Poľovník sa vo svojom poľovníckom živote stretne s niektorou zverou, spravidla raticovou, ktorá sa pre neho stane legendárnou. Celé roky mu uniká priamo pod rukami, niekedy s nesmiernou opatrnosťou, niekedy zasa šťastnou náhodou, často a] oboma spolu.

Spomínam si a ešte po mnohých rokoch podrobne rozoberám všetky stretnutia s týmito začarovanými jedincami. Znovu prežívam prehry, ktoré si objasňujem až po časovom odstupe. Na niektoré si spomínam stále. Obyčajne v noci, keď nemôžem spať. Dva alebo tri srnce, diviak Silvester a jeleň zo Slepačej stepi. Nebolo by to odo mňa pekné, keby som sa o tomto jeleňovi nezmienil.

Trochu neobyčajné rujovisko. Lesná stena beží od zadnej bernovskej cesty až k lesu nad Čiernym rybníkom, odtiaľ sa pravým uhlom stáča po koryte potoka. Medzi cestou a potokom sa rozprestreli močiare. Svoje žlté vody ťahajú nielen po celých pasienkoch, ale aj za rozbah-nenou priekopou v poraste s nepríjemnými lesnými hospodármi — vetrom a kôrovcami. Tento cintorín rozdeľujú hlboké priekopy. Stoja v nich výstavky vytiahnutých smrečkov a briez, pomníky starého lesa. Oddávna je toto bahno ru-joviskom. Všetky jelene hľadajúce jeleni-ce v húštinách pri Anne a za Čiernym rybníkom tu každý rok ručia.

Hlavný jeleň mal už niekoľko rokov svoje miesto až na močiari za priekopou na vŕšku pasienka. Kým všetky bočné jelene ručaním oznamovali svoje túžby, zlosť aj žiarlivosť na kalamitovej holine, kráľovský vladár im odpovedal a hrozil z močiara. Jeho ručanie bolo najsilnejšie. Po ňom nasledovali turnaje a bitky, ktoré sa každý rok konali na tom istom mieste. Na začiatku ruje, hneď zvečera, stál jeleň v húštine za potokom, na samom kraji.

Legendárny Jeleň

Ale už hodinu po zotmení ho bolo počuť na pasienkoch. Tomu, kto ho nepoznal, sa zdalo, že ho možno ľahko uloviť. Stačí sa zavčas rána prikradnúť po okraji lesa a počkať tam, keď sa bude vracať.Presne tak som uvažoval aj ja. Zistil som však, že tento kráľ nemá takú prázdnu lebku ako väčšina jeho dvojnohých menovcov. Od večera ručal stále na jednom mieste, na pasienku. V noci ma budil cez rozbité okno zo spánku, pred svitaním sa ešte zlostil na bočného jeleňa z holiny.
Prikrádam sa lesom. Pre istotu obchádzam dosť hlboko, aby som počkal, až sa bude jeleň vracať spať. Trochu premáča-ný blatom z rašeliniská aj z priekopy ležím za kmeňom.

Predo mnou sa po miernom svahu ťahá ligotavý močiar a za ním široký pasienok. Pri zemi ležia záveje bieleho oparu. Ticho každú chvíľu prerušuje hlboký hlas ručiaceho jeleňa. Prezerám si kraj ďalekohľadom. Paroha-tý kráľ stojí na vŕšku. Okolo cvičených cirkusových koníkov prechádza sem i tam. Obracia sa. Hlavu ozdobenú silným parožím bez koruny a rozloženým do šírky drží hore. Z belavej hmly proti nemu vystúpila jelenica s jelienkom a je-ieničkou. Uháňajú k lesu priamo proti mne. Jeleň len obráti za nimi hlavu a nehýbe sa. Zasa ručí. Východ už horí, začína svitať. Jelenica sa zastavila pred lesom na dostrel. Stoji, akoby sklamane sa obzerá a prejde okolo mňa cez holinu do húštiny.

Myslím si, že všetko ide ako na objednávku, že kráľovský trubač sa pustí po jej stopách. Ozval sa, krátko zaručal akoby ju sprevádzal, ale klusom sa pobral na druhú stranu. Z pasienka prešiel k Čiernemu rybníku. Rozvidnelo sa a všade nastalo ticho.
Na druhý deň sa ručanie ozýva na starom mieste. Po odchode jelenice preskočil jeleň potok priamo do húštiny a akoby na posmech celú štvrťhodinu sa ozýval pri horárni na Slepačej stepi. Na tretí deň sa zmenil vietor. Vial od východu, od dediny k lesom.Večer som začal zostavovať plán. Vstanem o dve hodiny skôr, zídem na okresnú cestu, po nej prejdem až k horárni a priekopou k potoku. V koryte zostanem stáť. Potok tam pod močiarom vytvára malý ostrovček s tromi kmeňmi mohutných smrekov. Tam budem mať dokonalý úkryt. Celú cestu od „myšieho zámocká” až k horárni počujem bojové výzvy jeleňa. Nesú sa cez pole a ozvena ich vracia. Dva, možno aj tri slabšie jelene mu nesmelo odpovedajú.

Kráľovská výsosť je dnes rozhnevaná.Prechádzam cez húštinu, brodim sa cez potok a skrývam sa pod smrečkami na ostrove.Jeleň stál na mokrine a ozýval sa. Len čo sa trochu rozbrieždilo, jelenice zišli zo svahu na miesto, kde som včera čakal. Jeleň vyzývavo ručal a vetril proti mne. Potom sa pobral za čriedou, ktorá sa dnes zväčšila o dve jelenice, a v húštine ručal ešte za bieleho dňa.Viem určite, že na tohto jeleňa nestačím. Dopredu vie, kde stojím, či je vietor alebo nie. Podľa toho sa aj správa. Nemôžem mu predsa obetovať celú ruju, najmä keď prišli hostia.

Vzdávam sa.Na druhý rok začal ručať zo všetkých jeleňov ako prvý — už ôsmeho septembra zvečera pri Anne — a ruju otvoril na minuloročnom rujovisku. Ráno sa už síce ozýval zasa na novodomských rašeliniskách, ale v ďalších dňoch ručal z rujoviska na močiari.V tomto roku raz ráno nechýbalo veľa a bol by uvoľnil trón inému parohácovi.Vychádzam pred svitaním. Celú noc ma budilo svetlo splnu, takže ráno som skoro zaspal. Uberárn sa rýchlo cestou popri lese dozadu k Bielej. Hlas hlavného jeleňa od Anny ma už každé ráno sprevádza po ceste. Ale už skoro pri lese začujem z rujoviska nezvyčajný rev. Niečo sa tam robí. Zídem kúsok nižšie po poli a pozerám sa triédrom. Vo svetle mesiaca je jasno vidieť.

Ručanie sa zmenilo na krátke rozhnevané zarevanie. Na pasienkoch sledujem divú naháňačku. Dva jelene — parožie na tú diaľku nerozoznám — sa cvalom ženú jeden za druhým od močiara do lesa podo mnou. V riedkom stojacom lese to zapraskalo. Ozval sa víťazný rev. Stretnutie sa neuskutočnilo. Víťazný kráľ sa ozval skraja húštiny a jeho súper sa mu z bezpečnej vzdialenosti len piano vyhráža.
Hlavný jeleň ručí a ručanie stále opakuje. V jelenej reči sa asi celému okoliu chváli svojím víťazstvom, a okrem toho asi dodržiava akýsi pradávny zvyk: určitý čas po bitke strážiť bojisko.
Rýchlo zbieham cez kultúru dolu na chodník. Želám si, aby som aspoň na chvíľu mal oči sovy. Víťaz sa vracia po chodníku proti mne. Neponáhľa sa a hlasne ručí. A zrazu zaručal tak hlasno a tak blízko, že mi skoro klobúk spadol z hlavy. A potom ma tichučko obišiel. Cítil som jeho pach, ale nezazrel som ho. O chvíľu sa zasa ozval na pasienku, a keď sa celkom rozvidnelo, ozýval sa už od Anny.Roky ubiehali. Stavy jelenej zveri značne vzrástli.

Pribudlo nielen rujovísk, ale aj rúbanísk a čistiniek, najmä z kalamitových ťažieb. Kapitálny jeleň z pasienka pod Čiernym rybníkom sa stával legendárnym. Nielen v mojom po-lesí, ale aj u susedov, kde mal domovské právo. V tých rokoch som tuším nemal ani jediného hosťa, ktorý by si ho nebol vypočul aspoň zo schodov horárne. Mnohí sa ma aj spytovali, prečo ich k nemu neprivediem. Lenže tento parohatý kráľ mal asi ľudský rozum. V mojom polesí si naň mohol poľovník vystreliť len čírou náhodou. Ja som sa o to nepokúšal. Len mi bolo vždy záhadou, ako mohol ten jeleň vodiť celé roky v čase ruje také množstvo poľovníkov za nos. Veď ho všetci poznali a porekadlo „veľa psov zajacova smrť” sa vzťahuje v určitej obmene aj na jeleňa, aj keby bol akokoľvek starý a opatrný.
Zasa po niekoľkých rokoch sa vraciam od Kalku z večernej postriežky. Cesta potme a cez lepkavý íl do vŕšku ponamáha nohy poriadne, najmä keď už dobrých pár rokov šliapem po chodníkoch aj priechodoch zveri. Preto sa sotva vlečiem, a okrem toho som hrozne hladný. Už sa teším na večeru a v duchu si zostavujem jedálny lístok. Žiaľ, len samé konzervy!
Ruja sa začala iba nedávno. Je slabá; jelene ručia až neskoro večer. Vystupujem k poliam a dnes nejako ťažko a pomaly dochádzam k horárni. Dolu ručí hlavný jeleň, stojí na starom mieste, na svojej pozorovateľní v močiari. Bočného jeleňa zatiaľ nemá. Ale ba! Za mojím chrbtom sa zo steny stojaceho lesa ozve jeleň skoro tak silno ako dlhoročný majiteľ dolného rujoviska. A tak sa začalo zoznamovanie dvoch kráľov.
Hneď prvá odpoveď starousadlíka vyjadrovala nepriateľstvo na život a na smrť. Obaja súperi šli proti sebe. Ručali tak silno, až sa v domčeku na Slepačej stepi rozštekal pes. Zabúdam aj na hlad. Cudzí jeleň sa zrejme nebojí. Už uháňa cez pole na pasienky. Ručí na voľnom priestranstve. Tam sa stretli! Lomoz parohov, údery ako palicou do prázdneho suda! Čudný rev, potom ticho a temné supenie. Ručanie len naznačené, nedokončené, a opäť ozývanie sa.
Vešiam pušku na okrajový strom a po hlbokej ceste sa plazím k bojisku. Bahno s ílom a kaluže ma zaviedli až k širokému úhoru. Suchá starina ho zreteľne oddeľuje od pasienka. Údery parožia počuť celkom blízko. Dvíham sa z úvozu a ďalekohľadom pátram v tme. Našiel som ich, bohatierov! Dve tmavé telá, vzopnuté proti sebe, akoby sa pretláčali len z akéhosi rozmaru. Oba jelene sú rovnako mohutné a asi aj rovnako silné. Ani jeden neustupuje. Ak niektorý uhne nabok, druhý sa tlačí za ním. Supenie a chrapot sprevádza ich silácku hru — hru na život a na smrť.

Konečne od seba odskočili. Stoja a len ťažko oddychujú. Potom sa jeden z nich vrávoravým krokom vracia do močiara a druhý sa vybral hore na hrebeň. V polovici cesty sa zastavili. Každý ešte za súperom zaručal neodpusti-teľnú nadávku. Súboj kráľov sa skončil nerozhodne. Ráno sa môj legendárny jeleň zasa ozval na svojom rujovisku. V jeho hlbokom hlase ležal tieň nesmiernej únavy zo včerajšieho boja. Druhý jeleň sa už neozval.
Po niekoľkých rokoch, v jedno ráno také podobné toľkým predchádzajúcim, zasa stojím na kamenných schodoch. Sú suché. Bude pekne!Cesta ma mäkko vedie okolo lesa. Je také ticho, že skoro počujem prebúdzanie sa okrajových stromov a cítim ich živicový dych. Ako vždy, zastavím sa na kopčeku. Niekedy sa tam posadím na medzu. Mám tam svoju mačinu, ktorá je mäkšia než poduška a vonia domovom. Niekedy ma studení, inokedy je vlhká, ale dnes ma zohrieva, a preto sa neponáhľam. Je ticho. Kráľovskí trubači unavení bojom dnes odpočívajú.

Neozývajú sa ani pri Anne, ani v úžľabine pri Belej.
Ako dobre sa tu sedí! Dvojnásobne tomu, ktorý celý život prežil v lesoch. Okolo mňa v širokom kruhu stojí pevná hradba lesa, za ktorú zamykám bolesť aj sklamanie a dnes aj smútok staroby. Tu sa vždy zastavujem s radostným vedomím, že som tu celkom sám, ďaleko od všetkého.
Sedím a viem, že sa dnes v tomto tichom ráne nič nestane, že je to jedno, či sedím tu na trávnatej medzi alebo sliedim niekde pri Belej či pod hrebeňom.Z môjho zadumania ma vytrhol lomoz. Na okraji lesa lomozí črieda akejsi zveri. Nevidím nič, dosiaľ je šero, ale podľa lámania ide o niekoľko jedincov. Ozýva sa kvikot. Teda diviačia zver! Už sa na-pásla a stojacim lesom ma obišla. Chvíľu počkám; možno ešte vyjde na pole. Ale čakám nadarmo.

Zrazu sa celkom blízko ozve zaručanie jeleňa. Kráľ hrozí v rohu húštiny pri poliach, na chodníčku k pasienkom. Mohutný hlas starého legendárneho jeleňa! A teraz ešte druhý, rovnako silný! Začal sa koncert, ktorý síce neoznámi koniec ruje, ale určite jej vyvrcholenie.
Na nič už nečakám a skokmi bežím cez kultúru do hustej žŕdkoviny. Húštinka sa v okamihu zmenila na koncertnú sieň. Oba jelene burácajú. O chvíľu počujem už praskot a bubnovanie nôh; aj parohy zazvonili. A znovu ručanie! Stretnutie kráľovských bojovníkov ďaleko od ich rujovísk. Ani si neuvedomujem, že teraz stojím medzi nimi. Pomohol mi dobrý vietor. Z jednej strany je silný jeleň, ale zrejme sám, z druhej strany kapitálny jedinec s jelenicami. Už za šera prehnal okolo mňa jelenicu s jelienkom. Vracal ju od súpera. Ani jeden z nich sa nechce vzdať. Ten sám, bez jelenie, stojí na tom istom mieste a len si mrmle. Legendárny jeleň vybieha na okraj húštiny. Buď sa bojí toho druhého, alebo ho chráni šiesty zmysel.
Praskot, lámanie konárov a nové ručanie. A toto celé divadlo sa hrá iba pre mňa!

Dosiaľ som nikdy nestál tak blízko javiska! Hlavný jeleň sa už dvakrát zastavil na samom okraji húštiny a odtiaľ sa vyhrážal. Ale strieľať sa bojím; dosiaľ je šero. Zver sa stále pohybuje. Konečne kráľ cvalom vybehol do útoku. Len pár sekúnd trvalo, čo jeho obrovitá silueta preletela žrďovinou, ale skoro hneď sa húština za ním zasa zatvorila. Odohnal cudzieho jeleňa, ale nie ďaleko. Ten dosiaľ ručí, prechádza sa po chodníčku a len pomaly sa vzďaľuje.Veľkosť tejto chvíle nemožno vôbec vyjadriť slovami! Viem, že už každú chví-
ľu musí prísť môj starý známy. Jelenice sa predsa v tomto čase na pole nevrátia. A on nezostane stáť v takej malej húštine.
Jeleň ručí a ručí, stále sa ešte vyhráža. Druhý mu odpovedá už iba zďaleka. Moje napätie trvá už príliš dlho, celú večnosť. Jeleň sa utíšil. Praskot prestal, ani parohy už nepočuť. Čakám — a zrazu mi príde na um, že parohy legendárneho jeleňa si už v horárni nezavesím. Sám diabol ho dnes vyviedol z pasce!
Rozbrieždilo sa. Deň mi nepriniesol ani štipku nádeje, ani trochu útechy. Dosiaľ stojím v jame za kmeňom, ktorý ma za šera skrýval. Celkom určite už viem, že keby som tu stál aj celú večnosť, kapitálny jeleň cez žŕdkovinu už neprejde. Pred chvíľou totiž ručal v húštine za mojím chrbtom. Nechápem len, kadiaľ prešiel on a kadiaľ jelenice. Predsa som dobre videl na všetky strany!V ústach suchých z rozčúlenia cítim horkosť a telo ma bolí ako po výprasku.
Vraciam sa späť s puškou na pleci. Jelení pach cítim na každom kroku. Prechádzam po úzkom chodníčku medzi húštinou a žŕdkovinou. A potom sa stalo to, čo už Diana veľa rokov pre mňa chystala. Prebehlo to tak rýchlo ako vo filme. V húštine, tesne pri mne, sa ozval praskot. Cez chodníček preskočila jelenica a za ňou jelienok. Znovu lámanie a praskot. Zvesím guľovnicu. Bubnovanie nôh sa zastavilo až na samom okraji. A tam sa objavila jelenia hlava so silným parožím a s očami, y ktorých sa rozhorelo prekvapenie. Mohutný trup a malá plôška komory zostali odkryté medzi zelenými konármi. Výstrel z tesnej blízkosti len tak odhodil čečinu a za ňou zostal v ohni kapitálny jeleň!
Stojím nad ním. Je to nepravidelný štrnástorák už so znakmi spiatočníka. Parožie, ktoré bolo pred niekoľkými rokmi predsa len silnejšie, si udržalo rovnaký tvar aj sýtočierne sfarbenie. Sedí na nízkych pučniciach nad kučeravým čelom. Na mohutnom predku má samú jazvu po bitkách a zaschnutú čerstvú krv.
Medzi zelenými závesmi smrekových konárov leží teraz parohatý kráľ v celej svojej dôstojnosti. V očiach mu doteraz svieti zloba z nedávneho stretnutia. Kráľovský koniec! Boj, víťazstvo, láska — a smrť! j
Toto októbrové ráno bolo teraz svedkom najväčšej slávnosti neskorej jesene.

Vŕba, na ktorej Valent presedel nejeden podvečer, bola ako stvorená na pozorovanie: rapavé konáre mala zdravé, mocné a dalo sa tu obsedieť aj niekoľko hodín. Vŕba rástla osamote, medzi svíbím a všakovou chamraďou.

Zato na druhej strane ramena, širokého dákych desáť-dvanásť metrov, boli vŕby husto pri sebe, tvorili vlastne plot pre lesík za nimi. Priam pred očami breh porastal ovíjavou ppvojou, divým cesnakom, vtáčím zobom a nad tým sa hemžia včely, ba ukazujú sa už aj prvé komáre. Na vode, kvitnú močiarky, červeňavce a lekno, maličké biele kvietočky močiarky vodnej akoby tu bol niekto vysial.

Na kraj vody sa prichádzajú nadýchať mloky, voda sa hemží žubrienkami, larvičkami komárov. Už dosť dlhý čas sa tu presúša pekne vyfarbený káčer… //Na vysokom topoli, hneď za krajnými vŕbami, majú hniezdo pinky. Odohrala sa tam krutá, a predsa taká všedná príhoda. Pred niekoľkými týždňami tu častejšie ako zvyčajne poletúvali dve kukučky. Napokon pinky nevydržali, obidve sa pustili kukučku prenasledovať. No len čo odleteli, už stála na ich hniezde druhá kukučka, v zobáku vajíčko.

Uložila ho k pinki-ným a jedno z hniezda vyhodila. Pravda, odvtedy sa už stihli pinky aj kukúča vyliahnuť a teraz mladá kukučka zapĺňa celé hniezdo sama. Staré pinky chytajú ostošesť kobylky, chrobáky, motýle, len aby mala ich večne lačná chovanica plný hrvoľ. Kukučka v hniezde je aspoň trikrát taká ako pinky a ešte stále nevyletuje, iba sa nadúva, nadúva a jednostaj otvára zobák. //

Jún 1981

Už niekoľko dní usilovne hrkútajú divé holuby. Prvé mladé im už asi čo nevidieť vyletia, alebo im ich niečo chytilo a teraz sa chystajú vysedieť ďalšie. Ukryté v lístí neúnavne vŕkajú; krú, ku-krú… Priam prekypujú nežnosťami, kedy-tedy plesnú krídlami a už ich vidieť ako dva šípy, letia preč, aby sa o chvíľu zas vrátili. // Na vŕbe, ktorá je trocha vpravo oproti, sa čosi pohne. V neveľkej bútľavine sa belie kačica. Krúti hlavou sem a tam, malé očká bystro pozorujú okolie.

Po chvíli sa otočí, chvost jej trčí von, čosi tam kuce. A potom šup, sotva si pomáhajúc krídlami, skočí z vŕby na zem. Našuchorí sa a celkom potichu zakačká. Pozrime sa; vysedela tam káčatka! Prvé je v otvore, skočí, trepoce vo vzduchu malinkými krídelkami a už je pri starej. Ďalšie za ním. Jedenásť ich takto po vyskakuje. Preto sa tu už dlhší čas ten káčer poneviera sám a robí sa, akoby o kačici ani nevedel! Sprievod pochoduje celkom potichu; stará popredku, chvíľami sa obzerá za seba a tých jedenásť pásikavých malých loptičiek za ňou.

Zo päť-šesť metrov im trvá iba chvíľočku, kačica sa prikrčí, sadne na vodu, otočí sa k brehu a káčatka, akoby to odjakživa robili, šup za ňou. Plávajú v riadku, akoby ich mala kačica popriväzované na šnúrke. Zajac, čo pribehol až k samej vode, sa na sprievod prekvapene díva. Nastaví jedno, potom druhé ucho, vzpriami sa, sedí takmer rovno, krúti nosom, čuduje sa, vetrí. Kde sa vzal, tu sa vzal, so šplechotom sadne na vodu vyfarbený káčer. Pripláva ku kŕdliku a zaradí sa celkom samozrejme na koniec. Vtom sa mihne nad vodou tieň vtáka. Luniak.

Káč-káč!, vyrazí stará varovné znamenie, natiahne krk a pomáhajúc si krídlami, tlčie do hladiny, voda špliecha na všetky strany a už tu nikoho niet. Kŕdlik vplával do nízkej trávy, rastúcej na kraji vody, tesne pod vŕbou, na ktorej je učupený Valent. Ani nedýcha. Zhora dobre vidí pomedzi široké listy trávy; kačica sa našuchorí, káčatka k nej priplávajú a vopchajú sa jej takmer všetky pod krídla. Káčer zostal v tráve celkom pri kraji, pozoruje vodu. Čochvíľa sa stratia z hladiny aj na všetky strany utekajúce kruhy, i tráva sa prestane hýbať, ako by tu nebolo ani živého tvora. //

Luniak zakrúži nad vodou a zmizne za stromami.Padá rosa. Zo všetkých strán vykrikujú bažanty a natriasajú si perie, chystajú sa na noc. Aj kukučka sa ohlási, chichoce sa hrdelným smiechom, potom niekoľkokrát zakuká a stíchne. Klame nočné dravce. Preletí na iný strom a tam už ani len nemukne.

Slnko sa už od samého rána akoby ponáhľalo, rýchle vyšlo, osušilo hojnú rosu a z vysokej oblohy vyžarovalo na zem horúci jasný plameň; ani lístok, ani steblo trávy sa nepohlo. V ťarchavej horúčave dňa leží zlatožltý lán jačmeňa, ťahajúci sa úbočou k mladej dubovej hore. Tu zrazu vybehne z lesa plným cvalom srnec. Za ním druhý. Priam letia dozretým jačmeňom, chrbty akoby im horeli.

Zatočia sa, už sa zasa blížia k lesu, keď sa v jačmeni postaví srna. Vedľa nej sa zdvihnú dve ešte fľakaté srnčiatka. Srna stojí, hľadí k srnčom, čo sa zastavili pod dubovou horou, uši ako lopúchy otrčené k nim. Mladé využívajú chvíľu a chytia sa každé svojho cecka. // Srnce stoja chvíľu proti sebe, hlavy sklonené, stŕpnuté nohy zavŕtané do suchej zeme, oči podliate krvou, telá sa im chvejú, z nozdier vyráža drsné fučanie. A už udreli na seba, a zas. Zvŕtajú sa, aby nenastavili súperovi zraniteľný bok. Väčší zo srncov má hlavu takmer sivú, parožky, to sú iba dva dlhé hroty.

Júl 1981

Menší, navidomoči mladší, má každý kmeň rozvetvený do troch vetiev a bojuje udatné, hoci pred krutými údermi ustupuje krok za krokom k lesu. // Starý hrotiak vychádzal z hory iba potme. A o nič a o nikoho sa nestaral. Teraz však nasadzuje každý z nich život, aby zničil život druhého. Srna len stojí uprostred jačmeňa a pozoruje bojujúce srnce. Napokon sa predsa len starému podarí úskok, už-už sa ženie so sklonenou hlavou, s krvou podliatymi očami proti súperovi zboku, šesto-rák však odskočí a nečaká, výskokom vbehne do lesa, za ním ako smršť aj starý hrotiak, a hora ich zhltne. // Srna chvíľu prešľapuje, zaháňa mladé už od prázdneho vemienka, keď do jačmeňa zas vybehne srnec so šedivou hlavou. Zastane, strmo sa pozrie pred seba, potom vykročí.

Ide pomaly, hlavu zdvihnutú, príde až tesne k srne a oňuchá jej nos. Akoby to ani nebol ten istý, čo pred chvíľou hnal mladého šestoráka do dubiny. Srna so srnčom sa chvíľu ovo-niavajú, potom srnec odstúpi nabok, skloní hlavu a zlostne si pre-meriava srnčatá. Priskočí k nim a zdupoce prednými nohami. Srna nič. A keď srnčatá stoja na mieste, jedno zľahka drcne hrotom parožka, druhé nečaká, odskočí. Zasa zdupoce starý samec a výhražné skloní hlavu. Srnčatá ustupujú a ustupujú, srnec ich prestane hnať až po dobrých dvadsiatich krokoch. Potom zdvihne hlavu, strhne sa a vyrazí. Srna nečaká; beží pred ním jačmeňom, vo veľkom kruhu zabočí do hory, ale čochvíľa sú obaja zasa vonku a naháňačka neprestáva. Napokon zastanú pod krajnými dubmi. // Les sa parí horúčavou, kŕdle malých mušiek tancujú v prehriatom vzduchu, motýle sa tackajú ako opité, od kríkov rastúcich na kraji lesa dolieha bzukot včiel. Srnec i srna prudko dýchajú, boky sa im rýchlo nadúvajú a klesajú, papuľky majú otvorené. Potom srna zasa odbehne, ale keď srnec za ňou nejde, zastane, kýva hlavou, volá ho.

A zasa bežia cvalom dozrievajúcim morom jačmeňa, suché stebla pukocú, a keď sa dostanú doprostred iánu, srnec pribehne k srne a nešetrne ju udrie do boku. A zas, a opäť. Srna len stojí, hlavu sklonenú. Až keď zacíti v boku ostrý úder, vyrazí. Zastane až v tôni stromov. Ale v tej chvíli sa čas už naplnil a moc nad všetkým prevezme to najsilnejšie v živote, čo zachováva rod. //O chvíľu sa srnec so srnou ukážu v žltom jačmeni. On kráča niekoľko krokov za ňou, v polovici jačmeňa, na dobrých dvesto krokov od košatej planej hrušky zastanú. Slnko sa ako zlatá priadza dotýka sklonených kláskov, ľahký vetrík pofukuje hore úbočou. Vtom pretne poludňajšie ticho úder hromu. Srnec klesol v jačmeni ako podťatý. Na okamih prestanú vŕkať divé holuby, ďateľ sa zadrhol v smiechu a pinky zastavili recitál uprostred slohy.

Srna sa obzerá, ale nikde nevidí nebezpečenstvo. Skloní sa k srncovi a splašene odskočí, zacíti pach krvi. Čaká však na desať krokov od neho, čaká, čo by neurobila inokedy ani za nič, kýva hlavou, volá srnca, nevie pochopiť, že ho už niet. A odbehne až potom, keď sa po kmeni hrušky spúšťa chlap, zastane pod ňou a zapáli si cigaretu.

Večer sme sa s poľovníkom Jermolajom vybrali na sluky… No nie som si istý, či všetci moji čitatelia vedia, ako sa chodí na sluky. Tak počúvajte, vážení.Zjari, štvrť hodiny pred západom slnka, vojdete do horičky s puškou, bez psa. Nájdete si miesto dakde pri kraji, poobzeráte sa, prezriete si roznetku, žmurknete na spoločníka.

Prejde štvrť hodiny. Slnko zapadlo, ale v hore je ešte svetlo; povetrie je čisté a priezračné; vtáky džavota-vo štebocú; mladá tráva sa veselo jagá ako smaragd… čakáte. Dnu v lese sa postupne stmieva; krvavé svetlo večerných zôr sa pomaly plazí hore koreňmi a kmeňmi stromov, vystupuje čoraz vyššie, prechádza zo spodných, ešte takmer holých konárov na nehybné, usínajúce vrcholce… Už aj vrcholce stemneli; rumenné nebo belasé.

Jermolaj a Mlynárka

Les vonia čoraz tuhšie, zľahka zavialo teplou vlhčinou; závan vetra vo vašej blízkosti znehybnie. Vtáky usínajú — nie všetky naraz — podľa druhov: práve stíchli pinky, o niekoľko sekúnd červienky, po nich strnádky. V hore sa čoraz väčšmi stmieva. Stromy sa zlievajú do veľkých čiernych hradieb; na belasom nebi sa bojazlivo zjavujú prvé hviezdičky. Všetky vtáky spia. Iba žltochvosty a maličké ďatle ešte ospanlivo popiskujú. Už zmlkli aj ony.

Ešte posledný raz sa vám ozval nad hlavou zvonivý hlas kolibiarika; kdesi smutne vykríkla vlha, prvý raz zaklokotal slávik. Srdce sa vám zviera očakávaním a zrazu — ale to pochopia len poľovníci — zrazu sa v hlbokom tichu ozve charakteristické kvorkanie a pískanie, ozve sa rovnomerný trepot obratných krídel a — sluka hôrna s krásne skloneným dlhým zobákom ladne vyletí spoza tmavej brezy v ústrety vášmu výstrelu.Nuž tomuto sa hovorí „čakať na sluky”.Teda vybrali sme sa s Jermolajom na sluky; ale prepáčte, vážení: najprv vás musím zoznámiť s Jermolajom.
Predstavte si vysokého, chudého, okolo štyridsaťpäťročného chlapa s dlhým tenkým nosom, úzkym čelom, strapatými vlasmi a širokými posmešnými ústami. Tento človek chodil v zime v lete v žltkastom nankinovom plášti nemeckého strihu, no prepásanom širokým plátenným opaskom; nosil belasé nohavice a perziánom obšitú čiapku, ktorú mu v dobrej nálade venoval skrachovaný statkár. Na opasok si priväzoval dve vrecká: jedno spredu, obratne zložené vo dvoje — na strelný prach a na broky, druhé zozadu — na úlovok; fujtáše vyťahoval z vlastnej, zrejme bezodnej čiapky.

Z peňazí získaných predajom diviny si mohol poľahky kúpiť náboj nik a kapsu, ale táto možnosť mu nikdy ani len na um nezišla, a naďalej nabíjal pušku starým spôsobom, vzbudzujúc údiv pozorovateľov tým, ako majstrovsky sa vyhýbal nebezpečenstvu, že vysype alebo pomieša broky a strelný prach. Mal jednohlavňovú pušku s kresadlom vyznačujúcu sa navyše nepríjemným zvykom tvrdo „kopať”, zásluhou čoho mal Jermolaj pravé líce vždy trocha pripuchnuté. Ani skúsený človek si nevedel vysvetliť, ako sa z tejto pušky dá trafiť, ale Jermolaj vždy trafil. Mal stavača Vale t ku — bol to prečudesný tvor.

Jermolaj mu nikdy nedával žrať. „Ešte psa budem kŕmiť,” pozastavoval sa,, „okrem toho pes je múdre zviera, sám si nájde potravu.” A naozaj: hoci Valetka udivoval každého, ešte aj toho najľahostajnejšieho pozorovateľa svojou nesmiernou vy-chudnutosťou, predsa žil — a žil dlho; ba i pri svojom biednom postavení ani raz neušiel, ani neprejavil túžbu opustiť svojho pána. Iba jediný raz, v mladosti, keď v ňom vzplanula láska, utiekol na dva dni; ale táto pochabosť ho veľmi rýchlo prešla. Vynikajúcou Valetkovou vlastnosťou bola jeho neuveriteľná ľahostajnosť k všetkému na svete… Keby sa nehovorilo o psovi, použil by som výraz „rozčaro-vanosť”. Zvyčajne sedel — krátky chvost vtiahnutý pod zadkom — a mračil sa, kedy-tedy sa strhol, ale nikdy sa neusmial. (Ako je známe, psy sa vedia usmievať, a to ešte veľmi milo.) Bol nesmierne škaredý, a nikto zo zaháľajúceho služobníctva si nedal ujsť príležitosť, aby si štipľavo neutiahol z jeho výzoru; ale všetky posmešky, ba aj údery znášal Valetka prekvapujúco pokojne.

Osobitné potešenie poskytoval kuchárom, ktorí zaraz nechali robotu a s krikom a nadávaním sa rozbehli za ním, aby podľahol slabosti, ktorá nie je len vlastnosťou psov, a vopchal hladný ňufák do odchýlených dverí vábivo teplej a voňavej kuchyne. Ako poľovný pes vynikal neúnavnosťou a mal výborný čuch; ale ak náhodou dohonil postreleného zajaca, s pôžitkom ho zožral celého do poslednej kostičky dakde v chládku pod zeleným kríčkom, v úctivej vzdialenosti od Jermola-ja, ktorý klial a nadával, až sa hory zeleneli.
Jermolaj patril starosvetskemu statkárovi, jednému z mojich susedov. Starosvetski statkári nemajú radi „kulí-ky” a pridŕžajú sa domácej hydiny. Iba pri osobitných príležitostiach, ako sú narodeniny, meniny a voľby, pustia sa kuchári starosvetskych statkárov do prípravy týchto vtákov s dlhým zobákom a v horlivosti, vlastnej ruskému človeku — keď ani sám poriadne nevie, čo robí — vymýšľajú k nim také zložité prísady, že hostia si poväčšine len zvedavo a pozorne obzerajú podané jedlá, ale vôbec sa ich neodvážia okúsiť. Jermolajovou povinnosťou bolo dodávať panskej kuchyni mesačne zo dva páry tetrovov a jarabíc, inak si mohol žiť, kde chcel a ako chcel. Zriekli sa ho ako na nijakú prácu nesúceho človeka — u nás v Orie by povedali, halaškujúceho. Strelný prach a broky mu, prirodzene, nedávali, vychádzajúc z tej istej zásady, podľa ktorej on nedával žrať svojmu psovi.

Jermolaj bol veľmi zvláštny človek: bezstarostný ako vták, dosť zhovorčivý, na pohľad roztržitý a nešikovný; veľmi rád si vypil, neobsedel na jednom mieste, pri chôdzi rýchlo preberal nohami a prevaľoval sa zboka nabok — takto prefrčal za deň aj päťdesiat vierst. Stávali sa mu tie najneuveriteľnejšie príhody: nocú-val v močariskách, na stromoch, na strechách, pod mostmi, neraz sedel zatvorený na povale, v pivnici alebo v kôlni, stávalo sa, že prišiel o pušku, o psa a najpotrebnejšie časti odevu, niekedy ho zmlátili — poriadne a dôkladne, a predsa sa po nejakom čase vrátil domov oblečený, s puškou a so psom. Nedá sa povedať, že by bol veselý, i keď mal takmer tále dosť dobrú náladu; celkove pôsobil dojmom čudáka.

Jermolaj si rád potrkotal s dobrým človekom, najmä pri poháriku, ale tiež nie veľmi dlho — zrazu len vstal a pobral sa preč. „Kde ideš doparoma proti noci?” — „Ale, do Čaplina.” – „A načo sa musíš teperiť desať vierst do Čaplina?” – „Tam u sedliačika Sofrona prenocujem.” — „Prenocuj tu.” — „Nie, to nemôžem.” A Jermolaj sa so svojím Valetkom vyberie do tmavej noci, cez kroviská a výmole, a sedliačik Sofron ho možno ani do dvora nepustí, ba nebodaj mu prihodí na chrbát za to, že obťažuje poriadnych ľudí. Zato sa však nikto nemohol rovnať Jermo-lajovi v umení chytať ryby na jar, za vysokej vody, vyťahovať rukami raky, vyňuchávať zver, vábiť prepelice, vyberať jastraby, lapať sláviky s „čertovou píšťalkou” a s „kukučki-ným bŕkaním”…1 Jedinú vec nevedel: cvičiť psy; chýbala mu trpezlivosť. Mal aj ženu.

Chodil k nej raz do týždňa. Bývala v úbohej, napoly rozpadnutej chatrči, všelijako sa pretĺkala, nikdy nevedela večer, čo dá ráno do úst, a vôbec mala trpký život. Jermolaj, ten bezstarostný a dobromyseľný človek, sa k nej surovo a kruto správal, keď bol doma, tváril sa hrozivo a prísne — a jeho úbohá žena nevedela, ako mu ulahodiť, triasla sa, keď na ňu pozrel, za posledné peniažky mu kupovala pálenku a podlízavo ho prikrývala vlastným kožúškom, keď majestátne rozvalený na peci zaspal bohatierskym spánkom. Sám som si uňho neraz všimol mimovoľne prejavy akejsi chmúrnej krutosti: nepáčil sa mi výraz jeho tváre, keď prehrýzal krk postrelenému vtákovi. Ale Jermolaj nikdy nezostal doma dlhšie ako deň; a v cudzom prostredí sa znova zmenil na „Jermolka”, ako ho nazývali v okruhu sto vierst a ako sám seba zavše nazýval.

Posledný panský sluha sa cítil nadradený tomuto tulákovi — a možno práve preto sa k nemu správal priateľsky; sedliaci ho zvyčajne najprv s veľkým potešením naháňali a lapili ako zajaca na poli, ale potom ho pustili spá-nombohom, a keď raz zistili, že je to čudák, už mu neubližovali, ba dávali mu chleba a púšťali sa s ním do reči… Nuž tohto človeka som si vzal za poľovníka a s ním som sa vybral na sluky do veľkej breziny na brehu Isty.
Veľa ruských riek má, podobne ako Volga, jeden breh zalesnený, druhý lúčny; aj Ista. Táto neveľká rieka sa kľukatí neobyčajne vrtošivo, plazí sa ako had, ani pol versty netečie rovno a na niektorých miestach, z temena strmého kopca, môžete aj do vzdialensoti desiatich vierst sledovať jej hate, planiny, mlyny, záhrady uprostred rakytín a hustých sadov. Rýb je v Iste záľaha, najmä jalcov (sedliaci ich za horúcich dní chytajú pod kríkmi do rúk).

Malé kulíky čivkajúc poletujú popri kamenistých brehoch so studenými jasnými žriedlami; divé kačice plávajú do stredu planín a bojazlivo sa obzerajú; volavky sa zdržujú v tôni, v zálivoch, pod strmými brehmi… Striehli sme na sluky asi hodinu, zastrelili sme dva páry a keďže sme chceli pred východom slnka znova skúsiť šťastie (na sluky sa dá chodiť aj za rána), rozhodli sme sa prenocovať v najbližšom mlyne. Vyšli sme z breziny a zostúpili sme z vŕška. Tmavobelasé vlny sa valili dolu riekou; povetrie hustlo, oťažievalo nočnou vlhkosťou. Zabúchali sme na vráta. Na dvore zaštekaS psy. — Kto je tam? — ozval sa chripľavý rozospatý hlas.
— Poľovníci. Pustite nás prenocovať. Odpoveď neprišla.
— Zaplatíme vám. — Idem sa spýtať gazdu… Čušte, potvory…! Bodaj vás porantalo! Počuli sme, ako paholok vošiel do domu; zakrátko sa vrátil nazad. — Nie, gazda nedovolil,
— oznámil nám. — Prečo nedovolil? — Bojí sa; ste poľovníci, mohli by ste nebodaj mlyn podpáliť; aha, máte pri sebe strelivo. — To je nezmysel! — Predvlani nám tak mlyn zhorel: prenocovali u nás priekupníci a istotne nás voľajako podpálili. — Tak čo, braček, vari máme nocovať pod holým nebom? — Ako myslíte… Odišiel, dupocúc čižmami.
Jermolaj mu zaželal kopu nepríjemností. — Ideme do dediny, — vyhasil napokon vzdychnúc. Ale do dediny bolo zo dve versty… — Prenocujeme tu, pod holým nebom,
— povedal som, — noc je teplá, mlynár nám dá za peniaze vyniesť slamy. Jermolaj bez slova pristal. Znova sme zabúchali. — Čo ešte chcete? — ozval sa znova paholok. — Už som vám povedal, že nemôžete. Vysvetlili sme mu, čo chceme. Odišiel sa poradiť s gazdom a vrátil sa spolu s ním. Zaškrípala bránička. Zjavil sa mlynár, vysoký chlap s tučnou tvárou, býčím krkom a s bruchom veľkým ani súdok. Pristal na môj návrh. Sto krokov od mlyna stála malá, zo všetkých strán otvorená šopa. Doniesli nám ta slamy a sena; paholok postavil na trávu pri rieke samovar, kvokol si a začal horlivo fúkať do prieduchu…

Rozžeravené uhlíky jasne osvetľovali jeho mladícku tvár. Mlynár šiel zobudiť ženu a napokon mi sám ponúkol, aby som prenocoval v dome; ale ja som radšej zostal vonku. Mlynárka nám doniesla mlieko, vajcia, zemiaky, chlieb. Voda v samovare o chvíľu zovrela a začali sme popíjať čaj. Rieka sa parila, bolo bezvetrie; okolo nás chrapkali chriaštele; od mlynského kolesa doliehali slabé zvuky: z lopatiek padali kvapky, cez hať presakovala voda. Rozložili sme si ohník. Kým Jermolaj piekol v pahrebe zemiaky, ja som zadriemal… Zobudil ma tichý, tlmený šepot.

Zdvihol som hlavu: pri ohníku na obrátenej kadi sedela mlynárka a zhovárala sa s mojím poľovníkom. Už predtým som podľa šiat, držania tela a spôsobu reči usúdil, že je to bývalá panská slúžka
— nie sedliacka ani meštianka; no len teraz som si poriadne všimol jej črty. Vyzerala na tridsať rokov; na chudej a bledej tvári sa ešte uchovali stopy neobyčajnej krásy; páčili sa mi najmä jej veľké smutné oči. Opierala sa lakťami o kolená a tvár si podopierala rukou. Jermolaj sedel chrbíbm ku mne a prikladal triesky na oheň. — V Želtuchinej zas dochne dobytok, — vravela mlynárka. — Dôstojnému otcovi Ivanovi obidve kravy zahynuli… Bože, zmiluj sa nad nami!
— A čo vaše ošípané? — spýtal sa Jermolaj po krátkom mlčaní.
— Držia sa.
— Aspoň prasiatko by ste mi mohli darovať. Mlynárka chvíľu mlčala, potom vzdychla.
— S kým ste to prišli? — spýtala sa.
— So zemanom z Kostomarova.
Jermolaj prihodil niekoľko halúzok čečiny na oheň; halúzky hneď svorne zaprašťali a hustý biely dym sa mu vyvalil rovno do tváre.
— Prečo nás tvoj mužíček nepustil do chalupy?— Bojí sa.
— Tučniak bachratý… Arina Timofejevna, dušička, dones mi za kalištek páleného!
Mlynárka vstala a zmizla v tme. Jermolaj potichu za-nôtil:
Tak som k mojej milej chodil, až som celé čižmy znosil…
Arina sa vrátila s malou karafkou a pohárikom. Jermolaj vstal, prežehnal sa a vypil na dúšok. — Dobre mi padlo! — doložil.
Mlynárka si znova sadla na kaďu.
— A čo ty, Arina Timofejevna, ešte vždy chorľavieš?
— Chorľaviem.
— A čo ti je?
— Kašeľ ma v noci trápi.
— Urodzený pán vari zaspal, — prehovoril Jermolaj po chvíľke mlčania. — K doktorovi nechoď, Arina, bude ti ešte horšie.
— Ani som nebola.
— Radšej príď ku mne na návštevu. Arina zvesila hlavu.— Ja na ten čas svoju ženu vyženiem, — pokračoval Jermolaj… — Naozaj.
— Radšej zobuďte urodzeného pána, Jermolaj Petrovič: vidíte, zemiaky sú už upečené.
— Nech len drichme, — ľahostajne poznamenal môj verný sluha. — Nabehal sa, a teraz spí.
Pohniezdil som sa na sene. Jermolaj vstal a podišiel ku mne.
— Zemiaky sú upečené, nech sa páči.
Vyšiel som zo šopy; mlynárka vstala z kade a chcela odísť. Dal som sa s ňou do reči.
— Kedy ste si najali tento mlyn?
— Na Trojicu bol rok.
— A odkiaľ je tvoj muž? Arina nepočula moju otázku.
— Muž ti je skade? — zopakoval Jermolaj zvýšeným hlasom.
— Z Beleva. Belevský mešťan.
— Aj ty si z Beleva?
— Nie, ja som panská… bola som panská.
— Čia?
— Urodzeného pána Zverkova. Teraz som slobodná.
— Ktorého Zverkova?
— Alexandra Siiyča.
— Nebola si chyžnou u jeho ženy?
— Ako to viete? — Bola som.
So zvýšenou zvedavosťou a súcitom som pozrel na Arinu.
— Poznám tvojho bývalého pána.
— Poznáte? — poznamenala potichu a zvesila hlavu. Musím vám porozprávať, prečo som s takým súcitom
pozrel na Arinu. Za svojho pobytu v Petrohrade som sa náhodou zoznámil s pánom Zverkovom. Zastával dosť dôležité miesto a mal povesť rozhľadeného a praktického človeka. Jeho žena bola tučná, sentimentálna, uplakaná a zlostná osoba – tuctový ťarbavý tvor; mal aj syna, ozajstné rozmaznané a hlúpe pánča. Sám pán Zverkov nevyzeral veľmi príťažlivo: na širokej, takmer sťvoruholní-u blysťali prefíkané myšacie očká, spod ktorých vyčnieval veľký končistý nos s otvorenými nozdrami; nakrátko ostrihané šedivé vlasy mu trčali ako štetka nad vráskavým čelom, tenké pery sa mu ustavične pohybovali a strojene usmievali.

Pán Zverkov zvyčajne stával rozkročený, s tučnými rukami zasunutými vo vreckách. Raz som s ním náhodou cestoval v koči za mesto. Medzi nami sa rozprúdila debata. Pán Zverkov, ako človek skúsený a praktický, začal ma prevádzať na cestu pravdy.
— Ak dovolíte, chcel by som niečo poznamenať, — zapiš-ťal napokon.. — Vy mladí si všetko vysvetľujete a všetko posudzujete len tak naslepo; veľmi málo viete o svojej vlasti; veľavážení, vy nepoznáte Rusko — tak je to…! Večne čítate len nemecké knižky. Práve ste mi vykladali toto a hento o tých oných, no — o čeľadi…

Prosím, nechcem sa škriepiť, to je všetko pekné; ale vy ich nepoznáte, vy neviete, akí sú to ľudia. (Pán Zverkov sa hlasno vysiakal a šnupol si tabaku.) Ak dovolíte, rozpoviem vám ako príklad malú žartovnú príhodu: možno vás to bude zaujímať. (Pán Zverkov si odkašlal.) Veľmi dobre viete, aká je moja žena: nemusím vás presviedčať, že lepšiu osobu ťažko nájsť. Chyžné si u nej žijú ako v ozajstnom raji… Ale moja žena má zásadu — nedržať v dome vydaté chyžné. V tom má naozaj pravdu: začnú sa sypať deti, príde to, príde ono, ako môže taká chyžná poriadne obsluhovať paniu a dbať na všetky jej zvyky — nemá už pre to zmysel, jej už iné chodí po rozume. Treba na to hľadieť ľudsky.

Tak teda, raz sme prechádzali na koči cez našu dedinu, bude tomu — no, nerád by som klamal — takých pätnásť rokov. Všimli s’me si starostovu dcérku, prekrásne dievčatko; a viete, malo v správaní až čosi podlízavé. Žena mi vraví: „Kokó,” — totiž, aby ste vedeli, ona ma tak volá, — „Kokó, vezmime to dievčatko do Petrohradu, páči sa mi…” Vravím: „Prečo nie, veľmi rád.” Starosta sa nám, prirodzene, hodil k nohám; viete, o takom šťastí ani nesníval… Ale dievčatko bolo ešte hlúpe a, pravdaže, poplakalo si. Nuž, spočiatku to býva naozaj ťažké: rodičovský dom… a vôbec… kto by sa čudoval. Ale čoskoro si u nás zvykla; sprvoti sme ju dali medzi čeľaď; pravdaže, musela sa učiť. A čo myslíte? Dievčina dosiahla neobyčajný úspech; moja . žena sa clo nej priam zaľúbila a napokon ju, pred všetkými ostatnými, vymenovala za svoju osobnú chyžnú… predstavte si…! Ale, aby som bol spravodlivý, takú chyžnú moja žena ešte nikdy nemala: ochotná, skromná,’poslušná — slovom, celkom taká, ako má byť. Zato ju moja žena, pravdu povediac, až priveľmi rozmaznávala; pekne ju obliekala, dávala jej panskú stravu, čajom ju napájala… slovom poskytovala jej všetko, čo si len viete predstaviť!

Takto slúžila u mojej ženy zo desať rokov. Zrazu, istého pekného rána, predstavte si, bez ohlásenia vojde ku mne do pracovne Arina — tak sa volala — a hodí sa mi k nohám… Poviem vám úprimne, ja to neznášam. Človek si vždy musí zachovať dôstojnosť, nemyslíte? „Čo chceš?” — „Milosťpán Alexander Silyč, prosím vás o veľkú láskavosť.” — „Akú láskavosť?” — „Dovoľte mi vydať sa.” Priznám sa vám, úplne ma to ohúrilo. „Ty sprostaňa, uvedomuješ si, že urodzená pani nemá inú chyžnú?!” — „Budem jej slúžiť ako predtým.” — „Nezmysel! Nezmysel! Urodzená pani vydaté chyžné nedrží.” — „Melánia môže nastúpiť na moje miesto.” — „Nechaj si svoje rozumy!” — „Ako rozkážete…” Priznám sa vám, až mi dych vyrazilo. Viete, ja mám takú povahu, že najväčšmi ma uráža, ba neváham povedať, do krvi ma uráža, ľudská nevďačnosť… Veď, čo vám mám povedať — veľmi dobre viete, aká je moja žena: stelesnený anjel, nevýslovná dobrota… Hádam aj ten najväčší lotor by sa nad ňou zľutoval. Vyhnal som Arinu. Myslím si
— hádam sa spamätá; viete, nechcelo sa mi veriť, že by človek mohol byť taký zlý, taký hlboko nevďačný.

A čo myslíte? O pol roka znova predstúpila predo mňa s tou istou žiadosťou. Priznám sa vám, vtedy som ju už s hnevom vyhnal, pohrozil som jej a zastrájal som sa, že to poviem žene. Bol som veľmi rozhorčený… No predstavte si moje prekvapenie: po nejakom čase príde ku mne žena celá uplakaná a taká rozčúlená, až som sa naľakal. „Čo sa stalo?” — „Arina… Predstavte si… hanbím sa to vysloviť.”— „To nie je možné…! A s kým?” — „S lokajom Petruš-kom.” Vybuchol som. Ja som taký človek… nemám rád polovičatosť…! Petruška… nie je na vine. Mohol som ho potrestať, ale, podľa mňa, on nebol na vine. Arina… no čo, no, no, čo vám mám povedať! Prirodzene, ihneď som ju dal ostrihať, obliecť do vrecoviny a vyhnať na dedinu. Moja žena prišla o znamenitú chyžnú, ale ja neporiadky v dome nestrpím. Chorý úd je najlepšie odseknúť naraz… No tak, teraz si to rozvážte — veď vy poznáte moju ženu, veď je to, no, no… veď je to anjel…! Veď priam lipla na Arine
— Arina to vedela, a predsa sa nehanbila… No? Čo na to poviete… No? Ale škoda o tom hovoriť! Nech bolo, ako chcelo, nič sa nedalo robiť. No mňa osobne nadlho roztrpčila a urazila nevďačnosť toho dievčaťa. Vravte si, čo chcete… u tých ľudí by ste darmo hľadali cit, srdce! Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina… Poučenie do budúcnosti! Ale ja som vám chcel len dokázať…Pán Zverkov nedokončil, čo chcel povedať, odvrátil tvár a tuhšie sa zakrútil do plášťa, mužne potláčajúc mimovoľne dojatie.Čitatelia akiste chápu, prečo som k Ariné pocítil súcit…— Ako dlho si vydatá za mlynára? – spýtal som sa jej.
— Dva roky.
— A tvoj pán ti to dovolil.
— Vykúpili ma.
— Kto?
— Savelej Alexejevič.
— Kto je to?
— Môj muž. (Jermolaj sa usmial pod fúz.) — A vari vám milosťpán rozprával o mne? — doložila Arina po chvíľke mlčania.
Nevedel som, čo jej odpovedať. — Arina! — zavolal na ňu mlynár. Arina vstala a odišla.
— Aký človek je jej muž? — spýtal som sa Jermolaja.
— Celkom obstojný.
— A deti majú?
— Mali jedno, ale umrelo.
— Ako to bolo s nimi — ona sa zapáčila mlynárovi…? Za koľko ju vykúpil?
— To neviem. Je gramotná; pri tomto remesle sa to… všakáno… zíde. Istotne sa mu zapáčila…
— Dávno sa s ňou poznáš?
— Dávno. Predtým som chodieval k jej pánom. Kuriu majú tuto neďaleko.
— A lokaja Petrušku poznáš?
— Petra Vasilieviča? Pravdaže som ho poznal.
— Kde je teraz?
— Narukoval k vojakom. Chvíľu sme mlčali.
— Zdá sa mi, že nie je celkom zdravá? — spýtal som sa napokon Jermolaja.
— Kdeže zdravá…’ Zajtra bude iste dobrá poľovačka. Mali by ste si trochu pospať.
Kŕdeľ divých kačíc nám zahvižďal nad hlavami, potom sme počuli, ako sa zniesol na rieku neďaleko nás. Už sa celkom zotmelo a začalo byť chladno: v horičke na plné hrdlo vyspevoval slávik. Zahrabali sme sa do sena a zaspali sme.

Zubaté ranné slnko sa odráža od bielej snehovej planiny v záplave zrkadiel, hora len akoby nesmelo vykúkala spod obrovskej bielej duchny; konáre smrekov držia na sebe ťažké rukávce snehu, sneh oblepil aj holé koruny listnáčov, kroviská pod ním sa ponášajú na zasnežené kôpky sena.

Čo bolo v hore živé, utajilo sa, a čakalo. No len čo sa sova plačlivo rozlúčila s nocou, akoby bol ktosi šibol zázračným prútikom; zabubnoval ďateľ, rozškriekala sa sojka, straka lietala sem i tam, akoby chcela dohnať zameškané, čiernohlavé sýkorky sa rozrečnili a otriasali sneh z kríkov. Slnko sa najprv nesmelo, ale potom prudkejšie dvíha na oblohu a zuby mu mäknú, už cítiť, že hreje.

Po zaviatej ceste kráča k lesu človek, pušku na pleci, drevenú krošňu na chrbte. Nesie letninu do kŕmidla na Kieno-vec — tak vravia širokému skalnatému kopcu, porastenému dubom, smrekom, hrabom a klenom — voľakedy to bol urbársky háj, nuž tu rastie, čo pánboh požehnal. Muž kráča hore cestou, obchádza záveje a hoci je suchá letnina ako pierko, sťažka vyťahuje nohy z hlbokého snehu. // Z obnovca možno čítať ako z knihy; tu prehopkal zajac, hľa, už zajace začali obhrýzať kríky…

Január 1981

Kúsok vyššie čiarovala líška, od chvosta zostal v snehu plytký jarček. Zrazu sa celé povetrie naplnilo havranmi, prileteli z bývalého panského parku, kde zimujú. Krúžia nad úbočím a rozčúlene krákajú. Nebodaj zbadali uhynutú zver.Ani by nebolo čudo. Napokon odtiahnu doprava a stratia sa za hrebeňom holej úboče.Pod samým lesom behá veverička,zhľa-dúva zásoby, ktoré si z jesene nahonobila a zabudla už,kdesú. Pred človekom vybehne hore kmeňom duba ako červený blesk a stratí sa v širokej korune.

Len čo sa chlap dostanepod prvé stromy, priam zdúpnie. Zohne sa nad stopy a uvažuje, či to bol vlk, alebo len pes. Kus ide po stope a podozrenie z vlčej návštevy sa rozplýva. Lenže, kde je jeden pes, býva aj druhý…Chlap podíde nižšie, vyjde z hory zas na holú úboč a čochvíľa pretne stopy muflonej čriedy. Prešli tadiaľto iba pred niekoľkými hodinami. Podľa stôp to boli tri mufló-ny, zo päť muflónic a niekoľko muflónčat. Človeka chytá neznáma tieseň.

A keď sa spustí ešte nižšie po planine, je nacistom; cez úboč sa ťahá druhá psia stopa. Nízkonohé muflóny nezahnai dolu ani tak hlad ako sneh. Ten im je teraz krutým nepriateľom.Človek sa vráti zas vyššie a keď si znovu prezerá muflónie stopy, zbadá v jednej krvavú škvrnku. Črieda tu už uháňala skokmi. Najslabšie muflónča to musí zaplatiť životom. Nepochybne ho psy odrazia pd čriedy. Krvavá škvrnka po muflónici je čoraz širšia; ratičku má poranenú od zmrazkov. Zranenie je čerstvé, ešte o ňom muflónica možno ani nevie, ale zimu neprežije. Ranka sa jej zapáli, dostane horúčku, vychudne na kosť, skôr alebo neskôr sa stane korisťou šelmy. Po dobrej polhodine namáhavej chôdze zbadá poľovník, že poranená muflónica sa odrazila nadol, črieda ešte na kuse bežala úbočou. Čochvíľa sa pes zhora podal nižšie, črieda sa stočila rovno hore.

Muflónica skákala ako zdravá, váľala aj dvojmetrové skoky, a to v tomto snehu nie je maličkosť. Lenže odsúdila sa sama. Keby sa bola držala čriedy, psy by ju nedostali. Takto… Len čo sa chlap vydriape úbočou k hrebeňu, zdvihne sa pred ním kŕdeľ havranov. Krúžia nad ním, zlostne krákajú, zahnal ich od zvyškov muflónice, ktoré už psy nevládali zožrať. Chlap sa obráti k lesu a ešte nie je ani pod stromami, vrany v hustej čierňave zletia späť na ľahkú korisť, aby pokračovali v hostine. // Po stopách čriedy sa človek dostáva riedkou horou pod Klenovec.

Keď je slnko rovno nad údolím a chystá sa púšťať k západu, stojí už v klenovskej rúbani. Tadiaľto postupovala muflónia črieda usporiadane, vpredu šli muflónice, za nimi muflónčatá, na konci muflóny, ich stopy sú najširšie, často zakrývajú predošlé. // Nad rúbaňou, pod samým úpätím kopca, trčia nad koruny krpatých hrabov zasnežené skaly, odspodu machnaté ako chrasty. Na najvyššom skalisku stojí muflón. Čierna hlava s hrubými, dozadu skrútenými rohami sa ani len nepohne, akoby bola tam nakreslená na bielom výkrese. Zviera vidí človeka pod sebou, ale sa nehýbe, vie, že je v bezpečí.

Či mi niekto verí alebo neverí, hovorím úprimne, že v zime je v lese teplo. Aspoň oveľa teplejšie ako vonku na poliach, kde človek premrzne uprostred snehu aj pri najmenšom vetríku, aj ked ide na lyžiach. Les je závetrím sám osebe — a keď predsa len cez čistinku alebo rúbanisko zaduje vietor, iba človeka pohne, aby rýchlejšie kráčal.

0 chvíľu je človek zasa niekde v poraste, kde ho pred vetrom chráni husto zavetvená stena alebo často aj odrastená mladina. Naproti tomu na poliach je človek stále vystavený nárazom vetra, a ak tam nechodí len tak pre zábavu, ale chce aj niečo vidieť, vracia sa po siedmich hodinách pobytu uprostred zasneženej krajiny dobre premrznutý.
Potom nie je čudné, že si rád pretiahne údy pri teplej peci, že sa s chuťou naje a rozličným spôsobom prezrádza svoje pevné odhodlanie necestovať už ani o piaď dalej, než je potrebné na prekonanie vzdialenosti od stola k posteli…
Preto mi bolo čudné, keď sa už pri jedle kamarát lesník niekoľkokrát pozrel na nástenné hodiny a svoj pohľad na ne upieral v čoraz kratších intervaloch a so zrejmou netrpezlivosťou. Ani mi na um neprišlo, že by mohol mať niečo za lubom.

Domnieval som sa, že čaká učiteľa z dediny na besedu a priateľský rozhovor, lebo je taký zvyk, že keď príde hosť, zídu sa v horárni známi jednak preto, aby sa dozvedeli novinky, o ktorých sa nemožno dočítať v nijakých novinách a jednak aj sami takéto novinky chcú porozprávať. Bývajú to veselé besedy, ktoré trvajú dlho do noci, lebo ich spestrujú rozprávania o rozličných poľovníckych šibalstvách a ku koncu bývajú okorenené aj dobrou dávkou poľovníckej latiny…Preto som sa trochu prekvapil, keď po zabuchnutí bránky a zašuchotaní krokov v predizbe vstúpil do izby horár v kožuchu, s puškou cez plece a fľašou orechovice vo vrecku.

Baranicu si zložil ešte predo dvermi, ale aj bez nej vyzeral, akoby sa chystal s výpravou na severný pól. Všetko, čo mal na sebe, ho zohrievalo — aj tá fľaša vo vrecku, lebo orechovica zohrieva J žalúdok a chráni ho pred prechladnutím. Prechladnutý žalú- j dok je najhoršia ťažkosť, aká môže človeka stretnúť. To poznajú poľovníci až príliš dobre, a preto nie je na tom nič čudné, že sa tak často zohrievajú, niekedy možno až priveľa.

Ono je nakoniec lepšie zlu predchádzať, ako si potom od neho pomáhať…Ale ešte skôr než som sa mohol spýtať, už priateľ s úsmeš-kom na tvári predniesol takýto prejav… „Hovoril si včera, že tu máme pekný stav líšok — a tak som dnes nechal vyhĺbiť dva hlboké posedy na miestach, kde máme zistené na obnovci, že tam noc čo noc čiarujú tri líšky. Nie je to ďaleko, a tie líšky sú tam isté, lebo chodia do dediny, kde už vyše týždňa horekujú ženy nad tým, čo vystrájajú medzi hydinou. Do posedov som rozkázal doniesť sena, a v tvojom je dokonca aj podnožka, takže sa ti bude sedieť ako v bavlnke…”Mihol som po ňom očami, ale ani slova som nepreriekol, lebo nie je dovolené, aby pravoverný poľovník odmietol pozvanie na takú zábavu, akou je iste postriežka na líšku. Trochu ťažkopádne som sa zdvihol, a mráz mi prešiel po chrbte pri myšlienke, že si o chvíľu sadnem do snehovej jamy a niekoľko hodín v nej budem vyčkávať.

Hlboký Posed

Nič nepomohlo, ani priateľovo ubezpečenie, že tie potvory dnes vyjdú z lesa skôr, lebo na zdochiinisko, čo je pred lesom, položil uhynutého zajaca.Rezignovane som sa obliekol do kožucha. Na hlavu som si natiahol bielu baranicu, vzal nabitú pušku – a veru som sa musel premáhať, aby som mu nepovedal niečo pekné, keď mi želal pred horárňou „Lovu zdar!”
Sotva sme prešli asi sto krokov, spýtal som sa horára, aké líšky sú to podľa stôp. Vzápätí ma ubezpečil, že sú to silné dospelé líšky, aké sa tu predtým vôbec nevyskytovali. To stačilo, aby som si odpľul, lebo líšky, ktoré sú iba pár dní na novom mieste, nevyjdú z lesa pred východom mesiaca, aj keby im niekto položil na zdochiinisko pečeného bažanta. To teda znamenalo sedieť v snehu aspoň do polnoci — a ešte nebolo ani osem hodín…

Ešte vďaka nebu, že posedy neboli ďaleko od horárne, a boli aspoň ako-tak upravené. V mojom bolo dokonca toľko sena, že som sa doň mohol zahrabať až po pás. Aj podnožka, ktorú som tam naozaj našiel, nebola na zahodenie. Nedalo sa poprieť ani to, že môj posed bol umiestený na takom vhodnom mieste, že som mohol rátať s istým zásahom.
To všetko ma uspokojilo do tej miery, že som sa naozaj s chuťou zahrabal do voňajúceho sena, pušku s natiahnutými kohútikmi položil pred seba a skúmavo si prezrel terén. Áno, mohol som ju čakať z vysokého lesa aj z mladiny a na obe strany som mohol strieľať ako kráľ…
Horár medzitým odišiel a o chvíľu sa ozvalo za mladinou ľahké šumenie, ktoré mi prezradilo, že aj on sa už zahrabáva do svojej diery..Hlboký posed je,totiž veľmi šikovná vec: je to obyčajná diera v zemi, do ktorej si poľovník sadne a stane sa skoro neviditeľný, lebo aj farbou obleku, ale najmä pokrývkou hlavy sa snaží prispôsobiť svojmu okoliu. Keď je vysoký sneh, stačí obyčajná diera do snehu a chlpatá čiapka, vyrobená z kožušiny barančeka.A ako som v tom milom posede sedel, spomenul som si na príjemnú chvíľu, ktorú som za rovnakých okolností zažil, keď som sa ešte potĺkal v panskej službe v okolí Sázavy.

Bolo to v čase klasenia raže a v bažantnici sa nám motala líška, ktorej sme sa nemohli dostať na kobylku. Vedeli sme, kadiaľ chodí, ale keby sme sa boli rozkrájali na rezance, a každý ten rezanec postavili inde do lesa, aj tak by sa nám bola vyhla. Bola to stará, prešibaná samica, ktorá mala niekde líšťatá. Ale ani tie sme nijako nemohli vypátrať. V bažantnici nám robila také škody, že nás trpezlivosť už naozaj prechádzala… Vtedy som si zaumienil, že to skúsim s hlbokým posedom. Rozkázal som vyhĺbiť na vhodnom mieste pred mladinou a tesne pri ceste, po ktorej bol dovolený priechod, štvorcovú jamu.

Na tretí deň som si do nej zasadol. Pre istotu som si so sebou zobral hnedý plášť, ktorý som rozprestrel okolo jamy, takže z tejto zdanlivo rovnej pôdy mi vyčnievala iba hlava. Pušku som mal položenú pred sebou a bol by som prisahal, že teraz mi už neujde… Tadiaľto prechádzala najčastejšie, rúba-nisko podo mnou bolo plné bažantíc, a práve na nich robila najväčšie škody. Noc bola mesačná, každú byľku bolo jasne vidieť, takže by v tom musel mať prsty ten najstarší satanáš, keby sa to nepodarilo…
A nepodarilo sa to…Už som videl, ako vybehla z lesa na rohu rúbaniska a pomaly opatrne kráča práve proti mne… Ale v tej chvíli sa ozvalo napravo v lese hlučné táranie, ktoré sa blížilo po ceste.

Líška na rúbanisku sa strhla a ľahla si. A mňa dobreže šľak netrafil, keď zrazu z lesnej temnoty vystúpil podnapitý drevorubač Zelinka, ktorý mal chalupu v Lipine. Prudko gestikuloval rukami a pokračoval vo zvade, pre ktorú ho, ako bolo z jeho rečí zrejmé, vyhodili z dubinskej krčmy…
„Ja vám dám, naničhodníci, vyhadzovať ma z krčmy len za pravdu. Ja sa poctivé živím a nekradnem, ako takí mäsiarski vagabundi… Zlodeji ste, aby ste vedeli — zlodeji a zlodeji…”
Toto mi reval práve nad hlavou… „Zavrite si hubu, a hľaďte sa dostať rýchlo z lesa von!”, skríkol som naňho zdola, zlosťou celý bez seba… „Čo? — Ja, poctivý človek…” Už nestačil dopovedať, lebo v tej chvíli ma po márnom obzeraní zazrel – a nohy sa pod ním podlomili od zdesenia…
„Ježiš Mária! Za živa zakopaný!”Ale kým som si uvedomil, že všetka tá hrôza a zdesené volanie patrí mne, otočil sa milý Zeiinka na podpätku a s rýchlosťou, akú by som nikdy nečakal u opitého, sa rozbehol späť k Dubine… Súčasne som však videl aj líšku, ako uháňa cez rúbanisko do vysokého lesa… Ale zlostiť som sa nemohol, lebo som sa dusil smiechom.

Spomenul som si, že v kraji sa rozpráva taká stará povedačka o pytliakovi, ktorého poľovníci prichytili v dubinskom lese pri pytliačení, a kedže sa už naňho dávno chystali, zakopali ho za živa do zeme až po krk a starostlivo ho strážili, aby mu nik nemohol prísť na pomoc, takže zahynul od hladu – a odvtedy tam vraj straší…
V krčme; kam dobehol, veľmi nepochodil, lebo tam sedel aj horár, ktorý nielenže všetkým povedal, čo sa vlastne stalo, ale podpitého Zelinku hneď aj vyhrešil za to, že mi pokazil po-striežku. Chudák Zelinka potom zažil toľko posmechu, že som až ľutoval. Možno aj doteraz sa ho posmešne spytujú, ako to bolo vtedy, keď videl v dubinskom lese toho za živa zakopaného…
Za prvou spomienkou sa vynorila druhá aj tretia…

Čo však môže človek, keď sedí v snehovej diere, robiť lepšie, než spomínať…Pred chvíľou som sa pozrel do vysokého lesa aj do mladiny, ale ešte častejšie som sa díval na oblohu, na ktorej žiarili milióny hviezd. Ani obláčka, ani škvrnky na nej nebolo. Mliečna dráha tiekla širokým korytom k obzoru a triasla sa mihotaním hviezd ako voda horského potôčika na miestach, kde má širšie riečište, vystlané drobnými kamienkami. Prekrásna obloha to bola, ale jedno ma na nej predsa len mrzelo. Hviezdam nebolo akosi do tanca. Sotva sa hýbali z miesta, takže ich večný pohyb okolo polárnej hviezdy vyzeral ako unavené vláčenie sa cestou-necestou. Celkove by mi to bolo bývalo ľahostajné, keby práve tento večný tanec hviezd okolo obzoru, ich vychádzanie a zapadanie nemeralo nočný čas.
Keďže bola hviezdnatá noc, priťahovaio na taký sibírsky mráz, že som sa ani nestačil chytať za uši…
Ale práve keď už bolo najhoršie, doslova sa nad nami zľutovalo práve toto hviezdnaté nebo. Na východe hviezdy trochu pobledli, a červenkastá žiara, ktorá sa medzi nimi objavila, oznámila, že sa blíži mesiac… A skoro v rovnakom
čase sa za mladinou ozvalo opatrné odkašlanie horára. To bol zvuk, ktorý musel vzrušiť, lebo poľovníci na postriežke zvyčajne nekašlú, a keď si už odkašlú, tak to musí mať svoju príčinu. Preto som sa rýchlo pozrel vpravo aj vľavo, ale nikde sa nič nepohlo… Ale všetky zmysly mi zostali ostražito napäté.A zrazu ma udrela do hlavy taká hlúpa otázka – odkedy konárom mladiny narástli nôžky…
Len čo ma tá myšlienka napadla, už aj som bral do skrehnu-tých rúk pušku a zamieroval mušku na taký čudný smrekový konár, ktorý stál na štyroch líščích nohách. Tam za tým konárom na okraji mladiny stála líška, ktorá vetrila, či sa môže odvážiť vyjsť z mladiny von. V najkritickejšej chvíli som zazrel aj vzpriamené ušnice. Potom som už ľahko uhádol, kde má asi komoru. Všetko netrvalo dlhšie než dve sekundy – a už zaznel výstrel, ktorý rozkolísal zdanlivý konár a pod ním sa zabelel zvírený sneh…
Ale ešte som pušku ani neodložil, keď tu za mladinou zaznel druhý výstrel z horárovej húfnice a hned po ňom sa do ticha ostro zarezalo líščie zaskučanie.

Chvíľu som zostal stáť ako vyjavený, lebo mi v tej chvíli neprišlo na um nič múdrejšie, iba že som líšku netrafil, a horár ju za mladinou zasiahol. Ale vtom som z jamy vyskočil, a než by sa napočítalo do päť, už som stál na nástrele. Až mi srdce poskočilo, keď som uvidel rozvírený sneh, na ňom tratolište farby a tri kroky dlhú brázdu v snehu. Na jej konci ležala líška a jej telo sa zachvievalo v posledných kŕčoch. Chytil som ju za chvost, vyniesol z húštiny a odvliekol až k posedu, kde som si ju konečne prezrel. Bola to silná samica, ktorá by do jari bola iste narobila veľa škody medzi zverou, vyčerpanou od hladu a nepriazne počasia.

Ale väčšiu radosť než z úlovku som mal z presného zásahu na komoru, takže keď som líšku zdvihol, krv tiekla cícerkom. Bola to však náhoda, lebo keď človek strieľa v nočnom šere a ešte aj cez konár, aj keď je to na snehu, nemôže sa za výstrel zaručiť. Ale keď sa to podarí, vzbudí to tým väčší rešpekt. Preto nemôžem zaprieť, že som stál nad líškou s pocitom dokonalej poľovníckej pýchy, lebo ešte aj teraz som mal prsty skrehnuté ako cencúle, takže som si v sebe musel priznať, že túto líšku vlastne zahubila jej vlastná prefíkanosť, ktorá jej diktovala zastaviť sa na okraji mladiny a vetriť, či je čistý vzduch.

Číra náhoda bola, že som ju práve v tej chvíli spozoroval. Keby bola vybehla z húštiny a šla len poklusom, určite by som ju nebol dostal na mušku…
Kým som nad ňou takto meditoval, zavrždal zboku sneh- obrátim hlavu a vidím, ako sa horár pyšne nesie okolo mladiny a tiež vlečie líšku. Keď prišiel, prekvapene sa zastavil, lebo — ako sa vzápätí priznal — domnieval sa, že zastrelil líšku, na ktorú som aj ja strieľal. Potom rozprával, že videl na svojej strane prebehnúť líšku do húštiny, a preto zakašlal, aby ma na ňu upozornil. O chvíľu zaznel výstrel, a vzápätí už vybehla líška pár krokov od neho. Len tak-tak, že ju zasiahol…
Cestou do horárne potom rozprával, že privandrovaných líšok je v revíri aspoň päť, čo zistil podľa stôp, a že tieto dve, ktoré sme zastrelili, patria iste medzi ne…

Nepovedal som na to nič, lebo načo hovoriť horárovi niečo, čo bolo určené iba pre uši jeho nadriadeného. Ale sotva som osamel s priateľom v horárni, rozhovoril som sa pri horúcom čaji o líščích spôsoboch a o tom, ako riadny poľovník rozozná privandrovanú líšku od takej, ktorá sa celý rok potĺka po polesí
— aj o tom, ako dobre to možno rozoznať za vysokého snehu, keď líšky, ktoré sú v polesí doma, obyčajne nečakajú na rozvidnenie po východe mesiaca, ale vychádzajú von často už aj popoludní. A keď som neskoršie vyslovil najvážnejšiu pochybnosť o tom, že by tieto líšky, ktoré sme priniesli, mohli spôsobovať spomínané škody v dedine, o ktorých rozprával, celkom mi porozumel a stolička ho začala omínať.
Boli sme vyrovnaní, lebo iste nieje poľovnícke poslať hosťa po úlovok na mráz, a pre seba si pripraviť taký, ktorý možno pohodlne uloviť po popoludňajšom zdriemnutí na pohovke.

Hypotéza o existencii dávnych prakontinentov Gondwany na juhu zemegule a Laurázie na severe má dlhú históriu. Diskusia okolo nich sa teraz znovu rozprúdila a dostala nový smer. Zásadný význam má pritom otázka konkrétnych geografických zmien v dejinách Zeme.

Napríklad nie je isté, kedy sa začal rozpad predpokladaných superkonti-nentov a či ho spôsobil pokles medzioblastí alebo zosuv pôdy. Ďalej nie je jasné, akú polohu asi mala pevnina pred vytvorením Gondwany a Laurázie a či tieto veľké kontinenty boli vždy spojené, prípadne, ako toto spojenie v rozličných dobách vyzeralo.

Lystrosaurus

Ak chceme zodpovedať na tieto otázky, musíme vychádzať z paleontologických indícií — predovšetkým z údajov o suchozemských organizmoch, lebo väčšina z nich sa môže rozširovať len na pevnine. Ak sa teda na viacerých z dnešných kontinentov nájdu zvyšky tých istých fosílnych foriem, možno predpokladať, že tieto svetadiely v minulosti súviseli, alebo ich aspoň spájali nejaké „mosty”. Pre takéto bádanie sú, samozrejme, najdôležitejšie suchozemské stavovce, lebo (na rozdiel od hmyzu a semien rastlín, prípadne výtrusov, ktoré sa vzdušnými prúdmi môžu šíriť na veľké vzdialenosti) sotva majú iné možnosti pre svoje rozšírenie než zem. Preto je zaujímavé, do akej miery naše znalosti o najstarších stavovcoch súhlasia s hypotézou o existencii južného (Gondwana) a severného (Laurázia) prakontinentu.

Je isté, že problém spočíva v dôkaze, či sa vyhynuté stavovce dnešného severného (laurázijského) a južného (gondwanského) kontinentu nejako zhodujú, a ak áno, v ktorých geologických dobách ich môžeme sledovať. Väčšina bádateľov, ktorí domnienku o dvoch prakontinentoch prijímajú, sa viac-menej zhoduje v tom, že rozpad Gondwany sa v podstate skončil v mladšej dobe kriedovej. Začiatok tohto procesu sa predpokladá v triase alebo jure. Oveľa viac problémov je v súvislosti s dobou vzniku týchto prakontinentov a najmä s otázkou, či vznikli z jednotného kontinentu (pangea).Koncom šesťdesiatych rokov našli americkí vedci v Antarktíde zvyšky mlokov a plazov z raného obdobia triasu, ktoré boli známe už z južnej Afriky.To nepochybne ukazovalo na tesné spojenie medzi najmenej dvoma zlomkami Gondwany v ranom mezozoiku.

Medzi antarktickými fosí-liami najskôr vzbudzoval veľký záujem lystrosaurus (plaz podobný cicavcom zo skupiny dicynodontov), pretože bol známy nielen z juhoafrického triasu, ale aj z rovnako starých vrstiev vo východnej Indii a v západnej Číne. (India patrila do Gondwany, ale západná Čína do Laurázie.) Treba si položiť otázku, či nálezy starých suchozemských stavovcov vôbec pripúšťajú možnosť pokladať Gondwanu a Lauráziu za samostatné a dostatočne od seba oddelené prapevniny. Túto otázku možno len ťažko zodpovedať. Sú doklady, ktoré takúto hypotézu potvrdzujú, ale nie sú také jednoznačné ako tie, ktoré podáva flóra alebo stopy zaľad-nenia Gondwany.

Kostra kannemeyeie,triasového dicynodonta,ktorý dosahoval veľkosť býka.

Vývoj prastavovcov bol pomerne rýchly. Aby sme si mohli urobiť správnu predstavu o podobnosti foriem na rozličných kontinentoch, bolo by potrebné poznať etapy evolučných zmien aspoň v rozsahu jedného geologického stupňa. Z Gondwany a Laurázie je však známych len niekoľko roztrúsených článkov vývojového reťazca. Situáciu ešte komplikuje skutočnosť, že fosilizačné podmienky boli rozličné, takže niekedy vzniká dojem, že máme do činenia s rôznymi faunami, hoci ide o tú istú. Tieto rozdiely sťažujú porovnanie rozličných gondwanských komplexov medzi sebou, ako aj porovnanie s laurázijskými faunami.

Štvornohé stavovce sa objavujú v devóne. Začiatkom karbónu sa rýchlo rozširovali. Fosílie štvornožcov z karbó-nu sa dosiaľ našli len v Severnej Amerike a Európe. Ich blízka príbuznosť sa potvrdila, aj keď doteraz ešte nie sú dostatočne prebádané. Treba však brať do úvahy, že miesta nálezov v Severnej Amerike a v Európe boli v rovníkovom pásme, kým v Gondwane sa asi v tej dobe začínalo veľké zaľadnenie. Preto možno ťažko predpokladať, že by sa na južných pevninách mohla nájsť analogická fauna.

Približne to isté sa vzťahuje na mladší karbón a starší perm. Zo 40 severoamerických a 15 európskych čeľadí z týchto vrstiev sa 10 našlo v oboch častiach sveta. O stavovcoch z južných pevnín nie je mnoho známe. Najdôležitejšou skutočnosťou je existencia jedinečného plaza v južnej Afrike a Brazílii, mezisaura, ktorý v Laurázii nemal príbuzných. Pravdepodobne žil v lagúnach a zátokach, ale dokázal sa pohybovať aj na súši. Ale je skoro vylúčené, že by bol mohol prekonať oceány. Tieto nálezy naznačujú, že Gondwana bola jednotná.Najranejšia triasová fauna (lystrosaury) sa v hraniciach Gondwany najúplnejšie udržala v južnej Afrike, kde zahrnuje asi 20 rodov plazov a obojživelníkov. V Antarktíde medzi ne patrí šesť alebo sedem rodov, z ktorých päť je aj na juhoafrickom zozname.

Do indickej fauny tohto obdobia patrí sedem až osem rodov, z toho dva juhoafrické a jeden európsky, kým ostatné sú buď obmedzené na pomerne malé priestory, alebo sú dosiaľ veľmi málo známe. Podľa nálezov sa lystrosausus vyskytoval na všetkých troch kontinentoch.V ostatných častiach Gondwany sú nálezy skromnejšie. V Austrálii sú známe labyrintodonty z piatich čeľadí, z ktorých dve žili aj v južnej Afrike, kým ďalšie tri sa vyskytovali na oboch pologuliach.Medzi plazmi sú zástupcovia len dvoch kozmopolitných čeľadí, pričom lystrosaury chýbajú. Rody, ktoré sa našli aj na iných kontinentoch, nie sú dosiaľ s určitosťou určené. V Južnej Amerike sa dosiaľ vôbec nenašla analógia lystrosaura.

Rozpad jednotlivej prapevniny a:panagea na konci permu b:začiatok vytvárania pevnín na konci triasu c:rozdelenie pevnín v jure d:koniec obdobia kriedy

Suchozemská fauna severnej pologule v tomto geologickom období je známa najmä z nálezov vo východnej a strednej Európe.Na rozdiel od južnej Afriky tu dominujú labyrintodonty, ale skoro všetky patria do tej istej čeľade ako juhoafrické alebo dokonca sa vyskytujú aj totožné rody.Pseudosuchy sú zastúpené juhoafrickým rodom eryt-rosuchus, čo potvrdzuje zvýšenú migráciu fauny medzi severnou a južnou pevninou koncom triasu. Z iných častí Laurázie zatiaľ nie sú spoľahlivé údaje o stavovcoch z tohto obdobia. Možno medzi ne zaradiť niektoré novšie nálezy v Cíne.Gondwanské stavovce tohto obdobia sú známe najmä z východnej Afriky a Južnej Ameriky. Navzájom sa veľmi podobajú. Obojživelníkov je len veľmi málo; značne zastúpené sú kannemeyeriidy a pseudosuchy. Najcharakteristickejší je výskyt dvoch skupín bylinožravých plazov, gomp-hodontov a rhynchosaurov. Rhynchosaury boli jašterovité zvieratá, ktoré dosahovali až veľkosť ovce a ich čeľusť tvoril ostro zahnutý zobec. Sú to príbuzní jašterice, ktorá dodnes žije na Novom Zélande (Sphenodon punctatus).

Rody, ktoré by boli spoločné obom pevninám, sa dosiaľ nezistili; skoro všetky gomphodonty však patria do tej istej čeľade. Len ťažko možno povedať, či toto môže byť dôkazom toho, že južná Afrika a Južná Amerika boli v strednom triase spojené. Naše znalosti o rovnako starých, typicky kontinentálnych stavovcoch severných pevnín sú veľmi skromné.Z Gondwany je opísaná ešte ďalšia fauna stredného triasu, totiž indická. Je blízka stredoeurópskej. Prevládajú tu labyrintodonty, kannemeyeriidy a pseudosuchy, kým gomphodonty sa vyskytujú len veľmi vzácne.

Jeden z druhov kannemeyeriíd vykopali aj vo východnej Afrike. Medzi labyrintodonty patria pravdepodobne plagiosaury, ktoré boli vtedy veľmi rozšírené v Európe, ale inde sa nenašli. Ako sa ukazuje, mala India — tak ako v staršom triase — zo všetkých častí Gondwany najtesnejšie vzťahy k Laurázii.Pozemské stavovce z mladšieho triasu sa okrem Antarktídy našli na všetkých kontinentoch a skoro všetky majú niektoré významné spoločné znaky.

Na oboch pologuliach sa postupne znižoval podiel plazov podobných cicavcom, objavili sa prvé ozajstné cicavce a veľmi sa rozvinuli archo-saury (pseudosuchy, dinosaury, krokodíly a i.). Osobitne boli rozšírené krokodílom podobne pseudosuchy s pancierom, ako aj primitívne dinosaury saurischia. Ale aj vtedy boli geografické rozdiely. V prvej polovici mladšieho triasu boli pre severnú pologuľu (Severná Amerika, Európa, severná Afrika a India) charakteristické niektoré labyrintodonty, a tometaposauridy a obojživelníky, krokodílom podobné archosaury, t. j. phytosaury.

Skutočnosť, že tieto zvieratá v južnej Gondwane chýbajú, asi ťažko možno vysvetliť rozdielnymi fosilizačnými podmienkami, lebo nálezy polovodných foriem tam nie sú nijako zriedkavé. Je možné, že určitú úlohu tu mali klimatické podmienky a krajinné bariéry; okrem toho prednedávnom sa na Mada-gaskare našli kostené kožné platničky phytosaurov.Súhrnne povediac, rozšírenie štvornožcov v staršom triase neposkytuje pádne argumenty pre to,že Laurázia bola oddelená od celého gondwanského superkontinentu — naopak.

Zreteľnejšie než v ostatných časových obdobiach vystupujú dôkazy pre spojenie Indie so severným prakonti-nentom. Túto skutočnosť možno — aj keď nie celkom — uviesť do súladu s mobilistickými konštrukciami, podľa ktorých oceán Tethys (oddeľujúci Lauráziu od Gondwany a v triase najširší medzi Indiou a vlastnou Áziou) bol v oblasti dnešného západného Stredozemného mora prerušený pevninou, ktorá oba prakontinenty spájala. Okľukou cez severnú Afriku sa mohli štvornožce staršieho triasu po tejto pevnine dostať do Indie.

Zdá sa, že nálezy v Maroku to potvrdzujú.Rozšírenie najstarších pevninových stavovcov jasne potvrdzuje výmenu fauny medzi Gondwanou a Lauráziou, a to prinajmenšom od stredného permu, pričom táto výmena sa v triase zintenzívnila. Údaje o fosílnych štvornožcoch samy osebe nestačia, aby s určitosťou odôvodnili jednotnosť a oddelenie Gondwany.

Ale napriek tomu niekoľkými dôležitými argumentmi hovoria v prospech tohto názoru: existencia viac alebo menej zhodujúcich sa rodov plazov v ranom perme a ranom triase a tesné vzťahy medzi štvornohou faunou stredného triasu v južnej Afrike a Južnej
amerike, rozšírenie prakticky jednotnej fauny raného triasu po južnej Afrike a Antarktíde, ako aj dôkaz o existencii niektorých juhoafrických obojživelných čeľadí v austrálskom staršom triase.
Za náznaky bývalej jednoty Laurázie možno pokladať značnú zhodnosť medzi karbónskou a staršou permskou faunou Severnej Ameriky a Európy aj existenciu niekoľkých charakteristických skupín vodných obojživelníkov a plazov na oboch týchto kontinentoch v období mladšieho triasu.

Tieto indície majú rozličnú hodnotu, ktorá sa nakoniec dokáže až s rastom našich znalostí o vývoji raného živočíšneho sveta v rozličných oblastiach pevniny.Najdôležitejšou etapou pre vysvetlenie otázok, ktoré sme tu nadhodili, je koniec paleozoika a rané mezozoikum, lebo od polovice mezozoika už Gondwana asi nebola jednotným kontinentom. Ak započítame do toho aj niektoré „laurázijské” črty indickej fauny, možno dokonca usudzovať, že proces rozpadu Gondwany už značne pokročil v období stredného triasu.

Štvoricu, akej by vari páru na svete nenašiel: veľký snehobiely ovčiarsky pes Rexo, polovicu toľký čierny chlpáň Argo, na jagdteriéra sa ponášajúci Lesan. Najmenší bol welshteriér Alan, ktorého pôvod bol nesporný. Psy mali rysa vyhnať na strom, hlásením privolať poľovníka — a hotovo. //

Zaránky horári vystopovali dva rysy. No a trvalo potom ešte dobré štyri hodiny, kým sa všetci pozvolávalí a dostali na miesto. Bolo už čosi po dvanástej, keď bola Malá pec obstúpená. // Malá pec, to je homoľovitý kopec, rozoklaný skaliskami, porastený smrekom, bukom a javorom. Lesníci nesliedili naslepo; v skalách na Malej peci sa každý rok odbavovali rysie svadby. //

Február 1981

Územčistému inžinierovi sa ušlo stáť dákych päťdesiat krokov nad dolinou, teraz tak zavalenou snehom, že sa musel na stanovište miestami predierať až po pás. Tých päťdesiat metrov mu trvalo vari pcl hodiny. Nechcel sa upachtiť, lebo bolo treba stáť, kým psy rysy nájdu a poženú. // Olovenosivá obloha visí takmer nad samými smrekmi, ľahký vietor ťahá dolinou, češe ihličie a štípe tvár. Inžinier sedí na vývrate, obstojne vidí pred seba na zasnežený chvost skalísk, ťahajúcich sa zhora ako chvost obrovského hada.

Keby rys skákal v snehu, má ho ako na púťovej strelnici. Odkiaľsi priletela sojka. Pravdaže, zbadala človeka, chvíľu nadletovala bez hlasu, skúmala to čudo. No čochvíľa sa roztatárila na celú horu. Človek sa nehýbe, aby ju zbytočne nedráždil. Kdesi medzi stromami rozvíril ďateľ bubon, teda tam sa ešte nič nedeje. Vo výške krúži krkavec, stráca sa za končiarmi stromov, ale jednostaj sa vracia. Kadiaľ môžu rysy bežať pred psami? Ťažko odhadnúť, snehu je všade po krk, nemajú veľký výber. // Zrazu sa ozval psí brechot.

Najprv len jeden, vzápätí sú to dvaja či traja. Že by už boli našli rysy? Mohla ich pomýliť aj divá mačka alebo líška… // Brechot sa chvíľami stráca, potom ho zasa počuť akoby z jedného miesta. Na chvíľu všetko stíchne… Ale potom! Psy hlásia celkom zreteľne a zdá sa, akoby sa blížili. Inžinier vie, že má v hlavni náboj a tri v nábojovej komore, ale vyťahuje záver, aby sa ešte raz presvedčil. Psy sa chvíľami hlásia, chvíľami nepočuť celkom nič. Sojka sa opäť roztatárila, ale ju nevidieť. A po dobrej chvíli sa na dákych päťdesiat krokov mihne medzi skalami čosi žlté. Opäť sa to ukázalo a hneď aj stratilo.

Rys alebo dva sa blížia šikmo k vývratu. Inžinier ešte stihne obidva rysy zbadať, ako sa mihnú poza skalisko a potom sa stratia vľavo hore ani čoby ich bola zem prehltla. Ťažko povedať koľko času prešlo od tejto chvíle, ale chlap na vývrate je už celý zmeravený od čakania bez pohybu, i od napätia. Keby boli rysy pokračovali smerom do doliny, bo! by ich zbadal. A keby boli vyrazili nabok, boli by sa zasa dostali k susedovi. Takto… Sto ráz sa chce pustiť k miestu, kde sa veľké žlté mačky stratili, ale sto ráz si to rozmyslí. Snehu je tu povyše pása, a v takej situácii je rys predsa len bystrejší než človek. Ako tak húta, či sa predsa len pustiť hore, zbadá zasa čosi žlté, pohybuje sa to v stopách rysov. Preboha: Alan!

Trasie sa nad ním obláčik pary- Napokon sa stratí tam, kde vari pred dobrou hodinou zmizli rysy. Poľovník čaká ešte zo desať minút. Všade je ticho ako v hrobe. Až potom sa pustí svahom doľava. Nielenže sa treba predierať záľahou snehu, ale aj zmeravenými nohami h mátať kamene či vývraty, lebo raz-dva by si tu človek nohu vykrútil. Dáva pozor, aby sa mu do hlavne nedostal sneh, lebo puška je teraz to jediné, na čo sa môže spoľahnúť.

Konečne je na mieste. V dvojmetrovej jame medzi vývratmi je Alan. Keď zbadá človeka, žalostne zaskučí. Horko-ťažko ho poľovník vytiahne. Až potom pochopí, čo sa stalo. Rysy, chránené snehovým závejom, nepozorovane zostúpili do údolia. Samec rozhŕňal tunel prvý, vidno to podľa menších stôp, ktoré sú vytlačené vo väčších. Poľovník berie psa na ruky, nevládze už, a schádza po vlastných stopách do údolia. Alan, akoby sa ospravedlňoval aj za ostatné psy, ktoré niekde zaostali, usiluje sa mu oliznúť tvár.

Koncom novembra udreli mrazy, potom sa navalilo snehu, akoby zima mala trvať večne. Ale po necelom týždni už bolo zasa blata po uši. A v jedno také chmúrne a ešte k tomu hmlisté ráno vybral sa dedo Valach na srny. //

Už v noci, keď mu nedalo spať, vyhútal, že pôjde k Božej muke. Uprostred obrovského zoraného kukuričniska stoja okolo sčemetého nahnutého kríža tri agáty, obrastené divým šípom. Vystrojil sa — oblečením aj jedivom — na celý deň. Hmla bola, že ju mohol nožom krájať! Podľa stromov odhadol miesto, kde odbočiť z cesty na pole a potom sa už len držal brázd — kráčal rovno na ne. // Na ornici kopa husieho trusu, kde-tu aj pierko — divé husi sem teda chodia!

December 1981

Škoda, keby si bol vzal kozlicu… Dedo kráča, kráča, sotva vidí na desať krokov pred nos, napokon sa z bieleho mariva vynorí chlp agátov a už je na mieste. //V takýto čas netreba na rovine chodiť za srnami. Samy prídu. Celý deň sa len potĺkajú, tu sa idú pásť, tam sa zasa skryjú do závetria remízok, alebo sa len tak motkajú, zaväzujúc poslednú slaninu. //

Hmla akoby redla, hľa, už vidieť tam kôpku zhrnutého kôrovia, to bolo ešte len pred chvíľou za mliečnym marivom. Aj obloha sa jasní, akoby malo dnes ešte slnko svietiť… // Dedo si prezerá pušku, náboje, plecniak položí na nízky pník, odtiaľto trafí poležiačky srnu aj na tristo metrov. A už sa aj ukazuje prvá, ale iba sa mihne a zas ju zhltne riedka hmla. To bude srnec, keď chodí sám. Ale nebude ďaleko od čriedy.

A veru netrvá dlho, len čo by človek do sto narátal, objavujú sa srny. Vidieť ich už voľným okom, hoci sú od Božej muky aspoň na štyristo krokov. Srny kráčajú za sebou ako husi, vodiaca srna sa podchvíľou zastavuje, obzerá sa. Hľa, už slnko ozaj presvitá a vo chvíli nie je po hmle ani stopy. Aj na druhej strane beží zo desať srn. No pravda, už im bolo dlho čakať, idú sa napásť. //

Z diaľky sa ohlási najprv sotva rozoznateľný gagot; husi idú! Prvý kŕdeľ preletí nad agátmi v stometrovej výške ďalej na sever. Za ním ďalší. A zasa je ticho. Srny sa rozpasú, len na dobrý zásah sú ešte stále priďaleko. K Božej muke doliehajú vzdialené výstrely z brokovnice. A zasa sa blíži gagot. Hoci holé, ale do seba spletené konáre agátov človeka kryjú. Letí kŕdeľ husí, osem ich je. Ale prečo negágajú? To je čudné… Vtom sa jedna hus akoby odlepila z letiacej jednotky, klesá, prekotúli sa vo vzduchu a ako kameň padá na zem. Postrelená! Žuchne do ornice na dvadsať krokov od agátov.

Až vtedy sa ktorási z kŕdľa ozve, bolestne zgago-ce, ale kŕdlik je už preč a letí ďalší, spúšťa sa k zemi, prvé husi sadnú na ornicu na polceste medzi Božou múkou a pášucimi sa srnami, po nich ďalšie a ďalšie. // Srny zdvihnú hlavy, nemajú rady huriavk, lebo nemôžu veriť sluchu, necítia sa isté. Vôkol sa to len tak ozýva gagotom, každý kŕdlik má vlastnú organizáciu, ktorá je však súčasťou všeobecnej; jedny husi sa pasú, iné gagocú ostošesť, no niektoré stoja okolo kŕdľa, hlavy na tenkých krkoch hore, pozorujú, tým ani myš neujde. A už zbadali podozrivý pohyb pod agátmi, dvihnú sa rad za radom na krídla, zakrúžia a čochvíľa ich gagot slabne, až sa celkom stratí v diaľke. Lenže…

jedna hus sa vracia, krúži nad poľom, potom rovno nad holými korunami agátov. Pravdaže, vidí človeka, ktorý sa už neschováva. Aj tak však krúži a krúži, nadletuje a gága. Napokon sa púšťa nižšie a ešte nižšie, až si sadne na niekoľko krokov od tej mŕtvej husi na zemi. Srny si to nevšímajú, zasa sa rozpásli, spokojné, že ich už husí koncert neruší. A tá živá hus, čo tu zostala vedľa mŕtvej, hľadí rovno ku kríkom, vidí človeka, ale aj tak sa krok za krokom blíži k tej na zemi.

Až keď sa presvedčí, že jej nemôže pomôcť, vyletí, ale ešte dlho krúži nad zoraným kukuričniskom, bolestne gága a gága. // Volá druha hore, ale ten leží medzi hrudami a chladne. Na zemi tíško šuchocú myši. Zrazu sa zdá, že agáty vystierajú k belasej oblohe holé konáre ako zúfalci, žobrajúci o zľutovanie. V ich nahých, opustených korunách si potichu hvízda vietor.