Chlapec a ryba

Ešte pri senách, dlhý čas pred slnovratom, udreli také horúčavy, že vtáky na vrcholoch stromov otvárali zobáky doširoka, akoby chceli spustiť fortissimo, ale mlčali, lapajúc dych.

Do spevu nebolo ani žlnám, hoci sú to dcéry horúceho leta a cez poludnie celá krajina hlboko mlčala. Iba svrček sa sem-tam preriekol, i keď si svoj hlavný recitál nechával na noc.
Ani rieke nebolo ľahko. Na stojatých vodách, ktorých teplota vystúpila na dvadsaťsedem stupňov (akoby aj nie, ked vzduch sa prehrieval na tridsaťpäť ako niekde na Cypre), znehybnel i drobučký hmyz, a ryby plávali k hladine a lapali kyslík, ktorého začalo byť v hlbinách nedostatok.

V riečnom toku bolo chladnejšie, lenže kvalita vlhkosti sa nevyrovnala tej jazernej. Hoci na hornom toku bola vybudovaná čistiaca stanica, na prúde sa to veľmi neprejavilo, zrejme nefungovala tak, ako sa od nej pôvodne očakávalo, takže šupi-natce sa dusili aj za chladnejšieho počasia.
Riečisko bolo zregulované dávno a správa povodia sa o stav regulácie dobre starala. Lenže na jednom mieste víchrica zvalila topoľ, pýchu brehu, tak nešťastne, že vrchol koruny zasiahol tok.

Vznikla prekážka, za ktorou vír vyhĺbil jamu. Sem sa hneď nasťahovalo rybie osadenstvo, ale najmä vypasený kapor, dosahujúci veľkosť odrasteného prasaťa. Vedel o ňom hocktorý rybár, od zvedavých chlapcov po starých prefíkaných majstrov tohto športu, lenže nič im to nepomohlo. Velikán po mnohých skúsenostiach rozoznal, že v noci má prúd od ľudí pokoj a podľa toho si zariadil spôsob života.

Cez deň, od rána do večera, spal na dne riečiska pod korunou ponoreného topoľa a z úkrytu vychádzal iba za večerného šera, výnimočne aj vtedy, keď bolo zamračené a schyľovalo sa na dážď. A tak rybári potom, čo sa tu nadarmo pokúšali o šťastie a okrem toho si v topoľových konároch odtrhli hromadu háčikov — koruna pod vodou bola ovešaná udicami ako vianočný stromček ozdobami — prestali toto stanovište navštevovať.
Ale nie všetci.

Pravidelne sem chodieval pán Rabas a niekedy aj malý Jarko. Chlapci boli organizovaní v rybárskom doraste a smeli chytať na jednu udicu, a nie ako odrastení členovia na dve, takže vyhľadávali vo vode miesta, ktoré vyhovovali ich netrpezlivosti, teda také, kde sa pla-vák stále pohyboval, i keď šupinatce pod ním sotva dosahovali dlhšiu mieru než chlapská piaď.

Nedokázali loviť na ťažko, s nástrahou pri dne, kde sa mohla vyskytnúť väčšia ryba, ale trvalo to aj viac než hodinu, než niečo zabralo. Máloktorý chlap strpel chlacov vedľa seba, boli neposední, samopašní, čerili vodu a plašili tvorstvo pod hladinou. Len Ra-bas sa k nim správal zhovievavo, nekričal na nich a neodháňal ich od seba.

Preto ho aj v neprítomnosti volali pán Rabas, kým napríklad starý Onderka bol pre nich „Rapel” a mladý Porázek „Žralok”. Keďže ich koruna potopeného topoľa oberala o najlepšie udice, vyhýbali sa jej a Rabas mal od nich pokoj.
Jarko, najlepší žiak v triede, nemával veľa voľného času a pri topoli sa objavil len zriedkakedy.

Chlapec a ryba

Chlapec a ryba

Jediný z chlapcov chytal na ťažko. Rabas mu nechával zátočinu za konármi, chlapec si nastavil prút, pod posuvné olovko napichol na hrot háčika dve guľôčky cesta, opatrne nahodil, sadol si, ukazovákom ľavej ruky podobral vedenie vlasca a čakal. Bol premýšľavý a rád uvažoval. Najmä o rieke.

Slnko odparí oceán, chmáry zhustnú na oblaky, tie chytí vietor a ženie ich na pevninu. Oblaky sa zastavia až pri hradbe hôr, tam sa ochladia a zmení sa ich skupenstvo – a už je tu spŕška. Dážď sa znesie nad lesy a lúky, na stráne a do údolí, a smädné vrchoviská, rašeliniská, prameniska nenásytné pijú.

Vlahu nepotrebujú len pre seba, prebytky odvádzajú žriedlam, napájajú pramene. Prameň rozhojní bystrinu, bystrina riečku, potok rieku, a tá prinesie to posolstvo oceánu až sem, pod spadnutý topoľ.
— Nemala by byť tá voda slaná?

Aspoň trochu? — Výsledok svojho premýšľania Jarko potichu oznamuje susedovi, aby to rieka nepočula. Rabas zachytil chlapcove úvahy 3 ako po rozvinutej niti sa dostal na ch začiatok:
– Soľ sa nevyparuje, soľ sa odparuje, a chmára nemôže byť slaná.
– Pozrime sa, dobre vie rozmýšľať. Títo chlapci by mali mať vzdelanie, maturitu, či už stoja pri stroji, alebo sedia za písacím stolom.
– Čím by si chcel byť? — spýtal sa.
– Pri strojoch, ako vy, a dostať sa s nimi do sveta, do Egypta, do Iraku a do Indie.
– A chytať tam ryby, pravda?
– Jarko sa zarazil, akoby ho pristihli pri niečom nedovolenom, ale potom celkom otvorene povedal:
– A prečo nie? Hoci aj v Níle, v Eufrate, v Gange. A v mori.
– Už si si to prezeral na mape?
– Nijaká odpoveď je tiež odpoveď. Rabasovi prišlo na um, ako v cudzine neraz preklínal osud, že mu neposkytol školy, že sa musel v detstve uspokojiť s jednotriedkou, a to ešte ani nie s celou.

Zrazu sa chlapcovi udica zohla akoby sa ukláňala toku, a on ju chytil a začal navíjať. Rabas vyskočil, aby mu pomohol, ale hneď si uvedomil, že sa tým dotkne chlapcovej pýchy. Preto sa postavil obďaleč a pasívne sledoval zápas ryby s človiečikom. Až keď šnúra privádzala rybu k brehu, chytil podberák a rybu pod hladinou podchytil.

Bol to šupináč s tmavým, trochu modrastým chrbtom- jalec tmavý, príbuzný jalca hlavatého, dobrých tristo, tristopäťdesiat gramov ťažký, parádny kúsok na tanier. Jarko bol od šťastia celý bez seba a hneď nahodil znovu. Opäť zavládlo ticho. Rabas sedel kúsok nad vyvráteným stromom.

Nemohlo sa povedať, že by v zátočine prepustil chlapcovi výhodnejšie miesto. Sám sedel na oveľa lepšom stanovišti. Breh bol na tomto mieste prekopaný, prerušený priekopou, vyúsťoval tam prítok. Rieka na dĺžke dvoch kilometrov susedila s mokrinou, rozľahlou, ale nie plytkou, miestami tam voda siahala chlapovi po pás.

Zarastala ju dvojmetrová šašina, trsť, pálky, steblovky, ježohlavy, šachor, škripi-ny a ktovie, ako sa všetky tie trávy volajú. Bola to divá džungľa plná čudných tajomstiev. Našlo si v nej domov množstvo bahniakov, bro-divcov, chriašteľov, kolibiarikov, svr-čiakov i bažantov, ale už sa odtiaľ neozývali spevy a popevky, vyznania lásky, ale premnohé pípanie, kvokanie, tíšenie a vábenie, ozvy materstva, lebo leto je časom mladosti, nástupu nových rodín.

Mokraď bola spojená s riekou zmienenou priekopou, takže veľké vody po záplavách mohli odtekať. Táto spojnica bola poriadne hlboká, kto sa tam pošmykol, ocitol sa v nečakanom kúpeli po prsia a poriadne sa vykúpal, a vodné tvory aj ryby mohli tadiaľ prechádzať sem i tam. A práve tu, pri ústí priekopy Rabas zvykol striehnuť, lebo čistejšia voda z mokrade, vtekajúca do prúdu, rybám chutila lepšie než riečna a on tu už chytil nejeden kapitálny úlovok.

Deň už pokročil a o návnadu sa neobtrela ani najmenšia belička. Jar-kovi sa začalo driemať, zatvárali sa mu oči, svet videl ako v kaleidoskope, všetko malo dúhový nádych, ako to už býva na začiatku snov, a zahaľovalo sa do nadzemského flóru. Keď už skoro celkom zaspával, pocítil na sebe tieň: zamračilo sa. Začalo byť veľmi dusno. Potom sa od západu zablyslo a vzdialene zahrmelo, zrejme sa schyľovalo k búrke. Chcel zavolať na Rabasa: budeme sa baliť?

Ale nevyslovil ani hláska, lebo v tej chvíli sa tesne pod ním zdvihlo zo dna k hladine šupinaté teleso s mohutnou hlavou, nadýchlo sa suchého vzduchu a zasa kleslo späť do hlbiny, kde sa hneď stratilo. Legendárny kaprí obor!Chlapec nevedel, či sníva alebo bdie. Bezmocne sa pozrel na svoj prútik pripravený na zaseknutie.

Ale veľryba, o ktorej počul a na ktorú sa ako na korisť neodvážil ani pomyslieť, sa neulakomila na jeho návnadu, na pochúťkové cesto od mamičky, jej stačil hit obyčajného pozemského vzduchu. A možno nezamýšľala nič iné iba sa ukázať ľudskému tvorčekovi, ktorý sa opovážil s ňou stretnúť: tu ma máš, človiečik, som ten a ten kapor, aby si konečne vedel, s kým máš tú česť. Ešte sa nespamätal z jedného prekvapenia a”už nasledovalo druhé, väčšie.

Udica začala signalizovať, že má návštevu. Hned k nej priskočil, chytil rukoväť a prudko zasekol. Lenže celkom naprázdno. Rýchlo navíjal. Z vody sa vynoril prázdny háčik. Nástraha bola preč. No toto! Obluda sa mu prišla nielen ukázať, tu som, ale ešte si z neho urobila aj blázna, pohŕdavo sa obtre-la chvostom o šnúru a odplávala pod topoľ. Jarko stál na brehu ako bez duše a nad svojou bezmocnosťou sa skoro rozplakal. Ale na to mu už veľa času nezostalo; zhora zaburácalo silnejšie, čo nevidieť začne búrka.
— Jarko, zberaj sa, — zakričal Ra-bas a rýchlo balil udice. Potom si sadol na bycikel, Jarka vzal pred seba a rýchlo uháňal domov. Videl, že malému nie je dobre.

— Neboj sa, prídeme ešte pred lejakom, — tíšil ho ani netušiac, že príčina je celkom iná. Uháňali len sa tak prášilo, pretekali sa s minútami, a ked prvé kvapky spadli na vozovku, vchádzali už medzi domy, unikli len o chlp.
Jarko sa nemohol dočkať budúceho rána, vidina ho trápila aj v sne, snívalo sa mu o šupinatých netvoroch s vyvalenými očami a širokánskou papuľou. Nečakal na Rabasov bicykel a šiel už prvým ranným autobusom.

Dobehol k rieke, ale udicu už nerozbalil. Po hladine plával neuveriteľný sprievod. Šupinatce akoby opustili úkryty pod brehom a začali demonštráciu. Demonštrovali však čudným spôsobom, nedvíhali k oblohe hlavy, ale ukazovali biele bruchá. Jarko sa obrátil a utekal späť rovno do domčeka svojho staršieho priateľa.
— Pás Rabas, rýchlo, rieka je plná rýb, zomierajú! — Rybár nemeškal, vytiahol bicykel a ponáhľali sa k mostu. Naskytol sa im zdrvujúci pohľad. Niektoré zo šupinatcov ešte žili a v kŕčoch sa zvíjali na povrchu toku. So stiahnutým hrdlom sa Ra-bas pozrel proti prúdu, smerom k mestu, a vydal zo seba: ktorý pirát! Na viac nemal síl, v srdci mal hrôzu.
— Čo budeme robiť, čo budeme robiť, — desil sa Jarko a pozeral sa na starého, zvykol si, že ten si vie poradiť v každej situácii.
— Nič nemôžeme robiť, je po všetkom, rieka je zničená a spamätá sa až po budúcej povodni.
Leto bolo búrlivé a po necelých dvoch týždňoch sa na horách strhla prietrž mračien. Voda v rieke vystúpila z brehov a až po troch dňoch sa vrátila do pôvodného koryta.

Rabas vzal Jarka a šli sa pozrieť, čo je tam nové. Prišli až po spadnutý topoľ. Z konárov nad riečiskom padali na vodu drobné húseničky, chceli sa zakukliť, ale vybrali si zlé miesto: zakaždým sa objavila papuľka a spadnutú húseničku zhltla. Nejaké šupi-natce tá veľká voda prihnala, potešilo sa rybárske srdce. Potom obrátili pozornosť na mokrad a najmä na priekopu v brehu.
– Pán Rabas, pán Rabas, – vykríkol Jarko a ukazoval na jamu v priekope. Tesne pod hladinou si tam voľkal zázrak, obrovský kapor spod topoľa.
— Chcel nám oznámiť, že prežil kalamitu. Vidíš, chlapče, aj živočích vie byť múdry, tento náš chytrák vedel, kde sa má uhnúť pre otravou, do čistej vody z mokrade, — a o chvíľu dodal: — Zasa bude dobre.
Zasa bude dobre? spytoval sa sám seba chlapec: ale prečo sa potom kapor nevrátil späť do rieky? Bojí sa jej?

Chlapec a ryba
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *