Na území našej vlasti je 1 800 000 ha lesnej pôdy a 4 400 000 ha poľovných plôch. Vlk tu všade býval kedysi doma, no dnes sa už iba náhodou, aj to len na niektorých miestach, možno stretnúť s jeho stopou. Vieme, že je nezmyselné nazývať vlka nepriateľom — hoci aj zajaca.

Vzťah medzi vlkom — a povedzme zajacom je čistý, je to vzťah lovca a koristi, napokon je ten vzťah taký istý ako medzi zajacom a trávou či medzi trávou a živinami v pôde. Nás však ešte kde-tu máta duch Červenej čiapočky — hoci, aj to sa stalo, že vlk zožral jahňa.

Dajme však slovo dr. D. Mechovi: Zo svojho posedu na vrchole holého horského hrebeňa som sledoval drámu na javisku širokého arktického údolia. Dejiskom bola Bathurtská zátoka v severozápadnej Kanade: veľký biely vlk mieril tundrou rovno k čriede sobov.

Bolo v nej asi sto jedincov, medzi nimi veľa píznúcich sobíc a niekoľko mesačných mláďat. Keď črieda zvetrila vlka, stiahla sa do jediného klbka. Pevne zomknutá skupina rýchle postupovala dopredu. Niekoľko sobov na neďalekom svahu, zvetriac nebezpečenstvo, sa rozbehlo dolu, aby sa pripojili k čriede.Vlk prudko vyrazil.

Tuláci sa blížili k čriede a vlk sa im pokúšal odrezať cestu. Soby zrýchľovali tempo. Šelme chýbalo dákej pol stovky metrov, keď bežiace soby splynuli s ostatnými a črieda sa zasa uzavrela. A vlk, po necelej minúte, ktorú trval útok, sa vzdal prenasledovania. Pred zomknutou čriedou bol bezmocný, odbehol a čochvíľa sa stratil v zákrute kamenitého chodníčka.Podobné príhody s neúspešným koncom sa vlkom v Arktíde stávajú často.

Bol som svedkom niekoľkých a všetky sa skončili neúspechom. Vedci dobre vedia, že vlk vôbec nie je taký — ako sa to často mylne uvádza — vynaliezavý zabijak.
Ľudia sa domnievali, že vlk dokáže ľahko uduriť akúkoľvek korisť. Váži 30 až 60 kg, ale v ústnom podaní sa jeho veľkosť často nezmyselne zveličuje; to isté platí o početnosti vlčej svorky, ktorá má v skutočnosti iba zriedkakedy viac ako dvadsať členov a zvyčajne menej ako desať.
S vlkmi sú dokonca spojené legendy o dojčení a výchove ľudských novorodeniatok, ako v prípade zakladateľov Ríma Romula a Réma a Maugliho z Knihy džunglí. Predstava o zlom vlkovi nám vysvetľuje posadnutosť, s akou človek túto škodlivú zver začiatkom tohto storočia ničil, aj keď je pravda, že vlky znamenali pre neho vážne nebezpečenstvo. Zabíjali mu totiž domáce zvieratá, a človek sa bránil na vlastnú päsť, či podľa úradných smerníc, ktoré za ulovené vlky stanovili peňažné prémie.

Proti vlkom začali ľudia používať jed, pasce aj iné metódy, ktoré ho vyhubili aj v takých oblastiach, ktoré sú pre chov dobytka nevhodné. V Spojených štátoch žije dnes väčší počet vlkov iba na Aljaške (5 — 15 tisíc jedincov) a v severnej časti Minnesoty (asi 1200 jedincov). Vlk je ohrozený v Mexiku, zviera prakticky vymizlo v západnej Európe. Iba málo jedincov sa tu zachovalo na veľmi ťažko prístupných miestach. Kde-tu má vlk ešte domov vo východnej Európe a veľké množstvo vlkov žije v Ázii.
Zaoberal som sa štúdiom vlkov najmenej pätnásť z posledných dvadsiatich rokov.

V štáte Indiána som tri zimy sledoval svorku pätnástich vlkov. Asi 400 hodín som vlky pozoroval z ľahkého lietadla s podvozkom na lyžiach a 65 hodín som sledoval, ako svorka durí losy, svoju najčastejšiu korisť.
Povestné šelmy sa prejavili ako úbohí amatéri. Zo 131 losov, ktoré objavili, sa všetkým okrem siedmich podarilo uniknúť do bezpečia vďaka ostražitosti, vytrvalosti a bojovnosti.
Svorka vlkov sa zvyčajne uspokojí s podradnými jedincami — mláďatami, starými, zmrzačenými alebo chorými jedincami. Je to stará pravda, že nažive zostávajú len najzdatnejšie, najzdravšie a najbystrejšie zvieratá. Zostane im viac potravy a privádzajú na svet aj väčší počet zdravých a silných mláďat.

Vlk vydrží bez potravy až dva týždne. Preto môže loviť a duriť veľký počet zvierat, kým napokon nájde také, ktoré je schopný usmrtiť. Keď vlky korisť ulovia, dokážu skonzumovať obrovské množstvá potravy. Istého jasného odpoludnia som pozoroval pätnásť vlkov, ako na úpätí strmej rokliny udurili mohutnú losicu. Strhnu-té zviera zo všetkých strán obklopili a zúrivo z neho trhali mäso. Netrvalo ani tri hodiny a zožrali polovicu koristi — to bolo asi 10 kg mäsa na jedného vlka.

Vlky na love behajú široko-daleko a pri neúnavnom prieskume zamrznutých vodných tokov a veterných strání ubehnú za hodinu až osem kilometrov. Na Kráľovskom ostrove som zistil, že jedna svorka prebehla za deň 70 km. Istý zoológ sledoval na Aljaške z lietadla desaťčlennú svorku vlkov 45 dní. Potulovali sa v oblasti širokej 80 km a dlhej 160 km, teda na ploche takmer 13 000 štvorcových kilometrov. Vlky možno sledovať aj rádiom.

Prvé zviera, ktoré som takto sledoval, bol vlk číslo 1051, žijúci v lesnej rezervácii v Minnesote. Bol to samotár, samec, vážiaci asi 40 kg. Chytil som ho do špeciálnej pasce. Potom dostal narkózu, aby som ho mohol prehliadnuť, zmerať a očíslovať. Navliekol som mu obojok s vysielačkou, ktorej signály bolo možné sledovať z lietadla. Odvtedy som v Minnesote výstroji! vysielačkami asi 150 vlkov. Prvý však zostal držiteľom rekordu. Za dva mesiace nabehal takmer tisíc kilometrov.

Vzdialenosti, ktoré samotáre prekonajú, sú niekedy aj desaťnásobne väčšie ako vzdialenosti, ktoré v tej istej oblasti prekonajú vlčie svorky; osamelé vlky sa zvyčajne pohybujú na okraji revírov patriacich svorkám. Keď sa samotár opováži vniknúť do revíru svorky, riskuje, že ho vlastní zrania alebo aj zabijú.

V prirodzenej vlčej populácii, kde nezasiahol človek, si svorky rozdelia celý priestor. Každá svorka má vlastné územie, ktoré si vymedzuje pachovými značkami alebo signalizuje vytím. Odkiaľ sa berú samotáre? Základom je spoločenská organizácia svorky. Je to vlastne rodinná skupina a každý vlk sa už do takej skupiny uliahne. Najzákladnejšia svorka sa skladá z dvojice dospelých vlkov a ich mláďat.

Dospelý samec je vodcom svorky, hneď za ním v hierarchii je dospelá samica. Mláďatá sú podriadené dospelým, ale spoločenský rebríček sa vytvára aj medzi nimi.
Spoločenské zaradenie vlčích mláďat sa pravdepodobne určuje hravými ruvačkami vo svorke; každú ozajstnú ru-vačku totiž dospelé vlky okamžite zastavia. Párik víčat uliahnutých v zoologickej záhrade, ktoré som doma vychovával, mi dokázal, že som pri udržiavaní disciplíny medzi víčatami v porovnaní s dospelým vlkom úplný babrák a že stupeň spoločenského postavenia je pre mláďatá vec prvoradého významu.
Keď mali mesiac, začali sa tak zúrivo ruvať, že som sa rozhodol zbaviť sa jedného z nich. Chcel som ich však ešte spolu vyfotografovať. Postavil som ich vedľa seba. Hneď sa do seba pustili, bili sa, škriabali. Samček to vyhral. Miniatúrny víťaz vypäl nožičky, postavil sa nad svojou porazenou sestričkou a chvost vztýčil rovno hore. Od toho okamihu nastal v našej domácnosti opäť vytúžený pokoj a mier.
V jednoduchej svorke s párom dospelých vlkov a ich mláďatami je spoločenská hierarchia priamočiara.

Niektoré svorky však majú až 36 členov vrátane niekoľkých dospelých zvierat. V takýchto prípadoch vznikne spoločenský rebríček samcov a spoločenský rebríček samíc. Vedúci samec zásadne určuje činnosť svorky a začína útok proti votrelcom. Podriadení členovia svorky však niekedy dokážu účinne protestovať proti rozhodnutiu vodcu. Istého jasného zimného dňa vyrazila svorka vlkov na Kráľovskom ostrove husím pochodom za severný výbežok ostrova a cez zradný ľad smerom k Ontariu, vzdialenému asi 30 km; väčšina členov svorky však zjavne nemala chuť nasledovať vodcu.

Zviera sa teda vrátilo k skupine a bolo zjavné, že svojich poddaných prehovára, aby s ním putovali ďalej k pevnine. Keď sa vodca niekoľko ráz musel vrátiť, kapituloval a viedol svorku späť na ostrov. Väčšina veľkých svoriek má aspoň jedného vydedenca, postaveného mimo zákon, na ktorom si ostatní vylievajú zlosť.

Tento tvor v poníženom postavení je terčom náhlych útokov a môže sa živiť len tým, čo zvýši. Existencia takéhoto „obetného” vlka v päťčlennej svorke, ktorá má slušný prísun potravy, nemusí byť neznesiteľná. Keď sa však svorka rozrastie na osem lebo desať jedincov a vznikne nedostatok potravy, môže byť život posledného vlka v rade taký beznádejný, že jednoducho svorku opustí.

Ďalším dôvodom samotárskeho spôsobu života býva vlastná agresivita. Samotárom sa vodí najhoršie tam, kde vlky neprenasleduje človek a svorky sú veľmi početné. Osamelým vlkom nezostáva priestor na lov, zoslabnú a stanú sa pre svorku ľahkou korisťou, len čo prekročia hranice revíru.
Samica máva priemerne šesť víčat, ktoré sa liahnu koncom apríla alebo v máji na chránenom mieste buď v jame v zemi, v jaskyni, alebo v dutom kmeni. Vlčica ich dojčí asi sedem týždňov. Potom ich kŕmia dospelé zvieratá prezutou, čiastočne strávenou potravou, ktorú vyvrhujú zo žalúdka.

To trvá niekoľko mesiacov. O mláďatá sa starajú všetci členovia svorky. Tým sa medzi mladými a dospelými členmi svorky vytvárajú veľmi pevné putá.
Keď víčatá dosiahnu asi dva mesiace, prenášajú ich staré vlky postupne do väčších brlohov; v každom z nich zostanú niekoľko týždňov. Mláďatá majú stále väčší priestor, kde sa môžu hrať, kým dospelé zvieratá lovia v okolí a prinášajú im potravu buď v žalúdku, alebo v papuli.
Podľa mýtov, rozprávok a legiend, aj úprimného presvedčenia mnohých ľudí je vlk pre človeka nebezpečný. Pravda je však taká, že útoky vlkov na človeka, ak nemajú besnotu, sú neobyčajne vzácne. Útoky na dobytok nie sú, pravda, nijakou zvláštnosťou. Pre vlka je v porovnaní s divo žijúcimi zvieratami všetko domáce zvieratstvo ľahkou korisťou,

V oblastiach, kde sa pasie dobytok, nemožno teda vlky trpieť. Niet však dôvodu, aby vlka človek prenasledoval v divočine, kde sa živí len prirodzenou korisťou. Človek sa začal zaujímať o svoje životné prostredie a uvedomil si, že do prírody patrí aj vlk. Výskum jeho života ešte nie je uzavretý a stojí za to, aby sa v ňom pokračovalo.