Ak ľudstvo hodnotí svet okolo seba, alebo sa otočí späť a nazrie do histórie, hneď sa presvedčí o tom, že jeho život bol vždy úzko spojený so zvieratami. Nie preto, že nám často slúžia ako potrava — to je práve smutná stránka našich vzťahov.

Ide o to, že sme ako blížence — duchovne aj spoločensky.Zvieratá urobili pre ľudstvo neobyčajne veľa. Vlčica oddojčila Rómula a Réma, ktorí potom založili Rím. A ten istý Rím zostal vlastne večný vďaka svojim husiam, ktoré ho ochránili pred spustošením.

A to vôbec nespomíname príklady z novších čias, o tých statočných králikoch a morčatách, ktoré so sebazaprením pojedajú najrozličnejšie lieky, alebo si ich nechávajú pichať vo forme injekcií, aby na vlastnom tele vyskúšali ich účinky. Preto, keď nastala kozmická éra, bolo celkom prirodzené, že zvery kráčali s človekom nielen bok po boku, ale ako si už zvykli, krok pred ním.

Prvý živý tvor, ktorý sa vzniesol do vesmírneho priestoru, bola nezabudnuteľná Lajka a potom ju nasledovalo veľa ďalších psov, myší a šimpanzov, ktoré nebojácne vytyčovali cestu ľudstvu do kozmu.

A ja vás vlastne týmito všeobecne známymi skutočnosťami nudím len preto, aby som ešte raz zdôraznil, že podistým sa nikdy nebudeme môcť tým milým tvorom, ktorí sú našimi bratmi, dostatočne odvďačiť za všetko, čo pre nás urobili a čo pre nás ešte stále robia. A aby sme si povedali niečo o jednom z nich, ktorého meno je z celkom hlúpych príčin celkom neznáme — o šimpanzovi menom Topsi.
Na Zlatých pieskoch pri Varne bol roku 1962 13. astronautický kongres. Ako delegát som mal možnosť zoznámiť sa s vedúcim lekárskej časti vtedajšieho amerického kozmického programu, Američanom rakúskeho pôvodu, ktorého meno tu nechcem zbytočne rozmazávať.

Predniesol na kongrese nielen zaujímavý referát, ale večer mi v hoteli ukázal aj kopu fotografií šimpanzov, ktoré už boli vo vesmíre, alebo sa ešte len na takýto let pripravovali. Nepochybne z novín viete aj to, že na začiatku kozmickej éry vystreľovali Američania predovšetkým opice.

A vtedy som po prvý raz videl fotografiu Topsiho. Odvtedy sa datuje aj môj záujem o tento prípad, ktorý držali v úplnej tajnosti. Ale dnes, bezmála po dvadsiatich rokoch, vám už môžem o tom povedať celú pravdu.
Chyba vo výpočtoch spôsobila, že sa kozmická kabína, ktorá sa mala vrátiť späť na Zem, nedostala na určenú obežnú dráhu. Motor v poslednom stupni nosnej rakety pracoval dlhšie, ako sa predpokladalo.

Palivo, určené na spiatočnú cestu, sa zapálilo a kabína dostala tretiu kozmickú rýchlosť namiesto prvej a nenávratne odnášala úbožiaka Topsiho do nekonečna Slnečnej sústavy. Stredisko kozmických letov na myse Canaveral sa rozhodlo, že o tomto ďalšom nevydarenom pokuse nevydá nijakú správu.

Žali vtedy jeden neúspech za druhým a okrem toho nechceli popudiť všemocnú Ligu na ochranu zvierat, ktorá podráždene bojovála proti vysielaniu zvierat do kozmického priestoru. Topsi bude ešte dajaký týždeň lietať a potom mu s poslednou porciou banánovej kaše podá automat smrteľnú dávku jedu, ktorý rýchle a bezbolestne ukončí jeho, prenesene povedané, pozemskú púť.
Ked vopred prepočítaný okamih nastal, vedeckí pracovníci vo vesmírnom stredisku si ešte raz so smútkom spomenuli na výborne vycvičeného mladého šimpanza, a tí z nich, čo boli veriaci, sa tajne pokrižovali.

Ale veru ani tentoraz ich predpoklady nevyšli, aj ked nie ich vinou… Vystrelenie osudnej rakety sledovali z hviezdoletu R-109, a ked sa kabína oddelila a namierila si to rovno na nich, vypukla na hviezdolete ešte väčšia panika, ako tá na myse Canaveral. Posádka nevedela, či sa tešiť, alebo sa báť. Blížiace sa teleso definitívne potvrdzovalo, že na tej krásnej planéte s mliečnobelasou atmosférou existuje rozvinutá civilizácia. Ale čo to teleso v sebe skrýva a aké má asi zámery? To im z planéty posielajú nejaký balíček
— materiál, ktorý by uľahčil vzájomné poznávanie obidvoch civilizácií a vytvoril predpoklady pre ich budúce stretnutie? Alebo je to termonukleárny náboj, vyslaný k cudziemu hviezdoletu, ktorý sa opovážil priblížiť k planéte na niekoľko stotisíc kilometrov?
Astronavigátorská rada sedela pred obrazovkami a ustavične sa radila. Na obrazovkách svetielkovalo záhadné teleso. Vyslali k nemu automatickú sondu, ktorá ho obletovala a ohmatávala množstvom prístrojov, ale stále nemohla presne určiť, čo to vlastne je. Keby to bol bojový prostriedok, nepohyboval by sa tak pomaly
— približne sedemnásť kilometrov za sekundu. Takouto rýchlosťou by hviezdolet nedohonil, keby začal manévrovať. A to teleso nemá ani vlastný motor! Niekoľko minút pracovala akási raketa a potom letelo ďalej iba zotrvačnosťou. Akoby ho boli predsa len vyslali na to, aby sa zase vrátilo…

Šimpanz z Mysu Canaveral

K takýmto záverom teda dospela astronavigátorská rada, a preto, keď indikátory na zisťovanie organických látok ukázali, že v telese je niečo živé, členovia rady neváhali a dali ho dopraviť na palubu hviezdoletu. Prirodzene, umiestili ho v špeciálne opancierovanom a hermeticky uzavretom laboratóriu, ktoré zaplnili takým istým vzduchom, aký v hrubej vrstve obklopoval tretiu planétu tohto slnka.

Na prieskumnom hviezdolete R-109 dýchali napokon takmer rovnaký vzduch. Obsahoval iba trocha viac kyslíka a percento inertných plynov argónu a kryptónu bolo tiež o niečo vyššie. Preto sa posádka potešila, ked zistila, že na planéte existuje vysoko rozvinutá civilizácia. Ked tam dýchajú rovnaký vzduch, iste sa ľahko dorozumejú, spríatelia sa a nebudú v boji s nemilosrdným vesmírom takí osihotení.
Vedci-astronavigátori obstali oblôčiky do laboratória a so zatajeným dychom čakali. Poslali malého robota-mechanika, aby odstránil príklop, ktorý uzavieral vchod do telesa. Robot nebol väčší ako pes, ponášal sa na stonožku a každá z množstva jeho nôh nahrádzala nejaký nástroj. Šikovne zvládol túto úlohu – bola preňho celkom jednoduchá — a z úzkeho otvoru sa bojazlivo vytiahlo akési neopísateľné stvorenie.
— Preboha, ako len môže byť niečo také škaredé, — vyhŕkol hlavný chemik.
Veliteľ hviezdoletu sa rozčúlil:
– Ty si myslíš, že si azda krásavec? Ktovie, akými obludami sa zdáme pre nich my! Ked sa stretneš s inou civilizáciou, nemôžeš čakať, že bude v súlade s tvojimi predstavami o kráse. Musíme si vážiť aj vzhľad našich neznámych bratov. A tento ich vyslanec si zaslúži priam náš obdiv. Prichádza k nám sám, neozbrojený, a nevie, akí sme — či mierumilovní, alebo výbojní, hľa, je ochotný sa obetovať, aby uskutočnil spojenie medzi dvoma civilizáciami…
Posol naozaj pôsobil takým dojmom. Nielenže ihned vyliezol zo svojej malej kabíny, ale keď sa rozhliadol po laboratóriu, vyzlie-kol si dokonca aj šaty plné rozličných remienkov a káblov. Keď mu robot-mechanik šaty hneď vzal, aby ich odniesol na preskúmanie, síce sa trocha vyplašil, ale čoskoro sa upokojil a začal behať po laboratóriu.

Pritom sa opieral jednou prednou končatinou o podlahu. Vedci pozorovali túto zvláštnu bytosť s rastúcim záujmom, čoskoro sa im prestala vidieť taká škaredá, a jej ochota byť predmetom skúmania si ich úplne podmanila. Bol to naozaj odvážny vyslanec, ktorý prišiel, aby ich prostredníctvom seba zoznámil s tými, čo obývajú tú krásnu Belasú planétu!

Bez reptania dovolil, aby mu lekársky robot odobral z jednej zadnej končatiny krv, nechal si tiež bez námietok vytrhnúť niekoľko štetín z toho čudného materiálu, ktorý pokrýva! celé jeho telo. Vedci to najprv pokladali za odev, ale potom sa presvedčili, že je to súčasť kože a usúdili, že to množstvo mäkkých a tenkých štetín predstavuje niečo ako sieť rádioteleskopic-kých antén. Zrejme pomocou nich nejakým neznámym spôsobom a na nezachytiteľnej vlnovej dĺžke udržiava spojenie so svojou planétou. Veď aj on je vlastne prieskumník, ktorý musí referovať o tom, čo sa s nim deje.
Lekársky robot preskúmal kabínu hosťa z Belasej planéty — ako mu na hviezdolete začali vravieť — a vzal si vzorku kaše; našťastie schránka s jedom bola v automate uložená na osobitnom mieste.

Vedci usúdili, že to je potrava, ale zdalo sa im čudné, že je jej tak málo; pre každý prípad urobili chemický rozbor a vyrobili ju synteticky. Robot-stonožka priniesol hosťovi na skúšku misku tejto syntetickej kaše a hlavný chemik bol samá pýcha. Predstaviteľ Belasej planéty ku kaši privoňal, vopchal do nej prst, oblizol ho, potom sa do nej pustil a vo chvíľke ju zhltol. Pochutnal si aj na druhej miske, ale do tretej len hrabol, nabral si jej za plnú hrsť a urobil niečo záhadné: ponatieral si ňou hlavu. S takou istou kašou, ktorú predtým s toľkou chuťou jedol!

Po dlhých a búrlivých diskusiách vedci usúdili, že je to výraz vďačnosti k hostiteľom.
Ked sa hosť z Belasej planéty najedol, definitívne sa spriatelil s robotom-stonožkou. Ohmatal ho, pomaznal sa s ním, a vedci robota pustili, aby sa po všetkých svojich nohách rozbehol po laboratóriu. Hosť začal poskakovať za ním a veselo kričať: Kch, kch! To bol prvý zvuk, ktorý zo seba vydal, ale čo tým chcel povedať?

Elektronické prekladacie aparáty si — obrazne povedané — začali lámať hlavu, aby odhalili zmysel tých kratučkých slovíčok. Hosť, akoby ich viac ani nepoznal, ale nárôčky opakoval len tie najjednoduchšie, podisťým však najdôležitejšie, aby vedci na hviezdole-te mohli preniknúť do tajov jazyka Belasej planéty.

Áno, ozajstný kontakt medzi dvoma civilizáciami vesmíru je nepochybne oveľa ťažší, ako si to vedci na R-109 predstavovali! Preto sa rozhodli, že vyvedú hosťa z hermetického laboratória, ukážu mu seba aj hviezdolet — možno sa rýchlejšie naučí ich jazyku.
Preto ho museli najskôr zaočkovať proti rôznym chorobám, ktoré by mohol azda dostať, a prispôsobiť jeho organizmus cudziemu svetu mikróbov a vírusov, ktoré mohli byť preňho nebezpečné.
Ďalších niekoľko týždňov predstaviteľ Belasej planéty stále chorľavel. Bol naňho ozaj smutný pohľad; ležal na zemi, apatický k okoliu, namáhavo krútil hlavou, darmo sa obzeral, hľadal pomoc a smutne vykrikoval: Kch, kch, kch. Istého dňa sa však uzdravil. Jeho organizmus si konečne zvykol na mikróby a vírusy cudzej civilizácie, kaša mu opäť začala chutiť a zasa sa pustil do hry s ro-botom-stonožkou. A vtedy nastal historický okamih.

Kapitán hviez-doletu sa rozhodol, že sa mu ukáže rovnako odvážnym a dôstojným spôsobom, ako to urobil predstaviteľ Belasej planéty. Vstúpil do opancierovaného laboratória, vyzliekol sa donaha, roztvoril náruč, aby bolo vidieť, že nemá v rukách dajakú zbraň, a povedal: „Kch, kch, kch!”
Keby tam niekde bola myšacia diera, predstaviteľ Belasej planéty by sa bol iste do nej od strachu vopchal, ale v hermeticky uzavretom laboratóriu nijaká myšacia diera nebola. Nebola ani na celom hviezdolete. Preto sa hosť len schúlil do najvzdialenejšieho kúta laboratória. Potriasal hlavou, mykal prednými končatinami, ceril zuby a vrčal. Napokon sa predsa len presvedčil, že nahý kapitán hviezdoletu nemá nepriateľské úmysly.

Natáčacie stroje cez celý ten čas vrčali ako divé a pre budúce generácie zachytávali okamihy prvého stretnutia dvoch veľkých civilizácií tejto galaxie.
Predstaviteľ Belasej planéty si na posádku rýchle zvykol. Spočiatku sa prechádzal po hviezdo-lete a zvedavo strkal všade nos, až to veliteľa ochrany znepokojilo: či nie je tu vyslanec vlastne len preto, aby špehoval? Robí sa, že im nerozumie, že im nemôže nič povedať, a v skutočnosti – pokiaľ vysiela — vysiela pomocou svojej chlpatej antény jednotlivé údaje… Ale predsa len ho upokojila taktnosť tohto špióna, ktorý sa ani len nedotkol nejakého prístroja.

Pochopiteľne, veliteľ nemohol predpokladať, že poslušný Topsi vyrástol v laboratóriách a ústavoch a vie, že je najprísnejšie zakázané dotýkať sa lesklých aparatúr. Po istom čase sa však aj to zmenilo, lebo opica, hoci je ako dobre vycvičená a vychovaná, predsa len zostáva opicou a má sklon nechať sa priateľskou ohľaduplnosťou rozmaznať. Topsi začal bez rozpakov stláčať rozličné gombičky, krútiť páčkami, siahať tam, kde sa siahať nemá a zmätkov, ktoré svojou nevedomosťou spôsobil, ustavične pribúdalo. Takže, ked prišiel rozkaz, aby sa hviezdolet neponáhľal s nadviazaním kontaktov s Belasou planétou, ale vrátil sa a priviezol so sebou aj svojho hosťa, oddýchol si nielen veliteľ ochrany.

Príkaz obsahoval aj inštrukciu, že hosť sa má rozhodnúť dobrovoľne. Pomocou náčrtkov, fotografií, znakov a slov mu to dlho vysvetľovali, chceli jeho súhlas. Napokon hosť netrpezlivo prikývol a odpovedal: Kch, kch, kch.
Privítanie hviezdoletu R-109 sa stalo nebývalým sviatkom. Prvý raz dosiahla nejaká expedícia takýto prekvapujúci úspech — priváža so sebou predstaviteľa cudzej civilizácie. Všetko obyvateľstvo sa zhromaždilo pred televíznymi obrazovkami aj okolo kozmodrómu. Vedeckí komentátori a novinári na to verejnosť už dlhé týždne pripravovali správami, článkami a snímkami, takže každý si už vlastne zvykol na neobyčajný zjav hosťa z Belasej planéty.

A ked ho kapitán hviezdoletu konečne vyviedol na výstupnú plošinku, volanie miliónov hlasov Topsimu zvestovalo ochotu tejto nádhernej civilizácie žiť v bratskom priateľstve s civilizáciou Belasej planéty. Topsi sa síce v prvej chvíli vyplašil, ale potom roztiahol dlhé ruky, poškriabal sa pod jednou pazuchou, potom pod druhou, a pritom poskakoval hned na jednej, hned na druhej nohe, ceril zuby a kričal: Kch, kch,
kch!
Prezident planéty privítal hosťa najsamprv podľa diplomatického protokolu, ale potom sa poškriabal pod ľavou pazuchou a pritom poskakoval na ľavej nohe a potom pod pravou a poskakoval na pravej nohe, vyceril zuby a niekoľkokrát vykríkol: Kch, kch, kch. To isté opakovala aj prezidentova manželka. A potom aj ostatní hostia.

Topsi urobil z nadšenia kotrmelec a jedným skokom sa ocitol na pleciach pani prezidentovej. Tá od strachu zvýskla, ale nepohla sa, aby hosťa neurazila. Ale on jej už preukazoval osobitnú priazeň tým, že jej hľadal vo vlasoch blchy. Blchy nenašiel, pretože na onej planéte blchy nemali, ale napriek tomu jej dobrú chvíľu ískal vo vlasoch, čo sa pani prezidentovej zdalo celkom zaujímavým.
Pri slávnostnej recepcii v prezidentskom paláci sa predstaviteľ Belasej planéty správal veselo a nenútene.

Ked prezident predniesol prípitok na budúce priateľstvo medzi obidvoma civilizáciami a zdvihol pohár, hosť si odpil trocha chladného iskriaceho nápoja a zavrčal svoje nemenné: Kch, kch, kch, z čoho sa však nedalo vyrozumieť, či mu to chutí alebo nie a zvyšok si vylial na hlavu. Oficiálne osobnosti sa na seba rozpačité pozreli, a povedali si, že tak asi vyzerá prípitok na Belasej planéte a na odpoved si tiež všetci vyliali tekutinu z pohárov na hlavu, ostriasli sa a zavrčali.

A potom zborovo vykríkli: Kch, kch, kch. Hosť bol celý uveličený. Vyskočil na dlhý stôl a pustil sa medzi poháre a taniere a pritom si zobol tu z jedného jedla, tu z druhého, a ked mu niečo nechu-tilo, vypľul to späť, alebo prevrátil tanier. Tak znečistil celý stôl, ubrýzgal sa až po uši, ale či si to bolo možné vysvetliť inak, než ako mimoriadnu pozornosť k prítomným? Bolo jasné, že hosť nechce nikoho uraziť, a preto je aj z ostatných tanierov.

Tak sa slávnostná recepcia premenila na neobyčajne veselé divadlo a milióny televíznych divákov, ktorí ju sledovali na svojich obrazovkách, sa do svojho neobyčajného hosťa priam zaľúbili.
Hned na druhý deň sa však začali ťažkosti. Najskôr deti, potom mládež a dokonca aj dospelí, ked sa stretli na ulici, začali sa namiesto pozdravu škriabať tu pod jednou, tu pod druhou pazuchou, poskakovali hneď na jednej, hned na druhej nohe a cerili zuby: Kch, kch, kch. Menší a šikovnejší váľali dokonca aj kotrmelce. Podnikaví továrnici okamžite vyrobili látku, ktorá celkom vyzerala ako chlpatá koža ich hosťa. Ženy ju pochopiteľne ihneď poskupovali a o niekoľko dní sa už väčšina ponášala na šimpanza Topsiho. Áno, celá planéta sa škriabala, čerila zuby, poskakovala, preberala sa vo vlasoch, robila kotrmelce a napodobovala tak hosťa zo svojej vzdialenej belasej sestry.

A hlbokomy-seľné závery vedcov túto metódu ešte posilňovali.
Pokiaľ možno podľa organizmu a zo správania sa predstaviteľa belasej civilizácie usudzovať, vyhlasovali, že civilizácia na Belasej planéte žije vo veľmi úzkom styku s prírodou; jej obyvatelia sú úprimní a bezprostrední, nepoznajú lož a pretvárku, robia to, čo sa im páči a čo chcú, bez toho, aby sa hanbili jeden pred druhým; sú ešte mierumilovnejší — nejedia mäso — pohybliví, šikovní a zvedaví, ale nie je jasné, ako pracujú, ako presne si osvojujú znalosti a ako si ich navzájom odovzdávajú. Aby sa to všetko dalo preštudovať, bolo by treba ešte aspoň jedného predstaviteľa tejto civilizácie…
Rada planéty si však povedala, že aj tento jeden je pre nich priveľa. Pretože mládež, ktorej podobné závery dodali odvahu, vyhlásila, že tiež chce žiť v úzkom spojení s prírodou a nepodriadovať sa rozličným malicherným spoločenským pravidlám. Mladí prestali chodiť do školy aj do práce, a nielenže lozili po stromoch, a ked sa najedli, obracali si taniere na hlavu, ale dokonca sa zabávali tým, že ich hádzali na zem a na podlahu. A veľa ich začalo chodiť holých — veď predsa aj ich hosť je fakticky nahý! Topsi, roz-gurážený tým, že ho napodobujú, začal vystrájať.

Liezol hosťom na hlavy, siahal im do uší, rozbíjal a trhal, čo sa mu dostalo pod dlhé, chlpaté a mocné ruky. Následkom toho rada planéty, ktorá zvládla situáciu iba za cenu mnohých obetí, rozhodla, aby sa na budúcich sto rokov prerušilo akékoľvek pátranie po cudzích civilizáciách, lebo je celkom jasné, že ich vlastná civilizácia ešte nedo-rástla na to, aby ich pochopila a udržiavala s nimi užitočné styky.
Istej temnej noci malý rýchly planetolet nehlučne vysadil Top-siho na myse Canaveral v blízkosti raketovej odpaľovacej rampy a bleskové odletel späť k hviezdo-letu R-109, ktorý naň čakal neďaleko Marsu. Iste si viete predstaviť zmätok, ktorý ráno nastal, keď Topsi začal radostne poskakovať okolo klietok svojich bratov.

Vedci nenašli pre túto záhadu iné vysvetlenie, akože šimpanzíka zabudli dať do vesmírnej kabíny, alebo že z nej nepozorovane utiekol a oni ju vystrelili prázdnu. A aby odvrátili nebývalý škandál, celkom logicky sa rozhodli zachovať ten trápny prípad v tajnosti.
Horšie však je, že kvôli nemu budeme ešte aspoň sto rokov vo vesmíre sami.

Viac ako pred polstoročím vedci, zaoberajúci sa správaním zvierat, zistili, že príslušníci určitého zvieracieho spoločenstva sa navzájom spoznávajú podľa rozličných znaková prejavov.

Ale až roku 1967 po mnohých experimentoch dospeli k jednoznačnému záveru, že mená nie sú vynálezom človeka, ale že aj zvieratá sa poznajú „podľa mena”.Okolo roku 1920 boli objavené dve zákonitosti, z ktorých neskoršie vyplynuli zásadné poznatky o správaní sa živočíchov a zaujímavé zistenie, že i zvieratá majú svoje „mená”.

Autorom prvého objavu bol Nór Th. Schijelderup-Ebbe, ktorý mnoho času venoval tomu, že na hospodárstve svojich rodičov pozoroval sliepky. Dospel k prevratnému poznaniu, že každá sliepka má určité postavenie a podľa tohto zaradenia sa musí v slepačej hierarchii správať.

Musí sa napríklad vyhnúť sliepkam, ktoré na spoločenskom rebríčku zaujímajú vyššie miesto, musí im prepustiť pohodlnejšie miesto v kuríne, pri popolení sa alebo na bidle a musí im dať prednosť pri kŕmidle. Keby tieto prísne pravidlá nedodržiavala, čakalo by ju riadne ďobnutie — a beda, keby sa pokúsila brániť.

Zvieratá sa rozprávajú

Z tejto spoločenskej hierarchie, ktorá sa krátko po Schijelde-rupovom objave zistila aj pri iných zvieratách — od rýb až po opice — vyplýva, že jednotlivé zvieratá tej istej skupiny sa vzájomne poznávajú podľa určitých znakov, napríklad pri sliepkach je to tvar a držanie hrebienka.

To znamená, že zvieratá sa navzájom poznávajú podľa akéhosi mena, podľa určitého zvláštneho znaku.Takmer súčasne Angličan Eliot Howard zistil pozorovaním vtáctva vo voľnej prírode — od ďatľov po drozdy a čajky — že každý vtáčí pár si robí nárok na presne vymedzený životný priestor, ktorý bráni proti votrelcom toho istého druhu. Aj z tohto chránenia vlastného teritória, ktoré možno pozorovať pri všetkých zvieracích druhoch, vyplýva, že zvieratá rozoznávajú svojich susedov alebo prinajmenšom svojho partnera.
Priam udivuje, že obidva tieto zásadné objavy vzbudili pozornosť až v posledných rokoch, hoci od nich bol len krôčik k poznatku, že i zvieratá sa navzájom poznajú. Mnohí vedci existenciu „mien” v ríši zvierat všelijako opisovali, ako napríklad svojho času profesor Immelmann: „V uzavretých sociálnych štruktúrach musí existovať mechanizmus, ktorý umožňuje rozlišovať medzi členmi skupiny a cudzími jedincami.

Presnejšie povedané, príslušníci jednej skupiny poznajú svojich rodičov, mládatá a aj svojich susedov. Môžu ich rozoznať podľa pachu, vzhľadu alebo hlasu.” Ornitológovia pri pozorovaní havranov a drozdov zistili, že jeden z dvojice vtákov vydáva určité trilky alebo zvuky, ale druhý nie, kým sú spolu. Ak sa však jeden z partnerov dlhšie neukáže, začne ho druhý privolávať tými istými zvukmi, aké vydával, než odletel. Keď toto volanie začuje, priletí. V tomto prípade možno s istotou tvrdiť, že ho jeho partner zavolal menom.
Medzitým vedci zhromaždili množstvo poznatkov, ktoré potvrdzujú, že zvieratá majú skutočne svoje rozličné znaky. Hlavnou prekážkou k poznaniu tejto, v podstate veľmi jednoduchej skutočnosti bolo to, že ľudia boli presvedčení, že zvieratá by ich museli vedieť dajako vyjadrovať.

Ale zvieratá nie sú odkázané na sluch; niektoré sa orientujú podľa čuchu, iné vnímajú okolitý svet očami. Neprekvapuje nás teda, že zvieratá, ktorých čuch je tisíckrát alebo dokonca miliónkrát vyvinutejší než u ľudí, sa poznávajú aj podľa pachu. Napríklad úhor dokáže zistiť prítomnosť dusíka vo vode aj vtedy, ak je iba jeden kubický centimeter rozpustený v päťkrát takom množstve vody, ako je objem Bodamského jazera.
Práve táto neobyčajne vyvinutá citlivosť zvieracích zmyslov bola dálšou prekážkou pri poznávaní, že i zvieratá majú svoje „mená”. Osobitne nedokonalým orgánom je ľudské ucho, ktoré nedokáže registrovať „počuteľné zvuky”, ktorými rodičia netopierov, tučniakov alebo tuleňov privolávajú svoje potomstvo.

Len vysoko citlivé prístroje, pomocou ktorých moderná technika umožňuje prevádzať auditívne signály na vizuálne, nám pomáhajú rozoznávať i dorozumievanie ultrazvukom. V oblasti čuchu tak ďaleko predbežne nie sme, ale už cAes je nesporné, že špecifikácia jednotlivcov, vyjadrovaná 3acnom, má neobyčajne dôležitú úlohu vo svete zvierat. Ako : – • ad stačí uviesť psy. Isté je aj to, že najmenej niekoľko les =tok druhov rýb v Afrike a Amerike má i „elektrické mená”.

Nemožno pochybovať o tom, že je množstvo ďalších rozlišovacích znakov, ktoré vychádzajú zo základu, o ktorom eš:e nemáme ani tušenie.
Zostaňme však pri dokázaných faktoch. Pozorovatelia v zoologických záhradách si všimli, že zvieratá, ktoré sa stretli po r.ľzennom alebo mesačnom odlúčení, boli k sebe oveľa priatelnejšie a pokojnejšie, ako keby sa stretli dva cudzie jedince lono istého druhu. Pravdepodobne sa poznali. Vedci tvrdia, že mnohé druhy vtákov sa poznávajú podľa vzhľadu.

Ako príklad uvádzajú príbeh labutieho páru: labutí samček, ktorý zahnal súpera a vrátil sa na svoje teritórium, spozoroval labuť, ktorá
ma í a hlavu ponorenú vo vode a iste čosi lovila. Pokladal ju za ďalšieho votrelca a rozzúrene k nej zamieril. Vtom okamihu labuť vynorila hlavu z vody a útočník ihneď poznal, že je to jeho vlastná samička.Pri niektorých druhoch severských morských vtákov vedci zistili, že mláďatá rozoznávajú hlas svojich rodičov, ešte keď sú vo vajíčku. Niečo podobné konštatovali aj pri tučniakoch. V určitom vývojovom štádiu zostávajú stá operených mláďat v akýchsi materských škôlkach na ľade, kým rodičia sa vydávajú niekoľko kilometrov na voľné more za potravou.

Keď sa vrátia, musia medzi starni podobných mláďat nájsť svojich potomkov a nakŕmiť ich. Podarí sa im to tak, že vyvolávajú svoje mláďatá „vtáčími menami” — vydávajú určité zvuky, ktoré môžeme zachytiť iba vysoko citlivými prístrojmi.Podobná situácia je pravdepodobne i pri plameniakoch, ktorých mláďatá žijú po stách alebo tisícoch na pobrežných plytčinách. Určité druhy netopierov, ktoré nechávajú svoje mláďatá s tisícami ďalších v jaskyniach a vydávajú sa za potravou, ich nachádzajú znova sluchom. Pri týchto druhoch netopierov môžeme hovoriť o akýchsi „ultrazvukových menách”.

Azda v celej zvieracej ríši nachádzame pri živočíchoch na istom stupni vývoja a v určitom spoločenskom postavení niektoré znaky, ktoré nemôžeme označiť ináč ako akési mená. Existencia špecifických znakov vo zvieracom svete má pre zvieratá, takisto, ako je to u ľudí, rozličné dôsledky. Pri spoločenskom styku vnútri určitej skupiny každý živočíšny jedinec vie, aký je jeho vzťah k ostatným, aby ho nevytlačili do určitých medzí, alebo dokonca nepotrestali.

Prinajmenšom je takisto dôležité, aby sa obyvatelia susediacich teritórií dobre poznali. Právo na určité územie je nevyhnutné si vybojovať. Ked sa však napríklad na určité teritória niekoľko rokov vracajú vždy tie isté vtáky, vytvoria sa medzi nimi a ich susedmi osobné vzťahy, to znamená, že sa poznajú podľa „mena”. Tak sa zistilo, že dôverne známi obyvatelia dvoch susediacich teritórií sa spájajú, aby sa spoločne bránili proti votrelcom.

Keď sa takíto susedia poznajú, neberú to veľmi prísne ani so strážením svojich hraníc a navzájom si nebránia v priateľských návštevách.
Takéto vzťahy sa zistili napríklad pri Thomsonových gazelách a pri pakoňoch. Vzťahy medzi susedmi sa teda nemusia vždy vyznačovať agresivitou, ale existujú aj dobré susedské vzťahy. Pritom dôležitú úlohu majú aj príbuzenské vzťahy, ako sa zistilo pri pozorovaní levov a afrických slonov.

V tom sa zvieratá podobajú ľuďom oveľa viac, než sa doteraz predpokladalo.
Medzi menami ľudí a zvierat je jasný rozdiel — mená zvierat zostávajú „nevyslovené”. Aby sme to pochopili, musíme si povedať niečo o tzv. „nevyslovenom myslení a počítaní”.

Vedci presvedčivo dokázali, že myslenie a počítanie sa pôvodne neviazalo na slová a čísla. To sa vzťahuje nielen na vyššie živočíchy, ale i na malé deti. Mnohé vtáky, ako holuby, papagáje lebo havrany, dokážu počítať do sedem, hoci tieto číslice nevedia nijako vymenovať. Existuje teda počítanie bez číslic.myslenie bez slov a práve tak existujú aj „nevyslovené mená”.
Len pred niekoľkými desaťročiami sa vyvinula metóda, ako úradne „nazvať” naše najspoľahlivejšie znaky — odtlačky prstov, aby sa mohli registrovať a vyhľadať.

Až pred niekoľkými rokmi vedci našli metódu, ako zachytiť pásikovanie zebier, ktoré je špecifické pre každé zviera. Teraz hľadajú spôsob, ako rozlišovať tigre. Aj v tomto prípade ide o presný prevod nevyslovených mien v podobe pásikovania do ľudskej reči. Zebry a tigre tento preklad nepotrebujú. Im stačia ich nevyslovené mená v podobe, ktorú môžu vidieť, cítiť alebo počuť.
Najdôležitejším dôsledkom existencie rozlišovacích znakov vo zvieracom svete je pre vedcov, zaoberajúcich sa správaním sa zvierat, celkom nový, neočakávaný prístup k takej zložitej problematike, akou je vedomie, lebo dokonca seba-uvedomovanie zvierat. Tým, samozrejme, nechceme tvrdiť, že zvieratá majú vedomie alebo osobnosť ako ľudia.

Pri nich ide len o nevyhnutné formy, ktoré však nesporne existujú a prejavujú sa práve „menami”.Zviera, ktoré má svoje „pachové či zvukové meno”, ho musí poznať, lebo práve ním sa odlišuje od ostatných jedincov a iba naň reaguje. „Meno” je súčasťou jeho (zvieracej) osobnosti. Rozlišuje teda medzi Ja a Nie-ja.

Viditeľne sa to prejavuje pri vtákoch, ked sa jedincom iného druhu vysmievajú, alebo ich napodobujú. Napodobovanie znamená, že preberajú produkciu iného jedinca ako vlastnú, čo by bolo nemožné bez istého uvedomovania si vlastnej existencie. To isté sa vzťahuje aj na poznávanie vlastného tieňa.

Navyše sa množia pozorovania, že na menovité zavolanie, nech je volajúcim jedinec toho istého druhu alebo človek, reaguje len nositeľ volaného mena. Zviera teda pozná svoje meno, svoje telo, svoj tieň a svoje miesto vo vlastnom prostredí, pozná svoje vlastné Ja.

Mnohí obyvatelia San Francisco de Paula si tento príbeh dosiaľ pamätajú… Leto vo Finca Vigia, neďaleko Havany, sa vždy začína ináč a v rôznom období.

Ale ked sa začne, všetko sa ponorí do stáleho, dobiedzavo vlhkého pekla. Vedomie opantáva jediná myšlienka: keby už radšej nadišli cyklóny, ročné obdobie od novembra, ktoré možno nazvať jeseňou.

Ale keby nebolo na ostrove pobrežných bríz, nevedno, či by sa odohrala alebo neodohrala udalosť, o ktorej bude ďalej reč. Inak by sa totiž Ernest Hemingway, spisovateľ, rybár a poľovník nepresťahoval na Kubu a nekúpil by si Fincu Vigiu.
Toho dňa, keď sa začína náš príbeh, skončil spisovateľ prácu prv ako obvykle. Zrátal počet napísaných slov — 379. „To je málo! Iba o čosi viac ako polovica dennej normy!” uvažoval nasrdene.
— René! — zakričal Hemingway a až vtedy zacítil, ako veľmi mu vyschlo v hrdle. — René!
Ale mladík, ktorý bol vždy ochotný splniť aj najmenšie spisovateľovo želanie, sa nezjavil.
Hemingway si vsunul bosé nohy do vyšliapaných papúč a zamieril do kuchyne. Vzal si klas varenej kukurice a poterase zišiel do záhrady. Spoza rohu Veže, neveľkej štvorcovej dvojposchodovej stavby, vyšiel René.
— Papa…
— Viem! Viem, René. Kde si ho hľadal?
— Všade! Okolo domu, v blízkosti bungalowa i Veže. Ráno bo! v studni. Priniesol som mu čerstvé mäso, nalial som do nádoby mlieka. Pred hodinou som chcel odstrániť zvyšky, prehľadal som celú studňu, ale nikde nie je.
Mája, juhoamerického štrkáča doviezli do domu He-mingwayovcov synovia Pat a Gigi zo Santa Clary práve v roku, keď sa budovala Veža.

Za miesto pobytu mu určili studňu, či presnejšie, nádrž na dažďovú vodu, vybudovanú ešte v časoch, ked nebol v dome vodovod. Had si privykol a čoskoro, keď dosiahol dva metre, celkom neškodný pre ľudí, bol vynikajúcou hračkou.
— Uvažuj, chico, — povedal Hemingway, — kde je chladnejšie ako v studni?
René uprel oči do zeme, potom ich obrátil k oblohe a usmial sa:
— Predsa v chladničke.
— Ale tam nie je. Nemusíš ani hľadať, pred chvíľou som
si z nej bral kokosové mlieko.— Tak potom naozaj neviem.
— Nebude niekde na strome? Pozeral si?
— Nie, ale vari…
— Tam bude! Veľmi rád lezie. Treba ho hľadať na niektorom strome.
Neprešlo ani desať minút, ako René odišiel od svojho papa, a zvolal:
— Papa, tam je! Pozrite sa!
S príchodom noci vetrík trochu stíchol, čoraz ťažšie sa dýchalo. Hemingway sa šiel pred spánkom prejsť. Keď prišiel k mladému stromčeku rozkvitnutého manilského mangovníka, zhlboka sa nadýchol. No akýsi iný, ostrejší pach prehlušoval vôňu kvetov. Vedľa domu, smerom k voľnému priestranstvu šli autá s prívesmi; počul škrípanie na vyjazdenej ceste, poštrngávanie retazí o železné prúty klietok.

Hemingway odišiel od mangovníka a zacítil ostrý pach zvierat.
Ráno, ked mu priniesol René do pracovne raňajky, Hemingway povedal:
— Prišiel cirkus, chico. Podistým to bude Ringlin. Nevedno prečo nemá slony. Iba kone a zebry, psy, opice a levy. Tigre tiež nemá. Starý tučniak zomrel. Mrože nepriviezli.
— Kedy ste tam boli, Papa?
— Nikde som nebol. — Keď zbadal Hemingway na René-ho tvári údiv, vysvetlil: — Zistil som to podľa čuchu a sluchu. Zrejme sa im nedarí, keď predali slony…
— To nie je možné, Papa! Pôjdem sa ta pozrieť… Napoludnie sa v uliciach San Francisco de Paula zjavila
cirkusová skupina: traja klauni s koňom, zebrou, opicou v sprievode dvoch chlapíkov s bubnami. Klauni ohlasovali príchod cirkusu: „V sobotu je prvé predstavenie! Rýchle si kúpte lístky!

Zlatý klinec programu — núbijské levy v aréne!”
Podvečer prišiel majiteľ cirkusu Johny North Ringlin do La Vigie navštíviť svojho starého známeho a priniesol Hemingwayovi lístky do lóže. Johny rozprával, že zimu strávili na juhu USA. Nedarilo sa im, museli sa rozlúčiť so slonmi. Vzápätí sa im podarilo výhodne kúpiť štyri páry núbijských levov.
— Číslo s levmi je tiež vzrušujúce ä možno bude úspešnejšie ako svadobný tanec slonov… — vravel Johny.
V sobotu, v deň prvého predstavenia sa mister John zase zjavil v La Vigii. Hemingway už skončil prácu.
— Pomôžte, mister Hemingway! — povedal prosebným hlasom.
— Potrebujete záchranku?
— Tá už bola. Zajtra sa postaví na nohy. Ale dnes… Doteraz bol vždy zdravý a stále dobre vyzeral. Veď ste videli, mister Hemingway, nášho krotiteľa levov.
— Hovoríte, že zajtra bude v poriadku. Tak to nie je nič vážne.
— Nie. Ale s naším prvým predstavením je zle. Všetky lístky sú vypredané. Nemôžeme ho odvolať. A keby sme z programu vypustili číslo s levmi, diváci nám zapália cirkus. — Zavolajte políciu.
— Veď aj policajti si kúpili lístky na levy.
— Povedzte, že levy majú hnačku.
— Ale to bude koniec! Každý si pomyslí, že len čo si kúpi lístok, hneď v ten deň zlyhajú levom žalúdky.
— Predveďte dve časti programu a pred treťou prineste na nosidlách krotiteľa. Oznámite, že sa mu stala nehoda.
— Vidno, že nepoznáte divákov! Nepracovali ste v cirkuse.— Naozaj? A mne sa zdalo, že celý život…
— Určite nám podpália šapitó! — lamentoval John.
— Potom vám zostáva naozaj len jedno: vpustiť do manéže mňa, môj drahý.
Johnymu sa rozžiarila tvár, potom sa rýchlo rozlúčil a odišiel.
Popoludní prišiel za Hemingwayom René. Bol celý vystrašený.
— Papa, chlapci hovoria, že dnes vystúpite v cirkuse.
— Pravdaže! Čo si nevedel, že som od narodenia cirkusantom?
— Ale, Papa, na uliciach sú plagáty, na ktorých je napísané, že budete krotiť levy.

V manéži

— Čože?! — Hemingway odhodil noviny, zložil okuliare a bosými nohami skočil na rohožu. — Nežartuješ? Ach, ten gringo je kretén! Choď za Johnom, nech hneď príde.
Čoskoro sa vo dverách domu zjavil rozosmiaty mister Johny. Za ním stál René s plagátom.
— Vy ste sa zbláznili, John! Prečo je na plagáte moje meno?
— Veď ste mi povedali: „Potom vám, teda nám, ostáva naozaj len jedno: pustiť do manéže mňa,” — celkom pokojne, bez stopy výčitiek svedomia, povedal majiteľ cirkusu.
— Myslíte to vážne, mister Ringli? — Celkom vážne, mister Hemingway. Veď sám ste…
— A vy vôbec nerozumiete americkému humoru! Čo mám spraviť? Rozbiť vám hlavu, alebo poslať vás na psj -chiatriu? — rozčuľoval sa Hemingway.
— Čo sa stalo, Ernest? — spýtala sa začudovane jeho žena Mary.
— Mister Hemingway, preboha vás prosím. Som na kraji záhuby. Hrozí mi úplný bankrot. Pomôžte mi! Ste taký dobrák, prosím vás!
— Vezmite si moju dobrotu a choďte sám do manéže …
— Iné riešenie nemám. Zničíte ma… Ste predsa poľovník. Neraz ste sa už stretli s levmi a krotiteľ tiež hovorí, že ste jediný, kto ho dokáže nahradiť. — Majiteľ cirkusu ukázal očami na kožu obrovského leva, rozprestretú na dlážke. — To je iná vec! Ale levy, čo žijú v zajatí, už zdiveli…
— Môžete mi povedať, o čo tu vlastne ide? — pýtala sa opäť Mary.
— Tento chlapík oznámil občanom, že dnes vystupujem ako cvičiteľ levov. Namiesto chorého krotiteľa…
Mary sa vyľakala:
— Mister John, ale to je strašne nebezpečné! Môj muž by to nemohol…
— Čo si povedala? — prerušil ju Hemingway. — Že je to nebezpečné? A myslela si na mňa?
Hemingway sa odmlčal, tvár mu očervenela, ako vždy vo chvíľach vzrušenia, ľavé líce sa chvelo od nervozity. Bez slova vstal a odišiel do pracovne. Po chvíli sa vrátil a povedal:
— Môžete odísť, mister Johny, ale levice nesmiete vpustiť do klietky a levy musíte pred vystúpením poriadne nakŕmiť!
Mister John sa natešene usmial a ponáhľal sa zmiznúť, aby si to Hemingway náhodou nerozmyslel.
Hemingway sa s Reném vybral do Veže na druhé poschodie, kde sa dlho hrabali v debničkách, hľadali prášky a fľaše s masťami, čo si priviezol Hemingway z Afriky.
Hemingway nabral hrotom noža z neveľkej plechovice trochu hustej, ťahavej hmoty, natrel si ňou tvár i ruky a povedal:
— A teraz, René, poďme sa pozrieť na levy!
— Načo je tá masť, Papa?
— Aby levy tak nedráždil ľudský pach.
Do cirkusového šapitó prišiel Hemingway oblečený, ako sa obliekal počas afrického safari: v ľahkej blúze farby kaki, úzkych nohaviciach zasunutých v topánkach, vysokých až pod kolená.
Hemingway požiadal, aby ho zaviedli do maringotky, kde býva krotiteľ. S ním a s asistentmi potom zamieril ku klietkam s levmi.
— Zdravím vás! To som ja, váš priateľ, milé mačičky. Nevzrušujte sa! Som váš priateľ. Spokojne. Spokojne. Ticho! — prihováral sa Hemingway zvieratám.
Každé slovo preťahoval, vkladal do hlasu mäkký, láskavý prízvuk a zvieratá ho počúvli.
— Tam je ten najstarší! Volá sa Paša, — ukázal na obrovského leva asistent.
— Všimol som si. A títo dvaja mladší, to je Abu a Riad?
— Áno, sir.
— Ako ich rozoznám? To nie sú núbijské levy, ale skôr siamské dvojčatá…
— Ten, čo sa častejšie oháňa chvostom, je Abu.
— A čo ak prestane?
— Pre istotu natriem Riádovi prednú labu bielou farbou.
— Vy ste Edison, priateľ. Nože, Paša, vstaň a poď ku mne! Lev sotva zdvihol hlavu, pokrútil ňou a znova si ju položil na laby.
— To je iba teraz taký. Večer dobre spolupracuje, no potrebuje palicou na ústa. Inak nejde, nedostanete ho von!
— Pôjde aj bez palice. Vyberte niekoľko naj statnej ších strážcov a rozostavte ich, kde treba s vedrami.
— Vybavím!
— Teda Paša má ísť po klade prvý. Za ním Rad. Abu
skočí z klady priarrfb na podstavec?
— Presne tak.
— A ten štvrtý?
— Ten má veľmi nestálu povahu. Je zlý a zúrivý. Lepšie bude vystupovať bez neho. Najdôležitejšie je, že tí traja spolu už vystupovali. Program udržia.
— Dobre. Spolieham sa na vás.
— Pripravím pištole s uspávacími nábojmi.
— Tak teda, priateľ môj, do videnia večer!
Na obed Hemingway takmer nejedol. Potom sa pokúsil zdriemnuť si, ale sa mu to nepodarilo. Na piatu hodinu si zavolal Reného.
Vysvetlil mu, kedy môže do zvierat strieľať:
— Ale dávaj pozor, René, aby si zasiahol rovno do hlavy. Zvieratá neslobodno trápiť!
Do cirkusu sa odobral Hemingway pol hodinu pred začiatkom predstavenia. Keď sa lúčil s Mary, usmial sa:
— Myslela si, že nepôjdem a nedodržím slovo… ?
V cirkuse zašiel Hemingway s asistentom k Riádovej klietke.
Lev mal na pravej labe bielu škvrnu. Hemingway pristúpil celkom blízko ku klietke. Lev zreval, keď počul He-mingwayov láskavý hlas, ale vzápätí sa uspokojil. Počas prvej časti programu zostal Hemingway aj s asistentom pri klietkach.
122 Po prestávke upravili manéž a vniesli tam podstavce,disko nemal. Z puzdra na páse vybral veľkú pištoľ a vzápätí divákov ohlušil silný výstrel.
– Skoč, Abu! Skoč!
Lev skočil. Zaburácal potlesk. Hemingway sa obrátil tvárou k obecenstvu, no vtom pocítil, že priam skamenelo. Pudovo urobil krok bokom a v nasledujúcom okamihu na miesto, kde stál, sťažka dopadlo Abovo telo. Strážnici a asistent zdvihli pištole.
— Pokojne, Abu! Na miesto! Výborne. Si chlapík! Lev už sedel na podstavci.

Potom zaškrípali mreže a levy
zamierili do prechodu. Obecenstvo bolo nadšené, rozliehali sa hlasité výkriky. Hemingway sa ešte raz poklonil a opustil manéž.
Po predstavení sa u Hemingwaya pri slávnostne prestretom stole zišli jeho priatelia a pravdaže, aj šťastný mister John. Hemingway sa správal ako víťaz, všetci mu gratulovali k úspechu v manéži.

— Povedz, Ernesto, ako ti to len napadlo? Odpusť mi, ale človek musí byť šialenec, aby vošiel do manéže s levmi — dohováral mu starý priateľ doktor Colli.
— Všetky zvieratá, dokonca aj levy, dokážu oceniť dobrotu. Chápu, rovnako ako ľudia, nehu, potrebujú ju a odpovedajú na ňu. V tom spočíva celé tajomstvo.
— A bál si sa? — vypytovali sa ďalší.
— Levy by strach hneď vytušili, a to by bol môj koniec.
— A je pravda, že si nedovolil, aby vpustili do manéže levice?
— Áno, je.
— Prečo?
— Levice sú predsa ženského rodu! Kto môže uhádnuť, čo urobia v najbližšom okamihu? — Hemingway sa pozrel na Mary.
Tá zdvihla s úsmevom pohár a navrhla vypiť si na mužovo zdravie.

Najväčší a najťažší cicavec, ktorý vôbec žil na Zemi, je vráskavec ozrutný (Sibbaldus musculus), niekedy nazývaný aj „striebornou veľrybou”.

Hovorí sa mu tak pre žlté sfarbenie brušných častí tela, čo spôsobuje tenký film mikroskopických rias.
Poznáme tri zemepisné rasy tohto vráskavca žijúce v severnom Atlantiku a severnom Pacifiku (S. m. musculus), v moriach južnej pologule (S. m. intermedia) a v južných oblastiach Indického oceána a Antarktídy (S. m. brevicauda).

Pre každú dĺžku zvieraťa však existuje pomerne široké rozpätie hmotnostných hodnôt so zreteľom na veľké sezónne zmeny zásob podkožného tuku. Najťažšie vráskavce ozrutné možno uloviť v decembri a v prvej polovici januára. Najväčší presne zmeraný vráskavec ozrutný bol dlhý dvadsaťdeväť metrov.

Najpodivuhodnejšie cicavce

Bola to asi samica, ktorá 29. januára 1929 prenikla do Panamského prieplavu z Karibskej oblasti. Keď ju vyplašil ruch lodnej dopravy, doslova zapchala a zaplavila okolie prvého vzdúvadlá a museli ju usmrtiť guľometnou paľbou. Mŕtve telo potom remorkérmi odtiahli do dokov v Cristobale, kde sa ju bez úspechu pokúsili vyzdvihnúť z vody sedemdesiatpäťtonovými žeriavmi. Hmotnosť zvieraťa sa odhadovala až na stopäťdesiat ton.

Po márnych pokusoch mŕtveho vráskavca odtiahli na voľné more a ponechali svojmu osudu. O krátky čas ho príboj zasa vyhodil na pobrežie pri Nombre de Dios, takže ho museli ešte raz odtiahnuť na voľné more. Neskoršie ho bombardovali americké vojenské lietadlá; niektoré časti tela sa našli na pobreží pri Santa Isabel.

Tu sa potom našiel aj druhý a tretí krčný stavec, ktoré vášnivý anglický športový rybár a bádateľ Mitchell Hodges odovzdal do múzea v Londýne.Do najväčšej hĺbky sa potopil samec vorvaňa tuponosého (Physeter catodon), ktorý sa 14. októbra 1955 zachytil sánkou o telefónny kábel spájajúci Santa Elana v Ecuádore a Chirollos v Peru v hĺbke 1133 m. Vorvaň sa o kábel zachytil asi vtedy, ked pri dne hľadal svoju korisť — obrovské hlavonožce.

Vorvane sa však pravdepodobne potápajú aj do oveľa väčších hĺbok. Dr. Malcom Čiarke z Oceánografického ústavu vo Wormley sledoval 25. augusta 1969 v prieskumnom lietadle Durbanskej veľrybárskej spoločnosti čas, ktorý dva vorvane zostali ponorené. Jeden z nich zostal pod vodou 53 minút, druhý dokonca jednu hodinu a 52 minút.

O krátky čas oba tieto vorvane ulovila veľrybárska lod. V žalúdku jedného sa našli dva malé žraloky, ktoré vorvaň musel zožrať asi pred hodinou. Žraloky neskoršie identifikovali ako Scymnodonsp., ktoré žijú iba na morskom dne. Miesto, kde ich ulovili, je od pobrežia vzdialené 149 km a hĺbka dosiahnuteľného dna je v pásme 48 až 64 kilometrov asi 3100 metrov.
Najrýchlejšími vodnými cicavcami sú delfíny.

Delfín obyčajný (Delphinus delphia) dosiahne rýchlosť 56 až 59 km/h, ak sleduje loď a pritom využíva energiu plavidla rozrážajúceho vlny. Bez toho sa jeho rýchlosť znižuje na 37 až 46 km/h.
Bádatelia Johannesen a Harder odhadli rýchlosť kosatky dravej (Orcinus orca), ktorá sprevádzala ich loď, na 58 km/h. Kosatka krúžila asi 20 minút okolo lode, ktorá sa plavila rýchlosťou 38 km/h.

Iní pozorovatelia sa domnievajú, že tento silný morský dravec je schopný vyvinúť na krátku vzdialenosť pri prenasledovaní koristi rýchlosť až 64 kilometrov za | hodinu.
Medzi najmenšie žijúce cicavce iste patrí aj bielozúbka bie-lobruchá (Suncus etruscus), ktorá žije na severnom pobreží Stredozemného mora a vyskytuje sa smerom na juh až po Cape Province v južnej Afrike. Presné rozšírenie tohto zvieratka zatiaľ nepoznáme, lebo väčšina publikovaných informácií sa zakladá na štúdiu sovích vývržkov, v ktorých sa často nachádzajú lebky, srsť i drobné kosti týchto miniatúrnych cicavcov.
Telo dospelého jedinca bez chvosta meria len 36 až 52 mm, chvost 24 až 29 mm a hmotnosť sa pohybuje v rozpätí 1 1/2 až 2 1/2 g. Určitú predstavu o veľkosti tohto „minicicavca” si môžeme urobiť z toho, že je schopný preliezť aj „tunely” veľkých dážďoviek!
Jeho najväčším súperom je piskor malý (Sorex minutus), ktorého dvakrát zistili aj vo Fínsku; ináč žije v severných oblastiach Sovietskeho zväzu.Telo dospelého jedinca bez chvosta meria 35 až 55 mm, cnvost 21 až 32 mm a váži 1 1/2 až 4 g.
Ďalším vážnym súperom je severoamerický piskor krpatý (Microsorex hoyi), ktorého telo meria 58 až 78 mm, chvost 27,3 mm a hmotnosť sa pohybuje medzi 2,2 až 3,8 miligramu.

Najmenším európskym obojživelným cicavcom je dulovnica bielobruchá (Neomys fodiens), ktorá od hrotu rypáčika až po koreň chvostíka meria 72 až 96 mm, chvost meria 47 až 77 mm a váži 10 až 23 g.
Najväčším žijúcim pozemským cicavcom je slon africký (Loxodonta afrícana). Priemerný dospelý samec dosahuje výšku v lopatkách 3,22 m a váži 5,6 tony. Samica je oveľa menšia, v lopatkách dosahuje výšku len 2,62 m a váži asi 2,5 tony. Mnoho autorov uvádza hmotnosť samíc až štyri tony, ale súčasné výskumy toto tvrdenie nepotvrdzujú.Najväčším slonom africkým, ktorého presne zmerali, bol samec.

Zastrelil ho madarský poľovník J. Fenykoevi v Angole roku 1955. Zviera bolo v lopatkách vysoké 4 m a vážilo viac než 10 ton.Stopy tohto slona objavil Fenykoevi prvýkrát roku 1954 na svojej výprave za nosorožcami v neobývanej oblasti pri rieke Cuando. Hneď v nasledujúcom roku usporiadal špeciálnu poľovnícku expedíciu.

Koža „Fenykoeviho slona” vážila podľa záznamov viac než 1812 kg a na jej konzervovanie v poľných podmienkach sa spotrebovalo auto soli. Podľa slov šťastného lovca ani 23 domorodých nosičov nedokázalo kožu nadvihnúť. Na prepravu kože a kostí sa použil terénny nákladný automobil, ktorý na cestu cez prales k najbližšej železničnej zástavke potreboval celý týždeň.
Preparát „Fenykoeviho slona” je vystavený v Národnom múzeu vo Washingtone.
Najrýchlejším pozemským cicavcom na krátke vzdialenosti (asi do 500 m) je gepard štíhly (Acynonyxjubatus) s pravdepodobnou maximálnou rýchlosťou 96 až 100 km/h na primerane rovnom teréne.
Zo Schallerových skúseností z národného parku Serengeti vyplýva, že najčastejšou korisťou gepardov (asi 89 percent) je zebra Thomsonova (Gazelia thomsoni).

Tento kopytník je schopný vyvinúť maximálnu rýchlosť 80 km/h; treba však podotknúť, že 56 percent z ulovených zebier sú nedospelé jedince. Okrem toho Schaller zistil, že skoro v polovici prípadov sa útoky gepardov na zebry Thomsonove končia neúspechom.
V septembri roku 1937 známy lovec a chovateľ zveri K. C. Gandar Dover dopravil do Anglicka osem gepardov, aby vyskúšal ich pohybové schopnosti. Najrýchlejšia z nich bola samica Helena, ktorá na závodnej trati dlhej 300 metrov dosiahla priemernú rýchlosť 70 km/h. Pre porovnanie uvádzame, že najrýchlejší chrt dosiahol rýchlosť len 59 km/h.

Pri tréningu sa okrem toho zistilo, že gepard dohonil chrta, ktorý mal 18-metrový predstih, a pritom preteky vyhral.Plukovník Richard Meinertzhagen sa roku 1957 stretol v Keni s gepardom, ktorý ubehol vzdialenosť vyše 200 metrov rýchlosťou 82 km/h, keď ho na ceste prenasledovalo auto.

Najrýchlejším pozemským cicavcom na dlhé trate je vidlo-roh americký (Antilocapra amerícana) zo západných oblastí Spojených štátov amerických.V Oregone zmerali rýchlosť vidlorohov amerických vo viacerých prípadoch, lebo tieto zvieratá s obľubou občas „závodia” s automobilmi, ktoré prechádzajú v ich blízkosti.
10. októbra 1941 zmeral Don Robins rýchlosť štyroch sam-cov na trati dlhej 6 km v blízkosti Tudor Ranch.

Antilopy sa rozbehli s 200-metrovým predstihom a ked sa dostali do úrovne idúceho automobilu, bežali až 6 km rýchlosťou 56 km/h. Zrejme bežali úplne rekreačne, lebo na nich nebolo badať ani stopy po únave.Ďalšia malá skupiny vidlorohov sa „pretekala” s automobilom na ceste v blízkosti Rinconu (Nové Mexiko).

Zvieratá bežali rýchlosťou 48 km/h na trati dlhej 11 km. Vidlorohy vyvinú maximálnu rýchlosť len vtedy, ked sú na to donútené.
„14. septembra 1939 som sa priblížil k veľkej čriede vidlorohov na vyschnutom dne Španielskeho jazera v Oregone,” napísal A. S. Einarsen. „Dno jazera bolo tvrdé ako kameň. Bol jasný, svieži deň, ideálne podmienky na vyprovokovanie pretekárskeho inštinktu’ vidlorohov. Ked sme prechádzali pozdĺž jazera, mali sme na to veľa príležitostí. Miestami sa malé skupiny antilop pretekali súbežne s autom.

Potom sme dohonili skupinu piatich zvierat, ktorú viedol impozantný samec. Hnali sme ho k brehu čoraz dalej od miesta, kde sa pôvodne pásol. Pritom sme udržiavali priamy smer jazdy. Ked sme sa k nemu priblížili sprava, viedol asi o 15 m, a preto zamestnanec výskumného pracoviska poľnohospodárskej školy v Ore-gone Meyers zvýšil rýchlosť nášho auta tak, aby sme ho dohonili. Dean Schoenfeld z toho istého pracoviska sledoval tachometer a ja som fotografoval bežiace zvieratá.Vedúci samec bol teraz od nás vzdialený len asi 7 m a bežal rýchlosťou 80 km/h.

Postupne začal beh zrýchľovať, takže dosiahol priamo úžasný výkon, pričom jeho pohyb veľmi pripomínal chrta. Potom asi v štyridsaťstupňovom uhle odbočil smerom k nám, predbehol auto a znovu sa objavil na našej ľavej strane. Bol v takej kondícii, že nám skrížil cestu 98-kilo-metrovou rýchlosťou. Potom spomalil, odbehol asi 200 m nabok a zastavil sa. Hodil hlavou a jeho nádherná sileuta akoby vyjadrovala potešenie z našej porážky. Nijaký šprintér by po svojom víťazstve nedokázal zaujať lepší postoj.”
Ak bol tachometer auta dobre nastavený, musel tento vidlo-roh bežať rýchlosťou asi 100 km/h v okamihu, ked skrížil dráhu auta. To znamená, že by smelo mohol súperiť s gepardmi o titul „najrýchlejšieho cicavca sveta”.
Pri iných jedincoch tohto druhu sa ešte zistila rýchlosť 67 km/h na trati dlhej 1,6 km a 88 km/h na 800 m trati.
Počas tretej ázijskej expedície, ktorú v rokoch 1922 až 1923 usporiadalo Americké prírodovedné múzeum, zistil vedúci výpravy dr. Roy Chapman Andrews, že črieda antilop (Procap-ra gutturosa) bola schopná niekoľkokrát skrížiť cestu autu, ktoré išlo rýchlosťou 64 km/h po púšti Gobi.

Ich rýchlosť odhadol na „85 alebo dokonca i 96 km/h”.
Pri dalšej príležitosti sledoval dr. Andrews skupinu týchto antilop pri rýchlosti 96 km/h na trati dlhej asi 3 km. Preteky skončila prederavená pneumatika.Antilopa skákavá (Antidorcas marsupialis) a zebry Thomso-nove (Gazelia thomsoni) z otvorených planín Afriky, ako aj antilopa jeleňovitá (Antilope cervicapra) z planín západného Pakistanu a Indie sú tiež výnimočne rýchle zvieratá, ktoré na krátke vzdialenosti dosahujú rýchlosť 80 km/h.

Ich bežná rýchlosť sa pohybuje okolo 48 km/h.
Najpomalším cicavcom je leňoch trojprstý (Bradypus tri-dactylus) z tropickej Afriky, ktorý sa po zemi pohybuje rýchlosťou 1,8 až 2,4 m za minútu (0,11 až 0,16 km/h). V konároch stromov však dosahuje rýchlosť až 36,5 m/min, čo zodpovedá rýchlosti 2,25 km/h.

Súčasná poľovnícka prax nám dáva veľa odpovedí na elementárne zákony o živote jednotlivých druhov poľovnej zveri.

Zostáva nám však ešte veľa dlžná v poznaní medzidruhových vzťahov, ktorým sme sa v poľovníctve dosiaľ len málo venovali, a ktorým budeme musieť dať v budúcnosti viac priestoru, ak chceme byť dobrými hospodármi v ekologicky vyváženej krajine. Populácia každého druhu poľovnej zveri rastie, odumiera a diferencuje sa podobne ako organizmus.

Tak ako jednotlivec, aj celá populácia čelí odporu prostredia. Do boja o existenciu príroda vyzbrojila populáciu tak ako aj jednotlivca troma hlavnými atribútmi: rozmnožovaním, umieraním a vekovým zložením jednotlivcov populácie.

V laboratóriách aj v umelých chovoch je pomerne jednoduché usmerňovať život zvierat, pretože môžeme vylúčiť všetky „rušivé” vplyvy, ktoré sú však nevyhnutné v zdravej koexistencii vyvážených prírodných populácií. Napríklad vo veľkochovoch ošípaných alebo hovädzieho dobytka sa všetkými možnými spôsobmi usilujeme vylúčiť akékoľvek medzidruhové a medzipopulač-né vzťahy, ktoré by mali brzdiaci vplyv na chov.

Túto situáciu však nemožno dosiahnuť vo voľnej prírode a nebolo by to ani žiadúce. Vo voľnej prírode musí existovať určitá ekologická klenba a vzájomné vzťahy medzi populáciami poľovnej zveri, ktoré dávajú v konečnom dôsledku väčšiu šancu na prežitie viacerých druhov, bez toho, aby jeden z nich vyhynul, alebo aby si zničil svoje životné prostredie, od ktorého existenčne závisia.

V ekológii veľmi dobre poznáme dosah medzipopulačných vzťahov, aby sa zachovala prírodná rovnováha. Na ich teoretické rozpracovanie a ich uvedenie do praktického poľovníckeho života by bol potrebný širší výskum. Tieto biologické projekty poľovného hospodárstva však bude treba doriešiť nielen v záujme 74 úspešného chovu poľovnej zveri, ale aj v záujme stvárňovania vyvážených prírodných celkov, v ktorých bude žiť človek roku 2000.

Neutralizmus je taký vzťah, keď sa populácie oboch druhov v podstate navzájom neovplyvňujú. Teda ne-škodia si a ani nemajú zo seba úžitok. Príkladom toho môže byť vzťah populácie bažantov a jarabíc. O konkurencii spôsobovanej vzájomným brzdením, označenej v tabuľke symbolmi-, kde sa oba druhy vzájomne
obmedzujú, vieme zo života populácií poľovnej zveri veľmi málo, aj keď tento druh konkurencie je veľmi rozšírený medzi kopytníkmi trópov a bežne sa s ňou stretávame aj pri iných živočíšnych druhoch.

Nám poľovníkom je v biológii poľovnej zveri známejšia konkurencia pri využívaní zdrojov, keď populácie využívajú tie isté zdroje. Je to stav, ked sa obe populácie tak premnožili, že im nestačia spoločné prírodné zdroje. S týmto typom konkurencie sa stretávame napríklad vo vzťahu medzi populáciami králika a zajaca, kde si oba druhy konkurujú pri pastve.

Podobne ako pri konkurencii, spôsobovanej vzájomným brzdením, vieme toho veľmi málo v poľovníckej praxi aj o amenzalizme, me-dzipopulačnom vzťahu, kde jednu populáciu obmedzuje populácia iného druhu, ktorý však nemá z obmedzovania adekvátnej populácie nijaký úžitok, ale ani škodu.

Zvieratá medzi sebou

V poľovníckej praxi sa stretávame s amenzalizmom vo vzťahu väčšiny šeliem k populácii malých hmyzožra-vých piskorov, podobajúcim sa myšiam. Šelmy často zabíjajú piskoty namiesto myší, ale len čo sa presvedčia o ich odpudzujúcom pachu, nechávajú ich ležať bez povšimnutia. Teda populáciu piskora obmedzujú, ale to neprináša prospech populáciám šeliem. S parazitiz-mom sa stretávame v poľovníctve v najrozmanitejších podobách, ktoré opisujú všetky naše dostupné príručky. V tomto vzťahu žije jedna populácia (parazit) na úkor druhej (hostiteľ). Pri parazitizme vývojové najprogresívnejšie formy neusmrcujú svojho hostiteľa, aj ked vážne oslabujú jeho vitalitu. Takto oslabený hostiteľ sa často stáva korisťou dravca.

V mnohých prípadoch v dravcovi prebiehajú aj dalšie vývojové štádiá parazita. Podobné symboly ako parazitizmus {+ —) má aj medzipopulačný vzťah dravca a koristi, ktorý označujeme ako predácia (odvodená od latinského slova prendo, čo znamená chytiť alebo uchvátiť).

Tento vzťah sa človek v minulosti usiloval z prírody vylúčiť, ak sa týkal „úžitkovej” poľovnej zveri. Moderné výskumy však ukázali, že v prírode je nevyhnutný nielen pre dravca, ale aj pre prosperovanie koristi a je hybnou silou vo vývoji živočíšnych druhov a celých spoločenstiev eko-systému. Komenzalizmus je taký vzťah medzi populáciami, pri ktorom má jedna populácia zo spolužitia prospech, ale druhá populácia nemá z takéhoto medzi-populačného vzťahu ani škodu, ani úžitok.

Ako príklad nám môže slúžiť vzťah diviaka a líšky, s ktorým sa môžeme stretnúť najmä v horských revíroch. Každý skúsený poľovník si iste všimol, že stopy diviaka a líšky na snehu majú často jeden smer a že líška sa doslova zavesí diviakovi na päty. Využíva prešliapané cesty a často požiera aj diviačí trus, ktorý je energeticky hodnotný.

Diviak pri vyvracaní pňov nachádza larvy hmyzu a požiera aj spráchnivené hnijúce pne, bohaté na podhubie a hnilobné baktérie, vyvolávajúce rozklad dreva. V týchto teplých pňoch si často budujú svoje nedobytné hrady lesné myši ryšavky. Ked sa diviak zaprie do pňa, rozryje ich brlôžky.

Ryšavku však neuloví, lebo táto bystrá lesná myška mu unikne. Do rozváľa-ného pňa sa už ryšavka nevráti, ale si hľadá provizórny úkryt, a preto sa môže ľahšie stať korisťou líšky. Diviakovi však neprináša tento medzipopulačný kontakt ani škodu, ani úžitok. Protokooperácia prináša obom populáciám pri spolužití prospech, ale nie je pre ich existenciu nevyhnutný.

Existuje vo vzťahu vormely a líšky na Ukrajine, v Severnej Amerike vo vzťahu šakala a jazveca amerického. Lasicovitá šelma vormela a líška môžu byť osobitne. Ked však lovia spolu, prináša to obom druhom úžitok. Vormela, podobná tchorovi, loví sysle v dierach a vyháňa ich na povrch, kde na ne už čaká líška.

Loviaca líška na povrchu ich pri love zasa vháňa späť do dier, kde loví vormela, z čoho majú oba druhy pri love prospech. Severoamerický jazvec a šakal lovia tým istým spôsobom ako vormela a líška zasa svište na prériách. Mutualizmus je spolužitie, pri ktorom je vzájomný vzťah obom populáciám prospešný, ale na rozdiel od protokooperácie jedna populácia nemôže žiť bez druhej.

Aj keď sa tento vzťah nevyskytuje v našej prírode medzi dvoma druhmi poľovnej zveri, je životne dôležitý pre niektoré druhy našej zveri s mu-tualistickými jednobunkovými organizmami prvokmi, ktoré v žalúdku zvierat rozkladajú rastlinnú buničinu na jednoduchšie stráviteľné cukry. Symbiotické prvoky, ako označujeme tieto jednobunkové organizmy, nemôžu žiť nikde inde iba v tráviacom aparáte prežúvavcov, a sú na ne viazané celou svojou existenciou.

Jeleň, zubor, srnec a iné zasa nemôžu žiť bez týchto symbiotických prvokov, lebo iba pomocou nich môže v ich tráviacom aparáte prebiehať chemický rozklad buničiny na stráviteľné látky.
Z uvedených príkladov medzipopulačných vzťahov živočíchov vidíme, že aj v živote poľovnej zveri majú veľký význam pri vytváraní prírodnej rovnováhy medzi zvieratami a ich prostredím. Žiaľ, v poľovníckej praxi vieme ešte málo na to, aby sme mohli s nimi rátať a aj takto ovplyvňovať racionálne hospodárenie s poľovnou zverou v jej prírodnom prostredí.

Ešte pri senách, dlhý čas pred slnovratom, udreli také horúčavy, že vtáky na vrcholoch stromov otvárali zobáky doširoka, akoby chceli spustiť fortissimo, ale mlčali, lapajúc dych.

Do spevu nebolo ani žlnám, hoci sú to dcéry horúceho leta a cez poludnie celá krajina hlboko mlčala. Iba svrček sa sem-tam preriekol, i keď si svoj hlavný recitál nechával na noc.
Ani rieke nebolo ľahko. Na stojatých vodách, ktorých teplota vystúpila na dvadsaťsedem stupňov (akoby aj nie, ked vzduch sa prehrieval na tridsaťpäť ako niekde na Cypre), znehybnel i drobučký hmyz, a ryby plávali k hladine a lapali kyslík, ktorého začalo byť v hlbinách nedostatok.

V riečnom toku bolo chladnejšie, lenže kvalita vlhkosti sa nevyrovnala tej jazernej. Hoci na hornom toku bola vybudovaná čistiaca stanica, na prúde sa to veľmi neprejavilo, zrejme nefungovala tak, ako sa od nej pôvodne očakávalo, takže šupi-natce sa dusili aj za chladnejšieho počasia.
Riečisko bolo zregulované dávno a správa povodia sa o stav regulácie dobre starala. Lenže na jednom mieste víchrica zvalila topoľ, pýchu brehu, tak nešťastne, že vrchol koruny zasiahol tok.

Vznikla prekážka, za ktorou vír vyhĺbil jamu. Sem sa hneď nasťahovalo rybie osadenstvo, ale najmä vypasený kapor, dosahujúci veľkosť odrasteného prasaťa. Vedel o ňom hocktorý rybár, od zvedavých chlapcov po starých prefíkaných majstrov tohto športu, lenže nič im to nepomohlo. Velikán po mnohých skúsenostiach rozoznal, že v noci má prúd od ľudí pokoj a podľa toho si zariadil spôsob života.

Cez deň, od rána do večera, spal na dne riečiska pod korunou ponoreného topoľa a z úkrytu vychádzal iba za večerného šera, výnimočne aj vtedy, keď bolo zamračené a schyľovalo sa na dážď. A tak rybári potom, čo sa tu nadarmo pokúšali o šťastie a okrem toho si v topoľových konároch odtrhli hromadu háčikov — koruna pod vodou bola ovešaná udicami ako vianočný stromček ozdobami — prestali toto stanovište navštevovať.
Ale nie všetci.

Pravidelne sem chodieval pán Rabas a niekedy aj malý Jarko. Chlapci boli organizovaní v rybárskom doraste a smeli chytať na jednu udicu, a nie ako odrastení členovia na dve, takže vyhľadávali vo vode miesta, ktoré vyhovovali ich netrpezlivosti, teda také, kde sa pla-vák stále pohyboval, i keď šupinatce pod ním sotva dosahovali dlhšiu mieru než chlapská piaď.

Nedokázali loviť na ťažko, s nástrahou pri dne, kde sa mohla vyskytnúť väčšia ryba, ale trvalo to aj viac než hodinu, než niečo zabralo. Máloktorý chlap strpel chlacov vedľa seba, boli neposední, samopašní, čerili vodu a plašili tvorstvo pod hladinou. Len Ra-bas sa k nim správal zhovievavo, nekričal na nich a neodháňal ich od seba.

Preto ho aj v neprítomnosti volali pán Rabas, kým napríklad starý Onderka bol pre nich „Rapel” a mladý Porázek „Žralok”. Keďže ich koruna potopeného topoľa oberala o najlepšie udice, vyhýbali sa jej a Rabas mal od nich pokoj.
Jarko, najlepší žiak v triede, nemával veľa voľného času a pri topoli sa objavil len zriedkakedy.

Chlapec a ryba

Jediný z chlapcov chytal na ťažko. Rabas mu nechával zátočinu za konármi, chlapec si nastavil prút, pod posuvné olovko napichol na hrot háčika dve guľôčky cesta, opatrne nahodil, sadol si, ukazovákom ľavej ruky podobral vedenie vlasca a čakal. Bol premýšľavý a rád uvažoval. Najmä o rieke.

Slnko odparí oceán, chmáry zhustnú na oblaky, tie chytí vietor a ženie ich na pevninu. Oblaky sa zastavia až pri hradbe hôr, tam sa ochladia a zmení sa ich skupenstvo – a už je tu spŕška. Dážď sa znesie nad lesy a lúky, na stráne a do údolí, a smädné vrchoviská, rašeliniská, prameniska nenásytné pijú.

Vlahu nepotrebujú len pre seba, prebytky odvádzajú žriedlam, napájajú pramene. Prameň rozhojní bystrinu, bystrina riečku, potok rieku, a tá prinesie to posolstvo oceánu až sem, pod spadnutý topoľ.
— Nemala by byť tá voda slaná?

Aspoň trochu? — Výsledok svojho premýšľania Jarko potichu oznamuje susedovi, aby to rieka nepočula. Rabas zachytil chlapcove úvahy 3 ako po rozvinutej niti sa dostal na ch začiatok:
– Soľ sa nevyparuje, soľ sa odparuje, a chmára nemôže byť slaná.
– Pozrime sa, dobre vie rozmýšľať. Títo chlapci by mali mať vzdelanie, maturitu, či už stoja pri stroji, alebo sedia za písacím stolom.
– Čím by si chcel byť? — spýtal sa.
– Pri strojoch, ako vy, a dostať sa s nimi do sveta, do Egypta, do Iraku a do Indie.
– A chytať tam ryby, pravda?
– Jarko sa zarazil, akoby ho pristihli pri niečom nedovolenom, ale potom celkom otvorene povedal:
– A prečo nie? Hoci aj v Níle, v Eufrate, v Gange. A v mori.
– Už si si to prezeral na mape?
– Nijaká odpoveď je tiež odpoveď. Rabasovi prišlo na um, ako v cudzine neraz preklínal osud, že mu neposkytol školy, že sa musel v detstve uspokojiť s jednotriedkou, a to ešte ani nie s celou.

Zrazu sa chlapcovi udica zohla akoby sa ukláňala toku, a on ju chytil a začal navíjať. Rabas vyskočil, aby mu pomohol, ale hneď si uvedomil, že sa tým dotkne chlapcovej pýchy. Preto sa postavil obďaleč a pasívne sledoval zápas ryby s človiečikom. Až keď šnúra privádzala rybu k brehu, chytil podberák a rybu pod hladinou podchytil.

Bol to šupináč s tmavým, trochu modrastým chrbtom- jalec tmavý, príbuzný jalca hlavatého, dobrých tristo, tristopäťdesiat gramov ťažký, parádny kúsok na tanier. Jarko bol od šťastia celý bez seba a hneď nahodil znovu. Opäť zavládlo ticho. Rabas sedel kúsok nad vyvráteným stromom.

Nemohlo sa povedať, že by v zátočine prepustil chlapcovi výhodnejšie miesto. Sám sedel na oveľa lepšom stanovišti. Breh bol na tomto mieste prekopaný, prerušený priekopou, vyúsťoval tam prítok. Rieka na dĺžke dvoch kilometrov susedila s mokrinou, rozľahlou, ale nie plytkou, miestami tam voda siahala chlapovi po pás.

Zarastala ju dvojmetrová šašina, trsť, pálky, steblovky, ježohlavy, šachor, škripi-ny a ktovie, ako sa všetky tie trávy volajú. Bola to divá džungľa plná čudných tajomstiev. Našlo si v nej domov množstvo bahniakov, bro-divcov, chriašteľov, kolibiarikov, svr-čiakov i bažantov, ale už sa odtiaľ neozývali spevy a popevky, vyznania lásky, ale premnohé pípanie, kvokanie, tíšenie a vábenie, ozvy materstva, lebo leto je časom mladosti, nástupu nových rodín.

Mokraď bola spojená s riekou zmienenou priekopou, takže veľké vody po záplavách mohli odtekať. Táto spojnica bola poriadne hlboká, kto sa tam pošmykol, ocitol sa v nečakanom kúpeli po prsia a poriadne sa vykúpal, a vodné tvory aj ryby mohli tadiaľ prechádzať sem i tam. A práve tu, pri ústí priekopy Rabas zvykol striehnuť, lebo čistejšia voda z mokrade, vtekajúca do prúdu, rybám chutila lepšie než riečna a on tu už chytil nejeden kapitálny úlovok.

Deň už pokročil a o návnadu sa neobtrela ani najmenšia belička. Jar-kovi sa začalo driemať, zatvárali sa mu oči, svet videl ako v kaleidoskope, všetko malo dúhový nádych, ako to už býva na začiatku snov, a zahaľovalo sa do nadzemského flóru. Keď už skoro celkom zaspával, pocítil na sebe tieň: zamračilo sa. Začalo byť veľmi dusno. Potom sa od západu zablyslo a vzdialene zahrmelo, zrejme sa schyľovalo k búrke. Chcel zavolať na Rabasa: budeme sa baliť?

Ale nevyslovil ani hláska, lebo v tej chvíli sa tesne pod ním zdvihlo zo dna k hladine šupinaté teleso s mohutnou hlavou, nadýchlo sa suchého vzduchu a zasa kleslo späť do hlbiny, kde sa hneď stratilo. Legendárny kaprí obor!Chlapec nevedel, či sníva alebo bdie. Bezmocne sa pozrel na svoj prútik pripravený na zaseknutie.

Ale veľryba, o ktorej počul a na ktorú sa ako na korisť neodvážil ani pomyslieť, sa neulakomila na jeho návnadu, na pochúťkové cesto od mamičky, jej stačil hit obyčajného pozemského vzduchu. A možno nezamýšľala nič iné iba sa ukázať ľudskému tvorčekovi, ktorý sa opovážil s ňou stretnúť: tu ma máš, človiečik, som ten a ten kapor, aby si konečne vedel, s kým máš tú česť. Ešte sa nespamätal z jedného prekvapenia a”už nasledovalo druhé, väčšie.

Udica začala signalizovať, že má návštevu. Hned k nej priskočil, chytil rukoväť a prudko zasekol. Lenže celkom naprázdno. Rýchlo navíjal. Z vody sa vynoril prázdny háčik. Nástraha bola preč. No toto! Obluda sa mu prišla nielen ukázať, tu som, ale ešte si z neho urobila aj blázna, pohŕdavo sa obtre-la chvostom o šnúru a odplávala pod topoľ. Jarko stál na brehu ako bez duše a nad svojou bezmocnosťou sa skoro rozplakal. Ale na to mu už veľa času nezostalo; zhora zaburácalo silnejšie, čo nevidieť začne búrka.
— Jarko, zberaj sa, — zakričal Ra-bas a rýchlo balil udice. Potom si sadol na bycikel, Jarka vzal pred seba a rýchlo uháňal domov. Videl, že malému nie je dobre.

— Neboj sa, prídeme ešte pred lejakom, — tíšil ho ani netušiac, že príčina je celkom iná. Uháňali len sa tak prášilo, pretekali sa s minútami, a ked prvé kvapky spadli na vozovku, vchádzali už medzi domy, unikli len o chlp.
Jarko sa nemohol dočkať budúceho rána, vidina ho trápila aj v sne, snívalo sa mu o šupinatých netvoroch s vyvalenými očami a širokánskou papuľou. Nečakal na Rabasov bicykel a šiel už prvým ranným autobusom.

Dobehol k rieke, ale udicu už nerozbalil. Po hladine plával neuveriteľný sprievod. Šupinatce akoby opustili úkryty pod brehom a začali demonštráciu. Demonštrovali však čudným spôsobom, nedvíhali k oblohe hlavy, ale ukazovali biele bruchá. Jarko sa obrátil a utekal späť rovno do domčeka svojho staršieho priateľa.
— Pás Rabas, rýchlo, rieka je plná rýb, zomierajú! — Rybár nemeškal, vytiahol bicykel a ponáhľali sa k mostu. Naskytol sa im zdrvujúci pohľad. Niektoré zo šupinatcov ešte žili a v kŕčoch sa zvíjali na povrchu toku. So stiahnutým hrdlom sa Ra-bas pozrel proti prúdu, smerom k mestu, a vydal zo seba: ktorý pirát! Na viac nemal síl, v srdci mal hrôzu.
— Čo budeme robiť, čo budeme robiť, — desil sa Jarko a pozeral sa na starého, zvykol si, že ten si vie poradiť v každej situácii.
— Nič nemôžeme robiť, je po všetkom, rieka je zničená a spamätá sa až po budúcej povodni.
Leto bolo búrlivé a po necelých dvoch týždňoch sa na horách strhla prietrž mračien. Voda v rieke vystúpila z brehov a až po troch dňoch sa vrátila do pôvodného koryta.

Rabas vzal Jarka a šli sa pozrieť, čo je tam nové. Prišli až po spadnutý topoľ. Z konárov nad riečiskom padali na vodu drobné húseničky, chceli sa zakukliť, ale vybrali si zlé miesto: zakaždým sa objavila papuľka a spadnutú húseničku zhltla. Nejaké šupi-natce tá veľká voda prihnala, potešilo sa rybárske srdce. Potom obrátili pozornosť na mokrad a najmä na priekopu v brehu.
– Pán Rabas, pán Rabas, – vykríkol Jarko a ukazoval na jamu v priekope. Tesne pod hladinou si tam voľkal zázrak, obrovský kapor spod topoľa.
— Chcel nám oznámiť, že prežil kalamitu. Vidíš, chlapče, aj živočích vie byť múdry, tento náš chytrák vedel, kde sa má uhnúť pre otravou, do čistej vody z mokrade, — a o chvíľu dodal: — Zasa bude dobre.
Zasa bude dobre? spytoval sa sám seba chlapec: ale prečo sa potom kapor nevrátil späť do rieky? Bojí sa jej?

Je jarný deň ako z kalendára: slnko žiari, na oblohe ani mráčka, vôňa nespočetných kvetov stúpa z lúk a vzduch je taký priezračný, že sa zdá, akoby vzdialené Alpy boli na dosah.

Neďaleko starej lipy na pasienku krúžia vo vzduchu stá trúdov. Tu je tradičné miesto, kde sa samčeky včiel zo širokého okolia zhromažďujú. Schádzajú sa tu každý rok, lebo len tu môžu dokončiť svoj krátky život v opojnom tanci lásky.Ale zatiaľ ešte vyčkávajú…

V jednom z miestnych úľov zavládlo veľké vzrušenie. Panenská dedičná princezná opustila už pred siedmimi dňami svoju rodnú bunku. Ešte však nič nenaznačuje, že si už uvedomila svoje povinnosti k ostatným.

Pritom jej naozaj nič nechýbalo. Pestúnky ju bohato zásobovali zázračnou potravou, mixovanou špeciálne pre matky, ktorá je nielen užitočná zdraviu, ale zabezpečuje aj neuveriteľne dlhý vek; kým včela-robotnica žije štyri až päť týždňov, matka vydrží štyri až päť rokov.

Húf komorných sa neúnavne staral o toaletu korunnej princeznej, čistil ju, hladkal a maznal sa s ňou. A aj „robotný ľud” sa jej ponížene dotýkal tykadlami.Jedného dňa sa však nálada celkom zmení. Družina vábi mladučkú princeznú k letáku a vtedy sa stane jeden z veľkých zázrakov prírody: princezná ešte nikdy neletela, ale teraz bez dlhého váhania roztiahne krídla a vznesie sado vzduchu. A akoby samozrejme zamieri k starej lipe, vzdialenej dva kilometre, kde na ňu čakajú trúdy.

Dar lietať dostala už v kráľovskej kolíske takisto ako pachový mechanizmus, pomocou ktorého sa stretne s trúdmi. Sotva trúdy zacítia „osobnú vôňu” princeznej, letia k nej zo všetkých strán. Ale len tri alebo šesť z nich sa môže s ňou spáriť — a tým je ich životná úloha skončená.
Princezná so svojím sprievodom sa však bezstarostne vracia zo svadobného letu k národu, ktorý ju prijíma ako kráľovnú-matku.
V budúcich dňoch ešte niekoľkokrát zaletí k trúdom, toľkokrát, kým sa semenný váčok na jej zadočku celkom nenaplní. Potom zostane doma a celkom sa venuje svojej vlastnej úlohe: naklásť denne 1500 vajíčok a stať sa tak pramatkou státisícového spoločenstva.

Z oplodnených vajíčok sa vyliahnu robotnice, z neoplodnených zasa trúdy.
Človek sa vždy usiloval preskúmať život včely medonosnej, z ktorej pradávni včelári pred viac než 5000 rokmi vypestovali istý druh domáceho zvieraťa.

Človek stále kriticky skúmal to, o čom veril, že to vie — a dočkal sa niekoľkých prekvapení.Je to napríklad príslovečná usilovnosť, ktorá sa stala takmer fetišom včelárstva, lebo tak dlho, ako ľudia chovajú včelstva, tak dlho sa včely pokladajú za najusilovnejšie stvorenia vôbec. Ale dôkazy o tomto storočnom poznatku sa hrozivo zakolísali, keď pred niekoľkými rokmi istý bádateľ urobil overovaciu skúšku.
V pozorovacom úle, ktorého steny boli zo skla, si poznačil práve uliahnutú včelu farebnou bodkou a obrnil sa trpezlivosťou. Zaznamenal všetku činnosť malej bzučaiky od kolísky až po hrob.Potom prekvapenému svetu oznámil, že včely patria medzi najlenivejšie zvieratká.

Viac než dve tretiny pracovného dňa strávia v sladkej nečinnosti vnútri svojho úľa.
Sám objaviteľ bol svojím konštatovaním taký ohromený, že venoval štúdiu tejto lenivosti niekoľko rokov svojho života. A pozrime sa, urobil druhý, nanajvýš prekvapujúci objav: lenivé včely nie sú vôbec lenivé. Tisíce sú ich v pohotovosti, aby mohli okamžite zasiahnuť. Stáva sa to napríklad vtedy, keď prieskumníčka objaví obrovské kvetinové pole, ktoré treba čo najrýchlejšie „zozbe-rať”, alebo keď sa zlodeji, teda človek či zviera, chystajú vydrancovať zásoby medu a zahnať ich môže len hromadný útok rozzúrených obrancov.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako lenivosť, je teda prekvapujúco vyspelá organizačná forma včelieho štátu.
Včelí štát je monarchia s tromi kastami. Celkom hore je matka. Potom nasledujú trú-dy. Život trúdov je tak či onak krátky; uliah-nu sa len preto, aby sa raz spárili s budúcou matkou. Všetky ostatné, ktoré nesplnia túto úlohu svojho života a nezomrú smrťou lásky, stanú sa príživníkmi a ako neužitoční žráči sú zlikvidovaní.

Vraždenie trúdov je najkrutejšou povinnosťou robotníc. Robotnice ináč budujú plásty, strážia úľ a starajú sa oň, zásobujú zárodky potravou a vyhľadávajú pre svoj ľud nektár a bývanie.
Okrem toho majú ešte jednu vznešenú výsadu — riadia totiž dedičnú postupnosť monarchie; len z toho vajíčka, ktorému robotnice dodajú svoju zázračnú zmes — potravu s materskou kasičkou, sa môže vyliah-nuť budúca matka.
Včely žijú teda v štáte žien.

V Kráľovstve včiel

Všetky v ňom od seba závisia, nijaká nemôže existovať sama alebo stáť na vlastných nohách, ani kráľovná. Ale ani nijaká z nich sa nepokúša využiť závislosť iných vo svoj prospech. Naopak, každá miluje svoju blížnu ako seba samu a niekedy aj viac.O tom svedčí príklad. Včela Alfa modrá
— bádatelia ju tak nazvali podľa označenia
— opúšťa isté predpoludnie pozorovaný úľ pred všetkými ostatnými. Po dlhom období dažďov sa dnes prvýkrát ukázalo slnko. Práve včas, lebo úľu už hrozil hlad. Aj včela Alfa modrá je už veľmi hladná. Dnes musí bezpodmienečne nájsť nektár, veľa nektáru.
Bez cieľa letí za potravou — a asi po troch kilometroch nájde veľkú lúku s kvitnúcou ďatelinou.
Alfa modrá ďatelinu ešte nikdy nevidela.

Preto sa ťarbavo celé minúty dobýja do prvého kvetu. Konečne natrafí na sladkú šťavu, s pôžitkom ju vycicia, letí k ďalšiemu kvetu — a už tu sa ukáže, ako rýchlo sa včela učí; teraz nájde vytúžený nektár na prvýkrát.
Pekne pomaly si naplní medový váčok pred žalúdkom. Ten je síce sotva väčší ako špendlíková hlavička, ale Alfa modrá ho aj tak dokáže naplniť šťavou z viac než tisíc ďatelinových kvetov.
Po zbere letí priamou cestou domov, vyšplhá sa v úle na jeden kolmý plást a v polovici cesty zostane sedieť bez pohnutia. Okamžite ju obklopia hladné kolegyne a prosebné k nej otáčajú cuciaky.
Alfa modrá nespotrebovala z nazbieranej potravy nič pre seba. Na vlastný hlad myslí nakoniec. Ak môže byť včela niekedy šťastná, tak je to teraz, lebo vo svete včiel znamená dávať oveľa viac než brať. A tak sa Alfa modrá trochu prikrčí, vyvrhne všetok nektár z medového váčku a kŕmi ním hladujúce.
Keď už všetko rozdelí, spozoruje, že pre seba si nič nenechala. Teraz zasa sama prosebné vystrčí svoj cuciačik a hneď dostane milodar.
V tom je odveké tajomstvo všetkých hmyzích štátov; žalúdok nepatrí jedincom, ale spoločenstvu.
O veľkorysosti včiel sme sa dozvedeli až z jedného testu; vedci pri ňom nakŕmili šesť zberačiek nektáru roztokom cukru, do ktorého pridali neškodnú rádioaktívnu substanciu. Za 24 hodín dostalo kúsok „jedla” od týchto šiestich včiel už dvadsaťsedem-tisíc…
Zavedenie vzájomnej starostlivosti bolo jedným z predpokladov pre ustanovenie včelieho štátu, lebo nakoniec služobnice, ktoré sú potrebné vnútri úľa, nemajú čas, aby si okrem svojej práce ešte samy zaobstarávali potravu. Vďaka spoločnému žalúdku sa práca môže rozdeliť medzi štyridsaťtisíc až osemdesiattisíc obyvateliek úľa. Včely rozvinuli túto deľbu práce o mnoho miliónov rokov skôr než človek.
Pritom včely nie sú v nijakom smere jednostranné, ale naopak. Všetky začínajú ako upratovačky a môžu sa vypracovať až na kráľovské vyzvedačky. Na nijaké zo svojich povolaní včela nezabudne, a preto vo vyššom veku vie zastať každé miesto.
Napríklad pri stavbe plástov. Všeobecne je každá včela stavebnou robotníčkou medzi desiatym a dvadsiatym dňom svojho života. Architektúru včelieho úľa zaraďovali medzi veľké divy prírody už starí Egypťania.

Človek by na postavenie kolmého plásta s jeho presnými šesťuhlovými bunkami potreboval olovnicu a uhlomer. Včely používajú namiesto olovnice svoju hruď a uhly merajú tykadlami. Vosk ako stavebný materiál si vyrábajú samy v žľazách svojho zadočka. Po dokončení stavby voskové žľazy včelám veľmi zakrpatejú. Keby však úľ niečo zničilo.aj najstaršie robotnice zaktivizujú svoje voskové žľazy a začnú opäť stavať.
Fascinujúca je regulácia teploty plástov. Zárodky potrebujú teplotu 35 stupňov. Ak teplota klesne, včely sa ako na rozkaz sústredia v strede úľa a zavesia sa nad zárodkami v podobe hustých strapcov. Ak je aj napriek tomu v bunkách chladno, včely zapnú svoje „kachličky”. Rýchlym sťahovaním a uvoľňovaním hrudných svalov zahrievajú svoje telo.

Aj cez kruté zimy, pri mínus 30 stupňoch, udržiavajú v úli najmenej 20 stupňov tepla.Podstatne náročnejšou úlohou je úľ ochladiť. Ale aj toto majú včely premyslené. Tie, ktoré majú službu vonku, sústavne prinášajú v medovom váčku chladnú vodu. Túto vodu robotnice vnútri úľa prevezmú, rozo-tierajú ju po bunkách so včelím plodom a súčasne iné robotnice víria krídlami ako ventilátormi.

Tým sa urýchľuje vyparovanie vody a ochladzovanie buniek s plodom.
V živočíšnej ríši sú včely skutočnou senzáciou. Ich štát, stavby a zaopatrovací systém nemajú sebe rovných. A majú svoju reč.
Tento objav a dôkaz o ňom, uverejnený v mnohých vedeckých prácach, bol vyvrcholením životného diela dnes 91-ročného učenca profesora Karia von Frischeho, nositeľa Nobelovej ceny a geniálneho zakladateľa moderného včelárstva.
Včely sú hluché, a preto sa nemôžu dorozumievať hlasom ako my. Potrebujú iný vyjadrovací prostriedok a aj ho našli — je to tanec.
Ako dokazuje včela Alfa modrá, dorozumievajú sa výborne.

Po nakŕmení hladujúcich v úle začína uprostred na preplnenom pláste tancovať. Pritom zámerne stále naráža do ostatných družiek. Nadšenie tanečnice je také nákazlivé, že už po niekoľkých okamihoch tri či štyri včely začnú napodobovať tanečný pohyb.Tak to pokračuje celé minúty a čím tempe ramentnejšie prieskumnička tancuje, tým viac potravy možno na opísanom mieste získať.

Kolegyne môžu z tanca Alfy modrej čítať ako z mapy: prieskumnička tancuje smerom, kde je zdroj medu a presne odstupňované udáva vzdialenosť. Profesor Karí von Frisch vymeral, že ak za pätnásť sekúnd včela zatancuje deväť figúr, zdroj je vzdialený päťdesiat metrov, ak zatancuje len 2,2 figúry, zdroj je vzdialený päťtisíc metrov.

Alfa modrá teda svojim kolegyniam presne oznámila, ktorým smerom, v akej vzdialenosti a koľko možno zozberať. Keď to jej družky pochopia, ponáhľajú sa k letáku a v tomto prípade letia v uhle 35 stupňov k postaveniu slnka v ústrety opísanému poľu.Včely prijímajú ultrafialové slnečné lúče aj keď je zamračené a orientujú sa päťtisícimi plôškami svojich očí. Len veľmi husté oblaky, ktoré neprepúšťajú skoro nijaké ultrafialové žiarenie, donútia včely k pracovnej prestávke.

Podľa rovnakého prieskumného a orientačného systému funguje aj volebný boj včiel. Ich štáty sú síce monarchie, ale o najdôležitejšej otázke spoločenstva rozhodujú robotnice voľbami. Je to otázka sídla, ktorá je aktuálna každý rok na jar, keď starú matku začne vytláčať nová a keď sa s časťou svojho národa vyrojí.

Je to naozajstná revolúcia, ktorá vyženie starú matku do exilu. Príčinou boja je skutočnosť, že stará matka nestrpí v úle sokyňu a okrem toho priestor je preplnený mladými larvami.
Revolúcia sa začína vtedy, keď nové prin-cezničky dozrievajú v kolískach. Robotnice ich kŕmia svojou zázračnou zmesou a starú matku kŕmia čím ďalej, tým menej a okrem toho aj horšou potravou. Je síce štíhlejšia, môže lietať, ale aj znervóznie. Pokúša sa napadnúť kráľovské kolísky a zničiť vajíčka.

To sa jej však nikdy nepodarí, lebo robotnice vytvoria pred kráľovskými kolískami nepreniknuteľný val a konečne prinútia starú mat-ku-kráľovnú, aby opustila úľ rovnakým spôsobom, ako neskoršie donútia princeznú k svadobnému letu. Ostatne tento let absolvuje len tá, ktorá sa vyliahne prvá, lebo ona, ešte ako korunná princezná, zavraždí všetky svoje ostatné sestry ešte v kolíske.
Ale vráťme sa k starej matke. Tá síce musí opustiť domov, ale nezostáva sama.

Magickými vôňami, ktorými sú látky podobné hormónom, okúzli časť národa. Robotnice, ktoré sú jej oddané, ju prepravia k letáku a v hustom roji s ňou odletia.

Letia však len niekoľko sto metrov, lebo potom sa nevy-trénovaná mocnárka unavene posadí na konár a jej národu nezostáva nič iné, len vytvoriť okolo nej ochranný strapec z včelích tiel. Z tohto provizórneho obydlia vyletujú potom najskúsenejšie prieskumníčky všetkými smermi, aby pre národ bez strechy nad hlavou vyhľadali ubytovanie.
A tým sa začína volebný boj.
Keď totiž jedna prieskumnička nájde vhodné miesto, urýchlene sa vráti späť a chváli svoj objav pred družkami. Na strapci tiel, pritlačených k sebe, zvádzajú bojovníčky svojou tanečnou rečou veľkú „rečnícku bitku” za miesto, ktoré samy vybrali. A ani jedna z týchto dám nechce ustúpiť.
Každá si pred družkami robí neúnavne reklamu a získava stúpenkyne, aby po pre-hliadkovom lete takisto presadzovali príslušný objekt.
Tancujúce skupiny sú čoraz väčšie. Kandidátky v beznádejnej pozícii sa pomaly vzdávajú, ich stúpenkyne sa obracajú k iným volebným centrám a žiadajú si aj potrebné vysvetlenie. Zrazu sa väčšina rozhodne pre určité miesto. Teraz aj opozícia prijíma porážku a súhlasí s väčšinou.
Včelí strapec sa po celé dni trvajúcom volebnom boji rozpadne a národ letí do nového domova. Tam začína stará matka, ktorá je ešte stále plodná, opäť klásť vajíčka. Z roja sa vytvorí nový včelí štát a rušný kolobeh sa začína znovu…

Istého, pomerne chladného, ale nie práve nevľúdneho februárového rána som stretol v lese starého lovca. Susedia ho volali Tichý Tom.

V tej noci prvýkrát v mesiaci poriadne padal sneh. Ar-kansas je totiž pomerne teplá krajina, sneh sa tam len zriedkavo udrží dlhšie a teplomer obyčajne neklesne pod 6 ° Reaumura.

Obaja sme sa vybrali z rozličných táborísk, obaja sme šli po stopách jeleňa a tu v dubine sa stopy našich jeleňov spojili a niekoľkokrát rozlične prekrížili.
Došiel som na to miesto prvý a práve som sa v spleti stôp pokúšal určiť, ktorá je tá pravá. Jeleň, ktorého som až dosiaľ sledoval, bol zrejme silnejší a už som sa za ním plahočil tak dlho, že som sa skoro mohol spoľahnúť na to, že ho nájdem neďaleko odtiaľto. Bud sa bude pásť, alebo už odpočíva.
Ešte som sa skláňal nad jeho stopami, ked som za chrbtom začul tiché kroky. Pomaly a opatrne som sa obzrel, a hned som vedel, že je to práve Tichý Tom, jeden z najlepších lovcov z celého Arkansasu.

Puška mu visela na pleci pažbou dozadu, kráčal po snehu a nebolo ho skoro ani počuť. Vzhľadom na okolnosti, za akých sme sa stretli, vymenili sme si len nemý pozdrav. Bez slova sme len kývli jeden na druhého, a kedže Tom na prvý pohľad poznal, že moja stopa je lepšia, dal mi najavo, že sa po nej pustíme spolu. Obom nám totiž záležalo na mase, lebo jelenia koža teraz v zime za veľa nestojí, a jeden jeleň bohato vystačí pre nás oboch.
Tak sme sa bez rečí vydali za ním. Tom sa pustil po stope vedúcej doprava. Jediným pohľadom preletel pomerne malý priestor, kde sa jelene zrejme nadarmo pokúšali nájsť pod snehom sladké žalude, a potom po malej planinke vykročil k najbližšej riečke. Zdalo sa, že môj jeleň odbehol práve tam, kým ten menší sa držal skôr vpravo.

Tichý Tom

Pripojil som sa k Tomovi. Náš jeleň sa naozaj dostal až na breh malého močiara a odtiaľ odbočil do zelenej húštiny. Pravdepodobne si tam chcel oddýchnuť, lebo ked sme sa k nemu dostali na dostrel, pomaly a opatrne sa predieral pomedzi zasnežené konáriky a zdalo sa, že s nijakým nebezpečenstvom vôbec neráta.
Chcel som, samozrejme už aj zo zdvorilosti, prenechať svojmu starému druhoví prvý výstrel. Ale Tom lovil v týchto lesoch už príliš dlho na to, aby obetoval jedinú guľku alebo jedinú dávku prachu, ak to naozaj nemuselo byť.

Na jelenej koži mu tiež nezáležalo, tak len zamieril, aby bol pripravený na výstrel, keby som ja nezasiahol, a kývol na mňa, aby som vystrelil.
Jeleň nebol od nás ani sto krokov a ja som ho zasiahol prinízko, pod plece. Ale farbil silne, a keď aj rýchlo utekal, určite sme vedeli, že ho čoskoro neďaleko nájdeme.
— Tak, — povedal Tom pokojne, — to by sme mali. Vzali ste ho trochu nižšie, Miller, ale neubehne ani dvesto krokov. Zatiaľ si tam pri rieke rozložíme oheň. Starý Tom sa obrátil k rieke, ale ja som mal hneď plno námietok: bolo totiž celkom možné, že smrteľne ranený jeleň, aj keď sa po výstrele pobral do lesa, sa predsa len s poslednými silami dovlečie k rieke a po nej aj kus ďalej po prúde. Nie je predsa potrebné, aby sme sa za ním potom vliekli.

Dočasne sa môžeme utáboriť na tých miestach, kde jeleň uhynie. Suchej haluziny tu bolo všade dosť a obaja sme mali so sebou tomahavky.
Ale starček nechcel o tom ani počuť. Na chvíľu sa zastavil, pričom si pozorne prezeral okolité stromy, a nakoniec povedal, aby som len išiel za ním, že tu pozná vhodné táborisko, kde mi práve o ňom povie príbeh. Či jeleň leží tam, alebo o dvesto metrov vyššie, na tom predsa nezáleží.
Teraz som už nemohol nič namietať a Tom ma bezpečne doviedol na breh. Tam sme si mohli rozložiť oheň a hoci aj prenocovať; zdalo sa, že Tom v tomto lese pozná každý strom.
A poznal ho naozaj, lebo o chvíľu sme sa dostali na miesto chránené pred studeným vetrom, odhádzali sme sneh a pod ním sme našli hromadu suchárov.

Pritom mi Tom rozprával, ako lovieval v týchto končinách celé mesiace a ako vždy táboril na tomto mieste. Oheň sa čoskoro rozhorel, lebo z neďalekého práchnivého duba sme získali dosť suchého dreva. A ked už veselo blčal, živený ďalšími polenami, vydali sme sa hľadať postreleného jeleňa, aby sme ho priniesli k ohnisku.
Našli sme ho o chvíľu.

Odbehol len kúsok a tam, kde prvýkrát klesol, aj zahynul. O pár minút sme odrezali jelení predok a z neho sme vybrali len najlepšiu časť. Stehná a chrbát zostali v koži, takže sme ich ľahko pritiahli k ohňu.
Obaja sme od rána ešte nejedli, takže sme toho veľa nenahovorili, kým sa mäso nad ohňom neprepieklo. Potom sme si zasadli, každý s poriadnym kusom pečeného mäsa pred sebou, tesákom sme odkrajovali šťavnaté kúsky a starý Tom začal rozprávať.
— Viete, Miller, odtiaľ, kde ten jeleň uhynul, bolo k vode bližšie, aj dreva je tam dosť. Ale keď som v týchto končinách, nechcem táboriť inde, len práve tu.

A keď vám poviem prečo, iste to pochopíte.
— Tak mi to už rýchlo povedzte, — naliehal som nedočkavo. Veď títo starí chlapíci, čo žijú v lesoch už od mladosti, tu často prežili čudesné dobrodružstvá, ale prinútiť ich do rozprávania — to si vyžaduje námahu. Zvykli si na samotársky a celkom uzavretý život v lese a skoro sa odnaučili hovoriť.

Tých zriedkavých okamihov, keď raz za čas prerušia mlčanie, je veľmi málo, a preto ich treba rýchle využiť. A vtedy môžete nazrieť hlboko do toho podivuhodného života zálesákov, ktorí tu žijú odlúčení od sveta a patria len divočine.

Celé roky sa len s puškou a tesákom túlajú nekonečnými húštinami, bojujú s divými zvieratami a často s ešte divšími ľuďmi, pred búrkou a dažďom ich chráni len lístie alebo prístrešok z kôry a nakoniec ich čaká niekde pod stromom osamelý hrob, kde budú navždy snívať.
Od mladosti si zvykli na nebezpečenstvo, ale vnímajú len jeho pôvaby, strach pred ním nepoznajú. A preto sotva uniknú jednému, už sa pokojne obzerajú po novom, akoby ich život ani zdravie neboli nijako ohrozené a akoby im skoro každú chvíľu nehrozila strašná smrť, že osamote a zmrzačení zahynú niekde v pustatine.
Môj starček sedel zamyslený, šťavnatý kus diviny nabodnutý na prúte zastokol do zeme, na nôž napichoval žlté listy z miest, kde sa stopil sneh. Konečne si ľahol na prikrývku, zadíval sa do zasnežených korún starých dubov a začal:
— Predtým tu bolo oveľa viac zveri než teraz, Miller.

Vtedy jednotlivé stavania, obyčajne len drevené zruby, ležali ďaleko od seba, museli ste kráčať aj niekoľko dní, kým ste prišli od ohrady k ohrade. Jeleňov je tu síce stále dosť, a kým sa budem túlať po svete, tak mi možno postačia. Medvede sú však už preriedené a musíte dobre dlho hľadať, kým prídete na stopu niektorého z nich. A predsa si ešte celkom dobre spomínam, že som ich práve na týchto miestach raz na jeseň zastrelil sedemnásť.

Ale potom sem prikvitla tlupa Francúzov a tie ich prekliate psy vyčíňali tak dlho, kým som ich jedného po druhom nepochytal do vlčích pascí. Potom sem prišlo aj dosť vašich krajanov, tí nám tu vyrúbali staré duby, postavili z nich ohrady a po úbohej zveri strieľali brokmi. Veľa toho neulovili, ale narobili taký hurhaj, že zver sa stiahla. Najmä medvede neobľubujú harmatanec v susedstve.
— Keď ste ich tu vy sami za jedinú jeseň odstrelili sedemnásť, kde by sa tu ešte vzali?
— Čože ja, — povedal starý lovec, — ja som bol predsa ich najhorší nepriateľ a behalo ich tu vtedy toľko, že tých pár šeliem vtedy naozaj nikomu nechýbalo. Ale toto všetko teraz sem nepatrí. Veď dnes každé malé dieťa vie, že dnešný lov sa s vtedajším nedá, žiaľ, ani porovnať.

Tak vtedy, v tom najlepšom čase, keď ste naozaj ani hodinu nemohli ísť po lese a pritom nezačuť niektorého z tých čiernych mrmlošov šuchotať v kroví, ak vám nevbehol rovno do cesty, vtedy som sem raz prišiel a chcel som tu asi týždeň loviť. To som ešte býval v Cashrivere, tam, kde je teraz prievoz.

A odtiaľ až k Strongovej pošte na celých tých močariskách nebývala ani živá duša. Môžete si predstaviť, že to tu bolo trochu pusté, veď keď máte k najbližšiemu susedovi štyridsať míľ, na nejaký spoločenský život si ani nespomeniete. Len poštový kuriér prichádzal každé štyri týždne, jazdil okolo mňa do Batesvillu. Niekedy sa tu ukázali Indiáni, ktorí lovili najmä v Ozarských horách, ale dlho sa nezdržiavali. Nás bielych totiž nevideli príliš radi a dobre vedeli prečo.

Ale ja som sa tých chlapíkov nebál. Jediné nebezpečenstvo, ktoré mi od nich hrozilo, bolo v tom, že keď sem-tam našli v lese zavesený kus diviny, potajomky ho odniesli.
Táto dubina bola už vtedy najlepším loviskom v celých močariskách, a najmä keď bola veľká voda. Tá sem zahnala jelene aj medvede z nížin, hľadali tu potravu aj útočisko. Jelene som v tých časoch strieľal len vtedy, keď som nemal chlieb a potreboval som si zahryznúť niečo suché k medvedej slanine.

Človeče, Miller, môžete si to predstaviť, že som vôbec nepotreboval dlho sliediť, kým som sa dostal starému vypasenému medveďovi na stopu? Raz sa takýto mrmloš hrabal v žltom lístí práve pod týmto hrčatým stromom, čo ho odtiaľto vidno, aby si tam nazbieral opadané žalude. A ja som prichádzal od hrebeňa, čo sme tam dnes spolu
šli.
Bola už neskorá jeseň a počasie naozaj psie. Ráno padal odporný, studený dážď, napoly dážď, napoly sneh, na po-sliedku to bolo výborné, lebo lístie nešuchotalo, ale ináč na tom nebolo vôbec nič príjemné. Oziabali ma ruky, premá-čala sa mi huňa a ani som nevedel, ako mám niesť pušku, aby mi nezvlhla.

Ale keď som spozoroval medveďa, hneď mi bolo teplo. Srdce sa mi rozbúchalo ako kováčske kladivo. Musel som pár minút zostať stáť, aby som nabral dych a upokojil sa. Však to veru aj bol veľký a silný medveď a takú stopu som v týchto močariskách ešte nikdy nenašiel. Vyzeral výborne, mohol mať aj štyridsať galónov tuku. Samozrejme, dlho som sa nezdržiaval prezeraním, zamieril som a stlačil spúšť.
Vtedy som mal so sebou starého psa, volal som ho Pátrač, ešte dnes ho vidím ako pred sebou. Práve pod tým stromom, kde teraz leží ten váš, Miller, tam som zahrabal jeho kosti. Chudák, sotva vtedy krivkal, tak ho medvede doriadili. A na kožu by ste mu nemohli položiť ani prst, aby ste sa nedotkli čerstvej alebo zahojenej jazvy.

Na medvede bol trochu nešikovný a okrem toho mal priveľmi horúcu krv. To som mohol aj hodinu ležať za stromom a mieriť alebo sa hodinu plaziť za zverou a jemu ani na um neprišlo, aby vyskočil alebo sa aspoň pohol. Ale ked ste už raz vystrelili, to by ste skôr guľku privolali späť než jeho.
Po výstrele — a že som zasiahol, to pes dobre vedel — tiež hneď vyrazil, a kým sa ma stačil pán medveď spýtať na zdravie, už sa doň zahryzol a chcel ho strhnúť na zem. Túto hru si zahral už často, ale teraz sa mu to nepodarilo. Rana bola poriadna, ale zdalo sa, že medveď ju ani nepocítil, a schytil Pátrača za chrbát.

Vám, Miller, predsa nemusím vysvetľovať, ako sa taký medveď dokáže oháňať labami. Počul som, že aj vám nejaký strýčko z tohto rodu raz v Ozarských horách ukázal, čo vie. Iba raz sa medveď zahnal labou a ja som len skríkol, keď som videl, ako chudák Pátrač odletel ako kus handry. To som už mal síce zasa prach v hlavni, vyťahoval som z kapsy novú guľku a temer nevedomky som sa pri nabíjaní priblížil o niekoľko krokov k medveďovi. Ten však môj pohyb spozoroval a ušetril mi ďalšiu cestu. Sotva som stačil vytiahnuť nôž z pošvy, už sa aj na mňa hnal.
Čo sa dialo ďalej, to vám ani presne nepoviem. Viem len, že som zacítil prudkú bolesť, že som sa okolo seba divo oháňal nožom, že ma obrovská ťarcha zvalila na zem, a potom som stratil vedomie. Ani neviem, ako dlho som takto ležal. Keď som zasa prišiel k sebe a chcel som s hrôzou vyskočiť, nemohol som.

Nemohol som pohnúť ani ľavou rukou ani pravou nohou a videl som, že sú zlomené. Miller, vy ma predsa poznáte a iste mi veríte, že nemám práve slabé nervy. Ale všetko, čo som predtým zažil pri love na medvede, pri indiánskych prepadoch a nástrahách, všetky tie trampoty a trápenia, to všetko bolo hračkou proti tomu, ked som si vtedy prvýkrát uvedomil, v akej kaši som. Keď som si len pomyslel na tú strašnú smrť, ktorá mi hrozí tu v divočine, ďaleko od akejkoľvek ľudskej pomoci.

Možno som bol aj vysilený od straty krvi, lebo, ako som si to neskoršie uvedomil, celé telo som mal posiate ranami. A potom som stratil vedomie druhýkrát. Lenže teraz to už netrvalo tak dlho. Znovu som prišiel k sebe a s novým vedomím sa vo mne zasa prebudila chuť do života. Tá predsa človeka len tak ľahko neopúšťa.
Zo všetkého najviac ma trápil strašný smäd. A keďže som našťastie neležal ďaleko od rieky, rozhodol som sa, že sa tam doplazím. Potom sa možno už niečo nájde, ako sa z tejto strašnej situácie dostať. Najskôr som sa však obzrel po medveďovi. Vedel som, že som ho zasiahol, najskôr guľkou a potom nožom.

Nech je, ako chce, musel mať ešte dosť sily, aby sa odtiaľ odplazil. Napriek neznesiteľnej bolesti som sa trochu zdvihol na zdravú ľavú nohu, ale nikde som ho nevidel. Bol preč. Len chudák pes ležal asi dvadsať krokov odo mňa v korune vyvráteného stromu — mŕtvy. Od bezmocnej zlosti som zaťal zuby a začal som sa plaziť k rieke. Môžem vám povedať, že veľmi skoro som sa presvedčil, aký sa zo mňa stal mrzák.
So zlomenou pravou nohou a ľavou rukou a s roztrhaným plecom som sa len ako-tak dokázal pohnúť z miesta. A ked som sa preplazil čo i len o jediný palec dopredu, chcelo sa mi kričať od bolesti. Ale keďže som tu nechcel zahynúť, musel som sa dostať k rieke.
Pušku som vliekol. Je v tom vždy aspoň trochu útechy, keď máte starú kamarátku pri sebe. Predsa je to len posledná pomoc v núdzi, tomu som vždy veril. Po dvoch hodinách strašnej námahy, akú som neželal ani najhoršiemu nepriateľovi, som sa doplazil až na toto miesto — a napil som sa. Vidíte, a dnes tu spokojne táboríme pri ohni. Lenže vtedy ma tu znovu opustili sily a hodinu som ležal bez pohnutia na studenej zemi, až ma začalo oziabať.
Ako sa to so mnou asi skončí?

Zobral som posledné sily, a ak som sa ešte vôbec mohol pohnúť, prezrel som si pušku. Spomenul som si, že som ju už nestačil celkom nabiť. To sa vie, jednou rukou sa to už nedalo. Veď som sa pritom nemohol ani zdvihnúť. Akoby podvedome som siahol po noži, ale ten nebol ani za opaskom, pravdepodobne ležal niekde tam hore, kde na mňa zaútočil medveď. Aby som ho šiel hľadať, na to nebolo ani pomyslenia.

Tak som tu zostal ležať zmrzačený a bezbranný a zdalo sa, že už smrti ne-ujdem.
Medzitým sa zotmelo. Od nadľudskej námahy som bol vyčerpaný, bolesť ma trýznila do zbláznenia, a predsa som sa pokúšal, ako som len mohol, upraviť si na noc táborisko. Triasol som sa od zimy a len so strašnou námahou sa mi podarilo rozprestrieť si vlnenú huňu tak, aby som si mohol na ňu ľahnúť a súčasne sa prikryť.
Tak som strávil noc.

Nad ránom som dokonca aj zaspal, ale aké prebudenie ma čakalo!
Starček sa pri spomienke na toto strašné ráno ešte aj teraz celý schúlil a dobrú chvíľu mlčal, kým sa zasa odhodlal pokračovať.
— Cítil som sa ako odsúdený na smrť, — povedal potom ticho, — a aj najmenší pohyb mi spôsoboval strašnú bolesť. Ruky aj nohy mi opuchli a čoskoro som cítil, že sa nemôžem skoro ani pohnúť. Ale keby len to! Medzitým sa ochladilo a začalo mrznúť. Pod inovaťou zem stvrdla a veľké vločky snehu sa začali znášať medzi holými korunami stromov. Asi o hodinu začalo husto snežiť, skoro ako fujavica.
Spočiatku som si myslel, že udrela moja posledná hodina, a zdalo sa mi, že každá snehová vločka ma zadusí. Ale čoskoro sa ukázalo, že snehová pokrývka ma vlastne chráni pred zimou, pred zamrznutím. Zachrániť sa pred smrťou! Či som ešte smel dúfať, že príde nejaká záchrana? Či môj súčasný stav bol niečo iné než chvíľka, ked mi bolo ešte dopriate dýchať? Čože to bolo niečo iné než predlžovanie môjho trápenia?
Napoly v ťažkom spánku a napoly v trýznivom bdení prešiel ďalší deň aj ďalšia noc. Hlad som nepociťoval a smäd som si hasil vločkami, ktoré mi padali na tvár. Okolo poludnia som bol už asi na päť palcov pokrytý snehom. A znovu nastala noc, Miller, a ako sa čím ďalej, tým viac stmievalo, zdalo sa mi, že sa nemám rozlúčiť len so svetlom, ale aj so životom.

Potom som však dostal návštevu. Už od súmraku začali zavýjať vlky. Napodiv zvetrili naše bojisko až teraz. Medveď určite nemohol uhynúť ďaleko od miesta, kde ho zasiahla moja guľka.

O chvíľu som totiž začul, ako sa vlky asi dvesto krokov odo mňa zhromažďujú, najskôr dlho zavýjali, potom kňučali a ruvali sa ako psy o kosť. Tie najslabšie svorka odohnala a ony sa rozbehli v širokom okruhu okolo bojiska, prichádzali až blízko ku mne a konečne našli môjho psa.
Vyhladované beštie, a takými sú vlky vždy, sa vrhli na psa. Keď sa nasýtili, pustili sa k rieke, a to práve k miestu, kde som ležal.
Niektorý zo svorky ma pritom musel zvetriť, lebo tesne vedľa mňa zrazu zaškrípal sneh. Vietor sa totiž náhle obrátil a prezradil tej zbabelej svorke, že nablízku je človek.

Keďže sa práve nasýtili, stiahli sa do bezpečnej vzdialenosti. Ale vedel som, že sa vrátia.
Snežilo ešte celú noc, až ráno sa obloha vyjasnila a veľmi sa ochladilo. Uvedomil som si, že bez hrubej snehovej pokrývky, ktorá mi prikryla huňu, by som určite zamrzol.

Pravda, nemohol a nesmel som sa ani pohnúť. Čo sa so mnou teraz asi stane? Keby som mal pri sebe nôž, iste by som si toho dňa, keď ma premôže zúfalstvo, prerezal žily a skončil svoje trápenie. Ale ked nastal tretí večer, prestal som uvažovať aj o tom. Zľahostajnel som. Nezáležalo mi už na živote, zamračene som hľadel na krákajúce havrany, svojich posledných spoločníkov, čo tu cez deň hodovali na zvyškoch, ktoré tu nechali vlky, a teraz si hľadali miesto na prenocovanie na holých konároch nado mnou.
Bolo mi len čudné, že nie som hladný, a pritom som zhltol len pomerne málo snehu.

Len občas som ho trochu zhrabol pravou, zdravou rukou, a položil som si ho na horúce pery a na čelo a celé hodiny som presníval v akomsi polospánku, keď som si ani poriadne neuvedomoval svoju zúfalú situáciu. A z tohto polospánku ma prebudili vlky.
Ešte sa ani poriadne nezotmelo, keď som neďaleko začul znovu ich odporné zavýjanie. Teraz sa mi zdalo, že z medveďa nenechali toľko, aby sa im oplatilo ruvať o zvyšky. Celá svorka prichádzala bližšie a bližšie, určite ma zvetrila, ale už sa ma nebála. Pažravá, nenásytná banda sa tešila na novú korisť.
Zreteľne som počul za sebou ich blížiace sa ľahké kroky a zdalo sa mi, akoby som už cítil horúci dych jednej z týchto beštií priamo vo vlasoch. Chcel som sa obzrieť, ale nemohol som. Vlky sa predsa len ešte neodvážili dotknúť sa živého človeka a prvú časť noci len behali neďaleko v lese, možno sliedili po nejakej inej koristi.
Veď viete, Miller, keď sa vlky v noci nažerú, o polnoci sa zavýjaním zvolajú dohromady a potom spoločne odídu do úkrytov. Len keď sú hladné, potulujú sa vonku až do svitania.

Ale toho dňa, ked ma zvetrili, o inú korisť sa veľmi nestarali, a preto boli stále hladné. Viete si predstaviť, ako zavýjali. Ale svorka sa ešte stále neodvažovala napadnúť človeka. No odtiaľ sa ani nepohli a tie najsmelšie z nich sa občas po snehu priplazili až ku mne, pravdepodobne zakaždým s úmyslom, že teraz zaútočia. Lenže vždy ich odradilo vedomie. že predsa len majú do činenia práve s človekom.
– -ú tie beštie hocijako hladné a pažravé, predsa sú len príliš zbabelé.
Sústavné strašné rozčuľovanie a strach vyplývajúci z tej Sízmocnosti a okrem toho ešte telesné vysilenie, lebo zlomená noha a ruka mi skoro odumreli, ma nakoniec tak f\ čerpali, že som takmer omdlel. V tom polovedomí sa mi zrazu zdalo, že som začul výstrel, ale už som nemal silu, aby som sa o to staral.

Sníval som a zdalo sa mi, že ma niekto berie za rameno a volá menom. Potom sa mi mihla hlavou – š’.;Ľnka na záchranu a znovu som stratil vedomie.
Ale ten, kto ma tam našiel, to bol Prince, však ho poznáte. Miller. Je to jeden z našich najlepších lovcov, v lese sa narodil a v lese aj vyrástol. Mal priveľa skúseností na to, aby zbytočne strácal čas. Videl, ako je to so mnou. Neskoršie mi rozprával, ako rýchlo rozložil oheň, uvaril kávu a nalial mi zopár dúškov do hrdla.

A keď som sa natoľko spamätal, aby som mu niekoľkými slovami mohol opísať svoj stav, zavesil vedľa mňa svoju prikrývku a kazajku, aby zahnal vlky, a ako len najrýchlejšie mohol, utekal cez les pre pomoc. Našťastie nebola ďaleko. Asi tri míle od miesta, kde ma našiel, táborila jeho lovecká skupina, starý Houston, Broadly, čo sme ho pred tromi rokmi pochovali, a ešte pár mladých chlapcov z Kentucky. O tri hodiny ich mal všetkých pokope a pri mne.

Bol som zachránený. Ale, Miller, mohol by som vám to rozprávať hoci aj rok, nedokázal by som ani spolovice verne vylíčiť, ako som sa cítil, keď som zasa videl ľudí, priateľov.
Iste mi veríte, čo som skúsil, kým ma so zlomenou nohou a rukou dopravili do najbližšieho, asi osemnásť míľ vzdialeného domu. Tí výborní chlapci ma väčšinou niesli, zabaleného v prikrývke, a len tam, kde to les dovolil, ju priviazali medzi dva pokojnejšie kone. Ale predsa sme sa tam len dostali a Prince, polovičný doktor, najmä vo všetkom, čo súviselo s koňmi, mi zošnúroval zlomené údy hikóriovou kôrou a lykom tak dobre, že o šesť týždňov som sa zasa s puškou na pleci mohol vybrať aspoň na posliedku a sám sa postarať o chlieb. Už ma nemuseli kŕmiť ako malé dieťa.
— Ale ako vás Prince našiel?
— Za to nevďačím nikomu inému, — smial sa Tichý Tom, — len svojim priateľom vlkom. Keď poslednú noc tak tvrdošijne zavýjali na jednom mieste, bolo to Princeovi, ktorý ich zavýjanie začul až na svojom táborisku, veľmi nápadné. Preto sa hneď na svitaní vydal na lov tým smerom a zastrelil starého vlka.

Stál vraj akoby zamyslený pod stromom, celkom sám. Guľka zasiahla tohto starého samotára priamo medzi stopami. A bystrému oku lovca nemohlo uniknúť, že odtiaľ, kde teraz uhynul, vlk predtým už niekoľkokrát niekam odbehol a vždy sa tam zasa vrátil. Jasne bolo vidieť, že ich nebolo viac, že to bol stále ten istý vlk. Ale čo len mohla mať tá stará vyhladovaná šelma za lubom? Princeho to začalo zaujímať, vydal sa po stopách a potom tvrdil, že mi skoro stúpil na hlavu, tak blízko ku mne ho vraj tie stopy zaviedli.
— A to sa odohralo práve tu? — povedal som zdesene, keď som si uvedomil, že taký osud by mohol hocikedy stretnúť každého z nás.
— Presne tu, — prikývol Tichý Tom, — a vrúcnejšie som nikdy v živote pánubohu neďakoval za takú neočakávanú záchranu ako vtedy, keď som prvýkrát zdravý vkročil na toto miesto. Vtedy som uvidel aj kosti svojho starého Pátrača, aspoň tie, ktoré tam vlky nechali, a pochoval som ich práve na mieste, kde som ležal dlhé dni a hoci bezmocne v lese. Neskoršie som našiel aj medvedie kosti. Vlky a havrany ich celkom vybielili. Ten starý mrmloš odbehol ešte asi dvesto krokov a tam uhynul. — Ale loviť medvede ste aj tak neprestali?
— Ja — a prestať? — zvolal starý, kým zhrabúval žeravé uhlíky a upravoval si huňu pod hlavou, — iba odvtedy som poriadne začal. Musel som si predsa napraviť povesť, keď ma jeden z tých mrmlošov tak doriadil a zabil mi psa.

No, myslím si, že som im za to poriadne zaplatil. Pravda, na to miesto tu nemôžem zabudnúť, a keby som žil sto rokov, nebudem svojmu najhoršiemu nepriateľovi želať ani hodinu z tých, čo som tu zažil v tých dňoch a nociach.
Ale teraz si myslím, aby sme jeleňa zavesili a ešte pred večerom ich ešte niekoľko ulovili, lebo sneh sa iste neudrží dlhšie než do zajtra. Potom privediem koňa a odvezieme mäso domov.

Vyhovuje vám to? Prečo by som mal mať niečo proti tomu? Celý môj život nemal vtedy iný zmysel než lov; a tam, kde som mohol loviť, tam som bol doma. Ale čitateľa už asi nebude zaujímať, čo všetko sme so starým Tomom ešte spolu zastrelili. Chcel som len zopakovať rozprávanie starého muža.

Taká príhoda nebola v živote zálesákov vôbec ojedinelá. Ich život — to je ustavičný zápas s ťažkosťami a nebezpečenstvom. A odmena? Ten, kto sám neloví, tomu to nik nedokáže vysvetliť, v čom spočíva taká odmena. Ale ozajstný lovec mi porozumie, i keď už nepoviem ani slovo.

V Amsterdame, odkiaľ sme pre veľmi zlé počasie nemohli odletieť, sme sa v mestskom múzeu stretli s obrovským vlkom. Bol to posledný vlk v Holandsku, ktorého zastrelili roku 1897.

V celej svojej nádhere stojí pri vchode do prírodovedecko-historického oddelenia. Za živa to bolo mohutné zviera dosahujúce veľkosť teľaťa.

Dokonca aj vypchatý vzbudzuje strach. Môj kolega, pilot Alexander Jurkin, ho pohladkal po hrubej srsti na zátylku a poznamenal: — S takýmto krásavcom som sa stretol tvárou v tvár aj v dnešnom čase. Lenže tamten, tambovsky, bol dokonca mohutnejší. Vyjadril som pochybnosť o tom, že by vôbec niekde mohli existovať ešte väčšie vlky.

A tak mi môj kolega Jurkin porozprával tento zaujímavý príbeh. Koncom štyridsiatych rokov pôsobil ako pilot v Tambovskej oblasti, štyristo kilometrov na juh od Moskvy. Neveľká letka ľahkých lietadiel Po-2 rozvážala poštu, ľudí aj náklad, rozhadzovala po poliach hnojivo, privážala palivo — proste vykonávala rozličné hospodárske práce.
V tom čase sa v Tambovskej oblasti a priľahlom okolí stali postrachom vlky. Cez vojnu sa veľmi rozmnožili, lebo na bojových poiiach nachádzali dostatok potravy, a v ťažkých povojnových rokoch nebolo na ich odstrel ani času, ani ľudí.

A v tom čase bolo ešte veľmi ďaleko k diskusiám o zachovaní ekologickej rovnováhy a záchrane vlkov ako „prírodných sanitárov”. Ochrana obydlí i ľudských životov pred ich lúpežníckymi útokmi bola vtedy oveľa aktuálnejšia.
Vlky za bieleho dňa napádali čriedy, unášali ovce a prasce z roľníckych usadlostí, niekedy nepohrdli ani psami. Akejsi starenke, od hrôzy celej bez seba, dokonca vytrhli kozľa priamo z rúk.

Najnebezpečnejšie však bolo to, že sa celkom prestali báť ľudí. Istú dedinskú učiteľku roztrhali doslova sto krokov od jej domu. Vodič, ktorý šiel práve okolo, sa vrhol s autom priamo do stredu svorky, ale jeho pomoc prišla už neskoro. Nakoniec v Tambovskej oblasti vyhlásili ľudia vlkom neľútostný boj. Poľovačky nasledovali jedna za druhou. Ale šeliem už bolo príliš veľa, akoby ich vôbec neubúdalo, a okrem toho boli zo dňa na deň bezočivejšie.

Zrejme cítili, že sú pánmi situácie.
Piloti Po-2, lietajúci za svojím poslaním, videli každý deň z výšky skupinky vlkov, bežiacich v rade za sebou. Vpredu klusal vlk s vlčicou, za nimi staršie víčatá a rad uzatvárali mladé poldruharočné vlky. Rachot motorov im zrejme nenaháňal strach, bolo sa treba zniesť skoro až na zem, aby sa neochotne rozbehli.

Úžitok z toho bol malý, lebo za okamih bola svorka už zasa pokope.
Jedného dňa sa na veliteľskom stanovišti letky objavil vysoký, robustný človek, oblečený s osobitou lesníckou eleganciou a ozbrojený nádhernou dvoj-hlavňovkou. Bol to Ivan Vjazovoj, zo známeho rodu lovcov, ktorí sa venovali lovu už mnoho generácií. Tohto človeka sprevádzala povesť, že je najšikovnejším ničiteľom vlkov v Tambovskej oblasti. Letci ožili pri myšienke, že sa bude diať niečo poriadne!
Vjazovoj sa zatiaľ s veliteľom odobral do jeho pracovne, aby mu vyložil cieľ svojej návštevy: Z lietadla bolo treba vystopovať a odstreliť osobitne nebezpečnú a prefíkanú šelmu, ktorá pre svoju bystrosť a Istivosť dostala ôfľ miestnych obyvateľov prezývku Vlkolak.
Lovec si vyžiada! na pomoc pilota, podľa možnosti mladého a telesne zdatného, ktorému by nerobilo ťažkosti viesť lietadlo prízemným letom. Voľba padia na Alexandra Jurkina.Za mrazivého februárového rána vyleli nad miesta, kde v posledných dňoch Vlkolak vyčíňal. Po štyridsiatich minútach krúženia nad zasneženými poľami a lesmi lovec strčil do Jurkina plecom a ukázal dolu. Na strmom svahu rokliny v temnom tieni ležal obrovský vlk. Bol to Vlkolak.
Sotva si Ivan Vjazovoj vybral v kabíne vhodné miesto, vlk vyskočil z tieňa a veľkými skokmi zo strany na stranu sa rozbehol pozdĺž rokliny.
Prvýkrát lovec netrafil. Kým pilot obracal stroj, vlk sa rýchlym behom dostal na koniec rokliny a skryl sa v lese. Pomalé Po-2 ho sotva stačilo dobehnúť. Vjazovoj znovu zamieril a znovu chybil. Stalo sa to prvýkrát za dlhé roky praxe tohto vynikajúceho lovca. Rozhodli sa, že sa vrátia, tento deň im šťastie nepraje.

Na rozdiel od väčšiny zvierat nemá vlk svoje obľúbené miesta. Je to predsa zlodej — stále je v pohybe; nie nadarmo staré príslovie hovorí, že „vlka živia nohy”. Na druhý deň ráno vystopovali Jur-kin a lovec Vjazovoj Vlkolaka už na celkom inom mieste, na zamrznutej riečke, asi dva kilometre za dedinou, odkiaľ práve odvliekol barana. Raňajkoval v spoločnosti vlčice a vfčaťa a zúrivo trhal zaškrtené zviera na kusy.
Keď sa po zamrznutej riečke skízol tieň lietadla, vlčica s víčaťom odbehli na okraj lesa. Sám sivý lupič len na okamih zdvihol hlavu a hneď (to je Jurkin ochotný odprisahať) poznal lietadlo s neúspešnými lovcami a odvrátil sa.
Letec viedol stroj’tak nízko, že div sa nedotýkal zamrznutých hrúd zasneženého poľa.

Súboj s vlkom

Keď sa dostali na dostrel, Vja-zovoj vystrelil. Teraz ho určite nemohol minúť, lenže vlk, absolútne bez pohromy, len zdvihol nad spoly zožratým baranom hlavu a pozrel sa lovcovi do očí.
— Čo je, do čerta, naozaj začarovaný?! — zvolal lovec zúfalo a udieral päsťou do pažby svojej dvojhlavňovky. — Obráť sa, ideme naňho znovu!
Pri druhom nálete sa prihodilo niečo už celkom nepochopiteľné. Vlk sa na okamih prikrčil a potom sa ako stlačené pero vymrštil hore proti lietadlu. Zaútočil! Keby Jurkin nestrhol páku, mohutná živá strela by zasiahla vrtuľu, z ktorej by zostali len triesky.
Kým sa pilot spamätúval a pomaly obracal stroj, Vlkolak sa celkom pokojne uberal k lesu, kde predtým odbehla vlčica s víčaťom. Akoby hovoril, že zo zrážky vyšiel víťazne on, a človek má teda odísť z bojového poľa.
Tu Vjazovoj, bledý od hnevu a čosi si mrmiajúci poď nos, nakoniec predsa len dokázal zasiahnuť cieľ podľa všetkých loveckých pravidiel: jednou guľkou do zadnej nohy a druhou do šije, za mohutný huňatý zátylok. Vlk padol.
Letúň Po-2 sa skízol po zvetranom snehu a zastavil sa sedemdesiat metrov od zasiahnutej šelmy. Ležala bez pohnútia na boku. Obrovský jazyk visel vlkovi z papule.
Bo! to poriadny kus, mal dobre vyše metra, takže dvaja silní, trénovaní muži sa museli zastavovať a odpočívať, ked ho ťahali smerom k lietadlu. Jurkin vliekol Vlkolaka za zadné nohy a všimol si jeho jazyk: zlahka sa zachvieval ako ortuť. Svoj postreh však lovcovi neoznámil, lebo si myslel, že sa mu to iba zdalo.
Dofajčili a znovu uchopili vlčie laby.

Pritom zvieraťom trochu zatriasli, aby sa im lepšie nieslo. Vtom Vlkolak zrazu ožil, vytrhol sa Jurkinovi z rúk, zrazil lovca hrudou, celou svojou ťarchou ho pritlačil k zemi a začal ho zúrivo trhať. Ivan si inštinktívne prikrýval rukami tvár, ale dočiahnuť nôž za pásom sa mu už nepodarilo.
Ohromený pilot nebol na okamih schopný pohybu, akoby bol primrazený. Potom chytil za hlaveň pušku a pažbou ako obuškom začal biť vlka po hlave. Po druhom údere sa pažba roztrieštila, ale vlk sa ani neobrátil, ani nezahnal, len ďalej trhal lovcovi ruky aj odev.
Tu si Jurkin uvedomil, že puška, ktorá mu zostala v rukách, je nabitá. A zadná časť hlavne bola celá. Klesol na kolená, priložil hlavne k vlčej hlave a naraz stlačil oba kohútiky. Pravú ruku mu silne, trhlo a opálilo. Hlavne, ktoré sa mu pre-kĺzli pod pazuchou, sa zaryli do snehu päť metrov od miesta boja.
Pilot lovca opatrne potriasol. Bol živý, ale vyzeral strašne. Jurkin ho ťahal k lietadlu. Lapal dych a stále opakoval:
— Ešte chvíľočku, kamarát!

Dovliekol ho do lietadla a usiloval sa podľa možnosti čo najlepšie ho uložiť v nákladnom priestore. Potom klesol do kresla a zvýšil otáčky motora, ktorý na mraze prezieravo nevypol.
V Tambove čakali lietadlo s korisťou a veľmi sa zadivili, keď pilot, sotva stroj zastal, sa vrhol s výkrikom — Rýchlo sanitku! — k otvoru nákladného priestoru. Neležal tam zabitý vlk, ale polomŕtvy lovec Vjazovoj.
Ciel sa však predsa len dosiahol
— Vlkolak bol zlikvidovaný. Jeho obrovskú zdochlinu objavili chlapci zo susednej dediny a najskôr nemohli pochopiť, čo sa tam stalo: okolo zabitého nepriateľa rozrytý, udupaný sneh, sfarbený krvou. Ležala tam načisto rozbitá pažba. Ale človek, ktorý Vlkolaka zabil, kamsi bez stopy zmizol a ani si neodniesol bohatú korisť.

Bolo to nepochopiteľné, až z toho prechádzal strach.
Ivan Vjazovoj, v obväzoch od hlavy k pätám, podobný múmii, zatiaľ ležal v oblastnej nemocnici. Z obväzov hľadelo jedno oko — zelenkasté a prenikavé.
— Sáša, — povedal namáhavo pilotovi Jurkinovi, — zaleť tam ešte raz, prosím ťa. Pohľadaj tam v snehu hlavne. Ja si tú puštičku urobím, možno sa mi ešte zíde…