Partizánska nemocnica

Bol začiatok decembra a na Liptovských holiach vyčíňala v ten deň snehová fujavica. Jedna z tých, aké oznamujú, že sa do vrchov nasťahovala zima. Neúprosná a tvrdá .. .
V hustej hmle, čo sa k večeru tlačila do dolín, predieral sa krajom rozplazenej kosodreviny po zasneženom svahu tmavý tieň. Vliekol sa opatrne a neisto. A keď sa už celkom na mrku pristavil nad horským potôčikom v doline, na pozadí belavej polianky sa z večerného šera vynorili určitejšie obrysy chlapa. Cez ľavé plece mal prehodenú pušku a na prsiach sa mu tiež hompáľalo čosi ako zbraň. Dlho tam stál nehybne ako istiaca zver, potom sa prikrčil a náhlivo zbehol k potoku.

Dvoma skokmi ho prebrodil, chvíľu za ním postál a potom sa začal namáhavo driapať do náprotivného svahu. Mieril k poľovníckemu zrubu v tmavom páse smrekovej hory nad potokom. Zrejme o ňom vedel, lebo len čo k nemu dorazil, dôkladne si z plných pľúc vydýchol a keď na neporušenom snehu zistil, že tu už dlhší čas nik nebol, odhodlane podišiel k dverám a pod zárubňou našmátral niekoľkými hmatmi ukrytý hrdzavý kľúč …
Poľovnícka chata pod Otrhancami v Račkovej doline stála tu teda prázdna a opustená. Bola to tá, čo o nej hovorili predvčerom na štábe na prechodnej základni oddielu v Tichej doline, J*eď uvažovali o vhodnejšom mieste pre partizánsky lazaret.

Z oddielu vedeli o nej len poľovníci, on a Miloš z Podbanského. Keď veliteľ vyberal včera dobrovoľníkov na prieskum, prihlásil sa preto do hliadky sám.
Z východniarskej horárne pod Suchým Hrádkom vyrazili po polnoci štyria. Miloš so 5a-ňom mali preskúmať Kamenistú, Štefan mal prezrieť koliby na Kotlovej a on mal prejsť hrebeňom Bystrej sem na samý koniec Račkovej doliny.

Podľa dohovoru sa k večeru mali všetci zísť niekde tu, pod Klinom. Na mape im to všetko vysvetlil.
Na dolinu už zaľahla temrava noci, ale z tých troch zatiaľ tadiaľto nik neprešiel.
— Len aby sa im niečo nestalo! — zauvažoval prieskumník.

Partizánska nemocnica

Partizánska nemocnica

— Miloš so Šaňom to mali najd’alej, ale tí sú tu doma, tí sa vyznajú… — upokojil sa v zapätí.
— Len škoda, že sme sa oj my so Štefanom rozišli už tam pod hrebeňom! Mali sme vari zostať radšej pokope. Štefan je Rus, a naše hole tak nepozná. Aby sa nebodaj v tejto prekliatej hmle niekam nezatáral…
Ale hneď pustil tieto obavy z hlavy. Predstavil si robustnú postavu odvážneho, v bojoch ostrieľaného druha a zišlo mu na um, čo všetko už Štefan v tejto vojne prekonal. Sprvu bol námorníkom a slúžil v čiernomorskej flotile, bojovaí pred Odesou a ranili ho do ruky a do nohy. Len čo sa vystrábil, pri Stalingrade ho poranili druhý raz, a vtedy ho aj zajali. Ešte ranený im však z lágru utiekol, a keď sa dozvedel, že mu fašisti zabili ženu a dcéru, prešiel Dneper a dal sa k partizánom.

Chcel sa pomstiť. Pri ktorejsi akcii ho ranili tretí raz. Dostal sa do Poľska, začas sa skrýval u sedliakov a keď sa dozvedel o povstaní na Slovensku, prešiel cez Karpaty. Na Podbanskom sa pridal k oddielu. A čo všetko už dokázal! Hotový nezmar! Ale teraz mali zostať predsa len pokope, tú kolibu nad Kotlovou by boli prezreli aj zajtra …
Ukonaný rozviedčík vošiel dnu. Škrtol zápalkou a náhlivo zapálil jednu zo sviečok, čo ležali v izbici na jednoduchom smrekovom stole. — Sú tu ešte od leta, ako som ich nechal, — usúdil v duchu. Zhodil z pleca poľovnícku guľovnicu, prehodil cez hlavu remeň samopalu a položil obidve zbrane na stôl; potom odložil batôžtek so strelivom a so železnou zásobou stravy… Ale teraz si musí najsamprv aspoň niekoľko minút odpočinúť. Mimovoľne sa spustil na širokú lavicu, niekoľko ráz si zhlboka vydýchol a rukávom zotrel z čela pot…
Po posledných akciách na Podbanskom skúsili toho v oddieli naozaj neúrekom. V boji pri manipulačných barakoch za Belou im esesáci zabili statočného Anatolija, komisára oddielu a hrdinsky tam zahynuli aj pribylinskí partizáni Majzlík a Ružomberka. Dvojdenný boj o základňu pri poľovníckom zrube v Krížnom sedle ich všetkých dôkladne vyčerpal, len o máčny máčik ušiel vtedy skoro istej smrti Nemcami zaskočený Šaňo z Važca, na vlásku visel život samotného zástupcu veliteľa oddielu, odvážneho Leonova… Áno, oddiel sa dôkladne unavil.

Bol v neustálom dotyku s-nepriateľom. A od tých čias, čo už z novej základne v Hlinskej doline ich diverzná skupina práve so Štefanom vyhodila pred Štrbou do vzduchu nemecký vojenský vlak, fašisti priam besneli. Dráždilo ich, že v posledné dni skoro pravidelne hučali nad tatranskými končiarmi sovietske lietadlá, z ktorých im vyhadzovali padákmi zbrane a proviant…
Všetko nasvedčovalo tomu, že nemecké velenie chystá proti partizánom rozsiahlejšiu ofenzívu.

Trestné oddiely esesákov a tyrolských alpinistov podporované horským delostrelectvom a mínometmi sa nasťahovali do okolitých obcí. Zablokovali vstup do všetkých dolín, vypaľovali samoty, roztrúsené seníky a koliby, ktoré by mohli povstalcom poskytnúť čo aký prístrešok, snorili po zásobovacích základniach a zásobovateľoch … A keď pred dvoma týždňami partizánske rozviedky zistili, že sa pred Tichou sústreďujú silné nepriateľské jednotky a ich čelo začína opatrne postupovať do doliny, nebolo už nijakých pochybností, oddiel sa musel pripraviť opäť na boj, s ktorým síce rátali každú hodinu, ale o ktorom vedeli, že tento raz to bude boj b každú piaď zeme, boj tvrdý a nerovný…
— Zosilnené predsunuté stráže a dva guľomety budú bojovať do posledného granátu a náboja. Ustúpia len na môj priamy rozkaz. Musíme kryť ústup oddielu, ktorý sa zatiaľ presunie do vrchov až k hrebeňu. Tam sa pripraví na obranu…! — Rozhodol vtedy veliteľ oddielu G ríša.
A potom nasledoval ten úmorný a vysiľu-júci horolezecký prechod cez haldy snehu a lavínové polia v Tomanovom sedle na poľskú stranu… Dvaja z nich im tam vtedy zostali. Ale oddiel i s ranenými je zas predsa pokope tu, medzi svojimi, na liptovskej pôde…
To všetko prebehlo teraz osamelému prieskumníkovi mysľou ako zlý a neskutočný sen. Bol strašne ukonaný, a vysilený, vyschnutý jazyk sa mu lepil na ďasna. Zatrpknuto hľadel na svoju námrazou zarosenú poľovnícku guľovnicu, čo ležala na stole. Načo ju vlastne ťahá so sebou? A či to veliteľ myslel s tou divinou naozaj vážne? Pravdaže by sa zišla. Ale veď v tomto nečase aj zver sa stiahla z týchto snehom zavalených vrchov kamsi nadol, a tam nižšie, pred dolinou striehnu Nemci ako kopovy. Tu hore nenarazil za celý deň ani na jedinú jeleniu stopu, len tamto pod hrebeňom poznal zaviate šľaky kamzičej črie-dy… Rezignovane hodil rukou, podišiel “k sporáku a začal zbierať zo zeme vysušené triesky. Zakúri si, musí sa najsamprv trocha zohriať a potom si tu hľa do vedra prinesie z potoka vody …
V piecke vo chvíli veselo zaprašťalo a na stene matne osvetlenej izbice začali šantivo poskakovať zlaté jazyky kreslené rozhárajúcim sa ohňom. Poľovník ožil. Odskočil na verandu, priniesol zo dve náruče dreva a nahoto-yenej haluziny, potom si v spoly zamrznutom potoku niže chaty načrel do vedra vody, hltá vo si z nej chlipol a keď sa s ňou vrátil, začal sa obzerať v izbici okolo seba.
V zrube toho veľa naozaj nebolo.

Obytná kuchynka, v ktorej sa práve usalašil a jedna izbica s dvoma doštenými pričami nad sebou, stôl s lavicou a liatinová piecka. A predsa to tu pôsobilo útulno a akosi bezpečne.
— Priam pre náš lazaret! — pomyslel si roz-viedčík, keď do nej nazrel. Ale on prespí len tu v ikuchyni… V spotráku už dôverne praská, šíri sa z neho príjemné teplo a široká drevená priča s trochou suchého sena, prehodená myšami poprehrýzanou dekou, mu teraz prichodili ako poklad z rozprávky. V skrinke našiel dva smaltované hrnce s panvicou a dvoma šálkami. V plechovej škatuli objavil zo desať kociek cukru, trocha solí a vrecúško akýchsi suchých byliniek s hŕstkou čaju… Až teraz si uvedomil, že od polnoci nejedol. Spomenul si, že im horárka pred odchodom z horárne strčila do batôžtekov po štvrtke chleba a po kuse údenej slaniny… Vďačne sa usmial. Liter horúceho a dokonca osladeného čaju, okružtek chleba s kúštikom slaninky mu teraz vystačia, a ráno urobí to isté.

Konzervu, čo im pridelili na základni, zatiaľ nenačne…
Nad ránom ho prebudilo ujúkanie zimnej metelice. Vyhvizdovala v škárach šindľovej strechy ako samopašný valach a keď poľovník otvoril okenicu, videl ako sa vonku po zľadovatenom snehu zvŕtajú kúdoly sypkého snehu …
— Do toho nečasu sa predsa nevydám! — pomyslel si. Vedel, že to tu vo vrchoch už tak býva a že po chvíli azda zasa všetko stíchne. Vzkriesil z posledných uhlíkov v šporáku oheň, prihnal si zvyšok nevypitého čaju, šporovlivo rozrezal napoly zostatok slaninky. S krajčekom chleba v ruke z nej po kúštičku ujedal, zapíjal ju prihriatym čajom a nástojčivo myslel na kamarátov …
— Len prečo tí traja neprišli? Čo ich zašlo?

Nemci o návrate oddielu do Liptova zatiaľ ešte nevedia, a na horárni im povedali, že po posledných akciách, len čo poodvážali mŕtvych a ranených sa fašisti stiahli kamsi do mesta. V Pribyline vraj nechali len rotu. Jej hliadkam pred dolinou by sa dnes teda poľahky vyhli…
Len čo dole, musí sa pomaly poberať. Na základňu má najmenej šesť hodín cesty. Chumelica vonku pomaly prestáva, nuž pôjde a kamarátom nechá v doline pre každý prípad zálomok, ako to zvyčajne robievajú.
Zbrane s plecniakom ležali pripravené na stole. Zahasil teda v piecke oheň, riady poukladal na miesto a začal sa obúvať. S nohou na lavici došnuroval ľavú baganču a ako nadvihol hlavu proti oknu, neverí vlastným očiam… Tam von nad závejom nakopeného snehu, na okraji zasneženej kosodreviny stojí ako prízrak ozrutný diviak, kanec…

Stojí ako na strelnici, rovno proti oknu, sotva sto krokov od zrubu … Je akýsi neistý, vetrí … Poľovník vyskočil, schmatol guľovnicu, náhlivo ju nabil a odistil. Pravou rukou opatrne otvára okno. Ale beda, primrzlo a drží ani čoby ho klincami pribili. Potiahne strmšie, okno za-rinčalo a kanec jediným skokom mizne v záveji.
— Doparoma! Taká príležitosť a toľká hromada mäsa! Takto to zbabrať! Ja chumaj… — zakľaje poľovník a namrzený tresne puškou o lavicu …
Izbicou zarachotil výstrel…
— Dočerta! Bola odistená! — vykríkne preľaknutý. — Ešte, že som sám! – blysne mu hlavou a ohúrený drží stále v ruke hlaveň smrtiacej zbrane.
— A či to naozaj mne vystrelilo? Kdeže je guľa, kam udrela? Zvrtne sa k oknu, chce sa rozhliadnuť, hlava sa mu však v okamihu zatočí, chytá ho závrat. Len-len, že sá prichytil stola. Pocítil čudné teplo, zatína zuby a zahľadí sa nadol. Na pravej baganči zazrie červený fľak; zdá sa mu, že sa rozrastá…
Krvi… Zisťuje užasnutý a spúšťa sa na lavicu. Vie, že je ranený. Zvrtne záverom a keď mu z nábojovej komory vypadne strelená nábojnica, je mu všetko jasné. Chladnokrvne si ešte uvedomuje, ako náhlivo a predčasne v poľovníckom rozčúlení odistil pušku, natiahol aj citlivý napínačik a ako potom neopatrne od jedu tresol s nabitou zbraňou o lavicu … Už to vie, len ešte netuší, ako ťažko sa zranil práve tu, na utajenej a odľahlej poľovníckej chate, čo o nej s toľkou dôverou rozprával na štábe ešte včera … Ale ako to, ako to, že necítil bolesť a náraz strely?

Musí si lepšie sadnúť a vyzuť baganču! Chce sa zohnúť a pocíti, že sa mu zle dýcha. Ruky mu oťaželi a pred očami sa mu akosi zotmie, stráca nad sebou vládu a cíti, ako padá na zem … Zmocňuje sa ho doteraz nepoznaná slabosť, zdá sa mu, že sa s ním všetko rozhojdalo a on si s tým nevie rady. Nasilu otvára oči a s hrôzou zisťuje, že mu ani oči akosi neslúžia. Chce kričať a nemôže nabrať dych …
Leží tu teda bezvládne a zatiaľ mu z otvorenej rany kdesi na chrbte vyteká spenená krv.

Výstrel ho zasiahol z boku na pľúca a guľka vyletela niekde nad lopatkou … Keď sa po dobrej chvíli ako tak zviechal a začal slabnúcimi rukami hmatkať okolo seba, zistil, že leží v kaluži krvi, obtiera si skrvavené ruky a chce sa z nej nadvihnúť. Rád by si sadol k stolu, ale nevládze, nemôže vydýchnuť a keď sa o to poznove pokúša, zakaždým klesá bezvládne späť… Zostane teda ešte chvíľu ležať, prižmúri oči a napodiv pokojne začína zvažovať v akom je položení. Jeho zranenie je ťažké. Sám sa stadiaľto nedostane … Všetko to bude teda len otázkou času; áno času a kamarátov, jeho bojových druhov…

Vedia o ňom, a určite ho tu nenechajú. V tvŕdzi jeden druhého nikdy neopustili, budú ho hľadať…  Len  prečo  neprišli?  Čo  ich zašlo? A kedy môžu zistiť, že sa nevrátil? Kedy sa o tom dozvedia tam na základni? Mali by sa vrátiť   najneskôr   dnes!   Musí  teda   vydržať aspoň deň, musí sa držať stoj čo stoj. Musí! A čo fašisti? Naozaj sa stiahli? Ale tí predsa takto hlboko do dolín nikdy neprenikli. A keby aj, živého ho nedostanú!

Nabitý samopal má po ruke, a narábať s ním dokáže aj takto. Len sa nesmie opúšťať, nesmie strácať vieru. Nie, to nesmie…, musí vydržať, musí!
Na perách pocítil sladkastú chuť krvi, jazykom ju oblizol a teraz nevie, či sa mu ta dostala z >rany a či sa to len pri páde uhryzol. Zatne zuby, oprie sa o lakte a s vypä-
tím všetkých síl obopne obidvoma rukami nohu smrekového stola.

Chytá ho opäť závrat, izbi-ca sa s ním zasa rozkrútila, nedá mu dýchať. Zanovito sa usiluje premôcť… Mal by sa dostať k oknu, mal by ho vari otvoriť, aby ho tak nedusilo! Podarí sa mu kľaknúť, potom sa lakťami oprie o lavicu a s nadľudským vypätím síl sa vytiahne na stôl. Chvíľu zostane pokojne ležať, lebo v hlave sa mu nanovo rozhučalo. Zdá sa mu, že vonku opäť zaujúkal vietor… Potom sa preberie … V ústach a na perách cíti nezvyklú horúčavu. S roztrasenou rukou sa prichytí hrany stola a druhou chce pod košeľou nahmatať strelnú ranu, keď ju nájde, palcom po nej prejde. Zdá sa mu, že mu z nej vyteká už len slabučký pramienok bledočervenej krvi…
— Pľúca! — zašepká si odovzdane len tak pre seba, ako keď na poľovačke zisťoval na nástrele druh poranenia zveri, ktorú bude treba dohľadávať. Rozmýšľa prekvapivo chladnokrvne a pokojne. Vidí sa mu, že okrem strašnej slabosti necíti nijakú bolesť. Nevie, či je to dobré a či zlé znamenie.

Ak by sa to nezhoršilo, mal by to ten deň-dva vydržať. Musí to vydržať, musí… Len ho začína ukrutne smädiť. Ešte dobre, „že nevylial z vedra vodu… Bolo by predsa hlúpe, aby po tom všetkom, čo prekonal, zomrel práve tu a takto   na   poľovníckej   chate…   Mimovoľne si spomenul na Štefana z Odesy. Musí sa držať ako on … To vedro by si mal pritiahnuť sem bližšie. Zdá sa mu, že to dokáže. Skúša sa postaviť na nohy a vedľa steny sa potiahne zo tri kroky k nemu … Opatrne sa pokúša zohnúť a chce pritiahnuť vedro k sebe. Hlava sa mu nanovo zakrúti a začne sa dusiť.

Vedro mu vypadne, a keď sa z ú ľa ku preberie, nájde sa už zasa na zemi v kaluži vodou zriedenej krvi.. . Akosi podvedome nanovo   sústreďuje   silu,   aby   sa   nepoddával dobiedzajúcej mdlobe, lebo sa mu vidí, že slabosť sa zasa stupňuje, začína ho oberať o vedomie, strháva ho do čudnej krútňavy… Zdá sa mu, že pláva, že mu slabnú ruky a že len akousi silou vôle a zázrakom sa z nej nanovo  dostáva  na  povrch…

Nie,  on tu predsa nemôže zomrieť, to by aj osud žiadal priveľa! Keby ho smrť bola zaskočila v tom boji  na Troch studničkách, alebo pri akcii v doline pri barakoch, to by bolo inšie… Ale tu? Nie, tu nesmie, tu odmieta zomrieť… Len keby sa ten čas tak pomaly nevliekol a keby sa mu trocha lepšie dýchalo, keby ho nedusilo … Zažmúri oči… Strašne sa  mu chce spať, a on sa bojí, on sa nesmie poddať!
3iIí sa myslieť na voľačo inšie, na ženu a na syna, na to ako sa lúčili, keď odchádzal do hôr.

Vybavuje si tváre bojových druhov, obsadzuje s nimi letisko na Mokradi, vyhadzujú spolu nemecký transport na železničnej trati, bije sa s esesákmi, bije sa so smrtkami, čo majú na čapiciach … Zdá sa mu, že ho tá irana ani nebolí, len keby tu bolo viac vzduchu! Zle sa mu dýcha, mal by otvoriť okno! S námahou sa pokúša vystrieť k nemu ruku, ale je slabý, nevládze… Zo dva razy to ním mykne, hlava mu klesne a viečka sa mu nástojčivo privierajú. Strašne sa mu chce spať…
* * *
Spal dlho, veľmi dlho.
A keď sa prebral a nesmelo otvoril unavené oči, už vonkoncom nevie, čo sa s ním porobilo… Leží popríkrývaný dekami v akýchsi obväzoch na upravenej priči s bielou plachtou, ktosi pri ňom sedí a drží ho za ruku. Bojazlivo pozrie tým smerom. Poznáva usta-ranú tvár obetavého lekára Rajnoša, ktorý ho drží za zápästie a za chrbtom mu vidí ešte troch ďalších… Áno, tie dobrácke očí, čo naň tak upreto hladia s akousi nemou výčitkou, to je predsa Miloš… A tamto ten bez košele na konci lavice, to je on — Štefan, s ktorým odchádzali na rozviedku … Kedy to len bolo?
— Už by to malo byť dobré, začína lepšie dýchať… — počúva pokojné a presvedčivé lekárove slová. Vidí, ako doktor odkladá z ruky veľkú injekčnú striekačku a kladie ju na stôl medzi čudné misky. Cíti, ako mu lekár práve pustil ruku a v zapätí mu zas svoju prikladá na čelo. A vidí, ako sa aj tí za ním teraz spokojne s úľavou usmievajú … Ešte to všetko nechápe, v hlave mu stále hučí, ale teraz si je už istý, že to všetko nie je sen, že je tu naozaj medzi svojimi, v poľovníckej chate. Nevie si s tým všetkým akosi rady, prekvapené oči sa spytujú, hľadajú súvislosti…
— Bude to dobré, braté! Len si nám narobil trocha starostí… — poznáva už zreteľne Milošov hlas a rozoznáva, ako sa do načatej reči ozvalo v zapätí aj pokojné doktorovo: — Len musíš pokojne ležať …!
A v tú chvíľu mu je všetko jasné.
— A kedy ste ma to vlastne našli…? -osmelí sa pošepky, namáhavo, pomaly a tak-
mer bojazlivo. Nevie, že sú to po dvoch dňoch jeho prvé slová, na ktoré tí vedľa tak nedočkavo čakali. Bola v nich vďaka i zvedavosť … Miesto odpovede však ranený na le-károvej tvári zachytil len pokojný úsmev a nemé kývnutie hlavou na tých čo stáli okolo.
— To ti už oni vysvetlia! Len pokojne lež, musíš zosilnieť! Stratil si veľa krvi, — prerušil o chvíľu napäté ticho lekár. A kamaráti akoby boli čakali len na doktorov súhlas, potom mu už pekne po poriadku rúče všetko vysvetlili.
Dozvedel sa, že Miloš so Šaňom ho tu našli ešte včera ráno. Deň predtým sa na dohovorenom mieste nestretli, lebo v tej fujavici a v hmle trocha zablúdili, potme si chatu netrúfali nájsť, nuž prenocovali len tak pri ohníčku, v kolibke tu poniže. A v nej krátko po svitaní začuli aj ten čudný výstrel…

Nevedeli, pravda, čo sa stalo, mysleli na najhoršie, poznali, že to z automatu nebolo. Po-behli opatrne hore dolinou, a keď nad potokom narazili na. zaviate stopy, vedeli, že musia byť blízko dohovoreného miesta.* Šľaky ich doviedli až k zrubu, a keď sa k nemu pritiahli, zazreli cez rozbitý oblok tu v izbici kamaráta na zemi v bezvedomí v kaluži krvi. Náhle zistili, že ešte žije, preložili ho tuhľa . na doštenú posteľ, ranu ako-tak obviazali príručným obväzom…
— Šaňo zostal pri tebe a ja som sa náhlil späť na základňu, pre pomoc… — vysvetľoval Miloš. — Len čo doktor pozháňal obväzy a lieky, hotovali sme sa na cestu. A vtedy sa vrátil práve do Štábu z Kotlovej aj Štefan. Pojalí sme ho ho so sebou, lebo to ti on,,,
— Nuž áno, to ti on pomohol s krvou! — prevzal Milošovi slovo zasa doktor.
— Stratil si jej veľa, a máš šťastie, že sa ti tá jeho hodila a že som to vedel. Keď Štefan k nám prišiel, z jeho papierov som vyčítal, že v špitáloch, kde po zraneniach ležal, mu zistili nultú skupinu… V bojových podmienkach treba vše aj riskovať. S tou tvojou bolo tu potom treba urobiť len menšiu skúšku. — A lekár ukázal na stôl, kde ležalo niekoľko fľašiek a zo tri misky…
-No a vidíš, vyšlo to! Že sa ti lepšie dýcha …?
Ranený sústredeno načúval. Bez slova prechodil zrakom z jedného kamaráta na druhého a keď vydýchol, cítil, že svieži vzduch, čo prúdi pootvoreným oknom do izbice, mieša sa s nezvyčajným zápachom benzínu a alkoholu…
— Vďaka ti, Štefan môj, vďaka vám, bratia… — vybuchol náhle a po bledej tvári sa mu skotúľali dve veľké slzy. Ďalšie slová mu už uviazli v hrdle.
Do pokojného ticha, prerušovaného len čoraz veselším praskotom rozhárajúcej sa smrekovej haluziny v piecke izbice, zaznel až po chvíli presvedčivý doktorov hlas …
— Neboj sa, braté, len čo sneh zíde z vrchov, bude z teba zas chlap ako si býval…! Chlapci to už tu ako-tak zariadili.

Najpotrebnejšie priniesli. A k večeru už sem dostaneš aj spoločníkov! Dôjdu ďalší ranení. Pred dolinou stoja už naše predsunuté stráže a s našimi na Kokave a v meste sa už tiež spojili … Len čo sa trocha zviechaš, dopravíme ťa dole. Chlapci pritiahli aj sane… A mňa musíš poslúchať, vymenovali ma za náčelníka tohto partizánskeho lazaretu. Zostanem tu s vami. Vybral si ho naozaj dobre…
— Len sme nerátali, že budeš jeho prvým pacientom! — doplnil doktora Šibalsky Miloš.

Partizánska nemocnica
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *