Nočný vietor niesol údolím neprestávajúce zavýjanie vlkov. Veľký los sa obrátil. O hodinu bude sneh prihlboký, aby ho mohli vlky prenasledovať, takže bude mať v noci pokoj.
Ale ešte stále bol v strehu, lebo začul aj hlas veľkého vlka s bielou papuľou. Bol to vodca svorky, ktorá ho už dva roky tvrdošijne prenasleduje.
Zavýjanie sa zmenilo na chór, ale nepribližovalo sa. Konečne sa los uložil na noc do snehu.
Do rána ho sneh zasype a bude mu teplo.
Nad zasneženým lesom sa začalo pomaly brieždiť. Z krovia sa vynorila puma, chvíľu sa obzerala po okolí, potom ticho zmizla v húštine. Los sa nehýbal. Na rozdiel od vlkov, ktoré boli roztrúsené po celom okolí, trávil svoj život na dva kilometre dlhom brehu jedného jazera.
Ostrovček uprostred jazera mu poskytoval dosť obľúbenej potravy, mladých výhonkov jedlí. V zime prebehol na ostrov po ľade, v lete zas k nemu preplával.
Los sa rýchlym pohybom zdvihol a striasol zo seba oblak prachového snehu. Napäto načúval. Nič. Neďaleko zbadal niekoľko osík. Pobral sa k nim. V tú zimu boli výhonky vzácne.
Medzi osikami sa ho opäť zmocnil nepokoj. Vlky sa určite vrátia a tu by sa mohol ťažko brániť. Len ostrov s hustým porastom mu poskytne dostatočné útočisko. A už začul od severu hnevlivé vrčanie vlka.
Napriek zime bol ľad na jazere klamný. Teplé pramene vysielali hore stĺpy vody, ktoré na mnohých miestach roztápali ľad. Ďaleko od ostrova mohol los rozoznať obrysy hlavy losice. Pokúšala sa prejsť po ľade na ostrov. Ľad sa však pod ňou preboril, losica spadla do vody a zamrzla v nej.
Vedel, ak tu zostane, musí sa pripraviť na tvrdý boj, v ktorom má len málo nádeje na víťazstvo. A pretože vedel aj to, že sa blíži svorka vlkov, stúpil na ľad. V polovici cesty sa los obzrel, a keď uvidel medzi stromami na brehu vlky, zrýchlil tempo.
Asi tridsať metrov pred ostrovom sa ľad pod jeho kopytami preboril, nohy sa mu podlomili a los narazil papuľou na zamrznutú hladinu. Čím viac sa namáhal udržať sa na ľade, tým hlbšie klesal do vody. V okamihu mal za sebou vrčiacu svorku a keď obrátil hlavu, díval sa priamo do žeravých očí vlka s bielou papuľou.
Bol v pasci — nad najmilším pasienkom na dne jazera. Los poznal pod vodou každý meter pôdy, lebo za pätnásť rokov sa tu vždy na jar a v lete ponáral až do šesťmetrovej hĺbky a zostával dolu celú minútu, aby v chumáčoch vynášal na breh šťavnaté vodné rastliny. S námahou sa pokúšal vziať vlka s bielou papuľou za parohy.
Vlk však odskočil. Los sa pomaly prebojú-val dopredu, ale ľad sa pred ním lámal ďalej. Keď sa vlk opäť priblížil k losovi, ten ho prudkým pohybom hlavy zachytil parohmi. Vlk stratil rovnováhu a horúčkovito kopal nohami, brániac sa,aby ho los nestiahol do vody.
Súboj
Ostrý ľad porezal losovi hruď a krv mu začala striekať na tancujúce kúsky ľadu. Zviera sa spustilo na dno, kde sa prudko odrazilo a o kus ďalej vyplávalo na hladinu, kde sa mu konečne podarilo vyškriabať sa na pevný ľad. Voda prúdom stekala z jeho masívneho tela. Vlky sa mu hneď prilepili na päty. Jedného odkopol zadnou nohou na šesť metrov, druhého zasa predným kopytom tak udrel, že mu prerazil chrbticu a vyradil ho z boja.
Los už teraz opreteky bežal k ostrovu. Hoci sa mu vlky zahrýzali do stehna, krku a slabiny, nevzdal sa. Predieral sa cez poldruhametrový snehový závej, akoby nemal pred sebou prekážku.
Konečne dosiahol ostrov, vbehol do húštiny, ustavične obracajúc hlavu, aby mu parohy neprekážali v behu pomedzi hustý porast. Vlky sa vzdali prenasledovania.
Zastavil sa až na vetrom bičovanom kamennom kopčeku v strede ostrova. Obrátil sa smerom k jazeru. Šesť vlkov, medzi nimi aj ten s bielou papuľou, stálo v kruhu. Vodca svorky zdvihol hlavu a mohutným hlasom zavyl. Ostatné sa postupne k nemu pridávali.
Los, ťažko dýchajúc, sotva počul zavýjanie vlkov. Jeho pľúca, ako má väčšina losov, boli prevŕtané pásomnicami, a pri dlhšom behu sa zadychčal.
Pomaly sa jeho dych upokojoval. Začal si trhať výhonky z blízkej jedle a s privretými očami ich prežúval. Pred trinástimi rokmi sa šmykla jeho matka do jazera a pobrala sa smerom na ostrov.
Ťarbavé, osemnásťmésačné a dvesto kíl ťažké losíča ju nasledovalo.
Ale ešte v ten deň sa matka obrátila proti nemu, pustila sa do losa a zahnala ho do hlbokej vody. Zranené a ohromené zviera sa samo prebrodilo na breh. Jeho závislosť od matky sa skončila. Predsa sa však často vracal na ostrov a keď matka padla za obeť vlkom, stal sa ostrov jeho revírom.
Keď sa v čase ruje odohrávali krvavé boje s druhými losmi, v ktorých sa zvieratá navzájom neraz usmrcovali, posplietali si parohy a nakoniec zahynuli od -hladu, stal sa ostrov jeho útočiskom.
V slepej vášni napádal nepriateľské losy, ktoré nerešpektovali jeho územie a približovali sa k losiciam. Raz v boji zlomil jednému losovi väzy. Sedem rokov bola jeho sila neprekonateľná.
Ale s pribúdajúcim vekom už neraz podľahol v boji s mladšími zvieratami. A tak čoraz častejšie zostával na brehu a vytruboval svoje rozčarovanie do vzduchu.
Opäť ho vyrušilo zavýjanie vlka. Keď sa obrátil, uvidel už vlka s bielou papuľou na okraji čistinky. Los prestal prežúvať a začal ho pozorovať. Ale vlk si ľahol a vyčkával. Niekoľko havranov sa spustilo na neďaleký strom. Ak sa dá vlk do boja, zostane aj pre nich dajaký zvyšok. A tohto vlka dobre poznali.
Los chvíľu váhal, potom sa pobral na severnú časť ostrova, kde stromy zadržiavali vietor a vytvárali vysoké záveje. Tam nemohol nijaký vlk na neho zaútočiť. Jeho jemné uši, ktoré zachytili kroky na vzdialenosť sedemsto metrov, zaregistrovali vržďanie snehu. Vlk ho teda nasledoval. A už aj zacítil jeho pach. Slepo vyrazil dopredu.
Parohmi narazil do stromu a nalomil si ich. V panickom strachu sa dal do behu, preskakujúc dlhými nohami malé stromčeky a narážajúc na stromy.Havrany leteli za ním, očakávajúc jeho koniec. Ale los sa stal nevypočítateľný – slepá panika sa zrazu zmenila na slepú zlosť. Dychčiac sa obrátil. Keď sa vlk s bielou papuľou neopatrne priblížil k nemu, los na neho zaútočil. Vlk odskočil nabok a zapadol do vysokého záveja. Nebojácne jantárové oči uvideli ešte obrovské kopyto a potom sa nad ním navždy zatemnila sivá obloha…
Keď na ostrov zavítala jar, los tam ešte stále bol. Ohrýzal posledné výhonky neďaleko miesta, kde premohol obávaného vlka. A keď sa ľad roztopil, ponoril sa do studenej vody jazera a o minútu sa vynoril s papuľou plnou šťavnatých zelených rastlín.
Ostrov teraz patril len jemu samému. Aj v nastávajúcom lete.