Oheň a smrť

Deň bol veľmi chladný a daždivý. Muž odbočil z hlavnej cesty, ktorá viedla pozdĺž rieky Yacon a vystúpil na vysoký breh, kde sa smerom na východ ťahala málo používaná cestička. Zastavil sa, aby si chvíľu oddýchol. Pozrel sa na hodinky.
Na oblohe nebolo ani mráčka, ale slnko nebolo vidno. Jeho neprítomnosť cez deň vyvolávala nepochopiteľnú skľúčenosť — akoby na zemi spočíval vrchnák rakvy. Toto však muža neznepokojovalo. Už mnoho dní uplynulo odvtedy, čo videl na juhu nad obzorom toto obľúbené nebeské teleso.
Rieku Yucon, širokú míľu, pokrýval ľad hrubší než tri stopy a na ňom ležalo také isté množstvo snehu. Od severu na juh, kde oko dovidelo, sa ťahala ničím neporušená belosť, okrem tmavej ako vlas tenkej línie, ktorá sa zatáčala na juh okolo ostrova pomsteného smrekmi a uberala sa ďalej na sever, kde sa strácala za ďalším ostrovom.

Táto tmavá čiara tenká ako vlas bola hlavnou cestou, ktorá viedla päťsto míľ na juh do Chicootu.

Oheň a smrť

Oheň a smrť

Na sever smerovala sedemsto míľ do Dawsonu, tisíc míľ do Nulata a ďalších tisícpäťsto míľ až do St. Michaela pri Beringovom mori.
Tajomná, ďaleko sa vinúca cestička, chýbajúce slnko, treskúci mráz a podivné okolie nepôsobilo však na muža osobitným dojmom, aj keď do tejto krajiny prišiel iba nedávno. Bola to jeho prvá zima na Aljaške, a preto nemal o nej nijakú predstavu. Päťdesiat stupňov pod nulou v ňom vyvolalo len nepríjemný pocit zimy. Neuvažoval o tom, že človek je schopný žiť len v určitých, úzkych hraniciach medzi teplom a chladom.

Vedel, že päťdesiat stupňov pod nulou spôsobuje pálčivú bolesť, že mráz zraňuje a treba sa pred ním chrániť hrubými palčiakmi na rukách, chránidlami na ušiach, teplými mokasínami a hrubými ponožkami.
Keď sa obrátil a pokračoval v ceste, zamyslene sí odpľul. Začul praskot, ktorý ho prekvapil. Znovu si odpľul a slina opäť zapraskala ešte skôr, než dopadla rta sneh. Vedel, že pri päťdesiatich stupňoch praská slina na snehu, ale teraz mrzla už vo vzduchu. Nebolo pochybností, že je viac než pätdes’iat stupňov pod nulou. Na tom mu však nezáležalo. Vybral sa na kutací pozemok pri Henderson Creeku, kde na neho čakali spoločníci. Dostali sa tam cez Indián Creek, kým on šiel okľukou, aby zistil, či možno splavovať kmene z ostrovov po rieke Yucon.
Do tábora sa mal dostať okolo šiestej hodiny. Bude to už síce po zotmení, ale bude
na neho čakať teplá večera pri ohni. Pritlačil si ruku k balíčku, ktorý mal pod kazajkou. Mal tam v obrúsku na nahom tele jedlo. Len tak mohol uchrániť krajce chleba pred zamrznutím.

Spokojne sa usmial, keď si spomenul na rozkrojené chleby nasiaknuté masťou a obložené kusmi opečenej slaniny.
Dostal sa medzi vysoké smreky. Cesta bola zapadnutá snehom. Rukou v palčiaku si trel nos a líca skrehnuté zimou. Bol zarastený, ale fúzy mu nechránili lícne kosti a ostrý nos, ktorý výbojné vystupoval do mrazivého vzduchu.
Za pätami muža cválal veľký eskimácky pes, vlčiak sivej srsti, ktorý sa len málo odlišoval od svojho bratanca, divého vlka. Zviera skľú-čoval obrovský mráz. Vedelo, že nie jé čas na cestovanie. Jeho inštinkt hovoril pravdivejšie než rozum muža. Trpká skúsenosť s človekom však potlačila inštinkt a prinútila ho bežať za ním, aj keď stále očakával, že vyhľadá niekde úkryt a rozloží oheň.

Pes poznal oheň a želal si ho, lebo ináč by sa bol, pred mrazivým vzduchom zahrabal pod sneh. Zamrznutá para z jeho dychu sa usadzovala na jeho srsti ako jemný poprašok. Čeľuste, nos a očné riasy mu zbeleli od skryštalizovaného dychu.
Aj červená brada muža bola pokrytá zamrznutým dychom. Mal však podobu ľadu a pri každom vydýchnutí sa zväčšoval. Muž žul tabak a ľadová námraza pri perách bola taká hrubá, že si nemohol utrieť fúzy, keď vypľúval šťavu z úst. Ľadový kryštál mal farbu jan-tára a stále prirástol. Muž sa nestaral o tento ľadový prívesok. Bola to daň, ktorú platili v tejto krajine všetci, ktorí žuli tabak.
Cestička prechádzala cez lesy. Muž cez ne prešiel a zostúpil na breh zamrznutého potoka. Vedel, že je vzdialený desať míľ od rázcestia. Pozrel sa na hodinky. Bolo desať. Prešiel štyri míle za hodinu. Odhadol, že sa tam dostane o pol jednej, a preto sa rozhodol najesť.
Pes šiel sa ním so zveseným chvostom. Ryha starej cesty bola viditeľná, ale dvanásť palcov snehu zakrylo odtlačky po posledných saniach. Už celý mesiac neprešiel človek cez tento mlčanlivý potok. Muž šiel bez zastávky a na nič nemyslel, okrem toho, že zje pri rázcestí desiatu a o šiestej večer bude v tábore s chlapcami. Jednotvárne žul tabak a zväčšoval dĺžku jantárového prívesku.
O chvíľu si uvedomil, že je naozaj veľmi chladno, že ešte nikdy nezažil takúto zimu. Pri chôdzi si trel tvár a nos chrbtom ruky v palčiaku. Robil to automaticky a striedal si ruky,-ale aj keď si tvár stále trel, skoro okamžite znecitlivela, keď prestal. Ľutoval, že si nevzal chránidlo na nos a na tvár, ktoré nosil Bud cez zimu.

Omrznutá tvár spôsobuje síce bolesť, ale nie je to nič vážne, pomyslel si.
Pozoroval okolie. Všímal si zmien v smere riečisko, zákrut a nahromadeného dreva. Vždy sa pozorne pozrel na miesto, kým tam vstúpil. Na jednom mieste sa zľakol ako splašený kôň. Cúvol o niekoľko krokov. Vedel, že potok je zamrznutý až na dno — v nijakom potoku nebola voda cez arktickú zimu — ale vedel aj to, že tam vyvierajú teplé pramene zo svahov a tečú na povrchu ľadu pod snehom. Vedel, že nezamŕzajú ani cez tie najchladnejšie obdobia a poznal, aké sú nebezpečné. Boli to pasce. Skrývali pod snehom kaluže vody, ktoré boli hlboké až tri stopy. Niekedy bola na nich pod snehom vrstva ľadu hrubá len pol palca a niekde sa dokonca striedali vrstvy vody a ľadu, takže keď ich niekto prelomil, ľad sa pod ním niekoľkokrát prepadol a bol mokrý hoci až po pás.
Muž sa zľakol, lebo zacítil praskanie ľadovej škrupiny pod snehom. Keby si namočil nohy, znamenalo by to nielen zdržanie, ale aj nebezpečenstvo. Musel by rozložiť oheň a pod jeho ochranou sa vyzuť, usušiť ponožky a mokasíny. Zastavil sa, aby si prezrel riečisko. Chvíľu uvažoval, trel si nos a líca, potom sa opatrne obrátil doľava a skúšal, kde je pevné miesto, aby mohol urobiť ďalší krok. Keď vyšiel z nebezpečného miesta, vzal si ďalšiu dávku tabaku a rýchlym tempom sa vydal na ďalšiu cestu.
V ďalších dvoch hodinách sa dostal k niekoľkým podobným priepadliskám. Sneh nad zakrytými kalužami bol zvyčajne prepadnutý a skryštalizovaný, čo veštilo nebezpečenstvo. Ale raz unikol len o vlások a druhýkrát, keď tušil nebezpečenstvo, donútil psa, aby šiel napred. Pes sa zdráhal, a keď ho tam na-hnal, rýchlo bežal cez biely povrch. Potom sa zrazu preboril a len ťažko sa dostal na pevnejšie miesto. Voda na nohách sa mu takmer v okamihu zmenila na ľad. Pes sa ho usiloval rýchlo vylízať. Potom si ľahol do snehu a začal si vyhrýzať ľad, ktorý sa mu vytvoril medzi prstami. Robil to inštinktívne. Keby tam ľad zostal, ochoreli by mu nohy. Aj muž to vedel. Stiahol si palčiak z pravej ruky a pomohol mu vytrhávať kúsočky ľadu. Prsty nemal odkryté ani minútu a udivilo ho, ako rýchlo mu znecitliveli.

Bola naozaj veľká zima. Rýchlo si natiahol palčiaky a prudko začal udierať rukou o hruď.
O dvanástej bolo najjasnejšie, ale slnko bolo príliš ďaleko na juhu, aby sa mohlo ukázať. O pol jednej bol na rázcestí pri potoku. Potešilo ho, že prešiel cestu tak rýchlo. Ak si túto rýchlosť udrží, dostane sa k chlapcom okolo šiestej.
Rozopol si kazajku aj košeľu a vytiahol desiatu. Netrvalo to viac   než  štvrť   minúty a
predsa mu odhalené prsty znecitliveli. Udieral nimi prudko o nohu a potom sa posadil na zasnežený kmeň, aby sa najedol. Pichavá bolesť£ ktorú pocítil po udieraní prstami o nohu, prestala tak rýchlo, že sa zľakol. Nepodarilo sa mu vziať si kúsok chleba. Začal opäť udierať prstami a natiahol si palčiak. Potom si odkryl druhú ruku. Ale keď si chcel dať kúsok do úst, ľadová námraza mu to zabránila. Zasmial sa svojej hlúposti, ale rýchlo si uvedomil, že mu začínajú znecitlievať aj prsty na druhej ruke.

Uvedomil si tiež, že pichavá bolesť, ktorú začal pociťovať v prstoch na nohách, sa teraz začína strácať. Začal prstami v mokasínach pohybovať a zistil, že od mrazu znecitliveli.
Rýchlo si natiahol palčiak a vstal. Dupal dovtedy, kým necítil, že sa mu do nôh vracia pichanie. Musí byť naozaj veľká zima, uvažoval. Muž zo Sulphur Creeku hovoril pravdu, keď povedal, aké tuhé zimy nastanú niekedy v tejto krajine. Stál, dupal a preklepkával si ramená dovtedy, kým sa nepresvedčil, že sa do nich vrátilo teplo. Potom vybral zápalky a začal rozkladať oheň. Z podrastu, kde zostali po vysokej vode z minulej jari vyschnuté konáre, zobral palivo. O oheň sa dobre staral a o chvíľu plápolal veľký plameň, nad ktorým sa mu roztopil ľad pri ústach.

Najedol sa. V tejto chvíli mu bolo príjemne. Aj psa oheň celkom uspokojil. Natiahol sa tak blízko, aby sa zahrial, ale zasa dosť ďaleko, aby ho oheň nepopálil.
Muž dojedol a zapálil si fajku. Cítil sa spokojný. Potom si natiahol palčiaky, nasadil čiapku s chránidlami na uši a vydal sa na ďalšiu cestu, ktorá viedla naľavo od rázcestia. Pes bol nespokojný. Chcel zostať pri ohni. Ten muž nevie, čo je zima. Možno nijaká generácia jeho predkov nevedela nič o zime, o naozajstnej zime, keď je šesťdesiat stupňov pod nulou. Ale pes to vedel. Všetci jeho predkovia to vedeli a on to po nich zdedil. Vedel, že sa nemá vychádzať, keď je taký krutý mráz. Medzi psom a človekom však nebolo priateľstvo. Pes bol človeku otrokom a dostával od neho len šľahnutie bičom a drsné hrozby. Túžil sa vrátiť k ohňu len kvôli sebe. Ale muž na neho zahvízdal, prehovoril, akoby šľahol bičom a pes sa vydal na ďalšiu cestu.
Muž začal žuť tabak a vytvárať nový jantárový prívesok. Zdalo sa, že vľavo od rázcestia nie sú pramene. Celú polhodinu nezistil, že by tam mohli byť. Ale potom sa to stalo. Na jednom mieste, kde jemný neprepadnutý sneh ukazoval na zdanlivo pevný spodok, sa preboril. Nebolo to hlboko, ale premáčal sa skoro po kolená, kým sa mu podarilo dostať sa na pevný ľad.
Hneval sa a nahlas preklínal vodu.

Dúfal, že sa dostane do tábora k spoločníkom o šiestej, ale teraz sa oneskorí iste o hodinu, lebo bude musieť rozložiť oheň a usušiť si obuv. Pri takej nízkej teplote to bolo nevyhnutné. Obrátil sa k brehu.
Okolo niekoľkých smrekov v podraste bolo suché palivo, haluzina a najmä veľké množstvo vyschnutých konárov a suchá vlaňajšia tráva. Na sneh hodil niekoľko veľkých konárov ako podklad. Chcel zabrániť tomu, aby malý plameň na snehu nezhasol. Horiacu zápalku priložil ku kúsku brezovej kôry, ktorú si vybral z vrecka.   Horela   lepšie než papier,
potom ju položil na podklad a do plameňa začal pridávať chumáče suchej trávy s najtenšími suchými konárikmi.  Pracoval   pomaly a opatrne, lebo si dobre uvedomoval nebezpečenstvo. Kvokol si a vyťahoval konáre z hustého podrastu. Vedel, že nič nesmie zanedbať.

Keď pridával hrubšie konáre, plameň bol čoraz väčší.
Z chodidiel sa mu už stratil všetok cit a aj prsty na rukách rýchlo znecitliveJi, keď si musel dať dolu palčiaky, aby mohol rozložiť oheň. Rýchla chôdza spôsobila, že srdce vytláčalo dostatok krvi na povrch tela a do končatín, ale keď sa teraz zastavil, jeho činnosť sa spomalila. Krv sa stiahla dovnútra a končatiny boli prvé, ktoré pocítili jej neprítomnosť. Mokré chodidlá mrzli rýchlejšie a pokožka celého tela ho mrazila. Chlad vesmíru udrel naozaj silno na tento nechránený kus planéty.
Ale muž bol v bezpečí. Prsty na nohách, nos a tvár bude mať len omrznuté. Oheň už začína horieť plným plameňom. Kŕmi ho konármi hrubými ako prst a o minútu už bude pridávať konáre hrubé ako zápästie. Potom si vyzuje mokrú obuv a kým sa bude sušiť, môže si zohriať holé chodidlá pri ohni. Ale najprv si ich musí trieť snehom. Oheň bol čoraz väčší a muž si spomenul na kamaráta zo Sulphur Creeku. Tvrdil, že v Klondike platí nepísaný zákon, že nijaký muž nemá cestovať sám, keď je viac než päťdesiat stupňov pod nulou.

Usmial sa. No, je tu sám a stala sa mu nehoda. Človek nikdy nesmie, klesať na mysli. Pravý muž môže cestovať sám.
Udivovalo ho však, ako rýchlo mu omŕza tvár a nikdy by si nebol pomyslel, že za taký krátky čas mu môžu znecitlivieť prsty. Boli celkom bez citu, takže len ťažko ich mohol prinútiť k pohybu, keď chcel zdvihnúť konár. Zdalo sa mu, že sú od neho ďaleko. Keď sa dotkol konára, musel sa pozrieť, aby sa presvedčil, či ho drží. Toto však nebolo také dôležité. Mal už plápolajúci oheň, ktorého každý plamienok sľuboval život. Začal si rozopínať mokasíny, pokryté ľadom. Hrubé ponožky boli do polovice lýtok tvrdé ako železný pancier. Šnúrky mokasín pripomínali skrútené a zauzlené oceľové prúty. Chvíľu ich znecitlivenými prstami poťahoval, ale keď si uvedomil, že to je márna námaha, vytiahol nôž.
Ale skôr, než ich mohol rozrezať, niečo sa stalo. Bola to jeho vina, lepšie povedané, jeho chyba.

Nemal rozkladať oheň pod smrekom, ale pod otvorenou oblohou. Ale pohodlnejšie bolo vyťahovať konáre z podrastu a hádzať ich hneď vedľa na oheň. Ale strom, pod ktorým rozložil oheň, niesol na konároch obrovské bremeno snehu. Už celý týždeň neza-vial ani vetrík. Vždy, keď vyťahoval z podrastu konár, preniesol sa slabý otras na strom, i keď len nepatrný, ale stačil na to, aby spôsobil katastrofu. Jeden konár hore zrazu zhodil svoj náklad na konáre pod sebou, z ktorých spadol tiež sneh, a tak to pokračovalo až zachvátilo celý strom. Nakoniec sneh spadol ako lavína bez výstrahy na oheň a zadusil ho.
Muž sa zdesil. Zdalo sa mu, akoby bol práve počul svoj rozsudok smrti. Okamih sedel a hľadel na miesto, kde bol predtým oheň. Priateľ zo Sulphur Creeku mal asi predsa len pravdu. Keby mal teraz druha, nebol by v nebezpečenstve. Rýchlo by rozložil nový oheň. No, musí ho teda rozložiť sám, ale už sa mu nesmie stať takáto nehoda.

V najlepšom prípade však príde o niekoľko prstov, a aj chodidlá už má veľmi omrznuté.
Pripravil nové miesto pre oheň, teraz pod otvorenou oblohou, kde by ho nemohol nijaký strom uhasiť. Potom nazhromaždil suchú trávu a tenké konáriky. Nemohol však prinútiť prsty, aby sa zohli a vyťahovali konáriky jednotlivo. Musel ich zhŕňať len celou rukou, takže zhromaždil aj veľa nahnitých konárikov a kúskov zeleného machu, ktorý práve nepotreboval. Potom uchopil za náručie väčších konárov, aby ich mohol použiť, keď sa oheň rozhorí. Pes ho pozoroval s túžobnou sústredenosťou v očiach. Videl v ňom tvora, ktorý mu zaobstará oheň. Sedel bez pohybu, ale oheň sa stále neobjavoval.
Keď muž všetko pripravil, siahol si do vrecka pre ďalší kúsok brezovej kôry. Vedel, že je tam, aj keď ju necítil prstami, ale počul šelest, keď na ňu siahol. Ale nemohol ju pevne zachytiť. Celý ten čas si uvedomoval, že mu čím ďalej, tým viac omŕzajú chodidlá. Bojoval proti panike a zostal pokojný. Pomocou zubov si natiahol palčiaky a prudko pohyboval rukami a celou silou si nimi udieral o boky. Pes sedel v snehu s chvostom otočeným okolo predných nôh, vztýčenými ušami a dychtivo ho pozoroval.

Muž pocítil veľkú závisť, keď sa pozrel na tvora, ktorý bol v bezpečí vo svojej prirodzenej kožušine.
O chvíľu si muž uvedomil, že sa mu cit vracia do otlčených prstov. Slabé pichavé pálenie sa zosilňovalo a premenilo sa na pichavú bolesť, ktorú uvítal s uspokojením, aj keď bola mučivá. Z pravej ruky si stiahol palčiak a vybral brezovú kôru. Ale odhalené prsty začali rýchlo strácať cit. Vytiahol balíček zápaliek. Ale treskúci mráz vyhnal už z prstov život, a keď sa usiloval oddeliť jednu zápalku, balíček mu spadol do snehu. Usiloval sa ho zdvihnúť, ale nadarmo. Mŕtve prsty ho nemohli uchopiť. Zahnal myšlienky na mrznúce nohy, nos a tvár a sústredil sa len na zápalky. Používal zrak namiesto zmyslu pre hmat, a keď videl, že prsty sú na oboch stranách balíčka, zovrel ich — chcel ich zovrieť, ale pretože prestalo nervové spojenie, prsty ho ne-poslúchli. Natiahol si palčiak na pravú ruku a zúrivo ňou udieral o koleno.

Potom oboma palčiakmi zdvihol balíček aj so snehom a položil si ho do lona.
Po niekoľkých manipuláciách sa mu podarilo dostať balíček medzi konce rúk v palčiakoch a priniesť ho k ústam. Ľad praskal a prelomil sa, keď s veľkým úsilím otvoril ústa. Stiahol sánku, hornú peru stočil späť a hornými zubmi roztrhol balíček, aby mohol odtrhnúť jednu zápalku. Podarilo sa mu ju vytiahnuť a pustiť do lona. Ale nemohol ju uchopiť. Potom mu prišlo na um, ako by to mohol urobiť. Vzal ju do zubov a škrtol o nohu. Urobil to najmenej dvadsaťkrát, kým sa mu ju podarilo zapáliť. Pridržal ju pri brezovej kôre, ale sírový dym mu vnikol do nosa a do pľúc, takže sa kŕčovite rozkašlal. Zápalka spadla do snehu a zhasla. Kamarát v Sulphur Creeku mal pravdu, pomyslel si v okamihu kontrolovaného zúfalstva. Keď je viac než päťdesiat pod nulou, má človek cestovať so spoločníkom.

Opäť začal udierať rukami, ale už sa mu nepodarilo vzbudiť v nich život. Rýchlo si zubmi stiahol palčiaky z oboch rúk a chytil balíček rukou. Svaly ramien, ktoré ešte neboli omrznuté, mu umožnili, aby zápalky stlačil. Potom začal balíčkom prudko trieť o nohu. Všetkých sedemdesiat zápaliek sa naraz zapálilo. Nebol vietor, aby ich uhasil. Otočil hlavu nabok, aby unikol dusivému dymu a horiaci balíček pridržal pri brezovej kôre. O chvíľu si uvedomil, že má v ruke divný pocit. Pálilo sa mu mäso, cítil jeho pach. Divný pocit sa zmenil na prenikavú bolesť. Premohol sa a stále držal plameň zápaliek pri kôre, ktorá sa nemohla rýchlo rozhorieť, lebo mal v plameni aj ruky.
Keď už nemohol zniesť bolesť, strhol ich späť. Horiace zápalky s prskotom spadli do snehu a zhasli. Ale brezová kôra horela. Začal pridávať do plameňa suchú trávu a najtenšie konáriky. Nemohol ich zbierať po jednom, a preto medzi nimi boli aj kúsky zhnitého dreva a zeleného machu, ktorý musel odhrýzať.

Plameň starostlivo opatroval. Vedel, že nesmie zhasnúť, lebo pre neho znamená život. Ale krv, ktorá sa stiahla z povrchu tela, teraz spôsobila, že sa začal triasť od zimy a čím ďalej, tým bol nešikovnejší. Zrazu spadol veľký kus zeleného machu priamo na oheň. Odstrčil horiacu trávu a rozhádzal drobné konáriky. Usiloval sa ich dať dokopy, ale začalo sa z nich dymiť a oheň zhasol. Otupeno sa díval dookola. Oči sa mu zastavili na psovi, ktorý sedel na druhej strane ohniska. Krúžívo sa pohyboval, pričom ľahko dvíhal hneď jednu a hneď druhú prednú nohu a s túžobnou netrpezlivosťou nakláňal telo raz dopredu a raz dozadu.
Pohľad na psa vnukol mužovi šialenú myšlienku. Spomenul si na rozprávanie muža, ktorý zabil býka a vliezol do jeho mŕtveho tefci, keď ho zachytila snehová metelica, a tak si zachránil život. Áno, zabije psa a ukryje si ruky v jeho teplom tele, kým sa z nich nestratí necitlivosť. Potom bude môcť rozložiť oheň. Privolal psa k sebe. Jeho hlas mal však podivné sfarbenie a psa vydesil. Nikdy predtým nepočul človeka takto hovoriť. Tušil nebezpečenstvo. Sklopil uši a nechcel ísť k nemu. Muž sa skrčil a liezol k nemu po kolenách. Jeho
nezvyčajná poloha len zvýšila podozrenie psa. Prestrašene ustúpil. Muž sa posadil a usiloval sa upokojiť. Potom si natiahol palčiaky a vstal. Najskôr sa pozrel dolu, aby sa ubezpečil, či naozaj stojí, lebo chýbajúci cit v chodidlách ho nepresviedčal, že sa dotýka zeme. Keď začal hovoriť akoby švihal bičom, pes stratil podozrenie. Reagoval obvyklou poslušnosťou a prišiel k nemu. Muž vyrazil ramená dopredu, ale nemohol zovrieť prsty, lebo nemal v nich cit. Zabudol, že sú zamrznuté a čím ďalej, tým viac mrznú. Posadil sa teda do snehu a zovrel psa ramenami. Pes zvrčal, zavýjal a bránil sa.
Ale muž si uvedomil, že ho nemôže zabiť. Nevedel ako. Bezmocnými rukami nemohol vytiahnuť nôž a udržať ho. Nemohol zviera zahrdúsiť. Pustil ho. Pes rýchlo odbehol s chvostom medzi nohami a stále vrčal. Zastavil sa asi o štyridsať stôp ďalej a zvedavo sa díval s ostražito vztýčenými ušami.
Muž sa pozrel na ruky, aby sí uvedomil ich polohu. Zistil, že mu visia na konci ramien. Udivovalo ho, že musí používať oči, aby zistil, kde má ruky. Začal ramenami udierať dopredu a dozadu a rukami v palčiakoch tĺkol o boky. Zúrivo to robil päť minút, takže srdce vypumpovalo na povrch tela toľko krvi, že sa prestal triasť od zimy. Cit sa mu však do rúk nevrátil. Mal dojem, že mu visia ako závažie na konci oboch ramien.
Prepadol ho smrteľný, mučivý strach, keď si uvedomil, že už nejde o to, či mu odmrznú prsty a chodidlá, ale že mu ide o život. Táto myšlienka v ňom vyvolala paniku. Obrátil sa a utekal k riečisku na starú nezreteľnú cestičku. Pes sa k nemu pripojil. Bežal slepo a bez rozmýšľania s takým strachom, aký v živote nepoznal. Keď sa predieral cez sneh, znovu si začal všímať okolie — brehy potoka, staré nahromadené drevo, bezlisté osiky a oblohu. Cítil sa trochu lepšie, lebo utekal. Už sa netriasol od zimy.

Možno, keby stále utekal, dostal by sa do tábora. Niet pochybností, že stratí nejaké prsty na rukách a nohách a aj niečo z tváre, ale chlapci sa o neho postarajú, zachránia ho, ak sa dostane k nim. Súčasne ho však prenasledovala myšlienka, že sa nikdy nedostane do tábora, že by ešte musel prejsť veľa míľ, že mráz ho už veľmi zachvátil a skoro zamrzne. Takéto myšlienky vytrvalo odháňal, odmietol o nich uvažovať. Napriek tomu ho však prenasledovali, aj keď sa usiloval myslieť na niečo iné.
Prišlo mu na um, že je veľmi zvláštne, že môže vôbec bežať na týchto zamrznutých chodidlách, keď ani necíti, ako dopadajú na zem a ako nesú váhu tela. Pripadalo mu, že sa vznáša ľahko nad povrchom, že nemá nijaké spojenie, nijaký dotyk so zemou.
Úmysel utekať tak dlho, kým sa nedostane do tábora, mal však jeden nedostatok. Už mu chýbala  vytrvalosť. .Niekoľkokrát sa  potkol, potom sa za potácal a spadol. Keď chcel vstať, nemohol. Musí si oddýchnuť, rozhodol sa. Ale potom bude utekať ďalej, stále ďalej. Keď sa posadil a trochu si oddýchol, cítil, že mu je celkom teplo a príjemne. Už sa netriasol od zimy a zdalo sa mu, že cíti teplo v prsiach a v trupe. Ale keď sa dotkol nosa a tváre, necítil nič. Nerozmrzli pri jeho rýchlom behu. Nerozmrzli ani ruky a chodidlá. Uvedomil si, že zamrznuté časti tela sa budú stále zväčšovať.

Usiloval sa zapudiť túto myšlienku, za- . budnúť na ňu, lebo vedel, že by vyvolala naozajstnú paniku, ktorej sa veľmi obával. Táto myšlienka sa však nedala odvrátiť a vytvorila predstavu, že jeho telo celkom zamrzne. Začal znovu zúfalo utekať po cestičke. Potom spomalil, ale myšlienka, že celkom zamrzne, ho znovu donútila do rýchleho behu.
Pes utekal celý ten čas za jeho pätami. Keď spadol druhýkrát, sadol si pred neho s chvostom stočeným cez predné nohy a uprene s dychtivou netrpezlivosťou sa mu díval do tváre.

Pokoj zvieraťa muža rozhneval. Začal ho preklínať, takže pes previnilo sklopil uši.
Teraz sa muž roztriasol od zimy oveľa viac. Začal prehrávať bitku s mrazom, ktorý mu vnikal do tela zo všetkých strán. Znovu ho prinútil utekať, ale neubehol ani sto stôp. Zavrávoral a strmhlav spadol do snehu. Zachvátila ho posledná, naozajstná panika. Keď si oddýchol, ovládol sa. Posadil sa a začal uvažovať o tom, že bude dôstojne čeliť smrti. Uvedomil si, že bol hlúpy, keď bežal bezhlavo ako kura. V každom prípade musí zamrznúť, a preto prijme smrť vyrovnane.
S mierom v mysli prijal prvé príznaky ospalosti. To je dobrý nápad — pomyslel si — zaspať a zomrieť v spánku.

Cítil sa tak, ako keby si bol vzal narkotikum. Zamrznutie nie je také zlé, ako si ľudia myslia. Je veľa horších spôsobov umierania.
Predstavoval si, ako ho zajtra nájdu chlapci. Zdalo sa mu, že ide s nimi po cestičke a hľadá sám seba, potom sa zastaví a díva sa na seba, ako leží v snehu. Bola to naozaj veľká zima, myslí si. Bude rozprávať, čo je to naj-ozajstná zima, keď sa vrátil do Štátov.
V duchu sa preniesol k priateľovi v Sulphur Creeku. Jasne videl, ako v teple a pohodlí pofajčieval f a j k u ,Mal si pravdu, starý kamarát, mal si pravdu,” mrmlal.
Zaspal spánkom, ktorý sa mu zdal najpríjemnejší a najuspokojivejší, aký kedy poznal.
Pes sedel a pozeral sa mu do tváre. Čakal. Krátky deň sa schyľoval ku koncu a začínalo sa dlhé šero. Pes nevidel nič, čo by svedčilo q tom, že sa bude rozkladať oheň a ešte nikdy nevidel človeka v takejto polohe v snehu bez ohňa.

Keď ho premohla túžba po ohni, začal sa netrpezlivo pohybovať. Tíško zavýjal. Sklopil uši a očakával, že ho niekto vyhreší. Ale muž mlčal. O niečo neskoršie zavyl hlasnejšie a potom sa priplazil k mužovi. Zacítil pach smrti. Naježil srsť a cúvol. Začal zavýjať pod hviezdami, ktoré sa trblietali na studenej oblohe.
Potom sa obrátil a utekal po cestičke smerom k táboru, ktorý poznal. Vedel, že tam sú muži, ktorí mu dajú potravu a oheň.

Oheň a smrť
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *