Hlas Divočiny

Hlas Divočiny

Ako kŕdeľ škorcov miznúci niekde na zahmlenom obzore krajiny, tak rýchlo letel čas. Dávno už odleteli vlhy, nevidno už vzdušných akrobatov — dáždovníky. Na opustených lánoch melancholicky pospevujú posledné kŕdle oneskorených škovránkov, v lesnej hrabanke šuští červenkasté lístie bukov.

Prešla nezabudnuteľná jeseň, prihlásila sa zima — a bola zlá. Kŕdle večne hladných drozdov čvíkotavých zosadli na jarabiny, lemujúce každú horskú cestičku, a nevynechali ani jediný strapec červených jarabín v najodľahlejšom rúbanisku. Chochláče prele-tovali bez cieľa po krajine, dávno už vyzobali aj najmenšie zvyšky jarabín po drozdoch, kde-akú bobuľku imela.

Možno stá kilometrov so mnou na zimných pochôdzkach prebehla po belostnej nádhere lesa moja Kudu, v našej chalupe vychovaná kuna, nechávajúc na snehu ďaleko od seba odtlačené dvojstopý. Našla v snehu zvyšky zahra-baného zajačika, ktorého mala na svedomí líška, zježila každý chlp a vyniesla si líščiu korisť do koruny stromu.

Po-chutila si na tuctoch drozdov, ktoré som jej nastrieľal. Škriabala sa po kmeňoch starých skrivených jarabín popri cestách, po ktorých v zime nič neprešlo, hľadala chutné jarabiny a šípky, čo zostali po drozdoch a chochláčoch.
Teraz mala chlpatý chvost, veľký ako dva veveričie, hodvábna srsť na chrbte sa jej predĺžila. Jej najväčšia ozdoba, svetlá škvrna na hrdle, dostala zlatožltý nádych medu.
Kudu sa na našich spoločných vychádzkach maznala s prvým snehom a maznala sa aj s posledným, ktorý nečakane napadol ešte v máji.Potom zasa vypučali buky, mohutné hlucháne už dospievali tichučkú pieseň jari v zákutiach horských porastov, na medziach, kde sa najskôr stopil sneh, pospevovali sivé škovránky.

Potom vyleteli nad šíre lány a z výšiny modrej oblohy sypali svoje jasavé trilky. Zahučali horské bystriny a v ich tajomných hlbinách striehol na každú larvičku komára dravý pstruh.
Keď potom v podhorských záhradách a sadoch zhodili ovocné stromy do zelenej trávy belostnú alebo ružovastú nádheru svojich kvetov a škorce dokr-movali prvé mláďatá, zahryzli sa do trávy kosy. Cez noc zavoňal kraj omamnou vôňou sena. Za ranných hmlí a do vlhkých, rosou postriebrených oparov prvého brieždenia kukala kukučka a cez tienisté koruny stáročných líp a horských javorov pri cestách sa preplietala nádherná vlha.

Vždy keď sa pozrela z tienistej koruny na slnkom zaliaty kraj, zaspievala svoje mäkké, flautové „filulilulijúúú”. Leto sa rozhorelo vôňou kúkoľov a nevädzí, vlčieho maku a červenofialových zvončekov a v mladinách smrečín a briežok bolo ako nasiatych hrdzavých kozákov.

Keď sa aj v najtiennejších miestach pod previsnutými konármi smrečkov ukázali zavalité hríby, priblížil sa vrchol podhorského leta. Šiel som s malou Kudu vlhkým tichom až po zem zavetvených horských smrekov. Sem-tam stál bukový kýpeť, posiaty množstvom trúdnikov, a skoro pod každou strieškou trúdnika bola dutinka po vyhnitej hrči alebo jamka vydlabaná tesármi a datľami. Cez dutiny v práchnivejúcich bukových pňoch prelieza párik sýkoriek chochlatých a pritom si tichučko syčia. Hľadím na stráň cez spleť krivolakých, víchricami ošľahaných smrekov, z ktorých každý desiaty je mŕtvy, a vidím vysoko nad svojou cestičkou mihnúť sa hrdzavú škvrnu. Priložím si k očiam triéder a poznávam srnca. Ide s hlavou sklonenou až k zemi. Niečo hľadá. Čo môže srnec s hlavou pri samej zemi koncom júla hľadať?
Prichádzam s Kudu až na hraničnú cestu, vinúcu sa po samom hrebeni horského štítu. Všade je pokoj, nikde sa nepohne ani konárik, nič sa neozve.

Kudu cestou prelezie každú dutinu, každý odumretý dutý suchár. Občas začne v suchom lístí hrabať a slabučký vŕzgavý piskot mi vždy oznamuje smrť červeného hraboša alebo okatej lesnej myši s belavým bruškom. Niektorú korisť mi prináša Kudu ukázať, ale väčšinu zahrdúsených hlodavcov dnes necháva nevšímavo ležať na cestičke. Je nejaká nepozorná a podráždená, skoro by som povedal nervózna.
Pri ceste medzi hustou mladinou a preriedenou žrdovinou je prastaré vysoké mravenisko. V jeho blízkosti trčí z cesty machom zarastený hraničný kameň, na ktorý si na chvíľu sadnem. Čakám, kým ma Kudu nedobehne. Dobre viem, že v takom veľkom mravenisku, páchnucom kyselinou, sa bude chcieť vyváľať.

Dlho sa niečím v poraste zamestnáva, nevidno ju, ale zrazu sa predsa v diaľke objavuje na ceste. Oňu-cháva každučkú hromádku kamzičieho i jelenieho trusu a s naježeným chrbtom sa približuje.
Pribieha až ku mne, oňucháva ma akosi cudzo, a keď ju s natiahnutou rukou chcem pohladkať, vrčí. To nikdy predtým neurobila, už niekoľko dní pozorujem jej zvláštne podráždenie.

Ale na svoj kúpeľ predsa len nezabúda. Vysoko do vzduchu dvíha svoj nežný noštek, zachytáva pach kyseliny a skáče rovno do stredu mraveniska. Dôkladne ho rozhrabáva a s rozkošou sa v ňom váľa. Hneď je plná veľkých čiernych mravcov, ktoré ju nemilosrdne štípu. Pomrnkáva. Možno od bolesti, možno od rozkoše. Nikdy to nemôžem rozoznať. Zasa vyskakuje na cestu priamo predo mňa, striasa zo seba dotieravé mravce, prednými nôžkami si tie najdo-tieravejšie stiera z hlavičky aj z brušká a z ostatných chúlostivých a citlivých miest.

Strašené mravce padajú až na mňa a štípu. Ale Kudu už znovu skáče do lesklo čierneho mravenčieho hemženia, znovu sa vyvaľuje v záhadnom živom kúpeli, znovu kňučí od bolesti alebo rozkoše. Zakaždým, ked spolu ideme okolo väčšieho mraveniska, dosýta si dopraje kyselinového kúpeľa. Nikdy ešte neurobila výnimku a ja som nikdy nevypátral, prečo to robí. Dnes viem určite len toľko, že je to nevyhnutnosť, nepísaný zákon jej rodu.
Hľadím na svoju malú divošku a čakám. Čo iné mi zostáva? Viem, že ničím na svete by som ju nedokázal odvá-biť z mraveniska, tak len fajčím a tuho rozmýšľam nad týmto čudným zvykom, už ani necítim štípanie mravcov na vlastnom tele.
Konečne sa Kudu lúči s mraveniskom svojím zvyčajným spôsobom.

Hlas Divočiny

Hlas Divočiny

Niekoľkými kvapôčkami moču. Beží ku mne, ale keď ju chcem pohladkať, vrčí. Vstávam a ideme ďalej po pustej, z oboch strán zarastajúcej ceste. Kudu chvíľami maškrtí na sladkých, ako palec veľkých čučoriedkach a potom vidím, ako skoro zúrivo hrabe pod veľkým práchnivým pňom z vývratu. Idem ďalej, predídem ju, zostáva ďaleko za mnou, premýšľam, prečo je dnes taká rozčúlená. Pribieha po mojej stope, chrbát má zhrbený do výšky a zastavuje sa.

Pozorne oňucháva okraj machom zarastenej priekopy a zastáva pri veľkom plochom balvane. Má nápadne zježenú srsť, vyskakuje na kameň a hlasno kuduká. Idem sa pozrieť, čo ju tak zaujalo, a na kameni vidím veľkú vizitku cudzej kuny. Kudu sa okolo nej vykrúca a postriekava ju niekoľkými kvapkami. Začínam chápať.
Pokúsim sa úmyselne ju pohladkať, vziať do ruky, ale určite viem, že teraz by ma pohryzla. Pri každom mojom dotyku zúrivo vrčí, oháňa sa na moju ruku ako zmyslov zbavená, rozčuľuje ju aj zvuk mojich krokov a rozbieha sa ďalej po hrboľatej ceste, akoby som tam ani nebol. Beží predo mnou päťdesiat, sto metrov, na dlhé minúty sa stráca v hustých korunách smrekov, potom zoskakuje ná hrebeňovú cestičku a zasa sa pôvabne vykrúca na veľkom kameni.

Musím sa poponáhľať. Aj na druhom kameni je trus cudzej kuny. Zisťujem, že sleduje neviditeľnú stopu. Ešte raz sa ju pokúsim chytiť, ale hneď ju púšťam, lebo mi po jej ostrých zúbkoch vytryslo z ruky niekoľko červených pramienkov. Nie, že by som ju neudržal, ale nechcem. Cítim, že už sa dostala z môjho vplyvu, nereaguje ani na najdokonalejšie napodobenie kudu-kania.
Potom sa zastavuje pri päte hrubého krajného smreka, ktorého korunu zrejme odlomil blesk.

Hrabe medzi jeho hrboľatým koreňovým nábehom, a keď k nej prichádzam, vybieha do koruny. V koreňovom nábehu je tretia vizitka a Kudu prebehuje cez koruny horských smrekov. Stráca sa v hustej spleti konárov. Vidím len, ako preskakuje medzery medzi korunami. Pustím sa do behu, potkýnam sa o skaly a balvany, ale ona cez konáre skoro preletuje. Stráca sa mi. Čakám a chvíľu oddychujem pod stromom, na ktorom som ju naposledy videl, a zrazu ju vidím o stopäťdesiat krokov ďalej.

Volanie nepomáha. Vidím ju v diaľke schádzať po kmeni hrboľatého smreka na zem a napínam zrak, aby som ju ešte raz zblízka uvidel, pohladkal na rozlúčku na zježenom chrbte. Darí sa mi to. Hladkám ju, keď oňucháva ďalšie znamenie cudzej kuny. Ale viem, že už naposledy.
Veľkými skokmi sa zasa vymršťuje do konárov, preletí nimi a ja už ďalej nejdem. Ešte sa mihne cez širšiu medzeru v zápoji smrekových korún a potom sa za ňou zatvorí zelená clona. A Kudu beží po neviditeľnej stope ďalej, ide za hlasom, ktorý ja nemôžem počuť. Iba tuším, aký silný a neodolateľný hlas to musí byť…
Sadám si na vyvrátený smrek. Upokojujem sa cigaretou, lebo viem, že Kudu sa ku mne už nikdy nevráti. Nikdy sa nedozviem, kam až dobehla, kde sa zastavila. Viem len, že stopa, ktorú tak vzrušene a vytrvalo sledovala, patrila jej budúcemu druhoví…
Obzerám sa okolo, chcem si vštepiť do pamäti miesto, kde som sa navždy rozlúčil s najnežnejším dieťaťom pustatiny, s tvorčekom, s ktorým som si rozumel tak, ako si ani ľudia nerozumejú. Dokázal som mu dať všetko a nakoniec s ľahkým srdcom aj najväčší dar, slobodu. Ale je mi hrozne clivo.
Moja cigareta dohorieva. Neviem, ktorým smerom idem, ale dochádzam k veľkej čistine, z ktorej sa otvára pohľad na nekonečné horské lesy. Hľadím do hlbokých strží porastených mladinou, pohľadom hladkám steny rúbanísk a stáročných porastov. Všade, kam až oko dovidí, len samý les, porast za porastom, strž za stržou, hora za horou a všetko to v nedozernej diaľke splýva so zahmlenou oblohou.
Opieram sa o hrčovitý kmeň smreka, jedného z miliónov, nemôžem sa nasýtiť pohľadu na tajomné zelené more, vydychujúce opojnú vôňu vrcholu leta. Znovu a znovu prechádzam pohľadom po jeho ďalekých horizontoch, po kobercoch horských lúčok, po rúbaniskách a korytách rozrytých kľukatými bystrinami, tônistých, vlhkom presýtených žľabov. Ako vo sne počujem škrí-pavý hlas orešníc a upokojujúce šumenie v korunách.
Medzi vlnami tajomného zeleného mora sa pred malou chvíľou stratila moja malá lesná kuna, Kudu, ktorej podivuhodného priateľstva som sa nikdy nenasýtil, ako sa nikdy nenasýtim pohľadu na jej domov, horský les.
A už sa vôbec nedivím, že podľahla neodolateľnému volaniu diaľok, voľnosti, slobody…

Nehlučná pištoľ

Nehlučná pištoľ

Pukol konárik? Dixon sa obzrel. Mal pocit, že v kroví sa stratilo niečo temné. Zostal ako prikovaný a zahľadel sa do hlbín lesa. Všade vládlo úplné ticho.

Vysoko nad jeho hlavou plachtil dravý vták a pozorne skúmal krajinu spaľovanú slnkom.Odrazu sa v kroví ozval tichý, netrpezlivý šelest.
Dixon pochopil, že je sledovaný. Doteraz si tým nebol istý. Ale už vedel, že nejasné, sotva rozoznateľné tvary sú skutočnosťou.

Spočiatku ho nechali ísť samého po ceste, ktorá viedla k signalizačnej stanici a iba ostražito sa prizerali. Teraz boli pripravené k činu. Vytiahol z puzdra zbraň, odistil ju, zasa schoval a pokračoval v ceste. Opäť sa ozval šelest. Niečo išlo trpezlivo v jeho stopách. Určite vyčkávalo, až opustí buš a vstúpi do lesa. Dixon sa usmial sám pre seba.

Nič ho nemohlo ohroziť. Mal predsa zbraň. Bez nej by sa tak ďaleko od rakety nevzdialil. Po cudzej planéte sa predsa nedá len tak potĺkať. Dixona sa to však netýkalo. Cítil vo vrecku dokonalú zbraň, ktorá ho dobre chránila pred všetkým, čo chodí, lezie, lieta či pláva. Posledné slovo vo vývoji krátkych zbraní, najdokonalejší prostriedok obrany jednotlivca.
Opäť sa obzrel. Asi päťdesiat krokov za ním kráčali tri zvieratá.

Z diaľky vyzerali ako psy či hyeny. Poštekávali a pomaly postupovali dopredu.Dixon siahol po zbrani, ale rozhodol sa počkať. Bude na to dosť času, keď sa zvieratá priblížia.
Alfréd Dixon bol malý, plecnatý, zavalitý. Mal svetlé vlasy a dohora vykrútené fúzy. Tieto fúzy dodávali jeho opálenej, vyzývavej tvári úprimnosti.

Jeho trvalým miestom pobytu na Zemi boli krčmy. Chodil stále v pokrčenom, špinavom poľovníckom obleku a s obľubou všetkým vysvetľoval rozdiel medzi koltom a Sykesovým ihlovým revolverom, trocha pohŕdavo hovoril o zbrani, používanej na Marse a Venuši, vysvetľoval, ako sa zachovať, keď v hustom buši útočí ramarijský plazoroh, a ako sa brániť pred útokom okrídlených bleskoňov.
Niektorí ľudia pokladali Dixona za chválenkára, ale nik sa mu to neopovážil povedať. Iní usudzovali, že je to v podstate slušný človek, iba trochu domýšľavý. Má nadmerné sebavedomie, vysvetľovali. Ale tento defekt raz napraví smrť alebo úraz.
Dixon mal k svojej dokonalej zbrani úplnú dôveru.
Prešiel v živote rozličnými povolaniami: bol prieskumníkom, poľovníkom, špiónom, kozmonautom. Doteraz však nemal veľké šťastie. Ostatní vždy narazili na mŕtve mesto, podarilo sa im zastreliť zvláštne zviera či nájsť zlatonosný potok. On nikdy. S tým sa dalo ťažko niečo robiť, niesol teda svoj osud pokojne.

Teraz bol rádiotechnikom a kontroloval automatické signalizačné stanice na desiatke neobývaných planét. Čo je však dôležitejšie, mal vykonať prvý poľovnícky pokus s najdokonalejšou zbraňou sveta. Vynálezcovia novej pištole očakávali, že táto zbraň sa bude všeobecne používať. Dixon zasa dúfal, že si ňou urobí kariéru.
Došiel na okraj lesa. Jeho raketa bola na dve míle odtiaľ na malej čistine. Keď vkročil do tieňa stromov, začul vzrušený piskot opíc. Boli oranžovomodré a zhora si ho pozorne prezerali.
Les pôsobil na Dixona dojmom africkej džungle. Dúfal, že narazí na veľké zvieratá a niekoľko z nich uloví. Divé psy už boli sotva dvadsať metrov za ním. Niektoré z nich sa predierali krovím, aby mu odrezali cestu.
Nastala chvíľa, keď mohol použiť zbraň.
Dixon ju vytiahol z puzdra. Zbraň mala tvar pištole, bola ťažká a dosť nepohodlná. Vynálezcovia sľubovali ďalšie zlepšenie, spočívajúce v znížení hmotnosti a úprave tvaru. Dixonovi však vyhovovala taká, aká bola. Pozeral na ňu s uspokojením, potom ju odistil a nastavil na jednotlivé výstrely.Psia svorka sa blížila so štekotom a vrčaním.

Dixon namieril a vystrelil. Zbraň ticho zasvišťala. Na vzdialenosť sto krokov časť lesa jednoducho zmizla.Dixon vystrelil prvý dezintegrátor.Z hlavne s priemerom necelého palca vyrazil prúd lúčov.
V lese vznikol široký prázdny priestor, v jeho dosahu zmizlo všetko bez stopy — stromy, kroviská, tráva, hmyz, motýle aj divé psy. Rastlinstvo vyzeralo, akoby ho odrezala obrovská britva.Dixon odhadol, že v dosahu výbuchu bolo najmenej sedem psov. Sedem beštií jedným polsekundovým výbuchom.

Nehlučná pištoľ

Nehlučná pištoľ

Výborná vecička, neexistuje problém mierenia ako pri obyčajných zbraniach. Netreba opäť nabíjať, lebo zbraň môže strieľať bez prestávky osemnásť hodín.Dokonalá zbraň.
Dixon vložil pištoľ do puzdra a šiel ďalej. Vôkol panovalo ticho. Obyvatelia lesa hodnotili udalosť. Po chvíli však ohromenie zmizlo. Po stromoch nad Dixonovou hlavou opäť začali poskakovať oranžové zvieratá, dravec znovu krúžil po oblohe spolu s inými čiernokrídlymi vtákmi.
V húštine opäť poštekávali divé psy. Nevzdávali sa. Dixon počul, ako behajú po obidvoch stranách hlboko v húští. Vytiahol zbraň a čakal, či sa opäť pokúsia zaútočiť.
Z krovia rovno za ním vyskočil strakatý buldog. Zbraň spískla, pes zmizol v polovičke skoku a stromy zašumeli, ako vzduch odrazu zapĺňal vzniknutú prázdnotu.
Ešte jeden pes vyrazil dopredu; Dixon ho teda dezinte-groval. Predsa len nie sú tie beštie také hlúpe… Prečo teda nechápu samozrejmé — že sa s ním a s jeho zbraňou nemôžu merať. V celej galaxii sa všetky stvorenia rýchle naučili vyhýbať sa ozbrojenému človeku. Tu to bolo ináč. Prečo?
Z troch rozličných smerov vyrazili bez najmenšieho varovania tri psy. Dixon stlačil spúšť a okamžite ich zničil. Prázdnotu vyplnilo klbko prachu.
Dixon začal načúvať. Celý les bol naplnený štekotom. Blížili sa ďalšie svorky. Ešte stále sa teda nepoučili?
Jednoduchá myšlienka mu všetko objasnila. Nemohli sa nič naučiť — veda bola príliš subtílna. Zbraň ničila všetko rýchle a nehlučne. Psy v jej dosahu jednoducho mizli. Nebolo času ani na smrteľné zavýjanie. Predovšetkým však chýbal zvuk výstrelu, ktorý by ich prekvapil a zastrašil, zápach prachu, klopnutie záveru.
Je možné, uvažoval, že nie sú dosť bystré, aby si uvedomili, že tá zbraň zabíja. Iste nechápu, čo sa deje. Je celkom možné, myslia si, že som bezbranný.
Pridal do kroku a šiel čoraz hlbšie do lesa. Presviedčal sa, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Zvieratá nechápu, že zbraň zabíja, ale ona napriek tomu zabíja. Bude však treba navrhnúť, aby nové modely vydávali nejaký zvuk. Niet nič jednoduchšieho.
Zvieratá na stromoch boli stále drzejšie, cerili tesáky a spúšťali sa takmer na úroveň Dixonovej hlavy. Uvedomil si, že môžu byť mäsožravé. Vystrelil a spustošil časť lesa.
Dixon sa zasmial a hneď potom padol, lebo ho do chrbta udrel hrubý konár. Zbraň mu vyletela z ruky a odkotúľala sa na vzdialenosť desať stôp, odistená, a rozsievala vôkol seba skazu. Dixon sa ťažko vytiahol spod konára a siahol po pištoli. Jedno zo zvierat s ňou utieklo.
Dixon padol k zemi. Zviera víťazne pišťalo a mávalo pištoľou. Obrovské stromy, preťaté napoly, klesali k zemi, rozrytej a zasypanej hromadami konárov a lístia. Výbuch zmietol strom vedľa Dixona.
Stratil už akúkoľvek nádej. Zviera, zaujaté zbraňou, ktorú držalo v labe, sa usilovalo nazrieť do hlavne. V tom okamihu prišlo o hlavou. Dixon to využil. Skočil dopredu a chytil pištoľ skôr, ako sa jej stačilo zmocniť iné zviera. Uvoľnil spúšť. Psy sa vrátili a pozorne hľadeli na človeka. Dixon sa však neodvažoval strieľať.

Ruky sa mu tak chveli, že by to bolo rovnako nebezpečné preňho ako pre psy. Potkýnal sa smerom k rakete. Psy šli v jeho stopách.Človek sa rýchle spamätal. Pozrel na zbraň, ktorú držal v ruke. Teraz v ňom vzbudzovala úctu a dokonca aj strach. Bál sa jej oveľa viac než psov, ktoré podistým nespájali skazu v lese s pištoľou; skôr s neočakávanou búrkou.
Búrka však prešla a psy pokračovali v love.
Dixon pálil jeden výstrel za druhým a prerážal si cestu cez hustú húštinu. Po obidvoch stranách ho sprevádzali psy. Udržiavali s ním krok. Boli ich teraz celé desiatky.
Konečne sa dostal blízko rakety. Cestu mu zahradil hrubý kmeň. Dixon ho chcel preskočiť, ked tu kmeň odrazu ožil a rozovrel obrovské čeľuste. Dixon namieril pištoľ a na tri sekundy stlačil spúšť. Netvor zmizol, ale Dixon spadol do vzniknutej jamy. Psy ho s vrčaním a štekotom obklopili. Keď sa vyteperil hore, pokúsil sa utekať, ale hneď spadol. Psy ho znovu obklopili. Vystrelil, rozťal dve zvieratá a odstrelil si hrot pravej čižmy.

S námahou vstal a šiel k rakete. Krásna zbraň, uvažoval. Nebezpečná pre všetkých — vrátane svojho majiteľa. Chcel by dostať vynálezcu do rúk. Čo je to za nápad. Nehlučná zbraň!
Konečne sa dostal k rakete. Nestačil ani otvoriť komoru, keď ho psy opäť napadli. Zabil dva najbližšie a vliezol dovnútra. V hlave mu hučalo, takmer omdlieval. Z posledných síl pribuchol dvere komory a sadol si. Konečne bol v bezpečí.
Zrazu začul vedľa seba šramot. Zavrel so sebou jedného psa.
Cítil sa prislabý na to, aby zvládol ťažkú zbraň, dokázal ju však zdvihnúť. Pes, v temnom vnútre rakety ťažko viditeľný, naňho skočil. Dixon bol presvedčený, že sa mu nepodarí stlačiť spúšť. Beštia sa mu už-už vrhala na hrdlo. Reflexívne stlačil spúšť. Zviera zapišťalo a stíchlo. Dixon stratil vedomie.

Keď sa prebral z mdlôb, dlho nehybne ležal a opájal sa čarovným pocitom, že žije. Pri nohách mal zvyšky zabitého psa. A hneď vedľa bola v stene dlhá škára. Dnu prenikalo slnečné svetlo. Škárou bolo vidieť zvieratá, nazerajúce do rakety.
Ach tak! Keď si razil cestu, musel neraz zasiahnuť raketu. Prezeral si škody. Ej, dobrá práca, veru dobrá! Tuhľa sú rozbité rozvodné dosky. Tam ešte nedávno stálo rádio. Tu zasa jediný zásah prederavil nádrž na kyslík a na vodu. A okrem toho je prestrelené aj palivové potrubie.
O rok neskôr, keď sa Dixon nehlásil, vyslali druhú raketu, aby ho pochovala, ak sa nájdu nejaké pozostatky, a aby priviezla prototyp novej zbrane.
Záchranná raketa pristala neďaleko Dixonovej rakety a posádka si so záujmom prezerala škáru a ostatné škody.
— Niektorí ľudia, — povedal inžinier, — vôbec nedokážu zaobchádzať so zbraňami.
— Veru tak, — súhlasil šéfpilot.
Z lesa bolo počuť údery. Šli tým smerom. Dixon si pri práci pospevoval. Drevená koliba bola obklopená zeleninovou záhradkou, chránenou ohradou z kolov. Dixon práve zatĺkal nový kôl na miesto prehnitého.
— Ty žiješ! — zvolal jeden z posádky.
— Ako vidíte, — odvetil Dixon. — Počkajte až opravím plot. Ohavné beštie sú tie psiská. Ale priviedol som ich k rozumu!
Dixon s úsmevom ukázal na luk zo silného prúta, ktorý 114 bol opretý o palisádu. Vedľa ležala zásoba striel.— Dostali rešpekt, — dodal, — keď som ich niekoľko zastrelil.
— A pištoľ? — spýtal sa pilot.
— Zišla sa mi! — zvolal Dixon s veselým zábleskom v očiach. — Bez nej by som si nebol dal rady.Opäť sa dal do práce. Až teraz zbadali, že kôl zatĺka ťažkou plochou rukoväťou pištole.

Grizly je mŕtvy

Grizly je mŕtvy

Old Two Toes mal len 18 prstov na labách. Dva, za ktoré vďačí svojmu menu, mu roku 1898 odtrhol sklopec. Takmer pol kilometra ťahal pascu a reťaz spolu so stromom, o ktorý bola priviazaná, a nakoniec si odhryzol pazúry.

Možno bolo pre neho ťažšie pohybovať sa a živiť s ranenou nohou vo voľnej prírode, možno to mala byť jednoducho odplata. V každom prípade Old Two Toes sa dal na lúpež a korytá riek severnej Montany stali sa od toho času pre ľudí i zvieratá neisté.

Celkom neviditeľný pokrivkával vo vysokej tráve, ale keď zacítil niekoho nablízku, hneď sa vzpriamil. Čoraz viac napádal dobytok a čriedy oviec a zaťahoval ich do húštiny.

Nepohrdol však ani koňmi.Na jar 1903 začal byť Old Two Toes čoraz agresívnejší a prv ako sa údolie rozzelenelo, mal už na svojom konte 15 teliat a tri kravy.Vypísaná odmena za zastrelenie tohto nenávideného medveďa vylákala istého Klineho do hôr.

Kline jedného dňa vystopoval medveďa v raždí na brehu rieky a vystrelil naňho. Postrelený medveď’ sa vrhol na poľovníka, zhodil ho na zem, zlomil mu na niekoľkých miestach nohu a hlaveň pušky tak zohol, že vyzerala ako hák. Kline zranenie prežil, ale Old Two Toesa viac neuvidel.Mnohí ľudia, predovšetkým pastieri, ho za dlhé roky jeho lúpežníckeho života niekoľkokrát zočili. Nejeden na neho aj raz-dvakrát vystrelil, niektorí, ktorí grizlyho videli, ako skučal a labou si hladkal kožušinu, tvrdili, že ho trafili. Lenže Old Two Toes sa naďalej potuloval tam, kde sa mu zachcelo.
Keď’ Old Two Toesa roku 1906 zastrelili, mal asi 20 rokov a na svedomí 130 zvierat. Pri prehrýzaní železa si vylámal niekoľko zubov a okrem mnohých jaziev mal na svojom kožuchu aj stopy po štyroch strelách.

Indiáni verili, že v pravom medveďovi, ako grizlyho nazývajú, sídli duch, a preto ich radšej nechávali na pokoji. Ale bieli ich naháňali a nútili, aby sa odsťahovali na územie, ktoré nepotrebovali a nespôsobovali im škody na dobytku. Vtedy sa začal osamelý boj prekliatych medveďov, ako bol Old Two Toes. Bieli nivočili všetku zver, čo zostala v revíri, takže medzi medveďmi a ľuďmi vznikol trpký konkurenčný boj o mäso.
Žil som na niekoľkých miestach, ktoré Old Two Toes pred sedemdesiatimi rokmi navštevoval: najprv tri roky v blízkosti priepasti Meadow-Creek v Montane a potom na Swan-River. Grizlyovia mi trikrát zničili chatu na Meadow-Creek, dvakrát zrubový dom na Swan-River. Rozbili obloky, prederavili plechovice konzerv, prehrýzli diery do sudov s naftou. Dvere na chladničke v zrubovej chate skrivili, ako kedysi Klineho pušku.

Keď som si okolo oblokov a dvier na chate na Meadow-Creek postavil hrádzu z pichľavého drôtu, vnikol jeden medveď do chaty jednoducho cez stenu.Rivalita o potravu a životný priestor v „kraji grizlyov” panuje stále. Lenže od konca minulého storočia len málo grizlyov získalo takú hodnosť alebo meno, ako mal Old Two Toes. Medzi ne patril predovšetkým gieferský grizly. Pôvod tohto grizlyho je zahalený tajomstvom.

Pred niekoľkými rokmi to bolo bezmenné zviera, ktoré vy-hrabúvalo zo zeme spiace zvieratká a živilo sa lesnými plodmi. Potom, postupom času, začal vnikať do chát a zrubových domčekov poľovníkov, kde si získaval časť svojej potravy. O krátky čas ho prichytili pri jednom vlámaní. Dozorca zveri mu vytrhol zub, aby zistil jeho vek, označil ho kovovými štítkami na oboch ušiach a dal ho odviezť 150 km ďalej cez pásmo hôr k južnému ramenu Flathead-River.

Grizly je mŕtvy

Grizly je mŕtvy

O rok bol späť. Cestu zrejme našiel podľa hviezd alebo čuchu. Cestou vybielil niekoľko chát na Giefer-Creek. Opäť ho chytili. Lenže úrady roku 1975 vyhlásili tieto medvede za chránené zvieratá a dávali vysoké pokuty za ich zastrelenie. Nuž takto teda unikol gieferský grizly trestu smrti.
Opäť ho odtransportovali, omámeného, ale so zdravou kožou. Teraz ho vypustili na severnom ramene Flathead, kde bývam aj ja.
Grizly už cestu domov nenašiel, ale pri jej hľadaní opäť natrafil na víkendové chaty. Jeden majiteľ za druhým zisťovali, že chaty im vydrancoval medveď, ktorému človek dvakrát vzal domov.
Keď vnikol približne do 15 chatiek, úrady vyhlásili koniec chránenia tohto zvieraťa a povolili poľovníkom a horárom medveďa odstreliť. Poľovníci ho začali prenasledovať športovými lietadlami, terénnymi autami a modernými vysielačkami, ale všetko darmo. Medzičasom grizly vnikol do 55 obydlí.
Najneuveriteľnejšie na tom všetkom bolo, že od tých čias, čo ho prvý raz chytili na Griefer-Creek, nosil na krku obojok s vysielačkou, ktorá vždy prezradila, kde sa zdržiava.
V jeseni 1976 poľovníci, ktorí na príkaz úradov mali sledovať giefer-ského grizlyho, tvrdili, že sa im ho podarilo zastreliť. My na severe Flat-head-River sme úprimne smútili za medveďom.
Ako sa však neskôr ukázalo, zastrelili toho nepravého. Gieferský grizly sa ďalej tackal po svojich chodníčkoch, dvíhal hlavu a kul plány na ďalšie návštevy víkendových chatiek.
Prečo, krútili sme hlavami, poľovníci ihneď nespozorovali, že pri zastrelenom medveďovi nešlo o gie-ferského grizlyho? Ten predsa musel mať na krku obojok s vysielačkou, ktorá ustavične signalizovala miesto jeho pobytu. Záhadné však bolo, že pípanie sa od určitého času ustavične ozývalo len z jednej časti územia.Vari tento bludár mal už dosť tárania sa po horách a zdržiava sa len na jednom mieste?
Kedy-tedy prichádzali správy cez vysielačky o ďalších vlámaniach do zrubových chatiek. Raz medzi črepinami a kopou zničených potravín, ktoré medveď povyhadzoval z jednej chaty, čo stála na území, odkiaľ sa ozývalo pípanie, našli obojok aj s vysielačkou.
Dokonca aj tí najzaprisahanejší protivníci grizlyho krútili nechápavo hlavami. Predpokladali, že grizlyho zrejme niekto, pre koho to bol len obyčajný medveď, pristihol pri vyprázdňovaní chaty a zastrelil ho.
O krátky čas sa rozchýrilo, že griz-lyho zastrelil niekto z okolia a obojok zanechal v demolovanej chate. Táto správa sa zdala najpravdepodobnejšia a ľudia začínali veriť, že medveď je naozaj definitívne mŕtvy. My, ktorí sme sympatizovali s medveďom, opäť sme sa zišli na „spomienkovej slávnosti”.
Po niekoľkých týždňoch hlásili dvaja majitelia v severnej časti Flat-head-River ďalšie vlámania do chát.
Spôsob „práce” a odtlačky láb súhlasili s gieferským grizlym. Teda náš medveď’ žije! To bolo v novembri, krátko predtým, keď sa medvede ukladajú na zimný spánok. Nasledujúca jar ukázala, že legenda o výčinoch gieferského medveďa pokračuje.
Začiatkom mája som odišiel do mesta, aby som sa zásobil potravinami. Tam som uvidel v novinách veľkými písmenami: „Grizly z Giefer Creek mŕtvy”.
Nerušene prezimoval vo svojom brlohu, v apríli sa vytiahol na jarné slniečko a ako ostatné medvede jeho druhu sa pobral aj on na sever ku kanadským hraniciam. Na ceste ho 24. apríla 1977 zastrelil poľovník, ktorý mal povolenie na odstrel medveďa. V nedeľu pri západe slnka pripravili tri výstrely z pušky gieferské-ho grizlyho o život.
V prvom okamihu som si myslel, že to zasa bude poplašná správa. Teraz to však bola pravda. Bezpečne ho poznali podľa značkovania na ušiach a chýbal mu vytiahnutý zub.
Gieferský grizly teda už nie je medzi živými, jeho legenda sa skončila…

Cudzie Oči

Cudzie Oči

Slnko tu malo farbu liatiny a sama planéta nestála za reč. V porovnaní s jej diskom, tak ako sme ho videli na obrazovke, bol vesmír úplným svetelným morom.

Keď naň kapitán Zibella hľadel, mlčky ukázal palcom dolu. Toto gesto, ktorým Rimania odsudzovali gladiátora na smrť, vyjadrovalo, žiaľ, túto situáciu dosť presne.
Napriek tomu sme čakali, čo ukážu lokátory. Irena naliala všetkým kávu, ale ja som si nevzal. Tak či onak, bola to prvá planéta Čiernej hviezdy, na ktorú sme narazili.
V interkome bolo počuť rozhovor geometrov:
— Vzdialenosť?
— 0,7.
— Informačná aktivita?
— Nulová.
Pravidlá sa museli dodržiavať. „Informačná aktivita prieskumu musí zodpovedať informačnej úrovni planéty,” — tak akosi znela požiadavka. Jednoduchšie povedané, museli sme sa presvedčiť, že na planéte neexistujú ani najjednoduchšie vysielačky, ktoré by mohli zachytiť signály našich lokátorov, a tým nás zistiť skôr, než si to budeme želať. Ale planéta, ako sa dalo čakať, mlčala.
— Kapitán, dovoľte mi zapnúť lokátory!
— Nerozumiem. Musíte to zopakovať ešte raz, ale podľa predpisov.
V interkome si niekto ťažko vzdychol. To bol celý Zibella! V celom vesmíre by sa len ťažko našiel druhý taký puntičkársky kapitán. Zlé jazyky tvrdili, že sa neoženil len preto, lebo na to nie sú dosiaľ vypracované smernice.

Možno Zibella to naozaj niekedy zveličoval, ale v každom prípade ľudia aj mechanizmy pod jeho vedením pracovali bezchybne.
— Ospravedlňujem sa! — zaznelo z interkomu. — Vzdialenosť 0,5 orbitálneho letu, informačná aktivita objektu — nula, pasívna viditeľnosť objektu — nula, dovoľte mi vykonať lo-káciu.
Kapitán podľa predpisu odpovedal a žiadosti vyhovel.
Všetci, vrátane Zibellu, sme sa s napätím zadívali na obrazovku. Ubiehali sekundy, počas ktorých automaty skúmali priestor a vyberali najvhodnejší druh žiarenia, najoptimálnejšiu frekvenciu pre preniknutie na povrch planéty. Zakázané boli len druhy nebezpečné pre organiku. Kútikom oka som sledoval iluminátor, kde bolo všetko čierne ako sadza.

My, čo spájame videnie so svetlom, sme ťažko mohli uveriť, že lokátory sa s takou tmou vedia vyrovnať.
Boli sme pripravení na najhoršie – niekedy sa totiž stávalo, že atmosféra skúmanej planéty zostala nepreniknuteľná. Keď sa konečne objavil obraz, Irena zajasala prvá. Aj Zi-bella sa začal usmievať. Bodaj by nie! Vyzeralo to, ako keby niekto trhol oponou, za ktorou sme uvideli povrch planéty tak ostro ako na pravé poludnie.
Do kapitánovej kabíny vbeholLeo. — Tak čo? — spytoval sa, akoby bol sám, bez všetkých tých automatov, zabezpečil taký vynikajúci obraz. Ale odpovede sa nedočkal, lebo práve v tej chvíli sme uvideli malé kužeľovité stavby — pravdepodobne obydlia tamojších obyvateľov.
Len máločo pôsobí na človeka tak ako vzhľad planéty, ktorú objavil. Oči sa priamo vpíjajú do krajiny, do rozorvaných, chaotických zoskupení hôr so strmými útesmi a zrázmi, zafí-rovými ľadovcami… Sledujú línie roklín podobajúce sa stopám vtáčích nôh… Zastavujú sa na nepochopiteľne bledoružovej škvrne, objavujú ostré záblesky vodných plôch… To, čo ešte nikto nevidel.
A ešte, ked sa ukáže, že na planéte je život!

Človek by dal neviemčo za to, aby už-už mohol vstúpiť na jej pôdu. V našom prípade to však nebolo také jednoduché, lebo Zibella priamo úzkostlivo dbal na to, aby sa dodržiavali všetky pravidlá vstupu na cudziu planétu — a tých bolo nespočetné množstvo. Dokonca vyžadoval ešte viac — v informáciách sme sa priamo topili. Ale sme nereptali, lebo všetky tieto informácie o planéte boli viac než sľubné.
Teoreticky mala byť planéta mŕtvou ľadovou guľou, lebo od Čiernej hviezdy nedostávala ani svetlo, ani teplo. Napriek tomu sa však celkom dobre mohla nazvať kvitnúcou, aj keď v porovnaní so Zemou bola jej klíma trochu drsná. Teplo dostáva zo svojho vnútra a atmosféra ho dobre udržiavala. Len vďaka tomu, samozrejme, mohla na planéte existovať vegetácia. Ale nielen to. Boli tu aj tie kužeľovité stavby a ich obyvatelia…
Pri lete po obežnej dráhe sme ich spočiatku nemohli vôbec rozoznať. Až pri prieskume pomocou atmosferických automatov sa nám podarilo dosiahnuť potrebné zväčšenie.
Keď sa prvýkrát objavili na obrazovke, Leosa nervózne zasmial. Rastom a stavbou tela sa tieto tvory podobali tučniakom a ich voľné „končatiny” pripomínali ruky. Ale to ostatné… Predstavte si hlavu v tvare dyne ovenčenej vavrínom a uprostred „tváre” chlopnú trojuholníko-vitého tvaru. Na miestach, kde my máme uši, iba otvory. Ani stopy po očiach, čo ich výrazne odlišovalo od človeka.
Obydlia týchto tvorov boli obklopené skyprenými kúskami pôdy, na ktorej niečo rástlo. Kužeľovité domčeky mali aj dvere — skutočné dvere, upevnené na akýchsi remeňovitých slučkách.
Vzdialení od nich desiatky kilometrov sme s rozochvením hľadeli na tie dvere a chápali, čo znamenajú.
— Fantastické! — s neveľkým presvedčením zvolala Irena.
Zdalo sa, že Zibella nič nepočul. Stál pri obrazovke, na ktorej sa pohyboval malý, absurdný, rozumom obdarený tvor, a tváril sa akoby ho chcel pritisnúť na svoju hruď.
Len čo opadla prvá vlna nadšenia, začali sme sa stretávať s faktmi, ktoré sme si nevedeli vysvetliť.
Zviera sa myklo, keď sme boli od neho už iba pár krokov, a na svojich krátkych nôžkach vybehlo dopredu. Ale tam bola Irena. Nastavila mu nohu, zviera zapisklo a zabočilo doprava. Správalo sa rovnako ako ostatné zvieratá na tejto planéte. Všetky, okrem niekoľkých výnimiek, unikali, ale nespozorovali nijakú prekážku, ktorá im stála v ceste. Mohlo sa teda usudzovať, že počujú naše kroky, ale nevidia nás ani nič ostatné.
Zvykli sme si na naše radarové slnko osvetľujúce povrch planéty, na tiesnivú tmu v jaskyniach. Rastliny bez svetla sa tlačili k zemi. Bezfarebné krehké plátky listov hríbovitého tvaru rástli vo vrstvách; tie, čo boli najvyššie, boli najtenšie. Stále z nich kvapkal sliz, akoby rastlinstvo postihla nádcha. Pohľad na zem bol protivný, ale ani pohľad hore nebol oveľa lepší — ked bola tma ako vo vreci, vznášali sa tam a poletovali akési zdrapy: možno tunajšie vtáky, ktovie.

Pre človeka to tu proste nebolo.

Cudzie Oči

Cudzie Oči

Ked som kráčal za ostatnými, v duchu som ďakoval osudu za to, že tu nebudem musieť dlho zostať. Len čo skončíme prieskum, odletíme; po nás však prídu ďalší a tí tu budú musieť žiť. Planéta vyžaduje sústavné štúdium, čo znamená roky samoty a tmy, dlhé a smutné roky, na ktoré radšej nemyslieť, aj keď ich tu bude tráviť niekto iný.
K domčekom sme sa priblížili celkom otvorene, lebo tu neexistovali oči, ktoré by spozorovali svetlo našich svetlometov. Prezradiť nás mohol iba zvuk, a preto sme sa zastavili v bezpečnej vzdialenosti. Ale aj tak sme sa zo zvyku ukryli medzi vysoké rastliny s listami prederavenými ako plátky syra. Bolo to, samozrejme, smiešne, ale nám do smiechu nebolo. Nedokázali sme proste pochopiť túto formu života bez zraku.
Ale nakoniec, načo by mali tieto zvieratá oči, keď celá planéta bola vlastne jedna tmavá jaskyňa? Sluch mali vyvinutý ako my a čuch asi ako pes. Ale keď nevideli, ako sa mohli tak rýchlo pohybovať? Pri behu sa predsa predpokladá zrak, ináč to azda ani nie je možné.
Celé sa nám to zdalo absurdné — ako keby si davy slepých zmysleli prechádzať sa po diaľnici. Tak to predsa nemôže byť, hovorili sme si, ale bolo to tak, fungovalo to, i keď sme to stále nechceli uveriť.
Naše svetlomety zalievali jasným svetlom skupinu kužeľovitých stavieb, ktoré vyzerali opustené. Bolo to ako pohľad na javisko plné kulís, ale bez hercov. Akoby sa každú chvíľu mal ozvať hlas režiséra, že dnes už končíme, môžu sa zhasnúť svetlá a ísť domov.
Ale svetlo svietilo ďalej a javisko zostávalo mŕtve.

Keď sa potom otvorili dvere a z nich vyšiel ten, na ktorého sme čakali, všetko sa v okamihu zmenilo a my sme od napätia ani nedýchali. Bol to ten tvor, podobajúci sa tučniakovi, ktorého sme prvýkrát videli na obrazovke. Držal akúsi dosť objemnú nádobu, na prudkom svetle zostal chvíľu stáť, ale potom zamieril ďalej po vyšliapanom chodníčku, ktorý sa ťahal medzi krovitým rastlinstvom. Chvíľami sa neisto dotýkal listov, akoby hľadal cestu. Ako tento tvor mohol obrábať pole, postaviť toto obydlie? Bolo to na ne-uverenie.
Naše svetlomety ho sledovali, videli sme každý detail jeho tela — aj jeho svalov. Vyzeralo to, že už každú chvíľu sa musí obrátiť, vykríknuť od hrôzy a skryť sa medzi kríkmi. Ale nič sa nestalo. O chvíľu už bolo jasné, že mieri k jazierku. Čím viac sa k nemu približoval, tým boli jeho kroky neis-tejšie. Aj keď tu bol terén holý a prehľadný, niekoľkokrát sa zohol a voľnou rukou ohmatával zem. Na brehu jazierka spomalil krok a nohou zisťoval, kde sa začína voda.

Keď si našiel vhodné miesto, zohol sa a nabral vodu.
Potom sa tou istou cestou pobral späť. Zrazu sa na chodníčku medzi kríkmi mihlo telo nejakého zvieraťa. „Tučniak” to zrejme zaregistroval, lebo prudko odskočil nabok a znehybnel. Keď sme videli jeho zľaknutie, prudko sa dvíhajúcu hruď, preniesol sa jeho strach aj na nás a v tom okamihu medzi nami a týmto synom večnej noci vznikol akýsi príbuzenský zväzok. Vyskočili sme, aby sme mu pomohli.
Nebolo to však potrebné, lebo zviera medzitým odbehlo. „Tučniak” vzal nádobu, zavrtel svojou čudnou hlavou a šiel ďalej. Prešiel však popri dome, z ktorého vyšiel, a smeroval tam, kde sa cesta končila prudkým zrázom. Sledovali sme ho so vzrastajúcimi rozpakmi. Máme ho zadržať, aby nespadol dolu? Ale prečo? Predsa musí vedieť, čo robí. Tesne na okraji strže sa zastavil. Pulzovanie jeho trojuholníkových úst sa zrýchlilo.
— Späť! — Irena to nevydržala, akoby to mohol rozumieť.
„Tučniak” urobil ešte krok či dva a aj s nádobou sa zrútil dolu, akoby stúpil do prepadliská. To, čo sme stále nemohli uveriť, sa definitívne potvrdilo. Bol slepý. Jeho správanie však zreteľne svedčilo o tom, že oslepnúť musel nedávno, tak ako tie zvieratá, s ktorými sme sa stretli.
Stáli sme nad telom neznámeho tvora a nevedeli, čo robiť. Aby sme zistili, aké nešťastie planétu postihlo, museli by sme urobiť pitvu. Ale bol naozaj mŕtvy, alebo len v bezvedomí? V každom prípade sme sa však nemohli dlho zdržiavať.
— Navrhujem introskopiu vnútorných orgánov, — povedala Irena.
– Priamo tu, na mieste.
Zibella odpovedal rovnako, ako by som bol odpovedal na jeho mieste ja.
— Iste, to je najrozumnejšie riešenie. Ale môžete nám zaručiť, že mu presvecovanie neuškodí? A je taká diagnóza spoľahlivá?
— Áno, — odpovedala Irena.
— Môžem to zaručiť.
Zdalo sa mi, že som to prepočul. Ale Zibellova reakcia ma prekvapila ešte viac.
— Tak sa do toho pustite, — povedal.
Vedel Zibella, že Irena ho klame? Asi áno, ale ani teraz neporušil smernice: pri riešení každého odborného problému sa kapitán mal spoľahnúť na príslušného odborníka. Ale nevyhol sa ani priamej zodpovednosti – mohol predsa mlčať alebo odporovať, ale namiesto toho dal jasný príkaz.
— Je mŕtvy, — povedala Irena, odkladajúc prístroje.Vzali sme teda mŕtvolu a dopravili ju na loď.
To, čo sme zistili, len zdvojnásobilo záhadu: tieto tvory totiž mali zrakový orgán! Bol to „vavrínový veniec” na hlave, ktorý svojimi tykadlami — čo boli vlastne akési antény — zachycoval ultrakrátke vlny, ktoré vysielala Čierna hviezda. Toto „rá-dio—slnko”, ako by sme ho mohli nazvať, len nepatrne presvitalo cez oblohu.

Napriek tomu svet nebol pre týchto obyvateľov temný, lebo sa im vyvinul veľmi citlivý zrakový orgán. Tykadlami na hlave mohli zrejme tak ako my pozorovať západ a východ hviezdy, rastlinstvo, vodstvo, proste všetko, čo tvorí viditeľný svet, aj ked len odrazom rádiových vín, čo si my, ľudia, nedokážeme predstaviť.
Tak to bolo, kým neoslepli.
Zvonka neboli ich tykadlá poškodené, len nefungovali a my sme nemohli pochopiť, prečo. Na vysvetlenie sa ponúkli dve možnosti. Nečakaná epidémia alebo zvýšené žiarenie Čiernej hviezdy. Pre porovnanie: keby naše Slnko začalo žiariť dvakrát intenzívnejšie, neoslepli by sme, lebo máme mihalnice. Oni ich však nemali.
Krásne hypotézy, ale neboli vhodné. Aká by to mohla byť epidémia, ktorá by sa tak z ničoho nič rozšírila? Náhle zosilnenie rádiového žiarenia hviezdy bolo takisto nepravdepodobné, lebo — aspoň počas nášho pobytu na planéte — sa hviezda správala celkom pokojne.
Dohadovali sme sa, ako sa to mohlo stať, asi šesť hodín a nakoniec sme sa v stiesnenej nálade rozišli. Tušili sme, že riešenie je niekde blízko a naša bezmocnosť nás tým viac dráždila.
Nemohol som zaspať a ostatní určite tiež nie. Sotva som zatvoril oči, videl som pred sebou tú malú postavičku na okraji zrázu. Preto som mal radšej otvorené oči, aj ked v kajute bola úplná tma. Nie, toto nemá nijaký význam, povedal som si. Ak sa budeme pridržiavať pozemských predstáv, nikde nedospejeme.
Boli sme už na mnohých planétach a zistili sme, že je možné — as- j poň čiastočne — pozemské predstavy zanechať. Všade sme však boli v dosahu slnečných lúčov. Krátko povediac — rozum je náš sprievodca, ale oči jeho najspoľahlivejší radca. Zameň ho rádiovým okom a…
Áno, to je nápad! Čo keby sme na planétu dopravili robota s rádiovým okom rovnakej schopnosti a citlivosti a pozreli sa, čo sa s ním stane?
Vzrušene som rozsvietil. Ako to zvyčajne býva pri náhlom prechode z tmy do svetla, niekoľko sekúnd som videl len ploché jasné obrysy predmetov a na okamih pocítil reza-vú bolesť v očiach. A tak to asi bolo aj tu, pomyslel som si. Oslnivý výbuch a potom slepota a tma… Chudáci, nemali mihalnice, a preto…
Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Hľadali sme výbuch na planéte, ale čo keď je to trocha ináč? My môžeme zatvoriť oči, oni nie. Napríklad ten stupeň rádiového žiarenia hviezdy, ktorý sme pokladali za normálny, ním v skutočnosti nebol. Nie, tým by sa nič nevysvetlilo. Nebolo pravdepodobné, že by hviezda zrazu, práve pri našom prílete, začala intenzívne žiariť a spôsobila katastrofu. Príliš nepravdepodobná zhoda okolností. Ale nejaká zhoda s naším príletom tu bola…
Ani som sa neobliekol, len tak som vtrhol do kajuty s prístrojmi. Leotam ešte bol, vytreštil na mňa oči, ale ja som ho nenechal ani prehovoriť.
— V akom rozpätí pracujú naše lo-kátory?
— Hneď sa pozriem. Prečo? Medzitým som si už sám prečítal
údaje automatov.
— Leo, povedz mi aspoň približne, aká je intenzita lokátorov pri povrchu?
Udal mi, čo som chcel. Ešte nechápal.
Naša automatika zvolila tie vlnové dĺžky, pre ktoré bola atmosféra naj-priechodnejšia a práve preto boli totožné s ultrakrátkymi vlnami z Čiernej hviezdy, „svetlom života” na tejto planéte. Rozdiel bol len v tom, že sme chceli všetko čo najlepšie vidieť a že intenzita žiarenia presiahla kritickú hranicu: naše lokátory sa tu rozžiarili ako páliace slnko.
My sami sme oslepili tento svet, lebo sme si mysleli, že zvláštnosti ľudskej fyziológie sú len našou vecou.
Leo niečo hovoril, ale ja som ho nepočúval.

Videl som Čiernu planétu, na ktorej nás teraz čakali dlhé roky, počas ktorých budeme musieť zachraňovať to, čo sa ešte vôbec zachrániť dá. Pomyslenie na toto pochmúrne peklo, ktoré sme mali pred sebou, mi však napodiv prinieslo uľahčenie

Ako vidia Živočíchy

Ako vidia Živočíchy

Zrak je jedným zo základných zmyslov, ktorý oboznamuje živé organizmy s okolím. Zásluhou tohto zmyslu môže reagovať na dané prostredie, prispôsobovať sa mu, chrániť sa pred hroziacim nebezpečenstvom. Ale nie každý živočích vidí svet v takých farbách ako my.

Aj tu zohrala svoju úlohu prispôsobivosť k prostrediu. Najjednoduchšie zrakové orgány, vní-Tiajúce viditeľné svetlo, majú niektoré Dčíkovce (Flagellata), Tieto najprimitív-nejšie zrakové orgány sa nazývajú očné škvrny alebo stigmy. Pri sladkovodnom červenoočku (Euglena) je to zhluk jemného zrnitého červeného pigmentu, uloženého pri báze bičíka.

Niektoré ďalšie prvoky majú oveľa väčšiu stigmu ako čer-venoočko. Skladá sa z pohárikovitého zhluku pigmentu, kde je vnútri uložené priehľadné zrnko škrobu, ktoré má funkciu šošovky a pigment robí clonu proti nadbytku svetla. Týmito orgánmi bičí-kovce veľmi aktívne reagujú na svetlo.

Mechúrniky (Coelenterata) majú už komplikovanejšie zrakové orgány. Pri medúzach sú to napr. jednoduché očné škvrny, ktoré tvoria bunky dvojakého druhu. Jedny sú zmyslovo-sietnicové, spojené s nervovými vláknami, druhé zasa pigmentové bunky, ktoré spolu tvoria očnú škvrnu. O niečo zložitejšou stavbou sa vyznačujú ich pohárikovité oči, ktorých zmyslový a pigmentový epitel je uložený na dne neveľkej jamky na povrchu tela.

Premiestenie oka z povrchu tela do hĺbky má ochranný význam pred rôznymi mechanickými vplyvmi. Okrem toho sa preliačením oka zväčšuje množstvo sietnicových buniek, a tým aj povrch vrstvy citlivej na svetlo. Niektoré druhy medúz majú dutinu očnej jamky vyplnenú priehľadným výlučkom, ktorý nahrádza svetlolomnú šošovku, sústreďujúcu svetlo na sietnicu oka.

Fylogenetický (vývojovo) vyšším triedam medúzovcov sa na okraji zvonu nachádzajú tzv. ropáliá, ktoré majú vnútri okrem iných orgánov aj oči s rôznym typom stavby — i zložitejšie vačkovité oči. Hoci je toto oko svojou stavbou už pomerne komplikované, podľa väčšiny odborníkov dokáže rozlíšiť iba svetlo a tmu. Druhý typ očí, tzv. inverzné oči sú komplikovanejšie ako predchádzajúce. Takýmito očami vnímajú svet ploskulice (Tur-belaría).

Tvoria ich pigmentové poháriky. Do dutiny pohárikov svojím koncom vyčnievajú sietnicové bunky, s veľkým množstvom tyčiniek citlivých na svetlo. Z opačných koncov buniek sietnice idú smerové vlákna, ktoré sa spájajú do zrakového nervu. Pigmentový pohár je svojou vyhĺbenou stranou obrátený k povrchu tela, a preto musia svetelné lúče najprv prejsť cez telo zmyslových buniek, až sa dostanú na tyčinky, citlivé na svetlo.

Takéto oči mávajú niektoré druhy ploskulíc, ale ich funkcia je ešte stále rovnaká — rozlišujú svetlo a tmu.Ďalší typ očí, tzv. konverzné má väčšina červov. Sietnica ich očí sa skladá z buniek dvojakého druhu. Jedny bunky sú citlivé na svetlo. Dutina zrakového pohárika je vyplnená svetlolomnou šošovkou. V sietnici sa so zmyslovými bunkami striedajú početné pigmentové bunky, obsahujúce zrnká čierneho farbiva.

Niektoré máloštetinavce (Oligochaeta) majú i v pokožke bunky citlivé na svetlo, ktoré pomáhajú rozlišovať svetlo a tmu a na rozdiel od pravých zrakových orgánov ich nesprevádzajú pigmentové bunky. Skoro všetky mäkkýše (Molusca) majú jeden pár očiek. Svojou stavbou sú to buď jednoduché očné jamky, alebo zložité očné váčiky so šošovkou a sklovcom. Osobitne komplikované oči majú hlavo-nožce. Ich oči svojou zložitosťou a stavbou veľmi nezaostávajú za očami sta-vovcov.
Zaujímavé oči majú kôrovce (Crustaea).

Ako vidia Živočíchy

Ako vidia Živočíchy

Majú tzv. nepárové naupliové očko, typické najmä pre naupliovú larvu, hoci sa vyskytuje aj pri dospelých jedincoch. Naupliové očko vzniká splynutím troch-štyroch očných pohárikov s jednou vrstvou sietnicových buniek. Dutinu pohárika, obráteného na povrch tela (inverzné oči), vypĺňa svetlolomná šošovka. Väčšina kôrovcov však má jeden pár zložených, tzv. facetovaných očí, ktoré sú typické a charakteristické pre celý kmeň článkonožcov (Arthropoda), a teda aj pre hmyz (Insecta).
Dospelý hmyz má väčšinou jeden pár zložených očí, ktoré sa skladajú z mnohých ommatídií (drobných jednoduchých očiek). Jednotlivé ommatídiá sa skladajú zo sietničky, skupiny zmyslových buniek, obklopujúcich tyčinku citlivú na svetlo (tzv. rabdom). Rabdom vzniká splynutím jemných tyčiniek, vylučovacích jednotlivými zmyslovými bunkami sietnice.

Ich bunky obklopujú svojimi koncami obrátenými na povrch tela základy štyroch buniek, vylučujúcich kryštálový kužeľček, nad ktorým je kutikula (pokožkový epitel), premieňajúca sa na šošovku.

Okraje šošoviek susediacich ommatídií sa navzájom dotýkajú a sú ohraničené ryhami, čím povrch zloženého oka získava facetový vzhľad (pripomínajúci včelí plást).
Šošovka a svetlolomný kryštálový kužeľček vytvárajú v ommatídiách svetlo-lomné zariadenie a sietnička (retinula) ich sietnicu. Bunky sietničky sa svojimi základňami predlžujú do zmyslového nervového vlákna. Nervové vlákna všetkých ommatídií sa spájajú do zrakového nervu. Jednotlivé ommatídiá sú od seba oddelené vrstvou pigmentových buniek.
Zložené oči hmyzu sú dvojakého typu. Apozičné oči majú denné druhy hmyzu.

Ich jednotlivé ommatídiá, a tým aj sietnicu chráni pred intenzívnym svetlom pigment. Pigment superpozičných očí nočného hmyzu je nahromadený len okolo šošovky, čím môže svetlo vnikať aj na ostatné ommatídiá.
Počet ommatídií je v zloženom oku rozličný, od niekoľkých desiatok až po desaťtisíce a závisí od jednotlivých druhov článkonožcov.
Zložené oko hmyzu predstavuje veľmi zaujímavý „prístroj”, ktorý je dôležitý pre životné procesy. Predovšetkým hmyz ním registruje tie predmety, ktoré sú bezprostredne dôležité pre zachovanie druhu v prírode. Napríklad včelie oko rozdeľuje obraz na jednotlivé diely. Každé z asi 5000 jednotlivých ommatídií pozoruje len svoju, približne dvojstupňovému až trojstupňovému uhlu zodpovedajúcu časť obrazu. Tento systém videnia má veľký význam najmä pre orientáciu počas letu.

Keď sa chce letiaci hmyz orientovať podľa slnka, vidí ho v danom okamihu len jedno ommatídium. To mu umožňuje merať svoj kurz relatívne k slnku, a tak sa orientovať podľa jeho polohy. Doteraz nie sú ešte doriešené otázky, čo vlastne hmyz vidí. Pri včelách sa už bezpečne vie, že nedokážu vnímať obrazce, ako sú kruh, štvorec, trojuholník ap., ale bezpečne dokážu rozlíšiť dva obrazce od seba, ktoré sú nakreslené v podobe tvaru rastlín a naopak.
Keď umožníme, aby si mravec volil medzi tvarom kvetu a čiernym bodom, určite sa rozhodne pre čierny bod. Prečo? Pravdepodobne mu pripomína vchod do mraveniska, do ktorého chce zamieriť.

Okrem zložených facetovaných očí má hmyz ešte tri veľmi malé bodové očká, tzv. ocelly. Sú také malé, že ich na hlave hmyzu zistíme len pri veľkom zväčšení. Ich význam bol dlho neznámy. Len v poslednom desaťročí sa ho podarilo objasniť. Zistilo sa, že tieto očká predstavujú určitý druh expozimetra.

Napríklad včela tento orgán potrebuje, aby si zistila absolútnu intenzitu denného svetla. Keby vyletela z úľa zavčas rána, nedokázala by za šera rozoznávať vyhľadávané kvety ani z veľmi blízkej vzdialenosti. Naopak, keby vyletela neskoro, strácala by cenný čas, potrebný pre znášku nektáru a peľu do úľa.

Toto meranie intenzity svetla má najväčší význam pre včelu v predvečerných hodinách. Keby sa včela vydala na cestu za medom neskoro, už za súmraku, nedokázala by sa vrátiť do úľa a mohla by zahynúť. Tento „luxmeter” je taký presný, že napríklad na posledný večerný let sa včela vydá pri väčšej intenzite svetel-nosti než na prvý ranný štart. Včela totiž už dopredu „ráta” s úbytkom svetla pri svojom poslednom večernom lete. Časová rezerva je tým väčšia, čím ďalej sa chce včela vydať za zdrojom potravy.Veľmi zaujímavé je aj vnímanie svetla „kožou”.

Mnohé druhy červov, lastúrni-kov alebo rýb majú v koži zmyslové bunky, reagujúce na svetlo. Sú to zrakové bunky, veľmi podobné zrakovým bunkám v oku, ale bez optického „vybavenia”. Ich úlohou je vyslať do mozgu správy o intenzite svetla, ktorú zaregistrovali. Tieto pokožkové „zrakové” orgány majú veľký význam pre mnohé druhy rýb, ktoré sa cez deň ukrývajú v štrbinách, dierach a iných úkrytoch.

Tieto bunky im oznamujú, či náhodou nenechali napospas časť svojho tela ako vnadidlo pre nepriateľov. Základom videnia vôbec sú chemické reakcie v sietnici. Sietnica je miestom premeny svetelnej energie na takú formu energie, ktorú vnímame ako zrakové vnemy. V sietnici stavovcov sú napr. tri vrstvy neurónov. Vonkajšiu vrstvu tvoria vlastné zmyslové bunky, a to tenšie tyčinky, ktoré slúžia na videnie za šera a ča-píky — širšie bunky na farebné videnie za dňa.

Živočíchy, žijúce v tme, majú prevahu tyčiniek a naopak, denné živočíchy prevahu čapíkov. Strednú vrstvu tvoria bunky spájajúce zrakové bunky a vnútornú vrstvu zasa veľké bunky. Z ich vláken sa skladá zrakový nerv.
Až do šesťdesiatych rokov nášho storoi sa vôbec nevedelo, na základe čoho rcože oko a mozog rozlišovať farby, ho: :: o o tom niekoľko teórií. Youngova–Í —noltzova teória predpokladá existenciu troch látok v čapíkoch, z ktorých _<sri-a je citlivá na červené svetlo, druhá -i zelené a tretia na modré.

Vnímanie •zz čných farieb potom vzniká vhodnou • –ibináciou osvetlenia základných zlo-ŕ e<. Heringova teória zase predpokladá e>. stenciu troch látok v sietnici, z ktorých —dna vníma červenú a zelenú farbu, dru–5 žltú a modrú farbu a tretia bielu a čier–_i arbu.
Roku 1963 sa takmer súčasne niekoľ-•”. ~ skupinám vedcov podarilo prísť tejto záhade na koreň. Uvádzame výsledok cn práce: V oku živočíchov, ktoré plne vnímajú farby, sa vyskytujú tri druhy bu-
– ek, citlivých na farby. Každý druh má
– . typ zrakového pigmentu, a preto každý typ čapíkov vníma iný úsek farebného soektra. U človeka napríklad zistili, že
.šetky tri druhy buniek, vnímajúcich farby, majú tieto maximálne citlivosti: prvý typ vníma tmavo modrofialovú farbu, druhý sýtozelenú a tretí sýtožltú.

Všetky ostatné farby vznikajú skladaním týchto troch základných farieb. Okrem toho ča-DÍky reagujú aj na ďalšie farby, ale s nižšou citlivosťou.
Farebný rozsah zrakových buniek nemajú všetky živočíchy taký ako človek. Z hľadiska spektra môže byť posunutý buď doprava, alebo doľava. Napríklad pri včele sú farby posunuté smerom k ultrafialovej oblasti. Preto vidí základné farby
– zelenú, modrú a pre nás neviditeľnú ultrafialovú, kým červenú farbu vôbec nevníma. Pri farbosleposti sa predpokladá, že jeden z troch základných typov buniek, vnímajúcich farby, chýba.

Druhá možnosť je, že týmto bunkám chýba príslušný pigment.
Videnie farieb predstavuje podľa doterajších znalostí najmenej dvojstupňový proces. Zrakové bunky pracujú podľa princípu troch farieb. Za nimi nervová sústava na základe vzruchu a útlmu spracúva signálny kód pre vnem rôznych farieb. Ale tento proces je oveľa zložitejší a komplikovanejší a doteraz nie je celkom preskúmaný.
Mnoho druhov zvierat vníma svoje okolie tak ako my v čierno-bielom televízore.

Predpokladá sa, že takto napríklad vidia poloopice, medvedík čistotný, niektoré hlodavce a vačice. Doteraz nevieme, aké farby dokážu vidieť i veľmi známe zvieratá (psy, mačky, králiky, myši a iné). Pri ježovi vedci na základe pokusov predpokladajú, že všetko vidí len žlto. Pre žabu je zasa základnou farbou modrá. Znamená pre ňu bezpečnosť vodného prostredia, a preto pri nebezpečenstve skáče do všetkého modrého, i keď je to napríklad modrý papier.

Väčší rozsah farebného spektra majú kone, jelene, ovce, žirafy a niektoré iné. Napríklad je známe, že kone veľmi dobre reagujú na žltú a zelenú farbu. Možno najdokonalejší zmysel pre rozlišovanie farieb majú opice, ktoré vidia farby podobne ako človek. Pre porovnanie uvádzame, že človek dokáže rozlíšiť až 250 farebných tónov a asi 1000 zmiešaných farieb. K tomu treba prirátať ešte asi 300 odtieňov sivej farby od čiernej až po bielu. Včela rozlíši len 12 farieb.
Výskumy posledných rokov ukázali, že vtáky nosia „slnečné okuliare”, a preto sa môžu bez obáv dívať do slnka. Je ním vlastne hrebeňový orgán (pecten) ležiaci nad vstupným miestom nervových vláken, pripevnených k blane zrakového nervu asi tak ako slnečník so strapcovi-tým okrajom.

Pretože je silne prekrvený, zoológovia predpokladali, že má význam pri zásobovaní oka krvou. Dnes však vedia, že „slnečné okuliare” neprepustia oslepujúce lúče do oka vtákov.
Na rozdiel od človeka viacero živočíchov dokáže vnímať aj to spektrum farieb, ktoré je pre nás neviditeľné. Máme na mysli videnie pomocou ultrafialového a infračerveného svetla. Málokto vie, že tie farby kvetov, ktoré my vidíme ako červené, nie sú pre včelu vôbec červené. Keby sme sa pozerali cez okuliare, ktoré by nám umožnili vidieť svet v ultrafialovej oblasti, boli by sme prekvapení množstvom doteraz netušených detailov farieb a doplnkov.

Kvety ohnice, repky a horčice vníma človek len ako žlté, kým pre včelu je žltá iba ohnica. Repka, odrážajúca iba čiastočne ultrafialové svetlo, má slabý červankastý nádych, a horčica, ktorá výrazne odráža ultrafialové svetlo, je purpurovočervená. Kvety, ktoré my vidíme ako biele, vidí hmyz, schopný vnímať farby, v ultrafialovej oblasti úplne v iných farbách, napr. modrozeleno. „Ultrafialové videnie” má význam pre lietajúci hmyz aj z hľadiska orientácie. Včely ho používajú pri zamračenej oblohe.
Ľudí už dávno zaujímala otázka, ako vidia vodné živočíchy, žijúce vo veľkých hĺbkach, v ríši večnej tmy.

Toto tajomstvo sa podarilo čiastočne odhaliť až prístrojmi. Napríklad batyskafy umožnili nazrieť do nesmierne zaujímavého sveta, v ktorom sú živočíchy odkázané buď na vnímanie svetelných zariadení rôznych živočíšnych druhov, alebo iba na svoj citlivý čuch a hmat. Vnímanie vydávaného svetla má ďalší význam aj pre vyhľadávanie partnera v morských hĺbkach, ktoré sa navzájom rozoznávajú podľa presných geometrických svetelných obrazcov.

Takéto „chladné” svetlo umožňuje množstvo farebných odtieňov, ktoré sa v rôznych časových intervaloch zapaľujú a zhasínajú. Niektoré druhy ho môžu používať aj ako návnadu pri love svojej koristi. Preto aj oči väčšiny druhov hlbinných živočíchov sú veľké, aby dokázali zachytávať a spracúvať zaregistrované svetlo na príslušné informácie. Ako vidíme, ani tento svet večnej tmy nie je taký bezútešný, ako sme si ho predstavovali.
Zrakové orgány majú okrem funkcie videnie i navigačnú funkciu na orientovanie sa živočíchov v priestore, ako i pri jeho cestách za potravou a sťahovaní. Tento tzv.

slnečný kompas umožňuje živočíchom, aby sa pri svojich cestách dokázali vrátiť na svoje miesta alebo do bezpečných úkrytov. Schopnosť presne zamerať slnko má rovnaký princíp pri drobnom kôrovcovi, včele alebo poštovom holubovi a albatrosovi. Rozdiel je len v zdokonaľovaní tejto úžasnej schopnosti.

Niektoré drobné kôrovce si dokážu zachovať proti slnku dva orientačné uhly — priamo k nemu a ďalší v pravom uhle. Určité druhy hmyzu majú schopnosť zväčšovať počet uhlov, schopných zamerať svoju dráhu k polohe slnka. Niektoré druhy hmyzu dosiahli počas vývoja takú schopnosť, že svoj kurz korigujú každých 10 minút o 2,5″, čo je vlastne uhol, ktorý zvierajú dve susedné očká v zloženom oku hmyzu. Tým je zaručený priamočiary smer pohybu.

Slnečný kompas je veľmi dôležitý pre druhy hmyzu, ako sú včely, osy, mravce, vážky, rôzne dvojkrídlovce, ktoré sa musia vrátiť zo svojich ciest na pôvodné miesto.
Záhada letov sťahovavých vtákov zo svojich hniezdisk na vzdialené miesta do oblasti prezimovania, počas ktorých prekonávajú niekoľkotisíc kilometrov dlhé cesty a dokážu sa vrátiť späť do svojho hniezda, dlho vzrušovala myseľ nielen odborníkov, ale i všetkých ľudí. Nie je preto nič čudné, že na vysvetlenie tejto záhady „vynašli” množstvo teórií. Po dlhých výskumoch sa zistilo, že ich spätný návrat umožňuje, podobne ako pri hmyze, navigácia so zreteľom na slnko.

Vo vtáčom oku je zaujímavý orgán, ktorý je v mieste, kde vstupuje zrakový nerv do sietnice. Nazýva sa hrebienok a predpokladá sa, že je orgánom, ktorým vták meria uhol polohy slnka. Podľa výsledkov výskumu ornitológov vták dopravený na iné miesto si vo vzduchu dokáže vo veľmi krátkom čase zmerať výškový uhol slnka nad obzorom, ktorý porovnáva s uhlom slnka v rovnakom dennom čase v jeho pôvodnom stanovišti. Na základe tejto orientácie si stanoví správny smer návratu.

Okrem toho si musí pamätať dôležité orientačné body na Zemi, najmä v blízkosti jeho pôvodného stanovišťa. Pri poštových holuboch sa zistilo, že používajú dokonca dva navigačné systémy, jeden na kratšie vzdialenosti, asi do 25 km, druhý na väčšie.
Vtáky však nelietajú len cez deň, ale aj v noci.

Po dlhých pokusoch v umelých planetáriách odborníci zistili, že vtáky sa pri svojich nočných letoch orientujú podľa postavenia hviezd a súhvezdí a pri svojich cestách presne vedia zmeniť kurz letu.
Vo výskume otázok navigácie živočíchov je ešte veľa nejasností, ktoré si vyžadujú veľa času a trpezlivosti. Tieto výskumy nemajú však len čisto teoretický význam. Množstvo objavov možno využiť napríklad v bionike.

Aj vlkovi miesto

Na území našej vlasti je 1 800 000 ha lesnej pôdy a 4 400 000 ha poľovných plôch. Vlk tu všade býval kedysi doma, no dnes sa už iba náhodou, aj to len na niektorých miestach, možno stretnúť s jeho stopou. Vieme, že je nezmyselné nazývať vlka nepriateľom — hoci aj zajaca.

Vzťah medzi vlkom — a povedzme zajacom je čistý, je to vzťah lovca a koristi, napokon je ten vzťah taký istý ako medzi zajacom a trávou či medzi trávou a živinami v pôde. Nás však ešte kde-tu máta duch Červenej čiapočky — hoci, aj to sa stalo, že vlk zožral jahňa.

Dajme však slovo dr. D. Mechovi: Zo svojho posedu na vrchole holého horského hrebeňa som sledoval drámu na javisku širokého arktického údolia. Dejiskom bola Bathurtská zátoka v severozápadnej Kanade: veľký biely vlk mieril tundrou rovno k čriede sobov.

Bolo v nej asi sto jedincov, medzi nimi veľa píznúcich sobíc a niekoľko mesačných mláďat. Keď črieda zvetrila vlka, stiahla sa do jediného klbka. Pevne zomknutá skupina rýchle postupovala dopredu. Niekoľko sobov na neďalekom svahu, zvetriac nebezpečenstvo, sa rozbehlo dolu, aby sa pripojili k čriede.Vlk prudko vyrazil.

Tuláci sa blížili k čriede a vlk sa im pokúšal odrezať cestu. Soby zrýchľovali tempo. Šelme chýbalo dákej pol stovky metrov, keď bežiace soby splynuli s ostatnými a črieda sa zasa uzavrela. A vlk, po necelej minúte, ktorú trval útok, sa vzdal prenasledovania. Pred zomknutou čriedou bol bezmocný, odbehol a čochvíľa sa stratil v zákrute kamenitého chodníčka.Podobné príhody s neúspešným koncom sa vlkom v Arktíde stávajú často.

Bol som svedkom niekoľkých a všetky sa skončili neúspechom. Vedci dobre vedia, že vlk vôbec nie je taký — ako sa to často mylne uvádza — vynaliezavý zabijak.
Ľudia sa domnievali, že vlk dokáže ľahko uduriť akúkoľvek korisť. Váži 30 až 60 kg, ale v ústnom podaní sa jeho veľkosť často nezmyselne zveličuje; to isté platí o početnosti vlčej svorky, ktorá má v skutočnosti iba zriedkakedy viac ako dvadsať členov a zvyčajne menej ako desať.
S vlkmi sú dokonca spojené legendy o dojčení a výchove ľudských novorodeniatok, ako v prípade zakladateľov Ríma Romula a Réma a Maugliho z Knihy džunglí. Predstava o zlom vlkovi nám vysvetľuje posadnutosť, s akou človek túto škodlivú zver začiatkom tohto storočia ničil, aj keď je pravda, že vlky znamenali pre neho vážne nebezpečenstvo. Zabíjali mu totiž domáce zvieratá, a človek sa bránil na vlastnú päsť, či podľa úradných smerníc, ktoré za ulovené vlky stanovili peňažné prémie.

Proti vlkom začali ľudia používať jed, pasce aj iné metódy, ktoré ho vyhubili aj v takých oblastiach, ktoré sú pre chov dobytka nevhodné. V Spojených štátoch žije dnes väčší počet vlkov iba na Aljaške (5 — 15 tisíc jedincov) a v severnej časti Minnesoty (asi 1200 jedincov). Vlk je ohrozený v Mexiku, zviera prakticky vymizlo v západnej Európe. Iba málo jedincov sa tu zachovalo na veľmi ťažko prístupných miestach. Kde-tu má vlk ešte domov vo východnej Európe a veľké množstvo vlkov žije v Ázii.
Zaoberal som sa štúdiom vlkov najmenej pätnásť z posledných dvadsiatich rokov.

V štáte Indiána som tri zimy sledoval svorku pätnástich vlkov. Asi 400 hodín som vlky pozoroval z ľahkého lietadla s podvozkom na lyžiach a 65 hodín som sledoval, ako svorka durí losy, svoju najčastejšiu korisť.
Povestné šelmy sa prejavili ako úbohí amatéri. Zo 131 losov, ktoré objavili, sa všetkým okrem siedmich podarilo uniknúť do bezpečia vďaka ostražitosti, vytrvalosti a bojovnosti.
Svorka vlkov sa zvyčajne uspokojí s podradnými jedincami — mláďatami, starými, zmrzačenými alebo chorými jedincami. Je to stará pravda, že nažive zostávajú len najzdatnejšie, najzdravšie a najbystrejšie zvieratá. Zostane im viac potravy a privádzajú na svet aj väčší počet zdravých a silných mláďat.

Vlk vydrží bez potravy až dva týždne. Preto môže loviť a duriť veľký počet zvierat, kým napokon nájde také, ktoré je schopný usmrtiť. Keď vlky korisť ulovia, dokážu skonzumovať obrovské množstvá potravy. Istého jasného odpoludnia som pozoroval pätnásť vlkov, ako na úpätí strmej rokliny udurili mohutnú losicu. Strhnu-té zviera zo všetkých strán obklopili a zúrivo z neho trhali mäso. Netrvalo ani tri hodiny a zožrali polovicu koristi — to bolo asi 10 kg mäsa na jedného vlka.

Vlky na love behajú široko-daleko a pri neúnavnom prieskume zamrznutých vodných tokov a veterných strání ubehnú za hodinu až osem kilometrov. Na Kráľovskom ostrove som zistil, že jedna svorka prebehla za deň 70 km. Istý zoológ sledoval na Aljaške z lietadla desaťčlennú svorku vlkov 45 dní. Potulovali sa v oblasti širokej 80 km a dlhej 160 km, teda na ploche takmer 13 000 štvorcových kilometrov. Vlky možno sledovať aj rádiom.

Prvé zviera, ktoré som takto sledoval, bol vlk číslo 1051, žijúci v lesnej rezervácii v Minnesote. Bol to samotár, samec, vážiaci asi 40 kg. Chytil som ho do špeciálnej pasce. Potom dostal narkózu, aby som ho mohol prehliadnuť, zmerať a očíslovať. Navliekol som mu obojok s vysielačkou, ktorej signály bolo možné sledovať z lietadla. Odvtedy som v Minnesote výstroji! vysielačkami asi 150 vlkov. Prvý však zostal držiteľom rekordu. Za dva mesiace nabehal takmer tisíc kilometrov.

Vzdialenosti, ktoré samotáre prekonajú, sú niekedy aj desaťnásobne väčšie ako vzdialenosti, ktoré v tej istej oblasti prekonajú vlčie svorky; osamelé vlky sa zvyčajne pohybujú na okraji revírov patriacich svorkám. Keď sa samotár opováži vniknúť do revíru svorky, riskuje, že ho vlastní zrania alebo aj zabijú.

V prirodzenej vlčej populácii, kde nezasiahol človek, si svorky rozdelia celý priestor. Každá svorka má vlastné územie, ktoré si vymedzuje pachovými značkami alebo signalizuje vytím. Odkiaľ sa berú samotáre? Základom je spoločenská organizácia svorky. Je to vlastne rodinná skupina a každý vlk sa už do takej skupiny uliahne. Najzákladnejšia svorka sa skladá z dvojice dospelých vlkov a ich mláďat.

Dospelý samec je vodcom svorky, hneď za ním v hierarchii je dospelá samica. Mláďatá sú podriadené dospelým, ale spoločenský rebríček sa vytvára aj medzi nimi.
Spoločenské zaradenie vlčích mláďat sa pravdepodobne určuje hravými ruvačkami vo svorke; každú ozajstnú ru-vačku totiž dospelé vlky okamžite zastavia. Párik víčat uliahnutých v zoologickej záhrade, ktoré som doma vychovával, mi dokázal, že som pri udržiavaní disciplíny medzi víčatami v porovnaní s dospelým vlkom úplný babrák a že stupeň spoločenského postavenia je pre mláďatá vec prvoradého významu.
Keď mali mesiac, začali sa tak zúrivo ruvať, že som sa rozhodol zbaviť sa jedného z nich. Chcel som ich však ešte spolu vyfotografovať. Postavil som ich vedľa seba. Hneď sa do seba pustili, bili sa, škriabali. Samček to vyhral. Miniatúrny víťaz vypäl nožičky, postavil sa nad svojou porazenou sestričkou a chvost vztýčil rovno hore. Od toho okamihu nastal v našej domácnosti opäť vytúžený pokoj a mier.
V jednoduchej svorke s párom dospelých vlkov a ich mláďatami je spoločenská hierarchia priamočiara.

Niektoré svorky však majú až 36 členov vrátane niekoľkých dospelých zvierat. V takýchto prípadoch vznikne spoločenský rebríček samcov a spoločenský rebríček samíc. Vedúci samec zásadne určuje činnosť svorky a začína útok proti votrelcom. Podriadení členovia svorky však niekedy dokážu účinne protestovať proti rozhodnutiu vodcu. Istého jasného zimného dňa vyrazila svorka vlkov na Kráľovskom ostrove husím pochodom za severný výbežok ostrova a cez zradný ľad smerom k Ontariu, vzdialenému asi 30 km; väčšina členov svorky však zjavne nemala chuť nasledovať vodcu.

Zviera sa teda vrátilo k skupine a bolo zjavné, že svojich poddaných prehovára, aby s ním putovali ďalej k pevnine. Keď sa vodca niekoľko ráz musel vrátiť, kapituloval a viedol svorku späť na ostrov. Väčšina veľkých svoriek má aspoň jedného vydedenca, postaveného mimo zákon, na ktorom si ostatní vylievajú zlosť.

Aj vlkovi miesto

Tento tvor v poníženom postavení je terčom náhlych útokov a môže sa živiť len tým, čo zvýši. Existencia takéhoto „obetného” vlka v päťčlennej svorke, ktorá má slušný prísun potravy, nemusí byť neznesiteľná. Keď sa však svorka rozrastie na osem lebo desať jedincov a vznikne nedostatok potravy, môže byť život posledného vlka v rade taký beznádejný, že jednoducho svorku opustí.

Ďalším dôvodom samotárskeho spôsobu života býva vlastná agresivita. Samotárom sa vodí najhoršie tam, kde vlky neprenasleduje človek a svorky sú veľmi početné. Osamelým vlkom nezostáva priestor na lov, zoslabnú a stanú sa pre svorku ľahkou korisťou, len čo prekročia hranice revíru.
Samica máva priemerne šesť víčat, ktoré sa liahnu koncom apríla alebo v máji na chránenom mieste buď v jame v zemi, v jaskyni, alebo v dutom kmeni. Vlčica ich dojčí asi sedem týždňov. Potom ich kŕmia dospelé zvieratá prezutou, čiastočne strávenou potravou, ktorú vyvrhujú zo žalúdka.

To trvá niekoľko mesiacov. O mláďatá sa starajú všetci členovia svorky. Tým sa medzi mladými a dospelými členmi svorky vytvárajú veľmi pevné putá.
Keď víčatá dosiahnu asi dva mesiace, prenášajú ich staré vlky postupne do väčších brlohov; v každom z nich zostanú niekoľko týždňov. Mláďatá majú stále väčší priestor, kde sa môžu hrať, kým dospelé zvieratá lovia v okolí a prinášajú im potravu buď v žalúdku, alebo v papuli.
Podľa mýtov, rozprávok a legiend, aj úprimného presvedčenia mnohých ľudí je vlk pre človeka nebezpečný. Pravda je však taká, že útoky vlkov na človeka, ak nemajú besnotu, sú neobyčajne vzácne. Útoky na dobytok nie sú, pravda, nijakou zvláštnosťou. Pre vlka je v porovnaní s divo žijúcimi zvieratami všetko domáce zvieratstvo ľahkou korisťou,

V oblastiach, kde sa pasie dobytok, nemožno teda vlky trpieť. Niet však dôvodu, aby vlka človek prenasledoval v divočine, kde sa živí len prirodzenou korisťou. Človek sa začal zaujímať o svoje životné prostredie a uvedomil si, že do prírody patrí aj vlk. Výskum jeho života ešte nie je uzavretý a stojí za to, aby sa v ňom pokračovalo.