Yeti na Slovensku

Hoci nové poznatky vedy umožnili v posledných desaťročiach objasniť mnohé záhady, nad ktorými kedysi zostával rozum našich predkov stáť, predsa ešte jestvuje množstvo otáznikov, ktoré si dodnes nemôžeme dosť dobre vysvetliť. Len si pripomeňme napríklad neuveriteľné jasnovidecké schopnosti Holanďana Croiseta, ktorý pod krontrolou vedcov spoľahlivo určuje, kde sa nachádzajú rozličné zmiznuté osoby. Sem patrí aj záhadné strácanie sa lodí v takzvanom trojuholníku smrti Bermudy—Bahamy—Portoriko. A čo počínanie tzv. prútikárov, ktorých určite nemožno všetkých vhodiť do jedného vreca s označením — šarlatáni.

Aj okolo guľového blesku jestvuje ešte stále dosť hádaniek, aj keď sa vedcom už mnohé z nich podarilo vyriešiť. Toto sú len niektoré zo záhad, ktorých je okolo nás ešte stále veľa. Nemožno nad nimi kývnuť rukou a označiť ich, za mystifikátorstvo. Nie je v nich, samozrejme, ani nič nadprirodzené. Ide iba o prípady, ku ktorým veda dosiaľ nenašla riešenie.

Ale iba dosiaľ…
Bolo to v jeseni roku 1960, keď sa stránky svetovej tlače zaplnili reportážami a článkami o početnej expedícii Edmonda Hillaryho, ktorá sa vypravila do Himalájí, aby tam pátrala po snežnom človeku. A práve vtedy došiel, na adresu Antropologického ústavu Karlovej univerzity v Prahe list s takým obsahom, že vedci k nemu nezostali ľahostajní. Pisateľ, T. Smieško, antropológov v ňom upozorňoval, že neďa-ko Konskej v okrese Martin sa na niekoľkých vápencových balvanoch vyskytujú odtlačky obrovských šľapají bosých nôh.

Yeti na Slovensku

Yeti na Slovensku

Ich veľkosť je podstatne väčšia, než bývajú zvyčdjné ľudské stopy.
Táto informácia zaujala vedcov zrejme nie-en preto, že výraz „yeti” sa v tom čase skloňoval vo všetkých možných aj nemožných pádoch. Pre svoj záujem mali ešte najmenej dva ďalšie dôvody.
Prvým bola hádanka, či sa na našej planéte vôbec niekedy nejakí obri vyskytovali. Ak odhliadneme od rozličných gréckych, severských alebo arabských mýtov, v ktorých obri zvyčajne stelesňujú mocné prírodné sily, má súčasná veda k dispozícii aj pár hmatateľných dôkazov.

Z týchto dôkazov možno usudzovať, že na našej planéte jestvovali ľudskí velikáni. Jedným z nich je nález kostry v indickom Paňdžábe. Z kostry je zrejmé, že tvor, ktorému patrila, bol vysoký aspoň štyri metre a šírka jeho hrudníka dosahovala jeden meter. Podobné nálezy sa objavili aj v Mongolsku a v Číne. Vedci usúdili, že najskôr ide o obrovské antropoidné tvory z bočných vývojových vetiev antropoge-nézie. Gigantotropitehecus, ako sa tento tvor odborne označuje, vážil podľa prepočtov priemerne 500 kilogramov a bol tri až štyri metre vysoký.
Okrem nálezov kostier ešte jestvujú rozličné písomné svedectvá. Jedno z nich zanechali et-nografovia, ktorí navštívili koncom minulého storočia Malajský polostrov a od domorodcov z najodľahlejších oblastí sa dozvedeli, že kdesi v džungli žijú obri. Sú vraj takí veľkí, že normálny človek im nesiaha ani po pás. Podobné svedectvá sa zaznamenali aj v Kanade a v Kalifornii, kde týchto obrov nazývajú „saskvači”. Od nich však už iba krôčik k historkám o snežnom človeku, a o toho nám v tomto našom rozprávaní ide.
Tieto poznatky teda boli jedným dôvodom, prečo antropológovia prejavili o šľapaje vo vápenci taký nezvyčajný záujem. A druhý dôvod?
Niekedy roku 1921 objavil I. Szeghy pri obci Hermanovce nad Tisou v okrese Prešov takisto obrovskú skamenenú stopu po ľudskej nohe. Podľa prepočtov vedcov musela patriť tvoru, ktorý bol najmenej tri metre vysoký.
Vtedajší bádatelia si s nálezom spočiatku nevedeli dať dosť dobre rady.

Jedna časť pokladala skamenenú šľapaj za náhodnú hračku prírody, druhá sa domnievala, že je dielom dávneho kamenára. Názory, že ide o obrovského prapredka, ktoré takisto niektorý z vedcov vyriekol, sa pokladali za príliš fantastické. Ľudia okolo Prešova si to potom vysvetlili po Krojom; rezolútne označili šľapaj za stopu obra a od tých čias začali priestor pod kopcom Oblíkom nazývať „údolím obrov”.

A potom, asi o desať rokov nekoršie, keď otvárali v blízkosti Szeghyho nálezu kameňolom, našli robotníci bohatý bronzový poklad. Zhodou okolností bol ukrytý práve v smere, kam mierila skamenená šľapaj. Niet divu, že sa tejto skutočnosti zmocnila ľudská obrazotvornosť o označila šľapaj za ukazovateľa cesty k pokladu.
Ako, prečo a kedy vlastne táto skamenená šľapaj v skutočnosti vznikla, na to nemohol dať nikto vierohodnú odpoveď. A nedal ju ani dodnes.
Možno to boli práve tieto dôvody, ktoré prinútili antropológov, že sa onedlho, čo dostali Smieškov list, vydali do vrchov nad Turčianskou záhradkou. A možno, že aj niektoré iné. Skutočnosťou zostáva, že sa tam jedného jesenného dňa roku 1960 objavili nielen pražskí antropológovia a paleontológovia, ale aj ich bratislavskí kolegovia.

A okrem toho ešte prizvali geológov a mineralógov.
Všetci títo učení muži sa po prezretí prvých nálezov zhodli na tom, že T. Smieško nič nezveličoval. O trojici obrovských stôp bosých nôh, ktorú najskôr zbadali, určite nebolo možné povedať, že sú to iba náhodné prírodné útvary, ktoré sa vo vápencovej hornine vytvorili počas tisícročí pôsobením vody a vetra. Konečne šľapajom obra zodpovedali aj nálezy ďalších stôp, ktoré však už boli viditeľne poškodené poveternostnými vplyvmi.
Potom sa vedci pustili do dôkladnejšieho prieskumu.

Antropológovia a paleontológovia usúdili, že šľapaje určite nemohol vytvoriť nejaký neandertálec. Tvar nohy týchto predchodcov človeka sa totiž od ľudských odlišuje nielen plochou nízkou klenbou nohy, ale najmä palcom výrazne odvráteným od ostatných prstov. Objavené šľapaje však nijaký z týchto charakteristických znakov nemali.

Ich autorom musel byť teda niekto, kto žil na tejto planéte asi tak pred 100 000 až 90 000 rokmi. Možno práve v časoch, keď sa začal vyvíjať Homo sapiens — mysliaci človek. Tak usudzovali učenci, ktorí sa zaoberali vývojom ľudstva.
Potom však prišli so svoji mi poznatka mi mineralóg s geológom. Aj tí dvaja sa pekne zhodli. Spoločne prehlásili, že hornina, v ktorej sa nachádzajú odtlačky obrov, pochádza zo starších treťohôr, teda z doby vzdialenej viac než päťdesiat miliónov rokov. Ako sa do nej mohli odtlačky dostať, to si títo odborníci netrúfali vôbec posúdiť.
A bolo po vzájomnej zhode.

Potom zostal; už len otázniky. Práve také, aké zostali aj nad nálezom šľapaje z okolia Prešova. Zostávajú dodnes, aj keď …
Pravdu povediac väčšina zúčastnených vedcov sa postupne priklonila k názoru, že šľapaje zrejme ani nepochádzajú od obra, ale sú dielom nejakého dávneho kamenára. Možno. Ale aj tak tu zostáva otázka: Prečo ich tento človek tesal?
Aj v prípade týchto stôp sa našla laická hypotéza: všetky šľapaje vedú smerom k vrchu Kopa. Tam kdesi na jeho vrchole je vchod do priestrannej podzemnej jaskyne. Spaleológom sa zatiaľ podarilo preskúmať túto jaskyňu len sčasti. Takže zostáva otázka: Čo keď aj v jej útrobách je ukrytý nejaký bronzový alebo iný poklad a šľapaje aj v tomto prípade boli ukazovateľom smeru?
Možno …
Ale — čo keď naozaj žili na Slovensku obri a práve v jaskyni vrchu Kopa mali svoje sídlisko? Nebolo by vhodné tieto podzemné priestory dôkladnejšie preskúmať? Ako vidno, aj v tomto prípade jestvujú rozličné otázniky, A nielen z okolia Martina.

Yeti na Slovensku
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *