Lalú

Príhoda o nemom Lalú hlboko na mňa zapôsobila…Na podrobností jeho zvláštneho života si už nik ani nepomyslí. Jedna legenda sa predsa len zachovala v spomienkach ostrovanov; z generácie na generáciu si rozprávajú príbeh vzrušujúceho a príkladného dobrodružstva, v ktorom Lalú hral hlavnú úlohu.

Lalú sa narodil na jednom z najjužnejších výbežkov ostrova del Pastor. O rokoch jeho útleho detstva sa nevie takmer nič. Pôsobivý šum lesovz pevniny, oddelenej len úžinou zelenkastej vody, hlbokou ako desivá priepasť, doľahol na ostrov zriedka. Možno len vtedy, keď ho privial západný vietor.

Zdalo sa, že dráždiaca blízkosť suchozemského lesa nepôsobila na chlapca. Iba more — večne prítomné, podmaňujúce more ho priťahovalo, jeho telo silnelo v žeravých lúčoch slnka a v zúrení divých víchrov. Príroda mu zabránila priateliť sa s jeho rovesníkmi, lebo jeho pery neboli schopné vypovedať ani slovko. Lalú sa cítil vyhostený do najodľahlejších končín samoty.

Povráva sa, že jeho nárek dojal i najtvrdších chlapov. Ten plač vyvolával v prostých ostrovanoch vidinu nahého a bezbranného zvieraťa, vhodeného hlboko do arény, drveného priepastným a neúprosným tichom. Keď Lalú dorástol, bol šikovný a smelý. Na hociktorom mieste, aj na tých najnebezpečnejších a najneobyčajnejších, skákaval z člna s neprekonateľnou ladnosťou a potápal sa do hĺbok.

V obydliach, pribitých na samom vrchu skalného útesu, starci prejavovali nevôľu nad počínaním chlapca. Ľudia sa často preľakli, keď ho videli takmer nahého, ako plával veľkou rýchlosťou popod prístavné hrádze, akoby dno mora bolo jeho prirodzeným živlom. Jeho čierna hlava sa vynárala v neuveriteľnej vzdialenosti a odtiaľ sa usmievala na užasnutých obyvateľov osady. Do obydlia svojich rodičov sa vracal, až keď sa stmievalo.
Roky ubiehali; Lalú sa čoraz viac odcudzoval rodnej osade. Jeho nevysvetliteľné potulky sa rozšírili na celú zátoku. Býval všade a nikde. Čln si postupne premenil na zvláštny útulok. Na prednej časti urobil z dosák komôrku, zastrešenú pletencami dužinatých listov. Ked sa blížil k osade, búšil do obrovskej mušle. Jej ozvena sa rozliehala ako výkrik vyvierajúci z útrob mora. V neskorej noci bolo počuť jej drsné dunenie. Starci sa vraj celí vydesení prebúdzali o spomínali dávne príbehy o bytostiach bez mena, ktoré sídlili v podmorských priepastiach.
Istého dňa sa nablízku objavil obrovský žralok a rozsieval hrôzu i des medzi rybármi ostrova. Divo a prudko útočil na miesta, kde chovali korytnačky. Pevné ohrady podľahli náporu jeho mocných čeľustí a silné panciere väznených zvierat sa štiepali, ako keby boli z papiera. Žralok temer úplne znemožnil rybolov.

Vo víre jeho chvosta sa prevrhali a potápali menšie člny. Zo dňa na deň bol žralok pažravejší. Počet jeho obetí sa stále zväčšoval. Už ani jeden rybár sa neodvážil na more, iba ak mal veľmi veľký a silný čln. Hlboká tieseň doľahla na ľudí z osady, neprestajne bedákajúcich nad pohromou, ktorá vážne ohrozovala hlavný prameň bohatstva ostrova; chytanie a chov veľkých korytnačiek.
Prešli dlhé mesiace strachu, ale obrovské zviera sa nemalo k odchodu.

Zlyhali všetky snahy votrelca odohnať. Chrbát obludy, sfarbený ako tigria koža, bol posiaty harpúnami, ktoré nemali nijaký účinok a boli len nemými svedkami jej nespočetných víťazstiev. Lalú bol jediný, koho prítomnosť príšerného žraloka neznepokojovala. Ako vždy, aj teraz svojím člnom brázdil neviditeľné cesty tajomného mora. Ľudia sa ho usilovali upozorniť na veľké nebezpečenstvo, ale Lalú sa len pousmial a znovu sa stratil.

Okolo jeho bytosti sa ďalej šírili nové domnienky, ba boli i takí, ktorí videli súvislosť medzi objavením sa obludy a samotárskymi potulkami chlapca.
Raz, keď sa už stmievalo, Lalú prišiel do osady a vybral sa k domcu Josepha Bakera, starého staviteľa člnov; k nemu jedinému cítil skutočnú náklonnosť. Odkedy mu umreli rodičia — a to bolo pred mnohými rokmi — bol mu starý Baker pevnou oporou. Lalú to pociťoval ako krehký prúd náklonnosti, ktorý bol aj jediným, čo ako chúlostivým spojivom medzi ostrovanmi a jeho tvrdošijnou samotou. Večerami zvyčajne pofajčievali a dlhé hodiny trávili pozorovaním svetielkujúcej oblohy. Niekedy starý Baker rozprával. Niekedy len mlčali.
Lalú priniesol svoj obvyklý náklad korienkov; pomáhal tak starcovi, ktorého zoslabnuté ruky sa už neveľmi hodili na prácu. Starec ho privítal ako vždy prívetivým úsmevom a ani mu len nenaznačil, čo si pošuškávajú zlé jazyky na ostrove. Po večeri si vyšli pred chudobnú chatrč a pobafkávali.
Večer okolo deviatej hodiny ohromný praskot nečakane prerušil pokoj v osade. Ľudia pobehli až na okraj skalného útesu a odtiaľ pozorovali pláž, zaliatu svitom mesiaca. Liaheň korytnačiek zasa nevydržala nápor žraloka. Ozývalo sa volanie na poplach. Ľudia sa zhrčili na brehu. Keď sa objavili Lalú a starý Baker, privítalo ich nepriateľské mlčanie. Lalú sa prepchal cez rozbitú ohradu a pozorne si prezeral rozdrúzgané koly. Potom sa potopil a s námahou vyvliekol rozpolenú korytnačku.

Rozzúrení rybári podišli k nemu, jeden mohutný černoch udrel nemého chlapca po tvári. Nemal to urobiť. Lalú sa naňho vrhol sťa divá mačka a zrazil ho mohumým úderom. Preľaknutý útočník si už len stačil prikryť škaredú krvavú ranu na tvári. Vzrušený zástup obkolesil chlapca a Bakera. Starec sa usiloval schladiť horúce hlavy, vzal chlapca za ruku, odviedol ho nabok a vysvetlil mu hlúpu nedôveru týchto ľudí. Lalú sa okamžite rozhodol a rozbehol sa k svojmu člnu, ležiacemu na svetlom piesku pláže. Nevšímajúc si viac tiesniaci sa dav rybárov, vzďaľoval sa do noci.
Starý Baker nakoniec prehovoril k ľuďom, porozprával im, čo mu Lalú navrhol vo chvíli odchodu. Nasledujúcej noci by sa vybral s desiatimi alebo dvanástimi najodvážnejšími mužmi, aby skoncovali s obludou. Rybári sa nemajú báť, na určené miesto bypriplávali so šalupou „Maria”. Tu by Lalú zajal žraloka.
Lalú dodržal sľub, prišiel so súmrakom, pripevnil svoje kanoe na koniec škunera. Vyčkávajúci černosi na brehu ich videli odchádzať neznámym smerom ešte tej noci. Napnuté plachty poháňali štíhly trup „Maríe”. Čoskoro minuli posledný výčnelok a stratili sa z dohľadu.
Tropická noc, ktorá padá na more, je ako sivo sa ligotajúca kupola bez konca. Nežne a s láskou, ako nahé plece ženy pozdravuje a láka rybárov. Rybári, vdumách, sa kížupo vode zahalenínečujnou, vznešenou nocou. Celý svet sa zrkadlí vo hviezdach žiariacich na oblohe, v hučiacich vlnách, v šumení svetielkujúcej vody. Krásna a dobrá je tropická noc na mori.
Teraz však bolo všetko iné. Muži vškuneri mlčali. Keď zakotvili pri skalnatom ostrove, spoza hustých mrakov vyšiel mesiac. Z podmorskej jaskyne bolo počuť príšerný hukot.
Muži jeden za druhým vystupovali na nehostinný cíp, všade dookola sa vynárali ostré skaliská. Lalú majstrovsky istou rukou doviedol škuner až na samý okraj pláže. Pustil sa na druhý koniec ostrova, ostamí rybári za ním. Zastavil ich otvor jaskyne, zívajúci ako roztvorená čierna papuľa. Odtiaľto viedla podmorská chodba až po samý stred ostrova, kde sa vlnili ospalé vody malej lagúny, obkolesenej skaliskami a starými hniezdami morských vtákov.

Lalú výraznými posunkami vysvetľoval svoj plán. Rybári náhlivo začali nosiť väčšie i menšie balvany, ktoré navŕšili pred vchodom do podmorského tunela. Lalú zostúpil na pláž, vzal si svoju zvučiacu mušľu, zhodil zo seba úbohé oblečenie a pozoroval hladinu zátoky. Z času na čas mušľu rozozvučal. Jej ozvena sa niesla až po jaskyňu a vyvolávala množstvo tajuplných zvukov. Zrazu všetci onemeli. V diaľke sa črtala obrovitá plutva rýchlo sa približujúceho zvieraťa.

Lalú si našiel ostrú mušľu, hlboko si ňou zarezal do ramena. Len čo mu začala z rany vystrekovať krv, ponoril sa do mora, a tak sa približoval k čiernemu otvoru jaskyne. Žralok akoby zdivel. Lalú pokojne plával, zanechávajúc, za sebou krvavú stopu. Keď sa k nemu zviera priblížilo na dákych päť lakťov, Lalú sa zrazu ponoril a vklzoldo tajomnej hĺbky. Žralok sťa blesk sa vrhol za krvavou stopou.
Muži v nemom úžase sledovali vchod do jaskyne. Zjednej trhliny sa náhle vystrčil Lalú. Každému bolo jasné, že ani ostrov, ani jaskyňa neskrýva pred ním nijaké tajomstvo. Odhodlaný postrčil obrovské skalisko a nechal ho zrútiť sa tesne do vchodu jaskyne. Rybári, povzbudení príkladom, dali sa do práce a o krátky čas zahatali vchod do podmorskej chodby.

Obluda bola porazená!
Lalú sa pobral k svojmu plavidlu a priniesol veľké množstvo jedovatých lián; Indiáni z pevniny nimi trávili vodu a zabíjali ryby. Spolu s rybármi pripravil z nich v hlinených miskách odporný jed, ktorý napustili do zátoky. Rybári sa šli vyspať na palubu škunera, iba Lalú celú noc bdel.
Na svitaní muži znovu vystúpili na ostrov, ale bolo už zbytočné hľadať chlapca a jeho kanoe. V zátoke, celkom pri brehu, ležala nehybne obávaná obluda striebristým bruchom nahor. Šiju mala do široká rozrazenú mačetou.

Lalú
Hodnotenie:

Vložiť komentár