Keď sa babica vrátila domov, dedinu už zahaľoval zimný súmrak. Plesla za sebou dvermi a hodila sa na posteľ.
— Ach, ach, ach!
Dnes mala ťažký deň. Aj mráz nepríjemne štípal. Neľahko bolo chodiť v takomto počasí. Povrávalo sa, že sa objavili aj vlci. A ona chodila na lazy, aby pomáhala ľuďom. Keď si trocha oddýchla, vstala z postele a rozotierala si stuhnuté ruky. Škrtla zápalkou a zakú-rila do piecky, ktorú si už ráno pripravila. <
— Nevena, si tu? — ozval sa hrdelný hlas domáceho. — • A dvere sa prudko otvorili. — Hľadajú ťa z Mazgovice.
Neodpovedala, len vzala tašku a zatvorila dvierka na rozhárajúcej sa piecke.
— Prišli sme … nuž teda, aby … — Boli dvaja.
— Na čom pôjdeme? — prerušila hab-kanie staršieho, pravdepodobne otca, alebo svokra rodičky.
— Na saniach. Máme dva kone.
— Aj pušky sme vzali, — dodal mladší, akoby chcel zahnať čísi strach.
Nevena sadla do saní a schúlila sa v kúte. Zamotala sa do hrubej domácej deky, ktorú jej podal mladý muž. Starý muckol na kone a zimná noc ich zajala do seba… Laz nebol veľmi ďaleko a kone boli odpočinuté.
— Moja už od rána vzdychá, — ozval sa mladý.
— Prvé bude mať ?
— Coby. Jedno už máme.
— Prečo ste neprišli skôr?
— Nuž, toť dedo, musel ísť najprv do Prišelci. Ktosi mu mal vrátiť peniaze. A bez koni sa nedalo, — šepol mladý previnilo.
Nevena sa odmlčala a ešte viac sa zakrútila do deky. Odkiaľsi zďaleka sa ozvalo zavytie. Muži chytili do rúk pušky. „Len to nám chýbalo”, pomyslela si žena, spomenúc si, ktovie prečo, na rozprávku o Červenej čiapočke. „Aspoň stretnem živého vlka” — pokúsila sa sama sebe zľahčiť nebezpečenstvo, ale čosi akoby jej stislo hrdlo.
— Zo širokej poľany sa ozývajú! — povedal ten mladý. — Každú zimu tam bývajú.
Kdesi pred nimi zablikotali svetielka Mazgovice. Zavýjanie sa už neozývalo, ale kone zastali a začali sa naľakané mykať.
— Pŕŕŕ! Parom aby vás vzal! — zahrešil starý.
Odrazu zbadali na bielom pozadí tri tmavé obrysy, stáli na ceste rovno pred nimi. Muži namierili pušky a vystrelili. Naľakané vlky ustúpili a zaujali pozície
0 kúsok ďalej. Oči im svietili ako lampáše.
— Veď nás zožerú! — vyhŕkol starec a pokúsil sa popohnať kone. Tie však boli ešte vyľakanejšie ako ľudia.
Len-len že sa pohli. Vlky sa rozostúpili a po bokoch išli vedľa saní. A svetielka očí sa ustavične približovali. Kone za-fŕkali, zastali a nie a nie sa pohnúť.
— Bože, veď nás zožerú! — strachoval sa starý. Potom sa rozhodol, že obetuje jedného koňa. Vypriahol ho a zviera sa pokúsilo utiecť. Avšak šelmy ho v hlbokom snehu rýchle strhli na zem a zúrivo ho trhali.
Starší muž, akoby bol stratil rozum, vyšvihol sa na druhého koňa a zmizol v tme, svojich mladých spolucestujúcich
1 pušku nechal v saniach.
— Otec! Stoj! — volal za ním zbytočne mladý.2ena v kúte akoby skamenela. Nemala silu zakričať a nedajbože, brániť sa.
— Neboj sa, nedám ťa! — zvolal mladý muž a rozbehol sa po zasneženom poli k neďalekým svetlám.
„Aj ten utiekol… Zbabelci”, uvedomila si babica. A zmocnila sa jej tupá ľahostajnosť.
O chvíľu sa ozvali výstrely. Krik. Vlky nechali zvyšok koristi, ku ktorej ľahko prišli.
— Babica, to Sme my, poľovníci, — chytil ktosi za plece takmer zmeravenú Nevenu. — Radko nás doviedol, Rad-ko…
Poľovníci cestou nadávali. Babica ich nepočúvala. Bála sa, že príde neskoro.
Výkriky rodičky bolo počuť až von. Chlapi si sadli do kuchyne. Nevena vošla do izby a narýchlo sa pripravila.
— Neboj sa, všetko bude dobré! — A hladkala rodičke ámpknuté vlasy.
— Tvoj muž sa volá Radko?
— Äno.
— A svokor?
— Ten nežije, babica, — zastenala vyčerpaná žena. — Býva s nami môj otec…
Nevena zaťala zuby, aby nezahrešila.
Keď sa ozval detský plač, poľovníci v kuchyni vyskočili. Na prahu zastala babica:
— Blahoželám k dcére, Radko!
— Blahoželáme, blahoželáme!
Len Nino, predseda poľovníckeho združenia stál ticho, až o chvíľu povedal:
— Chlapci, najprv sa jej ospravedlňme.
— Za čo? — čudovala sa babica.
— Za toho, čo ušiel. Už nebude poľovať. Vyženieme ho! Vyženieme ho z Mazgoviec.
Rozhostilo sa ticho.
— A teraz, na zdravie Radkovej dcére! Ako ju pomenuješ?
— Nevena! — ozval sa pevný hlas mladého muža.
Babica naň pozrela veselými, vlhkými očami.