V Tajge

V Tajge
V Tajge

Makar Čuprov veril životu. Dal mu tajgu, dal mu oblohu a tridsaťpäť rokov, ktoré prešli, ani sa nenazdal. Aj za to ďakoval životu, že svoje roky necítil, iným nezávidel, jednoducho, bol na zemi Makar Čuprov a bola zem, a to je najdôležitejšie.
A aké len miesta sa na zemi nájdu. Nachodil sa po nej Makar neúrekom, ale dve rovnaké miesta nenašiel.

Na tom najnečakanejšom mieste rozlialo sa jazero a inde človek len hľadí, a vlastným očiam nemôže uveriť: potôčik, ledva doň duša chodí spávať, no vyhĺbil päťdesiatmetrovú jaskyňu. A Makar sa pozeral, ustavične sa pozeral.
Vnímal prírodu a oceňoval jej rovnováhu. Raz zjari postrelil tetrovicu a potom dva mesiace vypiplával jej nenásytné potomstvo, teraz už o takom čase nestrieľa ani na tú najškodlivejšiu háveď.

Naučil sa vážiť si zákony, podľa ktorých sa všetko rodí preto, aby šťastne žilo a pokračovalo v potomstve… Makar sedel v malom prístavku oblastného podniku komunálnych služieb (v dedine ho oddávna prezývali opravárska kancelária) a cez jediný mušacincami znečistený oblok hľadel ponad domy a ulice na belasé chrbty Mjao-Čanu.

V duchu videl chodníky, po ktorých práve kráčajú hrdé sobolice, a ohníky, nad ktorými sa pomaly kníšu začadené kotlíky. Nech robil Makar čokoľvek, zem žila v ňom a prejavovala sa čudnými želaniami. Zatlčie jediným zručným úderom flok do podrážky a už má pocit, že v prístavku rozvoniava brezové lístie, pripravuje smolu na drat-vu a v duchu vidí skrúcať sa do rú-ročky zlatistú kôru. Ale najväčšmi vábila Makara tajga zrána, kvôli čomu sa aj pochytil s vartášom.
Miloval zrodenie rána, miloval a preciťoval ho.

Pri prvom zakikiríkaní kohúta vyskočí z postele a už je v obloku. Na ulici je ešte šero, kde-tu preťaté škvrnami brieždenia. No Ma-kar už nevie vydržať, vybehne na ulicu a vykročí v ústrety slnku. Tak chodí každé ráno vítať slnko. A len čo sa slnko vyhúpne spoza sopiek, už sa netúži vrátiť domov — zahne k dielni. A vartáš, čertisko jedno, akurát v tej chvíli zaspáva. Silno a dlho búcha Makar — aj sa strachuje, že buchotom naruší rannú prírodu — kým Se-mion v záchvate zúrivosti neza-hromží:
— Doparoma! Kto to tam vystrája?! — To som ja, — hlasno zavolá Makar.
— Kto „ja”?
— Ja, Makar. Ja som to, ujo Semion!
— Ja, ja! Aký čert ťa vláči po nociach?!
—Akáže noc, ujo Semion? Už je ráno. Už aj slnko vyšlo. Hľa, ako pripeká, až sa robí opar! — Makar rozpráva a rozpráva, neodtŕhajúc oči od vychádzajúceho slnka. A ráno čo ráno sa Semion znova čuduje Makaro-vej výrečnosti.
— Netrep toľko, — otvára Semion bránu, — aj tak viem, že zahováraš, iste si sa pozabudol u voľajakej ženskej. Aj do dielne sa ich nahrnú celé húfy, môžeš si vyberať…
No Makar už nepočúva, kráča do svojho prístavku, otvorí oblok dokorán a zahľadí sa tam, kde je život a slnko.
A ráno, hneď po slnku vojde riaditeľ, zdvorilý chlapík, ktorého majú v paráde ženské jazyky. Žije životom plným úctivosti a Makar je preňho čosi nepochopiteľné, čo by na pracovisku nemalo byť.
— Zasa si ponocoval? — zadiera sa riaditeľ do Makarovej osobnej záľuby. — Pozri sa, mojou povinnosťou e upozorniť ťa, aby si nevystrája! hlúposti.
Riaditeľ mu nedohovára, je to zdvorilý človek a Makarovi tají, že v dedine ho dávno pokladajú za čudáka. To všetko však Makar vie, no nevšíma si to, na reči nedá, a preto Makar Čuprov mlčí a skrýva tajný žiaľ.
— Bol raz taký človek, — pokračuje riaditeľ, — čo sa klaňal slnku. Ženu mal krásavicu a sám bol faraónom. Ale ty si čo?
— Vydajte mi kožu, — znevažuje Makar riaditeľovu otázku a pozerá sa do obloka, za ktorým už žiari slnko a zbeláskaveli sýtomodré sopky.
— Všetko ti prepáčim, ak mi prinesieš z tajgy so bo ľa, — žiada riaditeľ.
Deň už pokročil a zástera na Maka-rových kolenách zmäkla od tepla. Rozvoniava koža, voňajú ňou konské postroje a presýtené sú ňou i temné skladištia koniarní.
Predpoludním, práve Makar pribíjal podpätok na ženskú poltopánku, pribehla do prístavku Ninočka, mladá odborníčka na pletenie módnych čiapok a svetrov. Bola chudučká a vystráchaná, nemala dosť sebavedomia. Pribehla a pozorovala, ako Makar pracuje; ten sa vôbec nečudoval, len vypustil cievku z úst, vážil si Ninočku ako ženu.
Prišla si oddýchnuť od spolupracovníčok a Makar to vedel. A vedel si predstaviť aj to, čo je devätnásť žien pohromade. Sedela na skladacej cel-tovi novej stoličke a odpočívala s očami upretými na pracujúceho Makara.
— Makar Ivanovič, — povedala trochu ostýchavo Ninočka, — kam chodievate každé ráno?
Makar odložil opravenú topánku a chytil mužské zimné topánky. Postavil ich na stôl a dlho a pozorne ich obzeral. Len čo je pravda, to neboli topánky, ale škarbále. Opravoval ich už tretí raz.
— Vstávaš skoro? — spýtal sa Makar.
— Dnes som sa zobudila zavčasu …
— Chodievam sa pozerať, ako sa rodí ráno.
— Ako sa rodí ráno? — opakovala v údive Ninočka.
— Áno… Je to veľmi zaujímavé. Ráno sa rodí pomaly, akoby váhalo, trvá to dlho, vlečie sa to, všetko prikryje hmla, opar. Ale slnko sa pretíska, náhli sa a zrazu, ani čo by sa rozpajedilo, naplno zažiari…
— A je pravda, že máte žeňšenovú plantáž? — Ninočka vyvalila očká a chudučkó kolená si prikryla dlaňami.
— Je to pravda. Akurát zajtra budem zberať úrodu, — usmial sa Ma-kar, zobral kladivko, no rozmyslel si to a zahľadel sa do obloka. Tam, kde ráno vychádzalo slnko, bolo neobyčajne jasno. Stromy vrhali tiene a cez lanské lístie, hnedé so zlatými škvrnami, presvitalo slnko. Makar si pomyslel, že je najlepší čas na ja-riabky, teraz sú oslepené zlatistou žiarou a len pištia od vytrženia.
— Makar Ivanovič, — Ninočka ustrnula v prekvapení nad vlastnou myšlienkou, – zoberte ma so sebou.
— Odchádzam zavčasu. — Makar sa načiahol za topánkou, pričom prevrátil konzervovú plechovicu s klincami. Plechovica bola nová, nedole-pená, odbleskla sa od slnka a horela vo vlastnej žiare.
Odvtedy začali zavčas rána spolu chodievať do tajgy. Šla Ninočka objímajúc si rukami ramená a šiel Makar Čuprov prepletajúc dlhými nohami.
Poväčšine kráčali mlčky, len keď Ninočku začalo ťažiť ticho, nesmelo povedala:
— Makar Ivanovič, nebolo vám samému v tajge smutno?
— Kdeže! Mne nebýva v tajge smutno.
— A všetky naše ženy o vás klebetia… že ste čudák, — začervenala sa, rýchlo sa zohla a čosi hľadala vo vysokej tráve.
Makar Čuprov sa tomu akosi zvláštne usmieval a ešte väčšmi sa hrbil, takže jeho vychudnutá postava pripomínala vyvrátený koreň. Smutne sa pozrel na Ninočku a priznal sa:
— Asi majú pravdu. Niečo na tom bude.
— Vymýšľajú si, — odvracala Ni-nočka oči.
Pozrel sa na ňu neobyčajne jasnými očami, akoby ho prekvapilo, že nevie čosi také prosté a jeho nepekná, čudujúca sa tvár vyjadrovala v tých chvíľach toľkú spokojnosť a múdrosť, že sa Ninočke videl celkom mladý a pekný.
Raz prekvapil Makar Ninočku tým, že na okraji limbového lesa zrazu niekoľkokrát silno zatlieskal do dlaní a tmavohnedý vták s bielymi bodkami, čo letel okolo, si sadol na konárik najbližšieho stromu. Vták bol mena ako holub, mal dlhý zobák, a vôbec vyzeral dravo; zrazu začal prenikavo škriekať: „Kr-ek, kre-ek, kerr.”
— Orešnica, – tichučko povedal Makar a Ninočka videla, ako mu je pritom dobre. Určite zabudol na ňu, na seba i na celý svet, keď striehol na každý pohyb škriekajúceho vtáka…
— Si ty ale lapaj, — povedal riaditeľ Makarovi, — našiel si si dievča. To som teda nečakal.
— Hlúposti, — zachmúril sa Makar a obrátil sa k obloku.
— Čo robíte v tajge? — rozpačito zakašlal riaditeľ, vycítil, že jeho otázka je nemiestna.
— Príďte sa pozrieť, — odsekol Ma-kar Čuprov.
— No, no, — neurčito zamrmlal riaditeľ, — určite prídem.
O dva dni, keď Ninočka a Makar vychádzali nad ránom z dediny, naozaj na nich riaditeľ čakal, sedel na okraji hradskej. Mal pušku, patrón -tašku a na hlave mu sedela pletená čiapočka.
— Tak čo, ako vyzerám? — spýtal sa najskôr Makara a potom Ninočky. Veľmi mu záležalo na tom, ako vyzerá.
Ninočka pozerajúc na pletenú čiapočku — svoju prácu, ticho ho pochválila:
— Sluší vám to, Sergej Petrovič. Makar mlčal a len ked prešli dobrý
kus cesty, rozhorčene sa spýtal:
— A pušku ste si načo zobrali?
V tajge nebol riaditeľ riaditeľom, ale malý, trochu okrúhlučký, trochu smiešny človek, a preto ospravedlňujúco povedal Makarovi:
— Na sebaobranu. Je to predsa len tajga. Všeličo sa môže prihodiť.
Ale toho rána sa aj tak nič nepriho-dilo. Len Makar bol mlčanlivejší ako inokedy. Na nasledujúce ráno povedal Ninočke:
— Je to čudná zem. Kedysi som zasadil v tajge sosnu. Ale podryl ju pich a potom si v tej jamôčke urobila sklad orešnica. Na jar som tam zašiel, a dobre že nie po oblohu sa tam týčila limba.

Sebavedome vyčnievala spod zeme, akoby chcela sosničke povedať: „Čo tu robíš, cudzinka, tu je moje miesto, tu je zem mojich predkov.” Tak som musel cudzinku presadiť. Ale ujala sa, kmeň má mimoriadne rovný, kôru hladkú ako briezka v druhom roku.
Sedeli na okraji tajgy a Ninočka už s.a~ia videla, ako sa prediera spoza r;-nov slnko, ako sa v chvojine ti-z-o biyštia kvapky rosy, ako sa pot e . spúšťajú na samý koniec ihlI-: zaligocú sa ako fialová iskra a v páde sa rozprsknú na zemi. A o chvíľu tisnúc sa akosi bokom • —iadej jedli, ale rýchlo a strmhlav p-eniesla sa sova a zašumela krídla—’ ako ventilátor pod plafónom.
Ninočka bola teraz v centre pozor— sti celej dediny.

Rozprávali si o nej šepky i nahlas, za chrbtom i priamo sa jej vypytovali, čo vidí na Makaro-vi. Táto nečakaná popularita ju trápia a ked sa raz nahnevala, srdnato oovedala:
– Je lepší ako vy. Vy ste ťuknutí, z- chápe prírodu. Makar Ivanovič už tri roky kŕmi vydru, ktorú vyslobodil z pasce so zlomenými labkami. Preto chodí každé ráno do tajgy. Je to celkom skrotená vydra, aj rybu si vezme rovno z rúk Makara Ivanoviča. Ale u vás doma sa ani mačky nedržia.
Potom už o nej a o Makarovi rozprávali len za ich chrbtami. Ale tajga stále vábila Makara a každé ráno, ked vychádzalo slnko, objavil niečo nové. Avšak raz zbytočne čakal na Ninočku skoro pol hodiny a nakoniec odišiel do tajgy sám. Makar Čuprov posmutnel. Dlhšie ako zvyčajne sa venoval vydre, ustavične striehol, či nepukne konárik pod Ni-nočkinou nohou a či sa medzi stromami neobjaví jej útlučká postavička.
— Nie, dnes nepríde, — privrával sa vydre akoby upokojoval zvieratko, — asi sa nemôže zobudiť.
Aj do dielne, do svojho prístavku, odišiel Makar Čuprov skôr, ako zvykol. Hľadel do muchami znečisteného obloka a prvý raz vo svojom živote nevnímal končiare Mjao-Čanu a nespozoroval, že slnko vyšlo spoza chmár. A preto sa roztržito prekvapil, ked okolo poludnia zaklopal na sklo prudký letný dážď. V dielni sa zotmelo, po plechom obitej streche bubnovali kvapky, udrel hrom a v Makaro-vých očiach zažal modré ohníčky.
— Prší, oziminy budú rásť, — prehodil riaditeľ a zapálil si cigaretu. Sadol si na stôl a prešiel hladkým bielym prstom po skle, až na ňom ostala sivá brázdička.
— Vieš, že som si kúpil setra? Z chovnej stanice. Čo myslíš, urobil som dobre?

V Tajge
V Tajge

— Pes závisí od gazdu, — povedal po chvíli Makar a ťažko si položil ruky na koženú zásteru. — Taký ov-čiak môže človeka pohrýzť alebo zachrániť pred smrťou. To záleží na výcviku.
* — Načo by som ho cvičil na človeka? – vravel riaditeľ. – Chcel by som ho vycvičiť na soboľa, na vtáky. Ty si si skrotil vydru, ja by som chcel skroteného soboľa.
— Ale ja prikrmujem vydru bez psa. — Makar sa pozrel na riaditeľa a videl pred sebou celkom iného človeka. Tvár vyjadrovala pozornosť a túžbu pochopiť Makara a navyše, byť taký, ako je Makar.
— Mohol by som toho setra ľahko predať, – povedal Sergej Pet-rovič a urobil ďalšiu brázdičku naskle, — Semion by ho chcel kúpiť, ale dám psa len do dobrých rúk.
Až teraz Makar pochopil, že riaditeľ ponúka psa jemu, Makarovi Čup-rovovi.
— A naša Ninka je v nemocnici, — zvrtol reč riaditeľ a zoskočil zo stola, — kdesi prechladla… A kožu som ti objednal. Sľúbili, že ju dodajú tento týždeň.
V starom pršiplášti s kapucňou na hlave kráčal Makar Čuprov dlhými krokmi po rozmoknutej ceste. Tajga ho vítala šumením dažďa, hmlistým pološerom a prenikavou vôňou mladej chvojiny. Riečka sa naplnila a zarmútila a ostrošesť sa predierala jamami vymletými dažďom.
Makar dlho čakal, kým sa vydra konečne vynorila z potoka. Chvíľu sa naňho oslepené pozerala a potom sa ľahko a plavne vyhúpla na breh.
— Tak čo je, Láska, máš po starostiach, — privrával sa Makar pozerajúc do miernych, ale predsa len ostražitých očí zvieratka. — Dáždik je výdatný, dobre sa ti loví. Nebudem ťa zdržiavať. Len chvíľočku. Ninka ochorela, mal by som ju navštíviť …
Vydra dvihla predné labky ako veverička, netrpezlivo sa obzrela na vodu. Končistú papuľku s krátkymi, tvrdými fúzmi mala teraz neobyčajne miernu, chcelo sa jej šantiť. Ale Ma-kar sa ovládol a na znak, že sa lúči, ticho a ťahavo zahvízdal.
Asi prvý raz vo svojom živote by Makar nevedel vysvetliť, prečo šiel toho dňa do tajgy.

Čosi ho sužovalo, nedalo mu pokoj. Blúdil tajgou, dlhý a smiešny v prikrátkom pršiplášti, kým pochopil, že do nemocnice predsa len pôjde. Kráčal medzi stromami, akoby sa s nimi lúčil, očami hľadal belasé obrysy horských končiarov, ale všetko zakrýval dážď a husté čierne oblaky…
Tesne pri nemocnici stojacej nad hlbokou úžľabinou, v ktorej teraz hučala riava sivožltej vody, stretol sa Makar so Semionom. Semion bol neobyčajne tichý a prívetivý. Dlho potriasal Makarovi Čuprovovi ruku, súcitne mu hľadel do očí.
— Naše ležia spolu, — povedal Se-mion a hlasne sa vysiakal, — chytili rovnakú pliagu.
— Kto sú to tie naše? — nepochopil Makar nakláňajúc sa k malému Se-mionovi. ‘
— Ako kto? — čudoval sa vartáš, súcitne sa pozrúc na Makara. — Moja starká a tvoja Ninka. Ibaže moju priviezli trochu neskôr, tvoju ešte v noci.
— Aha, — povedal Makar Čuprov a stiahol si kapucňu hlboko do čela,
— tak ja teda idem.
— Ležia hen pri tom oblôčiku,
— ukazoval Semion, — dávaj si pozor, návštevy sú zakázané.
Makar pomaly kráčal na návršie, zem bola ílovitá a čižmy mal olepené gučami blata. Dlho a pozorne si ich čistil drievkom, a ked si ich očistil, ešte postál a rozmýšľal a len potom šiel k obloku.
Najskôr uvidel Semionovu starkú. Ležala tvárou k obloku, vážna, pokojná, v okuliaroch so zelenými obruba-mi, ktoré nepristali k jej dedinskej tvári.
Keď ho starena zbadala, zaševelila ústami a k obloku prišla Ninočka v hnedom župane, v ktorom sa videla Makarovi oveľa vyššia a staršia v tvári. Až teraz Makara zamrzelo, že nepriniesol nijaký darček.
Ninočka sa oprela o podobločnicu a čelom sa dotýkala skla. Makar videl jej prekvapením rozžiarené oči, ostro vystupujúce kľúčne kosti i brezovú priezračnosť pokožky na dlhom krku. Nemotorne prešľapoval pod oblokom a hľadel jej do tváre zdola nahor, čo bolo nezvyčajné.
— Vieš, — ticho hovoril Makar,
— v tajge teraz prší a je tam surovo, dnes by si tam nemohla ísť. Vtákom počasí človek prechladne, ani sa nenazdá. Ale Láska sa teší, jej taký nečas, keď ryby nie sú ostražité a šantia, vyhovuje. Pozdravuje ťa a je jej bez teba dlho.
To všetko hovoril Makar ticho, rukávom si otieral zmoknutú tvár, a Nina, pravdaže, nič nepočula. Ale súhlasne prikyvovala, potom sa usmiala a ticho poďakovala za pozdrav od Lásky.
— Ked vyzdravieš, — pokračoval Makar, — slnko už bude v plnej sile a les dovtedy dostatočne obschne. Pôjdeme po suchu.
Ninočka opäť prikývla, potom mu naznačila, aby odišiel, aby zbytočne nemokol na daždi. Makar súhlasil a ťažko odstúpil od obloka. Keď sa obzrel, Ninočka sa naňho usmievala, aj on sa usmial a potom už bez obzretia odišiel.
Tam, kde každé ráno videl Makar Čuprov vychádzať slnko, presvital cez oblaky priezračný pás. Makar vedel, že tam už neprší, že odtiaľ prichádza dlhá augustová horúčava.

V Tajge
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *