Old Two Toes mal len 18 prstov na labách. Dva, za ktoré vďačí svojmu menu, mu roku 1898 odtrhol sklopec. Takmer pol kilometra ťahal pascu a reťaz spolu so stromom, o ktorý bola priviazaná, a nakoniec si odhryzol pazúry.
Možno bolo pre neho ťažšie pohybovať sa a živiť s ranenou nohou vo voľnej prírode, možno to mala byť jednoducho odplata. V každom prípade Old Two Toes sa dal na lúpež a korytá riek severnej Montany stali sa od toho času pre ľudí i zvieratá neisté.
Celkom neviditeľný pokrivkával vo vysokej tráve, ale keď zacítil niekoho nablízku, hneď sa vzpriamil. Čoraz viac napádal dobytok a čriedy oviec a zaťahoval ich do húštiny.
Nepohrdol však ani koňmi.Na jar 1903 začal byť Old Two Toes čoraz agresívnejší a prv ako sa údolie rozzelenelo, mal už na svojom konte 15 teliat a tri kravy.Vypísaná odmena za zastrelenie tohto nenávideného medveďa vylákala istého Klineho do hôr.
Kline jedného dňa vystopoval medveďa v raždí na brehu rieky a vystrelil naňho. Postrelený medveď’ sa vrhol na poľovníka, zhodil ho na zem, zlomil mu na niekoľkých miestach nohu a hlaveň pušky tak zohol, že vyzerala ako hák. Kline zranenie prežil, ale Old Two Toesa viac neuvidel.Mnohí ľudia, predovšetkým pastieri, ho za dlhé roky jeho lúpežníckeho života niekoľkokrát zočili. Nejeden na neho aj raz-dvakrát vystrelil, niektorí, ktorí grizlyho videli, ako skučal a labou si hladkal kožušinu, tvrdili, že ho trafili. Lenže Old Two Toes sa naďalej potuloval tam, kde sa mu zachcelo.
Keď’ Old Two Toesa roku 1906 zastrelili, mal asi 20 rokov a na svedomí 130 zvierat. Pri prehrýzaní železa si vylámal niekoľko zubov a okrem mnohých jaziev mal na svojom kožuchu aj stopy po štyroch strelách.
Indiáni verili, že v pravom medveďovi, ako grizlyho nazývajú, sídli duch, a preto ich radšej nechávali na pokoji. Ale bieli ich naháňali a nútili, aby sa odsťahovali na územie, ktoré nepotrebovali a nespôsobovali im škody na dobytku. Vtedy sa začal osamelý boj prekliatych medveďov, ako bol Old Two Toes. Bieli nivočili všetku zver, čo zostala v revíri, takže medzi medveďmi a ľuďmi vznikol trpký konkurenčný boj o mäso.
Žil som na niekoľkých miestach, ktoré Old Two Toes pred sedemdesiatimi rokmi navštevoval: najprv tri roky v blízkosti priepasti Meadow-Creek v Montane a potom na Swan-River. Grizlyovia mi trikrát zničili chatu na Meadow-Creek, dvakrát zrubový dom na Swan-River. Rozbili obloky, prederavili plechovice konzerv, prehrýzli diery do sudov s naftou. Dvere na chladničke v zrubovej chate skrivili, ako kedysi Klineho pušku.
Keď som si okolo oblokov a dvier na chate na Meadow-Creek postavil hrádzu z pichľavého drôtu, vnikol jeden medveď do chaty jednoducho cez stenu.Rivalita o potravu a životný priestor v „kraji grizlyov” panuje stále. Lenže od konca minulého storočia len málo grizlyov získalo takú hodnosť alebo meno, ako mal Old Two Toes. Medzi ne patril predovšetkým gieferský grizly. Pôvod tohto grizlyho je zahalený tajomstvom.
Pred niekoľkými rokmi to bolo bezmenné zviera, ktoré vy-hrabúvalo zo zeme spiace zvieratká a živilo sa lesnými plodmi. Potom, postupom času, začal vnikať do chát a zrubových domčekov poľovníkov, kde si získaval časť svojej potravy. O krátky čas ho prichytili pri jednom vlámaní. Dozorca zveri mu vytrhol zub, aby zistil jeho vek, označil ho kovovými štítkami na oboch ušiach a dal ho odviezť 150 km ďalej cez pásmo hôr k južnému ramenu Flathead-River.
Grizly je mŕtvy
O rok bol späť. Cestu zrejme našiel podľa hviezd alebo čuchu. Cestou vybielil niekoľko chát na Giefer-Creek. Opäť ho chytili. Lenže úrady roku 1975 vyhlásili tieto medvede za chránené zvieratá a dávali vysoké pokuty za ich zastrelenie. Nuž takto teda unikol gieferský grizly trestu smrti.
Opäť ho odtransportovali, omámeného, ale so zdravou kožou. Teraz ho vypustili na severnom ramene Flathead, kde bývam aj ja.
Grizly už cestu domov nenašiel, ale pri jej hľadaní opäť natrafil na víkendové chaty. Jeden majiteľ za druhým zisťovali, že chaty im vydrancoval medveď, ktorému človek dvakrát vzal domov.
Keď vnikol približne do 15 chatiek, úrady vyhlásili koniec chránenia tohto zvieraťa a povolili poľovníkom a horárom medveďa odstreliť. Poľovníci ho začali prenasledovať športovými lietadlami, terénnymi autami a modernými vysielačkami, ale všetko darmo. Medzičasom grizly vnikol do 55 obydlí.
Najneuveriteľnejšie na tom všetkom bolo, že od tých čias, čo ho prvý raz chytili na Griefer-Creek, nosil na krku obojok s vysielačkou, ktorá vždy prezradila, kde sa zdržiava.
V jeseni 1976 poľovníci, ktorí na príkaz úradov mali sledovať giefer-ského grizlyho, tvrdili, že sa im ho podarilo zastreliť. My na severe Flat-head-River sme úprimne smútili za medveďom.
Ako sa však neskôr ukázalo, zastrelili toho nepravého. Gieferský grizly sa ďalej tackal po svojich chodníčkoch, dvíhal hlavu a kul plány na ďalšie návštevy víkendových chatiek.
Prečo, krútili sme hlavami, poľovníci ihneď nespozorovali, že pri zastrelenom medveďovi nešlo o gie-ferského grizlyho? Ten predsa musel mať na krku obojok s vysielačkou, ktorá ustavične signalizovala miesto jeho pobytu. Záhadné však bolo, že pípanie sa od určitého času ustavične ozývalo len z jednej časti územia.Vari tento bludár mal už dosť tárania sa po horách a zdržiava sa len na jednom mieste?
Kedy-tedy prichádzali správy cez vysielačky o ďalších vlámaniach do zrubových chatiek. Raz medzi črepinami a kopou zničených potravín, ktoré medveď povyhadzoval z jednej chaty, čo stála na území, odkiaľ sa ozývalo pípanie, našli obojok aj s vysielačkou.
Dokonca aj tí najzaprisahanejší protivníci grizlyho krútili nechápavo hlavami. Predpokladali, že grizlyho zrejme niekto, pre koho to bol len obyčajný medveď, pristihol pri vyprázdňovaní chaty a zastrelil ho.
O krátky čas sa rozchýrilo, že griz-lyho zastrelil niekto z okolia a obojok zanechal v demolovanej chate. Táto správa sa zdala najpravdepodobnejšia a ľudia začínali veriť, že medveď je naozaj definitívne mŕtvy. My, ktorí sme sympatizovali s medveďom, opäť sme sa zišli na „spomienkovej slávnosti”.
Po niekoľkých týždňoch hlásili dvaja majitelia v severnej časti Flat-head-River ďalšie vlámania do chát.
Spôsob „práce” a odtlačky láb súhlasili s gieferským grizlym. Teda náš medveď’ žije! To bolo v novembri, krátko predtým, keď sa medvede ukladajú na zimný spánok. Nasledujúca jar ukázala, že legenda o výčinoch gieferského medveďa pokračuje.
Začiatkom mája som odišiel do mesta, aby som sa zásobil potravinami. Tam som uvidel v novinách veľkými písmenami: „Grizly z Giefer Creek mŕtvy”.
Nerušene prezimoval vo svojom brlohu, v apríli sa vytiahol na jarné slniečko a ako ostatné medvede jeho druhu sa pobral aj on na sever ku kanadským hraniciam. Na ceste ho 24. apríla 1977 zastrelil poľovník, ktorý mal povolenie na odstrel medveďa. V nedeľu pri západe slnka pripravili tri výstrely z pušky gieferské-ho grizlyho o život.
V prvom okamihu som si myslel, že to zasa bude poplašná správa. Teraz to však bola pravda. Bezpečne ho poznali podľa značkovania na ušiach a chýbal mu vytiahnutý zub.
Gieferský grizly teda už nie je medzi živými, jeho legenda sa skončila…