Z veľkej doliny
Veľká dolina je neobyčajne zvláštna. Navštívte ju v najteplejších dňoch leta, a prekvapí vás: skraja horúcim žiarením, aké býva len na výšinách, potom osviežujúcim jesenným chladom. Studený svet doliny od teplého delí jedna vysoká skala.
Bolo by treba prejsť celú dolinu s kompasom v ruke, aby sme si vysvetlili jej dvojakosť. Ale pokúsime sa o to i bez kompasu:
Od vysokej skaly nadol sa rozširuje a otvára ako roztúžené náručie — rovnou čiarou proti východu. A len čo slnko vyskočilo tam nad horami naproti, už zachytila jeho prvé, ešte ružové lúče. A ono jej ich sype potom celý deň, až do podvečera.
V ohnivých lúčoch slnka a v rose, ktorá večne padá a tvorí sa z rozprášenej vody, čo skáče a rozbíja sa po skalách — rastú obrovské lopúchy.
Obrovské ako starodávne dedinské dáždniky.Nie je radno vystlať si nimi ležisko a ľahnúť si na ne proti noci. Lebo lopúchy v noci dýchajú a vydychujú omam. Ráno, po strašných mučivých snoch, sa človek prebudí s ťažkou, boľavou hlavou a krásny lopúch z Veľkej doliny mu už nikdy nebude voňavým kvetom.Okolo lopúchov kvitne tráva a všelijaká burina, na úbočí sa červenie chabzda, pod ňou voňajú maliny i lesné jahody a svieti černuška žltobelasá. V tejto bohatosti, nikým nerušený, poletuje a pári sa hmyz. Sršne, krídlaté mravce i komáre sú neobyčajne veľké, motýle najväčšie a krásne vymaľované.Inak je to za skalou.
Tam sa dolina lomí, schyľuje. Od severozápadu si našla cestu ku skale. Je úzka, so skalnými stenami a strmými úbočiami, zatarasená húštinou stromov. Slnko do nej nezasvieti a ľadová bystrina ju chladí. Lesný hmyz poletuje nad vodou, v ktorej sa švihajú tmavé horské pstruhy.
Za skalou, v tej studenej jame, si postavil kolibu obchodník Krídelko. Pokryl ju a obil starým plechom a na dvere napísal: „Postavená roku Pána 1942. Nebezpečné dotknúť sa!” Pod nápis primaľoval ešte smrtnú hlavu so skríženými hnátmi a pustil sa do mesta po svojej robote.Obchodník Krídelko bol tuhým poľovníkom.
Lebo zdravo bolo človeku, ktorý iba sedel za pokladnicou a rátal peniaze, prejsť sa i po lese s puškou na pieci. Dlhšie si uchová zdravie, srdce mu sadlom nezarastie.Ku kolibe sa vrátil v sobotu večer s dvoma kamarátmi a jedným človekom na posmech: so starým pomocníkom vo svojom obchode Matúšom Danči’kom.Človek na posmech bol kedysi dôležitým doplnkom spoločnosti bohatého meštiaka. Nosil mu ťažké batohy, nosil drevo i, vodu, piekol, varil a — nepil. Ak nebo! už od prírody smiešny, meštiak ho zosmiešnil, len aby bolo veselo. Daroval mu odhodený klobúk, dedovu fajku, vybíjaný opasok. Smiešny človek, i keď nebol rád, musel sa tváriť, že sú mu dary neobyčajne milé.Vošli do koliby, posadali si, piekli, varili a – pili.
A rozprávali sa o smcoch, diviakoch a raňajšej poľovačke. Nad ránom vyjdú traja po severnej úbočine na hrebeň a rozostavia sa. Smiešny človek pôjde hore dolinou, aby vyplašil zver. Dostane i starú pušku — s jediným nábojom. Strieľať aj tak nesmie, iba ak na sebaobranu. Pod holou sa obráti vpravo, vystúpi strminou na hrebeň a bude hľadať svojho pána. Zas len bude smiešny! Darmo je: daktorý človek sa už tak narodí, že je vždy a všade iba smiešny…
Smiešny človek si čistil pušku, ktorú mu zverili. Pozeral do hlavne proti lampe a uškŕňal sa. Jediný náboj do jeho pešky íežal pred ním na stole.— A čo sa vám na vystrája takýto tvor! — žartoval Krídelko, pošklbaný príjemným smiechom na bruchu, pričom si napchával čibuk a očkom blýskal na smiešneho človeka, — Napríklad: viete dobre, ako nenávidím slovo vracať…Vedeli to všetci, poznali ho. Vedeli, že sa ráno zobúdza neskoro — s opuchnutými očami a za ten čas ho zastupuje y obchode jeho chudá a na peniaze veľmi lačná žena. keď Krídelko príde do obchodu, žena ide variť, a on smelo rozpráva pomocníkom i žienkam, ktoré kupujú jeho tovar.
„Zase som sa v noci nevyspal. Sused má pochabého kohúta, ktorý spieva celú božiu noc. Spieva mrzko, ani nie ako kohút. Skôr ako hladné prasa. Tehlou mu ho zabijem!”Za touto povesťou o pochabom kohútovi skrývala sa Krídelko pokračoval:— Nenávidím to slovo a on to dobre vie. Zakazujem mu, aby ho používal v mojich obchodných listoch. A predsa mi vám nedávno predložil na podpis takýto list: „Ctená firma, vraciame Vám tovar a Vy nám ho už nemusíte vracať…” Div ma nerozdrapilo.Všetci sa smiali, smiešny človek sa iba uškŕňal, náboj
Krídelko si zabafkal z čibuka. — Strieľať nevie, — povedal cez fajku, zaseknutú v zuboch.
Smiešny človek rýchle namieril a odstrelil mu čibuk od úst. Hukot výstrelu zhučal v úzkej kolibe takou silou, že uši írhaL,
— Zbláznil sa! — vyskočil Krídelko s hryzákom fajky medzi zubmi a pootočil sa k stene, kde visela jeho puška. Jeho druhovia, zblednutí ako hmla, čo sa práve snula po doline, tiež schytil! svoje pušky.
Nebolo to treba, lebo smiešny človek sa neprestal uškŕňať.
Vy fúkol z hlavne dym a opýtal sa pokojne:
— Teraz povedzte: viem či neviem…? Neodpovedali, iba si ho premerali očami, zlostne a nená-Potom si políhali na priče, mlčky a výstražné, každý s puškou v ruke. Smiešny človek zavesil pušku na klinec a sklonil hlavu na stôl.— Myslíte, že je normálny? — šepol do tmy Krídelko. Jeho druhovia mlčali.Nad ránom potkýnal sa smiešny človek hore dolinou — s prázdnou puškou v ruke. Jeho pán s dvoma kamarátmi už bol na hrebeni.Pod holou sa podal strminou vpravo, cez husté, zarosené malinčie, po neistom, zverou vyšliapanom chodníčku. Slnko vyšlo a hmla sa strácala, keď zastal pred padnutým stromom na konci malinčia, pod hustým, divo narasteným lesom.Nič nebolo počuť, a predsa na spadnutý strom vyskočil veľký medveď bledej hrdzavej farby.Zazrel pred sebou smiešneho človeka & zľakol sa: postavil sa na zadné laby a zaopáľal hlavou zboka nabok, akoby sa mu úctivo klaňal.
Smiešny človek sa zľakol ešte viac — i napriek tejto veľkej úcte začal rýchle ustupovať. Dlhými krokmi dozadu a nadol. Oči zavŕtané do očiek zvieraťa, hrozivo držal na prsiach svoju prázdnu pušku. Tak šiel a šiel ešte i vtedy, keď už medveďa dávno stratil z očí, až sa napokon chrbtom navalí! do jarku bystriny. Jeho pán sa ho na hrebeni nedočkal.
Bol náš hrdina smiešny? Len potiaľ, pokiaľ bol sluhom tohto pupkáča.
Akúže rozprávku tají ešte v sebe Veľká dolina? Nie jednu, ale mnoho, veľmi mnoho rozprávok.