Jeleň s fajkou

Barany, bolo ich zo päťdesiat, ktoré sme si v tú jeseň v štyridsiatom štvrtom roku „požičali” od Hudeca z Kamenca, sa pomíňali skôr, ako sme predpokladali. Najprv sme zjedli jarky, potom išli na guláš aj staré ovce a nakoniec zostali barany. Aj dve hovädá, ktoré sme si „odviezli” z majera grófa Tarnovského, sa minuli tak rýchle, akoby to boli iba dáke teliatka a nie dva zdatné voly.
Mužstvo začal trápiť hlad. Keď si hladný i zima je akosi dotieravejšia. Pohyb, ba aj myslenie je chabejŠie.
Z myšlienok, ako asi bude vyzerať naša budúcnosť, ma prebral hlas kapitána Agladzeho.
„Jozef, poznáš tieto hory… Chlapi potrebujú jesť. Do dediny nehodno teraz za poživňou … Fašisti ich obsadili… Vieš dobre strieľať …”
Pod jeho skoro priesvitnou pokožkou na chudej tvári vystúpili čelustné kosti. Bol vždy vyholený, učesaný a v čistej uniforme. V slove skúpy, v čine príkladný. Príkazy dával mrknutím oka pod čiernou brvou.
Teraz sa mu mierne triasol hlas.
— V hore je zver. U nás v Gruzínsku je tiež veľa zveri…
Pri spomienke na svoju slnečnú domovinu sa akosi vzchopil. Vyrovnal sa, po-vykrúcal neposlušné.fúzy a bol to zas veliteľ, ktorému vie mužstvo čítať myšlienky a poberie sa splniť rozkaz prv, ako ho vysloví.
– Rozkaz, kapitán — postavil som sa do pozoru. — Dnes strelím. Nakŕmime chlapov.
Co môže byť v tomto čase súce na odstrel! Jeleň, diviak, jelenica, srna . .. No ešte si budem aj vyberať! Chlapov treba nakŕmiť. Treba im dať stravu.
Áno, poznal som tú horu. Poznal som v nej cesty i kľukaté chodníky, kade sa zver uberala k vode, na rujoviská a či na pašu.
Ako si však poradiť v tomto veľkom
snehu?! Toľko ľudí, čo sa potuluje v tomto case horou, vyplaší nielen jeleňa. Aj so škodnou stretnúť sa je sviatkom.
-Emil a Lojzo pôjdu so mnou. Berie-me^ len pušky. Guľomet nie je na poľovačku.
-Súdruh kapitán, dovoľte, aby som odišiel splniť rozkaz.
-Tak poďme, chlapci. Ja pôjdem po-predku.

Jeleň s fajkou

Jeleň s fajkou

Strieľať budete iba vtedy, až vám dám znamenie.
^Bolo pekné mrazivé popoludnie. Sinko už končilo svoju dennú púť a traja chlapi sa pomaly brodili vŕzgajúcim snehom smerom k Jedlinám. Mráz štípal začmu-dené tváre a zvestoval, že v noci bude tuhá zima. A tá býva na Vtáčniku krutá.
Krk ma už bolel od toho, čo som sa obzeral vľavo i vpravo, hľadajúc zver, alebo aspoň jej stopu.
Až pri samej Jedline som zbadal jeleniu stopu. Medzi jedlinou a dubinou to vyzeralo na väčšie množstvo jelenej a srnčej zveri.
– Jožo, toť jeleň! Tam vpravo v Jedline, — šeptal vzrušene Emil.

Pokynul som, aby boli ticho a každý stál nepohnute na svojom mieste. Obzrel som sa smerom na Jedliny a v húštine vidím mohutného jeleňa. Pozriem po Emilovi a Loj-zovi a tí už majú priložené pušky k lícu, pripravené na výstrel.
– Nestrieľaj! Veď ešte ani nevidíš, čo je to zač! — Švacol som vzápätí po hlavni pušky Emilovi a druhou rukou som vytrhol pušku z rúk prekvapenému Lojzovi.
– Jožo, ty si sa tuším zbláznil, – hovorí mi šeptom Emil. – Chlapi sú hladní. Ja už ozaj ani poriadne nevidím a zvoní mi v ušiach od hladu a ty tu robíš zo^ seba voľajakého strážcu zveri. Čo chceš, aby sme mu vopred ohodnotili parožie? A či mu nebodaj nechceš zuby spočítať, kým je živý?! A nakoniec, veliteľ dal príkaz strieľať všetko, čo príde do cesty a čím skôr sa vrátiť.
Kým Emil zavrhoval moje počínanie, ja som si zatiaľ so zvyčajným vzrušením prezeral kráľa našich hôr. Jeleň stál ako priviazaný. Prednú časť tela s krásnou hlavou osemnástoráka držal o niečo nižšie, ako je zvykom u jeleňov.
— Poďte bližšie, – šepol som a upriamil zraky kamarátov na pravý predný beh jeleňa.
— Je… jéj! Namiesto tej nohy akoby tam mal veľkú fajku, — povedal Emil.
— Len ticho, kamaráti. Aj keď máme dobrý vietor, mohol by nás zvetriť. — Emilovi akosi zmäkla zasmušiiá tvár, a tak sa mi zdalo, že aj súcit s jelenom bolo vidieť v jeho očiach.
— Ako sa mu to len mohlo . . .
Je isté, že ju mal zlomenú. Mohlo sa mu to stať medzi kameňmi, alebo mu ju niekto prestrelil? Ale ako sa mu mohla zrásť tak, že vyzerá ako fajka? Keby tak dozadu, to ešte ako-tak. Ale toto?
Pri pozorovaní tohto rozmaru prírody mi nevdojak prišlo na um, že s tým jelenom mám niečo spoločné. On má zmrzačený pravý beh a ja som sa nedávno ako-tak vystrábil zo zranenia ľavej nohy.
No a čo tento mrzák tu pred nami. Veď aj v ruji môže byť už len bočným jelenom.
A ako sa vlastne ja, poznačený vojnou, budem raz pohybovať medzi zdravými? Budú mať ľudia uznanie, alebo súcit? Ach . . .
— Nezastrelím ho!
Vysloví! som to tak presvedčivo, že kamaráti nemalí ani čas odvrávať. Hlasno som zavolal: „Hééj!” Jeleň iba pozvoľna pootočil hlavu k nám a ukázal svoje prekrásne parožie. Neodskočil, ako to býva zvykom. S takým pokojom, ako obrátil hlavu k nám, vrátil ju na pôvodné miesto, Vzápätí ju zohol až skoro k samému snehu, prudko ňou pohodil nahor a vtedy akoby ledabolo oprel zmrzačený beh o sneh, druhý posunul o hodný kus dopredu.
Pozerali sme sa so zatajeným dychom na túto krížovú cestu jeleňa.
Ja som preciťoval bolesti, ktoré musel znášať jeleň pri chôdzi, tak verne, až ma z ta*ho začala chytať horúčka. Nikto z kamarátov už nemal odvahu ani dosť síl, aby znova zdvihol naň pušku.
Jeleň s fajkou sa nám pozvoľna strácal z dohľadu ako bolestný prízrak.
Chlapi majú hlad!
Rýchle sme sa spamätali pri pomyslení na naše poslanie. Čo teraz? Čo povedať chlapom, čo veliteľovi? Veď je to nesplnenie rozkazu!
Medzi stromy sa začala nemilosrdne vtierať tma a hmla.
Okrem viny za nesplnený rozkaz som začal cítiť nesmierny hlad a bolestivé pichanie v prstoch pravej nohy. Dupľov-ka pod špicom baganče bola odtrhnutá a do snehu sa zabárala onuca s mojimi prstami. Vyzerala ako otvorená papuľa krokodíla.
— Kamaráti… súdruhovia: Choďte! Zahláste veliteľovi, že som nesplnil rozkaz. Ja si trochu oddýchnem a prídem neskôr.
A či si sa zbláznil? Veď tu zamrzneš. My nakoniec ani cestu k štábu nepoznáme. Sneh zavial stopy. Neprezradíme predsa, že sme videli jeleňa.
Neveril som na čary, ale to, čo som v tejto nezávideniahodnej situácii odrazu zbadal, sa mi zdalo byť naozaj zázrakom. Po chodníku, ktorým pred chvíľou odišiel kadeľahšie jeleň s fajkou, voľným krokom prichádzala jelenica s mláďa-ťom. 8
Asi mám horúčku, marí sa mi. Emil, poď sem. Čo tam vidíš v húštine? — Dva kusy vidím, neviem, čo to je. Je už šero. — Tak je to v poriadku. Nie je to z horúčky. — Vy obaja budete strieľať na to väčšie a ja na mláďa. Strelíme naraz.
Na tri vystrelíme.
,,Pozor! Raz, dva, tri.” Tri už nebolo ani počuť. Stratilo sa v salve našich troch pušiek.
Mláďa spadlo na mieste, jelenica spravila niekoľko krokov a vzápätí sa jej mohutné telo s lomozom skotúľalo dole strminou smerom k nám.
Lojzo sa po výstrele pozvoľna zviezol na kolená. Zapadol do snehu tak, že mu z neho trčali iba ruky a hlava. Kľačiacemu a opretému o pušku začala mu stekať dolu špinavou tvárou veľká slza. Slza radosti nad splnenou náročnou úlohou. Nechcel si ju priznať, preto rýchlo nabral do rúk snehu a začal si ním trieť tvár. To mu akosi pomohlo na rozrušené nervy. Keď si poutieral tvár čiapkou, povedal s pocitom úľavy.
— Chlapi budú mať čo jesť. Aj my sa konečne najeme. Splnili sme rozkaz veliteľa.

Pobral som sa smerom, kde ležala jelenica. Emila s Lojzom som poslal k mláďat’u, aby ho obriadili a stiahli k jele-
Po vyvrhnutí sme s poslednými silami privliekli vzácnu korisť na pol cesty k štábu. Chlapi začuli výstrely a prišli nám naproti. Vedeli, že nestrieľame do vzduchu.
Hneď po príchode dal veliteľ príkaz naliať tri razy po „dvadsať gramov!”
O chvíľu už oheň praskal pod plným kotlom zveriny. Po čase sa znova do sýta najeme. „Čo kuchári mali – to dali do kotla”. Diviny do dvoch tretín kotla, až po okraj snehu a do toho dve priehrštia soli. Nič inšieho nebolo v našej partizánskej špajze.
Pnšiel deň, keď sa mala celá jednotka presunúť na iné miesto.
Nedalo mi, aby som sa ešte raz, možno naposledy nepozrel po mojom „jeleňovi s fajkou”. Zobral som so sebou aj Lojza. Dvaja prinesieme viac sena ako jeden.
Viem, ťažko uveriť. Ale „náš jeleň” akoby nás čakal. Stál na tom istom mieste, pokojne prežúval posledné stebla sena, ktoré som pred pár dňami priniesol.
Lojza som poslal po seno a ja som sa usiloval nebadane sa dostať čo najbližšie k jeleňovi. Nebol som od neho ďalej ako pätnásť metrov. Zdvihol krásnu hlavu a pozeral pokojne na mňa. Ani prežúvať neprestal. §||I
Pozerá on, pozerám ja.
On hádam ešte pokojnejšie ako ja. Posadil som sa na zlomenú briežku. Ani to ho nevyrušilo.
„Kto z nás to vydrží s nervami dlhšie?”
Obloha nado mnou bola jasná. V hore bol nevídaný pokoj. Len občasné prasknutie spôsobené silným mrazom pripomínalo človeku, aby nezabudol, že aj on môže zmrznúť.
Medzi kolenami puška, ruky skríža pod pazuchami, čiapka natiahnutá na uši. Vo voľnej prírode vidieť jeleňa — osem-nástoráka s mohutným sivým krkom aj poprsím, so zmrzačenou nohou. Jeleňa, ktorému si daroval život, napriek veľmi lákavej trofejí a hladu …
Bolo mi treba rozlúčiť sa s jelenom. Lojzo doniesol medzičasom plnú náruč voňavého sena a pripomenul mi presun jednotky.
„Vydržíme to do konca vojny, nemý môj kamarát? Kto bude mať viac síl a šťastia? Ty, alebo ja?”
O chvíľu zohol jeleň svoju prekrásnu hlavu k samému snehu, prudko ňou po-hodil nahor a vtedy akoby ledabolo oprel zmrzačený beh o sneh, druhý posunul o hodný kus dopredu.
Odišiel do neznáma. Nikdy, ani po vojne som sa už viac nestretol s mojím „jelenom s fajkou”.

Jeleň s fajkou
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *