Zbabelec

Hlboko v každom spisovateľovi drieme lovecký roh. Väčšine ľudí možno znie ako škvŕkanie v žalúdku, ale keď ho začuje spisovateľ, vie, že volá Afrika. Kedysi pred dávnymi rokmi spisovateľovi stačilo, aby len písal. Keď chcete byť spisovateľom dnes, musíte uloviť aspoň pár kusov veľkej zveri. Musíte zájsť na Čierny kontinent a dokázať, že ste lev medzi mužmi, zabijak, mäsiar v buši a nebojácny chlapík v pralese.Keď som ako dopisovateľ New York Herald Tribúne písal o dianí v Európe, dobiedzali do mňa priatelia aj cudzí. — He-mingway strelil leoparda, — hovorili, – Ruark zasa leva. Prosím vás, a čo ste strelili vy?Vlani v lete som ten tlak začal pociťovať aj doma.

Moja žena sa nikdy neprejavila, ani nič nepovedala, ale podľa maličkostí I som zistil, že nie je všetko v poriadku. Až raz sa nečakane rozplakala a prezradila, čo ju trápi. — Už sme spolu vyše dva roky, — hovorí, — a ty ešte doteraz nemáš ani jednu trofej. Spytujú sa ma, čo to robíš, a keď im to poviem, odvetia mi: „Keď je teda spisovateľ, ako sa volá jeho lovecký sprievodca?”Usiloval som sa ju utešiť, ale vedel som, že som ju sklamal. Vedel som, že ak má naše manželstvo vydržať, nesmiem už ju v sebe dlho potláčať zabíjačke pudy, sídliace hneď vedľa môjho žalúdočného vredu. Už aj ja musím vytiahnuť lovecký roh.Zdvihol som telefón a zavolal leteckú spoločnosť Sabena.
— Rezervujte mi dve letenky do Konga.
— Načo dve letenky? — spýtala sa moja žena.
— Musíš ísť so mnou a robiť snímky mojich trofejí. Všetky ženy to tak robia.
— Ja nepôjdem, — povedala. – Neznášam pohľad na tvoju krv. Vezmi si so sebou Joa Covella. Je fotograf a môže ti poskytnúť morálnu podporu. Okrem toho bude z neho aj výborný nosič ginu. — Ginu?
— Áno, počul si dobre.
Smiešne, že sa zmienila o Covellovi. Keď som o ňom naposledy počul, bol v Ríme a fotografoval filmové hviezdy na leopardích kožušinách. Pravdepodobne pri tom nadobudol veľké znalosti o zvieratách a bol som presvedčený, že takúto zmenu uvíta. Okrem toho mu toto safari umožní fotografovať živočíchy v origináli.Covello trochu váhal, či má opustiť svoju prácu, ale nakoniec pripustil, že sa mu leopardie kože pomaly míňajú a v Afrike si zásobu určite doplní.Odleteli sme priamo do Stanleyvillu; v rukách nás trhali injekcie proti žltej zimnici, oči sa skleno ligotali od protitýfové-ho séra, ruky sa triasli od chinínových piluliek. Už pred pristátím sme mohli počuť, ako domorodé bubny oznamujú náš príchod.

V Stanleyville sme taxíkom odišli do kancelárie firmy José Ingels a syn, ktorá riadi spoločnosť nazvanú Congo Safari. Ingels nie je nováčikom pri usporadúvaní safari.Vodil Johna Hustona na diviaky, Katarínu Hepburnovú na krokodíly a Humphreya Bogarta po krčmách.Pri nakrúcaní filmu Africká kráľovná sa staral, aby Lauren Bacallová mala denne 45 fliaš sódy do kúpeľa, a na chrbte producenta Sama Spiegela pozabíjal stá a stá moskytov. Ingels je dobrý chlapík na tvrdú prácu.
Natiahol som spúšťový ukazovák a potriasali sme si rukami.
— Máte nejaké safari pre zbabelca? — spýtal som sa In-gelsa.— Momentálne ani nie, — odvetil. — Ale mám tu skupinu tridsiatich siedmich Američanov, najstarší má osemdesiatsedem rokov, a tí idú do Albertovho národného parku, aby si urobili nejaké obrázky. Mohol by som vás zaradiť medzi nich.
Už som to chcel podpísať, ked mi Covello pripomenul, že musíme odstreliť nejaké zviera.— Ach, vy chcete niečo zastreliť, — povedal Ingels a nasadil si korkovú prilbu. — Tak to ste tu na správnom mieste. Kongo je plné divej zveri. Môžeme vám ponúknuť všetko, čo len chcete. Napríklad, čo poviete na leva?
— Je to nebezpečné?

Zbabelec
Zbabelec

— Preboha nie! Iba ak lev striehne v buši, alebo ked ho poraníte a musíte ho dohľadať v hustom podraste. Alebo keď sa levica usiluje chrániť si mláďatá, alebo keď sa lev domnieva, že ho zahnali do kúta a chce sa odtiaľ dostať, alebo keď zaútočíte na samca a samica sa chystá zaťať do vás pazúry, ale celkove lov na levy nie je nebezpečný.
— Máte aj niečo iné?
— Čo by ste povedali na nejakého pekného hrubokožca? Úžasnú zábavu poskytnú slony, najmä keď vedia, že ich niekto loví, a ony sa rozhodnú, že ulovi^ lovca. K slonovi sa musíte priblížiť celkom blízko, aby ste mali istý zásah, a on sa na vás, samozrejme, vrhne, len čo vás uvidí. Ak ho nezložíte prvým výstrelom, potom ste si možno vystrelili naposledy. Vztýči hlavu a uši ako plachty a ide priamo na muža, ktorý má pušku. Keď príde k vám, chytí vás chobotom a hodí vás o zem alebo o strom. Potom vás buď rozšliape, alebo prepichne klami. Keď si myslí, že ste mŕtvy, zakryje vás lístím alebo trávou. Slony svoje obete vždy pochovávajú. Ale musím vás varovať. Ak chcete slona, bude vás povolenie stáť dvesto dolárov.
— Dvesto dolárov, — zamyslene som povedal. – To nie je ani také zlé, keď človek uváži, že je to aj s pohrebom a so všetkým. Ale nemáte niečo, čo by viac vyhovovalo mojej veľkosti?
Ingels mi vzal mieru okolo pása.
— Môžete sa pokúsiť o nosorožca, ak chcete, ale nosorožce zvyčajne útočia bez príčiny, a ked sa raz na vás rozbehnú, dosť zle sa strieľa. Keď zastrelíte nosorožca, bude z vás slávny človek. Potom je tu ešte vždy možnosť streliť leoparda. Určite by ste radi priniesli manželke leopardí kožuch. Odstrel leopar-dov v Kongu je chvályhodná činnosť a domorodci vám budú vďační, keď to urobíte. Ale leopardy sa ťažko hľadajú. Sú známe tým, že sa skrývajú na stromoch a skočia na vás, keď idete pod nimi. Majú také pazúry, že vás roztrhnú napoly. Ale aj keď vás poškriabu, niektorí ľudia tvrdia, že v pazúroch majú smrteľný jed. Ale zasa na druhej strane sú z nich nádherné kožuchy.
Ingels prečítal zoznam poľovnej zverí. Navrhol kapského jeleňa, vodného byvola, červené a čierne antilopy, Vardonovu gazelu, Thompsonovu gazelu, stepnú gazelu, antilopu veľkú aj malú, antilopu skákavú, diviaka afrického, Livingstonovu antilopu, Neumannovu gazelu aj mravčiare.
— Gorily sa nesmú loviť, — povedal. — Sú chránené zákonom.
To bola prvá dobrá správa za celý deň.
Ingels a Covello sa nakoniec rozhodli, že strelím byvola. Byvol je najmizernejšie, najzlodejskejšie, najpodvodníckejšie a najzáludnejšie zviera v Kongu. Ale Covello ma povzbudzoval: — Byvol nie je taký nebezpečný, ako to každý hovorí. Štatistiky dokazujú, že v Spojených štátoch zabijú viac Američanov automobily než byvoly.
Ingels to zariadil tak, aby s nami šiel jeho syn, mocne vyvinutý dvadsaťpäťročný mládenec, ktorý mal na starosti našich nosičov, nákup potravín, mal usmerňovať naše presuny, starať sa o pušky a táborové vybavenie a rozprávať pravdivé historky o iných loveckých safari.Než sme opustili Stanleyville, vzali ma Ingels so synom na nákupy. Kúpili mi predpísané krátke nohavice, kazajku do bušu, klobúk, kefku na zuby a fľašu ginu. Nebolo pochybností, bol som vystrojený na zabíjanie.
Naložili sme siete proti moskytom a lekárničku pre prvú pomoc — ako to zvykne každý, kto ide prvýkrát na lov — a Ingels ma požiadal, aby som zaplatil dopredu.

— Správcovia pozostalosti niekedy odmietajú zaplatiť, – ospravedlňoval sa.
Výprava musí letieť 400 kilometrov zo Stanleyvillu do Iru-mu. Nijaká výprava by sa ta nedostala autom. Cesta sa stáča cez Iturský prales, presiaknutý dažďom, a na slony, ktoré s obľubou posedávajú uprostred cesty, neurobí automobilový klaksón nijaký dojem. Zákon džungle hovorí, že slon má za všetkých okolností prednosť v jazde a v niekoľkých zriedkavých prípadoch, ked sa vodič aj slon prestali ovládať, vždy vyhral slon.
V Irume sme našli bieleho loveckého sprievodcu. Menoval sa Alex Pierrard a za šesť rokov zastrelil vyše sto slonov, leopardov, levov, nosorožcov a pylónov. Jeho steny boli ovešané trofejami a človek nemohol urobiť krok po dlážke, aby sa nepošmykol na leopardej alebo antilopej koži. Z rohov nosorožca mal urobené popolníky, namiesto vešiakov na šaty používal slonie kly a ako zarážku dvier zasa diviačiu hlavu. Pierrard bol biely lovec, ktorý každému lovcovi žltému od strachu dodal sebadôveru.
Mladý Ingels vysvetlil Pierrardovi, že ideme na byvola, a biely lovec, ktorý si všimol, ako mi potrháva ľavým lícom, vyzeral veľmi prekvapene. — Vyhľadám vám byvola, akého chcete, — povedal. — Ale naozaj ho chcete? Je to veľmi nebezpečná vec, najmä ak ste predtým nikdy nelovili.
Pokúsil som sa umlčať Covella, ale ten sa veľmi rozhneval. — Totiž, vec sa má tak. Tu môj priateľ je jeden z najlepších strelcov v Paríži. To, že mu potrháva tvárou a schováva sa, nie je dôvod, aby ste ho urážali. Môj priateľ chce byvola a rozhodol sa, že si za to zaplatí.Pierrard sa ospravedlnil a povedal, že zaobstará nosičov a požičia nosidlá pre neschodné cesty, ktoré na nás tu väčšinou čakajú. – Keď chcete byvola, – povedal, – budete ho mať.
Budúce ráno sme zavčasu vyrazili, aby sme našli miesto na tábor. Najali sme dvadsaťpäť nosičov po dvoch dolároch na osobu. Boli na nákladnom automobile so zásobami a my sme šli za nimi. Prvé tušenie, že na safari nepôjde všetko tak hladko, sa v nás vynorilo, keď sa nákladné auto, ktoré bolo pri preprave cez rýchlo tečúcu rieku pripútané na pramicu, potopilo v bahnistom dne. Zachránili sme nosičov aj zásoby, ale trvalo nám dva dni, kým sme auto vytiahli z rieky. Bola to úmorná práca, najmä keď som si pomyslel, že nosiči ma stoja päťdesiat dolárov denne.Nakoniec sme rozložili tábor. Stan a Gideonovu bibliu som mal len sám pre seba. Toto moderné safari myslí na všetko.
Najlepšou časťou lovu v Afrike je táborenie. Pod jesenným mesiacom, s veľkým praskajúcim ohňom a s dobrými priateľmi, s veľkými mravcami a maláriovými moskytmi, ktoré sa živia tým, čo na vás ešte zostalo — sa človek zmieri so všetkým.
Pri teplom pive a nakladaných sloních ušiach sme hovorili rečou mužov — o zvieratách, ktoré sme zastrelili, o ženách, ktoré sme poznali, o obrázkoch Marilyn Monroeovej, ktoré sme videli.
Pierrard čistil a mazal pušky, Covello a Ingels si precvičovali podväzovanie tepien a prikladanie dláh, keby sa niečo stalo, a domorodci sa dohadovali, ktorý z nich bude zajtra ťahať moju vaňu.
Bol to milý večer a ja som si pomyslel, možno naposledy, ako krásne je byť nažive.
Ráno sme s Pierrardom odišli, aby sme vyhľadali môjho byvola. Nosiči ma niesli päť kilometrov na nosidlách a vedľa mňa šiel nosič pušiek. Chcel som na byvola strieľať z nosidiel, ale Pierrard by to nedovolil. Okrem toho, keby byvol zaútočil a nosiči utiekli, zostal by som v nosidlách uväznený.
A tak sme sa s bielym lovcom, honcami a nosičmi pušiek vybrali do savany pešo. Ľahli sme si na brucho a Pierrard naznačil, že teraz sa budeme plaziť. Hrabal som rukami aj nohami, ale nepostupoval som, takže Pierrard nariadil hon-com, aby ma ťahali dopredu. Prešli sme päťdesiat metrov, keď Pierrard zašepkal:
— Tu je ten váš.Ukázal na . najväčšieho býka z čriedy, najpríšernejšieho a najukrutnejšieho z celej fauny zelených pahorkov afrických. Mal rohy ako dve skrútené Eiffelovky a tvár, ktorá bola schopná zastaviť Big Ben. Hrb mal trochu menší než Mont Everest a lopatky ako náčelník náčelníkov. Nohy mal ako domorodý tanečník.
Pokúsil som sa odplaziť späť, ale Pierrard si ma chytil za opasok.
— Nechajme to tak, — šepkal som mu. — Ži a nechaj žiť, vždy hovorievam.
— Už je neskoro, radšej ho odstreľte. Zasiahnite ho medzi krk a hruď.
Vztýčil som sa na jedno koleno a pomaly som stláčal spúšť. Keď človek strieľa svojho prvého byvola, myslí si na mnoho vecí. Spomenie si na mnohých ľudí, ktorí mu bývali blízki.
Stláčal som spúšťa spomínal som si na mládencov, s ktorými som sedával v krčme u Toots Shora. Myslel som na svojich dobrých priateľov, s ktorými sme lovievali články na oveľa temnejších miestach než je Afrika. Myslel som na Shermana Billinsleya. Dobrý starý Sherm. Vedel som, že mi bude chýbať, aj keď ma každý večer vyhadzoval zo Storkklubu. Toto teda nie je celkom pravdivé. Nikdy ma totiž nevpustil dovnútra.
Neprestával som stláčať spúšť. Mal som si na čo spomínať a ja som stále držal tú spúšť.
Zrazu, keď som si spomenul na Jane Russellovú, puška spustila. Na sekundu ma to oslepilo, ale keď som sa prebral, byvol bol preč.— Mám ho, mám ho! – vykríkol som.
— Čerta starého máte, — povedal Pierrard. — Minuli ste ho o kilometer.
— Ale niečo som trafil. Počul som náraz.
— Trafili ste Thompsonovu gazelu, ktorá stála dvesto metrov napravo od byvola. Poďme sa pozrieť.Priplazili sme sa k nej a zistili sme, že je už mŕtva. Bol to krásny a čistý zásah a ona takisto statočne a hrdo uhynula. Omdlel som.
Nosiči pušiek aj všetci ostatní radostne výskali.
Hodili gazelu na nosidlá a mňa zasa na gazelu a všetko sa vrátilo späť do tábora.
Covello čakal na nás v tábore.
– Kde je byvol? – spýtal sa.
– Mienil som jedného zastreliť, – vysvetľoval som, – keď som spozoroval túto Thompsonovu gazelu. Sú veľmi vzácne a Pierrard naliehal, aby som radšej zastrelil ju. Čo som mohol urobiť? Byvolov je tucet za päták, ale už si niekedy videl takúto Thompsonovu gazelu? Prepadla ma a ja som mal čas vystreliť len raz. Našťastie som ju trafil priamo do srdca.Pierrard prikývol a z nosičov nik nevedel anglicky.
Nosiči mi dali gazelí chvost a na pleciach ma odniesli na irumské letisko. Trvalo to len pol dňa, takže každý dostal len po dolári.
Už som späť v Európe a až teraz vidím ten rozdiel. Ľudia teraz hovoria: — Hemingway zastrelil leoparda a Buchwald zasa Thompsonovu gazelu.
Keď som sa už teda stal plnohodnotným spisovateľom, pomýšľam napísať knihu. Mám úžasný námet o starom mužovi, ktorý sa sám vydá loviť ryby pri kubánskom pobrežia chytí najväčšiu rybu v mori, ale kým sa ten starec dostane späť na breh, zožerú mu ju žraloky. Názov ešte neviem, ale celkom určite by to mala byť poviedka ako bomba…

Zbabelec
Hodnotenie:

Vložiť komentár