu, živil sa cez leto iba malinami, trávou, mravca m i a medom horských včiel a čmeliakov. Zabudol, ako chutí čerstvé mäso.
Odbočil k bralám, kde v jaskyni, vyští a n ej omelinou, dva razy zimoval s matkou. Vošiel úzkym chodníčkom do rokliny a zdvihol oči od zeme. Zamrazilo ho. Pred ním na niekoľko krokov ležal diviak s vyčnievajúcimi klami. Medveď sa obyčajne vyhýbal čiernej zveri. Aj teraz cúvol, no obrátiť sa nemal kde. Ani diviak nemal iného východiska, a hoci mu zuby drkotali od strachu, odhodlal sa zaútočiť.
Prudký náraz vyhnal strach z medvedieho srdca. Kly preťali medvediu kožu a diviačie zuby sa zasekli do hrubej srsti. Ešte stále medveď pomýšľal na ústup. No diviak fučal a znovu a znovu dorážal. Tu medveď zareval, čo mu len sily stačili, a vrhol sa na súpera. Diviak sa vyšmykol, no medvedie laby sa zase zahnali ako dve ozrutné kladivá a pazúry sa zaťali diviakovi do chrbta. O chvíľu bol už medveď na diviakovi a srdito ho driapal všetkými štyrmi labami.
Poniže brál sa ťahalo rúbanisko, zaliate rednúcou tmou a rannou hmlou. Medveď sa vzpriamil. Oblizol si labu a na jazyku mu zostala ešte teplá diviačia krv. Ovládol ho hrdý pocit víťaza. Spomenul si na jelene, na rysy, ba aj na človeka a nahlas zareval.
Sojky, čo sa náhle zobudili, zaškriekali od laku. Na ďalekom grúni zmĺkol mladý roztúžený jeleň.
Medveď si vykročil po mokrom rúbanisku a srsť sa mu ježila. Zdalo sa mu, že sa pred ním trasie čučoriedie i suché papradie. Povieval vetrík a medveďovi sa zdalo, že sa ho boja aj staré smreky na kraji rúbaniska.
Kráčal vždy vyššie a vyššie, a ako tak kráčal, celý les sa triasol. Medveď už vedel, že sa nemusí báť nikoho a ničoho, že sám nosí strach na srsti, v reve, v pachu a v stopách.Zastal pri kaluži a ešte raz mocne zareval.

Vtáctvo má obrovský význam pre naše poľné aj lesné hospodárstvo v boji proti škodcom. Každý vtáčí druh plní určitú úlohu, čím prispieva k udržaniu prírodnej biologickej rovnováhy. Keď sa táto rovnováha poruší, prejavia sa následky premnožením niektorých živočíchov alebo burín.

Spev aj úžitok

Preto je v našom záujme, aby sme chránili užitočné druhy vtákov, ktoré sa takou mierou zúčastňujú na úspešnom likvidovaní hmyzových kalamít.Stav vtáctva, najmä hmyzožravého, stále klesá, lebo človek mu odoberá prirodzené hniezdiská. Ťaží duté stromy, vysúša močiare, vypaľuje podrasty a reguluje rieky. Aj krajina „obohnaná drôtom” si vyžiada mnoho vtáčích obetí, najmä z väčších druhov pri lete za šera a hmly. Smrť však vtáky nachádzajú aj na diaľniciach.

Len v NSR sa počet takto usmrtených vtákov ročne odhaduje na milión jedincov. Z povrchu Zeme sa už stratilo veľa krásnych a užitočných vtákov. Mnohé z nich sa stali aj obeťou módy, ako napríklad pštrosy.Ešte pred sto rokmi nebolo u nás zvláštnosťou stretnúť sa s orlom, sokolom, leskláčom, slávikom alebo rybárikov-com. Dnes ich už väčšinou poznáme len z obrázkov. Preto Medzinárodná únia ochrany prírody vydala svetový zoznam tristo osemdesiatich troch druhov vtákov, ktorým hrozí vyhynutie a treba im poskytnúť všestrannú ochranu. Skľučujúce je pomyslenie, že ešte dnes na juhu Európy strieľajú spevavce pri ich sťahovaní. Dokonca pomocou najnovšej techniky ich chytajú do sietí.

Potom milióny lastovičiek, drozdov, škorcov, škovránkov a prepelíc končí svoj život na trhoch.V lesných porastoch žije asi dvesto druhov vtákov. Ich počet pripadajúci na jeden hektár je rozličný. Najnižší je v umele založených smrekových porastoch (šesť jedincov na hektár), kde by sme ich najviac potrebovali, kým najvyšší počet je v zmiešaných lesoch s krovitým podrastom (štyridsať, ba aj viac na hektár). V našich silách je, aby sme stav vtáctva mnohonásobne zvýšili.

Prostriedky, ktoré sú na to potrebné, nie sú zložité. Stačí napríklad nechávať bútľavé stromy, vešať búdky s tridsaťpäť milimetrovým vletovým otvorom, zamedziť odstraňovanie a vypaľovanie krov, ba naopak, vysádzať ich.Súčasne treba v zime vtáky prikrmovať slnečnicovým semenom. Cez letné mesiace sú nevyhnutné napájadlá. Okrem” toho treba ničiť najmä túlavé mačky a psy. Veľmi dôležité je zabezpečiť pre vtáky pokoj v období hniezdenia.
O užitočnosti hmyzožravých vtákov nás znovu najlepšie poučia čísla. Niektoré druhy sýkoriek spotrebujú denne toľko potravy, ako samy vážia. Sýkorka veľká váži sedemnásť gramov, a teda denne spotrebuje sedemnásť gramov hmyzu. Králik, ktorý váži len päť gramov, spotrebuje denne sedem a pol gramu potravy. Pritom si však musíme uvedomiť, že dvetisíc motýlích vajíčok váži len jeden gram, alebo tritisíc húseníc známeho škodcu piadivky tmavoškvrnnej dvanásť gramov.

Keď vieme, že pár sýkoriek má osem až dvanásť mláďat niekedy aj dvakrát do roka, až potom oceníme ich význam pre zdravie lesa.Aj nad fyzickými výkonmi drobných vtáčích telíčok zostávame v údive stáť. Napríklad sýkorka veľká za devätnásť dní priniesla deviatim mláďatám šesťtisícsedemstoosemde-siatšesťkrát potravu. Teda mláďatá za tento čas spotrebovali 0,75 kg potravy. Pár sýkoriek zničí takto za rok asi sedemdesiatpäť kíl škodlivého hmyzu!

Pri sýkorkách sa zistila ešte ďalšia zaujímavosť. Každý druh vyhľadáva inú potravu, prípadne si ju vyhľadáva na rozličných častiach tej istej rastliny. Toto dokonalé využitie prostredia im umožňuje prekonať zimné mesiace, aby si navzájom nekonkurovali. Výskumom sa zistilo, že vedľa seba môže žiť až šesť druhov sýkoriek a nebude im hroziť hlad.

Poľovník a príroda .Rast populácie a rast životnej úrovne človeka sú dve základné požiadavky ľudskej spoločnosti. Populačná explózia ľudstva a nároky na rast životnej úrovne človeka kladú čím ďalej tým väčšiu záťaž na prírodu. Ak chceme viac umelých vláken, viac liekov, viac benzínu, ocele, hliníka, papiera a iných surovín, bez ktorých si už dnes ani nevieme predstaviť život, znamená to zvýšené znečistenie riek, spodných vôd, ovzdušia i pôdy.

Poľovník a príroda

Viac chleba a viac mäsa znamená viac vyklčovaných lesov, odvodnených močiarov, drastické zmeny v chemizme pôdy i v rastlinných a živočíšnych spoločenstvách, ktoré sa týkajú bezprostredne našich poľovníckych záujmov.V tejto zložitej situácii sa dostáva poľovníctvo do inej polohy, než bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami, keď rozsiahle masívy hlbokých lesov tvorili zdanlivo nevyčerpateľné zdroje a rezervy poľovnej zveri. Poľovník vtedy nemusel poznať princípy prírodných zákonov a mohol ťažiť z prírody nezáväzne a bez toho, aby lovom hlbšie zasiahol do biologických rytmov zveri.

Zver mala silné zázemie vo svojom životnom prostredí a vo vyvážených medzidruhových vzťahoch. Dnes, za obrovskej sily techniky, chemického priemyslu a tempe výstavby by nás povrchný prístup k živým prírodným bohatstvám Zeme uvrhol už o pár rokov do krízy základných existenčných problémov ľudstva.V práci poľovníka už stratilo opodstatnenie jednostranne sa zameriavať na ochranu úzkeho kruhu favorizovaných poľovných druhov zveri.

V dnešnej situácii môže byť jednostranné vzdelanie poľovníka o prírode s úzko zameraným úsilím o chov zveri z hľadiska ochrany prírody, ale aj poľovníckych záujmov škodlivé. Napríklad živelnými a sentimentálnymi ochranárskymi snahami v chove jelenej zveri, bez znalostí o vzťahu bylinožravcov k vegetačnej pokrývke, môžeme ovplyvniť rastlinné spoločenstvá lesa v neprospech človeka, alebo nechtiac vytvoriť v prírode až také nepriaznivé pomery, že lesy sa úplne zdevastujú. Potom sa môže stať, že ak včas neprikročíme k zníženiu vysokých stavov jelenej zveri na základe znalostí z ekológie o medzidruhových vzťahoch, zmiznú o niekoľko desaťročí lesy a s nimi, prirodzene, aj jelenia zver.

Ťažko potom budeme nasledujúcim generáciám zdôvodňovať naše „ochranárske snahy”, lebo budúce generácie sa nás nespýtajú na to, aké trofeje sme ulovili, ale bude ich zaujímať najmä to, v akom stave sme im odovzdali lesy a s nimi zver.
Vstúpili sme do éry, v ktorej sa musíme zamerať nie na ochranu jednotlivých druhov zveri, ale na ochranu pôvodnej prírody, čo tu ešte zostala, a na citlivé stvárňovanie nových, biologicky a esteticky vyvážených prírodných celkov.

Teda vytvárať v prírode také životné podmienky, v ktorých by svoju funkciu plnili všetky živočíšne druhy, ktoré sú súčasťou našej pôvodnej prírody, bez zreteľa na archaické poučky z ekologického temná o škodlivej a úžitkovej zveri. Motívy, ktoré dnes vedú biológov k ochrane šeliem a dravcov v prírode, neslobodno už klásť iba do roviny etických noriem poľovníctva, podľa ktorých by mal človek chrániť celú prírodu s morálnymi záväzkami ku všetkému živému v nej. Prírodné mechanizmy môžu plne a presne fungovať, podobne ako stroj, iba vtedy, ak sú v nich všetky súčiastky. V dnešných prevratných zmenách v prírode nám musí priam životne záležať na tom, aby tieto mechanizmy v prírode skutočne fungovali a aby nám pri stvárňovaní nových prírodných celkov v dohľadnej budúcnosti nechýbala nijaká súčiastka, ktorú by sme museli hľadať iba v zozname vymretých živočíšnych druhov.Mnohí zodpovední pracovníci a sentimentálni ochrancovia prírody zvyknú hovoriť o tom, čo sme urobili v tom či onom smere pre ochranu prírody.

Prírodu pritom stavajú do svetla úbohej trpiteľky a činnosť človeka ako veľkorysú pomocnú ruku trpiacej prírode. To však nie je pravda. Človek so svojou činnosťou je neoddeliteľnou súčasťou prírody. A sila života si na našej modrej planéte, ako ju nazvali kozmonauti, vyriešila za miliardy rokov oveľa zložitejšie problémy, ako je znečiste-nie riek, ovzdušia, pôdy a zvýšené rádioaktívne žiarenie, s ktorým dnes zápasíme. Žiaľ, príroda má na rozdiel od nás na ustálenie vychýlenej rovnováhy viac času ako my.Príroda si rieši všetky problémy, ktoré jej naprogramoval človek, priam s matematickou presnosťou a dôslednosťou. Aj keď si to azda nechceme uvedomiť, búrlivý život pulzuje aj v biologicky rozvrátenej prírode v najrozličnejších formách. Druhou stránkou veci je, či by nám v našom prostredí tieto formy života vyhovovali a v akej miere by zasiahli do nášho poľovníckeho života.

Prvým príznakom v biologicky sa rozvracajúcej prírode je vymieranie určitého okruhu druhov na úkor jedného alebo niekoľkých, lavínovité sa rozmáhajúcich druhov. Tento zákon platí rovnako pre všetky prírodné celky, od horských riav cez stojace vody, polia, lesy a bezprostredne sa týka aj našich poľovníckych záujmov. Napríklad v oblasti priehrady Nosice, ako vyplýva z výskumov nášho hydrobiológa RNDr. J. Roths-cheina, CSc, vyhynuli pre chemické znečistenie vody všetky druhy rias a živočíchov, ktoré boli typické pre veľmi čisté vody.

Vody v priehrade však nezostali bez života. Riasy z čistých vôd nahradili iné druhy, ktorým chemické znečistenie neprekážalo. Pestré druhové zloženie živočíchov, ktoré žili pod kameňmi v pôvodných čistých pstruhových vodách, nahradilo iba niekoľko nových druhov, ktorým chemické znečistenie vytváralo dokonca dobrú živnú pôdu. Znečistené vody priehrady osídlilo menej druhov, ale sú veľmi hojné. Dno priehrady je pokryté pijavicami, larvami pakomárov a doslova sa vlní od hustej biomasy tenkých červov nitko-viek. Takéto druhové zloženie živočíchov hovorí, že hoci tu život priam vrie, nemôže slúžiť zdravému človekovi ako prostredie, pri ktorom by mohol trvalé a spokojne žiť.

Podobná situácia vzniká v suchozemských kultivovaných prírodných celkoch, aj keď nie až v takej výraznej podobe. Pri hustote obyvateľstva a potravných nárokoch človeka je dnes vo svete nemysliteľné maloplošné hospodárenie. S poľnohospodárskou veľkovýrobou však súvisí celý okruh zložitých problémov, ktoré sa týkajú bezprostredne prírody, a tým aj poľovníctva. Vytváranie nedozerných lánov monokultúr, mechanizácia poľnohospodárskych prác, používanie priemyselných hnojív, jedovatých postrekov proti hmyzu a veľa iných činiteľov mení rastlinné aj živočíšne spoločenstvá, do ktorých patrí aj poľovná zver. V malých poľnohospodárskych celkoch žilo veľa druhov hmyzu, pavúkovcov, plazov, drobných zemných cicavcov, vtákov, vrátane jarabíc. Konzumovali semená burín a hmyz. Mnohé z nich poľovníci nepoznali, lebo neboli predmetom ich záujmu. A predsa vzájomnými medzidruhovými vzťahmi ovplyvňovali aj poľovníctvo bez toho, aby sme ich brali na vedomie. Medze a pestrá paleta poľnohospodárskych kultúr im poskytovali nielen nerušené hniezdne možnosti, ale aj úkryty a potravu za tuhých zím. Prechod od maloplošného k veľkoplošnému hospodáreniu sme my poľovníci pocítili iba na úbytku jarabíc.

No v skutočnosti sa tu odohrali zmeny, ktoré sa nás týkajú v poľovníctve viac, než si často myslíme. Vymieraním jarabíc, ale najmä drobných zemných hmyzožravcov, sme uvoľnili životný priestor (podobne ako na znečistenej priehrade) malému okruhu živočíchov, ktoré sú proti týmto zmenám v poľnohospodárstve odolné alebo im dokonca vyhovujú. Medzi druhy, ktoré sú určitou obdobou nitkovky z vodných nádrží, patrí hraboš. K víťazstvu v konkurenčnom boji s užitočnými druhmi drobných zemných cicavcov mu nechtiac pomohol človek. Hraboš bez zreteľa na populačné rytmy zajaca zaplavuje polia, ničí úrodu a prenáša choroby. Tým vyraďuje z konkurenčného boja o životný priestor druhy, hľadajúce miesto v nových životných podmienkach, ktoré im tu pripravil človek. Pri obsadzovaní nových prírodných celkov v kuftivovanej krajine má väčšie možnosti hraboš ako poľovná zver. Všetky druhy poľovnej zveri majú menšie rozmnožovacie schopnosti než on.

Ak zasiahne chemický postrek proti hrabošovi aj poľovnú zver, na obnovenie populačnej hustoty potrebuje niekoľko rokov, ale hraboš iba pár mesiacov. V tejto beznádejnej situácii môže populačnému útoku hraboša účelne čeliť len malý okruh uchvacovateľov hraboša — myšiak, sokol myšiar, sovy, líšky, lasice, teda tých málo druhov, ktorým ešte nehrozí vyhynutie a s ktorými môžeme ešte ako-tak rátať v praktickom poľovnom hospodárení pri tlmení ohnísk nákaz. Títo uchvacovatelia hraboša vo svojich poľovných rajónoch prísne kontrolujú jeho populáciu. Aj keď nemôžu celkom zabrániť jeho populačným výchylkám tým, že v love preukázateľne uprednosťujú choré zvieratá, tlmia ohniská nákaz, prenosných na poľovnú zver a človeka, ktorými si robí hraboš priestor pre obsadzovanie nových a nových stanovíšť. Inými slovami, ak vyhynie na tularémiu populácia hraboša, vyhynú s ním aj zajace. Len uchvacovatelia hraboša mu môžu zahatať cestu, ktorú mu vo svete otvorilo moderné poľnohospodárstvo. Iba ony môžu zachrániť poľnohospodárske monokultúry pred osudom monotónneho prírodného celku, ktorým by hýbal iba malý počet škodlivých a z poľovníckeho hľadiska nežiadúcich druhov.

V podmienkach súčasného veľkoplošného hospodárenia sa vyvinula situácia tak, že sovy, všetky dravé vtáky a voľne žijúce šelmy v nich tvoria dôležitý článok, ktorý umožňuje obstáť poľovnej zveri v konkurenčnom boji s populačnou explóziou hraboša.Ak chceme chrániť poľovnú zver, nepomôžu nám ani najprísnejšie klasické ochranárske metódy prísnych zákazov odstrelu či prikrmovania poľovnej zveri.V poľovníckej praxi sa dnes musíme celou energiou zamerať nie na výkrm zveri alebo ochranu druhu ako takého, ale na ochranu jeho prirodzeného životného prostredia a medzidruhových vzťahov.Vyhynutý rastlinný či živočíšny druh nemôže človek nahradiť v prírodných mechanizmoch ničím. Je viac ako isté, že keď budeme mať väčšie skúsenosti a priestor pre vytváranie nových, esteticky a ekologicky vyvážených prírodných celkov a budeme formovať v optimálnom životnom prostredí človeka zložitejšie rastlinné a živočíšne spoločenstvá, častejšie sa obzrieme za rastlinnými a živočíšnymi druhmi, ktoré sme nevedeli zachovať.

Napríklad dnes ešte často bagatelizujeme funkciu často sa vyskytujúcich šeliem a dravcov, ktoré zatiaľ ako jediné tlmia kolosálny pochod k monotónnym prírodným spoločenstvám alebo nad problémami vymierajúcich druhov nostalgicky vzdycháme. V našom skutočnom poľovníckom živote však nemá miesto jedno ani druhé. Len uvádzaním poznatkov o prírodných zákonoch a medzidruhových vzťahoch do praxe, dôslednou ochranou prírody a rozumným stvárňovaním biologicky vyvážených prírodných systémov môžeme prispieť k ochrane našich poľovníckych a celospoločenských záujmov.