V polárnej Noci

Ťažká a nebezpečná bola práca lovcov-samotárov, ktorí trávili dlhú polárnu noc v krutom arktickom prostredí. Ľudia na tieto miesta neodchádzali preto, lebo túžili po dobrodružstve a romantike, ale preto, lebo sa nejakým spôsobom museli uživiť.
V okolí domčeka na Vtáčej hore zanechala polárna zima mnoho stôp. V snehu zostali šľapaje polárneho medveďa, ktorý tu hľadal korisť. Na niekoľkých miestach roztrhal na stenách domčeka dechtový papier a v dreve zostali dlhé škrabance po jeho pazúroch.
V domčeku bolo všetko pokryté inovaťou. Ivar sa jej chcel zbaviť a zakúril do kachličiek, ktoré si vyrobil zo starého plechového suda.

Naobedoval sa, obliekol si eskimácky vrchný odev, nazývaný parka, a odišiel do komory. Odchýlil okienko umiestené v hornej časti vonkajších dvier a pozorne sa poobzeral dokola. Ked nespozoroval nič nebezpečné, vzal kladivo a plechovicu s klincami a vyšiel von, aby pribil papier, ktorý roztrhal medveď.
Silný vietor v nárazoch krúžil nad strechou. Neoznamoval však búrku, lebo neprinášal kryštáliky ľadu, ostré ako britva, ani oslepujúci sneh. Nemal ani tú patričnú silu, ktorá vyráža človeku dych. Bol to len obyčajný arktický vietor, preháňajúci sa po Hornsunnfjorde.
Ked si Ivar trochu oddýchol, znovu si obliekol parku a vyšiel von. Pristúpil k oknu, sňal drevenú okenicu a zo všetkých síl ňou začal mykať, aby sa presvedčil, či je dosť pevná, aby ho chránila pred akýmkoľvek nebezpečenstvom, pravda, okrem nejakého bezočivého ľadového medveďa.
Až potom ako úhor zaliezol do spacieho vaku, natiahol si ruky za hlavu a čo najsilnejšie pritiahol znútra tkaničky vonkajšieho obalu. Zmrznuté ruky ho nechceli poslúchať, a tkaničky sa mu zauzlili. Ale bol príliš unavený na to, aby sa ich pokúsil rozmotať, a zaspal nepokojným spánkom. Prebudil ho praskot lámaného dreva a treskot rozbíjajúceho sa skla.

Tak rýchlo mohol pevne uzavreté okenice rozbiť len polárny medveď. Ivar natiahol ruky za hlavu a usiloval sa rozviazať konce tkaničiek spacieho vreca. V tej chvíli si spomenul, že sa mu zamotali a že ich neuvoľnil, kým zaspal, a pochopil, že je v pasci. Na prsia mu dopadlo niečo ťažké.

Ľadový medveď, ktorý sa polovicou tela vtiahol cez okno do maličkej miestnosti, natiahol predné laby a začal skúmať ten čudný predmet, ktorý pred ním ležal, ale živému tvorovi sa nepodobal.Vedomie hroziaceho nebezpečenstva znásobilo Ivarove sily. Začal sa zúfalo zmietať, až nylonová látka vreca praskla.

Vytiahol sa z vreca na pričňu a usiloval sa vyhnúť labám, tápajúcim v šere. Keď sa medveď trochu zaklonil dozadu, skízol sa Ivar z prične a bosými nohami stúpil do skla ležiaceho na podlahe. Pach krvi medveďa rozdráždil. Jeho laba preletela vzduchom a len-len že Ivara nezasiahla.

Keby bol v tej chvíli stál, iste by už mal rozpárané brucho. Doplazil sa k dverám.
V predsienke bolo dvadsať pod nulou. Ivar chytil pušku, nabil ju a pritlačil sa k vonkajším dverám, Bolo úplné ticho. Zatajil dych, ale ani tak nič nepočul. Opatrne otvoril okienko v hornej časti dverí.
V okne sa hneď objavila medvedia papuľa. Ivar odskočil späť.

Doslova sa prilepil k dverám do obytnej miestnosti, ktoré sa mu zatvorili za chrbtom. Horúci dych zvieraťa mu spaľoval hruď, ale nemohol otvoriť dvere a skryť sa. V malej predsienke nemohol ani zdvihnúť pušku. Zdalo sa mu, že celá predsieň je plná medvedích zubov a pazúrov.
Ale nakoniec tento skúsený lovec predsa len našiel východisko z ťažkej situácie. Zdvihol pušku nad hlavu a vystrelil. Ohlušený výstrelom sa znovu usiloval rýchlo nabiť pušku. Ale medvedia hlava sa už neobjavila.
Lovec vyšiel von, ohmatal teplú hlavu medveďa, a zhlboka si vydýchol.

Potom s rozkošou vdýchol svieži vzduch a pocítil neuveriteľnú ľahkosť, akoby jeho telo bolo stratilo všetku ťarchu. Mal sa prečo tešiť — veď iba zázrakom zostal živý a zdravý.
Zakúril v kachličkách, prevaril trochu vody a vymyl si rany na nohách. Zasa si uvedomil, aké mal šťastie. Ani jedinú ranu si nemusel zašiť — a šitie vlastnej kože mu naozaj neposkytovalo nijaké potešenie.
Potm pozbieral úlomky skla a okenice, zapchal rozbité okno a začal medveďa sťahovať. Doteraz ešte nikdy nebol tak blízko smrti ako v tomto prípade.

Ale ani nikdy ešte nepocítil takú radosť zo života.
Fjord Hornsunn sa zarezáva do jedného z ostrovov nórskeho súostrovia Svaldbard. Ivar sa o tomto mieste dozvedel od jedného priateľa a požiadal nórske úrady, aby mu povolili tam loviť ľadové medvede a polárne líšky. Keď však roku 1965 prvýkrát prišiel do Longyearbyenu na Špicbergoch, guvernér jeho žiadosť stroho odmietol. Vyhlásil, že nie je dostatočne pripravený na život v Arktíde.
Ivar sa s ním dlho a rozhorčene dohadoval. Mal vtedy iba devätnásť, a ako sa neskoršie sám priznal, neprejavoval v tom čase mnoho taktu. Jeho doterajší život ho nepripravil nielen na prezimovanie v Arktíde, ale ani na prekonávanie rozličných byrokratických prekážok.
V štrnástich rokoch odišiel z domu a túlal sa po uliciach Osla. V pätnástich sa začal plaviť na obchodných lodiach. Navštívil Rím, Paríž, Londýn, New York a Rio de Janeiro.
Potom sa zúčastnil na nórskej veľrybárskej výprave do Antarktídy. Celých sedem mesiacov videl len loď, oceán a ostatných členov výpravy. Táto cesta sa mu mohla zdať večnosťou, keby sa na lodi nebol zoznámil s Frederikom Rubachom. Frederik prežil veľa rokov na Svaldbarde a s obľubou rozprával príhody, ktoré tam zažil. Ivar hltal každé jeho slovo. Kým sa výprava skončila, dohovorili sa, že na Hornsunnfjorde spolu prezimujú.

V polárnej Noci
V polárnej Noci

Až na prelome rokov 1970 — 71, keď už žil na Špicber-goch štvrtý rok, pochopil, prečo mu guvernér za nijakú cenu nechcel dovoliť, aby v Arktíde prezimoval. Hornsunn totiž dokázal byť nemilosrdný. Fjord, ktorý sa nachádza na 77° severnej šírky a od najbližšieho mesta, ktorým je Longyeabyen, je vzdialený stopäťdesiat kilometrov vzdušnou čiarou, určite nie je nič pre neskúsených.

Na Hornsun-ne dujú silné vetry a panujú kruté mrazy. Na obnažených skalách je len mach, lišajníky, holé kamene a ľad. Najväčším „stromom” je breza, vysoká dvadsať centimetrov.
Jedenapol letného mesiaca trávil Ivar každý rok v Nórsku.

Znovu si zvykal na ľudskú spoločnosť. A potom za dlhých polárnych dní v auguste sa vracal späť na Špicbergy. Prinášal si zásoby na celý rok.
Domček, ktorý sa stal Ivarovou základňou, postavili roku 1957 pre vedcov. V rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka pracovali niekoľko mesiacov na Hornsunn-fjorde. Celých desať rokov bol potom domček opustený. Keď sem roku 1967 Frederik Rubach a Ivar prišli, bola už táto podlhovastá stavba, podobajúca sa skladu, napoly zrúcaná. Polárne medvede vytrhli dvere a vybili okná, takže uvoľnili cestu búrlivým vetrom.

Ale aj tak bol domček ešte dosť pevný. Po generálnej oprave im preukázal dobré služby. Frederikovi sa však nechcelo stále žiť v ich „hlavnom stane”. Radšej sa usadil severnejšie, na brehu zálivu.
Aj teraz, keď sem Ivar prišiel prezimovať, najskôr opravil základňu a vystrojil ju všetkým potrebným. Potom sa vybral na Vtáčiu horu, do svojho náhradného domčeka, vzdialeného pätnásť kilometrov.

Keď má človek v tejto oblasti prejsť na saniach, ktoré ťahajú psy, alebo na lyžiach a s nákladom hoci len jeden kilometer, je to veľmi namáhavé, najmä keď je zlé počasie. Preto sa Ivar usiloval, aby do druhého domčeka previezol všetky potrebné zásoby pred začiatkom polárnej noci. Jeho námaha nebola márna — veď čím rozsiahlejšie je územie, na ktorom môže loviť, tým väčšiu nádej má na dobrý úlovok. A práve toto miesto sa mu mohlo stať osudné…
Ked sa Ivar s konečnou platnosťou prebral z prežitého šoku, začal rozmýšľať, čo má teraz urobiť. Musel toho urobiť dosť — a nezostávalo mu veľa času. Kým je pekné počasie, musí doplniť zásoby na Vtáčej hore. Musí uloviť aj niekoľko husí a kačíc, kým sa nevyberú na juh.
Ivara zobudil smutný krik husí, ktorý sa rozliehal nad Vtáčou horou. Začalo sa sťahovanie. Na ten krik čakal už celý týždeň. Prelet vtákov trval obyčajne dva dni. Keď sa mu za tieto dva dni nepodarí urobiť si dostatočné zásoby, bude ho čakať dlhá zima o hlade.
Keď zostúpil do údolia, striasol sa od zimy. Cez závoj hmly sa ozýval krik vtákov, ale kŕdle leteli príliš vysoko. To ho na chvíľu znepokojilo — čo ak husi už preleteli?
Zem však neodmietne potravu lovcovi, ktorý nezabíja živé tvory len tak pre nič za nič. Ivar v takýchto chvíľach nemohol pochopiť ľudí, ktorí lovia zver len pre zábavu. Preňho bol lov nevyhnutný, aby si obstaral potravu a aby za líščiu a medvediu kožu dostal trochu peňazí, za ktoré bude môcť prežiť ešte jednu arktickú zimu. Preto zabíjal len toľko zvierat, koľko nevyhnutne potreboval. Arktída ho naučila vážiť si všetko živé.
Konečne kŕdle začali letieť trochu nižšie. Šesť hodín bez prestávky strieľal a zbieral husi a kačice, odkladal ich, a čakal na ďalšie kŕdle.
Slnko zostalo visieť tesne nad horizontom. Po horských svahoch sa začala plaziť hmla. Ivara bolelo plece od spätných nárazov brokovnice. Zajtra ho bude bolieť ešte viac, lebo bude musieť zasa celý deň strieľať. Brokovnicu odloží do budúcej sezóny až keď zastrelí štyridsať husí a niekoľko kačíc.
Už chcel odísť, keď z hmly zrazu vyletel nový kŕdeľ. Zamieril, vystrelil, a ked jedna hus spadla na zem, vystrelil aj z druhej hlavne. Vták, na ktorého zamieril, však odbočil a väčšina brokov preletela pod ním. Niekoľko brokov však predsa len hus zasiahlo. Ivar sa díval, ako ranený vták pomaly klesá na zem a vydáva krátke a prenikavé škreky. Hus ťažko spadla na kamenitú zem a zlomila si hrdú šiju. To mu pokazilo náladu.

Dúfal len, že ešte nebola trojročná a nenašla si druha. Osamotené volanie gunára však jeho nádeje sklamalo. Z odlietajúceho kŕdľa sa ozýval len jeho hlas, ktorý sa chvíľami zosilňoval a chvíľami strácal v hmle. Ivar vedel, že gunár sa vráti k svojej družke a nadával si za ten nešťastný výstrel.
Znovu sa ozval prenikavý krik gunára. Ivar zatajil dych a čakal, až sa vták priblíži na dostrel, aby skončil jeho trápenie aj vlastné výčitky svedomia. Denné svetlo už takmer zhaslo. „Chudáčik, ponáhľaj sa, prosím ťa,” pomyslel si lovec. Gunár vyletel do výšky, ale potom sa zrazu vynoril z hmly priamo nad zabitou družkou.

Ivar vystrelil z oboch hlavní. Výstrel zrazil gunára v lete…
Prišiel december. Vietor sa snažil strhnúť zavreté okenice a s prenikavým zavýjaním dorážal na steny hlavného domčeka. Čas ubiehal len pomaly. Ivar si však aj teraz vyšiel na lov. Vzal si pušku, náboje, lopatu, vrece s hlavičkami jarabíc, ktoré používal ako vnadidlá na líšky, a zapískal na Najka… Zdalo sa, že víchrica odviala z krajiny posledné zvyšky svetla a zanechala tu len tmu a sneh.
Prvá pasca bola zasypaná snehom. Vnadidla sa nik nedotkol. Ivar ho nevymenil, lebo vedel, že čím menej sa ho bude dotýkať, tým skôr sa naň niečo chytí. Na začiatku zimy začínali líšky vyvádzať mláďatá. Tieto hladné, zvedavé a energické mláďatká vliezli všade. Budú prvé, ktoré skončia v jeho pasci.
Ked Ivar hľadal ďalšiu pascu, začul od fjordu treskot a dunenie ľadov, prehýnajúcich sa pri prílive. Zadíval sa do polárnej noci naplnenej týmto stenaním, ale nič nevidel. Aj tak mu však skúsenosti a intuícia radili, že by bolo veľmi nebezpečné, keby si nedával pozor na možné stretnutie s medveďom, ktorý si vyšiel za korisťou.
Znehybnel a počúval. Nič podozrivé nepočul. Zrazu sa však ozvalo tiché Najkovo zavrčanie. Ivarovi prebehol mráz po chrbte — blíži sa medveď!
Lovec vzal pušku do rúk. Pochopil, že Najko zachytil medvedí pach. Sám však nič nespozoroval a nemal ani tušenia o tom, v ktorom smere a ako ďaleko je medveď. Zrejme niekde za najbližším kamenitým vŕškom. Aj keď v tme nemohol nič vidieť, poznal tieto miesta tak dobre, že sa vždy dokázal orientovať.
Odopol si lyže a vybral sa k vŕšku. Najko zasa zavrčal, ale Ivar ho neutíšil — nezaškodí, ked sa medveď trochu vyľaká. Vôbec si neželal chytiť sa za pasy s týmto agresívnym zvieraťom, keď vidí najviac na štyri kroky. Prehodil si pušku do ľavej ruky, pravou našiel kameň a hodil ho. Až potom konečne začul medvedie zamrmlanie.
Čo najtichšie prešiel posledných desať metrov, ktoré ho delili od vrcholu kopca. Na mieste, kde sa domnieval, že nájde medveďa, nebolo nič. Zrazu zachytil vľavo od seba nepatrný pohyb. Obrátil sa tým smerom a asi vo vzdialenosti piatich metrov medveďa uvidel.
Zviera sa vrhlo na lovca s hybkosťou mačky. Ivar automaticky zamieril a stlačil spúšť. Ťažký náboj prerazil medveďovi hrudné kosti.
Bol to neveľký samec, vážiaci asi tristo kíl. Ivar bol rád, že to nebola medvedica. Kľakol si vedľa mŕtveho zvieraťa a chvíľu sa tešil zo svojho víťazstva…
Ivar preletel očami po miestnosti. Iste tu bol Rubach — svedčil o tom neporiadok, ktorý po sebe zanechal.
Niečo si podráždene zamrmlal pod fúzy a začal upratovať. Vždy mal rád poriadok, a keby to tak aj nebolo, Arktída by ho to bola naučila. Veď zdravie a niekedy aj život lovca závisí od toho, aby rýchlo našiel vec, ktorú práve potrebuje. Neporiadok v domčeku teda skrýval isté nebezpečenstvo.
Ivar si spomenul na nešťastných Angličanov, ktorí tu bývali v 18. storočí. Boli to zločinci odsúdení na smrť. Istý anglický úradník sa domnieval, že Špicbergy možno využiť, a preto odsúdeným navrhol, aby sa tam usídlili. Sľúbil im, že za to dostanú milosť. Loď s dobrovolníkmi vtedy priplávala na Špicbergy koncom leta. S blížiacou sa zimou si odsúdení uvedomili, že urobili chybu, keď dali prednosť životu v nekonečnej temnote pred rýchlou smrťou. Nakoniec všetkým povolili nervy a radšej sa šli vydať do rúk kata — odišli späť do Anglicka…
Po troch hodinách poriadneho upratovania sa všetky veci dostali na svoje miesto. Ivar si pripravil sviatočný obed. Nerobil to často, iba vtedy, ked si chcel napraviť náladu.
Hluk stoličky, priťahovanej k stolu, prebudil Najkovu pozornosť. Psie oči sa oddane dívali na svojho pána a pod ich pohľadom Ivara opustili posledné zvyšky zlej nálady. Spomenul si, že už niekoľko dní psa vôbec neoslovil, a to bolo nielen nespravodlivé k Najkovi, ale nebezpečné aj preňho. Začal hovoriť so psom tichým ospravedlňujúcim hlasom a zároveň ho kŕmil kúskami kačacieho mäsa.
Neskoršie, keď umyl riad a utierku zavesil na klinec, mu spokojný Najko zozadu nosom narazil do nôh. Ivar sa obrátil. Pes odskočil a pazúrmi začal škriabať po drevenej podlahe. Začali priateľský zápas. Najko sa usiloval Ivara zvaliť a pritlačiť na podlahu. Ivar sa hádzal zo strany na stranu, aby sa vyhol neslávnej porážke. Nakoniec sa obaja — človek aj zviera — poriadne unavili.
Ráno Ivar vytiahol sane a zapriahol psy. Chcel navštíviť Frederika, aby mohli spoločne stráviť Vianoce.
Kým vonku pracoval, oheň v kachliach vyhasol. Ivar do nich pozorne položil uhlie, triesky a tulení loj, aby mal všetko pripravené, ked sa vráti späť. Musel všetko pripraviť tak, aby sa oheň chytil od prvej zápalky. Vedel, že jeho život môže niekedy závisieť práve od tej jedinej zápalky. Keď mal všetko hotové, vydal sa na cestu.
Frederik ho privítal so širokým úsmevom a priateľsky ho potľapkal po chrbte. Celý večer a celý nasledujúci deň sa obaja priatelia rozprávali, jedli, popíjali whisky, hrali šachy a spievali piesne o láske.
Nadišiel čas, ked sa Ivar začal pripravovať na cestu domov. Frederik namietal, že počasie nie je práve najlepšie. Ale nič sa nedalo robiť — Ivar sa musel vypraviť.
Frederik mal pravdu. O dve hodiny prišla taká búrka, že by sa pokračovanie v ceste rovnalo samovražde. Tri dni a tri noci vyčíňali rozbúrené živly a tri dni a tri noci strávil Ivar v diere, vyhĺbenej v snehu, o hlade. Pri sile sa udržiaval len niekoľkými šálkami snehu, ktorý si roztopil na liehovom variči…
Na začiatku februára uväznila krutá víchrica Ivara v hlavnom domčeku na štyri dni. Stále presviedčal sám seba, že to nie je nič zlé, veď skôr alebo neskôr sa oblaky roztrhajú a on zasa uvidí slnko.
Na piaty deň ráno sa zobudil zavčasu a chvíľu zostal nehybne ležať. Premýšľal o tom, čo ho zobudilo. O chvíľu na to prišiel — vietor sa skoro utíšil. Ivar znovu zaspal a bol presvedčený, že nasledujúci deň bude tichý, chladný a jasný.
Na úsvite vystupoval po svahu kopca. Priamo nad lovcom sa na sivastej oblohe črtali obrysy hôr. Pred obedom vyšiel na vrchol, ktorý bol zo všetkých strán vydaný napospas vetrom.

Opatrne si sadol na zľadovatený kameň a obrátil sa tvárou na východ.
Obloha nad jeho hlavou vyzerala ako sivá atlasová šatka. Trblietavý, modrastý svit zosilnel a začal sa čoraz mohutnejšie rozlievať po oblohe. Hory sa premenili na temné hromady kamenia, ozdobené zástavkami plávajúcich oblakov. Najvyššie vrcholčeky žiarili fialovým svetlom, ktoré sa menilo do malinová a nakoniec do zlatistá. Po svahoch hôr stekali potoky farieb.
Ivar prižmúril oči. O niekoľko okamihov zistil, že stojí bez čiapky a na lícach mu primrzli slzy. Znovu si nasadil čiapku, sadol si a tešil sa z farieb, ktoré slnKo vrátilo svetu.

Prúdy farieb však o chvíľu začali slabnúť. Vlna tmy zaplavila úpätia hôr, potom vystúpila vyššie a nechala ostrovčeky svetla len na najvyšších vrcholčekoch. Slnko zapadlo. Deň, ktorý trval pol hodiny, zomrel.
Teraz až do mája alebo júna, keď sa pod závanmi prvých južných vetrov roztopí sneh, bude mať Ivar stále čo robiť. Krížom-krážom prejde krajinu a bude hľadať ľadové medvede.
Keby bol dosť bohatý, rád by žil na Hornsunne a nezaoberal sa lovom. Aby však mohol na Arktíde prežiť ešte jeden rok, musel zabiť najmenej desať medveďov, na ktoré má povolenie, a čo najviac líšok.
Koncom apríla už mal deväť medveďov a rozmýšľal o tom, ako dostane desiateho. Už mu nezostávalo veľa I času, lebo mohol loviť, kým bol ľad ešte dosť pevný.
Raz sa Ivar rozhodol, že si na obed zastrelí jarabicu. Neďaleko vrchola kopca si ušúľal cigaretu a pozrel sa dolu. Na ľadovom poli fjordu zočil medveďa. Mieril k pohoriu, ktoré sa črtalo v diaľke. Ivar sa nechcel zriecť takého lákavého úlovku, ale sa obával, že medveď je príliš ďaleko. Inú možnosť však nemal a o úlovok sa musel pokúsiť za každú cenu.
Kľakol si, zamieril a pomaly stlačil spúšť. Zdalo sa mu, že medveď sa potkol a potom začal rýchlo utekať. Po druhom a treťom výstrele sa za medveďom zdvihli len roztrieštené kúsky ľadu. Ivar si už pomyslel, že ho netrafil, ale vtom uvidel na snehu červené škvrny.
Pri dohľadávaní prešiel niekoľko kilometrov pozdĺž fjordu. Asi po hodine sa začali krvavé stopy strácať. Zmenšili sa iba na veľkosť nechta, ale medvedí krok sa značne skrátil.
Kým mohol, šiel Ivar na lyžiach. Potom ich odopol a zapichol do záveja. Medveď bol od neho vzdialený asi štyristo metrov.
Ivar sa ešte asi pol hodiny potkýnal po ľadovej sutine, kým sa dostal na hladkú zasneženú rovinu, obrúbenú ľadovými vrcholčekmi hôr. Keď medveď začul lovcove kroky, vyskočil na všetky štyri.
Ivar zdvihol pušku a nad zálivom spútaným ľadmi sa ozvala ozvena výstrelu. Medveď spadol do snehu. Ivar opatrne pristúpil k jeho telu a hlavňou sa dotkol oka. Zviera sa nepohlo.

Potom sa pozorne poobzeral okolo seba, či pach krvi sem neprilákal ďalšie medvede, a začal sťahovať kožu. Napriek veľkej zime pracoval bez rukavíc.
Zrazu pocítil vnútorný nepokoj. Keď mal medveďa napoly stiahnutého, pocit vnútorného nepokoja začal silnieť. Ivar odhodil nôž vedľa rukavíc, chytil pušku a vyškriabal sa na najbližšiu kryhu, aby sa mohol popozerať po krajine.
Na svoje zdesenie spozoroval medzi ľadmi fjordu trhlinu širokú asi desať metrov. Na chvíľu si pomyslel, že je s ním koniec. Odháňal od seba myšlienky o bezvýchodiskovosti situácie, rýchlo sa skízol z kryhy a zo všetkých síl utekal na miesto, kde sa trhlina zužovala.

Keď tam pribehol, zistil, že meria nejakých päť či šesť metrov. Ani na chvíľu si neoddý-chol, prehodil pušku cez trhlinu a skočil do ľadovej vody. Rukami urobil niekoľko temp a trhlinu preplával. Pušku si zavesil cez plece a utekal ďalej. Udieral sa po rukách a po nohách, aby sa mu prekrvili dlane a chodidlá, v ktorých už začal strácať cit.
Skákal z jednej kryhy na druhú, usiloval sa udržať rovnováhu, padal, dvíhal sa a znovu začal utekať. Rukami sa udieral do mrznúceho odevu. Srdce mu šialene bilo, ale on vytrvalo bežal k brehu, ktorý bol ešte ďaleko.
Zrazu uvidel vlastné stopy. Bežal po nich, kým ho nezačali strašne bolieť chodidlá a nepocítil ostrú bolesť v hrudi. Ale nevzdával sa.
Konečne zacítil pod nohami pevnú pôdu. To mu dodalo ďalšej sily. Znovu sa rozbehol a tĺkol rukami do zľadovateného odevu, až od vysilenia spadol. Z posledných síl zdvihol hlavu a zrazu pred sebou uvidel svoj domček, ktorý opustil viac než pred dvanástimi hodinami.
V domčeku nebolo teplejšie než pri fjorde. Kopnutím otvoril dvierka kachličiek a natiahol ruku po zápalkách ležiacich na poličke. Kým ich však zamrznutými rukami nahmatal, spadli. Kľakol si, opatrne zdvihol neposlušnú škatuľku a znecitlivenými prstami chytal jej okraj, aby ju otvoril, ale znovu mu spadla. Zápalky sa rozsypali po zemi. Prsty ho neposlúchali a jeho pokusy zdvihnúť aspoň jednu boli márne.
Ivar sa tĺkol rukami do kolien a pritom vydával neartikulované zvuky, naplnené hrôzou a bezmocnou zlosťou.
Zasa sa pokúsil pozbierať zápalky a zasa sa mu to nepodarilo. Nakoniec mu prišlo na um, aby sa o to pokúsil zopnutými dlaňami. Opatrne zdvihol zo zeme škatuľku a držal ju medzi kolenami. Potom spustil obe ruky na zem a hranami dlaní zdvihol zápalku. Chcel zapáliť, ale zápalka sa zlomila.
Pomaly a opatrne zdvihol druhú. Ešte opatrnejšie zapaľoval, ale teraz mu zasa vykĺzla z dlaní. Po nej spadla tretia, štvrtá i piata. Po každom neúspechu sa znovu dával do úmornej práce a nedovolil, aby ho prepadla beznádej. Nakoniec sa jedna zápalka predsa len chytila.
Premáhajúc silnú bolesť v rukásh, priblížil krehký ohníček až ku kachliam. Slabý jazýček plameňa oblizol pripravené triesky a Ivar prestal dýchať, lebo sa bál, že aj najmenší pohyb vzduchu ohníček uhasí.

Tenké drevené triesky stmaveli, skrútili sa a zažiarili jemnými modrými svetielkami, ktoré sa chveli a silneli, sčerveneli a potom sa sfarbili do oranžová a nakoniec zlato zasvietili. Po tvári sa mu rozliala vlna tepla, ako ked sa díval na východ slnka. Nehybne sa sklonil nad kachličky. V jeho očiach sa odrážala magická sila ohňa…
Po troch týždňoch uvidel Ivar uprostred fjordu v bielom ľadovom poli modrý pás vody. Na brehu, v údolí aj v horách sa objavili prvé sťahovavé vtáky. Pod ľadmi a snehmi sa rodilo polárne leto, živené južnými vetrami a žltým slnkom, ktoré viselo vysoko na oblohe.
Čoskoro sa otvorí celý záliv a potom z ďalekého mora pripláva loď. Medzi chladnými kryhami, hlboko ponorenými a pomaly plávajúcimi vo vode, bude čakať na Ivara.Díval sa na fjord a vychutnával koniec dňa, ktorý trval celý rok.
V nasledujúcom roku dostal Ivar opäť licenciu na odstrel desiatich medveďov. Potom lov ľadových medveďov, líšok, tuleňov, divých husí a kačíc zakázali. Ivar sa vôbec nesnažil protestovať proti novým zákonom.

Iba mu bolo ľúto, že sa musí rozlúčiť so známymi miestami len kvôli chamtivým „lovcom”, ktorí v lete brázdia vodu rýchlymi motorovými člnmi a bez rozmyslu strieľajú bezbranné plávajúce medvede. Okrem toho letná koža nie je vhodná ani na výzdobu izby. Vláda túto situáciu vyriešila tým najľahším spôsobom — proste zakázala akýkoľvek lov ľadových medveďov.

V polárnej Noci
Hodnotenie:

Vložiť komentár