Strach…

Strach…
Strach…

Ľahko ako pavučina babieho leta za-krúžil motýľ nad čistinou. Slnko sa už ponáralo za vrch, ale motýľ ešte usilovne preletoval z kvietka na kvietok. Beleli sa mu krídelká na fialovom vrbovniku, vznášal sa nad hrdzavou trávou, nuž nečudo, že upútal na seba pozornosť dvoch rozospatých očí.

Srsť mal ešte tmavohnedú a mäkkú. Postavil sa na zadné nohy ako chlap, zamr-čal a rozbehol sa za motýľom. Zaháňal sa labou, vyskakoval, ale motýľ sa mu vždy vyšmykol. Lete! akoby naschvál ponad čistinu a medveď dupal za ním. Povieval vánok, jemne prečesával medvediu srsť a natriasal stebla trávy.Medveď sa zadychčal. Sadol si zhrbený poniže hrubizného pňa a vyplazil jazyk. Očami stále hľadal motýľa, ktorý už zmizol za červenou korunou jarabiny. Medveď zažíval. Bol mrzutý. Privčas ho dnes zobudila straka.

Strach…
Strach…

Sedela na hniezde a škrekl’avo rapotala. Mohol si ešte pospať, kým slnko nezájde.Šklbal chlpy suchej trávy a vypľúval ju prskajúc okolo seba. Bol hravý ako mača, i keď cez leto poriadne narástol a teraz začal aj priberať. Čakala naň dlhá zima, a preto akýsi vnútorný hlas ho nabádal, aby sa stále kŕmil, aby privítal zimný spánok so zásobou tuku pod kožuchom.Zavetril na všetky strany.

Čosi príjemné zavoňalo. Sklonil hlavu a ňuchal okolo seba. Potom zaťal pazúry do pňa. Práchnivé drevo sa mu rozsypalo pod labou a medvedie oči sa zablysli. Všade sa hemžili mravce.Medveďovi tiekli sliny pri pohľade na mravenisko. Nevydržal a vopchal doň celú papuľu až po oči. Mravce sa mu lepili na bradu a šteklili ho po d’asnách. Boli to veľké horské mravce a medveď ich hltal s neuveriteľnou rozkošou. Chutili mu, kyslé, mäsité, a keď sa mu dostali pod zub, boli chrumkavé ako brusnice. No mravce neliezli mu len do úst, ale dobýjali sa mu aj do nosa a do uší. Medveď spočiatku nedbal, iba potom sa chytil rozumu. Položil labu na mravenisko, a keď bola plná mravcov, lízal si ju a so zažmúrenými očami pomaly hltal kyslasté lahôdky.Slnko už celkom zapadlo. Jarabina, čo rástla na kraji čistinky, mala ošklbané listy, ale celá sa červenela od zrelých bobúľ. Medveď sa rozbehol, že vylezie hore hladkým kmeňom. Nešlo mu to. Oblapil strom, trochu sa nadvihol a zase sa sklzol do trávy.

Asi pochopil, že už nie je malý, a nevie sa už tak ľahko šplhať po konároch, lebo smutne zažíval a zaškúlil na bobule.Keď sa postavil na zadné nohy, bol už vyšší ako valach. No nevedel si na to zvyknúť. Pripadal si stále ešte drobný a bezstarostný ako vlani, keď drobčil okolo chlpatej medvedice. Kedy-tedy si ešte poskočil a ani si neuvedomoval, ako mu to nesvedčí. Nielenže bol mocný a naoko nemotorný, ale bol aj múdry. Keď počul podvečer zabzučať horskú včelu, hneď vedel, že mu čoskoro zmokne kožuch. Keď sa neskoro včela vracala z paše, to vždy znamenalo blízky dážď. A keď sa pavúk schoval do diery, medveď už šípii, že sa priženie hrmavica.
Naučil sa poznávať veci. Zohol sa nad stopou v machu a vedel: tadeto prebehla líška. Kôra na borovici bola zodratá a medveď hneď uhádol, že si na kmeni brúsil pazúry starý rys. Videl na vrcholci stromu orešnicu, ako si íska zobákom pod krídlom, a to znamenalo, že široko-ďaleko je vzduch čistý, že si môže zdriemnuť. Skoky splašenej jelenice zase veštili nebezpečenstvo.Stmievalo sa. Matne svetielkoval práchnivý kmeň zhrbenej vŕby, keď medveďovi zaločkala voda pod labou. Vtom mu udrel do nozdier ostrý, teplý vzduch. Stál nad zmúteným kalužiskom, v ktorom si musel len nedávno chladiť horúcu krv jeleň.
Medveď sa strhol. Keď bol ešte malý a počul hrozný jelení rev, kolená sa mu vždy podlamovali. V suchej tráve cvŕkali cvrčky a na nebi sa dvíhal pomarančový mesiac. Medveď zrýchlil krok. Brodil sa čučoriedím, a tu počul otriasajúci zvuk:
„Au, au, aaau!”
Kráčal proti vetru a o chvíľu zmeravel hrôzou. Zočil dva ozrutné jelene. Starší z nich sa chystal zaútočiť ostrými parohmi na svojho soka, mladšieho desatorá-ka, ktorý vyčkával s krvou podliatymi očami a sklonenou hlavou útok. Povyše sa dívali na boj jelenice.Jelene zafučali a medveď sa bleskurýchle otočil, aby sa vyhol nebezpečenstvu. Vtom sa však skrútil vietor, zavialo od medveďa a jelene, pripravené na súboj s naježenými hrivami, obzreli sa celé vyjašené a pustili sa i s jelenicami dolu rúbaniskom.Také ozrutné zvery, a utekajú, nechápal medveď. Zase počul v diaľke zaručať jeleňa, ale vietor roznáša! s medvedím pachom aj strach. Ruja zrazu prestala a všetko onemelo. Iba sovy poletovali v tme a medveď klopil pred nimi uši. Bál sa všetkého.Ako mu len bolo dobre, kým matka žila. Vyhodila si ho na chrbát a bežala s ním do vrchu, že sa len tak dolu grúňom kotúľali skaly. Ale medvedica sa nikoho nebála, iba človeka.
Nemal rád hromy ani blesky, lebo mu pripomínali tú strašnú udalosť: bežal s matkou po rúbanisku a zrazu zvetril čosi podozrivé. Zbadal, ako sa matka strhla, ako sa jej zježila srsť na chrbte. Potom vyšľahol blesk spoza stromu á zahrmelo. Matka-medvedica zarevala, vydrapila pazúrmi plást trávy a potom sa vyvalila horeznačky. Pribehol k nej, malý, nastrašený, no matka sa už nehýbala. Drmol ju za labu — mala ju ťažkú, drevenú a oči studené ako kúsky ľadu.
Žiaľ mu vtedy stiahol hrdlo. Podozrivý pach zosilnel. Medveď zodvihol hlavu a zazrel, ako sa k nemu blíži čudný tvor. Zľakol sa a ušiel* do húštiny. Odvtedy spájal hromy a blesky s človekom.
Pod rúbaniskom rástli čučoriedky. Boli sladké a šťavnaté, ale už poriadne preriedené. Tu zrazu zatrepotal krídlami hlu-cháň a na medveďa sa zosypalo suché ihličie. Prečo sa ho tak bojí tento veľký vták?
Odkedy medveď osirel, neokúsil divinu, živil sa cez leto iba malinami, trávou, mravca m i a medom horských včiel a čmeliakov. Zabudol, ako chutí čerstvé mäso.
Odbočil k bralám, kde v jaskyni, vyští a n ej omelinou, dva razy zimoval s matkou. Vošiel úzkym chodníčkom do rokliny a zdvihol oči od zeme. Zamrazilo ho. Pred ním na niekoľko krokov ležal diviak s vyčnievajúcimi klami. Medveď sa obyčajne vyhýbal čiernej zveri. Aj teraz cúvol, no obrátiť sa nemal kde. Ani diviak nemal iného východiska, a hoci mu zuby drkotali od strachu, odhodlal sa zaútočiť.
Prudký náraz vyhnal strach z medvedieho srdca. Kly preťali medvediu kožu a diviačie zuby sa zasekli do hrubej srsti. Ešte stále medveď pomýšľal na ústup. No diviak fučal a znovu a znovu dorážal. Tu medveď zareval, čo mu len sily stačili, a vrhol sa na súpera. Diviak sa vyšmykol, no medvedie laby sa zase zahnali ako dve ozrutné kladivá a pazúry sa zaťali diviakovi do chrbta. O chvíľu bol už medveď na diviakovi a srdito ho driapal všetkými štyrmi labami.
Poniže brál sa ťahalo rúbanisko, zaliate rednúcou tmou a rannou hmlou. Medveď sa vzpriamil. Oblizol si labu a na jazyku mu zostala ešte teplá diviačia krv. Ovládol ho hrdý pocit víťaza. Spomenul si na jelene, na rysy, ba aj na človeka a nahlas zareval.
Sojky, čo sa náhle zobudili, zaškriekali od laku. Na ďalekom grúni zmĺkol mladý roztúžený jeleň.
Medveď si vykročil po mokrom rúbanisku a srsť sa mu ježila. Zdalo sa mu, že sa pred ním trasie čučoriedie i suché papradie. Povieval vetrík a medveďovi sa zdalo, že sa ho boja aj staré smreky na kraji rúbaniska.
Kráčal vždy vyššie a vyššie, a ako tak kráčal, celý les sa triasol. Medveď už vedel, že sa nemusí báť nikoho a ničoho, že sám nosí strach na srsti, v reve, v pachu a v stopách.Zastal pri kaluži a ešte raz mocne zareval.

Strach…
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *