Šimpanz z Mysu Canaveral

Ak ľudstvo hodnotí svet okolo seba, alebo sa otočí späť a nazrie do histórie, hneď sa presvedčí o tom, že jeho život bol vždy úzko spojený so zvieratami. Nie preto, že nám často slúžia ako potrava — to je práve smutná stránka našich vzťahov.

Ide o to, že sme ako blížence — duchovne aj spoločensky.Zvieratá urobili pre ľudstvo neobyčajne veľa. Vlčica oddojčila Rómula a Réma, ktorí potom založili Rím. A ten istý Rím zostal vlastne večný vďaka svojim husiam, ktoré ho ochránili pred spustošením.

A to vôbec nespomíname príklady z novších čias, o tých statočných králikoch a morčatách, ktoré so sebazaprením pojedajú najrozličnejšie lieky, alebo si ich nechávajú pichať vo forme injekcií, aby na vlastnom tele vyskúšali ich účinky. Preto, keď nastala kozmická éra, bolo celkom prirodzené, že zvery kráčali s človekom nielen bok po boku, ale ako si už zvykli, krok pred ním.

Prvý živý tvor, ktorý sa vzniesol do vesmírneho priestoru, bola nezabudnuteľná Lajka a potom ju nasledovalo veľa ďalších psov, myší a šimpanzov, ktoré nebojácne vytyčovali cestu ľudstvu do kozmu.

A ja vás vlastne týmito všeobecne známymi skutočnosťami nudím len preto, aby som ešte raz zdôraznil, že podistým sa nikdy nebudeme môcť tým milým tvorom, ktorí sú našimi bratmi, dostatočne odvďačiť za všetko, čo pre nás urobili a čo pre nás ešte stále robia. A aby sme si povedali niečo o jednom z nich, ktorého meno je z celkom hlúpych príčin celkom neznáme — o šimpanzovi menom Topsi.
Na Zlatých pieskoch pri Varne bol roku 1962 13. astronautický kongres. Ako delegát som mal možnosť zoznámiť sa s vedúcim lekárskej časti vtedajšieho amerického kozmického programu, Američanom rakúskeho pôvodu, ktorého meno tu nechcem zbytočne rozmazávať.

Predniesol na kongrese nielen zaujímavý referát, ale večer mi v hoteli ukázal aj kopu fotografií šimpanzov, ktoré už boli vo vesmíre, alebo sa ešte len na takýto let pripravovali. Nepochybne z novín viete aj to, že na začiatku kozmickej éry vystreľovali Američania predovšetkým opice.

A vtedy som po prvý raz videl fotografiu Topsiho. Odvtedy sa datuje aj môj záujem o tento prípad, ktorý držali v úplnej tajnosti. Ale dnes, bezmála po dvadsiatich rokoch, vám už môžem o tom povedať celú pravdu.
Chyba vo výpočtoch spôsobila, že sa kozmická kabína, ktorá sa mala vrátiť späť na Zem, nedostala na určenú obežnú dráhu. Motor v poslednom stupni nosnej rakety pracoval dlhšie, ako sa predpokladalo.

Palivo, určené na spiatočnú cestu, sa zapálilo a kabína dostala tretiu kozmickú rýchlosť namiesto prvej a nenávratne odnášala úbožiaka Topsiho do nekonečna Slnečnej sústavy. Stredisko kozmických letov na myse Canaveral sa rozhodlo, že o tomto ďalšom nevydarenom pokuse nevydá nijakú správu.

Žali vtedy jeden neúspech za druhým a okrem toho nechceli popudiť všemocnú Ligu na ochranu zvierat, ktorá podráždene bojovála proti vysielaniu zvierat do kozmického priestoru. Topsi bude ešte dajaký týždeň lietať a potom mu s poslednou porciou banánovej kaše podá automat smrteľnú dávku jedu, ktorý rýchle a bezbolestne ukončí jeho, prenesene povedané, pozemskú púť.
Ked vopred prepočítaný okamih nastal, vedeckí pracovníci vo vesmírnom stredisku si ešte raz so smútkom spomenuli na výborne vycvičeného mladého šimpanza, a tí z nich, čo boli veriaci, sa tajne pokrižovali.

Ale veru ani tentoraz ich predpoklady nevyšli, aj ked nie ich vinou… Vystrelenie osudnej rakety sledovali z hviezdoletu R-109, a ked sa kabína oddelila a namierila si to rovno na nich, vypukla na hviezdolete ešte väčšia panika, ako tá na myse Canaveral. Posádka nevedela, či sa tešiť, alebo sa báť. Blížiace sa teleso definitívne potvrdzovalo, že na tej krásnej planéte s mliečnobelasou atmosférou existuje rozvinutá civilizácia. Ale čo to teleso v sebe skrýva a aké má asi zámery? To im z planéty posielajú nejaký balíček
— materiál, ktorý by uľahčil vzájomné poznávanie obidvoch civilizácií a vytvoril predpoklady pre ich budúce stretnutie? Alebo je to termonukleárny náboj, vyslaný k cudziemu hviezdoletu, ktorý sa opovážil priblížiť k planéte na niekoľko stotisíc kilometrov?
Astronavigátorská rada sedela pred obrazovkami a ustavične sa radila. Na obrazovkách svetielkovalo záhadné teleso. Vyslali k nemu automatickú sondu, ktorá ho obletovala a ohmatávala množstvom prístrojov, ale stále nemohla presne určiť, čo to vlastne je. Keby to bol bojový prostriedok, nepohyboval by sa tak pomaly
— približne sedemnásť kilometrov za sekundu. Takouto rýchlosťou by hviezdolet nedohonil, keby začal manévrovať. A to teleso nemá ani vlastný motor! Niekoľko minút pracovala akási raketa a potom letelo ďalej iba zotrvačnosťou. Akoby ho boli predsa len vyslali na to, aby sa zase vrátilo…

Šimpanz z Mysu Canaveral

Šimpanz z Mysu Canaveral

K takýmto záverom teda dospela astronavigátorská rada, a preto, keď indikátory na zisťovanie organických látok ukázali, že v telese je niečo živé, členovia rady neváhali a dali ho dopraviť na palubu hviezdoletu. Prirodzene, umiestili ho v špeciálne opancierovanom a hermeticky uzavretom laboratóriu, ktoré zaplnili takým istým vzduchom, aký v hrubej vrstve obklopoval tretiu planétu tohto slnka.

Na prieskumnom hviezdolete R-109 dýchali napokon takmer rovnaký vzduch. Obsahoval iba trocha viac kyslíka a percento inertných plynov argónu a kryptónu bolo tiež o niečo vyššie. Preto sa posádka potešila, ked zistila, že na planéte existuje vysoko rozvinutá civilizácia. Ked tam dýchajú rovnaký vzduch, iste sa ľahko dorozumejú, spríatelia sa a nebudú v boji s nemilosrdným vesmírom takí osihotení.
Vedci-astronavigátori obstali oblôčiky do laboratória a so zatajeným dychom čakali. Poslali malého robota-mechanika, aby odstránil príklop, ktorý uzavieral vchod do telesa. Robot nebol väčší ako pes, ponášal sa na stonožku a každá z množstva jeho nôh nahrádzala nejaký nástroj. Šikovne zvládol túto úlohu – bola preňho celkom jednoduchá — a z úzkeho otvoru sa bojazlivo vytiahlo akési neopísateľné stvorenie.
— Preboha, ako len môže byť niečo také škaredé, — vyhŕkol hlavný chemik.
Veliteľ hviezdoletu sa rozčúlil:
– Ty si myslíš, že si azda krásavec? Ktovie, akými obludami sa zdáme pre nich my! Ked sa stretneš s inou civilizáciou, nemôžeš čakať, že bude v súlade s tvojimi predstavami o kráse. Musíme si vážiť aj vzhľad našich neznámych bratov. A tento ich vyslanec si zaslúži priam náš obdiv. Prichádza k nám sám, neozbrojený, a nevie, akí sme — či mierumilovní, alebo výbojní, hľa, je ochotný sa obetovať, aby uskutočnil spojenie medzi dvoma civilizáciami…
Posol naozaj pôsobil takým dojmom. Nielenže ihned vyliezol zo svojej malej kabíny, ale keď sa rozhliadol po laboratóriu, vyzlie-kol si dokonca aj šaty plné rozličných remienkov a káblov. Keď mu robot-mechanik šaty hneď vzal, aby ich odniesol na preskúmanie, síce sa trocha vyplašil, ale čoskoro sa upokojil a začal behať po laboratóriu.

Pritom sa opieral jednou prednou končatinou o podlahu. Vedci pozorovali túto zvláštnu bytosť s rastúcim záujmom, čoskoro sa im prestala vidieť taká škaredá, a jej ochota byť predmetom skúmania si ich úplne podmanila. Bol to naozaj odvážny vyslanec, ktorý prišiel, aby ich prostredníctvom seba zoznámil s tými, čo obývajú tú krásnu Belasú planétu!

Bez reptania dovolil, aby mu lekársky robot odobral z jednej zadnej končatiny krv, nechal si tiež bez námietok vytrhnúť niekoľko štetín z toho čudného materiálu, ktorý pokrýva! celé jeho telo. Vedci to najprv pokladali za odev, ale potom sa presvedčili, že je to súčasť kože a usúdili, že to množstvo mäkkých a tenkých štetín predstavuje niečo ako sieť rádioteleskopic-kých antén. Zrejme pomocou nich nejakým neznámym spôsobom a na nezachytiteľnej vlnovej dĺžke udržiava spojenie so svojou planétou. Veď aj on je vlastne prieskumník, ktorý musí referovať o tom, čo sa s nim deje.
Lekársky robot preskúmal kabínu hosťa z Belasej planéty — ako mu na hviezdolete začali vravieť — a vzal si vzorku kaše; našťastie schránka s jedom bola v automate uložená na osobitnom mieste.

Vedci usúdili, že to je potrava, ale zdalo sa im čudné, že je jej tak málo; pre každý prípad urobili chemický rozbor a vyrobili ju synteticky. Robot-stonožka priniesol hosťovi na skúšku misku tejto syntetickej kaše a hlavný chemik bol samá pýcha. Predstaviteľ Belasej planéty ku kaši privoňal, vopchal do nej prst, oblizol ho, potom sa do nej pustil a vo chvíľke ju zhltol. Pochutnal si aj na druhej miske, ale do tretej len hrabol, nabral si jej za plnú hrsť a urobil niečo záhadné: ponatieral si ňou hlavu. S takou istou kašou, ktorú predtým s toľkou chuťou jedol!

Po dlhých a búrlivých diskusiách vedci usúdili, že je to výraz vďačnosti k hostiteľom.
Ked sa hosť z Belasej planéty najedol, definitívne sa spriatelil s robotom-stonožkou. Ohmatal ho, pomaznal sa s ním, a vedci robota pustili, aby sa po všetkých svojich nohách rozbehol po laboratóriu. Hosť začal poskakovať za ním a veselo kričať: Kch, kch! To bol prvý zvuk, ktorý zo seba vydal, ale čo tým chcel povedať?

Elektronické prekladacie aparáty si — obrazne povedané — začali lámať hlavu, aby odhalili zmysel tých kratučkých slovíčok. Hosť, akoby ich viac ani nepoznal, ale nárôčky opakoval len tie najjednoduchšie, podisťým však najdôležitejšie, aby vedci na hviezdole-te mohli preniknúť do tajov jazyka Belasej planéty.

Áno, ozajstný kontakt medzi dvoma civilizáciami vesmíru je nepochybne oveľa ťažší, ako si to vedci na R-109 predstavovali! Preto sa rozhodli, že vyvedú hosťa z hermetického laboratória, ukážu mu seba aj hviezdolet — možno sa rýchlejšie naučí ich jazyku.
Preto ho museli najskôr zaočkovať proti rôznym chorobám, ktoré by mohol azda dostať, a prispôsobiť jeho organizmus cudziemu svetu mikróbov a vírusov, ktoré mohli byť preňho nebezpečné.
Ďalších niekoľko týždňov predstaviteľ Belasej planéty stále chorľavel. Bol naňho ozaj smutný pohľad; ležal na zemi, apatický k okoliu, namáhavo krútil hlavou, darmo sa obzeral, hľadal pomoc a smutne vykrikoval: Kch, kch, kch. Istého dňa sa však uzdravil. Jeho organizmus si konečne zvykol na mikróby a vírusy cudzej civilizácie, kaša mu opäť začala chutiť a zasa sa pustil do hry s ro-botom-stonožkou. A vtedy nastal historický okamih.

Kapitán hviez-doletu sa rozhodol, že sa mu ukáže rovnako odvážnym a dôstojným spôsobom, ako to urobil predstaviteľ Belasej planéty. Vstúpil do opancierovaného laboratória, vyzliekol sa donaha, roztvoril náruč, aby bolo vidieť, že nemá v rukách dajakú zbraň, a povedal: „Kch, kch, kch!”
Keby tam niekde bola myšacia diera, predstaviteľ Belasej planéty by sa bol iste do nej od strachu vopchal, ale v hermeticky uzavretom laboratóriu nijaká myšacia diera nebola. Nebola ani na celom hviezdolete. Preto sa hosť len schúlil do najvzdialenejšieho kúta laboratória. Potriasal hlavou, mykal prednými končatinami, ceril zuby a vrčal. Napokon sa predsa len presvedčil, že nahý kapitán hviezdoletu nemá nepriateľské úmysly.

Natáčacie stroje cez celý ten čas vrčali ako divé a pre budúce generácie zachytávali okamihy prvého stretnutia dvoch veľkých civilizácií tejto galaxie.
Predstaviteľ Belasej planéty si na posádku rýchle zvykol. Spočiatku sa prechádzal po hviezdo-lete a zvedavo strkal všade nos, až to veliteľa ochrany znepokojilo: či nie je tu vyslanec vlastne len preto, aby špehoval? Robí sa, že im nerozumie, že im nemôže nič povedať, a v skutočnosti – pokiaľ vysiela — vysiela pomocou svojej chlpatej antény jednotlivé údaje… Ale predsa len ho upokojila taktnosť tohto špióna, ktorý sa ani len nedotkol nejakého prístroja.

Pochopiteľne, veliteľ nemohol predpokladať, že poslušný Topsi vyrástol v laboratóriách a ústavoch a vie, že je najprísnejšie zakázané dotýkať sa lesklých aparatúr. Po istom čase sa však aj to zmenilo, lebo opica, hoci je ako dobre vycvičená a vychovaná, predsa len zostáva opicou a má sklon nechať sa priateľskou ohľaduplnosťou rozmaznať. Topsi začal bez rozpakov stláčať rozličné gombičky, krútiť páčkami, siahať tam, kde sa siahať nemá a zmätkov, ktoré svojou nevedomosťou spôsobil, ustavične pribúdalo. Takže, ked prišiel rozkaz, aby sa hviezdolet neponáhľal s nadviazaním kontaktov s Belasou planétou, ale vrátil sa a priviezol so sebou aj svojho hosťa, oddýchol si nielen veliteľ ochrany.

Príkaz obsahoval aj inštrukciu, že hosť sa má rozhodnúť dobrovoľne. Pomocou náčrtkov, fotografií, znakov a slov mu to dlho vysvetľovali, chceli jeho súhlas. Napokon hosť netrpezlivo prikývol a odpovedal: Kch, kch, kch.
Privítanie hviezdoletu R-109 sa stalo nebývalým sviatkom. Prvý raz dosiahla nejaká expedícia takýto prekvapujúci úspech — priváža so sebou predstaviteľa cudzej civilizácie. Všetko obyvateľstvo sa zhromaždilo pred televíznymi obrazovkami aj okolo kozmodrómu. Vedeckí komentátori a novinári na to verejnosť už dlhé týždne pripravovali správami, článkami a snímkami, takže každý si už vlastne zvykol na neobyčajný zjav hosťa z Belasej planéty.

A ked ho kapitán hviezdoletu konečne vyviedol na výstupnú plošinku, volanie miliónov hlasov Topsimu zvestovalo ochotu tejto nádhernej civilizácie žiť v bratskom priateľstve s civilizáciou Belasej planéty. Topsi sa síce v prvej chvíli vyplašil, ale potom roztiahol dlhé ruky, poškriabal sa pod jednou pazuchou, potom pod druhou, a pritom poskakoval hned na jednej, hned na druhej nohe, ceril zuby a kričal: Kch, kch,
kch!
Prezident planéty privítal hosťa najsamprv podľa diplomatického protokolu, ale potom sa poškriabal pod ľavou pazuchou a pritom poskakoval na ľavej nohe a potom pod pravou a poskakoval na pravej nohe, vyceril zuby a niekoľkokrát vykríkol: Kch, kch, kch. To isté opakovala aj prezidentova manželka. A potom aj ostatní hostia.

Topsi urobil z nadšenia kotrmelec a jedným skokom sa ocitol na pleciach pani prezidentovej. Tá od strachu zvýskla, ale nepohla sa, aby hosťa neurazila. Ale on jej už preukazoval osobitnú priazeň tým, že jej hľadal vo vlasoch blchy. Blchy nenašiel, pretože na onej planéte blchy nemali, ale napriek tomu jej dobrú chvíľu ískal vo vlasoch, čo sa pani prezidentovej zdalo celkom zaujímavým.
Pri slávnostnej recepcii v prezidentskom paláci sa predstaviteľ Belasej planéty správal veselo a nenútene.

Ked prezident predniesol prípitok na budúce priateľstvo medzi obidvoma civilizáciami a zdvihol pohár, hosť si odpil trocha chladného iskriaceho nápoja a zavrčal svoje nemenné: Kch, kch, kch, z čoho sa však nedalo vyrozumieť, či mu to chutí alebo nie a zvyšok si vylial na hlavu. Oficiálne osobnosti sa na seba rozpačité pozreli, a povedali si, že tak asi vyzerá prípitok na Belasej planéte a na odpoved si tiež všetci vyliali tekutinu z pohárov na hlavu, ostriasli sa a zavrčali.

A potom zborovo vykríkli: Kch, kch, kch. Hosť bol celý uveličený. Vyskočil na dlhý stôl a pustil sa medzi poháre a taniere a pritom si zobol tu z jedného jedla, tu z druhého, a ked mu niečo nechu-tilo, vypľul to späť, alebo prevrátil tanier. Tak znečistil celý stôl, ubrýzgal sa až po uši, ale či si to bolo možné vysvetliť inak, než ako mimoriadnu pozornosť k prítomným? Bolo jasné, že hosť nechce nikoho uraziť, a preto je aj z ostatných tanierov.

Tak sa slávnostná recepcia premenila na neobyčajne veselé divadlo a milióny televíznych divákov, ktorí ju sledovali na svojich obrazovkách, sa do svojho neobyčajného hosťa priam zaľúbili.
Hned na druhý deň sa však začali ťažkosti. Najskôr deti, potom mládež a dokonca aj dospelí, ked sa stretli na ulici, začali sa namiesto pozdravu škriabať tu pod jednou, tu pod druhou pazuchou, poskakovali hneď na jednej, hned na druhej nohe a cerili zuby: Kch, kch, kch. Menší a šikovnejší váľali dokonca aj kotrmelce. Podnikaví továrnici okamžite vyrobili látku, ktorá celkom vyzerala ako chlpatá koža ich hosťa. Ženy ju pochopiteľne ihneď poskupovali a o niekoľko dní sa už väčšina ponášala na šimpanza Topsiho. Áno, celá planéta sa škriabala, čerila zuby, poskakovala, preberala sa vo vlasoch, robila kotrmelce a napodobovala tak hosťa zo svojej vzdialenej belasej sestry.

A hlbokomy-seľné závery vedcov túto metódu ešte posilňovali.
Pokiaľ možno podľa organizmu a zo správania sa predstaviteľa belasej civilizácie usudzovať, vyhlasovali, že civilizácia na Belasej planéte žije vo veľmi úzkom styku s prírodou; jej obyvatelia sú úprimní a bezprostrední, nepoznajú lož a pretvárku, robia to, čo sa im páči a čo chcú, bez toho, aby sa hanbili jeden pred druhým; sú ešte mierumilovnejší — nejedia mäso — pohybliví, šikovní a zvedaví, ale nie je jasné, ako pracujú, ako presne si osvojujú znalosti a ako si ich navzájom odovzdávajú. Aby sa to všetko dalo preštudovať, bolo by treba ešte aspoň jedného predstaviteľa tejto civilizácie…
Rada planéty si však povedala, že aj tento jeden je pre nich priveľa. Pretože mládež, ktorej podobné závery dodali odvahu, vyhlásila, že tiež chce žiť v úzkom spojení s prírodou a nepodriadovať sa rozličným malicherným spoločenským pravidlám. Mladí prestali chodiť do školy aj do práce, a nielenže lozili po stromoch, a ked sa najedli, obracali si taniere na hlavu, ale dokonca sa zabávali tým, že ich hádzali na zem a na podlahu. A veľa ich začalo chodiť holých — veď predsa aj ich hosť je fakticky nahý! Topsi, roz-gurážený tým, že ho napodobujú, začal vystrájať.

Liezol hosťom na hlavy, siahal im do uší, rozbíjal a trhal, čo sa mu dostalo pod dlhé, chlpaté a mocné ruky. Následkom toho rada planéty, ktorá zvládla situáciu iba za cenu mnohých obetí, rozhodla, aby sa na budúcich sto rokov prerušilo akékoľvek pátranie po cudzích civilizáciách, lebo je celkom jasné, že ich vlastná civilizácia ešte nedo-rástla na to, aby ich pochopila a udržiavala s nimi užitočné styky.
Istej temnej noci malý rýchly planetolet nehlučne vysadil Top-siho na myse Canaveral v blízkosti raketovej odpaľovacej rampy a bleskové odletel späť k hviezdo-letu R-109, ktorý naň čakal neďaleko Marsu. Iste si viete predstaviť zmätok, ktorý ráno nastal, keď Topsi začal radostne poskakovať okolo klietok svojich bratov.

Vedci nenašli pre túto záhadu iné vysvetlenie, akože šimpanzíka zabudli dať do vesmírnej kabíny, alebo že z nej nepozorovane utiekol a oni ju vystrelili prázdnu. A aby odvrátili nebývalý škandál, celkom logicky sa rozhodli zachovať ten trápny prípad v tajnosti.
Horšie však je, že kvôli nemu budeme ešte aspoň sto rokov vo vesmíre sami.

Šimpanz z Mysu Canaveral
5 (100%) 1 vote

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *