V znamení psa

Pes symbolizuje statočnosť, vernosť, stopuje a prináša ulovenú zver a chráni svojho pána i jeho majetok.
V starom Grécku považovali trojhlavého Cer-berosa za obávaného psa, vartujúceho cesty vedúce do podsvetia. Aby prepustil dušu zosnulého na miesta pokoja( museli ho odmeniť darmi a láskavosťou. Ešte aj dnes pokladajú na mnohých miestach psa za zviera obdarené magickou schopnosťou ničiť zlo.

Pramení to nepochybne zo skutočnosti, že psy požierajú odpadky a tak znižujú mieru zamorenia mu-chami, potkanmi a tým zabraňujú Šíreniu chorôb a epidémií v husto osídlených oblastiach. Aj srsti psov pripisujú v niektorých miestach liečebnú moc. Škóti doteraz nazývajú nápoj užívaný po alkoholickom opojení „hair of the dog”.
Ešte dnes má pes dôležitú úlohu v magickom svete takzvaných primitívnych národov. Známymi milovníkmi psov sú napríklad kmene žijúce na Borneu, kde psy ľuďom verne slúžia pri love i strážení. Motív psa tamojší rezbári často využívajú vo figuratívnych výrobkoch z dreva. Na africkom kontinente ešte podnes veľa domorodcov verí v božskú silu sídliacu v psovi.

Kmeňoví kúzelníci v Kongu pred vážnejším rozhodnutím komunikovali s malou, v dreve vyrezanou figúrkou psa, v ktorej podľa ich presvedčenia, sídlil duch, schopný poradiť. Domorodci v tejto oblasti chovajú bezhla-sého psa basenži, ktorý im vykonáva neoceniteľné služby svojimi čuchovými schopnosťami pri poľovačkách v hustom pralesnom poraste. V Angole uctievali rezbu dvojhlavého psa ako fetiš, napomáhajúci zvíťaziť nad nepriateľom. Všade v Afrike panuje presvedčenie, že pes dokáže rozprávať, jeho reči však rozumie iba jeho pán.

Ak sa zamyslíme nad týmito zvykmi a kultami, uznáme, žé nie sú v našom vysoko racionálnom svete také neznáme a i v civilizovaných spoločnostiach sa nájde nemálo ľudí, ktorí idú v správaní sa k psovi’ do extrémov ad absurdum, to môže dosvedčiť takmer každý veterinár prichádzajúci do styku so psami a ich majiteľmi.
Pôvodní obyvatelia Austrálie si priviedli polodivokého psa dinga kedysi pred tisícročiami do novej krajiny pri emigrácii z juhovýchodnej Ázie. Zaviedli tak do Austrálie jediného vyššieho cicavca medzi vačkovcov.

Austrálski domorodci sa domnievajú, že dingo chytil kedysi Slnko, keď ho jeho pán vyhodil do koruny stromu. Slnko i psa potom vraj spolu zavreli do chatrče, ktorá od horúčavy zhorela. Pes austrálskym domorodcom neslúžil iba ako mýtické zviera, ale v chladných nociach ich — nepo-znajúcich domov — zahrieval a bol tiež jediným spoločníkom ich detí, ktorým nahradzoval hračky.
Americkí Indiáni a Eskimáci chovali psy vo svorkách a používali ich na mnohé účely. Šamani privádzali divákov do úžasu, keď si šikovne na slávnostných zhromaždeniach vložili do úst preparované psie zuby a tak demonštrovali svoju silu.

Archeológovia našli v Peru nádoby s reliéfmi psov sediacich na tróne, čo dostatočne svedčí o tom, akú úlohu mali psy v tejto oblasti už pred príchodom Európanov. Starí Aztékovia verili, že hlinená soška psa, uložená do hrobu, spoľahlivo zavedie dušu zomrelého k bohom.
Mezopotámska ríša sa rozprestierala medzi riekami Eufratom a Tigrisom, medzi Perským zálivom a Perziou. V dobe medzi štvrtým tisícročím a rokom 539 pred n. I. tam žili Asýrča-nia a Babylončania až do pádu a zničenia Babylonu.

Psa v Mezopotámii často zobrazovali na remeselnícko umeleckých výrobkoch. Známy
je napríklad basreliéf zobrazujúci na stenách paláca asýrskeho kráľa Ašurbanipála poľovačku na divoké kone, ktoré štvú obrovské psy. Tento reliéf je dnes uložený v Britskom múzeu. V jeho asírskom oddelení je vystavený aj ďalší* reliéf pochádzajúci z Ašurbanipálovho paláca Calah (z obdobia rokov 688-626 pred n. I.)

Na reliéfe vidíme veľkého psa typu mastifa, ako prenasleduje leva a divokého somára.
Asýrski králi si tak obľúbili poľovné psy, že nechávali vytesávať ich podoby na steny svojich palácov. V parížskom Louvre môžeme obdivovať plastiku z konca tretieho tisícročia pred n. I. nazvanú „Pes zo Sumu — llum”. Nápis, ktorý má pes vytesaný na chrbte, nás pa tisícročiach informuje, že tak dal napísať kráľ Lérsa v mieste zvanom Sumu-llum. „Pes zo Sumu-llum” je robustné zviera v ležiacej polohe so zdvihnutou a ostražitou hlavou, širokou papuľou a sklopeným uchom — známkami pripravenosti okamžite vyskočiť a prípadne zaútočiť.

V znamení psa

V znamení psa

Je to majstrovské dielo starovekého sochárstva.
Mastifov tiež často zobrazovali na terako-tových plaketách datujúcich sa od druhého tisícročia pred n. I., spravidla idú vedľa človeka na vodidle, krk majú obtočený dvojitou retiazkou a okolo tela je zreteľný popruh.
Kráľ Nabuchadnezar z neobabylonskej dynastie nás informuje, že pod prahom chrámu v Gule pochoval „dva  psy zo zlata, dva zo striebra a dva z bronzu — všetky s mohutnými údmi a masívnymi telami”. Nepochybne ide opäť o mastifov. Pes bol dokonca symbolom bohyne Gula.
Okrem mastifov sa zachovali pamiatky, pre-j zrádzajúce, že Asýrčania a Babylončania poznali aj iné plemená, na jednej takej tergko-tovej doske je zobrazené dieťa so psom, ktorý! pripomína nemeckého ovčiaka — má špica-J tý nos, vztýčené ostré uši, hustú srsť a chlpatý chvost.

Na terakotách, tematicky upriameJ ných na vidiecky život vidíme veľké psy spolu s pasúcim! sa ovcami. Iné psy slúžili ako ochrancovia proti šelmám alebo lúpežníkomj iné zasa ako strážcovia, chrániaci majetok proti zlodejom. Boli tiež nájdené amulety v tvare krátkonohého psa s dlhým alebo krátkym chvostdm.
V Louvre patrí k pokladom váza z polovica 4. tisícročia pred n. I. z oblasti zvanej SusaJ Staroveký umelec dekoroval vázu niekoľkým bežiacimi psami, pripomínajúcimi veľmi našd veľké chrty. Za zmienku stoja ešte povestné tabuľky sumerského pôvodu, zvané „Líščí cyklus”! na ktorých je zobrazené snemovanie psa, vlka] a líšky.

Pes obviňuje ostatných, že napádajú stáda oviec, ktoré jemu zverili. Líška sa usiluje všetko zviesť na vlka, ktorý sa sám pokladd za božského a kompetentného spor vyriešM Pes však vraví; „Moja sila je nepremožiteľná ja som pazúr posvätného vtáka Anza, ozajstného leva, v mojej ohrade zlodej nepusto-j ší.” Tento motív zvieracieho snemu sa potoJ opakuje na mnohých iných pamiatkach, medzi inými aj na kráľovskej hrobke Ur z polovicj tretieho tisícročia pred n. 1. Tam sa už objal vujú aj ďalšie zvieratá, napríklad dvojhlavý bizón (toho porazí hrdina Gilgámeš), pod bizónom je umiestnený pes (lebo šakal), stojaci a majúci za opaskom nôž a nesúci tácňu s obetným pokrmom. Aj lev je zobrazený v spriame-nej polohe, ako nesie nádobu; medveď, býk a gazely hrajú na hudobné nástroje.

Vidíme teda, že bájky, humanizujúce zvieratá pochádzajú už zo starého Babylonu.
V stredovekom Egypte mali zvieratá nemalú úlohu a dnes už vieme, že psov tam používali tak na poľovačky, ako aj pre potešenie. Zachovali sa plastiky, okrem iného z bronzu a slonoviny, zobrazujúce psa v rovnakej podobe, ako ho poznáme aj my dnes a dokonca sa zachovali mená psov vyryté do ich obojkov, napríklad Eben (podľa farby vzácneho dreva), Hrnec, Hrabal a pod. V hrobke poľovníka z 18. dynastie našli ozdobný obojok s vyznačeným menom „Taennut”, čo znamená niečo ako „ona z mesta”.

Veľa mien psov obsahuje termín ,,abu”, čo odborníci prekladajú ako havko, hafan; napríklad v starom kráľovstve bol povestný pes Abutin, patriaci faraónovi, ktorý ustanovil, že len čo Abutin uhynie, bude pochovaný so všetkými poctami do osobitne vybudovanej hrobky.
Okrem poľovných psov držali starí Egypťania plemená, ktoré slúžili na doprovod a ochranu, a to ako proti nepriateľovi, tak proti divokým zvieratám a iným psom. Vojenský hodnostár, ktorý vykonával službu v období 10. dynastie v pevnôstke na hraniciach Palestíny napísal
svojej rodine list, ktorý sa zachoval; na tabuľkách bolo klinovým písmom zaznačené, že ,,s nami tu žije dvesto veľkých psov a tristo vlkodavcov, ktoré sú stále pred dverami domu, kde žijem a idú so mnou kdekoľvek, kam idem ja — okrem toho mám malého vlkodava Na-hereh, ktorý ostáva pri mne aj v dome”.
V parížskom Louvre je uložené dielo, ktoré sa zachovalo z obdobia 19.—20. dynastie.

Je to obrovská pieskovcová socha vlka či skôr psa, vysoká 950 mm. Zviera sedí a okolo krku má na povraze uviazaný zvonec.
Boha Anubisa si predstavovali starí Egypťania ako človeka so šakalou hlavou. Niektoré plastiky predstavujúce tohto boha (napríklad výtvory z Ptolemajovského obdobia) pripomínajú však Šakala už len málo, skôr sa podobajú starovekému poľovníckemu psovi. Jedna takáto plastika je uložená v Britskom múzeu.

Anubis bol jedným zo štyroch mytologických strážcov múmií.
Aj keď sa dnes už nedozvieme, kto nazval jasnú hviezdu na oblohe severnej pologule Sí-riusom (psou hviezdou), isté je, že pre starých Egypťanov bol hviezdou neobyčajne významnou. Ak bol Sírius pri východe slnka viditeľný, boli si istí, že môžu očakávať životodarné záplavy v povodí Nílu. Na tomto kontelačnom úkaze vybudovali dokonca systém kalendára.

V znamení psa
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *