Uškatce sa vracajú

Uškatce sa vracajú
Uškatce sa vracajú

Podľa medzinárodnej dohody okolo skupín uškatcov dnes hliadkujú lode. „Nijakému inému zvieraťu sa nedostalo takejto pocty,” píšu V. Dežkin a S. Makarov vo svojej knihe Uškatce sa vracajú na breh.Sachalín, ako napísal Čechov, sa svojimi obrysmi podobá rybe.

Ak sa budeme držať tohto prirovnania, potom jeho drobučkou ikrou, oddelenou od neho pásikom prieplavu, je ostrov Tjulenij. Je to jedno z troch miest na svete, kde žijú uškatce.„Naozaj, nemám ani tušenia, ako vás dopraviť na Tjulenij.” Vedúci trustu Sachalinrybpromu Gennadij Poljakov sa dohovára rádiom s loďami a medzitým ma odrádza od tejto cesty. Napokon mi ukazuje mapu viasiacu na stene.

Pri ostrove Tjulenij je napísané: Pre lodnú dopravu dočasne uzavreté. „Ako sa tam dostanú ľudia? Predsa ostrov je obývaný!”„Nielen obývaný, ale priamo preplnený. Len uškatcov je tam stopäťdesiattisíc. Ľudí tam síce nieje veľa, ale toto zviera sa zľakne každého hluku, či ho spôsobuje loď alebo človek. Každú chvíľu veľké skupiny ozlomkrk unikajú preč, k moru, nestarajúc s” ani o mláďatá. Lenže na týchto ľudí si uškatce už ako-tak privykli, kým na cudzích…”,,Počúvajte, predsa viete, že ostrov podomieľa more.

Uškatce sa vracajú
Uškatce sa vracajú

So mnou sa tam pôjdu pozrieť geológovia — mimochodom, jeden z nich je doktor vied.”Poljakov sa namiesto odpovede iba usmial. Volá do závodu na spracovanie rýb a vydáva príkaz, aby nás dopravili na ostrov Tjulenij.„Tak teda,” podáva mi ruku na rozlúčku, „v noci pôjdete do Poronajska a odtiaľ loďou Smelý j.”Náš čln, spustený zo Smelého, sa približoval k ostrovu Tjulenij za zvukov „oratória”. Hučanie sa miešalo s akýmsi mečaním prerušovaným krákoravými hlasmi nejakých vtákov, čo sprevádzal tichý a rytmický príboj.

Čím viac sme sa približovali k ostrovu, tým výraznejšie sa dali rozoznať hlasy „sólistov”. Zbor zaznieval z východnej strany, ktorú pred našimi zrakmi ukrýval kopec. Priplávali sme od západu. Za clonou hmly sa objavili obrysy holej zeme — ani stromčeka, ani kríčka. A prázdnotou zívajúca pláž, na ktorej bolo asi päť ľudí. Neskoršie sme sa dozvedeli, že je to takmer všetko obyvateľstvo ostrova.
„Vitajte! Doviezli ste vodu?” To druhé bolo adresované námorníkom. Pekná žena menšej postavy mala na sebe vetrovku a dlhé nohavice. Vysvetľovala, že im zo Smelého mali dodať vodu. „Na ostrove nemáme vlastnú vodu,” obrátila sa k nám. „Žijeme tu ako na lodi.

Timofejevová Alexandra Afanasjev-na,” predstavila sa.Po strmých schodíkoch sme vystúpili na verandu dreveného domčeka, ktorý sa skutočne čímsi podobal lodnej palube. Tento dojem umocňoval aj lodný zvon zvolávajúci osadenstvo na obed. Cestou sme sa zoznámili. Tatiana Ca-puchinová je takisto ako Timofejevová sachalínskou biologickou; Viktor Černoivanov a Jevgenij Koval sú zasa genetici z Vladivostoku; Alexander Alexandrovič Sazonov je virológ z Moskvy. Šiesty obyvateľ ostrova, Jurij Kolesnik, bol teraz pripútaný na lôžko, ozvalo sa mu slepé črevo.Kráčame teda úzkym chodníčkom pozdĺž dlhého plota rozdeľujúceho ostrov. Vľavo je opustená pláž, vpravo zatiaľ pre nás neviditeľný zbor zvierat. Len kde-tu pchajú uškatce do otvorov v plote svoje teplé plutvy.„Ešte dobre, že norec odletel a že nás svojím krikom neprezradí.

Ale pritom je škoda, že tohto vtáka neuvidíte,” hovorí Alexandra Timofejevová. Keď sme vystúpili na rozhľadmi, boli sme ohromení. S čím možno takýto pohľad porovnať? S obrovským kobercom natiahnutým od kopca k moru? Lenže koberec je mlčanlivý a každú chvíľu nemení svoju vzorku. Priamo pred nami sa ocitol obrovský dospelý samec. Húkal svojím hlbokým hlasom, ako keby chcel niečo dôležité oznámiť oveľa menšej samici ležiacej vedľa neho. Potom nás spozoroval a hrozivo zareval. Samica začala zvolávať svoje mláďatá, ktoré mečali, zmáteno pobiehali a usilovali sa usadiť na drevené kláty. Neďaleko ležal mladý samec, ktorému samice nevenovali pozornosť.
„Nie je tým zvieratám na ostrove tesno?”
„Zarovnali sme vrcholček skaly, kde sídlili vtáky, uškatce zabrali miesta na časti planiny, ale ani tak nemajú viac priestoru. Dospelé samce zápasia o miesto pre svoje háremy, aj ochorenia sú pri takejto hustote oveľa častejšie, lebo nákaza sa ľahšie šíri. Keď im poskytneme väčší priestor, aj tak sa k sebe tlačia, lebo sa cítia bezpečnejšie.”
„Takéto plaché zviera… Prečo sa všetkého bojí?”
„To je záhada. Na Beringovom ostrove ich môžu obťažovať líšky, niekde ich ohrozuje medveď, kým na našom ostrove sú iba vtáky. A naopak, norce varujú uškatce pred nebezpečenstvom a podľa môjho názoru vytvárajú pre ne vnútorný komfort.”
„Uškatce zabrali vtákom kúsok miesta.”
„ Všetky vtáky z ostrova nemôžeme vytlačiť. Pritom niektoré prenášajú na zvieratá choroby. Alexander Sazovov objavil pri uškatcoch protilátky proti vírusu, ktorý zistil pri norcoch. Len tak na okraj, je to pôvodca ľudskej chrípky.”
„Uškatce predsa neprichádzajú do styku s človekom — a norce takisto asi nie.”„To je ďalšia záhada. Nakoniec tu nič nemožno tvrdiť s absolútnou istotou. Dospelé uškatce, ako sa domnievame, zimujú kdesi v blízkosti Japonska. Mladé zvieratá v prvom roku života odplávajú neznámo kam. Len si to predstavte: vyše stotisíc uškatcov sa stratí v oceáne ako ihla v kope sena. Môže niekto tvrdiť, že sa na svojej púti z rodného ostrova a späť nikde nestretnú s ľuďmi? Okrem toho existuje prírodná ohniskovosť.”„Študujete teda uškatce, ale pritom myslíte na ľudí.”Alexandra Timofejevová sa usmiala — a či to môže byť aj ináč? Je epidemiologickou a témou jej doktorskej dizertácie je „Prírodná ohniskovosť Sachalínskej oblasti”.„Ako vidíte, nielen zviera závisí od človeka. Viete, kto je úhlavným nepriateľom uškatcov?”
„Kosatka!” odpovedal som bez rozmýšľania. Kým som odišiel na ostrov Tjulenij, niečo som si o tom prečítal. Kosatka je metla mora. Jej hlas uškatce doslova paralyzuje.„A predsa nie kosatka, ale človek,” vzdychla si Timofejevová. Rozprávala, že uškatce prichádzajú na ostrov s ranami po strelách, so zvyškami nylonových sietí. Ani na ostrove Tjulenij nenachádzajú tak prepotrebný pokoj. Niekedy vpláva do pobrežných vôd príliš „zvedavá” loď, inokedy sa spustí dosť nízko lietadlo.
„Nedávno jedno takéto priletelo — a zvieratá sa skoro udupali od strachu. Vrhli sa do mora.”
Pozrel som na západný pustý breh a na more, kde vyčnievala jediná naša loď. Ale ostrov sa mi už nezdal taký zabudnutý a pustý. „ Teraz je to dočasne chránená oblasť, ale bude treba tu vytvoriť rezerváciu. Na našom ostrove, aj mnoho kilometrov vôkol. Bude treba vylúčiť linkovú dopravu z miest, kadiaľ preplávajú uškatce, zakázať lov rýb v okolí, kde samice kŕmia svoje mláďatá. A okrem toho bude treba začať zachraňovať tento ostrov, len sa pozrite, ako ho more podo-mieľa.”
Moji spolucestujúci geológovia si prezreli breh. Skala sa drobila, bolo vidno, že príboj odniesol časť pláže, kde sa predtým liahli mláďatá. Keby sa skaliská upevnili a pri brehu by sa vybudovali betónové vlnolamy, mohol by sa proces podomieľania zastaviť. Zatiaľ však ostrovu pomohlo samo more. Jeho prúd sem priplavil napoly zatopenú loď a vytvoril okolo nej menšiu pláž.
Večer sme z ostrova odplávali. Vyprevádzali nás uškatce, ktoré podchvíľou vyskakovali nad hladinu. V mori sa nás vôbec nebáli, pokladali nás za svojich.Opäť sme na palube Smelého.„Nepokúsili ste sa premiestiť uškatce inde?” spytujem sa Jurija Kolesnika (na palube sa mu po záchvate uľavilo).,,Ba; rybári odviezli jednu rodinu na mys Terpenija.

Je to rovnako pusté miesto ako náš ostrov. Keď však uškatce vypustili na slobodu, samice sa vrátili na ostrov Tjulenij. Zostali tam len mláďatá s dospelým samčom. Bolo im smutno, a preto ich rybári doviezli späť. Myslím si, že zvieratám sa nepáčilo miesto, ktoré im vybral človek. Musíme brať do úvahy chute a želania uškatcov. Pohraničníci nám rozprávali, že uškatce sa objavujú na niektorých pustých miestach Sachalínu. Možno tam vychádzajú z vody len preto, že sú po dlhej ceste unavené, možno by sa tam aj usadili, keby ich ľudia neznepokojovali.Vietor na palube bol čoraz silnejší. Zišli sme do podpalubia. Geológovia hrali dámu. Sazonov si vyhľadával chladnejšie miesto. Niesol si kultúry vírusov v roztoku a teplo by mu ich mohlo zničiť. Kolesnik sa opäť rozhovoril o uškatcoch. „Zabíjanie uškatcov v posledných rokoch postupne prestáva.

Počet zvierat, ktoré na jeseň opúšťajú ostrov Tjulenij, vzrastá. To znamená, že množstvo tých, ktoré sa na jar vracajú na náš ostrov, musí takisto vzrastať. Lenže nesmieme zabúdať na živelné faktory. Veď uškatec strávi väčšinu svojho života v mori. Na početnosť skupiny vplýva aj boj medzi druhmi, stupeň znečistenia oceánu, nebezpečné uviaz-nutie v sieťach, pytliactvo. A okrem toho, či nájde cestou dostatok potravy. A čo prírodné podmienky? Pred niekoľkými rokmi uškatce prekvapili ľadové kryhy, inokedy zasa príboj zmietol množstvo mláďat do mora.”„ Vraj za zníženie stavov uškatcov môže len človek. Zabíjal mladé samce vo veku od dvoch do štyroch rokov, takže sa nakoniec počet dospelých samcov veľmi znížil.”„Ale prečo sa znížil stav dospelých samcov a samíc, ktorých lov je na všetkých ostrovoch prísne zakázaný? Keby existoval model správania sa skupiny…”„Uškatce a matematika?”
„A keby sa takýto model vložil do počítača, potom by sme dokázali brať do úvahy meniacu sa situáciu na brehu aj v mori a dávať odporúčania týkajúce sa skupín uškatcov. Pracujem na takomto modeli.”„Co môže priniesť?” príroda postupuje ináč. V období búrok, keď sú ešte slabé, odnáša ich do mora, a tie, ktoré sa uliahli neskoršie, sú ešte slabšie, takže len máloktoré sa vráti na ostrov. Možno by teda bolo správne loviť aspoň tie, ktoré sú aj tak odsúdené na smrť. Definitívnu odpoveď môžeme získať len na základe dynamického modelu skupiny.”V 18. storočí sa zdalo, že počty uškatcov sú nekonečné. Miliónové húfy týchto zvierat plávali v oceánoch na severnej i južnej pologuli, pri Aljaške i Komandorských ostrovoch, na Kurilách, Honšu i Hokkaidu. Tieto zvieratá, také rýchle a obratné v mori, sú na súši celkom bezradné a ľudia, ktorí ešte nevedeli vyčiňovať ich kožušiny, ich jednoducho zabíjali.

Napokon v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa Anglicko (ktoré zastupovalo Kanadu) a USA dohodli na ochrane uškatcov na ostrovoch Pribilof, ale pritom súčasne napadli komandorskú oblasť, ktorá patrila Rusku. V oceáne im potom pomáhalo Japonsko. Zabíjali uškatce všade, kde. na ne natrafili, a toto hubenie vyvrcholilo najmä za rusko-japonskej vojny.Miliónové húfy na južnej pologuli boli vyničené bez zvyšku, zmizli kolónie na Honšu a Hokkaide, uškatce vymierali na ostrove Tjulenij, kde zostalo len niekoľko sto jedincov. Z pol milióna zvierat na Komandorských ostrovoch zostalo iba desaťtisíc. A dokonca aj na mieste, kde ich bývalo najviac, na ostrovoch Pribilof, ich zostalo desaťkrát menej, než ich tam bolo pred týmto krvavým kúpeľom.Arbitrážny súd v Paríži, ktorý roku 1938prerokúval spor medzi Anglickom a USA, zakázal hromadný odstrel uškatcov pri severoamerických ostrovoch, kde sa vyskytovali.

Toto ustanovenie, podľa ktorého je zakázané zabíjať uškatce vo vode (len menší počet — na vedecké účely), sa stalo základom všetkých budúcich dohôd o ochrane a využívaní uškatcov. Prvú takúto dohodu podpísali roku 1911 Rusko, USA, Japonsko a Anglicko (v mene Kanady).Druhú, platnú doteraz, podpísali roku 1957 ZSSR, USA, Kanada a Japonsko. Podstata dohôd je v tom, že štáty, na ktorých území sú rodiska uškatcov, odovzdávajú určitú časť kožušín tým krajinám, vo vodách ktorých zasa uškatce migrujú (ako kompenzáciu za to, že ich nelovia v mori). Ale (a to je veľmi dôležité) kožušiny sa odovzdávajú len v tom prípade, keď sa udrží dohodnutý vysoký počet uškatcov.Tento zákaz sa blahodarne prejavil na počtoch zvierat. Už päť rokov po podpísaní prvej dohody sa počet uškatcov zdvojnásobil. Čoskoro však dohodu narušilo Japonsko, ktoré roku 1926 trvalo na povolení lovu uškatcov v mori.

Roku 1940 vyhlásilo, že v mori ich bude zabíjať, lebo tieto zvieratá sa živia rybami, a preto vraj poškodzujú rybolov. (Posledný výskum ukázal, že uškatce len zriedkavo požierajú tie druhy rýb, ktorými sa živí človek.) A o rok neskoršie sa už o nijakej dohode nedalo hovoriť, lebo Japonsko vstúpilo do vojny.Dnes na všetkých troch miestach počet uškatcov vzrastá. Rybári poslúchli hlas vedcov a zabíjanie uškatcov neprevyšuje počet, ktorý každý rok určia odborníci. Ale- ani to už nestačí. Vedci študujú osobitosti uškatcov, pozorujú ich v mori, obrúčkujú. Usilujú sa zvýšiť počet týchto nádherných zvierat na optimálnu úroveň.

Uškatce sa vracajú
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *