Svorka z Boriny

Jar vchádza do leta ľahko, ako tanečnica. Kde stúpi, roztvoria sa lupienky kvetov, žlté ohníky púpavy sa premenia na pavučinové gule, ktoré pri najmenšom pohladkaní vetríka rozhodia padáčiky a vznášajú sa v povetrí, akoby si už nechceli nikdy — nikdy sadnúť do voňavej trávy.

Liesky, osiky, hloh i trnky sa už priodeli hustou zeleňou, v ktorej si našli miesto sýkorky, červienky, drozdy, orešnice a všetka tá lesná čeliadka. Z trblietajúcej hladiny bystrín sa za muškami a vážkami vyhadzujú tmavé horské pstruhy, okolo potokov i všade, kde sa môže oprieť slnko, husto rastie papradie, šalvia, lopúchové listy sa dvíhajú čoraz vyššie a vďačne chytajú svetlo i rosu do svojich širokých dlaní. Čiernu lesnú zem ďalej od potoka pokrýva mäkký voňavý mach, vzduch je plný vtáčieho spevu a sladkého bzukotu lesných včiel.

Svorka z Boriny

Svorka z Boriny

Po sotva viditeľnej prti sa vedľa úzkej bystriny uberá vychudnutá stará vlčica. Pod sivou letnou srsťou sa jej na bokoch výrazne črtajú rebrá. Kráča pomaly, s nosom pri samej zemi. Za ňou hravo poskakujú štyri už odrastené víčatá, chvíľku idú potichu za matkou, ako ona, ale vzápäť chňapne jedno druhé za chvost, iné sa mu hravo chytí za krk a už by sa začal harmatanec. Stačí však, aby sa vlčica zastavila, otočila hlavu, celkom potichu zavrčala a pod zdvihnutou hornou perou odkryla rad zubov. Hneď je každé na svojom mieste. //

Vlčia rodina sa ťahá hore strminou ďalej, vlčica s nosom nízko nad stopou unikajúcej jelenice má hrotité ušnice zdvihnuté, na ich jemnej riečici preosieva lesné zvuky, rušené jednostaj šplechotom vody v hlbokom potôčiku. Brucho má opadnuté, predné nohy kladie tesne vedľa seba, chlpatý chvost jej siaha až k pätám. Pod širokým čelom sú šikmo uložené prenikavé žlté oči. // Vlčica vyviedla mladé z brloha na dobré dve noci cesty, už im nevládala nosiť toľko potravy, koľko by potrebovali. A cecky jej načisto vyschli. Čože to bolo, ked ulov ila za noc zajaca! Pre mladé málo, pre ňu nič. A keď sa jej aj srnča podarilo chytiť… Niesla ho, držiac v papuli, prehodené cez chrbát aj pol noci k brlohu. Jej zvýšili iba kosti. //

Druha stratila ešte pred ich uliahnutím. Vtedy si už chystala v opustenom jazvečom brlohu hniezdo, vlhkým nosom prihŕňala suchú trávu, ktorú jej vlk v papuli nanosil, a ležiac na boku, trhala si z brucha píznúcu zimnú srsť. Vonku bolo ešte všetko pod snehom. Vlk odbehol vždy podvečer na lov ďaleko od brloha a nad ránom sa vracal s úlovkom, tu priniesol hluchánicu, inokedy v eľkého horského zajaca, napokon takmer celý zadok z jelienčaťa — zvyšok koristi rysa, ktorú našiel už zmrznutú. Raz sa však nevrátil. Akoby sa nad ním zem zavrela. // Neľahko bolo vlčici, keď zostala sama. s ešte slepými víčatami. A teraz sa jej už nijako nedalo inak. Musela mladé vyviesť z bezpečia brloha a vydať sa s nimi do sveta, plného neočakávaných nástrah. Takto sa jej podarí skôr zaobstarať akú-takú poživeň. .// Cez deň líhavala vlčia rodinka niekde v húštine, podvečer sa pustili po stopách. Prvú noc sa podarilo vlčici zahrdúsiť jazveca, ktorý bol práve na vandrovke. Nedal sa len tak ľahko a vlčica by sa nebola doňho pustila, nebyť v tvŕdzi.

Starý jazvečisko jej stačil preťať kožu na boku a načať rebro, ale vzápätí mu hrdlo zovrela strašná sila, až kosti sprašťali. Na druhú noc zhltla vlčia rodinka jariabčicu aj s jariabčatami. Ale to všetko bolo málo. Vlčica zaviedla mladé na kraj bukovej hory, kde v úbočí pod lanským lístím šuchotali myši. A ukazovala im, ako ich treba lapať. Najprv stáť ticho, pripraviť sa na skok a načúvať. Len čo sa ozve pod lístím jemný zvuk, pozrieť sa, kde sa pohne lístok. Potom skočiť, prednými labami pristúpiť pohybujúce sa lístie a nosom rýchlo nájsť myš. Už niekoľko hodín lovili vlky myši, ale sotvaže zahnali najhorší hlad. Iba vychádzajúce slnce ich zavrátilo do blízkej mladej smrečiny, kde strávili teplý deň. A teraz idú na svoj tretí lov. Víčatá siahajú matke už do dvoch tretín, nohy majú mocné, hrubé, ale sú ešte ťarbavé, ťažko by sa samy živili. / /

Vlčica sa s celou vášňou oddáva prenasledovaniu koristi. Nepustila by sa len tak za jelenicou. Veď od mladých nemôže čakať pomoc. Čerstvá stopa jej však prezradila, že jelenica ide rodiť. A ešte jednu dôležitú okolnosť vyčítala zo zeme: krváca z nohy. Síce len celkom málo, kvapka krvi je len kde-tu, ale životná skúsenosť vraví, že tu je príležitosť. A naozaj, mladá jelenica si pri nepozornom skoku cez potok zlomila prednú ľavú nohu, ktorá sa jej dostala medzi dve skaly, zakryté lopúchmi. A vlčica, akoby všetko vedela, ťahá sa, hoc aj s vetrom v chrbte, vytrvale po chladnúcej stope. Jelenica tadiaľto prešla pred niekoľkými hodinami, slnko ešte stálo na dobrý smrek nad obzorom a teraz sa už kraj topí v posledných zábleskoch vidna. //V doline sa uhniezdila ľahká hmla. Aj drozd skončil večernú pesničku, posledný raz zakukala kukučka, preletela ponad potok a stratila sa v bukovej hore. Ďateľ už spal. Z nepreniknuteľného lieštia sa ozýval spanilý spev slávika. Čoraz hustejšie sa krížom-krážom premávali netopiere, poľovali na nočné mory. Nezvučne priletela sova, sadla si na suchý konár vysokého bresta a zádumčivo, skoro pekne zakvílila. // Vlčici blčia oči, ušnice má zdvihnuté, celým telom jej prebieha drobné chvenie.

Lacno vdychuje teplý zvlhnutý vzduch, ktorý sa jej ťahá od chrbta. VÍčatá akoby pochopili vážnosť chvíle, už sa nechytajú za chvostíky, napodobujú matku. Ak ona zastane, skamenejú a čakajú pekne za sebou. Zvykli si na poradie: prvý ide samček, ktorý sa od ostatných viditeľne odlišuje mocnejšou postavou, za ním postupujú dve samičky a na konci radu sa ťahá najmenší vĺčik. Len čo vlčica vykročí, pohnú sa za ňou a už sa neozvú ani najslabším hláskom. Akoby onemeli. Útroby sa im zvierajú prázdnotou a učenlivé mladé šelmy už za tie dva-tri dni a najmä noci, čo sú preč z rodného brloha, pochopili, že po tichom postupe vo vlhkej tráve nasleduje jedlo. // Sponad temravých končiarov smrekov, črtajúcich sa na hrebeni proti zblednutej oblohe, sa vytiahol zlatý rožok pribúdajúceho mesiaca. Letí, letí poza mraky, tu presvitá menej, tu väčšmi, vzápätí sa vynorí celý aj s množstvom roztrúsených hviezd. Na veľkých lopúchoch sa trbliece rosa. Noc je plná cvrlikania kobyliek, pred stenou bukovej hory svietia svätojánske mušky, po kraji lesa poletuje lelek, chytá nočné motýle. O chvíľu ho už počuť niekde zo zeme hlasito priasť: čvrrr-ča-čap. Vtom zhúkne výr, chystá sa na lov a je sebaistý, netají sa, ešte raz sa ozve jeho plačlivý hlas a hora akoby zatajila dych. Len potok žblnkoce ďalej, jemu sa nemôže nič stať. / / Vlčica opäť stojí, ale dlhé dúšky voňavého vzduchu jej už nič nové neprezrádzajú, iba ešte nástojčivejšie to, čo už o jelenici vie. Nuž sa podáva opäť dopredu, oči prenikajú do temravy, uši chytajú každý šelest. Je opatrnejšia, ako býva, teraz vedie za sebou mladé, ktoré sa ešte nevládzu samy brániť. / / Ľahký vetrík tíško šumí medzi stromami a pohládza tenké konáre rakyty, ktoré sa pomaly kolíšu sem a tam, sem a tam. Stopa jelenice sa skrúca doľava, od potoka k bučine. Vlčica príde na miesto, kde jelenica oddychovala. Dôkladne oňucháva uľahnutú trávu, zdvihne horný pysk a celkom potichu spokojne vrčí. Jelenica je zjavne v úzkych, ide rodiť, a je poranená. // Mladé sa najprv zhrčia okolo matky, potom strkajú hlavy do vlhkej trávy, kňučia, olizujú matke končitý nos, pýtajú si jesť. Najmenší vĺčik sa daromné pokúša niečo vytiahnuť z vyschnutého cecka. Matka ho bezohľadne strasie, a ked na protest spískne, skočí k nemu, vĺčik sa skotúli na chrbát, vlčica naň cerí zuby a z hrdla sa jej derie výstražný chrapot. Stará ešte chvíľu oňucháva ležisko. potom sa vydáva prikrčená po stope medzi kríky bazy a ďalej k bučine. Všade sa ťahá popínavý brečtan.

Čiernomodré, ako hrach veľké plody visia v metlinách na zem. Keď sa vlčica s mladými dostane bukovou úbočou k machom obrasteným skalám, ktoré tu navreli ako obrovské chrasty, stŕpne. Od skupiny javorov sa ozve šuchot.Vlčica sa od nedočkavosti celá roztrasie. Ešte väčšmi sa prikrčí a nehlučne našľa-pujúc na machom porastenú prť sa ťahá okolicou lykovca ďalej, pripravená na skok. Ked sa dostane na okraj krovia, z očí jej vyšľahnú blesky. Na širokej prti pod ovisnutou skalou leží jelenica na boku. A na nej mladý rys, ešte mača, olizuje pariacu sa krv. Vlčica zdvihne hornú peru, do tmy zasvietia strašné tesáky. K rysčaťu sa pritiahnu ešte dvé mladé. Na skale, iba na dobrý skok od strhnutej jelenice zasvietia žltozelené oči obrovskej mačky. // Stará vlčica sa cíti zaskočená, korisť, čo tu leží na tri skoky pred ňou, si vyslúžila polovicou noci. Z hrdla, až kdesi z pŕs sa jej vyderie temné, výhražné zvrčanie. Veľká mačka sa na skalisku prihrbí a zasyčí. Korisť patrí jej. Pred chvíľou na ňu skočila kúsok povyše zo skaliska, zaťala pazúry a pretrhla jelenici tepnu na krku. Korisť je jej. // Pravda, keby rysica tu nemala tri mladé, ktoré sa už hostia, azda by bola so syčaním ustúpila a dočkala, kým sa vlčica nažerie a odtiahne. Vlčica zas, keby za ňou nečakali štyri vyhladnuté štence, by si bola istejšia prevahou. Takto sa však všetko vymklo z pravidiel. Cúvla o krok. Počká chvíľu, nech sa rysy nasýtia, korisť je veľká, postačí všetkým. Ustúpila, ale nespúšťala oči z jelenice, ktorá má neskutočne nafúknuté brucho. Jedno z rysčat prestalo chlípať čerstvú krv, vybehlo na to veľké brucho, spokojne si tam sadlo a olizovalo si krvou zafŕkané laby i prsia. A vtedy sa stalo niečo, čo obrátilo všetko naruby. Najmenší vĺčik nevydržal čakať. Matka bola blízko a blízko bola potrava. Netreba sa teda ničoho báť, a preto čo najrýchlejšie zahnať zvieranie v útrobách, lebo ho predbehne mocnejší brat i sestry. Vybehol k ležiacej jelenici. Všetko ostatné bolo len dielom okamihu. Rysica sa odrazila a s vysunutými pazúrmi letela vzduchom. Stará vlčica nemala voľbu, vymrštila sa ako blesk a s temným zavrčaním sa vrhla proti obrovskej mačke. //

Šelmy sa zrazili príliš prudko, než aby sa mohli zahryznúť do seba. Odskočili, ale už boli zasa v sebe. Stará vlčica sa chcela dostať rysici na krk, ale tá prudkým úderom laby s vysunutými pazúrmi šľahla protivníčku po lebke, vlčicu prenikla ostrá bolesť, zatmelo sa jej pred očami, odskočila a bola by sa vzápätí vrhla na mačku, ale nevidela dobre pred seba, akoby jej čosi zacláňalo a do toho sa miesila prenikavá bolesť v hlave. V zápale boja nepochopila, že vlastne vidí už iba na pravé oko. Obrovská mačka sa zhrbila a stojac pred strhnutou jelenicou chrchľavo syčala. Ešte netušila, že vlčicu vážne poranila. Nebyť mačeniec, bola by sa jediným skokom preniesla k naklonenej jarabine a raz-dva by bola v bezpečí širokej koruny. Ale teraz sa bála o mladé. Aj vlčica, hoci sa jej hmlilo pred očami, nepomýšľala už na ústup. Mačka sa stiahla o krok nabok, ale tam mala v chrbte skalu, dalej sa nedalo. Vlčica to chcela využiť, s temným hrdelným vrčaním podišla dopredu, a ešte. // Staré šelmy sa už nemali kedy obzerať na mladé, ktoré stáli zhrčené do dvoch ustrašených kôpok, zabudnúc na hlad. Rysčatá jelenici pri krku, víčatá, ku ktorým sa rýchle vrátil aj najmenší vĺčik, tam, kde ich opustila matka. Rysica bola prikrčená ako mačka, čakajúca útok psa, spod zdvihnutých pyskov sa jej v slabom mesačnom svite leskli dva rady bielych ihiel, mocné pazúry boli vysunuté z mäkkých podušiek širokých láb. / / Vlčicu opustil prvý ošiaľ vášne, ale celú ju zaplnila prudká nenávisť k pôvodcovi bolesti v tvári. Zdravým okom sledovala mačku a rozhodovala sa zaútočiť, rátajúc už so svojím chybným zrakom. Opäť sa priblížila k rysici o pol kroka a ešte, a znovu. Stará mačka zdvihla pravú labu a zlostne syčiac, chystala sa úder odraziť. Kruto poučená vlčica sa však chcela dostať rysici zboku. Vedela, že si musí pred ostrými pazúrmi chrániť najmä brucho. Preskočila jelenicu, čím sa dostala do tesnej blízkosti rysčat. Stará mačka zaútočila v strachu o mladé, a vlčica, akoby len na to čakala, odskočila nabok, a ako rysica letela popred ňu, vrhla sa celou silou dopredu. Jediným myknutím jej roztrhla bok tak, že sa jej pod kožou zaleskli obnažené rebrá. Keby sa to bolo stalo na voľnom priestranstve, bola by vlčica zasa ustúpila a v najpríhodnejšom okamihu zaútočila. Takto však boli šelmy medzi skalou, ležiacou jelenicou a priepasťou. Rysica bolestne zaškrečala a hneď sa otočila čelom k vlčici. Bok mala v jednom ohni, na mäkký mach z neho cícerkom stekala krv, miešajúca sa s krvou jelenice. Žlté oči, stiahnuté do úzkych štrbín, blčali. Štetkovité chvostíky na ušniciach sa chveli. Odstávajúce bokombrady po obidvoch stranách tváre akoby jej rozširovali hlavu. Prskanie sa strieda s mraučaním a fučaním, chrbát má vysoko zhrbený. //

Hora je slávnostná a tichá, akoby sa nič nedialo. Aj chrobáky dalej prenikavo bzučia, svätojánske mušky preletujú s lampášikmi nad kríkmi lykovca i medzi ovisnutými konármi rakyty, nezvučne poletujú lišaje, ani vzdialený žalostný výkrik sovy nepretrhne harmóniu noci, ktorá je nemým svedkom zápasu na život a na smrť. Šelmy sa opäť vrhnú proti sebe. Ani jedna si nemôže vyberať, ani jedna už nemôže ustúpiť ani ujsť. Vlčici sa podarí zovrieť rysicu pod hrdlom, v zápale súboja však zabúda na ostré zbrane rysích láb, v čeľustiach cíti mäkkú srsť nenávideného protivníka, ktorý jej spôsobil bolesť v tvári, vzoprie sa zadnými nohami, aby hlbšie zachytila krk, tam, kde je kosť a celú silu svojich čeľustí vloží do zovretia. Rysici sa podarí skrútiť a zadnými labami zachytiť vlčicu až pri samých prsiach. Dlhé ostré pazúry vniknú hlboko do kože. Mačka sa vzoprie a celú silu vloží do zadných nôh. Ozve sa zvuk, akoby sa zosúvala kamenná drvina, vlčici sa z brucha vyvalí na zem bal čriev. Skôr však, ako si stihne uvedomiť svoje ťažké poranenie, zacíti v čeľustiach, zaťatých do rysicinho krku, chrupnutie kosti. Veľká mačka sa zachveje predsmrtným kŕčom a bezvládne sa zvalí na skrvavenú zem. Vlčica ju ešte stále drží pod krkom a zovretie nepovoľuje ani potom, ked ju celú zalieva vlna tupej bolesti, ktorú hneď vystrieda závrat’. A zostane tak, zaťatá do krku svojho odvekého nepriateľa aj vo chvíli, ked jej cez nos vystreknú dva prúdy krvi. Naposledy vyfŕkne vzduch z poranených pľúc a obostrie ju všetko pohlcujúca tma. //

Len čo sa začala bitka, mladé sa dali dokopy, akoby vedeli, že aj ked sa to ich síce týka, musia len čakať na to, čo príde. Rysčatá i víčatá sa už stali svedkami matkiných útokov, ale vždy sa to skončilo trhaním koristi a hltaním chutného jedla. Teraz to vyzeralo ináč, iné bolo vrčanie a syčanie, celkom inak matere skákali a vrhali sa dopredu. Mačence zostali tam, kde boli, blízko krku jelenice, len v priebehu súboja sa pomkli viac nabok, štence stáli tesne vedľa seba pri kroví, kde ich opustila vlčica, brániac najmenšieho vlčika, ktorý včas cúvol k súrodencom, netušiac, že sa stal príčinou krvavej zrážky. Tri rysčatá aj štyri víčatá zostali ešte dobrú chvíľu po skončení súboja na mieste. Na východe už bledla obloha. Zaznelo prenikavé kvílenie sýteho výra, lúčiaceho sa s nocou. / / Na chvíľu akoby všetko zamrelo, zmĺkli svrčky, netopiere sa stratili, i lelek stíchol, svätojánske mušky rad-radom zhasínali lampášiky. Hviezdy bledli, napokon sa stratili v sivejúcej oblohe. Nad skalou, pod ktorou sa odohrala tragédia, preletel s hurha-jom veľký vták, hlucháň. Keby to bol výr, mohlo to byť pre niektoré mláďa osudné. Keď ho vidieť, býva už neskoro. // Akoby na povel sa rozospievali vtáky. Ešte skôr než na vrcholcoch bukov v prvých lúčoch slnka zažiarilo lístie, nadšenými trilkami sa ohlásil škovránok. Ľubozvučný nežný hlas sa niesol doďaleka, krúžil vysoko v rannom rozbresku, lietal v oblakoch a spieval, tu trilkoval pomaly, vzdaľujúc sa, hneď však trilky zrýchľoval, hlas silnel, akoby sa rútil k zemi, ale zasa spomalil, a tak dokola. Po ňom sa ohlásila kukučka, ďateľ usilovne klopkal do bubna a občas sa rozosmial, od potoka sa z rakýt ozvali klebetiace straky, pinky do omrzenia opakovali tú istú slohu. Pod suchým lístím šuchotali myši, všetko to dokopy hučalo ako píšťaly a husle a cimbal a klarinet. Každý si nôtil svoje, a predsa to dirigoval neviditeľný dirigent.

Aj vetrík je v tom, aj šum potoka, aj bzukot lesných včiel, aj vrzgot velikánov, keď sa pohnú v krížoch. //Z ničoho nič sa rozvidnelo. Na jarabinu priletela červienka a rozčúlene preskakovala z konára na konár. Zletela na zem a zasa sa zdvihla na krídla, chvíľu lietala hore-do-lu, napokon začala rozčúlene vykrikovať: Tik-tik-tik-tididitik! Akoby naťahovala hodinky. // Najmenší vĺčik zaskučal. Potom zamraučalo ktorési rysča. Matky však neodpovedali. Prvé sa odvážilo najväčšie víča, čo si privyklo bežať hneď za matkou. Pokročilo, ostatné tri za ním. A zas, a opäť. Tri menšie potichu skučali, ale prvý sa zasa pohol a nevydal ani hláska. Tak prišli na dobrý skok-dva až k ležiacej vlčici. Rysčatá už oňuchávali rysicu, mraučali a so strachom hľadeli ku skupine víčat. Najväčší vĺčik sa doplazil k matke po bruchu, zdvihol sa na predných nohách, natiahol nos a vetril: bola to matka, voňala teplom, vĺčik si položil hlavu na jej stehno a prvý raz zaskučal. Vzápätí sa prudko postavil, do nosa sa mu zamiešal s pachom krvi jelenice ďalší, ktorý nemal nič spoločné s matkou. Už chcel odbehnúť, ked zbadal za sebou prikrčených troch súrodencov. Obzrel sa okolo seba; matka leží bez pohybu, za ňou veľké nehybné zviera, pri ňom tri menšie. VÍčikovi sa ježí srsť na krku i na chrbte, zdvihne hornú peru, ako to robieval, ked matka priniesla jedlo, a chcel si uchytiť prvý. Z hrdla sa mu vydralo tenké nástojčivé zavrčanie. Tri mačence hľadeli na víčatá a bezradne sa obzerali, čakali, že matka vstane a ukáže, čo robiť. Vĺčik ceril na rysčatá zuby a piskľavo vrčal. Dve sestry a menší brat už stáli na všetkých štyroch a postavili sa tesne k nemu. Potom začali bezradne poskakovať okolo matere, drgali ju nosom, aby vstala. // Rysčatá, nespúšťajúc oči z víčat, začali si oblizovať papuľky, jedno po druhom preskočili k jelenici a začali lízať zaschnutú krv. Tri menšie víčence, chvíľami skučiac, hľadeli na väčšieho brata a čakali. Keď sa však on len bezradne pozeral pred seba, odbehol k jelenici najprv menší vĺčik, za ním dve sestry. Mačence zaprskali. Vĺčik ustúpil, jedna zo samičiek však zavrčala ako pred chvíľou väčší brat. Napodobila skok dopredu, ale zostala na mieste. Potom pokročila. Rysčatá sa prestali hostiť, syčali jedno cez druhé a ukazovali zúbky ako ihličky. // Kde sa vzala — tu sa vzala priletela na jarabinu, kde bola pred chvíľou červienka, sojka. Réč-réč-rééčrééč! rozkričala sa a akoby nič, strepotala krídlami a zosadla jelenici na brucho. Už tu bola aj druhá, lietala nad skalou a zlostne chripela. Vĺčik skočil, sojka z jelenice nadletela a potom si aj s druhou sadli do koruny jarabiny. Obidve sa išli od zlosti pominúť. Ale zostali v bezpečnej výške. Rysčatá sa upriamili na nového nepriateľa, víčatá s nimi. Vtom sa mihol na oblohe vták. Zakrúžil a volal pokojne, nenáhlivo: Krok… krok… A zas: krok, krok… krok! V širokých oblúkoch krúžil a ustavične vyvolával doširoka — doďaleka: Krok, krok… krok! Vzápätí sa pustil nižšie, a ešte nižšie, potom dobrú chvíľu krúžil celkom nízko, takže vzduch celkom nad zemou tak rozvíril, až sa tráva pohýbala. Zrazu však krkavec nastavil krídlo bočnému prúdu a nechal sa odniesť až nad hrebeň hory, kde sa stratil. // Rysčatá súkali do seba zaschnutú krv, ktorá vystriekala jelenici z preťatej tepny na mach a do trávy. Tri víčatá tenkými zúbkami vytrhávali kúsky mäsa z rany na krku. Len najväčší vĺčik nič, hľadel okolo seba, tu na brata a sestry, na tri mačence, tu sa pozrel k matke, čo ležala s veľkým zvieraťom vedľa seba a nevstávala. Vrátil sa k nej, no len čo ju oňuchal, odskočil, akoby ho bolo niečo pichlo. Cúval dozadu a skučal. Tak zostal stáť na niekoľko krokov, ľahol si na brucho a ľútostivo, volajúco zavýjal.

Tri víčatá, žerúc krk jelenice, zdvihli hlavy, sústredene hľadeli na brata a pribehli k nemu. Vĺčik prestal bolestne zavýjať, až keď mu obidve sestry i brat začali olizovať papuľku.// Nad vrcholce smrekov, týčiace sa na hrebeni za bučinou, vystúpilo žeravé slnko, teplé, hladkajúce, ohnivý plameň, blčiaci na oblohe. Vlky žmúrili oči a hrčili sa k sebe. Neboli zvyknuté za takého jasu stáť na čistine. Rysčatám sa nevodilo ináč. Vtedy sa na oblohe objavili tri siluety krkavcov. Krúžili bez hlasu, jednostaj krúžili; krídla naširoko roztvorené, sotva nimi pohybovali, padali nižšie a nižšie, napokon si dva sadli na hrubý fľakatý bukový vývrat, ktorý ešte v zime vyvalila povíchrica. Na vysoký kýpeť pňa, čo zostal trčať hore, sa usalašil tretí krkavec. // Rysčatá obehli jelenicu a priblížili sa k víčatám. Krkavce nadskakovali na mieste a rozťahovali krídla, nespúšťajúc mladé šelmy z očí, krátko a chrapľavo krákali. Mačky sa vtiahli pod ochranu lykovca, ale spod krajných kríkov pozorovali, čo sa deje. Boli sýte. Nie však víčatá. Krkavec z kýpťa zasa nadskočil, sťažka zamával širokými krídlami, zdvihol sa nad koruny bukov a ako kameň sa pustil dolu k štyrom víčatám, tri menšie sa prikrčili, väčši stiahol uši, vyceril zuby a prihotovil sa na obranu. Veľký čierny vták však tesne nad ním roztiahol krídla, niekoľkokrát zamával a usadil sa na nízkom suchom konári jarabiny. Kro-kro-krooo! Vyhrážal sa odtiaľ. Ďalší z vývratu vyletel na kýpeť buka a pridal sa ku krákajúcemu. Napokon sa najstarší vĺčik zvrtol a vtiahol do tône lykovca. A ani sa neobzrúc na svojich druhov, dal sa pod nízku chabzdu, potom lieštinou do bukovej hory.
V diaľke sa temnela smreková mladina hustá ako štet. Vošiel pod nízke smrekové konáre, tri víčatá za ním. V pätách sa im tmolili rysčatá. Vĺčik hrdelné vrčal a prednými nohami odhrabával suché ihličie. To isté robili tri menšie víčatá. Keď si vlky ľahli vedľa seba, mačence ešte na nich z niekoľkých krokov hľadeli široko roztvorenými očami. Potom sa tiež poukladali tesne vedľa seba. Zďaleka sem doliehalo krákanie krkavcov.
V húštine, jemne pretkanej slnečnými lúčmi, sa mladé šelmy cítili v bezpečí, bolo tu ticho, len zatúlaná včela kedy-tedy rozzvučala stojatý vzduch. V dennom šume vonku sa stratil žblnkot potoka a všetko sa to zlialo do spoločného zvuku, kedy-tedy prerušovaného len chrapľavými výkrikmi hodujúcich krkavcov. Najväčšie víča zviera krutý hlad, od predminulej noci nič nejedlo, ale nepomýšľa na to, aby opustilo tiché bezpečné prítmie hustej smrečiny.
Len čo krákanie krkavcov prestalo a na mladú smrečinu padol tieň náprotivnej smrekovej hory, najväčší vĺčik vstal a jedno po druhom aj ostatné. Najmenší začal bratovi pokorne olizovať tvár. Potichu skučal.Tri rysčatá, ležiace pod tretím či štvrtým smriečkom, sa len pomrvili, vztýčili uši a prižmúrenými očami hľadeli na vlky, ktoré tu, v prítmí smrečiny akoby svetielkovali. Obloha, kde-tu presvitajúca cez široké dlane smrekových konárov, bola ešte belasá. // Vĺčik podišiel ku kraju smrečiny, v pätách nasledovaný súrodencami. Pozrel sa ešte k rysom, srsť sa mu už neježila ako zrána. Bral ich na vedomie, ale ináč nič. Napokon mu nijako neprekážali. Najväčší vĺčik sa od ostatných odlišoval nielen vzrastom. Pravda, bol oveľa mocnejší od sestier a o dobrú tretinu prevyšoval brata, no ešte výraznejšie sa líšil sfarbením: v srsti prevládala nad hnedou sivá s čiernou, z bokov k bruchu prechádzala do belasá a za lopatkami sa už začala črtať sedlovitá kresba a neurčité šikmé pásikovanie. //

VÍčence sa pretiahli pod smrečinou, potom cez hustú lieštinu až nad potok. Vĺčik, ktorému, samozrejme, pripadla úloha vodcu, šiel zámerne za šplechotom vody. Priam neznesiteľný oheň mu spaľoval vnútornosti, sucho mal v papuli, nos si musel podchvíľou olizovať, aby zachytil zo vzduchu dajaké pachy. / / Na širokých listoch chabzdy sa už leskli veľké kvapky rosy. Vlky ich lízali s nedočkavou hltavosťou. Vysmädli. // Drozd na starom breste — semenáči ešte neskončil večernú pesničku. V hustom lykovci čvirikali sýkorky, od rakýt sa ozývalo ťukanie piniek, zďaleka sa ohlásila kukučka a vzápätí oveľa bližšie sa rozchichotala hrdelným smiechom. K trojici akoby zabudnutých vysokých smrekov priletel čierny ďateľ. Zavesil sa na rapavý kmeň, zvolal piju-piju, zaklonil hlavu a zvedavo hľadel dolu na vlky.

Dlho sa však nezdržal, zvrieskol ťjur, ťjur, ťjur a kolísavým letom sa preniesol k bučine. // Víčatá sa vydali jeden za druhým nadol. Za húštinou rakýt sa už leskla hladina potoka. Vodiaci vĺčik sa spustil dolu prudkým štrkovým svahom skoro po zadku a zastal až uprostred plytkej, doširoka rozliatej bystriny. Iba letmo sa pozrel okolo seba a začal hltavo, s náruživou nedočkavosťou chlípať studenú vodu. Dve vlčičky si našli plytčinu v zákrute, kde voda vyplavovala piesok, chvíľami pili, chvíľami hľadeli na svojho veľkého brata. // Najmenší vĺčik sa chcel dostať k nim, ale stúpil do hlbočiny, zaskučal, lebo už ho aj začala brať prudká voda. Pustil sa plávať, nieslo ho to však nadol, k druhému brehu. Naveľa sa mu tam podarilo zubmi zachytiť koreňov jelše, vytŕčajúcich z vysokého podomletého brehu. Snažil sa zachytiť aj nohami, fŕkal a prskal, napokon sa mu to podarilo, ale ocitol sa v skrútenej, nepohodlnej polohe. Takto nemohol dlho vydržať. A navyše, bok mu omývala ľadová voda. Čochvíľa ho zdrvila zima a súmrakom sa nieslo piskľavé skučanie. Vodiaci vĺčik vybehol hore strmým brehom a bezradne hľadel z kopče-ka, porasteného žihľavou, na druhú stranu. Potom volajúco zaskučal, ale vĺčik sa navidomoči tak zaplietol do koreňov a lián, že sa mu nedarilo vyslobodiť. Samičky sa tiež vyškriabali na breh a zo žihľavy sledovali zápasiaceho brata. Vodiace víča ešte nástojčivejšie zaskučalo, napodo-bujúc volanie matky. Vĺčik v potoku sa vzoprel, odrazil sa, padol hore nohami do potoka, chlipol si vody, ale hneď sa aj obrátil na brucho a začal tenkými nôžkami veslovať proti prúdu k druhému brehu. Prudká voda ho však brala nadol, horko-ťažko sa mu napokon podarilo zachytiť na vytŕčajúcej hladkej skale.

Víčatá na brehu sledovali brata v potoku viac sluchom, lebo na vode bola už skoro úplná tma. A vtedy sa do žblnkotu vody, skučania víčaťa a tichého šumenia vetra zamiešal prudký čľapot a chrapľavé spišťanie. Proti prúdu sa najprv vynorila pri ploskom kameni plochá a široká hlava so zježenými fúzmi a hneď zaútočila. Vydra v skoku zdrapila vlčie mlada za prednú nohu a bleskurýchle sa s ním ponorila. Zápas pod vodou nebol pre vydru ťažký, vĺčik sa niekoľko ráz nadýchol vody a stratil vedomie. / /Vedúci vĺčik so sestrami v pätách sa vrátil na prť, oddeľujúcu potok od smrečiny, kde strávili teplý deň. Vietor, prichádzajúci zhora, privial pach zdochliny. Vĺčik teraz dvojnásobne pocítil zvieravý kŕč v prázdnych útrobách.Ale nebol si istý, akoby stále na dačo čakal. Dve vlčičky potichu skučali a olizovali bratovi vlhkú papuľku. // Od smrečiny sa ozval tichý škrabot. Vĺčik prudko zdvihol hlavu, otrčil uši a snažil sa premknúť zrakom k blížiacemu šuchotu. Vetrík odnášal pachy bokom do doliny, nuž sa na nos nemohol spoľahnúť. Srsť na krku i na chrbte samu zježila. Čochvíľa sa spod kríka chabzdy ukázali tri páry svetielkujúcich očí. Rysčatá zastali, mraučali,potom prišli až k víčatám. Vĺčik ich chvíľku oňuchával a zježená srsť na krku i chrbte mu pomaly líhala. // Komáre pokračovali v tanci aj po súmraku, čo veľmi uspokojovalo loviace netopiere, ktoré sa vynárali z tmy, v nedosiahnuteľnej akrobacii sa vyhadzovali to vyššie, to nižšie a zasa mizli v temravej oblohe. V zvlhnutej tráve znelo zvučné cvrlikanie svrčkov. Celkom blízko vítala noc sova melodickým kvílivým hlasom. Zhora vietor jednostaj prinášal pach zdochliny. Vĺčik sa zvrtol a šiel k potrave. Dve vlčičky za ním, kladúc nohy do stôp vodcu. Tri potichu pradúce rysčatá za nimi. Čochvíľa boli na mieste. Vĺčik pribehol prvý k jelenici, ktorej krkavce obnažili bok až po vnútornosti a hneď aj zaťal zuby do obnaženého stehna. Len horko-ťažko sa mu podarilo vytrhávať kúsky mäsa. Hltal ich sotva rozžuté. Nevšímal si sestry, ktoré sa chceli dostať k hitu od brucha. Vĺčik zaťal zuby do mäsa a vzopierajúc sa na všetkých štyroch, usiloval sa kúsok po kúsku nasúkať do seba. Až keď zahnal najprudkejší hlad, prestal, a začal si všímať okolie. / / Tri rysčatá ležali na bruchách jelenici pri chrbtici, pazúrikmi zachytené v srsti, a žuli, hlavy vykrúcajúc nabok a kývajúc nimi do taktu. Vtom akoby ho čosi udrelo do širokého, šikmého čela, vĺčik prudko cúvol. Ostatné prestali žrať a hľadeli na neho. Vĺčik obišiel natiahnutú nohu jelenice, hoci ju mohol ľahko preskočiť, a na prikrčených nohách, takmer sa plaziac po bruchu, dotiahol sa k zdochline, ktorá bola ešte včera jeho matkou. Opatrne ju oňuchal, ale hneď aj cúvol, to už nebola matka, čpela tuhým mŕtvolným pachom, nie potravinovým, ale štipľavým, ťažkým a nebezpečným. Vĺčik ešte cúvol a obišiel to, čo bolo jeho matkou, až sa dostal pod strmú skalu. So stiahnutým chvostom vĺčik cúval okolo skaliska, preskočil stuhnutú natrčenú zadnú nohu jelenice a s temným zavrčaním odohnal sestry z miesta pri stehne, odkiaľ pred chvíľou odišiel. // Rysčatá sa nasýtili skôr ako víčatá. Lízali rosu, potom vyliezli nahnutým kmeňom do koruny starej jarabiny. Tam chvíľami mraučali, strkali jedno do druhého, kým si každé našlo miesto. Potom už len potichu a spokojne priadli. / / Víčatá sa nažrali tak ako vari ešte nikdy, bruchá mali priam nafúknuté, sotva stáli na nohách. K potoku sa neodvážili, radšej sa nalízali rosy, ktorá priam v hrubej vrstve pokrývala hustý, mäkký mach.

Potom sa dotiahli pod naklonenú jarabinu, kde v rozvetvenej hrubej rázsoche ležali na brúskach tri rysčatá, zatínajúce v polodrie-mote pazúriky do hladkej kôry. Vlčičky si ľahli, vĺčik dával pozor, akoby bol pochopil, že teraz už všetko závisí od neho. Vietor sa tu v kotline krútil, hneď bolo cítiť prenikavý pach zdochlín, hneď zas zoslabol, alebo ho celkom odnieslo. Vĺčik chvíľu akoby nevedel, čo robiť, napokon sa však predsa len s naplneným bruchom oddal sladkej driemote. Zabudol, že nemá matku, ktorá vždy predstavovala sýtosť a bezpečie, zabudol na brata, ktorý sa stal korisťou vydry, čo má mladé v brlohu vyhĺbenom v štrkovom svahu. // Les je plný vlhká, presýtený chladným dychom rosy. Sladko voňajú jahody, korenisto čpie lykovec. Kdesi skríkne žaba. Tam, kde pred chvíľou ešte hodovali mláďatá, sa pritiahol lišiak. Pripla-zil sa na skrčených nohách so sklonenou hlavou, hneď ju obracal sem, hneď tam, akoby uvažoval o nejakom pláne. Oňuchával všetko vôkol, srsť sa mu na chrbte ježila, vyzeral dvojnásobne toľký, ako bol a keď obišiel aj zdochlinu vlčice a rysice, pustil sa do stehna, kde zvečera jedol vĺčik. A to všetko robil lišiak bez najmenšieho zvuku, nerátajúc chrupot a trhanie, ktoré sprevádzali jeho hostinu. // Vĺčik sa prebral. Bez toho, aby spôsobil čo najmenší šelest, zdvihol sa na predné nohy. Zbadal pohyb pri jelenici, ktorá ležala rovno oproti v miernej úboči, ale sotva dýchal. Nevedel, čo robiť, nuž sa tajil. Mačence na strome už nepriadli, vari aj tie vedeli, že sa nesmú pohnúť. Zrazu však lišiak prestal trhať mäso zo stehna, zdvihol vozvysok hlavu a pozrel sa za seba k bučine. A potom, akoby ho bolo dačo pichlo, jediným skokom sa preniesol ponad mrcinu jelenice a s ľahkým šumom sa stratil v lieštine. Vĺčik ešte dobrú chvíľu počul slabnúci šum v smere jeho úniku. No zároveň sa ozval podozrivý zvuk od bukov. Šuchot sa blížil a blížil, na predné nohy sa zdvihli aj vlčičky a tri mačiatka zbehli potichu z jarabiny medzi ne. / Priestor na čistine zaplnil obrovský tieň, valiaci sa na štyroch nohách, kývajúc hlavou do kroku. Keď sa tieň dostal až k zdochlinám, ovoniaval okolie a zlobne mrmlal. Napokon schytil zvyšok jelenice do papule a spätkujúc ťahal ju k lieštine, kadiaľ len pred chvíľou ubzikol lišiak. Vĺčik, chvejúc sa na celom tele, sa zvrtol, prepchal sa lykovcom a potom sa dlhými skokmi pustil nadol. Čochvíľa sa vtiahol do hustej smrekovej mladiny, rovno tam, kde strávil predošlý deň. A hned za ním pribehli dve vlčičky aj s troma rysčatami. Teraz si však už mladé mačky ľahli tesne k vlkom a všetkým sa to videlo tak, akoby ani inak nemalo byť. / / Košatý mesiac navrchu oblohy ako pastier uprostred čriedy polieva horu žltým prísvitom, ktorý preniká cez husté prsty smrečín len v ľahkej mihotavej hre. Šesť mládat, ktoré boli stvorené na to, aby sa nenávideli, leží blízko seba, zmysly bystré aj v driemote, lebo v drsnom svete života a smrti sú odkázané len na seba. Nezvyčajná svorka je už tretiu noc na ceste. Prvý, s nosom nízko nad zemou, kráča vĺčik, ktorému vodcovstvo prischlo akosi samozrejme, druhá ide menšia vlčička, za ňou tri, chvíľami bežiace, chvíľami skackajúce rysčatá, a celkom posledná sa ťahá mocnejšia vlčička. Tá viac pozoruje ako vetrí, podchvíľou vyvracia hlavu sem a hneď tam, s ušnicami vytrčenými ako antény. /./ Štyri dni a noci strávené bez materí mláďatá viditeľne poznačili. VÍčiky si už navzájom hravo nechniapu po chvostoch, rysčatá prestali dobiedzavo mraučať a škrabkať. Aj pochudli za tých pár dní. VÍčatám opadli brušká, ale nohy, tie ani čoby im zmohutneli, celé sa akosi inak držia, hoci je ich ešte len do polovičky vlka, stratili sa nemotorné, neisté pohyby, kráčajú teraz úsporne, očami bystro pozorujú okolie, nos stále preosieva vietor. Papuľky sa im pretiahli, zaostrili, široké čelá sú šikmejšie, ušnice vždy zdvihnuté. Sedlovitá kresba za lopatkami vedúcemu vĺčikovi o poznanie stmavela. Ešte väčšiu zmenu pozorovať na rysčatách. Dostávajú novú srsť, belavú farbu nahrádza červenšia, bodky im tmavnú, na ušniciach sa začínajú dvíhať štetko-vité chvostíky, na tvárach odstávajú bokombriadky. A stále sú v strehu. Aj v spánku akoby dávali pozor, čo sa okolo nich deje. //

Dnešný deň oddychovala svorka v mladej hustej bučine. Rysčatá otvárali oči aj na najmenšie zašuchotanie v suchom lanskom lístí a hneď sa aj obracali tým smerom, uši akoby ustrnuli, len konce fúzov sa sotva viditeľne mykali. Neobyčajná svorka sa zohrala. / / Ked mladé víčatá aj rysčatá ušli v strachu pred medveďom na staré miesto do mladej hustej smrečiny, zostali tam až do chvíle, ked na smrekovú úboč padol tieň náprotivného kopca. Do večera bolo ešte ďaleko, ked sa víčatá znepokojili a podali sa za vodiacim vĺčikom. Rysčatá sa chvíľu hniezdili, ale potom sa pustili dlhými výskokmi za nimi. Všetkých šesť stálo chvíľu pred širokým kríkom chabzdy. Vĺčik chytal vysoký vietor, uši zdvihnuté vozvysok, zrakom skúmavo premeriaval okolie. Vlčičky hľadeli naňho a čakali. Mačiatka nedočkavo mykali chvostíkmi a vydávali tiché, jemné, túžobné mňaukanie. / / Vĺčikovi sa vracali v predstave nejasné obrazy minulých dní — matka, jej divná štipľavá vôňa, ako tam ležala bez najmenšieho pohybu, a ostrý pach veľkého zvieraťa vedľa nej. Potom lahodnosť potravy a zasa obrovské zviera, ťahajúce potravu preč, a tak nepríjemne mrmlajúce, že bolo treba zutekať. / / VÍčika trápil hlad, ale najmä smäd, za záľahou rakyty počul žblnkot potoka, ale zlá skúsenosť ho zadržala. A keď sa menšia vlčička začala ťahať k rakyte, zdvihol vĺčik hornú peru. pod ktorou sa mu zablýskali zúbky. Zavrčal. Vlčička cúvla. Potom sa pustil prťou dolu miernym svahom, akoby chcel ujsť pokušeniu. Rysčatá len chvíľku hľadeli za vzďaľujúcimi sa vlkmi, potom sa pustili dlhými skokmi za nimi, rýchle ich dohonili, ale čochvíľa sa unavili a začali zaostávať. // Citeľne sa ochladilo. Z údolia sa dvíhal opar, na tráve aj na lístkoch krovísk sa zaleskla rosa. Vlky sa zastavili. Lízali rosu. Rysčatá ich čochvíľa zas dobehli. Kým mladé zahnali najväčší smäd, celkom sa zmrklo. Zo smrekovej hory sa vytiahla jelenica s fľakatým jelienčaťom len dvadsať či tridsať skokov od mladých šeliem. Za jelenicou vyšla ďalšia, o niečo menšia. Mladé šelmy videli takto prvý raz jeleniu zver. učupili sa do trávy a čakali. Jelenica prešla prť a za ňou jelienok s jeleničkou. Hneď sa stratili v lieštine. Vĺčik ešte chvíľu čakal, kým sa vydal krajom smrečiny. Ale už nie výskokom. Postupoval opatrne, vetril, ušnice natrčené pred seba do tmy. Rysčatá ešte stále išli na konci Ked im zastalo cestu husté malinčie, skrútil vĺčik svorku do stojacej hory. Medzitým vyšiel mesiac a pomedzi sviece smrekov vrhal mihotavé obrazce. Ako sa blížila svorka k hrebeňu, medzi smrekmi bolo čoraz viac javorov. Suché lístie šuchorilo oveľa viac ako ihličie, vĺčik sa snažil okolice lístia obchádzať, ale napokon javor tak zhustol, že sa to nedalo. Pod vrcholcom hory prešiel prudký svah skoro do roviny, smrek tu celkom ustúpil javoru a buku. // Mladý vlk svorku zastavil a započúval sa. Zreteľne rozoznával šuchotanie myší. Hlad sa ohlásil s nástojčivejšou neodbytnosťou a vĺčik sa prikrčil. Myš šuchotala kdesi celkom blízko, vykrútil sa tým smerom, hrubé nohy kládol ticho do lístia a ťahal sa za šuchotom, ušnice vystrčené dopredu, očami prekutával koberec tlejúceho lístia. Napokon bola myš v dosahu, vzoprel sa na zadné nohy, skočil, dopadol všetkými štyrmi naraz a nosom pritisol myš k zemi. Schmatol ju aj s lístím a stisol čeľuste. Myš spišťala a bolo po nej. Vĺčik vypľul lístie aj s myšou, ale tú hned zdvihol a zožral. Vlčičky zostali stáť, kde boli, ale rysčatá pribehli k mladému vlkovi a žiadostivo mňaukali. Vĺčik zavrčal a opäť sa započúval do tmy. Dve vlčice ho čochvíľa napodobovali. Dobre, že ich to mater stihla naučiť. A naskytlo sa zábavné divadlo: tri víčence lovili myši, rysčatá ich obskakovali a pýtali si. Nebývali ešte utisnuté na vlastný lov, matka im nosievala živé myši do brloha, alebo im ich chytala vonku a napoly omráčené predhadzovala. Víčatá sa však nedali obmäkčiť. A ked rysča priskočilo k vlčičke, aby jej úlovok uchmatlo, dostalo príučku. Rysčatá sa potom na lov už dlho neprizerali, ale samy začali loviť. Boli ešte nemotorné, ale zápal boja ich uchvátil. Vysoko dvíhali nohy, aby nešuchotali, liezli na kamene, aby mali lepší rozhľad, potme videli lepšie ako víčatá, často si kvokali a naťahovali krk. Pri každom zvuku sa im ušnice hned otočili do správneho smeru, zatiaľ čo sa celé skrútili, pripravené skočiť. //

Napokon sa prvému rysčaťu podarilo myš lapiť. Držalo ju živú v papuľke, myš píšťala, a uveličjné rysča behalo s myšou sem a tam, ostatné dve pribehli k nemu a žiadosti-vo mňaukali, ako pred chvíľou pri vĺčikoch. Úspešné rysča však vybehlo na hrubý vývrat, v papuľke držalo ešte stále pištiacu myš a keď videlo, že brat so sestrou zostali dolu, sklonilo hlavu, myš si prichytilo oboma labkami a pritlačilo k hladkému kmeňu. Ešte stále sa rysča obzeralo a potom akoby sa odrazu rozhodlo, zahryzlo myši do hlavy, a piskot ustal. Potom si tam ľahlo a začalo korisť sústredene žuť. Najprv odhryzlo hlavu a čochvíľa vsúkalo do seba celú myš. Spokojne priadlo a nehlučne zoskočilo z vývratu na tlejúce lístie. Ešte niekoľko neúspechov a rysčatá sa naučili, ako sa učupiť, ako sa plaziť, a keď sa raz dostali k myši, už im neutiekla. // Svorka víčat a rysčat sa dostala na hrebeň hory až po polnoci. Neboli prejedené, ako keď sa napchali jeleniny, ale ani lačné. Vĺčik viedol svorku ďalej, akoby vedel, kde sa chce dostať. V hlbokej doline sa vinula úzka stužka potoka, tam uhasili smäd a vydali sa za sebou rovno do kopca. Vtedy si prvý raz stala na koniec radu vlčička. // To bolo pred dvoma dňami. A teraz je zasa slávnostná a tichá noc. Zvuky znejú hlbšie ako cez deň, svrčky vytrvalo cvrlikajú, svätojánske mušky poskakujú vzduchom akoby ich niekto mykal na neviditeľných cvernách, lelek odkiaľsi vyzváňa čvrrr-ča-čap, čvrrrrr a druhý lelek sa mu ozýva takisto: čvrrr-čap, čvrrrr-ča-čap… A sova sa hlási skoro pekným dutým hlasom: Háá-há-áá-hááá-áá… // Vodiaci vĺčik postupuje bez prestávky. S nosom pri samej zemi ide a ide s nejasnou predstavou, uloženou kdesi v najhlbšom závite mozgu: Kamenitá úboč, poraste-ná borovicami, tam je vchod do podzemného jazvečieho brloha, ktorý si v zime vlčica rozšírila a upravila pre seba. Tam pred vchodom do podzemia sa hrávali, tam k nim prichádzala matka, vemienko plné hustého lahodného mlieka, tam im neskôr vyvrhovala čiastočne strávenú potravu a potom kládla zajace i vtáky, raz celé srnča. Tam bolo bezpečne a ticho. Vĺčik smeroval celou svojou bytostnou túžbou k týmto miestam. Pamätal si cestu, ktorou odtiaľ išli s matkou? Alebo ho tam ťahalo dačo iné, čo si azda neuvedomoval a ani nemohol uvedomovať, čo však bolo v ňom a čo viedlo generácie jeho predkov? // Keď sa svorka dostala pomedzi hrubé vývraty zas na samý končiar smrekovej hory, začalo sa brieždiť. Na východe sa ružoveli zore, hviezdy navidomoči bledli a strácali sa na belejúcej oblohe. Výr sa spoza hrebeňa natešene lúčil s nocou, nebodaj mal dobrý lov. Čochvíľa sa rozospievali vtáky. Pred svorkou sa zvažoval kopec rúbaňou, husto porastenou malinčím. Kdesi zabliakal srnec, bäkal a vzdaľoval sa. Vari ho vietor upozornil na prítomnosť šeliem. Kocúrik, čo stál tesne za vlčičkou, z ničoho nič skrútil doprava. Končité ušnice s krátkymi štetkami sa bez pohnutia upriamili na jednomiesto, odkiaľ zachytil tichý šuchot. Na chvíľu prestal, ale už sa ohlásil znova. Vĺčik ho nepostrehol, nechápavo sa díval na kocúrika. Kocúrik sa potom zvrtol na tú stranu, odkiaľ prichádzal ľahký šuchot, pretiahol sa a s bruchom pri samej zemi sa približoval k húštine, roztiahnutej pod košatým dubom. Chvostík sa mu mihotal drobným chvením, oči iskrivo svietili. / / Ostatných päť mladých šeliem sa nehýbe, čaká. Kocúrik sa dostáva už celkom blízko ku kroviu, zhrbí chrbát, skočí. Čosi spiští a kocúrik sa vo chvíľke vracia, v papuľke držiac páperovú guľu, trikrát toľkú ako jeho hlava. // Sovíča, ktoré podistým v noci vypadlo z hniezda, znovu spiskne a už sa nad stromami objaví silueta vtáka. Stará sova divo zakvíli a vrhne sa nadol. Avšak tesne nad rysčaťom vyrovná let a nehlučne sa zas zdvihne do korún smrekov. Opäť zaútočí, teraz krídlom plesne rysča, čo ešte stále drží páperovú guľu v papuľke. A keď sova tretí raz zaútočí a dve mačence sa prikrčia k zemi, vĺčik vyštekne a vrhne sa proti útočiacej sove. Kocúrik využije chvíľku, keď sova nadletí, a aj so sovíčaťom v papuľke preskáče k vývratu, pod ktorým sa černie nízka priehlbeň, plná hnijúceho lístia. Úkryt poskytuje akú-takú ochranu, tam si sovíča pridrží labkami a zahryzne mu do krku. Vtáča sa chveje predsmrtným kŕčom. //

Sova neprestáva útočiť. Keď sa spúšťa prudko k zemi, zdá sa strašne veľká.Kričí, piští, pazúry vytrčené, len sa zadrapiť. Ale k vĺčikovi sa pridávajú obidve vlčičky, sova si netrúfa tak nízko ako predtým, bojí sa mladých šeliem. Dve rysčatá sa vtiahnu do priehlbne ku kocúrikovi a nehybne čakajú. Napokon sova už iba nehlučne krúži medzi smrekmi a kvíli. Vtedy sa vĺčik poobzerá, skočí k priehlbinke, schmatne skrvavené sovíča do papuľky a výskokom beží do rúbane, ostatní za ním. V tej chvíli sú pod ochranným krytom popínavého drapľavého malinčia a iba zďaleka sem dolieha kvílenie starej sovy. // Vĺčik sa pustí do sovíčaťa a ostatní stoja okolo neho, vlčičky aj rysčatá sa naprázdno oblizujú a prehítajú sliny. Vĺčik žerie takmer pokojne, iba chvíľami sa bokom pozrie na ostatných a z pootvorenej papuľky sa mu vyderie tiché, výhražné zavrčanie. Keď nechá zo sovíčaťa iba trochu roztrúseného peria, spokojne sa pooblizuje, vyhrabe si ležisko a ľahne si. Dve vlčičky sa pritiahnu k nemu, ale rysčatá znepokojujú teplé lúče slnka. Vydriapu sa jedno za druhým hore polozhnitým pňom, čo tu zostal po starom buku, a umývajú sa na teplom, hoci ešte len rannom slniečku. Na kuse od nich, skoro uprostred rúbane sa pohybuje dačo veľké — jeleň. Sťahuje z javorčia nové lístie a dlho, sústredene žuje. Nad hlavou sa mu hýbe sem a tam koruna parožia, akoby uložená zo spletených konárov. Zďaleka sa zasa ozýva nástojčivé srnčie bäkanie. // Rysčatá, takmer zo všetkých strán chránené hustými prútmi malinčia, sa ukladajú na široký peň a malými končitými jazýčkami si lížu prsia i labky, aj koniec chvostíka, potom brušká, napokon sa skrútia do klbiek a slastne sa nechávajú hladkať čoraz teplejšími lúčmi. Po prechodenej noci sú unavené, privierajú oči a oddávajú sa ľahkej driemote. Kedy-te-dy sa ušnice niektorému, alebo aj všetkým trom zdvihnú, vzápätí sa však zasa zložia. Hoci v polospánku, neprestávajú bdieť. // Nad rúbaňou už dobrú chvíľu krúži orol skalný. Mladé už má odrastené, ale ešte si samy nevládzu opatriť poživeň. Samec je pri nich, samica jednostaj krúži a uprostred rúbane pozoruje jeleňa, poniže srnu s fľakatým srnčaťom pri nohách. Naň si netrúfa, i ked by to stálo za to. Orlica dosť dlho krúži a vyzerá starú rysicu, nezdá sa jej, že by mladé len tak z ničoho nič vylihovali na pni. Ale keď sa dlho nič nedeje, spustí sa nižšie, dáva pozor, aby jej tieň nesklzol na peň. Čo kruh, to je nižšie a nižšie, ani len krídlom nepohne, aby nerozvírila vzduch. A ked si odmeria vzdialenosť, ako šíp preletí sponad údolia k vyhrievajúcim sa mačencom a už aj odnáša pištiace rysča ponad smreky. Len raz ho udrie zobákom do hlavy a je po ňom. Orlica sa v krátkom oblúku stočí, zamáva širokými krídlami, prenesie sa nad údolie a stratí sa v tôni náprotivnej stráne. // Dve rysčatá spozorovali útok orlice, keď už bolo neskoro, v okamihu boli dolu pri víčatách. Tie stáli už na nohách, tiež pochopili nebezpečenstvo, ale napokon si vodiaci vĺčik ľahol späť na svoje miesto, hlavu si položil na mocné predné laby a prižmúril žlté oči. Dve vlčičky, kocúrik a mačka sa tiež čochvíľa skrútili do klbiek. Tak ležali, kým slnko stúpalo na samý vrchol svojej dennej cesty. //V tôni malinčia vedľa tlejúceho bukového pňa bolo dobre. Peň bol vlhký a chladný, včely naplnili prehriaty vzduch, ktorý sa ani len nepohne, súvislým a neprestávajúcim bzukotom. Ani jedno z mládat už ani nepomyslelo na to, že vyjde von z bezpečia tône. // Keď však prestalo svietiť slnko a zdvihol sa vietor, znepokojili sa. Najprv vyzrel vĺčik, potom sa za ním pritiahli ostatné. Z oblohy viseli nad rúbaňou ťažké olovené mraky, v diaľke, odkiaľ svorka prišla, zahrmelo. Vietor zosilnel a akoby neviditeľnou rukou trepal šľahúňmi malinčia a vysokými tenkými konármi javorčia a bučiny. / / Vĺčik ešte nezažil búrku vonku. Preto nepokojne, hnaný neznámou silou, vyrazil. Strachom pred tým, čo sa ide stať, azda aj v túžbe po bezpečí domova, o ktorom sa mu predstava zahniezdila hlboko vo vedomí. / / Keď im za chrbtom vyšľahol z temných mrakov prvý blesk, bola už svorka vo svahu náprotivnej starej riedkej bukovej hory. Vĺčik bežal rovnomerne, za ním vlčička; dve rysčatá a na konci mocná mladá vlčica. Rysčatám nebolo ľahko za vlkmi, chvíľami sa prenášali ponad prekážky dlhými skokmi, ale vzápätí spomalili, alebo celkom zastali. Vtedy sa vĺčik obzrel a zaskučal. Chvíľka oddychu stačila a rysčatá sa pustili ďalej. Svorka sa za vĺčikom skrútila na hrebeni a doprava dolu svahom k hustej zeleni borovíc. Vtedy začali padať prvé ťažké kvapky. //

Hora zhučala ozvenou hromov. Temnotu, ktorá sa privalila, pretínali meče bleskov. Už-už prichádzal prvý nápor dažďa. Vĺčik sa skrútol z hrebeňa vedľa mladej bučiny a vbehol pod prvé borovice. Svorka za ním. A už stáli všetci pred temnejúcou sa dierou do podzemia. Vĺčik iba chvíľu postál, vtiahol do seba vzduch z brloha, prikrčil sa, stiahol uši a vbehol dovnútra. V pätách za ním dve vlčičky s dvoma rysčatami. // Ešte dlho vonku hučala povíchrica, ťažké dunenie sprevádzali blesky, ktoré cítili v chvení zeme aj mladé-šelmy, pritisnuté celkom k sebe, chvejúce sa neznámou tiesňou. Kedy-tedy sa zachvela zem lomozom padajúceho stromu. Vonku hučalo, šumelo, búrka zúrila, jačala, akoby chcela všetko zničiť. / / Do podzemia vnikol svieži, vlhký vzduch. Priniesol vôňu lístia aj dreva, sladkotrpkastú vôňu živice. Napokon sa všetko utíšilo. Ale mladé šelmy ležali vedľa seba a iba chvíľami upierali pohľad prenikajúci temnotu na vodiaceho vĺčika. Ten sa nehýbal. Bola v ňom múdrosť tisícov predkov, ktorá napomínala: Keď nevieš, čo robiť, sám nepozorovaný, čakaj. Hladuj, maj sucho v hube, ale čakaj! Až potom sa opatrne presvedč, či ti niečo nehrozí. // Až do kotla počuli polodriema-júce šelmy jasot žlny, nadšené pesničky piniek i červienok. Kukala kukučka, ďateľ sa chichotal a chvíľami bubnoval, na vrcholcoch borovíc spievali drozdy, v úšuste sa rozrečnili sýkorky. Vonku všetko ožilo, pozdravujúc slnko, predierajúce sa z rozkmásaných oblakov.Leto sa minulo v teplých dňoch a vlažných nociach. Jarabina zahorela, jelenia zver sa už pásla na spadnutom javorovom lístí. Aj úboč bučiny zožltla, iba kde-tu uprostred nej sa dvíhala štíhla zeleň smreka. Aj keď sa cez deň ešte slniečko teplejšie oprelo, noci už bývali chladné, zaránky obielil rúbane srieň, ľahol si na čistinkách do trávy, «opálil papraď i záľahu lopúchov pri potôčikoch. Z bukov padali ešte len prázdne bukvice, ale čoskoro spadnú aj plné a diviaky sa budú tadiaľto tárať krížom-krážom. // Jelene vytrubujú doblízka i doďaleka, veveričky si už nachystali zimné zásoby, len niekedy zabudli, kde ich majú. Kŕdle čvíkot preletujú z jarabiny na jarabinu, z rúbane na rúbaň, krídla sa im odspodu striebristo lesknú, štebocú si, popiskujú, nikdy nie sú na konci so svojím rozprávaním. Iba borina, siahajúca do polovičky úboče, je stále rovnaká, sýta zeleň sa cez celý rok takmer nemení, iba zjari, keď sa konáre zabelejú sviecami kvietia. Úžľabina, nad ktorou je jazvečí brloh, teraz obývaný neobyčajnou svorkou, sa začína dolu na ustavične vlhkej čistine a ťahá sa hore k riedkej smrekovej mladine. // Borovicová hora je stará a temravá aj cez deň. Vlhká čistina je dolu porastená trávou a obkolesená lieskovým krovím. Lieskovce už opadali, ale orešnice sa ešte nevzdávajú nádeje niečo nájsť, hneď pískajú z jednej, hneď z druhej strany. //Z jazvečieho brloha sa najprv vytiahli jedna za druhou vlčice, potom vyšiel rys s rysicou a až keď sa les utopil v súmraku, sa ukázal vlk. Kto svorku nevidel odvtedy, ako vbehla v ten letný rozhrmený deň do brloha, bol by sa čudoval. Aj ked ešte vlky a najmä rysy neboli dospelé, ďaleko mali už k mláďatám. Drsný život, v ktorom zostali odkázané iba na seba, ich premenil. Zmohutneli, rysy mali už z nôh riadne stĺpiky, na končitých, pomerne dlhých ušniciach im trčali na pol prsta dlhé chvostíky, zložené z čiernych, vzpriamených chĺpkov. Kožuch im zhustol, na tvári odstávali husté bokombrady. Rysica sa zdala byť o poznanie červenšia než samček, ale škvrny na mäkkom kožuchu nemala také výrazné. Žlté oči s guľatou pupilou uprostred hľadeli bystro, neunikol im ani najmenší pohyb. Trom vlkom sa boky vyplnili, chlpaté chvosty im siahali až k pätám. Vlkovi sedlo za lopatkami stmavelo, o dobrú dlaň prevyšoval vlčice, hlavu mal o niečo kratšiu, ale v prsiach bol mohutnejší. Srsť narástla vlkom hustá, najhrubšia bola na krkoch a najdlhšia po bokoch a ťahala sa až na stehná. / / Rysy si sadli na zadok a lízali si kožuch, vyhadzovali z hustej srsti hrudky a hlinu, ktorá sa im prilepila v brlohu. Vlčice hľadeli na vlka a čakali.

Ten podchvíľou dvíhal nos, chytal vysoký vietor. Vánok ťahal úžľabinou hore, vlk zacítil pach srny, obžierajúcej lieštinu. Zďaleka sem doliehal dutý rev jeleňa, potom sa k nemu pridal druhý a tretí. Hlad sa šelmám dnes ohlasoval nástojčivejšie ako inokedy, už dve noci neulovili nič, čo by stálo za reč. Srnu v doline by ľahko chytili, ale v blízkosti brloha mala od nich všetka zver pokoj. Ba ani len do myší sa tu nepúšťali. V okruhu troch-štyroch kilometrov sa ničoho nedotkli. A bolo to azda aj ich šťastie, pretože lesníci našli kedy-tedy zvyšky ich koristi, hľadali brloh, ale darmo. A čo sa len načudovali, ked skúmali stopy, raz si neboli nacistom, či zver ulovil rys alebo vlk, či boh dva alebo viaceré… Ani ked prešla svorka po blate, nedalo sa zo stôp zmúdrieť, kráčali za sebou a kládli nohy vždy do prvej stopy. Takže sa zdalo, akoby bol tade prešiel jeden jediný veľký vlk. Svorka si zachovala obyčaj, posledná kráčala vlčica a nechávala za sebou výrazné, trocha rozmazané vlčie stopy. / / Svorka čaká na vodcu, on však stále váha. Rysica netrpezlivo zahrabe prednou nohou, potichu zmraučí a hľadí do korún borovíc. Spozoruje tam veveričku. Je čierna ako krkavec, všetkými štyrmi nohami sa drží rapavej kôry širokého pňa, hlavičku s drobnými očkami vyvrátenú nadol, prichystanú ubziknúť. Napokon ozaj mávne chvostom, skočí a už jej niet. Pozorujúca rysica sa ani nepohne, iba drobné chvenie prezrádza jej vzrušenie. Vlk si však ľahne na brucho a hľadí pred seba, akoby rozmýšľal. / / Neľahko im bolo cez leto. Sprvoti sa museli uspokojovať so všeličím. Vlky chytali aj hmyz, jedli hríby, oberali jahody a neraz si nazbierali pod stromom jarabinu, ktorú pozhadzoval medveď alebo čvíkoty. Rysčatá sa uspokojili aj so slimákmi, ked nebolo myší. Zdochliny bývali pochúťkou. No v poslednom týždni-dvoch si už svorka dokázala sama zaobstarať mäso. // Náhodou prišli na to, ako využiť svoje schopnosti aj silu. Rysy nevládali toľko bežať ako vlky, neraz zaostali a počkali na ne. Striehli a pridali sa k nim až na spiatočnej ceste. Raz, ked sa im v love nedarilo, zostali rysy na prti a vydriapali sa na mladý buk, klenúci sa nad chodníkom. Vlky pobehli ďalej. Takmer spod nôh im vyskočil veľký horský zajac, ale hybaj dozadu, aby ich oklamal. Taký sa nedal dohoniť. No rysy na buku začuli vyšteknutie a potom šuchot blížiaceho sa zajaca. Rovno pod bukom zastal a obzrel sa, či ho prenasledujú. Rys mu skočil na chrbát a razom mu zlomil väzy. Ked vlky pribehli, bolo samozrejmé, že vlk zajaca roztrhol a zožral mu vnútornosti. Zvyšok prenechal ostatným. Len raz sa rysica odvážila postaviť vlkovi na odpor. Dostala však takú príučku, že viac sa o to už nepokúsila. / /

O krátky čas sa svorke podarilo uloviť srnca. Rysy zasa zostali v zálohe. Pravda, boli by mali so srnčom robotu, ale pribehli vlky a zbokov sa vrhli na srnca, ktorému sedel v zátylí rys a ostré zuby mu zatínal do tepny. Len pred niekoľkými dňami rysy zachránili život vlčici, čo chodievala v rade posledná. Svorka sa roztrúsila hľadať myši. Vlčica sa dostala do mitúšky s veľkým kuním samčom, ktorý, ako áno, ako nie, zavesil sa jej na chrbát a vlčica nevedela urobiť nič iné, len pribehnúť k svorke. Rysica bola práve na javore a usilovala sa vopchať labu do bútľaviny za veveričkou, lenže nie a nie ju tam dostať. Keď vlčica so skučaním bežala k nim, stála už veľká mačka v rázsoche. Zvrieskla a skočila na vlčicu, ihlami pazúrov sa zachytila srsti, zaťala zuby kune do chrbta a razom jej schrupčala kosť v čeľustiach. Kunu na mieste roztrhali a zožrali. Potom vlčica dlho ležala na hnijúcom lístí, oddychovala a rysica jej s tichým mraučaním lízala skrvavený chrbát. // Konečne sa vĺčik postavil a svorka vyrazila. Najprv hore úšustom krokom, potom ľahkým klusom po hrebeni a ďalej cez rúbaň, kde v lete chytil skalný orol rysča, až do hory. Tam sa zhromažďovala jelenia zver. Ešte pred niekoľkými dňami jej tu bolo plno, najmä na rovnejších plošinách pod javormi, a ozývalo sa odtiaľto ručanie, akoby hora pukala. Už tri-štyri dni však jelene prestávali, iba kde-tu sa niektorý ozval, zamrmlal, akoby sa pozabudol. Ohlásil sa mu iný a potom bolo zasa ticho. // Pod javormi sa ešte držal jelení pach. Svorka postupovala za sebou krokom. Vlky ani rysy si nevšímali šuchotajúce myši, ba ani jariabok, skrytý v húštine, ich neprilákal. Poznali už tieto i vtáky, len málokedy sa ho podarilo prekvapiť. Zajac, jež, to už by bolo niečo iné. // Svorka je už zo dve hodiny na ceste, ale ešte stále nič. Až keď sa dostali do ďalšieho údolia, narazili na stopu dvoch jelenie a jelienčaťa. Plytká dolina, zovretá z obidvoch strán smrekovou horou, bola samý hranatý kameň, šelmám sa len ťažko postupovalo. Snehové vody tu nanosili kadečo, balvany, hnijúce kmene, kde-tu rástol krík malinčia, alebo chudorľavý stromček, lieska, pri krajoch vtáčí zob a zlatobyľ, svíb, osika… Jelenice iste obžierali mladé výhonky a postupovali hore kamenitou dolinou. //

Vodiaci vlk s nosom pri zemi postupuje z kroka na krok a číta zo stôp, čo sa len dá. Vietor majú v chrbte, to je zlé, ale stopu svorka nechce opustiť, ťahá sa po nej ako osud. Stopy jelenie sú celkom čerstvé, pásli sa tu zvečera, nemôžu byť ďaleko. Konečne jelenice prešli do hory a ťahajúc sa vrstevnicou, obžierali schnúce malinčie, ktoré ju lemovalo. // Skupina machom obrastených balvanov sa postavila svorke do cesty, ale vlky s rysmi sa len za jelenicami berú, takže im kamenný val zostáva po pravej strane. Jelenice obišli skaliská v polkruhu a keď sa svorka šeliem dostáva takmer pod hrebeň, musí sa predierať už zväčša iba cez kosodrevinu. Buky i smreky ustúpili kameňu, kosodrevie je čoraz hustejšie, ale stopu vlk už nepustí.

Svorka z Boriny
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *