Hlboký Posed

Či mi niekto verí alebo neverí, hovorím úprimne, že v zime je v lese teplo. Aspoň oveľa teplejšie ako vonku na poliach, kde človek premrzne uprostred snehu aj pri najmenšom vetríku, aj ked ide na lyžiach. Les je závetrím sám osebe — a keď predsa len cez čistinku alebo rúbanisko zaduje vietor, iba človeka pohne, aby rýchlejšie kráčal.

0 chvíľu je človek zasa niekde v poraste, kde ho pred vetrom chráni husto zavetvená stena alebo často aj odrastená mladina. Naproti tomu na poliach je človek stále vystavený nárazom vetra, a ak tam nechodí len tak pre zábavu, ale chce aj niečo vidieť, vracia sa po siedmich hodinách pobytu uprostred zasneženej krajiny dobre premrznutý.
Potom nie je čudné, že si rád pretiahne údy pri teplej peci, že sa s chuťou naje a rozličným spôsobom prezrádza svoje pevné odhodlanie necestovať už ani o piaď dalej, než je potrebné na prekonanie vzdialenosti od stola k posteli…
Preto mi bolo čudné, keď sa už pri jedle kamarát lesník niekoľkokrát pozrel na nástenné hodiny a svoj pohľad na ne upieral v čoraz kratších intervaloch a so zrejmou netrpezlivosťou. Ani mi na um neprišlo, že by mohol mať niečo za lubom.

Domnieval som sa, že čaká učiteľa z dediny na besedu a priateľský rozhovor, lebo je taký zvyk, že keď príde hosť, zídu sa v horárni známi jednak preto, aby sa dozvedeli novinky, o ktorých sa nemožno dočítať v nijakých novinách a jednak aj sami takéto novinky chcú porozprávať. Bývajú to veselé besedy, ktoré trvajú dlho do noci, lebo ich spestrujú rozprávania o rozličných poľovníckych šibalstvách a ku koncu bývajú okorenené aj dobrou dávkou poľovníckej latiny…Preto som sa trochu prekvapil, keď po zabuchnutí bránky a zašuchotaní krokov v predizbe vstúpil do izby horár v kožuchu, s puškou cez plece a fľašou orechovice vo vrecku.

Baranicu si zložil ešte predo dvermi, ale aj bez nej vyzeral, akoby sa chystal s výpravou na severný pól. Všetko, čo mal na sebe, ho zohrievalo — aj tá fľaša vo vrecku, lebo orechovica zohrieva J žalúdok a chráni ho pred prechladnutím. Prechladnutý žalú- j dok je najhoršia ťažkosť, aká môže človeka stretnúť. To poznajú poľovníci až príliš dobre, a preto nie je na tom nič čudné, že sa tak často zohrievajú, niekedy možno až priveľa.

Ono je nakoniec lepšie zlu predchádzať, ako si potom od neho pomáhať…Ale ešte skôr než som sa mohol spýtať, už priateľ s úsmeš-kom na tvári predniesol takýto prejav… „Hovoril si včera, že tu máme pekný stav líšok — a tak som dnes nechal vyhĺbiť dva hlboké posedy na miestach, kde máme zistené na obnovci, že tam noc čo noc čiarujú tri líšky. Nie je to ďaleko, a tie líšky sú tam isté, lebo chodia do dediny, kde už vyše týždňa horekujú ženy nad tým, čo vystrájajú medzi hydinou. Do posedov som rozkázal doniesť sena, a v tvojom je dokonca aj podnožka, takže sa ti bude sedieť ako v bavlnke…”Mihol som po ňom očami, ale ani slova som nepreriekol, lebo nie je dovolené, aby pravoverný poľovník odmietol pozvanie na takú zábavu, akou je iste postriežka na líšku. Trochu ťažkopádne som sa zdvihol, a mráz mi prešiel po chrbte pri myšlienke, že si o chvíľu sadnem do snehovej jamy a niekoľko hodín v nej budem vyčkávať.

Hlboký Posed
Hlboký Posed

Nič nepomohlo, ani priateľovo ubezpečenie, že tie potvory dnes vyjdú z lesa skôr, lebo na zdochiinisko, čo je pred lesom, položil uhynutého zajaca.Rezignovane som sa obliekol do kožucha. Na hlavu som si natiahol bielu baranicu, vzal nabitú pušku – a veru som sa musel premáhať, aby som mu nepovedal niečo pekné, keď mi želal pred horárňou „Lovu zdar!”
Sotva sme prešli asi sto krokov, spýtal som sa horára, aké líšky sú to podľa stôp. Vzápätí ma ubezpečil, že sú to silné dospelé líšky, aké sa tu predtým vôbec nevyskytovali. To stačilo, aby som si odpľul, lebo líšky, ktoré sú iba pár dní na novom mieste, nevyjdú z lesa pred východom mesiaca, aj keby im niekto položil na zdochiinisko pečeného bažanta. To teda znamenalo sedieť v snehu aspoň do polnoci — a ešte nebolo ani osem hodín…

Ešte vďaka nebu, že posedy neboli ďaleko od horárne, a boli aspoň ako-tak upravené. V mojom bolo dokonca toľko sena, že som sa doň mohol zahrabať až po pás. Aj podnožka, ktorú som tam naozaj našiel, nebola na zahodenie. Nedalo sa poprieť ani to, že môj posed bol umiestený na takom vhodnom mieste, že som mohol rátať s istým zásahom.
To všetko ma uspokojilo do tej miery, že som sa naozaj s chuťou zahrabal do voňajúceho sena, pušku s natiahnutými kohútikmi položil pred seba a skúmavo si prezrel terén. Áno, mohol som ju čakať z vysokého lesa aj z mladiny a na obe strany som mohol strieľať ako kráľ…
Horár medzitým odišiel a o chvíľu sa ozvalo za mladinou ľahké šumenie, ktoré mi prezradilo, že aj on sa už zahrabáva do svojej diery..Hlboký posed je,totiž veľmi šikovná vec: je to obyčajná diera v zemi, do ktorej si poľovník sadne a stane sa skoro neviditeľný, lebo aj farbou obleku, ale najmä pokrývkou hlavy sa snaží prispôsobiť svojmu okoliu. Keď je vysoký sneh, stačí obyčajná diera do snehu a chlpatá čiapka, vyrobená z kožušiny barančeka.A ako som v tom milom posede sedel, spomenul som si na príjemnú chvíľu, ktorú som za rovnakých okolností zažil, keď som sa ešte potĺkal v panskej službe v okolí Sázavy.

Bolo to v čase klasenia raže a v bažantnici sa nám motala líška, ktorej sme sa nemohli dostať na kobylku. Vedeli sme, kadiaľ chodí, ale keby sme sa boli rozkrájali na rezance, a každý ten rezanec postavili inde do lesa, aj tak by sa nám bola vyhla. Bola to stará, prešibaná samica, ktorá mala niekde líšťatá. Ale ani tie sme nijako nemohli vypátrať. V bažantnici nám robila také škody, že nás trpezlivosť už naozaj prechádzala… Vtedy som si zaumienil, že to skúsim s hlbokým posedom. Rozkázal som vyhĺbiť na vhodnom mieste pred mladinou a tesne pri ceste, po ktorej bol dovolený priechod, štvorcovú jamu.

Na tretí deň som si do nej zasadol. Pre istotu som si so sebou zobral hnedý plášť, ktorý som rozprestrel okolo jamy, takže z tejto zdanlivo rovnej pôdy mi vyčnievala iba hlava. Pušku som mal položenú pred sebou a bol by som prisahal, že teraz mi už neujde… Tadiaľto prechádzala najčastejšie, rúba-nisko podo mnou bolo plné bažantíc, a práve na nich robila najväčšie škody. Noc bola mesačná, každú byľku bolo jasne vidieť, takže by v tom musel mať prsty ten najstarší satanáš, keby sa to nepodarilo…
A nepodarilo sa to…Už som videl, ako vybehla z lesa na rohu rúbaniska a pomaly opatrne kráča práve proti mne… Ale v tej chvíli sa ozvalo napravo v lese hlučné táranie, ktoré sa blížilo po ceste.

Líška na rúbanisku sa strhla a ľahla si. A mňa dobreže šľak netrafil, keď zrazu z lesnej temnoty vystúpil podnapitý drevorubač Zelinka, ktorý mal chalupu v Lipine. Prudko gestikuloval rukami a pokračoval vo zvade, pre ktorú ho, ako bolo z jeho rečí zrejmé, vyhodili z dubinskej krčmy…
„Ja vám dám, naničhodníci, vyhadzovať ma z krčmy len za pravdu. Ja sa poctivé živím a nekradnem, ako takí mäsiarski vagabundi… Zlodeji ste, aby ste vedeli — zlodeji a zlodeji…”
Toto mi reval práve nad hlavou… „Zavrite si hubu, a hľaďte sa dostať rýchlo z lesa von!”, skríkol som naňho zdola, zlosťou celý bez seba… „Čo? — Ja, poctivý človek…” Už nestačil dopovedať, lebo v tej chvíli ma po márnom obzeraní zazrel – a nohy sa pod ním podlomili od zdesenia…
„Ježiš Mária! Za živa zakopaný!”Ale kým som si uvedomil, že všetka tá hrôza a zdesené volanie patrí mne, otočil sa milý Zeiinka na podpätku a s rýchlosťou, akú by som nikdy nečakal u opitého, sa rozbehol späť k Dubine… Súčasne som však videl aj líšku, ako uháňa cez rúbanisko do vysokého lesa… Ale zlostiť som sa nemohol, lebo som sa dusil smiechom.

Spomenul som si, že v kraji sa rozpráva taká stará povedačka o pytliakovi, ktorého poľovníci prichytili v dubinskom lese pri pytliačení, a kedže sa už naňho dávno chystali, zakopali ho za živa do zeme až po krk a starostlivo ho strážili, aby mu nik nemohol prísť na pomoc, takže zahynul od hladu – a odvtedy tam vraj straší…
V krčme; kam dobehol, veľmi nepochodil, lebo tam sedel aj horár, ktorý nielenže všetkým povedal, čo sa vlastne stalo, ale podpitého Zelinku hneď aj vyhrešil za to, že mi pokazil po-striežku. Chudák Zelinka potom zažil toľko posmechu, že som až ľutoval. Možno aj doteraz sa ho posmešne spytujú, ako to bolo vtedy, keď videl v dubinskom lese toho za živa zakopaného…
Za prvou spomienkou sa vynorila druhá aj tretia…

Čo však môže človek, keď sedí v snehovej diere, robiť lepšie, než spomínať…Pred chvíľou som sa pozrel do vysokého lesa aj do mladiny, ale ešte častejšie som sa díval na oblohu, na ktorej žiarili milióny hviezd. Ani obláčka, ani škvrnky na nej nebolo. Mliečna dráha tiekla širokým korytom k obzoru a triasla sa mihotaním hviezd ako voda horského potôčika na miestach, kde má širšie riečište, vystlané drobnými kamienkami. Prekrásna obloha to bola, ale jedno ma na nej predsa len mrzelo. Hviezdam nebolo akosi do tanca. Sotva sa hýbali z miesta, takže ich večný pohyb okolo polárnej hviezdy vyzeral ako unavené vláčenie sa cestou-necestou. Celkove by mi to bolo bývalo ľahostajné, keby práve tento večný tanec hviezd okolo obzoru, ich vychádzanie a zapadanie nemeralo nočný čas.
Keďže bola hviezdnatá noc, priťahovaio na taký sibírsky mráz, že som sa ani nestačil chytať za uši…
Ale práve keď už bolo najhoršie, doslova sa nad nami zľutovalo práve toto hviezdnaté nebo. Na východe hviezdy trochu pobledli, a červenkastá žiara, ktorá sa medzi nimi objavila, oznámila, že sa blíži mesiac… A skoro v rovnakom
čase sa za mladinou ozvalo opatrné odkašlanie horára. To bol zvuk, ktorý musel vzrušiť, lebo poľovníci na postriežke zvyčajne nekašlú, a keď si už odkašlú, tak to musí mať svoju príčinu. Preto som sa rýchlo pozrel vpravo aj vľavo, ale nikde sa nič nepohlo… Ale všetky zmysly mi zostali ostražito napäté.A zrazu ma udrela do hlavy taká hlúpa otázka – odkedy konárom mladiny narástli nôžky…
Len čo ma tá myšlienka napadla, už aj som bral do skrehnu-tých rúk pušku a zamieroval mušku na taký čudný smrekový konár, ktorý stál na štyroch líščích nohách. Tam za tým konárom na okraji mladiny stála líška, ktorá vetrila, či sa môže odvážiť vyjsť z mladiny von. V najkritickejšej chvíli som zazrel aj vzpriamené ušnice. Potom som už ľahko uhádol, kde má asi komoru. Všetko netrvalo dlhšie než dve sekundy – a už zaznel výstrel, ktorý rozkolísal zdanlivý konár a pod ním sa zabelel zvírený sneh…
Ale ešte som pušku ani neodložil, keď tu za mladinou zaznel druhý výstrel z horárovej húfnice a hned po ňom sa do ticha ostro zarezalo líščie zaskučanie.

Chvíľu som zostal stáť ako vyjavený, lebo mi v tej chvíli neprišlo na um nič múdrejšie, iba že som líšku netrafil, a horár ju za mladinou zasiahol. Ale vtom som z jamy vyskočil, a než by sa napočítalo do päť, už som stál na nástrele. Až mi srdce poskočilo, keď som uvidel rozvírený sneh, na ňom tratolište farby a tri kroky dlhú brázdu v snehu. Na jej konci ležala líška a jej telo sa zachvievalo v posledných kŕčoch. Chytil som ju za chvost, vyniesol z húštiny a odvliekol až k posedu, kde som si ju konečne prezrel. Bola to silná samica, ktorá by do jari bola iste narobila veľa škody medzi zverou, vyčerpanou od hladu a nepriazne počasia.

Ale väčšiu radosť než z úlovku som mal z presného zásahu na komoru, takže keď som líšku zdvihol, krv tiekla cícerkom. Bola to však náhoda, lebo keď človek strieľa v nočnom šere a ešte aj cez konár, aj keď je to na snehu, nemôže sa za výstrel zaručiť. Ale keď sa to podarí, vzbudí to tým väčší rešpekt. Preto nemôžem zaprieť, že som stál nad líškou s pocitom dokonalej poľovníckej pýchy, lebo ešte aj teraz som mal prsty skrehnuté ako cencúle, takže som si v sebe musel priznať, že túto líšku vlastne zahubila jej vlastná prefíkanosť, ktorá jej diktovala zastaviť sa na okraji mladiny a vetriť, či je čistý vzduch.

Číra náhoda bola, že som ju práve v tej chvíli spozoroval. Keby bola vybehla z húštiny a šla len poklusom, určite by som ju nebol dostal na mušku…
Kým som nad ňou takto meditoval, zavrždal zboku sneh- obrátim hlavu a vidím, ako sa horár pyšne nesie okolo mladiny a tiež vlečie líšku. Keď prišiel, prekvapene sa zastavil, lebo — ako sa vzápätí priznal — domnieval sa, že zastrelil líšku, na ktorú som aj ja strieľal. Potom rozprával, že videl na svojej strane prebehnúť líšku do húštiny, a preto zakašlal, aby ma na ňu upozornil. O chvíľu zaznel výstrel, a vzápätí už vybehla líška pár krokov od neho. Len tak-tak, že ju zasiahol…
Cestou do horárne potom rozprával, že privandrovaných líšok je v revíri aspoň päť, čo zistil podľa stôp, a že tieto dve, ktoré sme zastrelili, patria iste medzi ne…

Nepovedal som na to nič, lebo načo hovoriť horárovi niečo, čo bolo určené iba pre uši jeho nadriadeného. Ale sotva som osamel s priateľom v horárni, rozhovoril som sa pri horúcom čaji o líščích spôsoboch a o tom, ako riadny poľovník rozozná privandrovanú líšku od takej, ktorá sa celý rok potĺka po polesí
— aj o tom, ako dobre to možno rozoznať za vysokého snehu, keď líšky, ktoré sú v polesí doma, obyčajne nečakajú na rozvidnenie po východe mesiaca, ale vychádzajú von často už aj popoludní. A keď som neskoršie vyslovil najvážnejšiu pochybnosť o tom, že by tieto líšky, ktoré sme priniesli, mohli spôsobovať spomínané škody v dedine, o ktorých rozprával, celkom mi porozumel a stolička ho začala omínať.
Boli sme vyrovnaní, lebo iste nieje poľovnícke poslať hosťa po úlovok na mráz, a pre seba si pripraviť taký, ktorý možno pohodlne uloviť po popoludňajšom zdriemnutí na pohovke.

Hlboký Posed
Hodnotenie:

Vložiť komentár