Bosý muž sa plavil na kanoe. Okolo pása ma i obkrútený povraz a nohavice na kolenách roztrhané, akoby si ich bol naspodku nožom odrezal. Z povrazu sa dvíhal dohora nahý a mohutný trup, skláňal- sa raz na jednu, raz na druhú stranu podľa toho, kde a ako hlboko zabral veslom, ktoré zvieral v špinavých rukách.
Plavil sa po lagúne Ariguanabo a augustové slnko v ten rok ako nikdy sililo vrchovČeky šašiny do rastu. Nuž a chlapci z okolia lagúny už dávno predtým usúdili:
„Koncom jari celé Ariguanabo bude ako pastvina.

Ešte aj kôň sa pomýli a bude chcieť spásť trávu na vode, ale musí si zaplávať.”
Stávalo sa to zvyčajne vtedy, keď dažde prekazili všetky predpovede a pršalo oveľa dlhšie, ako sa očakávalo.

Kde pramení voda

Teraz treba znovu hľadať vodné cesty. Rast-Jiny od toľkej vody vyrástli do výšky. Dlhý krk Šašiny súperil vo výške s tŕstím. Na okrúhlych listoch maiangy, ktoré sa takmer dotýkali vodnej hladiny, usalašil sa húf rozkŕkaných žiab, a keď striehlí na muchy, ani nemuseli medzi sebou bojovať o miesto. Čarovná zeleň zavše odkryje vodu, aby na ňu dopadli slnečné lúče, a čaká, kým stonka podmorskej byle na dne zápasí, chce dosiahnuť hladinu a dvíha hore ešte nerozvitý, zelený, okrúhly puk divého lotosu.
Taká bola lagúna, po ktorej sa plavil muž a jeho kanoe, keď sa sieť odumretých býľ pod vodou znezrady zmocnila kýlu a znemožnila mu ďalšiu plavbu. Muž sa vtedy pozorne pripravil, zaprel sa bosými nohami o kanoe a ponoril veslo do vody. Niekoľko sekúnd zostal napätý a nehybný a napokon, keď sa zdalo, že mu puknú svaly na predlaktí, ozval sa ťahavý praskot pod vodou, kanoe sa zakývalo a kĺzalo sa dopredu po rozčesnutých byliach. Mužovi už nič nestálo v ceste, zabral veslom, zmenil smer, dal sa unášať a ani sa len nezakýval.
Plavil sa teraz v čudesných končinách bez travín. Vysoký les tŕstia obkolesoval priehlbeň a muž pokojne oddychoval. To potreboval — zrkadlenie vody, kde sa pstruhy a iné ryby mohli dravo zahryznúť do návnady.
Vtedy upútala jeho pozornosť plechovka s červíkmi a zatiaľ čo mu pramienky potu stekali po tvári, aby sa napokon zliali do jamky, usmial sa. Nebola to však radosť kvôli červí-kom. Všetky sa vyvŕtali z čerstvej prsti, nasypanej na štyri prsty, a priam sa upiekli v tej horúčave.

Mocovali sa, aby sa dostali hore k okraju plechovky, zvíjali sa v zúfalom zápase, na ktorý sa muž s potešením prizeral. Vtedy si nabral do dlaní vody z lagúny a šplechol ju do plechovky. Najhrubšie červíky už dosahovali okraj nádoby a teraz sa im stala taká strašná vec, iba čo sa stihli odtiahnuť, akoby ich spálil rozžeravený plech. To sa mužovi ešte väčšmi zapáčilo a znovu sa usmial, pričom hľadal jednou rukou háčik a druhou vzal z okraja plechovky jedného červíka, ktorý nástojčivo vzdoroval a chcel sa zachrániť. Ale práve v tej chvíli začul výstrel.

Zelenomodrá kačka doletela nad jeho hlavou. Videl ju spadnúť sto metrov od kanoe. Muž zvraštil obrvy a pozrel k tŕstiu, lebo už predtým začul blížiaci sa čľapot a potom zbadal psa. Pes mal velikánske uši, plával a ani si nevšímal muža, akoby hrýzol vodu, keď znovu a znovu ponáral hlavu pod hladinu. Muž sa chvíľu díval na jeho pľačkanie a potom, ani si to neuvedomujúc, napodobňoval jeho pohyby. Možno sa bál, že sa kačka stratí, ale pes bezpečne doplával ku koristi a zovrel ju do čeľustí. Muž sa spokojne usmial.
Potom sa mu zavŕtala do hlavy neodbytná myšlienka: ďalšia strela, len trochu nižšie — a mohla ho položiť. Preto znovu vzal veslo do ruky a uvažoval, ako sa dostať ta, kde je menej trávy, a vyplával z lesa tŕstia, v ktorom zhu-čali dva výstrely — ten posledný nie na kačicu.
Bolo tu len jedno miesto, kde sa semená tráv museli dať unášať inou cestou, a to oveľa nižšie, celkom pri prameni, ktorý vtekal do lagúny. Tu sa prúd vody podujal odniesť semená, pričom dovolil len bobuliam stromu pomarroso krížiť sa s potápajúcimi žabími vajíčami, ktoré plávali v ústrety smrti do neúprosných papuliek pstruhov. Tu sa oddalo rybárčiť! A práve na to miesto muž nasmeroval úzke plavidlo s myšlienkou na veniec čerstvo chytených rýb, ktoré bude môcť neskôr ponúknuť na autostráde rýchlo sa mihajúcim autám.
Skončil sa tretí zápas proti trávam, bol tvrdý a dlhý, nedovolil mu ani zodvihnúť oči od vody, ani na chvíľu prestať veslovať. A možno práve to mu bolo osudné. Ako sa plavil a cí-cerkom z neho tiekol pot, celé telo mu priam blčalo, prvé, čo uvidel na brehu, bola žena.
Zmeravel. Len hruď sa mu dvíhala a klesala, ako dýchal teplé výpary z lagúny.

Ona ho zbadala oveľa skôr. Upierala naňho oči a sedela na kameni, bosé nohy si máčala vo vode. Sukňa sa jej vyhrnula na dobré dva prsty pod kolená.
Najprv si utrel opakom ruky pot a potom postupne kĺzal očami tam, kde sa črtali nohy až k podolku sukne. Odtiaľ zrazu mykol pohľadom na oči a ona vtedy pochopila, pokiaľ ten pohľad očakával či neočakával odmietnutie ženy. Ale ona mlčala, ani sa nehýbala. Muž zasa niekoľko sekúnd vyčkával, nebol si na čistom, čo vlastne sám chce, a keď sa potom jeho ruka dotkla návnad, jej hlas ho zadržal:
-Je tu dobrá rybačka, pane?
— Zavše. Nie vždy. Pritrafia sa dobré dni a inokedy zasa človek nemá šťastie.
Jej hlas znel mocnejšie ako vietor, čo vial pomedzi konáre stromov. Znovu sa uprene zahľadel na sukňu, ale žena sklonila hlavu a zahľadela sa na svoje vlasy, ktoré sa odrážali na zvlnenej hladine.
— Vari ste sem zutekali pred strelami?
— Nie. Hľadal som takéto miesto na chytanie rýb.
-Hm!… Viete, kto tu strieľa kačky? -a tentoraz utajený šibalský úsmev prelete! tvárou ženy:
— Môj muž.
— Začul som výstrely, ale nijakého chlapa som nevidel.
— Vie zabiť a strieľa ako nikto… a šeptom, že ani muž nemohol začuť koniec jej myšlienky, ešte dodala: — Je to takmer všetko, čo vie.
— Ktože vie, čo mu je súdené, — poznamenal a ona sa poponáhľala, ani čo by ju niečo nútilo ihneď doplniť svoje slová:
— Hovorím kačky, kačky na lagúne! – a rozosmiala sa hlasným nervóznym smiechom, akoby sa jej väčšmi zapáčili mužove posledné slová.
On už nepovedal nič. žena napokon stíchla, vystrela si nohy a vytiahla ich z vody.

Medzi jej holými nohami teraz tiekol pramienok vody, ktorého zurkot muž márne chce! počuť.
Vietor zavial od tŕstia a razom priniesol teplý vzduch; žena si upravila šaty a pritom si odhalila plece, na ktoré dopadol prameň rozviatych vlasov.
V tej chvíli zodvihla hlavu a zadívala sa mužovi do tváre. Slnečný lúč sa jej kĺzol po okrúhlom krku a vytvoril akoby svetelný nôž, ktorý sa jej zabodol medzi ňadrá. Vtedy ju premkol strach zo slastnej predtuchy, ponorila si hlbšie nohy a zlostne nimi čľapkala vo vode.

Vedela, že rybár z nej nespúšťa zrak a napokon sa znovu premohla a dala sa s ním do reči, no pritom ani naňho nepozrela.
— Prišli ste chytať ryby len tak z potešenia, alebo žijete z toho?
— Nemám to šťastie ponárať si nohy do lagúny len preto, aby som si ich osviežil. Zavše si ponorím telo aj dušu, ale nie pre zábavu.
— Nuž teda… — a na chvíľu prerušila reč. Krv jej udrela do tváre, keď dokončila, čo chcela povedať: — Prečo to neurobíte teraz,
prečo sa zaraz nehodíte do vody? Rada by som vás videla, ako spadnete do…
Všetko, čo sa skrývalo za jej slovami, pochopilo mužovo srdce a v tej chvíli vedel, že si ju môže získať celú alebo stratiť jedinou otázkou. Preto jej ju rýchlo položil:
— Myslíte, že mám vykonať, na čo vy myslíte?
— Azda, prečo nie?
— Som si istý, že nie.
— Nie som hocikto.
— Ale musíte vy predchádzať príkladom … Aj mne by sa páčilo vidieť vás tam v lagúne a vody jesto, veľa vody pre oboch …
Uprene a zanovito naňho teraz pozerala a čakala. Nemohla viac povedať. Dívala sa na vzdialené tŕstie a zatúžila vidieť len tie vysoké trávy. Vzdialený výstrel ňou otriasol, ale už spočinula nohami na kameni a schádzala dolu, zatiaľ čo* hladina vody jej pomaly stúpala vo dvoch kruhoch po stehnách.
Ani rybár už neprehovoril. Podišiel ku kraju loďky a noha nechtiac prevrátila plechovicu s Červíkmi: ani to nezbadal. Celý sa naraz ponoril a vo chvíli, keď vystrčil zmáčanú hlavu z vody, zbadal, že sa žena vrátila nazad a ‘ znovu sa blíži ku kameňu …
— Nie, teraz neodídeš!
A ponoril sa, aby počkal na odpoveď, ale .vietor mu priniesol hlasný, prenikavý a nervózny smiech, ktorý sa strácal pomedzi kvety ro-merillos na brehu v hurhaji na ceste. Vtedy muž urobil štyri tempá a jeho nohy sa dotkli dna. Dvoma skokmi bol na brehu ako zver a utekal k stromu ateje. Chvíľu nepočul smiech a myslel si, že uprednostnila listy nakopené na zemi, ale znezrady, keď sa priblížil ku kmeňu ateje, prekvapil ho ženský plač a uvidel ruky skrížené na hrudi, telo prehnuté dopredu:
-Odíďte… Nie… Odíďte!
V prvom okamihu sa nevládal ani pohnúť. Jasne začul slová aj plač, ostal ako vraštený do zeme, ale bolo zle, že ona zo strachu urobila krôčik dozadu, potkla sa a spadla. On pozrel dolu a videl ju ležať na zemi. Bola to chvíľočka, nie viac… Chcela hneď vstať, znovu skrížiť ruky na hrudi.’No muž ju videl po prvý raz takto ležať na zemi.
— Odíďte, odíďte, preboha! Zavolám svojho muža …
Lenže vtedy už to nebol on, ale sila, čo v ňom tú chvíľu prepukla. Teraz jeho oči mali tú istú farbu ako červíky, v hrdle mu rástol a mohutnel zámer vrcholčekov tŕstia, v rukách cítil stisk psích čeľustí, vnútri ho spaľovalo slnko a zväzovalo puto odumretých býľ pod vodou. Už nechcel nič počuť. Uložil ju do tône ateje. Ďalší nápor vetra od tŕstia a rozkrútil sa teplý vír, ktorý nadvihol listy zo zeme. Obaja spadli na jeho mokrý chrbát a tam zápasili, zatiaľ čo jej plač neustával nad zemou pokrytou kvetmi romerillos…