Večer ešte pohoj dával šašinou ľahký vetrík a na krušinu sa lahučko spúšťala nemá hmla, ale k polnoci vyšiel mesiac a pod jeho meravým pohľadom svet zrazu načisto stuhol. Vietor vo chvíli prestal, šašina sa vzpriamila a rozhojdaná hmla primrzla k hore.

Všetko z ničoho nič obelelo: chvejúca sa dubina, krtince i piesočnaté výmole, v ktorých sa ešte nedávno popolila stará bažantica s kŕdľom svojich kuriatok…

Pravda, kuriatka jej medzičasom podrástli a kade-tade sa rozpŕchli. Z niektorých sú kohútiky, z iných sliepočky, a poniektoré sa ver už tohto bieleho sveta ani nedočkali, lebo v lete a na jeseň sa tadiaľto ponevieralo priveľa líšok a neraz sem zaletel aj jastrab.

Hora načisto stíchla a po zmrznutej ceste bolo počuť len chrupčanie našich krokov… Teraz však už čakáme len na zapísknutie, na signál. Lebo po ňom sa toto ticho naruší a horu zrazu vydesí huriavk honcov. Strelcov je nás tu len niekoľko. Sme potichu, nehovoríme. Miesta si poznáme, a takisto ich poznajú aj naši honci, vedia tu o každom kríčku. Veď v tomto čase robievame tieto nadhánky už roky, lúčievame sa s poľovníckou sezónou. Preto sme tak potichu…
Podchvíľou sa dívam na priateľa, čo mi stojí tamto po pravom boku, a vzápätí sa pozrie aj on na mňa. Zraky sa nám nevdojak stretnú, nie je to pohľad, ktorým by sme sa azda vzájomne spytovali, či hádam voľačo na nás nejde. Nie, skôr iba kývnutie hlavou a nemá pripomienka bez slov, ktorou si obidvaja potvrdzujeme, že čas nemilosrdne letí a ktovie, či nie sme v tejto hore dnes naposledy…
Ale honcov už počuť.
— Líška, pozor! Líška…
Spozorniem a len čo sa rozhliadam znovu po čistine, vidím, že priateľ práve dvíha pušku. Pokojne, pomaly…
Vzápätí zahučí výstrel, a ja som si istý, že les je zasa o líšku chudobnejší.
Obzriem sa na druhú stranu, a hľa, líška, ktorá práve vybehla z húštiny rovno na mňa, sa práve zvrtla a hybaj späť. Musím bleskurýchlo strieľať. Prekvapila ma, trocha som sa oneskoril. Škoda, istotne dostala, ale nie som si istý kde. Honci už nie sú ďaleko, nuž zakričím, aby vypustili jazvečíka. — Tam niekde by mala byť postrelená líška!
A o chvíľu vskutku počujem:
— Nif — ňaf — nif — ňaf!

Silvestrovská poľovačka

Som samé oko, no hoci štekot sa ozýva stále z toho istého miesta, nevidím zhola nič. Upriamil som sa naň až priveľmi, veď z prílišnej pozornosti som ani nezbadal, že mi za chrbtom s vystretými krídlami preplachtil nad hlavou bažant. Pravdaže, chybil som ho… No nič to, len aby som dostal líšku!
Ani som túžbu poriadne nedomyslel, a už dostávam na ňu odpoveď: — Tu je! Líška je tu! Líška… Bodaj ťa…Ujček, nože mi hoďte tú bakuľu… Fuj, psisko, pustíš ju? Prac sa stadiaľto, psisko…
A o dve sekundy počujem, ako palica dopadá na zem a ako pes hneď nato zaskučí.
— Netlč toho psa, ty somár! — Rozoznávam karhavý hlas starého ujčeka Petra.
— Veď som naň kričal, aby odišiel… — A palica dopadne znovu.
Potom všetko stíchne. Čo sa robí? Počuť len tiché, nezrozumiteľné hlasy. Napínam uši, a napokon zachytím, čo som chcel počuť.
— Ej, ale má pekný chvost!…
— Tak, kde je tu chyba? — Teraz už môže prísť, čo chce! Lenže nepríde nič. O chvíľu vychádzajú aj honci a nakoniec sa za nimi vytiahne aj jazvečík. Z očí mu čítam nesmierne výčitky.
— Nože pod ku mne, Bročko!
Ale Bročko sa na mňa skoro ani nepozrie. Je presvedčený, že aj ja patrím do bandy zločincov, čo tlčú jazvečíky po hlave.
Líšky sú však pekné. Boli v priehone dve, a obidve sme dostali. Poznáme to tu pridobre, vieme, ako si zastať. Roky nás to naučili.
A deň sa pomaly končí. Na obed si nakladieme oheň.

Dym z neho sa pomaly prebíja cez studené povetrie proti oblohe a len čo zbíknu aj plamene, vzduch nad ohňom sa zatrbliece ako v lete alebo na jar, ked slnce plným priehrštím rozsieva svoje hrejivé lúče.
Obed sa pretiahne do neskorého popoludnia. V lese sa zošerilo, preskakujú po ňom už kadejaké tiene, a v poslednom priehone sa po výstrele už vždy na konci hlavne aj zablysne.
Honci prechádzajú cez riedku žrdovinu, ked ktorýsi vykríkne: — Líška! Pozor, líška…
A vtom veru kmotričku aj zbadám. Prikrčená, ozlomkr-ky prefrčí pomedzi nás. Rovno stredom… Je už poriadne ďaleko, ale čert nespí… Narýchlo dupľujem, ale líška bez najmenšieho znakovania prebehne cez čistinu. Hľadím za ňou. Škoda bolo strieľať, ktovie, či som ju zbytočne nepo-ranil…
A vtedy sa stane čudná vec. Líška sa náhle zatacká, skočí doprava, potom doľava a pred akýmsi kríčkom urobí kotrmelec. A tam zostane na mieste. Mimovoľne si pohladím starú pušku a vidím, ako mi priateľ klobúkom kýva, gratuluje. Prichádzajú aj honci s malým jazvečíkom, a jamo teraz naozaj úprimne a srdečne hladkám. Veď toto pohladenie platí súčasne aj hore, stromom a kríčkom, je v ňom kus vďaky za všetky doterajšie radosti.
Čas uplynul. A keby som teraz mal poruke fakľu, zastokol by som ju do rázsochy daktorého starého stromu, aby osvetľovala i v mrazivej noci tieto spomienky, kým sama nedohorí ako spomienka.Nadišiel večer a honci sa už zhrčili pred poľovníckou chatou. Počúvam, ako sa ktorýsi spytuje:
— Jožinko, a nie ti je v tom kabátiku zima? Ale nik neodpovedá.
Načisto skrehnutý a drkotajúci zubmi stojí tam pred nami náš chorľavý Cigán Jožko, suchotinár. Dlhý, ľahký čierny kabát má rozopätý, pod pazuchou zviera puzdro s husľami. Obzerá strelené líšky.
— Ako sa máš, Jožko?
— Ďakujem, len tak…
Odvetí nevýrazným, chrapľavým, smutným hlasom.V meste je už zbytočný, aj stadiaľto ho tí ostatní vydurili, lebo sa boja jeho choroby.
— Kam ideš, Jožko?
— Neviem.
— Sadni si tuhla do korby a zakrúť sa do tejto haleny! Jožko sa náhlivo zababušil do ošúchanej hune.
— Niekam ideme? — spytuje sa potichu, ale v hlase mu badať, že v ňom ožívajú spomienky na staré dobrodružstvá a vidiny opojného očakávania. — Nuž dobre, ved ja vám ešte všetky tie nôty zahrám…
— Dobre, dobre, Jožko, len sa teraz poriadne poza-krúcaj!
A korba vyrazila do šera nastávajúceho večera. Les zostal o chvíľu za nami a potom sme sa už terigali hore svahom hlbokou poľnou cestou do viníc. Na kríčkoch vtáčieho zobu vytvoril mráz už nezvyčajné čipky.
Zastali sme pred starou pivnicou. Tu sa lúčievame so starým rokom a s priateľmi. Jožko sa dostal sem teraz akosi nečakane, lež bojím sa, že sa nám tu prichodí dnes rozlúčiť aj s ním. Na stole blikoce jednoduchá petrolejová lampa, popolník pod roštom pece sa usmieva, a v povetrí presýtenom vôňou starých jabĺk visí míkve ticho.
Odchádzajúci starý rok si okolo nás už len nesmelo pošuškáva.
Priateľ nalieva víno.
— Ty, Jožko, ako viem, nepiješ…
Jožkove od horúčky lesknúce sa oči sa len pousmejú.
— Už môžem, prosím…, pán doktor dovolili. Môžem si vypiť, čo chcem, ak mi bude chutiť…
Pozreli sme sa jeden na druhého, a akýsi smútok nám vtom zovrel hrdlá. Jožko už teda môže piť, koľko chce…
— Nuž teda na zdravie, Jožko!
Len čo si utrel spakruky ústa, už neposedí. Vytiahne husle, pobrnká na ne, dolaďuje… My sedíme s hlavami opretými o lakte, hľadíme do vína a myslíme na Jožka, ktorého víno rozobralo natoľko, že už zrejme ani nepočuje, ako mu v chrapľavom dychu podchvíľou sviští akoby kosili.
Večer prechádza do noci. Víno sa míňa a brnkanie sa mení na melódiu. Ale veď napokon nie je vylúčené, že Jožko ešte vyzdravie. Či sa už aj niečo také nestalo?!
Lampička na stole sa usmieva, v piecke hrejivo hučí, a Jožko spieva. Hádam to však ani nie je spev, skôr iba akési žalujúcim hlasom husieľ popretkávané rozprávanie potulného speváka zo starých čias: o beťároch, zapečatených listoch, slzách, o hviezdach a o krvi…
Priateľ, podľa starého zvyku, o polnoci sfúkol lampu a zrazu sme zostali potme. Husle ešte chvíľočku váhavo doznievali, potom načisto stíchli. Vôkol nastalo míkve, prázdne ticho.
Len čo sa zápalka zasa rozhorela, pozeráme jeden na druhého. Jožko je v tvári bledý ako stena.
— Zľakol som sa, prosím… — zakoktal. — Veľmi som sa preľakol,… vo tme sa celkom dusím,… tma mi nerobí dobre.
Trasúcou sa rukou odkladá husle. Uprene a akosi bojazlivo sa zahľadí do tmavého kúta, odstrčí spred seba pohár. Veľké vyľakané oči sa mu horúčkovito ligocú, hovorí z nich strach…
Tamvon v tej chvíli zaskuvíňal prudký vietor a z ničoho nič práve o polnoci rozniesol šuštiace lístie po bledej tvári odumretého roka. A my sme vtom celkom pozabudli, že sme si chceli vzájomne zaželať šťastlivý nový rok…