Jermolaj a Mlynárka

Jermolaj a Mlynárka
Jermolaj a Mlynárka

Večer sme sa s poľovníkom Jermolajom vybrali na sluky… No nie som si istý, či všetci moji čitatelia vedia, ako sa chodí na sluky. Tak počúvajte, vážení.Zjari, štvrť hodiny pred západom slnka, vojdete do horičky s puškou, bez psa. Nájdete si miesto dakde pri kraji, poobzeráte sa, prezriete si roznetku, žmurknete na spoločníka.

Prejde štvrť hodiny. Slnko zapadlo, ale v hore je ešte svetlo; povetrie je čisté a priezračné; vtáky džavota-vo štebocú; mladá tráva sa veselo jagá ako smaragd… čakáte. Dnu v lese sa postupne stmieva; krvavé svetlo večerných zôr sa pomaly plazí hore koreňmi a kmeňmi stromov, vystupuje čoraz vyššie, prechádza zo spodných, ešte takmer holých konárov na nehybné, usínajúce vrcholce… Už aj vrcholce stemneli; rumenné nebo belasé.

Jermolaj a Mlynárka
Jermolaj a Mlynárka

Les vonia čoraz tuhšie, zľahka zavialo teplou vlhčinou; závan vetra vo vašej blízkosti znehybnie. Vtáky usínajú — nie všetky naraz — podľa druhov: práve stíchli pinky, o niekoľko sekúnd červienky, po nich strnádky. V hore sa čoraz väčšmi stmieva. Stromy sa zlievajú do veľkých čiernych hradieb; na belasom nebi sa bojazlivo zjavujú prvé hviezdičky. Všetky vtáky spia. Iba žltochvosty a maličké ďatle ešte ospanlivo popiskujú. Už zmlkli aj ony.

Ešte posledný raz sa vám ozval nad hlavou zvonivý hlas kolibiarika; kdesi smutne vykríkla vlha, prvý raz zaklokotal slávik. Srdce sa vám zviera očakávaním a zrazu — ale to pochopia len poľovníci — zrazu sa v hlbokom tichu ozve charakteristické kvorkanie a pískanie, ozve sa rovnomerný trepot obratných krídel a — sluka hôrna s krásne skloneným dlhým zobákom ladne vyletí spoza tmavej brezy v ústrety vášmu výstrelu.Nuž tomuto sa hovorí „čakať na sluky”.Teda vybrali sme sa s Jermolajom na sluky; ale prepáčte, vážení: najprv vás musím zoznámiť s Jermolajom.
Predstavte si vysokého, chudého, okolo štyridsaťpäťročného chlapa s dlhým tenkým nosom, úzkym čelom, strapatými vlasmi a širokými posmešnými ústami. Tento človek chodil v zime v lete v žltkastom nankinovom plášti nemeckého strihu, no prepásanom širokým plátenným opaskom; nosil belasé nohavice a perziánom obšitú čiapku, ktorú mu v dobrej nálade venoval skrachovaný statkár. Na opasok si priväzoval dve vrecká: jedno spredu, obratne zložené vo dvoje — na strelný prach a na broky, druhé zozadu — na úlovok; fujtáše vyťahoval z vlastnej, zrejme bezodnej čiapky.

Z peňazí získaných predajom diviny si mohol poľahky kúpiť náboj nik a kapsu, ale táto možnosť mu nikdy ani len na um nezišla, a naďalej nabíjal pušku starým spôsobom, vzbudzujúc údiv pozorovateľov tým, ako majstrovsky sa vyhýbal nebezpečenstvu, že vysype alebo pomieša broky a strelný prach. Mal jednohlavňovú pušku s kresadlom vyznačujúcu sa navyše nepríjemným zvykom tvrdo „kopať”, zásluhou čoho mal Jermolaj pravé líce vždy trocha pripuchnuté. Ani skúsený človek si nevedel vysvetliť, ako sa z tejto pušky dá trafiť, ale Jermolaj vždy trafil. Mal stavača Vale t ku — bol to prečudesný tvor.

Jermolaj mu nikdy nedával žrať. „Ešte psa budem kŕmiť,” pozastavoval sa,, „okrem toho pes je múdre zviera, sám si nájde potravu.” A naozaj: hoci Valetka udivoval každého, ešte aj toho najľahostajnejšieho pozorovateľa svojou nesmiernou vy-chudnutosťou, predsa žil — a žil dlho; ba i pri svojom biednom postavení ani raz neušiel, ani neprejavil túžbu opustiť svojho pána. Iba jediný raz, v mladosti, keď v ňom vzplanula láska, utiekol na dva dni; ale táto pochabosť ho veľmi rýchlo prešla. Vynikajúcou Valetkovou vlastnosťou bola jeho neuveriteľná ľahostajnosť k všetkému na svete… Keby sa nehovorilo o psovi, použil by som výraz „rozčaro-vanosť”. Zvyčajne sedel — krátky chvost vtiahnutý pod zadkom — a mračil sa, kedy-tedy sa strhol, ale nikdy sa neusmial. (Ako je známe, psy sa vedia usmievať, a to ešte veľmi milo.) Bol nesmierne škaredý, a nikto zo zaháľajúceho služobníctva si nedal ujsť príležitosť, aby si štipľavo neutiahol z jeho výzoru; ale všetky posmešky, ba aj údery znášal Valetka prekvapujúco pokojne.

Osobitné potešenie poskytoval kuchárom, ktorí zaraz nechali robotu a s krikom a nadávaním sa rozbehli za ním, aby podľahol slabosti, ktorá nie je len vlastnosťou psov, a vopchal hladný ňufák do odchýlených dverí vábivo teplej a voňavej kuchyne. Ako poľovný pes vynikal neúnavnosťou a mal výborný čuch; ale ak náhodou dohonil postreleného zajaca, s pôžitkom ho zožral celého do poslednej kostičky dakde v chládku pod zeleným kríčkom, v úctivej vzdialenosti od Jermola-ja, ktorý klial a nadával, až sa hory zeleneli.
Jermolaj patril starosvetskemu statkárovi, jednému z mojich susedov. Starosvetski statkári nemajú radi „kulí-ky” a pridŕžajú sa domácej hydiny. Iba pri osobitných príležitostiach, ako sú narodeniny, meniny a voľby, pustia sa kuchári starosvetskych statkárov do prípravy týchto vtákov s dlhým zobákom a v horlivosti, vlastnej ruskému človeku — keď ani sám poriadne nevie, čo robí — vymýšľajú k nim také zložité prísady, že hostia si poväčšine len zvedavo a pozorne obzerajú podané jedlá, ale vôbec sa ich neodvážia okúsiť. Jermolajovou povinnosťou bolo dodávať panskej kuchyni mesačne zo dva páry tetrovov a jarabíc, inak si mohol žiť, kde chcel a ako chcel. Zriekli sa ho ako na nijakú prácu nesúceho človeka — u nás v Orie by povedali, halaškujúceho. Strelný prach a broky mu, prirodzene, nedávali, vychádzajúc z tej istej zásady, podľa ktorej on nedával žrať svojmu psovi.

Jermolaj bol veľmi zvláštny človek: bezstarostný ako vták, dosť zhovorčivý, na pohľad roztržitý a nešikovný; veľmi rád si vypil, neobsedel na jednom mieste, pri chôdzi rýchlo preberal nohami a prevaľoval sa zboka nabok — takto prefrčal za deň aj päťdesiat vierst. Stávali sa mu tie najneuveriteľnejšie príhody: nocú-val v močariskách, na stromoch, na strechách, pod mostmi, neraz sedel zatvorený na povale, v pivnici alebo v kôlni, stávalo sa, že prišiel o pušku, o psa a najpotrebnejšie časti odevu, niekedy ho zmlátili — poriadne a dôkladne, a predsa sa po nejakom čase vrátil domov oblečený, s puškou a so psom. Nedá sa povedať, že by bol veselý, i keď mal takmer tále dosť dobrú náladu; celkove pôsobil dojmom čudáka.

Jermolaj si rád potrkotal s dobrým človekom, najmä pri poháriku, ale tiež nie veľmi dlho — zrazu len vstal a pobral sa preč. „Kde ideš doparoma proti noci?” — „Ale, do Čaplina.” – „A načo sa musíš teperiť desať vierst do Čaplina?” – „Tam u sedliačika Sofrona prenocujem.” — „Prenocuj tu.” — „Nie, to nemôžem.” A Jermolaj sa so svojím Valetkom vyberie do tmavej noci, cez kroviská a výmole, a sedliačik Sofron ho možno ani do dvora nepustí, ba nebodaj mu prihodí na chrbát za to, že obťažuje poriadnych ľudí. Zato sa však nikto nemohol rovnať Jermo-lajovi v umení chytať ryby na jar, za vysokej vody, vyťahovať rukami raky, vyňuchávať zver, vábiť prepelice, vyberať jastraby, lapať sláviky s „čertovou píšťalkou” a s „kukučki-ným bŕkaním”…1 Jedinú vec nevedel: cvičiť psy; chýbala mu trpezlivosť. Mal aj ženu.

Chodil k nej raz do týždňa. Bývala v úbohej, napoly rozpadnutej chatrči, všelijako sa pretĺkala, nikdy nevedela večer, čo dá ráno do úst, a vôbec mala trpký život. Jermolaj, ten bezstarostný a dobromyseľný človek, sa k nej surovo a kruto správal, keď bol doma, tváril sa hrozivo a prísne — a jeho úbohá žena nevedela, ako mu ulahodiť, triasla sa, keď na ňu pozrel, za posledné peniažky mu kupovala pálenku a podlízavo ho prikrývala vlastným kožúškom, keď majestátne rozvalený na peci zaspal bohatierskym spánkom. Sám som si uňho neraz všimol mimovoľne prejavy akejsi chmúrnej krutosti: nepáčil sa mi výraz jeho tváre, keď prehrýzal krk postrelenému vtákovi. Ale Jermolaj nikdy nezostal doma dlhšie ako deň; a v cudzom prostredí sa znova zmenil na „Jermolka”, ako ho nazývali v okruhu sto vierst a ako sám seba zavše nazýval.

Posledný panský sluha sa cítil nadradený tomuto tulákovi — a možno práve preto sa k nemu správal priateľsky; sedliaci ho zvyčajne najprv s veľkým potešením naháňali a lapili ako zajaca na poli, ale potom ho pustili spá-nombohom, a keď raz zistili, že je to čudák, už mu neubližovali, ba dávali mu chleba a púšťali sa s ním do reči… Nuž tohto človeka som si vzal za poľovníka a s ním som sa vybral na sluky do veľkej breziny na brehu Isty.
Veľa ruských riek má, podobne ako Volga, jeden breh zalesnený, druhý lúčny; aj Ista. Táto neveľká rieka sa kľukatí neobyčajne vrtošivo, plazí sa ako had, ani pol versty netečie rovno a na niektorých miestach, z temena strmého kopca, môžete aj do vzdialensoti desiatich vierst sledovať jej hate, planiny, mlyny, záhrady uprostred rakytín a hustých sadov. Rýb je v Iste záľaha, najmä jalcov (sedliaci ich za horúcich dní chytajú pod kríkmi do rúk).

Malé kulíky čivkajúc poletujú popri kamenistých brehoch so studenými jasnými žriedlami; divé kačice plávajú do stredu planín a bojazlivo sa obzerajú; volavky sa zdržujú v tôni, v zálivoch, pod strmými brehmi… Striehli sme na sluky asi hodinu, zastrelili sme dva páry a keďže sme chceli pred východom slnka znova skúsiť šťastie (na sluky sa dá chodiť aj za rána), rozhodli sme sa prenocovať v najbližšom mlyne. Vyšli sme z breziny a zostúpili sme z vŕška. Tmavobelasé vlny sa valili dolu riekou; povetrie hustlo, oťažievalo nočnou vlhkosťou. Zabúchali sme na vráta. Na dvore zaštekaS psy. — Kto je tam? — ozval sa chripľavý rozospatý hlas.
— Poľovníci. Pustite nás prenocovať. Odpoveď neprišla.
— Zaplatíme vám. — Idem sa spýtať gazdu… Čušte, potvory…! Bodaj vás porantalo! Počuli sme, ako paholok vošiel do domu; zakrátko sa vrátil nazad. — Nie, gazda nedovolil,
— oznámil nám. — Prečo nedovolil? — Bojí sa; ste poľovníci, mohli by ste nebodaj mlyn podpáliť; aha, máte pri sebe strelivo. — To je nezmysel! — Predvlani nám tak mlyn zhorel: prenocovali u nás priekupníci a istotne nás voľajako podpálili. — Tak čo, braček, vari máme nocovať pod holým nebom? — Ako myslíte… Odišiel, dupocúc čižmami.
Jermolaj mu zaželal kopu nepríjemností. — Ideme do dediny, — vyhasil napokon vzdychnúc. Ale do dediny bolo zo dve versty… — Prenocujeme tu, pod holým nebom,
— povedal som, — noc je teplá, mlynár nám dá za peniaze vyniesť slamy. Jermolaj bez slova pristal. Znova sme zabúchali. — Čo ešte chcete? — ozval sa znova paholok. — Už som vám povedal, že nemôžete. Vysvetlili sme mu, čo chceme. Odišiel sa poradiť s gazdom a vrátil sa spolu s ním. Zaškrípala bránička. Zjavil sa mlynár, vysoký chlap s tučnou tvárou, býčím krkom a s bruchom veľkým ani súdok. Pristal na môj návrh. Sto krokov od mlyna stála malá, zo všetkých strán otvorená šopa. Doniesli nám ta slamy a sena; paholok postavil na trávu pri rieke samovar, kvokol si a začal horlivo fúkať do prieduchu…

Rozžeravené uhlíky jasne osvetľovali jeho mladícku tvár. Mlynár šiel zobudiť ženu a napokon mi sám ponúkol, aby som prenocoval v dome; ale ja som radšej zostal vonku. Mlynárka nám doniesla mlieko, vajcia, zemiaky, chlieb. Voda v samovare o chvíľu zovrela a začali sme popíjať čaj. Rieka sa parila, bolo bezvetrie; okolo nás chrapkali chriaštele; od mlynského kolesa doliehali slabé zvuky: z lopatiek padali kvapky, cez hať presakovala voda. Rozložili sme si ohník. Kým Jermolaj piekol v pahrebe zemiaky, ja som zadriemal… Zobudil ma tichý, tlmený šepot.

Zdvihol som hlavu: pri ohníku na obrátenej kadi sedela mlynárka a zhovárala sa s mojím poľovníkom. Už predtým som podľa šiat, držania tela a spôsobu reči usúdil, že je to bývalá panská slúžka
— nie sedliacka ani meštianka; no len teraz som si poriadne všimol jej črty. Vyzerala na tridsať rokov; na chudej a bledej tvári sa ešte uchovali stopy neobyčajnej krásy; páčili sa mi najmä jej veľké smutné oči. Opierala sa lakťami o kolená a tvár si podopierala rukou. Jermolaj sedel chrbíbm ku mne a prikladal triesky na oheň. — V Želtuchinej zas dochne dobytok, — vravela mlynárka. — Dôstojnému otcovi Ivanovi obidve kravy zahynuli… Bože, zmiluj sa nad nami!
— A čo vaše ošípané? — spýtal sa Jermolaj po krátkom mlčaní.
— Držia sa.
— Aspoň prasiatko by ste mi mohli darovať. Mlynárka chvíľu mlčala, potom vzdychla.
— S kým ste to prišli? — spýtala sa.
— So zemanom z Kostomarova.
Jermolaj prihodil niekoľko halúzok čečiny na oheň; halúzky hneď svorne zaprašťali a hustý biely dym sa mu vyvalil rovno do tváre.
— Prečo nás tvoj mužíček nepustil do chalupy?— Bojí sa.
— Tučniak bachratý… Arina Timofejevna, dušička, dones mi za kalištek páleného!
Mlynárka vstala a zmizla v tme. Jermolaj potichu za-nôtil:
Tak som k mojej milej chodil, až som celé čižmy znosil…
Arina sa vrátila s malou karafkou a pohárikom. Jermolaj vstal, prežehnal sa a vypil na dúšok. — Dobre mi padlo! — doložil.
Mlynárka si znova sadla na kaďu.
— A čo ty, Arina Timofejevna, ešte vždy chorľavieš?
— Chorľaviem.
— A čo ti je?
— Kašeľ ma v noci trápi.
— Urodzený pán vari zaspal, — prehovoril Jermolaj po chvíľke mlčania. — K doktorovi nechoď, Arina, bude ti ešte horšie.
— Ani som nebola.
— Radšej príď ku mne na návštevu. Arina zvesila hlavu.— Ja na ten čas svoju ženu vyženiem, — pokračoval Jermolaj… — Naozaj.
— Radšej zobuďte urodzeného pána, Jermolaj Petrovič: vidíte, zemiaky sú už upečené.
— Nech len drichme, — ľahostajne poznamenal môj verný sluha. — Nabehal sa, a teraz spí.
Pohniezdil som sa na sene. Jermolaj vstal a podišiel ku mne.
— Zemiaky sú upečené, nech sa páči.
Vyšiel som zo šopy; mlynárka vstala z kade a chcela odísť. Dal som sa s ňou do reči.
— Kedy ste si najali tento mlyn?
— Na Trojicu bol rok.
— A odkiaľ je tvoj muž? Arina nepočula moju otázku.
— Muž ti je skade? — zopakoval Jermolaj zvýšeným hlasom.
— Z Beleva. Belevský mešťan.
— Aj ty si z Beleva?
— Nie, ja som panská… bola som panská.
— Čia?
— Urodzeného pána Zverkova. Teraz som slobodná.
— Ktorého Zverkova?
— Alexandra Siiyča.
— Nebola si chyžnou u jeho ženy?
— Ako to viete? — Bola som.
So zvýšenou zvedavosťou a súcitom som pozrel na Arinu.
— Poznám tvojho bývalého pána.
— Poznáte? — poznamenala potichu a zvesila hlavu. Musím vám porozprávať, prečo som s takým súcitom
pozrel na Arinu. Za svojho pobytu v Petrohrade som sa náhodou zoznámil s pánom Zverkovom. Zastával dosť dôležité miesto a mal povesť rozhľadeného a praktického človeka. Jeho žena bola tučná, sentimentálna, uplakaná a zlostná osoba – tuctový ťarbavý tvor; mal aj syna, ozajstné rozmaznané a hlúpe pánča. Sám pán Zverkov nevyzeral veľmi príťažlivo: na širokej, takmer sťvoruholní-u blysťali prefíkané myšacie očká, spod ktorých vyčnieval veľký končistý nos s otvorenými nozdrami; nakrátko ostrihané šedivé vlasy mu trčali ako štetka nad vráskavým čelom, tenké pery sa mu ustavične pohybovali a strojene usmievali.

Pán Zverkov zvyčajne stával rozkročený, s tučnými rukami zasunutými vo vreckách. Raz som s ním náhodou cestoval v koči za mesto. Medzi nami sa rozprúdila debata. Pán Zverkov, ako človek skúsený a praktický, začal ma prevádzať na cestu pravdy.
— Ak dovolíte, chcel by som niečo poznamenať, — zapiš-ťal napokon.. — Vy mladí si všetko vysvetľujete a všetko posudzujete len tak naslepo; veľmi málo viete o svojej vlasti; veľavážení, vy nepoznáte Rusko — tak je to…! Večne čítate len nemecké knižky. Práve ste mi vykladali toto a hento o tých oných, no — o čeľadi…

Prosím, nechcem sa škriepiť, to je všetko pekné; ale vy ich nepoznáte, vy neviete, akí sú to ľudia. (Pán Zverkov sa hlasno vysiakal a šnupol si tabaku.) Ak dovolíte, rozpoviem vám ako príklad malú žartovnú príhodu: možno vás to bude zaujímať. (Pán Zverkov si odkašlal.) Veľmi dobre viete, aká je moja žena: nemusím vás presviedčať, že lepšiu osobu ťažko nájsť. Chyžné si u nej žijú ako v ozajstnom raji… Ale moja žena má zásadu — nedržať v dome vydaté chyžné. V tom má naozaj pravdu: začnú sa sypať deti, príde to, príde ono, ako môže taká chyžná poriadne obsluhovať paniu a dbať na všetky jej zvyky — nemá už pre to zmysel, jej už iné chodí po rozume. Treba na to hľadieť ľudsky.

Tak teda, raz sme prechádzali na koči cez našu dedinu, bude tomu — no, nerád by som klamal — takých pätnásť rokov. Všimli s’me si starostovu dcérku, prekrásne dievčatko; a viete, malo v správaní až čosi podlízavé. Žena mi vraví: „Kokó,” — totiž, aby ste vedeli, ona ma tak volá, — „Kokó, vezmime to dievčatko do Petrohradu, páči sa mi…” Vravím: „Prečo nie, veľmi rád.” Starosta sa nám, prirodzene, hodil k nohám; viete, o takom šťastí ani nesníval… Ale dievčatko bolo ešte hlúpe a, pravdaže, poplakalo si. Nuž, spočiatku to býva naozaj ťažké: rodičovský dom… a vôbec… kto by sa čudoval. Ale čoskoro si u nás zvykla; sprvoti sme ju dali medzi čeľaď; pravdaže, musela sa učiť. A čo myslíte? Dievčina dosiahla neobyčajný úspech; moja . žena sa clo nej priam zaľúbila a napokon ju, pred všetkými ostatnými, vymenovala za svoju osobnú chyžnú… predstavte si…! Ale, aby som bol spravodlivý, takú chyžnú moja žena ešte nikdy nemala: ochotná, skromná,’poslušná — slovom, celkom taká, ako má byť. Zato ju moja žena, pravdu povediac, až priveľmi rozmaznávala; pekne ju obliekala, dávala jej panskú stravu, čajom ju napájala… slovom poskytovala jej všetko, čo si len viete predstaviť!

Takto slúžila u mojej ženy zo desať rokov. Zrazu, istého pekného rána, predstavte si, bez ohlásenia vojde ku mne do pracovne Arina — tak sa volala — a hodí sa mi k nohám… Poviem vám úprimne, ja to neznášam. Človek si vždy musí zachovať dôstojnosť, nemyslíte? „Čo chceš?” — „Milosťpán Alexander Silyč, prosím vás o veľkú láskavosť.” — „Akú láskavosť?” — „Dovoľte mi vydať sa.” Priznám sa vám, úplne ma to ohúrilo. „Ty sprostaňa, uvedomuješ si, že urodzená pani nemá inú chyžnú?!” — „Budem jej slúžiť ako predtým.” — „Nezmysel! Nezmysel! Urodzená pani vydaté chyžné nedrží.” — „Melánia môže nastúpiť na moje miesto.” — „Nechaj si svoje rozumy!” — „Ako rozkážete…” Priznám sa vám, až mi dych vyrazilo. Viete, ja mám takú povahu, že najväčšmi ma uráža, ba neváham povedať, do krvi ma uráža, ľudská nevďačnosť… Veď, čo vám mám povedať — veľmi dobre viete, aká je moja žena: stelesnený anjel, nevýslovná dobrota… Hádam aj ten najväčší lotor by sa nad ňou zľutoval. Vyhnal som Arinu. Myslím si
— hádam sa spamätá; viete, nechcelo sa mi veriť, že by človek mohol byť taký zlý, taký hlboko nevďačný.

A čo myslíte? O pol roka znova predstúpila predo mňa s tou istou žiadosťou. Priznám sa vám, vtedy som ju už s hnevom vyhnal, pohrozil som jej a zastrájal som sa, že to poviem žene. Bol som veľmi rozhorčený… No predstavte si moje prekvapenie: po nejakom čase príde ku mne žena celá uplakaná a taká rozčúlená, až som sa naľakal. „Čo sa stalo?” — „Arina… Predstavte si… hanbím sa to vysloviť.”— „To nie je možné…! A s kým?” — „S lokajom Petruš-kom.” Vybuchol som. Ja som taký človek… nemám rád polovičatosť…! Petruška… nie je na vine. Mohol som ho potrestať, ale, podľa mňa, on nebol na vine. Arina… no čo, no, no, čo vám mám povedať! Prirodzene, ihneď som ju dal ostrihať, obliecť do vrecoviny a vyhnať na dedinu. Moja žena prišla o znamenitú chyžnú, ale ja neporiadky v dome nestrpím. Chorý úd je najlepšie odseknúť naraz… No tak, teraz si to rozvážte — veď vy poznáte moju ženu, veď je to, no, no… veď je to anjel…! Veď priam lipla na Arine
— Arina to vedela, a predsa sa nehanbila… No? Čo na to poviete… No? Ale škoda o tom hovoriť! Nech bolo, ako chcelo, nič sa nedalo robiť. No mňa osobne nadlho roztrpčila a urazila nevďačnosť toho dievčaťa. Vravte si, čo chcete… u tých ľudí by ste darmo hľadali cit, srdce! Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina… Poučenie do budúcnosti! Ale ja som vám chcel len dokázať…Pán Zverkov nedokončil, čo chcel povedať, odvrátil tvár a tuhšie sa zakrútil do plášťa, mužne potláčajúc mimovoľne dojatie.Čitatelia akiste chápu, prečo som k Ariné pocítil súcit…— Ako dlho si vydatá za mlynára? – spýtal som sa jej.
— Dva roky.
— A tvoj pán ti to dovolil.
— Vykúpili ma.
— Kto?
— Savelej Alexejevič.
— Kto je to?
— Môj muž. (Jermolaj sa usmial pod fúz.) — A vari vám milosťpán rozprával o mne? — doložila Arina po chvíľke mlčania.
Nevedel som, čo jej odpovedať. — Arina! — zavolal na ňu mlynár. Arina vstala a odišla.
— Aký človek je jej muž? — spýtal som sa Jermolaja.
— Celkom obstojný.
— A deti majú?
— Mali jedno, ale umrelo.
— Ako to bolo s nimi — ona sa zapáčila mlynárovi…? Za koľko ju vykúpil?
— To neviem. Je gramotná; pri tomto remesle sa to… všakáno… zíde. Istotne sa mu zapáčila…
— Dávno sa s ňou poznáš?
— Dávno. Predtým som chodieval k jej pánom. Kuriu majú tuto neďaleko.
— A lokaja Petrušku poznáš?
— Petra Vasilieviča? Pravdaže som ho poznal.
— Kde je teraz?
— Narukoval k vojakom. Chvíľu sme mlčali.
— Zdá sa mi, že nie je celkom zdravá? — spýtal som sa napokon Jermolaja.
— Kdeže zdravá…’ Zajtra bude iste dobrá poľovačka. Mali by ste si trochu pospať.
Kŕdeľ divých kačíc nám zahvižďal nad hlavami, potom sme počuli, ako sa zniesol na rieku neďaleko nás. Už sa celkom zotmelo a začalo byť chladno: v horičke na plné hrdlo vyspevoval slávik. Zahrabali sme sa do sena a zaspali sme.

Jermolaj a Mlynárka
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *