Tichý Tom

Istého, pomerne chladného, ale nie práve nevľúdneho februárového rána som stretol v lese starého lovca. Susedia ho volali Tichý Tom.

V tej noci prvýkrát v mesiaci poriadne padal sneh. Ar-kansas je totiž pomerne teplá krajina, sneh sa tam len zriedkavo udrží dlhšie a teplomer obyčajne neklesne pod 6 ° Reaumura.

Obaja sme sa vybrali z rozličných táborísk, obaja sme šli po stopách jeleňa a tu v dubine sa stopy našich jeleňov spojili a niekoľkokrát rozlične prekrížili.
Došiel som na to miesto prvý a práve som sa v spleti stôp pokúšal určiť, ktorá je tá pravá. Jeleň, ktorého som až dosiaľ sledoval, bol zrejme silnejší a už som sa za ním plahočil tak dlho, že som sa skoro mohol spoľahnúť na to, že ho nájdem neďaleko odtiaľto. Bud sa bude pásť, alebo už odpočíva.
Ešte som sa skláňal nad jeho stopami, ked som za chrbtom začul tiché kroky. Pomaly a opatrne som sa obzrel, a hned som vedel, že je to práve Tichý Tom, jeden z najlepších lovcov z celého Arkansasu.

Puška mu visela na pleci pažbou dozadu, kráčal po snehu a nebolo ho skoro ani počuť. Vzhľadom na okolnosti, za akých sme sa stretli, vymenili sme si len nemý pozdrav. Bez slova sme len kývli jeden na druhého, a kedže Tom na prvý pohľad poznal, že moja stopa je lepšia, dal mi najavo, že sa po nej pustíme spolu. Obom nám totiž záležalo na mase, lebo jelenia koža teraz v zime za veľa nestojí, a jeden jeleň bohato vystačí pre nás oboch.
Tak sme sa bez rečí vydali za ním. Tom sa pustil po stope vedúcej doprava. Jediným pohľadom preletel pomerne malý priestor, kde sa jelene zrejme nadarmo pokúšali nájsť pod snehom sladké žalude, a potom po malej planinke vykročil k najbližšej riečke. Zdalo sa, že môj jeleň odbehol práve tam, kým ten menší sa držal skôr vpravo.

Tichý Tom

Tichý Tom

Pripojil som sa k Tomovi. Náš jeleň sa naozaj dostal až na breh malého močiara a odtiaľ odbočil do zelenej húštiny. Pravdepodobne si tam chcel oddýchnuť, lebo ked sme sa k nemu dostali na dostrel, pomaly a opatrne sa predieral pomedzi zasnežené konáriky a zdalo sa, že s nijakým nebezpečenstvom vôbec neráta.
Chcel som, samozrejme už aj zo zdvorilosti, prenechať svojmu starému druhoví prvý výstrel. Ale Tom lovil v týchto lesoch už príliš dlho na to, aby obetoval jedinú guľku alebo jedinú dávku prachu, ak to naozaj nemuselo byť.

Na jelenej koži mu tiež nezáležalo, tak len zamieril, aby bol pripravený na výstrel, keby som ja nezasiahol, a kývol na mňa, aby som vystrelil.
Jeleň nebol od nás ani sto krokov a ja som ho zasiahol prinízko, pod plece. Ale farbil silne, a keď aj rýchlo utekal, určite sme vedeli, že ho čoskoro neďaleko nájdeme.
— Tak, — povedal Tom pokojne, — to by sme mali. Vzali ste ho trochu nižšie, Miller, ale neubehne ani dvesto krokov. Zatiaľ si tam pri rieke rozložíme oheň. Starý Tom sa obrátil k rieke, ale ja som mal hneď plno námietok: bolo totiž celkom možné, že smrteľne ranený jeleň, aj keď sa po výstrele pobral do lesa, sa predsa len s poslednými silami dovlečie k rieke a po nej aj kus ďalej po prúde. Nie je predsa potrebné, aby sme sa za ním potom vliekli.

Dočasne sa môžeme utáboriť na tých miestach, kde jeleň uhynie. Suchej haluziny tu bolo všade dosť a obaja sme mali so sebou tomahavky.
Ale starček nechcel o tom ani počuť. Na chvíľu sa zastavil, pričom si pozorne prezeral okolité stromy, a nakoniec povedal, aby som len išiel za ním, že tu pozná vhodné táborisko, kde mi práve o ňom povie príbeh. Či jeleň leží tam, alebo o dvesto metrov vyššie, na tom predsa nezáleží.
Teraz som už nemohol nič namietať a Tom ma bezpečne doviedol na breh. Tam sme si mohli rozložiť oheň a hoci aj prenocovať; zdalo sa, že Tom v tomto lese pozná každý strom.
A poznal ho naozaj, lebo o chvíľu sme sa dostali na miesto chránené pred studeným vetrom, odhádzali sme sneh a pod ním sme našli hromadu suchárov.

Pritom mi Tom rozprával, ako lovieval v týchto končinách celé mesiace a ako vždy táboril na tomto mieste. Oheň sa čoskoro rozhorel, lebo z neďalekého práchnivého duba sme získali dosť suchého dreva. A ked už veselo blčal, živený ďalšími polenami, vydali sme sa hľadať postreleného jeleňa, aby sme ho priniesli k ohnisku.
Našli sme ho o chvíľu.

Odbehol len kúsok a tam, kde prvýkrát klesol, aj zahynul. O pár minút sme odrezali jelení predok a z neho sme vybrali len najlepšiu časť. Stehná a chrbát zostali v koži, takže sme ich ľahko pritiahli k ohňu.
Obaja sme od rána ešte nejedli, takže sme toho veľa nenahovorili, kým sa mäso nad ohňom neprepieklo. Potom sme si zasadli, každý s poriadnym kusom pečeného mäsa pred sebou, tesákom sme odkrajovali šťavnaté kúsky a starý Tom začal rozprávať.
— Viete, Miller, odtiaľ, kde ten jeleň uhynul, bolo k vode bližšie, aj dreva je tam dosť. Ale keď som v týchto končinách, nechcem táboriť inde, len práve tu.

A keď vám poviem prečo, iste to pochopíte.
— Tak mi to už rýchlo povedzte, — naliehal som nedočkavo. Veď títo starí chlapíci, čo žijú v lesoch už od mladosti, tu často prežili čudesné dobrodružstvá, ale prinútiť ich do rozprávania — to si vyžaduje námahu. Zvykli si na samotársky a celkom uzavretý život v lese a skoro sa odnaučili hovoriť.

Tých zriedkavých okamihov, keď raz za čas prerušia mlčanie, je veľmi málo, a preto ich treba rýchle využiť. A vtedy môžete nazrieť hlboko do toho podivuhodného života zálesákov, ktorí tu žijú odlúčení od sveta a patria len divočine.

Celé roky sa len s puškou a tesákom túlajú nekonečnými húštinami, bojujú s divými zvieratami a často s ešte divšími ľuďmi, pred búrkou a dažďom ich chráni len lístie alebo prístrešok z kôry a nakoniec ich čaká niekde pod stromom osamelý hrob, kde budú navždy snívať.
Od mladosti si zvykli na nebezpečenstvo, ale vnímajú len jeho pôvaby, strach pred ním nepoznajú. A preto sotva uniknú jednému, už sa pokojne obzerajú po novom, akoby ich život ani zdravie neboli nijako ohrozené a akoby im skoro každú chvíľu nehrozila strašná smrť, že osamote a zmrzačení zahynú niekde v pustatine.
Môj starček sedel zamyslený, šťavnatý kus diviny nabodnutý na prúte zastokol do zeme, na nôž napichoval žlté listy z miest, kde sa stopil sneh. Konečne si ľahol na prikrývku, zadíval sa do zasnežených korún starých dubov a začal:
— Predtým tu bolo oveľa viac zveri než teraz, Miller.

Vtedy jednotlivé stavania, obyčajne len drevené zruby, ležali ďaleko od seba, museli ste kráčať aj niekoľko dní, kým ste prišli od ohrady k ohrade. Jeleňov je tu síce stále dosť, a kým sa budem túlať po svete, tak mi možno postačia. Medvede sú však už preriedené a musíte dobre dlho hľadať, kým prídete na stopu niektorého z nich. A predsa si ešte celkom dobre spomínam, že som ich práve na týchto miestach raz na jeseň zastrelil sedemnásť.

Ale potom sem prikvitla tlupa Francúzov a tie ich prekliate psy vyčíňali tak dlho, kým som ich jedného po druhom nepochytal do vlčích pascí. Potom sem prišlo aj dosť vašich krajanov, tí nám tu vyrúbali staré duby, postavili z nich ohrady a po úbohej zveri strieľali brokmi. Veľa toho neulovili, ale narobili taký hurhaj, že zver sa stiahla. Najmä medvede neobľubujú harmatanec v susedstve.
— Keď ste ich tu vy sami za jedinú jeseň odstrelili sedemnásť, kde by sa tu ešte vzali?
— Čože ja, — povedal starý lovec, — ja som bol predsa ich najhorší nepriateľ a behalo ich tu vtedy toľko, že tých pár šeliem vtedy naozaj nikomu nechýbalo. Ale toto všetko teraz sem nepatrí. Veď dnes každé malé dieťa vie, že dnešný lov sa s vtedajším nedá, žiaľ, ani porovnať.

Tak vtedy, v tom najlepšom čase, keď ste naozaj ani hodinu nemohli ísť po lese a pritom nezačuť niektorého z tých čiernych mrmlošov šuchotať v kroví, ak vám nevbehol rovno do cesty, vtedy som sem raz prišiel a chcel som tu asi týždeň loviť. To som ešte býval v Cashrivere, tam, kde je teraz prievoz.

A odtiaľ až k Strongovej pošte na celých tých močariskách nebývala ani živá duša. Môžete si predstaviť, že to tu bolo trochu pusté, veď keď máte k najbližšiemu susedovi štyridsať míľ, na nejaký spoločenský život si ani nespomeniete. Len poštový kuriér prichádzal každé štyri týždne, jazdil okolo mňa do Batesvillu. Niekedy sa tu ukázali Indiáni, ktorí lovili najmä v Ozarských horách, ale dlho sa nezdržiavali. Nás bielych totiž nevideli príliš radi a dobre vedeli prečo.

Ale ja som sa tých chlapíkov nebál. Jediné nebezpečenstvo, ktoré mi od nich hrozilo, bolo v tom, že keď sem-tam našli v lese zavesený kus diviny, potajomky ho odniesli.
Táto dubina bola už vtedy najlepším loviskom v celých močariskách, a najmä keď bola veľká voda. Tá sem zahnala jelene aj medvede z nížin, hľadali tu potravu aj útočisko. Jelene som v tých časoch strieľal len vtedy, keď som nemal chlieb a potreboval som si zahryznúť niečo suché k medvedej slanine.

Človeče, Miller, môžete si to predstaviť, že som vôbec nepotreboval dlho sliediť, kým som sa dostal starému vypasenému medveďovi na stopu? Raz sa takýto mrmloš hrabal v žltom lístí práve pod týmto hrčatým stromom, čo ho odtiaľto vidno, aby si tam nazbieral opadané žalude. A ja som prichádzal od hrebeňa, čo sme tam dnes spolu
šli.
Bola už neskorá jeseň a počasie naozaj psie. Ráno padal odporný, studený dážď, napoly dážď, napoly sneh, na po-sliedku to bolo výborné, lebo lístie nešuchotalo, ale ináč na tom nebolo vôbec nič príjemné. Oziabali ma ruky, premá-čala sa mi huňa a ani som nevedel, ako mám niesť pušku, aby mi nezvlhla.

Ale keď som spozoroval medveďa, hneď mi bolo teplo. Srdce sa mi rozbúchalo ako kováčske kladivo. Musel som pár minút zostať stáť, aby som nabral dych a upokojil sa. Však to veru aj bol veľký a silný medveď a takú stopu som v týchto močariskách ešte nikdy nenašiel. Vyzeral výborne, mohol mať aj štyridsať galónov tuku. Samozrejme, dlho som sa nezdržiaval prezeraním, zamieril som a stlačil spúšť.
Vtedy som mal so sebou starého psa, volal som ho Pátrač, ešte dnes ho vidím ako pred sebou. Práve pod tým stromom, kde teraz leží ten váš, Miller, tam som zahrabal jeho kosti. Chudák, sotva vtedy krivkal, tak ho medvede doriadili. A na kožu by ste mu nemohli položiť ani prst, aby ste sa nedotkli čerstvej alebo zahojenej jazvy.

Na medvede bol trochu nešikovný a okrem toho mal priveľmi horúcu krv. To som mohol aj hodinu ležať za stromom a mieriť alebo sa hodinu plaziť za zverou a jemu ani na um neprišlo, aby vyskočil alebo sa aspoň pohol. Ale ked ste už raz vystrelili, to by ste skôr guľku privolali späť než jeho.
Po výstrele — a že som zasiahol, to pes dobre vedel — tiež hneď vyrazil, a kým sa ma stačil pán medveď spýtať na zdravie, už sa doň zahryzol a chcel ho strhnúť na zem. Túto hru si zahral už často, ale teraz sa mu to nepodarilo. Rana bola poriadna, ale zdalo sa, že medveď ju ani nepocítil, a schytil Pátrača za chrbát.

Vám, Miller, predsa nemusím vysvetľovať, ako sa taký medveď dokáže oháňať labami. Počul som, že aj vám nejaký strýčko z tohto rodu raz v Ozarských horách ukázal, čo vie. Iba raz sa medveď zahnal labou a ja som len skríkol, keď som videl, ako chudák Pátrač odletel ako kus handry. To som už mal síce zasa prach v hlavni, vyťahoval som z kapsy novú guľku a temer nevedomky som sa pri nabíjaní priblížil o niekoľko krokov k medveďovi. Ten však môj pohyb spozoroval a ušetril mi ďalšiu cestu. Sotva som stačil vytiahnuť nôž z pošvy, už sa aj na mňa hnal.
Čo sa dialo ďalej, to vám ani presne nepoviem. Viem len, že som zacítil prudkú bolesť, že som sa okolo seba divo oháňal nožom, že ma obrovská ťarcha zvalila na zem, a potom som stratil vedomie. Ani neviem, ako dlho som takto ležal. Keď som zasa prišiel k sebe a chcel som s hrôzou vyskočiť, nemohol som.

Nemohol som pohnúť ani ľavou rukou ani pravou nohou a videl som, že sú zlomené. Miller, vy ma predsa poznáte a iste mi veríte, že nemám práve slabé nervy. Ale všetko, čo som predtým zažil pri love na medvede, pri indiánskych prepadoch a nástrahách, všetky tie trampoty a trápenia, to všetko bolo hračkou proti tomu, ked som si vtedy prvýkrát uvedomil, v akej kaši som. Keď som si len pomyslel na tú strašnú smrť, ktorá mi hrozí tu v divočine, ďaleko od akejkoľvek ľudskej pomoci.

Možno som bol aj vysilený od straty krvi, lebo, ako som si to neskoršie uvedomil, celé telo som mal posiate ranami. A potom som stratil vedomie druhýkrát. Lenže teraz to už netrvalo tak dlho. Znovu som prišiel k sebe a s novým vedomím sa vo mne zasa prebudila chuť do života. Tá predsa človeka len tak ľahko neopúšťa.
Zo všetkého najviac ma trápil strašný smäd. A keďže som našťastie neležal ďaleko od rieky, rozhodol som sa, že sa tam doplazím. Potom sa možno už niečo nájde, ako sa z tejto strašnej situácie dostať. Najskôr som sa však obzrel po medveďovi. Vedel som, že som ho zasiahol, najskôr guľkou a potom nožom.

Nech je, ako chce, musel mať ešte dosť sily, aby sa odtiaľ odplazil. Napriek neznesiteľnej bolesti som sa trochu zdvihol na zdravú ľavú nohu, ale nikde som ho nevidel. Bol preč. Len chudák pes ležal asi dvadsať krokov odo mňa v korune vyvráteného stromu — mŕtvy. Od bezmocnej zlosti som zaťal zuby a začal som sa plaziť k rieke. Môžem vám povedať, že veľmi skoro som sa presvedčil, aký sa zo mňa stal mrzák.
So zlomenou pravou nohou a ľavou rukou a s roztrhaným plecom som sa len ako-tak dokázal pohnúť z miesta. A ked som sa preplazil čo i len o jediný palec dopredu, chcelo sa mi kričať od bolesti. Ale keďže som tu nechcel zahynúť, musel som sa dostať k rieke.
Pušku som vliekol. Je v tom vždy aspoň trochu útechy, keď máte starú kamarátku pri sebe. Predsa je to len posledná pomoc v núdzi, tomu som vždy veril. Po dvoch hodinách strašnej námahy, akú som neželal ani najhoršiemu nepriateľovi, som sa doplazil až na toto miesto — a napil som sa. Vidíte, a dnes tu spokojne táboríme pri ohni. Lenže vtedy ma tu znovu opustili sily a hodinu som ležal bez pohnutia na studenej zemi, až ma začalo oziabať.
Ako sa to so mnou asi skončí?

Zobral som posledné sily, a ak som sa ešte vôbec mohol pohnúť, prezrel som si pušku. Spomenul som si, že som ju už nestačil celkom nabiť. To sa vie, jednou rukou sa to už nedalo. Veď som sa pritom nemohol ani zdvihnúť. Akoby podvedome som siahol po noži, ale ten nebol ani za opaskom, pravdepodobne ležal niekde tam hore, kde na mňa zaútočil medveď. Aby som ho šiel hľadať, na to nebolo ani pomyslenia.

Tak som tu zostal ležať zmrzačený a bezbranný a zdalo sa, že už smrti ne-ujdem.
Medzitým sa zotmelo. Od nadľudskej námahy som bol vyčerpaný, bolesť ma trýznila do zbláznenia, a predsa som sa pokúšal, ako som len mohol, upraviť si na noc táborisko. Triasol som sa od zimy a len so strašnou námahou sa mi podarilo rozprestrieť si vlnenú huňu tak, aby som si mohol na ňu ľahnúť a súčasne sa prikryť.
Tak som strávil noc.

Nad ránom som dokonca aj zaspal, ale aké prebudenie ma čakalo!
Starček sa pri spomienke na toto strašné ráno ešte aj teraz celý schúlil a dobrú chvíľu mlčal, kým sa zasa odhodlal pokračovať.
— Cítil som sa ako odsúdený na smrť, — povedal potom ticho, — a aj najmenší pohyb mi spôsoboval strašnú bolesť. Ruky aj nohy mi opuchli a čoskoro som cítil, že sa nemôžem skoro ani pohnúť. Ale keby len to! Medzitým sa ochladilo a začalo mrznúť. Pod inovaťou zem stvrdla a veľké vločky snehu sa začali znášať medzi holými korunami stromov. Asi o hodinu začalo husto snežiť, skoro ako fujavica.
Spočiatku som si myslel, že udrela moja posledná hodina, a zdalo sa mi, že každá snehová vločka ma zadusí. Ale čoskoro sa ukázalo, že snehová pokrývka ma vlastne chráni pred zimou, pred zamrznutím. Zachrániť sa pred smrťou! Či som ešte smel dúfať, že príde nejaká záchrana? Či môj súčasný stav bol niečo iné než chvíľka, ked mi bolo ešte dopriate dýchať? Čože to bolo niečo iné než predlžovanie môjho trápenia?
Napoly v ťažkom spánku a napoly v trýznivom bdení prešiel ďalší deň aj ďalšia noc. Hlad som nepociťoval a smäd som si hasil vločkami, ktoré mi padali na tvár. Okolo poludnia som bol už asi na päť palcov pokrytý snehom. A znovu nastala noc, Miller, a ako sa čím ďalej, tým viac stmievalo, zdalo sa mi, že sa nemám rozlúčiť len so svetlom, ale aj so životom.

Potom som však dostal návštevu. Už od súmraku začali zavýjať vlky. Napodiv zvetrili naše bojisko až teraz. Medveď určite nemohol uhynúť ďaleko od miesta, kde ho zasiahla moja guľka.

O chvíľu som totiž začul, ako sa vlky asi dvesto krokov odo mňa zhromažďujú, najskôr dlho zavýjali, potom kňučali a ruvali sa ako psy o kosť. Tie najslabšie svorka odohnala a ony sa rozbehli v širokom okruhu okolo bojiska, prichádzali až blízko ku mne a konečne našli môjho psa.
Vyhladované beštie, a takými sú vlky vždy, sa vrhli na psa. Keď sa nasýtili, pustili sa k rieke, a to práve k miestu, kde som ležal.
Niektorý zo svorky ma pritom musel zvetriť, lebo tesne vedľa mňa zrazu zaškrípal sneh. Vietor sa totiž náhle obrátil a prezradil tej zbabelej svorke, že nablízku je človek.

Keďže sa práve nasýtili, stiahli sa do bezpečnej vzdialenosti. Ale vedel som, že sa vrátia.
Snežilo ešte celú noc, až ráno sa obloha vyjasnila a veľmi sa ochladilo. Uvedomil som si, že bez hrubej snehovej pokrývky, ktorá mi prikryla huňu, by som určite zamrzol.

Pravda, nemohol a nesmel som sa ani pohnúť. Čo sa so mnou teraz asi stane? Keby som mal pri sebe nôž, iste by som si toho dňa, keď ma premôže zúfalstvo, prerezal žily a skončil svoje trápenie. Ale ked nastal tretí večer, prestal som uvažovať aj o tom. Zľahostajnel som. Nezáležalo mi už na živote, zamračene som hľadel na krákajúce havrany, svojich posledných spoločníkov, čo tu cez deň hodovali na zvyškoch, ktoré tu nechali vlky, a teraz si hľadali miesto na prenocovanie na holých konároch nado mnou.
Bolo mi len čudné, že nie som hladný, a pritom som zhltol len pomerne málo snehu.

Len občas som ho trochu zhrabol pravou, zdravou rukou, a položil som si ho na horúce pery a na čelo a celé hodiny som presníval v akomsi polospánku, keď som si ani poriadne neuvedomoval svoju zúfalú situáciu. A z tohto polospánku ma prebudili vlky.
Ešte sa ani poriadne nezotmelo, keď som neďaleko začul znovu ich odporné zavýjanie. Teraz sa mi zdalo, že z medveďa nenechali toľko, aby sa im oplatilo ruvať o zvyšky. Celá svorka prichádzala bližšie a bližšie, určite ma zvetrila, ale už sa ma nebála. Pažravá, nenásytná banda sa tešila na novú korisť.
Zreteľne som počul za sebou ich blížiace sa ľahké kroky a zdalo sa mi, akoby som už cítil horúci dych jednej z týchto beštií priamo vo vlasoch. Chcel som sa obzrieť, ale nemohol som. Vlky sa predsa len ešte neodvážili dotknúť sa živého človeka a prvú časť noci len behali neďaleko v lese, možno sliedili po nejakej inej koristi.
Veď viete, Miller, keď sa vlky v noci nažerú, o polnoci sa zavýjaním zvolajú dohromady a potom spoločne odídu do úkrytov. Len keď sú hladné, potulujú sa vonku až do svitania.

Ale toho dňa, ked ma zvetrili, o inú korisť sa veľmi nestarali, a preto boli stále hladné. Viete si predstaviť, ako zavýjali. Ale svorka sa ešte stále neodvažovala napadnúť človeka. No odtiaľ sa ani nepohli a tie najsmelšie z nich sa občas po snehu priplazili až ku mne, pravdepodobne zakaždým s úmyslom, že teraz zaútočia. Lenže vždy ich odradilo vedomie. že predsa len majú do činenia práve s človekom.
– -ú tie beštie hocijako hladné a pažravé, predsa sú len príliš zbabelé.
Sústavné strašné rozčuľovanie a strach vyplývajúci z tej Sízmocnosti a okrem toho ešte telesné vysilenie, lebo zlomená noha a ruka mi skoro odumreli, ma nakoniec tak f\ čerpali, že som takmer omdlel. V tom polovedomí sa mi zrazu zdalo, že som začul výstrel, ale už som nemal silu, aby som sa o to staral.

Sníval som a zdalo sa mi, že ma niekto berie za rameno a volá menom. Potom sa mi mihla hlavou – š’.;Ľnka na záchranu a znovu som stratil vedomie.
Ale ten, kto ma tam našiel, to bol Prince, však ho poznáte. Miller. Je to jeden z našich najlepších lovcov, v lese sa narodil a v lese aj vyrástol. Mal priveľa skúseností na to, aby zbytočne strácal čas. Videl, ako je to so mnou. Neskoršie mi rozprával, ako rýchlo rozložil oheň, uvaril kávu a nalial mi zopár dúškov do hrdla.

A keď som sa natoľko spamätal, aby som mu niekoľkými slovami mohol opísať svoj stav, zavesil vedľa mňa svoju prikrývku a kazajku, aby zahnal vlky, a ako len najrýchlejšie mohol, utekal cez les pre pomoc. Našťastie nebola ďaleko. Asi tri míle od miesta, kde ma našiel, táborila jeho lovecká skupina, starý Houston, Broadly, čo sme ho pred tromi rokmi pochovali, a ešte pár mladých chlapcov z Kentucky. O tri hodiny ich mal všetkých pokope a pri mne.

Bol som zachránený. Ale, Miller, mohol by som vám to rozprávať hoci aj rok, nedokázal by som ani spolovice verne vylíčiť, ako som sa cítil, keď som zasa videl ľudí, priateľov.
Iste mi veríte, čo som skúsil, kým ma so zlomenou nohou a rukou dopravili do najbližšieho, asi osemnásť míľ vzdialeného domu. Tí výborní chlapci ma väčšinou niesli, zabaleného v prikrývke, a len tam, kde to les dovolil, ju priviazali medzi dva pokojnejšie kone. Ale predsa sme sa tam len dostali a Prince, polovičný doktor, najmä vo všetkom, čo súviselo s koňmi, mi zošnúroval zlomené údy hikóriovou kôrou a lykom tak dobre, že o šesť týždňov som sa zasa s puškou na pleci mohol vybrať aspoň na posliedku a sám sa postarať o chlieb. Už ma nemuseli kŕmiť ako malé dieťa.
— Ale ako vás Prince našiel?
— Za to nevďačím nikomu inému, — smial sa Tichý Tom, — len svojim priateľom vlkom. Keď poslednú noc tak tvrdošijne zavýjali na jednom mieste, bolo to Princeovi, ktorý ich zavýjanie začul až na svojom táborisku, veľmi nápadné. Preto sa hneď na svitaní vydal na lov tým smerom a zastrelil starého vlka.

Stál vraj akoby zamyslený pod stromom, celkom sám. Guľka zasiahla tohto starého samotára priamo medzi stopami. A bystrému oku lovca nemohlo uniknúť, že odtiaľ, kde teraz uhynul, vlk predtým už niekoľkokrát niekam odbehol a vždy sa tam zasa vrátil. Jasne bolo vidieť, že ich nebolo viac, že to bol stále ten istý vlk. Ale čo len mohla mať tá stará vyhladovaná šelma za lubom? Princeho to začalo zaujímať, vydal sa po stopách a potom tvrdil, že mi skoro stúpil na hlavu, tak blízko ku mne ho vraj tie stopy zaviedli.
— A to sa odohralo práve tu? — povedal som zdesene, keď som si uvedomil, že taký osud by mohol hocikedy stretnúť každého z nás.
— Presne tu, — prikývol Tichý Tom, — a vrúcnejšie som nikdy v živote pánubohu neďakoval za takú neočakávanú záchranu ako vtedy, keď som prvýkrát zdravý vkročil na toto miesto. Vtedy som uvidel aj kosti svojho starého Pátrača, aspoň tie, ktoré tam vlky nechali, a pochoval som ich práve na mieste, kde som ležal dlhé dni a hoci bezmocne v lese. Neskoršie som našiel aj medvedie kosti. Vlky a havrany ich celkom vybielili. Ten starý mrmloš odbehol ešte asi dvesto krokov a tam uhynul. — Ale loviť medvede ste aj tak neprestali?
— Ja — a prestať? — zvolal starý, kým zhrabúval žeravé uhlíky a upravoval si huňu pod hlavou, — iba odvtedy som poriadne začal. Musel som si predsa napraviť povesť, keď ma jeden z tých mrmlošov tak doriadil a zabil mi psa.

No, myslím si, že som im za to poriadne zaplatil. Pravda, na to miesto tu nemôžem zabudnúť, a keby som žil sto rokov, nebudem svojmu najhoršiemu nepriateľovi želať ani hodinu z tých, čo som tu zažil v tých dňoch a nociach.
Ale teraz si myslím, aby sme jeleňa zavesili a ešte pred večerom ich ešte niekoľko ulovili, lebo sneh sa iste neudrží dlhšie než do zajtra. Potom privediem koňa a odvezieme mäso domov.

Vyhovuje vám to? Prečo by som mal mať niečo proti tomu? Celý môj život nemal vtedy iný zmysel než lov; a tam, kde som mohol loviť, tam som bol doma. Ale čitateľa už asi nebude zaujímať, čo všetko sme so starým Tomom ešte spolu zastrelili. Chcel som len zopakovať rozprávanie starého muža.

Taká príhoda nebola v živote zálesákov vôbec ojedinelá. Ich život — to je ustavičný zápas s ťažkosťami a nebezpečenstvom. A odmena? Ten, kto sám neloví, tomu to nik nedokáže vysvetliť, v čom spočíva taká odmena. Ale ozajstný lovec mi porozumie, i keď už nepoviem ani slovo.

Tichý Tom
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *