Vari už týždeň bolo prituhnuté; nočná obloha bývala posiata nespočetným množstvom hviezd, košatý mesiac stál medzi nimi ako pastier. Cez deň svietilo slnce, ale severná úboč Kýčery, kde sa už niekoľko dní motala stará medvedica s mláďaťom, zostávala v tôni. Napokon po neskorom ráne svitol mútny deň.
Medvedica dlho stála pod previsnutým skaliskom, načúvala vetru, ktorý zosilnel a hnal pred sebou tmavosivé mračná. Už niekoľko dní nezožrala ani byľ a nedovolila ani svojmu vytučnenému mlád’aťu zdvihnúť zo zeme čo len bukvicu či okmásanú jarabinu. Chvíľami bolo počuť bubnovanie d’atľa, ale tam bol jeho smiech.
Október 1981
Aj sojka zaškriekala, ale krátko a hneď aj stíchla, akoby sa hanbila.// Keď sa medvedica do vôle napočúvala, vykročila kolísavým krokom k vrstevnici, medvieďa za ňou. Oba medvede kráčali ťažko, ospanlivo, kým sa čvachtajúcou mokraďou nedostali do úzkej kotlinky na južný svah Kýčery. Potok bol skraja už prichytený ľadom, papraď ležala na zemi zvädnutá, tráva a byliny zošúverené, pošliapané.
Medvedica prešla cez potok, mláďa za ňou. Pod hladinou sa mihol tmavý horský pstruh, ale medvedica sa ho ani len pohľadom nedotkla. Zjari i v lete to bývalo inšie; stála po kolená vo vode a nejedného pstruha vyhodila prednou labou na zelený breh. Teraz však vyšla nízkym briežikom a začala trhať žeruchu. Pomaly, sústredene žula jej široké kapustné listy. Keď videla, že mláďa len stojí, otočila sa a drela ho lopatkou k žeruche. Mláďa však žeruchu len ovoňalo, zmraštilo nos a odvrátilo sa. Starej sa to navidomoči nepozdávalo; vytrhla labou žeruchu aj s koreňmi a sotila ju k medvieďaťu.
Ono zasa nič. Medvedica hnevlivo zamrmlala a labou medvieďa ľahko udrela. A keď sa ani potom nemalo do jedenia, sadla si na zadok, jednou labou pridŕžala žeruchu pri zemi, druhou tlačila mladé k nej. Naveľa medvieďa predsa len trochu žeruchy vzalo do papuľky, ale keď za cítilo jej horkú chuť, chcelo ju vypľuť. Stará však nečakala, hnevlivo zamrmlala a labou tlačila žeruchu mladému späť do papuľky. A keď mu potom dala celkom nedvojzmyselnú príučku, pustilo sa aj ono do jedla, zjavne bez chuti, ale žulo byľ za byľou a mrštiac nosom ju prehftalo. //
Zrazu medvedica strpia, zachytila podozrivý zvuk. Napodiv nehlučne prešla do mladej smrečiny, medvieďa za ňou, a hľadela k úzkej prti, ktorá sa ťahala na dákych päťdesiat krokov pod nimi. O chvíľu vyšiel z hory človek, v ruke niesol sekeru, cez plecia mal prepásaný povraz. Medvedica hľadela za človekom a keď prešiel čistinou s stratil sa za ohybom v riedkej hore, pustila sa pomaly za ním. Aj medvieďa vyšlo z húštiny, ale stará ho zavrátila.
Sama sa pobrala k stopám, dlho ich ovoniavala, strihala malými končistými ušami, chytala vysoký vietor, napokon sa pustila s nosom pri zemi po stopách; tak kráčala dobrý kus. Potom dlho stála na mieste, kým sa presvedčila, že sa človek nevrátil, otočila sa a zatiahla za mladým do smrečiny. Olizla mu papuľku, akoby sa ešte raz chcela presvedčiť, že ozaj prezrelo horkú žeruchu, ktorá mu mala pred dlhým zimným spánkom vyčistiť vnútro. Spokojne zmrnčala a pustila sa vrstevnicou späť. // Medvede sa zastavili medzi skaliskami na juhozápadnej strane Kýčery, tam medvedica vytrhla zo zeme rapavé korene sladiča.
Teraz sa už mláďa tak nevzpieralo, jednak poučené, jednak bol koreň sladiča predsa len súcejší, nebol taký horký ako žerucha. Vpodvečer zišli medvede do úboče starej holej bukovej hory, kde-tu prestoknutej vysokánskym smrekom. Obchádzali skaliská, až sa dostali cez záľahu kosodreviny do úzkej rokliny, zatarasenej skalami a polozhnitými vývratmi. Popod preva-lený brestový kmeň sa medvedica vtiahla do temného otvoru. Medvieďa za ňou. //
Zvečerilo sa, vetrisko sa zabilo, obloha sa vliala do hory. Začalo snežiť. Najprv celkom drobno, akoby na skúšku. Ale čoskoro sa zo smolnej temravy hrnuli celé prúdy veľkých, ľahkých vločiek. Do rána ležala hora pod snehom, zmlknutá pod hustým bielym plášťom, akoby ju bol ktosi začaroval.