Malé nočné rozprávanie

Malé nočné rozprávanie

„Mlčky sme kráčali po poľnej ceste. Lístie košatých vŕb a štíhlych topoľov šumelo v čerstvom vánku nad starou trsťou, z ktorej sa už bujne predieral k svetlu mladý podrast. Sčer-netá hladina jazera polámalo obraz mesiaca a hviezd na drobné úlomky. Približovali sme sa k poľovníckej chate na opačnom konci jazera. Sáry gumových čižiem v stíchnutom večere hlučne plieskali o naše unavené nohy. Komáre štípali už len ojedinelé. Z tŕstia a vody doznieval večerný koncert divých kačíc, vodných sliepok!

potápok a žiab, občas disharmonický pretínaný vreskom bažanta poberajúceho sa na spánok alebo oneskorenej volavky plachtiacej do neďalekého lesa. Z polí na druhej strane vody vytrvalo húdol pásový traktor. A my, vracajúc sa z neúpešnej postriežky na srnce, sme plnými dúškami vnímali čaro južnej prírody.
Zo srncov prešla reč na Povstanie.

Tak to už akosi býva na poľovačkách. Nech by si prišiel z hocako rušného veľkomesta, v objatí stromov, trávy, obilia, tŕstia, vody, poľných ciest, šumu lístia a svitu hviezd, krákoru a tlmených ľudských krokov rýchle vytrieš všetko nervózne, hašterivé, hlučné, všetko čím ťa mestský život gniavi a stávaš sa nedeliteľnou časťou prírody. Smiešny a bezvýznamný sa ti zdá zhon, z ktorého si práve prišiel. V takýchto chvíľach sa znezrady začne spomínať. Všetko bolestné sa v spomienkach stáva menej bolestné a všetko pekné takmer nedostupne krásne a Čarovné.
V spomienkach sme pokračovali aj pri Mol-nár-báčiho haláslé zalievanom ľahkým bajč-ským vínom. Cez otvorené okno vnikal prúd nočných zvukov z neďalekého jazera. Boli tu chlapi rozličných povolaní, tu však všetko z nich spadlo a zostali len chlapi, povstalci, otcovia, mládenci. To, čo by tam v meste nikto nikomu nepovedal, tu sa zdôveril a nikoho neprekvapila slza, ktorá sa znezrady zatrblietala v zraku rozprávača.
Jedna z týchto príhod, nehrdinská a nevojenská, poľovnícka, mi utkvela v pamäti.
Po zrážke s Nemcami a vlasovcami z liptovskej strany heľpianskej priehyby sme ustupovali na Veľký Bok. Bolo nás už len okolo pätnásť a všetci sme mysleli na jedno: prežiť, prehrýzť
sa cez túto pekelnú zimu a hoci ako kalika dostať sa na jar k svojim. Umárali sme sa túžbou po ženách, deťoch, teplej izbe, čistej postelí a bielizni. Po troch Či štyroch dňoch blúdenia dovliekli sme sa na Veľký Bok. Namiesto turistickej chaty našli sme iba zhorené trámy. Tak sme tam stáli ako kamenné súsošie zúfalstva a chlapského srdu, v zlosti pozerajúc to na hronskú, to na liptovskú stranu. Traja chlapi sa hystericky rozplakali. Poručík L., náš mladý veliteľ, bývalý lyžiarsky veliteľ, ktorý túto cestu vymyslel, žiadal, aby sme ho odstrelili. Odobrali sme mu zbraň.
Už neviem, kto sa vtedy ujal velenia, kto nás, umierajúcich, prinútil urobiť prvý krok. Do zotmenia sme sa dotackali dolu do tichej teplej hory. Snehu aj tu bolo veľa, ale zlákala nás vhodná kotlina chránená od silných vetrov. O chvíľu blčala vatra a zvyškami jalovej stravy sme si tíšili hlad.
Na druhý deň sme obďaleč objavili starú drevorubačskú kotlinu.

Malé nočné rozprávanie

Malé nočné rozprávanie

Mladý poručík sa znovu ujal velenia. Ranení a chorí sa poukladali na prične. Dvaja Horehronci sa vybrali na výzvedy. Ja ako lesník som sa mal pokúsiť obstarať zver. Jedlo znamenalo život. A žiť sme chceli. Strašne. Táto tichá mohutná hora, tieto buky a jedle zmenili našu nádej na vôľu: žiť, žiť, napriek všetkým víchriciam chceme žiť!
Maródi začali v horúčkach blúzniť. Sila, vôľa a nádej ich opustili hneď, ako sa skončil pochod. A možno už skôr. Vliekla ich iba spoločná sila. Keď sa stali jednotlivcami, maródmi, boli to bezbranní úbožiaci zmietajúci sa vo vlnách horúčky.
Bol teda rad na mne, na mojich poľovníckych skúsenostiach: nájsť nejakú zver, rovnako úbohú a hnanú ako my.
V jednej z nespočetných doliniek a dolín južnej strany Nízkych Tatier nad Bacúchom zazrel som srnu s dvoma vlaňajšími mláďatami. Stopy mi prezradili, že tu prebývajú trvalé. Vybral som sa i na druhý deň.

Medzitým jeden z chlapov umrel. Od vysilenia, hladu a bohvie, od čoho ešte. Dvaja či traja sa zdola nevrátili. Zmrzli, či zutekali? Alebo…? Nikto z nás nechcel ďalej domyslieť. Vedeli sme, že i na hronskej strane Nemci za každú cenu sa usilujú udržať partizánske jednotky v dostatočnej vzdialenosti od ústupových komunikácií.
Dnes, dnes musím doniesť mäso!
Vliekol som sa vysokou horou za srnou a jej mláďatami. Nohy – akoby to už ani neboli moje údy. Tvrdé, necitlivé.
Ach, srna a dve mláďatá! To je kopa mäsa! To by nám dalo sily aspoň na pár dní.
Táto predstava ma ťahá, tlačí, nesie. Kus obyčajného srnčieho mäsa – to je cena dvanástich životov.
Chytá sa ma závrat. Zem sa mi kolíše pod nohami. Buky a jedle bránia v ceste. Potácam sa od jedného k druhému.
A znova sa objavuje srna a dva pyšteky, dve tváričky srnčiat. Bezmocne sa opieram o studený kmeň stromu. Srna a srnčatá miznú a znova sa objavujú. Padám na kolená, oči vytreštené. Preboha, veď, veď to už nie je srna! Tam stojí žena, moja žena je to. Mária! Stojí a pozerá na mňa. Z očú jej tečú slzy. Zrazu sa obráti a uteká. Vedľa nej bežia srn-čiatka – majú tváričky mojich detí. Chcem kričať, možno aj kričím, spínam k nim ruky. Potom vstávam a idem. Všetko sa okolo mňa krúti, víri, stromy, sneh, srna, žena, srnčiatka, deti a potom biele studené lôžko.
Umieram?
Je to koniec?
Nič ma nebolí. Žiť či umrieť, všetko jedno. A predsa nie! Čakajú ma deti, žena. Nadobúdam vedomie, vstávam, mokrý od snehu, a ce-
lý spotený. Už nemyslím, netúžim, nenádejam sa, len idem, padám, znova vstávam, znova idem. Vidiny sa vracajú. Utekajú. Tancujú, smejú sa. Srna mi kýva ženskou rukou. Mláďatá majú tvár mojej Rožky a Miška. Naraz na všetko padá hmla …
Na dúšok vypil pohár vína a hneď pokračoval.
„Keď som sa prebral, požul som poslednú korku chleba. To bola železná rezerva.
A vykročil som za srnou a jej mláďatami, Na návrat do koliby som ani nepomyslel. Bez jedla sa tam nemôžem vrátiť. Za mnou sa vlečú umierajúci chlapi. Počujem ich. Kričia, prosia a potom len idú. Mlčky.
Závidia, viem, že mi závidia, že stojím na nohách. A rozdiel je iba v tom, že oni zomierajú na prični a ja v chôdzi vysokou horou.
Opäť je predo mnou srna s mláďatami. Uvedomujem si: teraz musím rýchlo ,.. musím, lebo už nikdy viac to neurobím!
Srna kráčala unavene .do kopca, mláďatá za ňou.

A keď sa sivkastý kožuštek ktoréhosi objavil v medzere medzi stromami, stisol som spúšť. Ozval sa žalostný, prežalostný výkrik — srnčí plač prenikajúci až do kostí, V snehu sa zvíjalo malé ranené srnčiatko. Pramienok červenej krvi kropil studený biely sneh. Hádzalo sa, žalostne nariekalo. Srna s druhým mláďatám obďaleč zastala. Už sa nebála, neutekala. Pozerala to na ranené mláďa, to na mňa. Podišla k nemu a ňufáčikom sa dotýkala jeho hlavičky. Nemal som odvahu priblížiť sa k nim, už som nemohol strieľať.
Stromy i zem pod nohami sa mi znova rozkývali a z hĺbky lesa sa ozýval ston umierajúceho dieťaťa. Začal som kričať, brániť sa tomuto hlasu. Dal som sa na útek. No žalostný plač ma prenasledoval, až kým som nedobehol za hrebeň najvyššieho kopca.
Keď som sa po niekoľkých dňoch prebral k vedomiu, práve vstúpil náš mladý veliteľ. V kolibe rozvoniavala divina. Vzal hrniec polievky a ponúkol ma. Keď som hrniec s polievkou z diviny zhnusené odtlačil nabok, smutne sa usmial.
Rozprávač už nehovoril nám, ale hlavu v rukách, opretý o stôl, rozprával sebe. Na čele sa mu perli! pot. Utrel si čelo rukávom, potom pozrel na nás očami plnými slz. Vreckovkou si poutieral čelo i slzy. Keď vyprázdnil pohár, podišiel k obloku a čelo i hruď nastavil chladnému vánku. Potom sa obrátil k nám a už bez vzrušenia dokončil:
„V ten deň sq mi doma narodil syn. Keď som sa deň pred oslobodením našej dediny tajne vrátil domov, mal už tri mesiace.11
Povychádzali sme pred chatu. Jasná nočná obloha na východe mala už modrozelený nádych. Svitalo. Nik nehovoril a nik nebanoval, že v tú noc ani oka nezažmúril. Priateľovo rozprávanie, návrat do rušných ťažkých dní Povstania nám dal viac, ako sme si stihli pri ňom uvedomiť. Po jednom, po dvoch, sme sa opäť roztárali po okolitej šírej rovine, to na postriežku k porastu lucerny, to k remízkam roztúlaným zôkol-vôkol jazera. Bezmyšlienkovite som kráčal bujným lužným lesom. Znelo v ňom tisíce zvukov vtáčej reči. Zázračný koncert života.
Starý šestorák spokojne obžieral kríky na okraji lesa. Občas zdvihol sivú hlavu — už ide dolu – konštatujem, ale pušku nedvíham. Keď som sa nasýtil pohľadom naň a keď ma na zátylku uštipol prvý komár a sladká driemota mi tlačila viečka, spadla mi puška na podlahu posedu. Hrmot vyplašil srnca; zablia-kal a obzerájúc sa na posed, veľkými skokmi zmizol v poraste. V nádhernom ráne vracal som sa šťastný domov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *