Z chaty som vyšiel ešte pred svitaním. Kým som prešiel strmými úbočiami až k posedu, začala do mňa dobiedzať únava a túžba po zdriemnutí. Iba ranný chlad ma preberal a nedovolil poľaviť v striehnutí. Aj tak bolo moje čakanie márne.

Z neznámych príčin srnec teraz na lúčku nevyšiel. Obyčajne veľmi opatrne vychádzal spod húštiny. Skôr než sa ukázal na kraji medzi konármi, chvíľu postál ako socha. Uprene hľadel pred seba, skúmavým pohľadom prebádal okolie, dlho počúval. Len potom vykročil ďalej. Vše sa zastavil, zastrihal ušami.

Poobzeral sa, jemnými nozdrami vdychoval podozrivé pachy. Keď si bol istý, úchytkom lapkal mladé výhonky kríkov, najmä tŕnia a šípu, hľadal mladé lístočky trávy, divej ďateliny a čerstvo rozkvitnuté kvety.

No dnes sa voľakde pozabudol, alebo ho niečo naplašilo. Ktovie, či ma ešte pred príchodom k posedu nezvetril a potom sa v tichosti a nenápadne skryl. Možno medzitým aj kdesi v hore zaľahol na vyvýšeninu a pokojne prežúval.Veľmi ma to neprekvapovalo. Je to veterán, ktorý má za sebou mnoho skúseností. Má hrubý krk, spustené brucho, šedivé čelo, hlavu nosí sklonenú, ani čo by vážila cent.

Aj parožky sú už celé dokrivené, grmbále vyblednuté, na koncoch ostré ako nožíky, bez perlenia. Vari aj sám cíti, že by mal žiť v ústraní, nepúšťať sa do potýčok so zdatnými srn-cami, ale nájsť si tichý kút, aby mal pokoj od každého, najmä od ľudí, hluku a kriku. Toho sa najviac obával. Veď neraz ho z ničoho nič z paše vyrušil ohlušujúci výstrel a úžas vyvolal zlovestný hvizd guľky. Preto som mu ani veľmi nezazlieval, že ma dnes sklamal, nedožičil mi hoci sa len pozrieť na jeho „zrkadlo”, ba ani ma neobliakal.
Čakať na posede už nemalo význam.

Lasička

A vrátiť sa do chatky bez odpočinku, to som si netrúfal, a ani sa mi nechcelo opustiť tento kút. Bol som tu sám so sebou, uprostred sviežej zelene, obkolesený starými velikánmi bukov. Zo všetkých strán ma rozvese-ľoval spev vtáctva. Lúka predo mnou hýrila pestrofarebnou výšivkou, obloha sa navidomoči rozhárala, slnko spoza končiarov vytŕčalo krehké dlhé prsty a medzi nimi nad dolinou sa ticho vznášal myšiak hôrny. Obratne vytáčal kruhy a len občas trasľavým hlasom oznamoval svojej družke, že na ňu myslí, že nezabúda na hladné holokrké mláďatá, ktoré sa nevedia dočkať, aby samici odovzdal úlovok a ona ho potom pazúrmi a zobákom rozporciuje, po kúskoch rozdá pisklavým hladošom.

Dávno sa mi tak nezažiadalo pobudnúť tu kdesi na výslní, vystrieť sa, pokojne nasýtiť pľúca ranným ozónom, uprieť oči na rozjasňujúcu sa oblohu, po ktorej sa popásajú oblačné čriedy oviec. Celým telom mi prenikala slastná únava, viečka mi oťažieva-li. Mal som pocit, že nohy sa mi zabárajú hlboko do zeme a ledva ich vládzem vyťahovať, pretože chvíľami ani čo by mäkli, boli bez kostí a svalov. Iba zarosená tráva a ovísajúce vetvy nad chodníkom ma preberali z mrákot. Ruky som si ovlažil a prešiel nimi po tvári, šiji i prsiach, aby som zahnal únavu.
Chodník ma zaviedol na okraj húštiny, kde bola stará hŕba kamenia, ponášajúca sa na akúsi zabudnutú, neudržiavanú mohylu. Kamene sem naznášali dávni predkovia, ked priam holými rukami vyvaľovali a lámali skaly, stínali stromy, vytrhávali korene, aby mohli na pásiku zeme dorábať chudorľavý jačmeň, ovos, fazuľu, bôb, trochu zemiakov.Tesne pri kamennej pyramíde ležal v tráve starý, polospráchnivený klen. Po jeho mŕtvom, rozpadávajúcom sa tele sa sotva badateľne vliekol slimák ako posledný nočný tulák, ktorého zastihlo ráno vari len uprostred cesty.

Sadol som si na opačný koniec klena a sledoval pomalú chôdzu slimáka, ako opatrne vytrčenými tykadielkami všetko ohmatáva a posunuje sa ďalej. Ktovie, dokedy by som bol hľadel na ľahostajného slimáka, keby mi za chrbtom nebolo čosi zašuchorilo. Pod ovísajúcimi konármi liesky a spomedzi paprade, prizdobenej ružovkastými kvietikmi centárie, mihla sa zhrbená myš. Vrtko sa vopchala kdesi do medzery medzi kameňmi a hned za ňou tým istým smerom prebehla ďalšia. Nazdával som sa, že si krátia dlhú chvíľu, hrajú sa, či milkujú. Lenže jedna myš uprostred bujnou zeleňou prprerastanej hŕby kamenia prenikavo a tenučko zapískia, ba skôr zvreskla. V jej hlásku bolo plno strachu a paniky.

O chvíľu na povrch, ako zdivená, vybehla ďalšia myš. Nebežala, ale priam skákala a preletovala. Nechýbalo veľa a bola by mi omylom vkĺzla do nohavíc. Iba v poslednom momente pobádala, že na známom nehybnom klene je čosi veľké, ešte trašnejšie než to, čoho sa naľakala. Rýchlo sa zvrtla späť, ako blesk sa mihla obďaleč a napokon zmizla v bujnej tráve. Možno stadiaľ prebehla na druhú stranu jamy, ale vzápätí ju nasledovala ďalšia, ktorá bezhlavo uháňala po vybehanom tunelčeku.
Sprvoti som si myslel, že medzi myšami nastal poplach vari preto, že sa zobudila dovtedy do klbka skrútená užovka a teraz, keď ju zobudili prvé teplé lúče, vydáva sa na záludné potulky.

Vtedy však po pravej strane zašuchorilo lístie a medzi kameňmi sa zjavila malá, trochu predĺžená červenohnedá hlavička s maličkými, mimoriadne živými očkami. Čulo sa poobzerala a zmizla. Neskôr sa vytrčila o niečo bližšie. Rozoznal som už aj malé okrúhlastó ušká, horiace očká, bledoružovkastú papuľku a pod hrdlom biely podbradníček. Opäť mihavé, nepokojné pohyby hlavičky, vetrenie okolo seba. Z hŕby kamenia ani čo by vyprchal všetok život.

Len hore medzi konármi znepokojene poletovala ustarostená strnádka. Zvŕtala sa sem i tam, ježila perie, hlavičku placho nachyľovala nabok. V tej chvíli myši čupeli hádam až na samých koncoch svojich podzemných chodieb, zrýchlene dýchali, treštili oči, chvostíky sťahovali pod seba, chveli sa a nevedeli, kam sa podieť.
Tenké, predĺžené červenohnedasté tielko lasičky sa zrazu mihlo nad kameňmi a stratilo sa medzi zelenými rebrami papradia. Možno medzi škárami hľadala myšie stopy, alebo načúvala, kde sa ozve niektorá zdesená myš, aby sa zasa strhla bláznivá naháňačka.

No o chvíľu sa hlavička lasičky znova vystrčila a zvedavo sa obracala na všetky strany. Keď nezacítila nič podozrivé, ani nezazrela hľadanú korisť, vyliezla na ploský kameň, jemne obrastený machom. Čupla si, vytiahla sa do výšky, akoby mi chcela predviesť svoju krásu, vrtkosť a neúnavnosť v love. Potom si to rozmyslela a vhupla medzi kamene.

Po chvíli — iste stačila zatiaľ vbehnúť až kdesi do samých hlbín, kde mali myši svoje brlôžteky — sa tu diali priam neuveriteľné udalosti. Myši vybehovali, vrážali do seba, zúfalo pišťali, preskakovali, hlavami narážali do kameňov, lebo prenasledovateľ im bol stále v pätách. Podaktoré robili vysoké dlhé skoky, uháňali k hore, iné hľadali spásu vo vysokej tráve. Darmo kľučkovali, snažili sa bleskovo ukryť do škár, len aby sa skryli pred krvilačným nepriateľom.

Lasička bola všade za nimi. Prebleskovala medzi kameňmi, mihom menila smery, nečakane sa zvŕtala, strácala sa a zasa sa na rôznych miestach vynárala. Obdivoval som jej obratnosť a mimoriadnu pohotovosť, ale aj bleskové reakcie. V mnohom mi pripomínala lov fretky, keď sa ocitne v dierach rýchlonohých králikov. Lasička bola tak zaujatá lovom, že si ma ani nevšimla, hoci mi neraz prebehla popod nohy.
Uprostred hŕby kamenia pod srdcovitými listami liesok prenikavo a hrôzostrašne zapišťala myš. Ozvalo sa ešte slabé zašuchorenie a kým som stačil zistiť presné miesto myšacej tragédie, lasička si už víťazoslávne hopkala s myšou v papuľka. Držala ju za krk, vysoko dvíhala hlavu, aby jej pri behu nezavádzala. Rýchle a šikovne podliezala ovísajúce konáre, prepletala sa pomedzi trávu ako had a svoju korisť odnášala smerom k hore.
Šikovný lovec, pomyslel som si, a kým rozbehané myši s úžasom čušali pozaliezané ktovie kde, odrazu z opačnej strany jamy bez dlhého uvažovania zasa vbehla dnu lasička. Tento raz tu dlho nepobudla, lebo o chvíľu preskakovala kamene s dvoma holými myšičkami v papuľke.

Istotne pri prvom prepade presnorila všetky diery, ponachádzala myšie hniezda a teraz si prišla už ako na hotové. A zasa trielila k hore, k svojmu brlohu s mláďatami, ktorým usilovne donášala jemné mäsko.
Ktovie, dokedy by bola lasička riedila sídlo myší, keby sa mi nebolo kýchlo práve vtedy, keď nanovo chcela vtrhnúť do hŕby kamenia. Mrzí ma to…