Je jarný deň ako z kalendára: slnko žiari, na oblohe ani mráčka, vôňa nespočetných kvetov stúpa z lúk a vzduch je taký priezračný, že sa zdá, akoby vzdialené Alpy boli na dosah.

Neďaleko starej lipy na pasienku krúžia vo vzduchu stá trúdov. Tu je tradičné miesto, kde sa samčeky včiel zo širokého okolia zhromažďujú. Schádzajú sa tu každý rok, lebo len tu môžu dokončiť svoj krátky život v opojnom tanci lásky.Ale zatiaľ ešte vyčkávajú…

V jednom z miestnych úľov zavládlo veľké vzrušenie. Panenská dedičná princezná opustila už pred siedmimi dňami svoju rodnú bunku. Ešte však nič nenaznačuje, že si už uvedomila svoje povinnosti k ostatným.

Pritom jej naozaj nič nechýbalo. Pestúnky ju bohato zásobovali zázračnou potravou, mixovanou špeciálne pre matky, ktorá je nielen užitočná zdraviu, ale zabezpečuje aj neuveriteľne dlhý vek; kým včela-robotnica žije štyri až päť týždňov, matka vydrží štyri až päť rokov.

Húf komorných sa neúnavne staral o toaletu korunnej princeznej, čistil ju, hladkal a maznal sa s ňou. A aj „robotný ľud” sa jej ponížene dotýkal tykadlami.Jedného dňa sa však nálada celkom zmení. Družina vábi mladučkú princeznú k letáku a vtedy sa stane jeden z veľkých zázrakov prírody: princezná ešte nikdy neletela, ale teraz bez dlhého váhania roztiahne krídla a vznesie sado vzduchu. A akoby samozrejme zamieri k starej lipe, vzdialenej dva kilometre, kde na ňu čakajú trúdy.

Dar lietať dostala už v kráľovskej kolíske takisto ako pachový mechanizmus, pomocou ktorého sa stretne s trúdmi. Sotva trúdy zacítia „osobnú vôňu” princeznej, letia k nej zo všetkých strán. Ale len tri alebo šesť z nich sa môže s ňou spáriť — a tým je ich životná úloha skončená.
Princezná so svojím sprievodom sa však bezstarostne vracia zo svadobného letu k národu, ktorý ju prijíma ako kráľovnú-matku.
V budúcich dňoch ešte niekoľkokrát zaletí k trúdom, toľkokrát, kým sa semenný váčok na jej zadočku celkom nenaplní. Potom zostane doma a celkom sa venuje svojej vlastnej úlohe: naklásť denne 1500 vajíčok a stať sa tak pramatkou státisícového spoločenstva.

Z oplodnených vajíčok sa vyliahnu robotnice, z neoplodnených zasa trúdy.
Človek sa vždy usiloval preskúmať život včely medonosnej, z ktorej pradávni včelári pred viac než 5000 rokmi vypestovali istý druh domáceho zvieraťa.

Človek stále kriticky skúmal to, o čom veril, že to vie — a dočkal sa niekoľkých prekvapení.Je to napríklad príslovečná usilovnosť, ktorá sa stala takmer fetišom včelárstva, lebo tak dlho, ako ľudia chovajú včelstva, tak dlho sa včely pokladajú za najusilovnejšie stvorenia vôbec. Ale dôkazy o tomto storočnom poznatku sa hrozivo zakolísali, keď pred niekoľkými rokmi istý bádateľ urobil overovaciu skúšku.
V pozorovacom úle, ktorého steny boli zo skla, si poznačil práve uliahnutú včelu farebnou bodkou a obrnil sa trpezlivosťou. Zaznamenal všetku činnosť malej bzučaiky od kolísky až po hrob.Potom prekvapenému svetu oznámil, že včely patria medzi najlenivejšie zvieratká.

Viac než dve tretiny pracovného dňa strávia v sladkej nečinnosti vnútri svojho úľa.
Sám objaviteľ bol svojím konštatovaním taký ohromený, že venoval štúdiu tejto lenivosti niekoľko rokov svojho života. A pozrime sa, urobil druhý, nanajvýš prekvapujúci objav: lenivé včely nie sú vôbec lenivé. Tisíce sú ich v pohotovosti, aby mohli okamžite zasiahnuť. Stáva sa to napríklad vtedy, keď prieskumníčka objaví obrovské kvetinové pole, ktoré treba čo najrýchlejšie „zozbe-rať”, alebo keď sa zlodeji, teda človek či zviera, chystajú vydrancovať zásoby medu a zahnať ich môže len hromadný útok rozzúrených obrancov.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako lenivosť, je teda prekvapujúco vyspelá organizačná forma včelieho štátu.
Včelí štát je monarchia s tromi kastami. Celkom hore je matka. Potom nasledujú trú-dy. Život trúdov je tak či onak krátky; uliah-nu sa len preto, aby sa raz spárili s budúcou matkou. Všetky ostatné, ktoré nesplnia túto úlohu svojho života a nezomrú smrťou lásky, stanú sa príživníkmi a ako neužitoční žráči sú zlikvidovaní.

Vraždenie trúdov je najkrutejšou povinnosťou robotníc. Robotnice ináč budujú plásty, strážia úľ a starajú sa oň, zásobujú zárodky potravou a vyhľadávajú pre svoj ľud nektár a bývanie.
Okrem toho majú ešte jednu vznešenú výsadu — riadia totiž dedičnú postupnosť monarchie; len z toho vajíčka, ktorému robotnice dodajú svoju zázračnú zmes — potravu s materskou kasičkou, sa môže vyliah-nuť budúca matka.
Včely žijú teda v štáte žien.

Všetky v ňom od seba závisia, nijaká nemôže existovať sama alebo stáť na vlastných nohách, ani kráľovná. Ale ani nijaká z nich sa nepokúša využiť závislosť iných vo svoj prospech. Naopak, každá miluje svoju blížnu ako seba samu a niekedy aj viac.O tom svedčí príklad. Včela Alfa modrá
— bádatelia ju tak nazvali podľa označenia
— opúšťa isté predpoludnie pozorovaný úľ pred všetkými ostatnými. Po dlhom období dažďov sa dnes prvýkrát ukázalo slnko. Práve včas, lebo úľu už hrozil hlad. Aj včela Alfa modrá je už veľmi hladná. Dnes musí bezpodmienečne nájsť nektár, veľa nektáru.
Bez cieľa letí za potravou — a asi po troch kilometroch nájde veľkú lúku s kvitnúcou ďatelinou.
Alfa modrá ďatelinu ešte nikdy nevidela.

Preto sa ťarbavo celé minúty dobýja do prvého kvetu. Konečne natrafí na sladkú šťavu, s pôžitkom ju vycicia, letí k ďalšiemu kvetu — a už tu sa ukáže, ako rýchlo sa včela učí; teraz nájde vytúžený nektár na prvýkrát.
Pekne pomaly si naplní medový váčok pred žalúdkom. Ten je síce sotva väčší ako špendlíková hlavička, ale Alfa modrá ho aj tak dokáže naplniť šťavou z viac než tisíc ďatelinových kvetov.
Po zbere letí priamou cestou domov, vyšplhá sa v úle na jeden kolmý plást a v polovici cesty zostane sedieť bez pohnutia. Okamžite ju obklopia hladné kolegyne a prosebné k nej otáčajú cuciaky.
Alfa modrá nespotrebovala z nazbieranej potravy nič pre seba. Na vlastný hlad myslí nakoniec. Ak môže byť včela niekedy šťastná, tak je to teraz, lebo vo svete včiel znamená dávať oveľa viac než brať. A tak sa Alfa modrá trochu prikrčí, vyvrhne všetok nektár z medového váčku a kŕmi ním hladujúce.
Keď už všetko rozdelí, spozoruje, že pre seba si nič nenechala. Teraz zasa sama prosebné vystrčí svoj cuciačik a hneď dostane milodar.
V tom je odveké tajomstvo všetkých hmyzích štátov; žalúdok nepatrí jedincom, ale spoločenstvu.
O veľkorysosti včiel sme sa dozvedeli až z jedného testu; vedci pri ňom nakŕmili šesť zberačiek nektáru roztokom cukru, do ktorého pridali neškodnú rádioaktívnu substanciu. Za 24 hodín dostalo kúsok „jedla” od týchto šiestich včiel už dvadsaťsedem-tisíc…
Zavedenie vzájomnej starostlivosti bolo jedným z predpokladov pre ustanovenie včelieho štátu, lebo nakoniec služobnice, ktoré sú potrebné vnútri úľa, nemajú čas, aby si okrem svojej práce ešte samy zaobstarávali potravu. Vďaka spoločnému žalúdku sa práca môže rozdeliť medzi štyridsaťtisíc až osemdesiattisíc obyvateliek úľa. Včely rozvinuli túto deľbu práce o mnoho miliónov rokov skôr než človek.
Pritom včely nie sú v nijakom smere jednostranné, ale naopak. Všetky začínajú ako upratovačky a môžu sa vypracovať až na kráľovské vyzvedačky. Na nijaké zo svojich povolaní včela nezabudne, a preto vo vyššom veku vie zastať každé miesto.
Napríklad pri stavbe plástov. Všeobecne je každá včela stavebnou robotníčkou medzi desiatym a dvadsiatym dňom svojho života. Architektúru včelieho úľa zaraďovali medzi veľké divy prírody už starí Egypťania.

Človek by na postavenie kolmého plásta s jeho presnými šesťuhlovými bunkami potreboval olovnicu a uhlomer. Včely používajú namiesto olovnice svoju hruď a uhly merajú tykadlami. Vosk ako stavebný materiál si vyrábajú samy v žľazách svojho zadočka. Po dokončení stavby voskové žľazy včelám veľmi zakrpatejú. Keby však úľ niečo zničilo.aj najstaršie robotnice zaktivizujú svoje voskové žľazy a začnú opäť stavať.
Fascinujúca je regulácia teploty plástov. Zárodky potrebujú teplotu 35 stupňov. Ak teplota klesne, včely sa ako na rozkaz sústredia v strede úľa a zavesia sa nad zárodkami v podobe hustých strapcov. Ak je aj napriek tomu v bunkách chladno, včely zapnú svoje „kachličky”. Rýchlym sťahovaním a uvoľňovaním hrudných svalov zahrievajú svoje telo.

Aj cez kruté zimy, pri mínus 30 stupňoch, udržiavajú v úli najmenej 20 stupňov tepla.Podstatne náročnejšou úlohou je úľ ochladiť. Ale aj toto majú včely premyslené. Tie, ktoré majú službu vonku, sústavne prinášajú v medovom váčku chladnú vodu. Túto vodu robotnice vnútri úľa prevezmú, rozo-tierajú ju po bunkách so včelím plodom a súčasne iné robotnice víria krídlami ako ventilátormi.

Tým sa urýchľuje vyparovanie vody a ochladzovanie buniek s plodom.
V živočíšnej ríši sú včely skutočnou senzáciou. Ich štát, stavby a zaopatrovací systém nemajú sebe rovných. A majú svoju reč.
Tento objav a dôkaz o ňom, uverejnený v mnohých vedeckých prácach, bol vyvrcholením životného diela dnes 91-ročného učenca profesora Karia von Frischeho, nositeľa Nobelovej ceny a geniálneho zakladateľa moderného včelárstva.
Včely sú hluché, a preto sa nemôžu dorozumievať hlasom ako my. Potrebujú iný vyjadrovací prostriedok a aj ho našli — je to tanec.
Ako dokazuje včela Alfa modrá, dorozumievajú sa výborne.

Po nakŕmení hladujúcich v úle začína uprostred na preplnenom pláste tancovať. Pritom zámerne stále naráža do ostatných družiek. Nadšenie tanečnice je také nákazlivé, že už po niekoľkých okamihoch tri či štyri včely začnú napodobovať tanečný pohyb.Tak to pokračuje celé minúty a čím tempe ramentnejšie prieskumnička tancuje, tým viac potravy možno na opísanom mieste získať.

Kolegyne môžu z tanca Alfy modrej čítať ako z mapy: prieskumnička tancuje smerom, kde je zdroj medu a presne odstupňované udáva vzdialenosť. Profesor Karí von Frisch vymeral, že ak za pätnásť sekúnd včela zatancuje deväť figúr, zdroj je vzdialený päťdesiat metrov, ak zatancuje len 2,2 figúry, zdroj je vzdialený päťtisíc metrov.

Alfa modrá teda svojim kolegyniam presne oznámila, ktorým smerom, v akej vzdialenosti a koľko možno zozberať. Keď to jej družky pochopia, ponáhľajú sa k letáku a v tomto prípade letia v uhle 35 stupňov k postaveniu slnka v ústrety opísanému poľu.Včely prijímajú ultrafialové slnečné lúče aj keď je zamračené a orientujú sa päťtisícimi plôškami svojich očí. Len veľmi husté oblaky, ktoré neprepúšťajú skoro nijaké ultrafialové žiarenie, donútia včely k pracovnej prestávke.

Podľa rovnakého prieskumného a orientačného systému funguje aj volebný boj včiel. Ich štáty sú síce monarchie, ale o najdôležitejšej otázke spoločenstva rozhodujú robotnice voľbami. Je to otázka sídla, ktorá je aktuálna každý rok na jar, keď starú matku začne vytláčať nová a keď sa s časťou svojho národa vyrojí.

Je to naozajstná revolúcia, ktorá vyženie starú matku do exilu. Príčinou boja je skutočnosť, že stará matka nestrpí v úle sokyňu a okrem toho priestor je preplnený mladými larvami.
Revolúcia sa začína vtedy, keď nové prin-cezničky dozrievajú v kolískach. Robotnice ich kŕmia svojou zázračnou zmesou a starú matku kŕmia čím ďalej, tým menej a okrem toho aj horšou potravou. Je síce štíhlejšia, môže lietať, ale aj znervóznie. Pokúša sa napadnúť kráľovské kolísky a zničiť vajíčka.

To sa jej však nikdy nepodarí, lebo robotnice vytvoria pred kráľovskými kolískami nepreniknuteľný val a konečne prinútia starú mat-ku-kráľovnú, aby opustila úľ rovnakým spôsobom, ako neskoršie donútia princeznú k svadobnému letu. Ostatne tento let absolvuje len tá, ktorá sa vyliahne prvá, lebo ona, ešte ako korunná princezná, zavraždí všetky svoje ostatné sestry ešte v kolíske.
Ale vráťme sa k starej matke. Tá síce musí opustiť domov, ale nezostáva sama.

Magickými vôňami, ktorými sú látky podobné hormónom, okúzli časť národa. Robotnice, ktoré sú jej oddané, ju prepravia k letáku a v hustom roji s ňou odletia.

Letia však len niekoľko sto metrov, lebo potom sa nevy-trénovaná mocnárka unavene posadí na konár a jej národu nezostáva nič iné, len vytvoriť okolo nej ochranný strapec z včelích tiel. Z tohto provizórneho obydlia vyletujú potom najskúsenejšie prieskumníčky všetkými smermi, aby pre národ bez strechy nad hlavou vyhľadali ubytovanie.
A tým sa začína volebný boj.
Keď totiž jedna prieskumnička nájde vhodné miesto, urýchlene sa vráti späť a chváli svoj objav pred družkami. Na strapci tiel, pritlačených k sebe, zvádzajú bojovníčky svojou tanečnou rečou veľkú „rečnícku bitku” za miesto, ktoré samy vybrali. A ani jedna z týchto dám nechce ustúpiť.
Každá si pred družkami robí neúnavne reklamu a získava stúpenkyne, aby po pre-hliadkovom lete takisto presadzovali príslušný objekt.
Tancujúce skupiny sú čoraz väčšie. Kandidátky v beznádejnej pozícii sa pomaly vzdávajú, ich stúpenkyne sa obracajú k iným volebným centrám a žiadajú si aj potrebné vysvetlenie. Zrazu sa väčšina rozhodne pre určité miesto. Teraz aj opozícia prijíma porážku a súhlasí s väčšinou.
Včelí strapec sa po celé dni trvajúcom volebnom boji rozpadne a národ letí do nového domova. Tam začína stará matka, ktorá je ešte stále plodná, opäť klásť vajíčka. Z roja sa vytvorí nový včelí štát a rušný kolobeh sa začína znovu…