Najväčší hlodavec

Do čeľade morčacovitých patrí najväčší a najťažší hlodavec, kapybara močiarna. Toto štetinami zarastené zviera je viac ako jeden meter dlhé. Žije v lesnatej Južnej Amerike, a to v močaristých krajoch. Častejšie sa vyskytuje v blízkosti riek.
V januári roku 1975 poľnohospodárski robotníci na ranči Highland v Kalifornii zažili veľké krekvapenie.

Kapybara Močiarna

V ich blízkosti stálo čosi, čo sa ponášalo na gigantického potkana a žulo karfiol. Živočích bol skoro taký veľký akoj ovca. Keď uvidel ľudí, utiekol. Robotníci to porozprávali jednému z majiteľov a tento hovoril o tejto príhode v rodinnom kruhu. Jeho syn, biológ, sa začal hneď o príhodu zaujímať a povedal: „Potkan veľký ako ovca? Vyzerá to na kapybaru,”
Kapybara chodí pomaly, nevydrží dlhý beh, ale v nebezpečenstve sa dá aj do cvalu.
O príhode sa dozvedeli aj odborníci v San Diegu. Jeden z nich hneď pricestoval na farmu. Stopy sa ponášali na kapybaru. Odborník ich vyfotografoval a porovnával s obrázkami v knihách.
Keďže podozrenie, že ide skutočne o kapybaru, ktorú na severoamerickom kontinente zatiaľ ešte nespozorovali zosilnelo, požiadali o pomoc ďalšieho experta zo zoologickej záhrady v San Diegu. Čo robil tento živočích tak ďaleko od svojho prirodzeného domova.J ktorý je vo Venezuele a severnej ArgentíneH
Kapybara je výborný plavec. Živí sa trávou, vodnými rastlinami a aj kôrou mladých stromov.

Najväčší hlodavec

Najväčší hlodavec

Nepohrdne ani dyňou, kukuricou, ryžou a cukrovou trstinou. Kapybary majú „hlavné mesto” v zoologickej záhrade Mesker Park, v Indiane. Tu ich začali chovať pred desiatimi rokmi, keď sa zoologická záhrada začala špecializovať na zvieratá z Južnej Ameriky. Roku 1966 začali s chovom šiestich týchto veľkých hlodavcov. Vyhradili im ideálne miesto v porovnaní s ich prirodzeným revírom.

Prvé mláďatá sa narodili roku 1968 a dodnes už vychovali šesťdesiatjeden kapybár. Žije z nich iba polovica, ale aj tak je to najväčší počet, ktorý jestvuje v zoologických záhradách Ameriky. Mláďatá ponúkajú iným zoologickým záhradám na založenie chovu. Kapybary majú hranatú hlavu a oči položené tak „ďaleko vzadu”, že majú vlastne dve zorné polia. Uši sú malé, zaoblené. Mláďatá sú veľké ako mačka a sú veľmi čulé i aktívne. Krátko po narodení už behajú v ohrade. Matka ich pritom pozoruje jedným okom. Vo dne sa skrývajú v močiaroch, alebo v galériových lesoch pozdĺž riek.

V noci opúšťajú húšťavu a hľadajú si potravu.
Zoologické záhrady, ktoré sa zaoberajú chovom kapybary, v budúcnosti budú vyhľadávaným miestom. Prečo? Kapybár ubúda. Čím možno vysvetliť ich úbytok? Len na jednom veľkom ranči vo Venezuele ich zabili pätnásťtisíc. Prečo? Juhoameričania kapybary jedia. Solené mäso z kapybár je napríklad počas veľkonočného týždňa jedno z tradičných jedál. Je pravdou, že mimo Venezuely sa ich mäso nekonzumuje s takou obľubou, ale predsa sa len spotrebúva. Charles Darwin napísal, že mäso z kapybary je indiferentné. Európania s týmto názorom súhlasia.

Je to však dobrý zdroj bielkovín a tak sa ozývajú hlasy, aby sa z neho pripravovali napríklad párky. Dúfajme, že párky nebudú dôvodom zániku týchto zvierat, ktoré prakticky nemajú nepriateľov. Pochádzajú z treťohôr a od tých čias tieto zvieratá nažívajú s človekom v mieri. Okrem človeka ich nepriateľom je jaguár* ktorého je dnes už pomerne málo a aligátor. Na niektorých miestach ich chovajú ako domáce zvieratá.
Nohy majú prispôsobené na život v močiari. Prsty a päty sú veľmi rozšírené.

Majú len tri prsty. Spodok nohy a konce prstov so premenili na rohovinu a zrástli s pazúrmi. Vzniklo čosi ako kopyto.
Voda je nesmierne dôležitým faktorom v živote týchto zvierat. Veľa ráz chovatelia v zoologických záhradách to prehliadajú, lebo ka-pybara sa vie výborne adaptovať a dokáže existovať aj bez vody. V prirodzených podmienkach kapybara prežije asi tretinu života vo vode. Mláďatá nájdu priamu cestu do vody aj keď ju predtým vôbec nevideli. Kapybara výborne pláva a vie sa dobre potápať. Ponorí sa na dno a „kosí” vodné rastliny,, ktoré konzumuje. Medzi prstami na nohách má plávacie blany.
Zaujímavým aspektom v ich správaní sú a| zvuky. Kapybara vydáva niekoľko druhov zvukov. Jeden sa podobá na zvuk šijacieho stroja, iný znie ako ostré pst!, ďalší sa podobá štekaniu, iný zasa pripomína híkanie. Zvuky však nie sú vôbec hlučné.
Kosti, ktoré pochádzajú pravdepodobne z doby ľadovej prezrádzajú, že dávni predkovia dnešných kapybár boli takmer dva razy väčší. Keďže trojprstovosť je vlastne podmienkou pre rýchlejší beh, možno predpokladať, že kapybara sa mala kedysi veľmi dávno stať rýchlym stepným zvieraťom. No jej vývin* časom odbočil od tohto smeru a vyvinulo sa z nej „obojživelné” zviera, ktoré sa cíti rovnako dobre tak vo vode ako aj na zemi.

Najväčší hlodavec
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *