Príbeh vykresľuje lovca z konca staršej doby kamenne], asi spred 20 000 až 18 000 rokmi, ktorý sa mohol odohrať niekde v Moravskom krase,možno aj v Drienici na vašej záhrade… Agli sa šikovne vyšplhal na skalu nad jaskyňou a cestičkou, ktorú si sám vyšliapal. rýchle stúpal dohora.

Čoskoro zastal na okraji stepi.Priložil ruku k očiam a dlho pozorne prezeral širokú rovinu pred sebou. Pomaly a starostlivo skúmal každú jej časť, ale nikde neobjavil ani najmenšiu stopu po zveri. Len kdesi ďaleko zočil malý obláčik, ktorý za chvíľu zmizol v diaľavách. Nevzbudil v ňom nijakú loveckú túžbu, lebo dobre vedel, že je to prach zvírený unikajúcou čriedou divých koni, ktoré by mohol dohonil’ iba rýchly vietor.Agli sa rozhodol, že pôjde poľovať do lesa.

Opatrne kráčal po okraji skalísk, tvoriacich ohromnú kamennú kulisu údolia, nad ktorou sa černel rozľahlý prales.Netrvalo dlho a Agli zastal pod zelenou klenbou prastarých stromov.A vtedy Agli zabudol na všetko a stal sa len lovcom.

Opatrne a obozretne sa ťahal od stromu k stromu, dbal, aby bol vždy skrytý za mohutnými kmeňmi a starostlivo dával pozor, aby pod jeho nohami zbytočne nesprašťali suché konáriky. Dlho blúdil pralesom nadarmo.Roztrpčený neúspechom už sa chcel vrátiť.
Vtom však uvidel, že kúsok pred ním les prestáva a ustupuje trávnatej, krovinami porastenej lúčine.— Ešte sa tam pozriem, — povedal si, — azda aspoň králika, zajaca alebo aj sliediacu líšku tam môžem prekvapiť a uloviť.A keď došiel k čistine, opatrne sa plazil okrajom lesa, skrývajúc sa za kmene stromov a starostlivo pozorujúc celé okolie.Po chvíli sa zrazu zastavil a v očiach mu zasvietilo.

Kus pred sebou uvidel rosomáka, hodujúceho na zvyšku mladej srny, ktorú tu včera prepadol a roztrhal rys. Pazúr -natou labou si pridržiaval plece srny a mocnými zubní i trhal zvyšky mäsa.Agli sproboval luk, priložil na tetivu šíp, ale kým spustil, odhadol, že bude lepšie, keď sa dostane ešte bližšie k tejto velkej kunovitej šelme, ktorej hustý temnohnedý kožuch len okolo hlavy tvoril belavý golier.Rosomák bol tak zaujatý zraním, že zabudol na opatrnosť. Preto bolo neskoro na záchranu, keď mal už v boku hlboko zarytý šíp, a pálčivá bolesť mu prešla cez celé telo.

Ale nebola to len bolesť, ktorá zalomcovala jeho telom, bola to divá zlosť. S vy čerenými zubmi sa rozhliadal okolo seba, hľadajúc nepriateľa, ktorý ho vyrušil z hodov a spôsobil mu bolesť.Agli bol skrytý za kmeňom mohutného stromu a ani sa nehýbal, len opatrne pozoroval zraneného rosomáka. Zo skúsenosti dobre vedel, že je to udatná a odvážna šelma,ktorá sa boju nevyhýba a pri troche neopatrnosti môže spôsobiť poľovníkovi nepríjemné a bolestivé zranenia.Keď rosomák nikoho neobjavil, chcel si odstrániť z tela zapichnutý šíp. Skúsil to papuľou, ale keď to nešlo, ľahol si na bok a pokúšal sa vyraziť šíp labou.Kým sa mu to podarilo, znovu sa ozvalo zasvišťanie a nový šíp vnikol zvieraťu hlboko do pŕs.

Stratený Svet

Rosomák sa rýchle postavil na nohy a chystal sa na útok.
A hneď aj zaútočil.Stačil Agliho nepatrný pohyb a rozzúrený rosomák ho spozoroval. Úž nemal čas vystreliť na šelmu tretí šíp. Len-len, že odskočil pred rozdráždeným zvieraťom a do pravice pevne uchopil mohutný oštep. Ale kým sa rozohnal, aby ho mohol vraziť do boku, zviera opäť zaútočilo, a než mohol Agli odskočiť, zasiahlo ho pazúrnatou labou a na stehne mu vyrylo niekoľko hlbokých rýh, z ktorých vyrazila krv. Ale v tom istom okamihu zaboril Agli oštep do rosomáka, trocha zbraň v rane pootočil a rýchle vytrhol. Potom skočil nabok a opäť preklal šelmu, keď sa naňho hnala.
Tento boj trval len malú chvíľku.

Potom rosomák zrazu klesol na zem, zopárkrát kŕčovite sebou mykol a bol koniec.
Agli si zotrel pot z čela a sadol si na zem, aby si trocha odpočinul. Pozrel sa aj na doškriabanú nohu. Veľa si zo zranenia nerobil. Vedel, že je to iba roztrhnutá koža, ktorá sa čoskoro zahojí. Zvykol na oveľa horšie zranenia ako na takéto škrabance.
Dlho neoddychoval.Po chvíli ho bolo vidieť, ako sa.ponáhľa z pralesa von. V jednej ruke niesol zbrane, v druhej zvieral chlpatý chvost rosomáka, ktorého si hodil na plecia. Rýchle sa mihal medzi stromami nedbajúc na opatrnosť a nevyhýbajúc sa suchým konárom, ktoré sa pod jeho tvrdými krokmi s praskotom lámali.Ponáhľal sa, aby bol čo najskôr v jaskyni.
Už prešiel veľký kus pralesa, čoskoro bol na jeho okraji, keď tu k jeho sluchu doletelo hlboké a zúrivé zabučanie.
Agli sa zastavil a napäto počúval.

A keď sa zabučanie ozvalo znova, opatrne kráčal smerom, odkiaľ zaznievalo.
Iba kúsok prešiel a neďaleko pred sebou spozoroval strhujúci výjav: súboj mohutných zubrov. Dve obrovské telá plné sily stáli proti sebe, zlostne sa na seba vrhali, narážajúc vysokými a širokými čelami. Ale ani jeden z nich neustúpil pod náporom strašnej sily. Stáli, akoby boli vytesané z kameňa, ale aj tak bolo vidieť, ako sú ich svaly napäté až do prasknutia. Zrazu od seba odskočili, divo zahrabali nohami a už sa zasa v útoku zrazili ich neťoremné lebky.
S veľkým údivom i obdivom hľadel Agli na bojujúce zubry, na ich mohutné telá, plné strašnej sily a zúrivosti, na ich sklonené hlavy s červenými očami a s krátkymi rohmi, na ich mocné nohy, rozdupávajúce pôdu, na ich smelé útoky a pohŕdanie nebezpečenstvom.

To všetko roziskrilo Agliho zrak a prudko mu rozprúdilo krv. Ako nezmazateľný obraz všemocnej sily a smelosti sa to vrývalo do jeho vnútra.
Zubry už dávno prestali bojovať, ale Agli ešte stále hľadel na miesto ich urputného zápasu a nemohol spustiť zrak z ich mohutných tiel. Až keď sa s čriedou stratili v hlbinách pralesa, vydal sa Agli opäť na spiatočnú cestu.
Kráčal zamyslený, plný dojmov z veľkolepého zápasu…