Stará jedľa

Bol utešený, teplý podjesenný deň. Po maliniskách bzučali včely. Žlté a oranžové motýle sa vynímali na vápencových skalách ako farebné známky na exotických listoch.

Medzi Hlavými fakľami rozkvitnutej kypriny poletovali veľké belasé vážky. Bol taký deň, že ho bolo ťažko zaradiť — na koniec leta, či na začiatok jesene. Iba dátum mu určovalo pevné miesto v plynúcom prúde času.

Za takých dní letia biele oblaky po oblohe pomalšie ako zvyčajne. Oslnivo svietiace, lenivo sa prevaľujú na belasom pozadí. Vtáky už dávno stíchli po rannom koncerte. Slnko bolo vysoko. Na úpätí svahu, nad žblnkajúcim potôčikom, zaras-teným obrovskými podbeľmi, stála mohutná jedľa.

Od koreňov až po vrcholec obrastená machom, bola najmocnejším stromom na pokraji lesa. Vysoko vyčnievala nad čiernolisté okolité smreky. Z vrcholca jedle — aj, to by bol široký-ďaleký pohľad na krajinu, nie chudobnú na krásu!

Hlboké doliny, zastreté clonou belasého mariva, doliny porozrývané strmými braliskami, ústili do veľkej kotliny. Cez ňu od nepamäti hučí horská riava. Pri rozdávaní krásy si vrtošivá príroda všade zahýrila nevídanou štedrosťou. Z vrcholca jedle dovidieť aj na rúbaň, kde pracujú drevorubači. V neskorom lete alebo začiatkom jesene, vždy vtedy, keď sa slnko dotkne strapatého vrcholca jedle, zaznie z ďalekej dedinky hlahol zvona.

Poludnie! Na veži sa rozkolem-bal zvon. Na oblohe zakrúžili dva orly. Vyzváňanie doletelo cestami vtákov, ponad vrcholce rozvoniavajúcej hory, až na rúbanisko. Jemný vánok šibol do konárov jedle, rozhýbal miazgou a živicou naliate šišky na jej vrcholci. Jedna skupina drevorubačov pílila kmene na okrúhle polená.

Druhá ich kálala na siahovice a rovnala do klietok. Obďaleč koňmi vyťahovali odvetvené kmene. Ked chlapi začuli hlas zvona, zaťali sekery hore poriskom. Poludňajšia prestávka po ťažkej práci. — Poďme, — skríkol skupinár, — kto sa vie pilne obracať, vie aj rýchlo jesť. Chlapi kráčali k malej čistinke. Ondrej Urban, mladý, vari tridsaťročný drevorubač menšej postavy, ale plecnatý a šľachovitý, v zrebnej košeli a ohorený od slnka, podišiel k svojmu batôžku, zavesenému na smreku. Vytiahol z neho prázdnu fľašu a prevesiac si batoh ledabolo cez plece, kráčal dolu do dolinky. — Kam zahýbaš, Ondrej? — opýtal sa predák. — K studničke! — odvetil Ondrej.— Prines aj nám do krpôčky, z drevorubačov.

S krpôčkou a fľašou kráčal Ondrej po chodníku obrúbenom jarabinami a malinčím. Po niekoľkých krokoch naďabil na hŕbu detí. Sedeli pri chodníku a niektoré z nich ujedali chlieb s bryndzou. Prišli do hory na maliny. Dievčatá spievali ťahavú trávnicu. Medzi deťmi bol aj syn Ondrejovho suseda Janko. — Ujo, idete po vodu? — prihovára sa Ondrovi Janko. — Veru, Janko, smäd zahasíš vodou, oheň blatom. — Ja vám zájdem, — ponúkol sa Janko. — Nuž, choď, keď máš vôľu! Dočkám ťa pod starou jedľou. Janko pochytil fľašu i s krpkou a rozbehol sa dolu. Ondrej zabočil k starej, rozkonárenej jedli.

Vytiahol z ba-tôžka kus chleba, slaninu i rajčiaky a začal jesť. Tak zdravo s chuťou môže jesť iba drevorubač. Keď sa najedol, pobalil zvyšky do batoha, vopchal si ho pod hlavu a vyvalil sa medzi korene jedle do zeleného machu. Opretý o lakeť obzeral sa po kraji. Deti zmĺkli. Vôkol ostalo iba ticho a veleba. Tam dolu ležala učupená rodná dedinka. Od nepamäti žili v nej jeho predkovia. Poludňajšia horúčava a únava sadá Ondrovi na viečka. Svet sa mu pomaly potápa do zlatobelasých farieb sna. Podriemkava, kým nezaspí. A v spánku sa mu zazdalo, že sa jedľa nachýlila k nemu.

Ústami vetríka šepce mu do ucha. Akoby hovoril človek: — Som stará jedľa. Dvesto rokov je odvtedy, čo ma mať povila do zeleného mäkučkého machu. Som stará a múdra. Priateľkami mi boli orlice, navštevovali ma búrky, sneh a víchry. Jarný vetrík dvesto ráz poláskal môj večne zelený šat. Dvesto ráz rozpálilo letné slnce moje slzy zo zlatej živice. Spievali mi bystriny a vodopády, hrmotom ma strašil blesk.

Vidím nielen ďaleko do kraja, ale aj do minulosti. Poznala som veľa ľudí a videla všakovakú zver. Na mojej hrudi spával divý rys, paroháče sa mi obšmietali okolo pňa, na haluziach som hojdala hniezda sokolov a jastrabov. Som stará a múdra, veľa viem. Aj teba, synak, som neraz videla v hore. Poznám ťa od prvých krôčkov. Keď si zmužnel, ako sa podobal náš osud! Ty si musel ťažko zápasiť o svoju skyvu chleba. I mne bolo ťažko zápasiť koreňmi a konármi o svoje bytie.

Ale to už bolo dávno — keď som bola mladá. Nebola som ani dvadsaťročná, keď som temer prišla 0 život. A nebol by ma oňpripravil nikto iný ako praded tvojho pradeda. Bola vtedy jar, devy v dedinke čakali, že im mládenci postavia vystužkované máje… Ondrej počúval jedľu a v polosne ani nepohádal, že susedovie chlapec priniesol vodu a tichučko ju položil do chladného machu. Ondrej prežíval rozprávanie jedle:

Vidí mocného rubača v starodávnom kroji s fajočkou v ústach, ako kráča, ba lepšie — zakráda sa do lesa. Pod pazuchou veľká sekera. Podopiera sa hrčovitou bakuľou. Keď zbadal peknú jedličku, poobzeral sa a už-už sa chystal, že zatne. Vtom výkrik: — Stoj! — Hájnik panskej hory mieri na Ondrovho predka puškou. Tak sa jedlička zachránila . A Ondro ďalej načúval, ako ševelil vetrík a čo rozprávala jedľa: — Počúvaš, chlapče? — Tak sa mi vodilo za mladi…

No 1 tak voľakedajší ľudia väčšmi cítili s horou ako dnes. Kedysi, ked mali zoťať strom, poprosili ho najsamprv o odpustenie. Drevorubači chodili okolo stromu so sekerami na pleciach a striedavo napodobovali poľaknutie. Predák potom vysekal na strom kríž, znamenie smrti. Dnes už iba v piesňach spomínajú nás, prastaré stromy, vedno so zbojníkmi a zašlými časmi. Koľko ráz som videla hôrnych chlapcov, opekajúcich na vatre tučné jahňa.

Tamhľa, na tej skale, stávali na stráži. Keď som bola stopäťdesiatročná, zavesili mi na hruď svätý obrázok. Dávno už zarástol klinec do mojich liet, obrázok sa zošúveril, rám spráchnivel. Neraz sa pod obrázkom vyplakala tvoja stará mať. Sedela tu pri mne na koreňoch. Nimi som si brala vlahu a poživeň zo skalnatej zeme. No ona, chudobná stvora, nemala čo dať svojim vnúčencom. Otca si mal vtedy v Amerike, mati ti umrela už v detstve.

V tvojej rodnej chalúpke okrem biedy nebolo iného hosťa. Keby skaly vedeli hovoriť, boli by jej azda zjavili, kde sú ukryté poklady po zbojníkoch. Veľa ľudí ich vtedy hľadalo… Keď sa ti otec vrátil z Ameriky, aj on sa dal do hľadania tajomného šťastia. Priniesol zopár grošov. Veľa z nich potrovil pri hľadaní pokladu. Raz mu stará mať povedala: — Syn môj milovaný, celá dedina sa ti vysmieva. Nijaký poklad nenájdeš. Najväčší poklad je statočná práca.

Otec zanechal daromnice, poklad nechal vílam a trpaslíkom. Chodieval robiť do hory a priúčal ťa ťažkej robote. Odvtedy prešlo už pár rôčkov. Tvoj otec ešte robí v hore, ale vaša práca, hoci ťažká a namáhavá, je dnes prehriata slnkom. Počuj, synak, blíži sa štvoro chlapov. Ty ich nevidíš. Sekerami vysekávajú po stromoch značky smrti. Ach, keby som len nepočula tie sekery. Dopadajú na živé pne. Ich zatínanie sa rozlieha po hore, akoby strieľali z pušiek… Ondréééj! K spiacemu Ondrovi podišli traja drevorubači i s polesným. Značkovali stromy na rúbanie. Keď zbadali spiaceho, odrazu zaťali do starej jedle tri sekery, aby ho vyľakali. Najmocnejší z nich skríkol: — Ondréééj, horííí… —

Ondrej sa strhol, vyskočil, pretieral si oči. — Ale si nám priniesol vody, viťúz… — posmievali sa chlapi. — Parom aby vás!… Vari som zaspal? — Čo by si zaspal, veď si pílil… — Ale ústami! — smiali sa chlapi. — Dobrý rubač, málo triesok! — pichali ako sršne. — Čože ste tie sekery pozatínali? — spýtal sa Ondro. — Vari ti je stromu ľúto — hádam by bol zrelý aj tento!— Len čo pozotíname pod Bielou skalou, tamto, čo sú doláre tvojho otca… ! — Čuš! — skočil mu do reči Ondro. — Naskutku ti jeden z nich usuším. — Veď sa nehnevaj, Ondro, — tíšil ho polesný, — budeš sa mať na čom vyvŕšiť… Zajtra ideme pod Bielu skalu. Tam bude roboty až do Nového roku… Nevieš, čo hovorí príslovie? — Ďateľ dube a na prsia si trúsi!

Chlapi sa uspokojili. Ondro vzal krpku s fľašou. Všetci sa vrátili na rúbanisko. Na druhý deň prešli na nové pracovisko. Rúbali, odkôrňovali, vyťahovali pne z rúbaniska. Ked spŕchlo, najmä ráno, spúšťali guľatinu kamenným úšusom do doliny. Kmene, ako sipiace hady, leteli dolu strmým svahom. S hukotom sa rútili dolu do potôčka, kde sa spriečili. Za každým spusteným kmeňom len tak zasvišťalo. Koncom jesene roboty pribudlo. Slnka však bolo menej.

Čoraz slabšie hrialo, tratilo silu, stávalo sa zubatým. Úbočia prežltli, javory a buky zhrdzaveli, do krvava sčervenela jarabina. Jeseň rozprestrela svoje sivé pavučiny ponad smutné lesy. Bačovia zohnali ovce a čriedy z hôr. Na poľanu zablúdil už len severák a jesenné pľušte. Víchrica skmásala lístie zo stromov. Jedného dňa začal poletovať ľahučký sniežik. Spočiatku iba ostýchavo — potom ho napadlo vyše práva. Cesta do hory bola takmer neschodná. Dolu v dedine už chystali sane. Chlapi nocovali v kolibe. Deň čo deň trávili pod Bielou skalou, ktorá bola pod snehom ešte belšia.

Večer si navarili teplej stravy. Halušky, zemiakovú polievku, na pahrebe si opekali slaninu. Potom posedávali na peľastiach postelí a rozprávali si príhody. Raz večer — bolo to pred Vianocami a chýbalo už len niekoľko dní do Štedrého večera a do Nového roku — keď boli všetci pokope, vytiahol Ondrejov otec z batôžka fľašu rumu. Slávnostne ju postavil na stôl, išiel ku skrini, vytiahol cukor a povedal: — Nože, Ondro, zarež do slaniny, tu máš, čo treba, a navar hriatô!

Chlapi pozerali jeden na druhého, tváre sa im preťahovali od údivu. — Čo to za čudo? — vírilo im v mysli. — Hm, — odkašlal si Ondrov otec, — idem sa s vami rozlúčiť, po Vianociach už do hory neprídem. Siedmy krížik sa mi pritisol na chrbát… Chlapi boli ticho… Zovrelo im dych, ale zato sa usmievali a posmeľovali Ondra. — Uvar, Ondro, uvar, keď starký rozkázali! Posadali si za stôl. Do švodskej lampy s pančuškou nahustili vzduchu. Začali popíjať.

Starký sa rozhovoril, ako bolo, ako je, ako hľadal poklady a práve keď spomínal, že sa pri prieskume Bielej skaly dostal do akejsi tmavej chodby, ktosi zabúchal na okno… Ondrej skočil ku dverám. Do koliby sa vovalil aj s lyžami polesný. Bol celý upachtený. — Dobrý večer, chlapi! — Dobrého večera aj tebe! — Čo ťa sem prinieslo? — Ale, taká vec… Vari oslavujete? — Ondrov otec sa lúči. O týždeň dá hore zbohom! — Čože hore, ale i nám! — poznamenal polesný.

— Veď on sa na leto zasa vráti… Neobsedí doma. Už sa starký tretiu zimu rozlučuje a vždy sa vráti… — Na zdravie, ujo Urban!— Veru, aby som nezabudol… Chlapi, kapitálny kus • i~ treba! — Diviaka? — spýtal sa ktorýsi z chlapov. — Kdeže! Strom nám treba, aspoň päťdesiatkubíkový. De plzenských strojární potrebujú jedľu alebo smrek, čo by — íl najmenej zo päťdesiat metrov. Budú vraj robiť hriadeľ pre zaoceánsky parník. Strom potrebujú na zhotovenie : ; • eného modelu. Chlapi stíchli, pobafkali z fajok. Cigarety jasnejšie zahoreli, no nikto nič nevravel.

Stará jedľa

Stará jedľa

— Neviete o niečom? — naliehal polesný. — Akožeby nie, tam tá stará jedľa neďaleko studničky. — Pod Bielou skalou? Ahá, ten semenáč? Ani mi na um neprišiel. Ked nebude iný, bude aj ten dobrý. Ráno sa naň pozrieme. Polesný zostal nocovať v kolibe. Do noci sa zhováral s chlapmi. Ráno sa vybral aj s Ondrejom do hornej rúbane, pod Bielu skalu. Vyše hodiny kráčali po ľadovom chodníčku, kým neprišli k jedli. Obaja zastali pod jej konármi.

Stála tu v celej svojej nádhere a mohutnosti. Ondrej k nej podišiel bližšie. Ohmatal tri rany, ktoré ešte od jesene nezarástli. Utrel si pot z čela a vzdychol. — Musí ísť dolu — hneď zajtra! — rozhodol polesný. — Ľúto mi, ani čo by som mal zabiť mať! — pomyslel si Ondrej. — Čo ako bude, — skosil kvety z jeho citov polesný, — musí ísť dolu! — Všetko staré, ked splní svoju úlohu, musí ustúpiť, — zneli ešte Ondrejovi v ušiach polesného slová.

Ked sa vrátili do koliby, chlapi už boli preč. Ondro s polesným si navarili čaju. Potom sa rozišli. Ondrej sa pobral za chlapmi. Obloha bola ťažká, fialová, sťa zapálená rana. O chvíľu zosivela — začalo husto snežiť. Chlapi museli zanechať prácu. Ondreja stretli na polceste. Vrátil sa s nimi do koliby. Vietor zmohutnel, opieral sa o kolibu, bubnoval na drevené steny a zavýjal ani vlk. Skoro popoludní sa zotmelo. Vietor dorastal na poriadnu víchricu. Vzdušné víry vyškl-bávali z komína voňavý dym, strhávali so sebou chytro hasnúce iskry. Kolibou lomcovalo, steny škrípali a vŕzgali.

— Ako na mori, — ozval sa Ondrejov otec. — Takto striasa loď, ked je búrka. More a hora sú si rodina. Sneh sa trúsil z mračien, ktoré sa roztrhávali na ostrých končiaroch brál a rozsypali z útrob celé stohy bieleho páperia. Drevorubači naložili plnú piecku smrekového dreva. Piecka zažiarila ako kus žeravého meteoru, čo práve nad ľadovými mračnami preťal nebeské priestory.

Lenže nik z ľudí v tomto horskom kraji ho nevidel. Snehová búrka prežila noc, no akoby chcela zadusiť ešte aj nový deň. Iba po desiatej hodine prestalo snežiť. Aj vietor prestával. — Chlapi, ideme, musíme dať dolu jedľu! — V takom čase? — namietali niektorí. — No, čože sa pýtate!? Aj ja vám pomôžem a zajtra sa poberiem domov, — chlapil sa Ondrejov otec. Vybralo sa ich teda pätoro smerom k Bielej skale. Brodili sa snehom, ktorý siahal povyše kolien.

Mračná na oblohe redli, priesvitneli. Slnce ako červená uschnutá jahôdka,malé, sťaby vyhasnuté, zasvietilo nad vrcholcami smrekov a nad bielymi čipkami dúbravín. Chlapi prišli k zafúkanej studničke, ale ani čoby dačo nebolo v poriadku; zháčili sa. Známa silueta krajiny sa v týchto miestach zmenila. Jedľa a niekoľko okolitých stromov ležalo vyvrátených na zemi. Chlapi zrýchlili krok. Keď prišli na miesto, zastali ako nad rakvou… Polom po víchrici nebol veľký, ale, ako vravievajú rubači, krutý. Jedľa ležala vyvrátená cez mladšie ihličiny, prelá-mané v polovici. Chlapom sa akosi nechcelo do roboty. Napokon začali jedľu očisťovať od koreňov a konárov. Ale Ondrej sa okúňal.

No keď ostatní odpílili kmeň, pribral sa aj on do roboty. Nikto nevedel, čo za pocity sa mu vlnili srdcom. Ked boli s prácou hotoví, Ondrej prikročil k vršia-čiku jedle. Vršiačik bol nepravidelný a vyzeral ako veľké hniezdo. Jedným šekom uťal vrcholček, prehodil si ho cez plece a kráčal za chlapmi dolu svahom. Keď ich dohonil, začali si ho doberať: — Ondro, vari si ho chceš zasadiť? — Čo si neutneš riadnu jedličku! — Dobrá bude aj táto synovi na sviatky! — odvrkol Ondrej. — Mladé nech rastú! Vršiačik starej jedle na Ondrovom pleci akoby bol šepkal: — Všetko, čo má svoj začiatok, speje k svojmu zániku. Taký je zákon prírody. Všetko je k svojmu koncu tým bližšie, čím viac sa vzďaľuje od svojho začiatku…

Keď nadišiel posledný deň v roku, rozsvietili sa už druhý raz na vrcholci dvestoročnej jedle farebné sviečky. Na najvyššom praslene žiarila hviezda. Ondro zvlhnutým zrakom pohládzal čudný, nevídaný stromček. Bolo mu dobre okolo srdca, ale zároveň akosi úzko. Ťažkou rukou pohladkal synčeka po zlatých vláskoch.

Zo sviečok kvapkal vosk.— Tata, stjomček, plače… — Nie, Ondrejko, je to pekný u nás. Nik nemá taký v dedine. Potom sa maznal s malým Ondrejkom v žiari sviečok a za spevu detí, ktoré vonku spievali starodávne vinšovačky. Starý Urban podriemkaval na lavici vedľa teplých kachieľ. Z rádia na stolíku pri okne zaznievala milá pieseň. O niekoľko hodín starý rok odchádzal do nenávratná.
Keď si zmužnel, ako sa podobal náš osud! Ty si musel ťažko zápasiť o svoju skyvu chleba. I mne bolo ťažko zápasiť koreňmi a konármi o svoje bytie. Ale to už bolo dávno — keď som bola mladá.

Nebola som ani dvadsaťročná, keď som temer prišla 0 život. A nebol by ma oňpripravil nikto iný ako praded tvojho pradeda. Bola vtedy jar, devy v dedinke čakali, že im mládenci postavia vystužkované máje… Ondrej počúval jedľu a v polosne ani nepohádal, že susedovie chlapec priniesol vodu a tichučko ju položil do chladného machu. Ondrej prežíval rozprávanie jedle: Vidí mocného rubača v starodávnom kroji s fajočkou v ústach, ako kráča, ba lepšie — zakráda sa do lesa.

Pod pazuchou veľká sekera. Podopiera sa hrčovitou bakuľou. Keď zbadal peknú jedličku, poobzeral sa a už-už sa chystal, že zatne. Vtom výkrik: — Stoj! — Hájnik panskej hory mieri na Ondrovho predka puškou. Tak sa jedlička zachránila . A Ondro ďalej načúval, ako ševelil vetrík a čo rozprávala jedľa: — Počúvaš, chlapče? — Tak sa mi vodilo za mladi… No 1 tak voľakedajší ľudia väčšmi cítili s horou ako dnes. Kedysi, ked mali zoťať strom, poprosili ho najsamprv o odpustenie. Drevorubači chodili okolo stromu so sekerami na pleciach a striedavo napodobovali poľaknutie.

Predák potom vysekal na strom kríž, znamenie smrti. Dnes už iba v piesňach spomínajú nás, prastaré stromy, vedno so zbojníkmi a zašlými časmi. Koľko ráz som videla hôrnych chlapcov, opekajúcich na vatre tučné jahňa. Tamhľa, na tej skale, stávali na stráži. Keď som bola stopäťdesiatročná, zavesili mi na hruď svätý obrázok. Dávno už zarástol klinec do mojich liet, obrázok sa zošúveril, rám spráchnivel. Neraz sa pod obrázkom vyplakala tvoja stará mať. Sedela tu pri mne na koreňoch. Nimi som si brala vlahu a poživeň zo skalnatej zeme. No ona, chudobná stvora, nemala čo dať svojim vnúčencom.

Otca si mal vtedy v Amerike, mati ti umrela už v detstve. V tvojej rodnej chalúpke okrem biedy nebolo iného hosťa. Keby skaly vedeli hovoriť, boli by jej azda zjavili, kde sú ukryté poklady po zbojníkoch. Veľa ľudí ich vtedy hľadalo… Keď sa ti otec vrátil z Ameriky, aj on sa dal do hľadania tajomného šťastia. Priniesol zopár grošov. Veľa z nich potrovil pri hľadaní pokladu. Raz mu stará mať povedala: — Syn môj milovaný, celá dedina sa ti vysmieva.

Nijaký poklad nenájdeš. Najväčší poklad je statočná práca. Otec zanechal daromnice, poklad nechal vílam a trpaslíkom. Chodieval robiť do hory a priúčal ťa ťažkej robote. Odvtedy prešlo už pár rôčkov. Tvoj otec ešte robí v hore, ale vaša práca, hoci ťažká a namáhavá, je dnes prehriata slnkom. Počuj, synak, blíži sa štvoro chlapov. Ty ich nevidíš. Sekerami vysekávajú po stromoch značky smrti. Ach, keby som len nepočula tie sekery.

Dopadajú na živé pne. Ich zatínanie sa rozlieha po hore, akoby strieľali z pušiek… Ondréééj! K spiacemu Ondrovi podišli traja drevorubači i s polesným. Značkovali stromy na rúbanie. Keď zbadali spiaceho, odrazu zaťali do starej jedle tri sekery, aby ho vyľakali. Najmocnejší z nich skríkol: — Ondréééj, horííí… — Ondrej sa strhol, vyskočil, pretieral si oči. — Ale si nám priniesol vody, viťúz… — posmievali sa chlapi. — Parom aby vás!… Vari som zaspal? — Čo by si zaspal, veď si pílil… — Ale ústami! — smiali sa chlapi. — Dobrý rubač, málo triesok! — pichali ako sršne.

— Čože ste tie sekery pozatínali? — spýtal sa Ondro. — Vari ti je stromu ľúto — hádam by bol zrelý aj tento!— Len čo pozotíname pod Bielou skalou, tamto, čo sú doláre tvojho otca… ! — Čuš! — skočil mu do reči Ondro. — Naskutku ti jeden z nich usuším. — Veď sa nehnevaj, Ondro, — tíšil ho polesný, — budeš sa mať na čom vyvŕšiť… Zajtra ideme pod Bielu skalu. Tam bude roboty až do Nového roku… Nevieš, čo hovorí príslovie?

— Ďateľ dube a na prsia si trúsi! Chlapi sa uspokojili. Ondro vzal krpku s fľašou. Všetci sa vrátili na rúbanisko. Na druhý deň prešli na nové pracovisko. Rúbali, odkôrňovali, vyťahovali pne z rúbaniska. Ked spŕchlo, najmä ráno, spúšťali guľatinu kamenným úšusom do doliny. Kmene, ako sipiace hady, leteli dolu strmým svahom. S hukotom sa rútili dolu do potôčka, kde sa spriečili. Za každým spusteným kmeňom len tak zasvišťalo. Koncom jesene roboty pribudlo. Slnka však bolo menej. Čoraz slabšie hrialo, tratilo silu, stávalo sa zubatým. Úbočia prežltli, javory a buky zhrdzaveli, do krvava sčervenela jarabina. Jeseň rozprestrela svoje sivé pavučiny ponad smutné lesy. Bačovia zohnali ovce a čriedy z hôr.

Na poľanu zablúdil už len severák a jesenné pľušte. Víchrica skmásala lístie zo stromov. Jedného dňa začal poletovať ľahučký sniežik. Spočiatku iba ostýchavo — potom ho napadlo vyše práva. Cesta do hory bola takmer neschodná. Dolu v dedine už chystali sane. Chlapi nocovali v kolibe. Deň čo deň trávili pod Bielou skalou, ktorá bola pod snehom ešte belšia. Večer si navarili teplej stravy. Halušky, zemiakovú polievku, na pahrebe si opekali slaninu.

Potom posedávali na peľastiach postelí a rozprávali si príhody. Raz večer — bolo to pred Vianocami a chýbalo už len niekoľko dní do Štedrého večera a do Nového roku — keď boli všetci pokope, vytiahol Ondrejov otec z batôžka fľašu rumu. Slávnostne ju postavil na stôl, išiel ku skrini, vytiahol cukor a povedal: — Nože, Ondro, zarež do slaniny, tu máš, čo treba, a navar hriatô! Chlapi pozerali jeden na druhého, tváre sa im preťahovali od údivu. — Čo to za čudo? — vírilo im v mysli. — Hm, — odkašlal si Ondrov otec, — idem sa s vami rozlúčiť, po Vianociach už do hory neprídem.

Siedmy krížik sa mi pritisol na chrbát… Chlapi boli ticho… Zovrelo im dych, ale zato sa usmievali a posmeľovali Ondra. — Uvar, Ondro, uvar, keď starký rozkázali! Posadali si za stôl. Do švodskej lampy s pančuškou nahustili vzduchu. Začali popíjať. Starký sa rozhovoril, ako bolo, ako je, ako hľadal poklady a práve keď spomínal, že sa pri prieskume Bielej skaly dostal do akejsi tmavej chodby, ktosi zabúchal na okno… Ondrej skočil ku dverám.

Do koliby sa vovalil aj s lyžami polesný. Bol celý upachtený. — Dobrý večer, chlapi! — Dobrého večera aj tebe! — Čo ťa sem prinieslo? — Ale, taká vec… Vari oslavujete? — Ondrov otec sa lúči. O týždeň dá hore zbohom! — Čože hore, ale i nám! — poznamenal polesný. — Veď on sa na leto zasa vráti… Neobsedí doma. Už sa starký tretiu zimu rozlučuje a vždy sa vráti… — Na zdravie, ujo Urban!— Veru, aby som nezabudol… Chlapi, kapitálny kus • i~ treba! — Diviaka? — spýtal sa ktorýsi z chlapov. — Kdeže! Strom nám treba, aspoň päťdesiatkubíkový. De plzenských strojární potrebujú jedľu alebo smrek, čo by — íl najmenej zo päťdesiat metrov. Budú vraj robiť hriadeľ pre zaoceánsky parník.

Strom potrebujú na zhotovenie : ; • eného modelu. Chlapi stíchli, pobafkali z fajok. Cigarety jasnejšie zahoreli, no nikto nič nevravel. — Neviete o niečom? — naliehal polesný. — Akožeby nie, tam tá stará jedľa neďaleko studničky. — Pod Bielou skalou? Ahá, ten semenáč? Ani mi na um neprišiel. Ked nebude iný, bude aj ten dobrý. Ráno sa naň pozrieme. Polesný zostal nocovať v kolibe. Do noci sa zhováral s chlapmi. Ráno sa vybral aj s Ondrejom do hornej rúbane, pod Bielu skalu. Vyše hodiny kráčali po ľadovom chodníčku, kým neprišli k jedli. Obaja zastali pod jej konármi. Stála tu v celej svojej nádhere a mohutnosti. Ondrej k nej podišiel bližšie. Ohmatal tri rany, ktoré ešte od jesene nezarástli.

Utrel si pot z čela a vzdychol. — Musí ísť dolu — hneď zajtra! — rozhodol polesný. — Ľúto mi, ani čo by som mal zabiť mať! — pomyslel si Ondrej. — Čo ako bude, — skosil kvety z jeho citov polesný, — musí ísť dolu! — Všetko staré, ked splní svoju úlohu, musí ustúpiť, — zneli ešte Ondrejovi v ušiach polesného slová. Ked sa vrátili do koliby, chlapi už boli preč. Ondro s polesným si navarili čaju. Potom sa rozišli. Ondrej sa pobral za chlapmi. Obloha bola ťažká, fialová, sťa zapálená rana. O chvíľu zosivela — začalo husto snežiť. Chlapi museli zanechať prácu.

Ondreja stretli na polceste. Vrátil sa s nimi do koliby. Vietor zmohutnel, opieral sa o kolibu, bubnoval na drevené steny a zavýjal ani vlk. Skoro popoludní sa zotmelo. Vietor dorastal na poriadnu víchricu. Vzdušné víry vyškl-bávali z komína voňavý dym, strhávali so sebou chytro hasnúce iskry. Kolibou lomcovalo, steny škrípali a vŕzgali. — Ako na mori, — ozval sa Ondrejov otec. — Takto striasa loď, ked je búrka. More a hora sú si rodina. Sneh sa trúsil z mračien, ktoré sa roztrhávali na ostrých končiaroch brál a rozsypali z útrob celé stohy bieleho páperia. Drevorubači naložili plnú piecku smrekového dreva. Piecka zažiarila ako kus žeravého meteoru, čo práve nad ľadovými mračnami preťal nebeské priestory.

Lenže nik z ľudí v tomto horskom kraji ho nevidel. Snehová búrka prežila noc, no akoby chcela zadusiť ešte aj nový deň. Iba po desiatej hodine prestalo snežiť. Aj vietor prestával. — Chlapi, ideme, musíme dať dolu jedľu! — V takom čase? — namietali niektorí. — No, čože sa pýtate!? Aj ja vám pomôžem a zajtra sa poberiem domov, — chlapil sa Ondrejov otec. Vybralo sa ich teda pätoro smerom k Bielej skale. Brodili sa snehom, ktorý siahal povyše kolien.

Mračná na oblohe redli, priesvitneli. Slnce ako červená uschnutá jahôdka,malé, sťaby vyhasnuté, zasvietilo nad vrcholcami smrekov a nad bielymi čipkami dúbravín. Chlapi prišli k zafúkanej studničke, ale ani čoby dačo nebolo v poriadku; zháčili sa. Známa silueta krajiny sa v týchto miestach zmenila. Jedľa a niekoľko okolitých stromov ležalo vyvrátených na zemi. Chlapi zrýchlili krok. Keď prišli na miesto, zastali ako nad rakvou… Polom po víchrici nebol veľký, ale, ako vravievajú rubači, krutý. Jedľa ležala vyvrátená cez mladšie ihličiny, prelá-mané v polovici.

Chlapom sa akosi nechcelo do roboty. Napokon začali jedľu očisťovať od koreňov a konárov. Ale Ondrej sa okúňal. No keď ostatní odpílili kmeň, pribral sa aj on do roboty. Nikto nevedel, čo za pocity sa mu vlnili srdcom. Ked boli s prácou hotoví, Ondrej prikročil k vršia-čiku jedle. Vršiačik bol nepravidelný a vyzeral ako veľké hniezdo.

Jedným šekom uťal vrcholček, prehodil si ho cez plece a kráčal za chlapmi dolu svahom. Keď ich dohonil, začali si ho doberať: — Ondro, vari si ho chceš zasadiť? — Čo si neutneš riadnu jedličku! — Dobrá bude aj táto synovi na sviatky! — odvrkol Ondrej. — Mladé nech rastú! Vršiačik starej jedle na Ondrovom pleci akoby bol šepkal: — Všetko, čo má svoj začiatok, speje k svojmu zániku. Taký je zákon prírody. Všetko je k svojmu koncu tým bližšie, čím viac sa vzďaľuje od svojho začiatku… Keď nadišiel posledný deň v roku, rozsvietili sa už druhý raz na vrcholci dvestoročnej jedle farebné sviečky. Na najvyššom praslene žiarila hviezda. Ondro zvlhnutým zrakom pohládzal čudný, nevídaný stromček.

Bolo mu dobre okolo srdca, ale zároveň akosi úzko. Ťažkou rukou pohladkal synčeka po zlatých vláskoch. Zo sviečok kvapkal vosk.— Tata, stjomček, plače… — Nie, Ondrejko, je to pekný u nás.

Nik nemá taký v dedine. Potom sa maznal s malým Ondrejkom v žiari sviečok a za spevu detí, ktoré vonku spievali starodávne vinšovačky. Starý Urban podriemkaval na lavici vedľa teplých kachieľ. Z rádia na stolíku pri okne zaznievala milá pieseň. O niekoľko hodín starý rok odchádzal do nenávratná.

Stará jedľa
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *