Odkedy existujeme? Odkiaľ prichádzame? Kam ideme? To sú otázky, ktoré si človek kladie už po dlhé stáročia, od dôb, keď si začal uvedomovať, že existuje, že je iný ako príroda a zvieratá okolo neho.
Spočiatku nenachádzal odpoveď, nedokázal si vysvetliť ani prečo tu je, ani kde sa tu vzal, a preto sa uchyľoval do sveta bájí a mýtov.Biblia tvrdí, že človeka stvoril boh, ktorý Adama najprv vymodeloval z hliny, a potom doň vdýchol život. S Evou si už toľko výtvarnej práce nedal.
Jednoducho vybral Adamovi jedno rebro, z neho potom vytvoril prvú ženu, manželku, matku. A tak bol na svete prvý ľudský pár, ktorý začal zaľudňovať zemeguľu. Táto rozprávka o tvorivých činoch „všemohúceho” bola dlho jediným zdôvodnením vzniku človeka v celom kresťanskom svete.
A beda každému, kto by bol hlásal niečo iné. Ešte roku 1650 nemal rektor univerzity John Lightfoot v Cambridge lepšiu prácu, než vypočítavať, kedy asi boh tohto Adama stvoril. Vypočítal, že sa tak stalo večer o 19. hodine 23. októbra roku 4004 pred naším letopočtom. Neuplynulo však ani päťdesiat rokov a londýnsky lekár Edwad Tyson píše traktát o tom, že medzi opicami a trpaslíkmi je štyridsaťosem zhodných anatomických prvkov, ba dokonca pripúšťa možnosť, že trpaslík je dieťa splodené z matky opice a otca človeka.
Pochod dlhý milióny rokov
Nebola to teda ešte priamo veda, ale už to bol aspoň náznak. Človek chcel poznať, vedieť. Zakladateľ botaniky, švédsky vedec Karol Linné, vo svojom diele Sústava prírody už roku 1735 vyjadril názor, že homo sapiens je štvornožec, ktorý sa postavil. Francúzsky prírodovedec Jean Lamarck, jeden zo zakladateľov vývojovej teórie, bol medzi prvými, čo vystúpil proti náboženským predstavám o vzniku sveta a organizmov.
Myšlienky osvietených filozofov Hobesa, Loc-keho, Rousseaua, prírodovedcov Buf-fona a Cuviera pripravovali základy vedeckému pohľadu na vznik a vývoj človeka.Priekopníkom systematického bádania sa stal anglický vedec Charles Darwin, zakladateľ vývojovej teórie a modernej biológie. Vo svojom diele O vzniku druhov prirodzeným vývojom (1859) definitívne poráža idealistické a metafyzické predstavy o stvorení a nemennosti druhov. V ďalšej vedeckej práci Vznik človeka (1871) Darwin dokazuje, že aj človek sa biologicky vyvíjal z vývojovo nižšie stojaceho predka pomalými prechodmi, a že dodnes má mnohé orgány, ktoré zakrpa-” teli, ale ktorými sa svojim živočíšnym predkom podobá.
Darwin tvrdil, že človek a dnes žijúce opice mali spoločného predka, treťohornú opicu, ktorá ešte žila na stromoch.Hominizácia čiže ich poľudštenie, to bola dlhá vývojová etapa, ktorá viedla k premene prehomoidných (predľud-ských) primátov k hominidom. V tomto veľkom časovom rozmedzí sa diferencoval človek.Celý proces charakterizuje postupné vytváranie niekoľkých funkčných komplexov, ako je zmena stavby hrudníka a horných končatín, zmena stavby panvy a dolných končatín, rozšírenie lebky, a tým zväčšenie mozgu.
Dramatická etapa, keď sa naši dávni predkovia začínali vyčleňovať spomedzi ostatných živých tvorov a dali sa na dlhú cestu mysliaceho jedinca, je ešte zahalená tajomstvom. Napriek tomu už dnešná veda vystopovala niekoľko preukázaných hypotéz.
Všetky predpoklady sa zhodujú v tom, že to bolo v mio-céne, prípadne v neskorom oligocéne; teda pred 20 až 25 miliónmi rokov, keď sa naši predkovia ocitli na hranici, odkiaľ už nebolo cesty späť k primátom. Nový tvor sa začal od svojich zvieracích predkov čoraz viac vzďaľovať.Premena bola dlhá, strastiplná a nerovnomerná. Úspešné i menej úspešné pokusy oslobodiť sa z ohraničenej ríše zvierat nevznikali azda niekde na jednom mieste, ale odrazu vo viacerých končinách Zeme, často vzdialených od seba tisíce kilometrov.
Nezriedka zostalo len pri pokusoch, pri márnom úsilí, najmä keď chýbali niektoré zo základných podmienok pre vznik vyššieho, mysliaceho tvora, ktorý by už dokázal pre svoju záchranu vedome bojovať.Náš dávny predok urobil predovšetkým jednu vec — zostúpil zo stromov na pevnú zem a začal po nej kráčať. Do úkrytu konárov sa vracal stále zriedkavejšie, svoje obydlie a ochranu si vyhľadával radšej v skalných jaskyniach alebo v brlohoch väčších zvierat.Tým si oslobodil ruky, nepotreboval ich už na šplhanie, a tak ich začal používať na výrobu nástrojov, na obživu a na obranu proti nemilosrdnému okoliu.
V tejto fáze vývoja hynuli stá a tisíce. Hladoval, zabíjala ho dravá zver, pretože bol veľmi zraniteľný a bezbranný. To ho nútilo vyhľadávať ďalšie, naňho sa ponášajúce tvory, vytvárať skupiny, vzájomne si pomáhať pri hľadaní potravy i v každodennom boji s nemilosrdnou prírodou. Kolektívny život, nevyhnutnosť odovzdávať si rôzne informácie, si vyžadovalo nejaké dorozumievanie. Potom boli informácie stále zložitejšie,rovnako ako bol stále zložitejší život vo väčšej a väčšej skupine, a tak sa museli aj neartikulované výkriky dajako diferencovať.
Vznikol náznak určitej reči a s tým súbežne aj náznak akýchsi myšlienkových procesov, čo spätne pôsobilo na rozvoj a zdokonaľovanie mozgových centier. Pračlovek začal rozlišovať a v pamäti si fixovať určité javy, čo v podobnej a veľmi skrátenej forme môžeme pozorovať u každého dieťaťa. Mozgový aparát zaznamenáva podnety, tie potom spracúva a pamätá si ich pre nasledujúcu situáciu, pre nasledujúcu voľbu. Postupne si uvedomuje, čoho sa má vyvarovať, čo mu škodí, tým získa skúsenosti, a všetky tieto skutočnosti potom v slovných obratoch odovzdáva druhým a zanecháva vo forme oznamov i potomkom.
V ďalšej etape sa pračlovek prestáva báť ohňa a dokáže ho využívať na zohriatie, ale aj na lepšiu úpravu mäsa, ktoré ohňom zjemnie, stane sa strávi-teľnejšie a pre rast tela a mozgového aparátu predstavuje kvalitatívne vyšší a vhodnejší prísun potrebných bielkovín i ďalších látok. Vznik abstraktného myslenia a spolu s ním vznik reči a vedomia súvisí s prenosom sapientácie, duševného rozvoja našich predkov.Každá takáto etapa trvala celé desiatky tisícročí.
Každý najmenší krok
na tejto cenil iprcvádzali nesmierne straty, vyhynutie celých kmeňov. Ale pribúdal! nj I ú 1 mmti, nový tvor si začal uvedomoval hvoJu existenciu, sám seba. Pomocou pi…..tivnych nástrojov a ostatných druhov s;i postupne učil brániť a nachádzal obranu A tak pomaly vyčleňovaním v z prírody a zvieracieho prapredka vzniká homo sa-piens, ktorý sa vie nielen brániť, ale učí sa ovládať prírodu okolo seba. Veda len postupne ako mozaiku skladá veľkolepý obraz o vzniku človeka.
Veľa kamienkov do tejto mozaiky ešte chýba, mnohé dôkazy sú zahalené tajomstvom, ale už aj lak je obraz premeny zvieraťa na mysliaceho Ivora neobyčajne úchvatný. Pri modelovaní našej dávnej minulosti priniesli najcennejšie poznatky vykopávky archeológov. V štyridsiatych rokoch minulého storočia vykopali v údolí Neandertal pri Dússeldprfe pozostatky človeka, ktorý vznikol z opočloveka niekedy pred 300 000 rokmi.
Neandertálci žili vo veľkom časovom období a boli medzi nimi veľké jednak skupinové a jednak individuálne rozdiely. Kosti neandertálcov našli neskoršie v Španielsku, vo Francúzsku, ale aj u nás v Gánovciach pri Poprade, ďalej v Afrike, na Jáve a v Číne. Predkom neandertálcov bol mený človek, ktorého pozostatky vykopali vo východnej Ázii (1964).
Antropológ Louis Leakey a jeho manželka Mária našli v Keni kúsky rozbitej lebky, ležiacej vo fosílnej hornine starej viac ako dva milióny rokov. Jej tvar po rekonštrukcii pripomínal pozostatky zvyškov homo habilis, ktoré sa už predtým našli. Pri štúdiu kostí rama-pitheca, opice žijúcej v Indii, v Afrike a v Európe pred 14 miliónmi rokov, dospeli niektorí vedci k záveru, že je to spoločný predok ľudskej vetvy, austra-lopithecus.
Roku 1970 našli antropológovia v oblasti Afar v Etiópii pozostatky kostry mladého dievčaťa, ktorú nazvali Lucy. Mladá žena ležala v zemi viac ako tri milióny rokov a je predbežne vedcom hádankou, lebo nemôžu tieto zvyšky s určitosťou zaradiť ani medzi vetvu homo, ani medzi australopithe-cov. Ale každý kamienok, ktorý sa objaví, je nesmierne cenný, môže mozaiku doplniť alebo vyvrátiť. Svoju úlohu má nielen dokonalá znalosť reálií, ale aj náhody.
Dlhá cesta človeka sa začínala vo veľmi zložitých prírodných podmienkach, ktoré dnes možno ťažko rekonštruovať. Ako hovorí jeden z antropológov:A. L. Jamnar: Pripomínajú skupinu slepcov, ktorí majú v úmysle upísať slona, zatiaľ čo držia v ruke len časť jeho chobota.