Stávalo sa vám, že ste niekedy vstali z postele skôr ako inokedy a privítali ste skoré ráno nie doma, ale kdesi pri rieke, alebo v lese? To znamená, že dobre poznáte pocit ľútosti, pocit oneskorenej ľútosti, že všetky minulé rána (kolko tisíc ich bolo!) ste babrácky nenávratne prespali. To znamená, že ste prespali to najlepšie, čo vám tak prosto, tak Tahko chcel podarovať život.
Práve pocit ľútosti musím spomenúť predovšetkým, a potom už nadšenie, harmóniu v duši, ľahkosť a radosť z toho, že aspoň toto ráno sa zbytočne nestratilo.
Ráno bolo bledofialové, ako by svet osvecovali neviditeľné, dobre zamaskované lampy s porcelánovými bledofialovými tie-nidlami.

Bledofialový bol sneh, rozprestieraj úci sa bezhranične na všetky strany, bledofialová bola inovať na brezách (bledofialové brezové kmene), bledofialové boli oblaky, tam, kde sa malo každú chvíľu objaviť slnko. Vôbec by ma neprekvapilo, keby spoza snehu vyplávala na nebo bledofialová slnečná guľa. No, naopak tejto možnosti slnko vyšlo jasnočervené, ako starobylý päták rozžeravený v ohni, a všetko na svete sa zaružovelo, začervenalo: skrutli vypínačom a zažala sa druhá lampa, teraz už s krvavočerveným tienidlom.
Bol asi dvadsaťstupňový mráz. V nose štípalo pri každom hlbokom vdýchnutí.

Zimný deň

Neviem ako koho, ale mňa sa niekedy zmocňuje stav nadšenia, keď mi nestačí len jednoducho dýchať a vychutnávať dýchanie, ale žiada sa mi ešte čosi viac, nejaký plnší dotyk s okolím.
Taký stav nadšenia sa ma obyčajne zmocňuje za teplého letného večera. Ale aj teraz, za mrazivého, stále viac sa rozohrievajúceho rána, som v sebe pocítil tento zriedkavý, no známy pocit.
Zaujímalo by ma, či ON tiež cíti dnes čosi zvláštne, alebo je mu všetko jedno, aké je ráno: len aby sa výdatne nažral a utiahol sa na tiché miesto? Alebo aj v ňom vyvolá nadšenie také neobyčajné ráno? A cíti to, čo ho neminie, čo visí nad ním, cíti svoj osud? A jeho osud sme — my!
Len na okamih sa mi zdalo byť nepekným ísť v také ráno vraždiť.

Ostatne, najskôr asi ideme podaromnici. Z nás piatich ani jeden nie je poriadny poľovník, my sme takí amatéri okresného formátu. Vyšli sme si preto, že sme sa už dávno chystali, potom preto, že sme dostali povolenie na odstrel jedného losa a nakoniec preto, že poľovačka sa sľubuje byť jednoduchá a krátka. Uvidíme, vystrelíme, tak ako by do kravy, no a hotovo.
Čaká nás — chutná pečienka. Vypijeme si spoločne, porozprávame sa, požartujeme a zasmejeme sa. Ako možno ešte lepšie stráviť voľný deň v malej okresnej osade?
Ja nie som poľovník, ale rybár. Koľkokrát mi hovorili, že nie som poľovníkom do prvého výstrelu. Ako ma presviedčali, že nie som poľovníkom jedine z nevedomosti. No, ale aj poľovníkom sa musí človek narodiť.
Mám skvelú malorážnu pušku, z ktorej triafam rumanček, jedľovú šišku, lekno, desaťkopejkovú mincu na takú vzdialenosť, na akú závisí zásah od strelca a nie od pušky. Niekoľkokrát som bol so svojou puškou v lese (veľmi rád strieľam) a prinášal som na pečienku raz tučných, na jarabine vypasených drozdov, raz divého holuba, raz tetrova. Čo najpozornejšie som sa započúVal sám do seba po každej poľovačke, — no — žiaľ! — nijakú poľovnícku vášeň, zápal, vzrušenie sa mi nepodarilo zachytiť v mojom srdci.
Dnes ma to, pravda, troška chytilo.

Možno tomu napomáhalo stretnutie s poľovníkmi a mimoriadne starostlivé kolektívne prípravy. Aj tie hrubé srnčie broky, ostré poľovnícke dýky. No aj zvláštna zver, —. predsa len los, a nie divý holub, jariabok, alebo drozdí
Neviem, či sa vám mám priznať, že som nikdy nevidel losa na slobode, len ako zajatca v zoologickej záhrade. Ostatne si nespomínam, či som ho videl dokonca v zoologickej záhrade, tam si viac všímam tigre, leopardy a hrochy.

K voliére s losmi sa ťaží prejsť ďalších päťdesiat krokov.
Teraz som mal nielen uzrieť, ale aj zabiť to zviera, zabiť v lese, podľa všetkých pravidiel poľovačky, právom človeka s puškou, pána zeme, vladára nad prírodou, v každom prípade považujúceho sa aspoň za takého.
Hoci, keby sme sa zamysleli, prečo by si vtáci, napríklad, ktorých je predsa viac na zemi ako ľudí (stomiliárd kusov) nemohli myslieť, že planéta Zem je určená hlavne pre nich? Prečo by trieda hmyzu (tristotisíc druhov), všetky tie komáre, mravce, chrobáky a motýle si nemali myslieť, že sú hlavnými obyvateľmi platnéty, a ostatní že existujú pre ich pohodlie?

A to ešte nie je všetko, možno, že niektorý smrtonosný bacil napokon prevládne nad všetkými ostatnými formami života a ostane vládnuť na zemi sám! Pravda, potom sa nebude mať kto kochať takým mrazivým zimným ránom, snehom, zafarbeným úsvitom, nebom, pozývajúcim do svojej bezhraničnej belasosti, až sa človeku z toho hlava zakrúti. Hrdý je človek, nazývajúci sám seba kráľom prírody.
Hľa, ide predo mínou pracovník výkupného podniku Manečkin. Vedľa neho riaditeľ textilky Syrornjatin. Vzadu kráčajú vedľa seba, dymiac za chôdze z cigariet, ešte dvaja „králi” — riaditeľov vodič Býkov a účtovník Krasnov. Ja pracujem na okrese… Ostatne, to vôbec nie je dôležité.

Pozvali ma, tak som prišiel.
Cesta sa postupne zužuje, rozťahujeme sa do husieho pochodu a vchádzame do inovaťou pokrytého lesa, ktorý sa ani nepohne, ani nezachveje.
Naša poľovnícka taktika je jednoduchá a osvedčená. Treba ísť do lesa, kým nenarazíme na čerstvú, nočnú stopu losa. Vtedy sa rozdelíme a pôjdeme vpravo a vľavo od stopy, vytvoriac kliešte. Ak sa zídeme znova na losovej stope, znamená to, že kliešte sklapli naprázdno — zviera odišlo ďalej.

Ak sa zídeme na čistom mieste a nik z nás nepresekne losiu stopu, znamená to, že ON stojí kdesi vnútri kruhu. Na poľovačke nehovoríme „los”, ani „zviera”, ale len „ON”.
Keď bezpečne uvidíme, že ON je neďaleko, zaujmeme miesto podľa Čísel, a niekto z nás ho vyplaší, aby sa odhodlal vyjsť z obkľúčenia. Poľovačka je uľahčená tým, že v našich končinách sú neveľké lesíky, ostrovčeky v bielosnežnom mori, ľahko možno zistiť, kde vošiel do lesíka a presvedčiť sa, že či nevyšiel.
Pustili sme sa popri okraji lesa a čoskoro sme skutočne narazili na stopu. Husté hlboké jamy v snehu, alebo lepšie povedané diery, tiahli sa cez pole z osikového lesíka do nášho brezového. Los sa pri chôdzi zabáral hlboko do snehu. Stopa bola ani široká vyoraná brázda.
— Asi včerajší, — vyslovil nesmelý názor účtovník Krasnov. Zadychčal sa od chôdze, začervenal sa pri svojich päťdesiatich rokoch a podľa všetkého by si teraz želal, aby sa všetko týmto aj skončilo. Prešli sme sa, prevetrali — stačí.
— „Včerajší”, — posmešne napodobnil účtovníka riaditeľov šofér. — Poľovník musí mať oči. Vidíš, zavadil o liesku. Inovať na lieske nie je. A inovať padla kedy? Dnes. To znamená, že šiel nedávno, keď inovať už ležala. Šiel a striasol ju z liesky. Preto je lieska bez inovate. Nuž čo, bračekovia, vec je bezpečná.

Možno, že prešiel pred piatimi minútami. Tak sa mi vidí, že pri lieske sa ešte blyští, ešte sa drží vo vzduchu kryštalický poprašok. — Býkov samoľúbo použil učené slovíčko.
Viedol nás Manečkin. Energicky rozhodol, kto má obísť lesík sprava, a kto zľava, no mňa nechal namieste, pre prípad, keby ON chcel ujsť po svojej vlastnej stope.
— Na samej stope nestoj, predsa je to len zviera, staň si za strom, na vzdialenosť asi dvadsať metrov. Spoza stromu budeš strieľať.
Prvú štvrťhodinu svojho státia na stanovišti som myslel na to, že by bolo bývalo lepšie, keby tu bol ostal účtovník. Bol by si rád oddýchol. No, ale tak to už určil osud. Manečkinovi som nemohol odporovať, ešte by si pomyslel, že sa bojím ostať na stope. A vôbec na poľovačke, ako na vojne, sa neodporuje.
Potom mi začali prichádzať na myseľ rozličné príbehy, ako postrelené losy napadli ľudí a vraj ich naskrz poprerážali svojím kopytom. Jednému vraj zrazil los lebku, takže mu odletela nabok. Iného poľovníka los zahnal na strom a držal ho tam, kým úbožiak nezamrzol, sediac nehybne na holých vetvách.
Pohľadal som a nenašiel som v blízkosti vhodný strom, na ktorý by sa dalo vyliezť: rástli tu len brezy s hladkým kmeňom a ešte liesky v podobe lesného podrastu.
A stala sa aj taká príhoda, že los padol a nehýbal sa. Poľovník sa k nemu priblížil, aby ho odral a vypitval. A tu zadná noha losa, možno v agónii, zasadila úder. Poľovník odletel na desať krokov. Ostatne nie poľovník, ale poľovníkova mŕtvola.
Potom, ako úryvky nejasného, ospanlivé-ho sna, mi začali víriť hlavou jednotlivé výjavy z knihy, ktorú som čítal v ranom detstve.

Kniha bola o pyšnom losovi, ktorý žil ako samotár, vždy len sám. Ako mal uprostred trasovísk nedostupný ostrovček, na ktorom hľadal záchranu, a ako sa raz pustili do seba s obrovským dedinským bujakom a ako ho premohol. A ako poľovnik sa usiloval zo všetkých síl vysliediť a zastreliť neobyčajné zviera.
Spisovateľ spravil z toho losa. dalo by sa povedať, osobnosť, vyčlenil ho z kŕdľa, oddelil od všetkých ostatných losov, ktorí žijú na svete. A už mi je drahý, blízky. Nielenže by som ho sám nezabil, ale aj iným prekazím, podľa možnosti, vztiahnuť na neho ruku.
A ten, Čo teraz vyjde z lesa priamo pred tvoju pušku?
Toho nepoznám. Ten je z čriedy. To je radový, bezmenný, nezaujímavý. Či ich málo zastrelia každú zimu.
A On, zatiaľ, prichádzal. Sprvu som počul, ako sa zatriasol lieskový ker, potom som počul chrupanie snehu, potom hlasné a rytmické dýchanie, ako by pracovali automatické mechy.
Ružovkastá para-sa kúdolila okolo pysku zvieraťa. Charakteristický vypuklý chrbát býka zavadil o visiaci ker liesky a ružová para dychu sa zmiešala s naružove-lým padajúcim popraškom, práve takým jemným a takým ľahkým, ako para. Ojedinelé veľké hviezdičky sa zaligotali v hmle.
Spamätal som sa, že stojím bez dychu a že moje nohy akoby neboli moje, ale cudzie.
To, že som prvýkrát tak blízko uzrel skutočného starého losa, ako aj to, že prvýkrát zabijem obrovského živého tvora, že to bolo prekrásne, ako šiel inovaťou pokrytým lesom, — všetko spôsobilo, že som stratil zbytočne tri alebo štyri sekundy. A to malo za následok, že cieliť som začal s chvatom a náhlivo. Pre nemotorné zimné oblečenie pažba pušky nepriliehaia k ple-cu, ako som bol zvyknutý pri streľbe zo svojej pušky. Muška a zárez, ktoré som horúčkovito hľadal okom, boli tiež akési neobyčajné — zárez príliš plytký, široký, a muška — nízka a maličká.
Niekoľko sekúnd otáľania stačilo, aby los minul môj smer, a ja, berúc na mušku zadnú časť býka, usúdil som, že tam nemá význam strieľať, preto som rýchlo zacielil na hlavu a vypálil som poniže ucha. Býk hodil hlavou, zdá sa, že dokonca zručal a či zreval, skočil a ani neobzrúc sa, aby to parom vzal, bežal ďalej.

Vtedy som vystrelil ešte raz za ním, mieriac kam sa dalo, po čom zviera vniklo do nízkych kria-kov, objavilo sa dva razy chrbtom nad nimi a stratilo sa mi z očí.
Strieľal som teda mechanicky a mimovoľne, nerozbehol som sa hneď po stope do kriakov, nabíjajúc cestou pušku, ale stál som s otvorenými ústami, s prázdnou puškou, prežívajúc rozprávkovú vidinu, ktorá ma navštívila. Kráľ lesov pyšne a dôstojne (neobzrúc sa, aby to parom vzal)
preplával v ružovkastej hmle, a už ho tu niet. Ani by neprekvapilo, keby na snehu nebolo nijakých stôp, a všetko by bolo iba ružovou hmlou.
Stopy ale boli. A nielen to, od miesta, kde zviera hodilo hlavou, sneh bol sfarbený nachovou svetlou krvou. A od toho miesta, kde som vystrelil z druhej hlavne, pravé diery stôp sú tak isto sfarbené krvou. Tak to bolo od tohto miesta — okrúhle kvapky krve v stope rozhádzané ako višne, kvapky po stranách.
Zbehli sa poľovníci zo stanovíšť a zistili presne: ranený do hlavy a do pravej nohy, najskôr do zadnej. Treba ho dohľadávať, ďaleko neujde.
Sprvu sme vyrazili po stope takmer behom (sneh o tom čase ešte nebol hlboký, najmä na čistom poli) a tak sme dobehli k nízkym kriakom. Marilo sa nám, že hľa tu už leží, len čo rozhrnieme kriaky, hneď ho uvidíme. No cez kriaky sme prešli na druhú stranu a pred nami bolo zase pole.

Krvavá stopa viedla cezeň do sivého od inovati, no v porovnaní s brezovým hájikom predsa len čiernym jedľovým lesom.
— Chlapci, takto nemôžeme, — zavelil Manečkin, ktorý sa zadychčal nie menej ako my ostatní. Máme pred sebou dlhé dohľadávanie. Bez náhlenia. Tu záleží na trpezlivosti — kto z koho! On určite niekde zaľahne. Nemôže si neľahnúť. Ja ho poznám veľmi dobre.
Začala sa najdlhšia a najnudnejšia Časť našej poľovačky. Počiatočný zápal pominul. Začala sa hlásiť únava, prvé príznaky únavy, ktoré pochopiteľne pominú, človek na ne zabudne na dlhom pochode.
Keby sme boli hneď vedeli, že sa budeme musieť vliecť po snežnej belote dvadsaťpäť kilometrov do samého večera, tak by sme vari boli na všetko napľuli (účtovník by bol v každom prípade napľul !), ale my sme nič nevedeli, okrem toho, že treba ísť napred.
Manečkin, ako naozajstný stopár, hlásil:
— Vidíte — snehu je po ceste veľa. Vyčerpá sa. Aj ružová pena z papule. Klesne.
— Dersu Uzala, — žartoval o Manečki-novi sčítaný riaditeľov šofér.
Ešte dobre, že mi nerobili výčitky za moje, keď sa to tak vezme, krajne neúspešné výstrely. Manečkin, ktorý šiel prvý pred všetkými, radostne zakričal:
— Aha, pozrite… Ležal… Dobre je… My ho uštveme! Tu závisí na trpezlivosti, kto koho prekoná.
Pod košatou jedlou ružové ležovisko zvieraťa, s červenými škvrnami. A tu, ležiac, bral do papule sneh, odpočíval, ale či minútu, či päť — kto ho vie? Postupne, s narastajúcou- únavou, mi bolo čoraz viac ľúto losa. Taký pyšný, taký krásny, taký slobodný — a v takej žalostnej, ponižujúcej situácii, vydaný na milosť a nemilosť. Keby sa tak obrátil! Keby sa rozbehol proti nepriateľom. Samozrejme, že by sme no dobili. Aj tak ho akiste, dobijeme. Ale nie v záchvate besnej zúrivosti. On sa držal akéhosi lesného zákona losov. Možno, že jedného z hlavných zákonov v živote losos.

Tento zákon je múdry. Prikazuje mu ísť stále ďalej a ďalej.
Pochopil som tiež celú hrôzu, celý údes pomalého, istého prenasledovania. Zimný deň beží ako obyčajne. Ráno už dávno uplynulo. Nebo sa potiahlo rovnomerným sivučkým závojom. Čoskoro začne potichuč-
ky padať súmrak — veď či je dlhý deň v decembri! Okolo štvrtej popoludní padá temný súmrak. A my jednostaj ideme a ideme. Keby sme bežali v zápale nadšenia, dávno by sme sa boli vysilili a ukončili dohľadávanie. Ale my nebežíme. My sme prefíkanejší, skúsenejší, krutejší ako los. Ideme bez náhlenia, občas si odpočinieme na pníčkoch, zhodiac z nich čiapky snehu a pofajčíme si. Šofér alebo Manečkin stihnú povedať nejakú anekdotu, po ktorej sa hovoriaci rozrehoce, a ostatní hovoria veľavýznamne: „Hm, áno, stáva sa! Kto len vymýšľa tie vtipy!” My sa neponáhľame a v tom je celá hrôza pre prenasledované zviera.

Už trikrát si Tahol odpočinúť si, a vzdialenosti medzi jeho zastávkami sa skracujú. Možno, že dúfa získať čas do tmy? Márna námaha. Zajtra začneme dohľadávanie z večerného miesta a opäť budeme mať k tomu celý deň. Znova bude musieť ísť a strácať krv. Ostatne, najskôr podlá všetkého asi v noci zhasne. Ale nie, prečo by? Stačí aj tento deň. Troška pridáme a nájdeme ho.
Piaty raz si los Tahol odpočinúť a prešiel od piateho ležoviska asi poldruha kilometra. Manečkin dal znamenie, aby sme išli opatrnejšie a mlčky. Zver je blízko. Môže sa vyrútiť spoza kriakov v smrteľnom zúfalstve, pomstiť sa do vôle aspoň na jednom dvojnohom nenávidenom nepriateľovi, rozpárať ho ako železným pluhom.
A skutočne, zver si začal líhať každých sto krokov. Nestihne si ľahnúť — kroky a hlasy. Musí znova vstať na čudné, zoslabnuté, cudzie nohy a hoci sa plaziac, hoci po bruchu ísť ďalej, len ďalej.
— Leží! — šepotal nám náš vodca, hoci sme aj sami videli (bolo to v riedkom borovicovom lese), že leží, zvalený nabok, s ohnutou ťažkou šijou, díva sa na nás, prichádzajúcich aj trošku bojazlivo.
— Stiekol! Poďte, chlapci, — od borovice k borovici, v polkruhu. — Ak dovolí podísť, zo vzdialenosti štyridsiatich krokov budeme strieľať!
Zatúžil som pozrieť sa mu do očí. Zaujímalo by ma, čo by som videl: beznádejnú únavu a smútok, prosbu alebo ohnivú, krvavú nenávisť spolu s bolesťou a zlosťou bezmocnosti? No los sa nedíval na mňa, ale na Manečkina.

Možno, že inštinktívne vycítil svojho hlavného nepriateľa. A možno preto, lebo Manečkin bol k nemu o päť krokov bližšie, ako ostatní. Keď sme sa priblížili, ako sa nám videlo, na vzdialenosť štyridsať krokov, začali sme jeden cez druhého strieľať do neho. Po prvom výstrele sa strhol, vstal na kolená, ale znova padol, teraz už na druhý bok, hlavou smerom k nám.
Utrpenie, ktoré pre neho trvalo celý deň, tsa skončilo. Teraz ho už nič nebolí.
V prvom rade sme si prezreli staré rany — výsledok mojich výstrelov. Jeden kúsok olova zasiahol podklad parohu — odtiaľ boli kvapky, veľké ako zrelé višne. Druhým výstrelom som mu prestrelil zadnú nohu. To znamená, že dvadsaťpäť kilometrov šiel na troch nohách? Je to možné? Môže taký beh vydržať nejaký živý tvor? Podľa toho áno.
Manečkin, riaditeľ a šofér s nožmi začali pracovať na trupe. Ja s účtovníkom, ustatejší ako ostatní, sme si sadli obďaleč.
— Pekný kúsok, škoda reči, — hovorili
si mäsiari. — Bude mať najmenej tridsať pudov. A parožie — ako tvoja šopa!
— To je voz a nie hlava. Škoda, celá je krvavá, zafúľaná.
— To nič, umyje sa, nič jej nebude!
— Viete čo, priatelia, veď my sa s ním teraz podaromnici budeme trápiť.
— A to už ako ?
— Začína sa zmrákať. Zašli sme ďaleko a sme unavení. Tieto končiny tu poznám. Sme neďaleko Mitrpfanovej horárne. Preto navrhujem vybrať z neho pečeň a ísť k Mitrofanovi. Za hodinu, najviac poldruha budeme na mieste, v teple a za stolom. Upečieme si pečeň, ostatné sa nájde.
— A s býkom čo? Necháme ho vlkom?
— Kdeže sú tu vlky. Do zajtra to vari vydrží. Zajtra nájdeme koňa a odvezieme. Sami uvážte, neodnesieme tridsať pudov na svojich pleciach. Vlky či nie vlky, iného riešenia niet. Čerstvá pečienka — to je najlepšia lahôdka pre unaveného človeka.
… V chalúpke lesníka Mitrofana bolo nakúrené, až bola spara. Sám si ešte ne-ľahol spať — kúskom smoly voskoval drat-vu, aby bola pevná a lesklá. Keď prišli hostia, zhodil z lavice obrezky plste, šidla, obuvnícky nôž a~ ostatné veci do dyhovej debničky. Strčil ju pod lavicu, tiež tam odložil nízku obuvnícku stoličku — kadičku s natiahnutou holinovou kožou na sedenie. Bolo vidieť, že sa hosťom teší, hostia pre neho znamenali zmenu v lesnom živote, a okrem toho, čerstvá losia pečeň bola dôvodom vypiť si.
V sopúchu ruskej pece pod železným podstavcom sa jasne rozhoreli brezové triesky, smolnaté jedľové štiepaničky.
Mitrofan rezal pečeň na veľké neforemné kúsky a hádzal ich na obrovskú panvicu. Po každom novom kúsku sa ozývalo praskanie, syčanie, škvrčanie. Dym z horiacej masti na okamih zahaľoval panvicu. Mitrofan odťahoval, odvracal tvár, chrá-niac sa pred štiplavým dymom a ešte viac pred kvapkami masti.
Ako sme sa tisíckrát tešili, kým sme sa vliekli zimným dňom, na túto vzácnu minútu, keď nám bude teplo a nebudeme musieť ísť po snežnom poli, a na stole budeme mať čerstvú usmaženú pečeň a čo vypiť a za stolom budú sedieť dobromyseľní veselí ľudia a budeme počúvať ich jednoduché príbehy. Veď aj vzťahy a život tu je jasný a jednoduchý.
Manečkin (keď veliť, tak až do konca!) nalial do pohárov zelenú voňavú vodku a povedal od srdca:
— Len aby sa vždy takto skončilo. Keď vymrzneš a ustaneš, to ťa prejde. Pripíjam na šťastnú poľovačku, na úspechy a korisť, drahí poľovníci! Vypime až do dna!Je to čudné, ale pri tých slovách som necítil ani šťastie, ani úspech, ani najmenšie uspokojenie. Zdá sa, že aj ostatní ostali celkom ľahostajní. Ale veď je to aj pochopiteľné: zmohla nás neobyčajná únava.
Pili sme na hladné žalúdky.

Nemožno sa preto čudovať, že sme sa hodili so zverskou pažravosťou na horúce, pariace sa jedlo. Jedli sme náhlivo, chceli sme sa čím skôr nasýtiť, chytajúc kúsky prstami a div ich nepchajúc nasilu do úst. Kúsky pečene nás pálili, preto sme ich prevaľovali zboku nabok, vťahovali sme do úst a vydychovali vzduch, aby sme ochladili neznesiteľne horúci kúsok. A ako to vždy býva po dlhom hladovaní, nečakane rýchlo a neradostne sme sa nasýtili.
Pre povzbudenie chuti sme si ešte vypili po poháriku. Ale jedlo sa nám čoraz ťažšie. Oči sa nám kalili, zahmlievali, stratili ľudskú výraznosť a lesk. Vidličky sa dvíhali čoraz pomalšie, jazyky sa nechceli hýbať, — zdalo sa, že zaspávame za stolom.
Riaditeľ. továrne neočakávane nahlas grgol a priložiac si ruku na ústa, rozbehol sa k dverám.
— Nežul, — vysvetlil nám Manečkin. — Hltal celé kúsky. Nepadlo mu na úžitok.
Mne tiež začalo byť na vracanie, preto som vyšiel na vzduch.
Vládlo tu hviezdnaté, mesačné, rozprávkové ticho. Les bol zaplavený mesačným svitom, ako vodné rastliny v akváriu krištáľovou vodou. Na vchod do chalupy padal tieň obrovskej machom obrastenej jedle. Pretože sám som stál v tieni, svet sa mi zdal ešte belasejší a jasnejší.

A pretože z času na Čas zachrupalo v lese, mesačné ticho sa zdalo byť ešte pniezračnejšie.
Oblapil som stĺpik pri vchode, takmer som na ňom visel a tak som stál, necítiac chlad. Všetky udalosti dňa (okrem samotného skorého orgovánovo-ružového rána) sa mi zdali byť smutnými a nepeknými.
A možno, že to všetko ani nebolo? Možno, že sme ani netýrali obrovské zakrvavené zviera neznesiteľnými mukami prenasledovania, nestrieľali sme do neho z bezprostrednej blízkosti z piatich smrtonosných pušiek? Možno, že stojí, ukrytý v čiernom mesačnom tieni a načúva šramotu zimného lesa, ktorý je pre nás ľudí nepočuteľný. A chrbát sa mu striebri ino-vaťou, a okolo pysku má zelenkavú mesačnú paru.
V diaľke prenikavo vyletelo do výšky silné piskľavé zavytie. Podľa všetkého sa schádzali na hostinu hladní žltozubí vlci…