Gentleman

Gentleman
Gentleman

Austrálskeho spisovateľa Alana Marshalla poznajú doma aj za hranicami ako autora mnohých poviedok a románov, z ktorých azda najobľúbenejšia je jeho autobiografia „Už zasa skáčem cez kaluže”, ktorú aj sfilmovali.

Všetky jeho námety, či ich už čerpá z miest alebo celkom malých osád, portréty deti, dospelých aj vzťah k zvieratám, sú predchnuté ľudskosťou a vierou v ľudí. Aj epizóda, ktorá sa môže zdať málo významná, dostáva v jeho spracovaní hlbší mravný a sociálny rozmer. Jeho sila ako spisovateľa spočíva v úprimnosti a v hĺbke jeho puta s prostým ľudom. Aian Marshall dvakrát navštívil Sovietsky zväz.

Pri príležitosti svojich 75. narodenín bol vyznamenaný sovietskym Radom priateľstva národov. Je predsedom Spoločnosti Austrália — ZSSR a prevzal aj patronát nad Spoločnosťou austrálsko-československého priateľstva…
— Nadarmo sa namáhaš, toho nedostaneš, — zakričal za mnou Jack, ale ja som uvoľnil svojmu koňovi uzdu a on sa rozletel po strmom chodníčku dolu.
Boli sme s Jackom prezrieť čriedu a práve sme sa predierali cez hustý porast krovitých akácií, ked sme zrazu spozorovali malú čriedu divých koni. Pásli sa na svahu suchého koryta rieky, ktoré ležalo pod nami.
Gentleman, ako sme nazvali krásneho čiernostrakatého žrebca, sa držal kúsok od čriedy. Dve čierne škvrny, ťahajúce sa od hrivy, sa rozlievali po jeho bokoch, mohutný zadok bielo svieti a za ním vial chvost čierny ako noc. Tu by sa nenašiel nijaký muž, ktorý by po takom koňovi netúžil.
Keď Gentleman začul dupot môjho koňa, vzopol sa a na okamih stŕpol ako kôň Alexandra Veľkého vytesaný v Per-zepoli. Dvakrát hlboko vtiahol do no/dier vzduch, nedôverčivo zafŕkal, potriasol hlavou a pomaly sa rozbehol ku mne, akoby ma vyzýval. Potom sa obrátil a rozbehol sa na opačnú stranu.
Môj kôň však letel ako s vetrom o závod a Gentleman sa čoskoro znepokojil. Zrýchlil tempo, predbehol svoju čriedu a viedol ju hore do svahu. Spod tvrdých kopýt, rozrývajúcich zeminu, vyletovali trsy trávy a konáriky. Konské hrivy viali vo vetre ako šľahajúce plamene ohňa.
Vážim skoro sedemdesiat kíl, a to už pre koňa niečo znamená. Ani najrýchlejší kôň s jazdcom na chrbte nedobehne koňa, ktorý beží sám. A tak som sa aj ja márne pokúšal o nemožné, popoháňal koňa, hltal prach, ktorý zvírila črieda. Nakoniec som sa zastavil a nechal čriedu zmiznúť v diaľke.
Keď som sa vrátil, Jack sa do mňa pustil:— No vidíš, nehovoril som ti to? Len zbytočne ničíš koňa. Toho žrebca nijaký náš kôň nedoženie. Už sme sa všetci o to pokúsili.
— Ale ja ho musím, musím mať! — zvolal som.
O niekoľko mesiacov som o tom znovu začal s Jackom hovoriť.
— Máš pravdu, — povedal som, — Gentlemanovi sa nijaký kôň nevyrovná. Ani moja sivá kobyla, ktorá predbehne hockoho. Minulý týždeň som odrezal Gentlemana od čriedy a pustil som sa len za ním, ale to bolo ešte horšie. Tak rýchlo sa od nás vzďaľoval, že som mal pocit, akoby sme stáli.
— Toto si žiada nejakých nadháňačov, ináč sa darmo namáhaš, — povedal Jack.
— Koľko?

Gentleman
Gentleman

— Stačili by štyria.
— A pre každého náhradného koňa.
— Poď, premyslíme si to, — povedal Jack.
Rozhodli sme sa, že pozveme dvoch cvičiteľov koni z farmy v Kiffery a skúsime šťastie na budúcu sobotu. Nakreslili sme si približnú mapu terénu a vytýčili trasu, kadiaľ budeme čriedu hnať.
Na jej konci stála pevná ohrada pre dobytok. Od jej vrát sa rozbiehali dve krídla v tvare písmena V. Každé krídlo bolo míľu dlhé a na najširšom mieste bolo od seba vzdialené pol míle.

Dúfali sme, že sem sa nám podarí zahnať našu čriedu.
Steve Burton a Jim Carlson prišli v piatok, ako sme sa s nimi dohodli. V to ráno sme sa s Jackom vybrali hľadať čriedu. Viedli sme so sebou pár náhradných koni, ktoré sme chceli uviazať na tých miestach, kde bolo možné vymeniť kone bez nebezpečenstva, že nám medzitým prenasledované kone uniknú.
Čriedu sme našli neďaleko rybníka pri osamelom strome. Prichádzali sme zo záveternej strany. Sotva nás kone spozorovali, dali sa na útek. Bežali rovno na západ — presne tam, kde sme chceli.

Rozišli sme sa na rôzne strany — Jack šiel priviazať náhradné kone a pripraviť táborisko na zajtra a ja za čriedou, aby som vedel, kde ju mám zajtra hľadať.
Nocoval som pri ohrade blízo vrát. Ešte za tmy som začul cvakanie zubadiel a škrípanie kožených sediel — prichádzali chlapci z farmy a na uzde viedli svoje náhradné kone. Potom som si osedlal koňa a rozbehol sa na planmu, kde sa podľa mojich predpokladov mala naša črieda pgsť.
Mal som začať prenasledovanie, hnať čriedu psi päť míľ a potom ju stočiť na sever. Vedľa Sosnového vrchu ma mal vystriedať Jack.
Na planine už kone neboli, ale šiel som po jch stopách a asi po míli som ich spozoroval — pásli sa pri akáciovom lesíku. Veľkou okľukou som čriedu obišiel a vrútil sa do jej tyla. Ked ma Gentleman spozoroval, zafŕkal a začal zohá-ňať kobyly do húfu. Ale ony sa stále rozbiehali na všetky strany, akoby neverili, že zacítili nebezpečenstvo.
K čriede som sa priblížil na takú vzdialenosť, že lasom som mohol chytiť hociktorú kobylu, a potom som ich cvalom hnal pred sebou. Keď som uvidel vrch, porastený borovicami, kde ma mal vystriedať Jack, všimol som si, že staršie kobyly už začínajú byť unavené.
Aj keď môj kôň bol tiež zadýchaný, prinútil som ho ešte k väčšiemu vypätiu. Vyleteli sme do svahu ako eskadróna v útoku. V tej chvíli vyrazil Jack s veľkým krikom od obrovskej borovice. Zastavil som koňa a pozeral za ním. Zabočil k čriede a rútil sa za ňou, skoro celkom skrytý v oblakoch prachu.O deviatej som netrpezlivo začal vyzerať čriedu, ktorá už každú chvíľu musela pricválať na planinu, kam som sa medzitým presunul.

Ako sme sa dohodli, tu som mal vystriedať Števa Burtona. Konečne sa objavil na obzore malý obláčik prachu zvírený spenenými koňmi. V behu pohadzovali hlavami a vo vetre naťahovali dlhé chvosty. Z prachového oblaku sa ozývalo praskanie biča a krik Števa Bur-tona.
Na čele čriedy cválal Gentleman. Jeho beh bol rovnomerný, bez akýchkoľvek príznakov únavy. Hlavu mal stále hrdo vztýčenú, zľahka sa kolísal v bokoch a spod jeho čiernych kopýt vyletoval piesok. Prebehol asi dvadsať jar-dov odo mňa — nozdry mu planuli ako oheň. Keď som vyrazil dopredu, zafŕkal a vyhodil zadkom. Steve, od hlavy až po päty ako pomúčený, na mňa skríkol: — Nešetri ich! — a stratil sa v mrákavách prachu.
Črieda už bola dosť preriedená. Mnoho kobýl nevydržalo tempo a zostalo ďaleko vzadu. Hnal som čriedu cez muldu, po zvonivo suchej pôde. Jeden kôň za druhým odpadával, až zostalo len desať najmladších a najvytrvalejších.
Opäť sme sa so Števom vystriedali a potom ešte raz.

Vtedy som už nehnal hrmiacu čriedu, ale len jedného nepokoreného a nezlomeného žrebca, ktorý sa nechcel za nič na svete vzdať, i keď mu už tiež dochádzali sily.
Keď uvidel pred sebou otvorené vráta ohrady, pokúsil sa otočiť späť, ale vtedy sa už ku mne pripojili ďalší nadháňači. S divým krikom sme roztočili biče a utýraný Gentleman pochopil, že niet úniku. Prudko sa zastavil, znovu sa obrátil k vrátam ohrady a vbehol dovnútra. Teraz bol môj!
Na noc sme zostali v chatrči vedľa ohrady. Uvarili sme čaj, navečerali sa zo zásob skrytých v sedlových kapsách a hneď sme šli spať. Napriek veľkej únave som však nemohol zaspať. Vstal som a vyšiel von. Na oblohe žiarili hviezdy, bolo bezvetrie a také ticho, že som počul mäkké ťapkanie kengúr, ktoré sa pribehli napiť z rybníka.
Šiel som sa pozrieť na Gentlemana. Nemohol sa upokojiť »<stále chodil pozdĺž ohrady z miesta na miesto. Chvíľami sklonil hlavu a oňuchával zem, potom zasa zostal stáť so vztýčenou hlavou.

Schoval som sa za strom a pozoroval ho, ako stojí pri vrátach, ktoré boli vyššie ako on, a hľadí do diaľky, tam, kde nízko nad horizontom horeli jasné hviezdy. Tam sa asi zhromaždili jeho unavené, vyčerpané družky. Gentleman zaerdžal, ale tak nejako neisto, akoby bojazlivo, hriebol kopytom. Potom sa odvrátil a znovu začal chodiť okolo ohrady.
Ráno som ešte spal, keď Jack vtrhol do chatrče, od vzrušenia celý bez seba.
— Utiekol, — kričal. — Preskočil vráta! Poďte sa pozrieť.
Vybehli sme za ním.
Mal pravdu. Gentleman bol preč. Z odštiepenej triesky na najvyššej priečke vrát vytŕčal chumáčik bielej srsti.
— Ako je to možné? — neveriaco povedal Jack. — Veď vráta sú vysoké osem stôp.
— To nie je kôň, ale vták, — povedal Steve.
— Čert ho vezmi, teraz ho už naháňať nebudem, — rozhodol som sa.
Často si však hovorím, čo ma vtedy v noci prinútilo, aby som strčil chumáč chlpov za odštiepenú triesku, otvoril vráta a nechal Gentlemana ujsť? Prečo som sa usmieval, keď som počul z diaľky radostné erdžanie čriedy utrápených kobýl?

Gentleman
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *