Sysoj Sysojič šiel na lyžiach po veľkej machovitej slatine. Bolo to celkom na konci februára. Snehu na-vialo veľmi mnoho.
Nad slatinou sa dvíhali ostrovčeky lesa. Zorka -pes Sysoja Sysojiča -vbehla do jedného z nich a zmizla za stromami. Zrazu sa odtiaľ ozval jej štekot, taký zlostný a zúrivý. Sysoj Sysojič okamžite pochopil, že pes natrafil na medveďa.
Malý lovec sa zaradoval, že má so sebou spoľahlivú pušku. Začal sa ponáhľať za hlasom psa.
Zorka dorážala na veľkú hromadu polomového dreva, zasypanú snehom.

Sysoj Sysojič si vyhliadol vhodné postavenie, rýchlo si odopol z nôh lyže, udu-pal pod sebou sneh a pripravil sa na streľbu.
O chvíľu sa spod snehu vynorila tmavá široká hlava a zažmurkala tmavozelenými očka m i – zver „zdravila”, ako hovoria lovci medveďov.
Sysoj Sysojič vedel, že keď medveď zbadá nepriateľa, hneď sa schová.

Čo sa stalo pri brlohu

V brlohu sa vzopne – a zrazu vyskočí. Preto lovec vystrelil skôr, než si medveď stačil schovať hlavu.
Ale príliš rýchle zamierenie bolo nepresné. Ako sa potom ukázalo, guľka len poškriabala medveďovi tvár.
Zviera vyskočilo smerom na Sysoja Sysojiča.
Našťastie druhý výstrel zblízka usmrtil medveďa na mieste.
Zorka začala úlovok rýchlo oňuchávať.
Sysoj Sysojič sa nestačil ani zľaknúť, keď sa medveď vrhol na neho. Sotva však nebezpečenstvo pominulo, silný malý človek akosi zrazu zoslabol. Urobili sa mu kruhy pred očami, zvonilo mu v ušiach. Zhlboka, z plných pľúc vdýchol mrazivý vzduch, akoby precitol z ťažkých myšlienok. Až teraz si uvedomil, že práve prežil niečo strašné.
To sa stáva každému, aj najodvážnejšiemu človekovi po nebezpečnom stretnutí tvárou v tvár s veľkými dravými šelmami.
Vtom Zorka odskočila od medveďa, zaštekala ako divá a znovu sa vrhla na hromadu, ale teraz z druhej strany.
Sysoj Sysojič zdvihol zrak a zostal ako skamenený — objavila sa hlava druhého medveďa.
Malý človiečik sa zrazu vzchopil a rýchlo, ale presne zamieril.
Teraz sa mu podarilo školiť zver jediným výstrelom priamo pri hromade.
Ale skoro súčasne sa v čiernej diere, odkiaľ vyskočil prvý medveď, objavila široká hrdzavá hlava tretieho a nad ňou štvrtého medveďa.
Sysoj Sysojič stratil rozvahu a zmocnila sa ho hrôza.

Zdalo sa, že pri tejto hromade sa zišli medvede z celého lesa a všetky sa teraz na neho vrhnú.
Bez zamierenia vystrelil raz a ešte raz a odhodil prázdnu guľovnicu do snehu. Ešte si stačil všimnúť, ako po prvom výstrele zmizla hrdzavá medvedia hlava a ako sa po poslednom výstrele zvalila do snehu na mieste zabitá Zorka, ktorá mu zrazu vbehla do cesty.
Potom sa pod ním podlomili nohy a samy urobili tri či štyri kroky dopredu. Sysoj Sysojič sa potkol o prvého zastreleného medveďa, spadol naňho — a stratil vedomie.
Nevedel, ako dlho tak ležal. Prebudenie bolo strašné: čosi mu bolestivo zvieralo nos; chcel sa zaň chytiť, ale rukou nahmatal čosi živé, teplé, pokryté srsťou. Otvoril oči — dívali sa na neho tmavozelené medvedie očká.
Sysoj Sysojič hrozne vykríkol, mykol sa a vytrhol si nos z papule medveďa.
Ako šialený vyskočil, začal utekať, ale vzápätí vhupol po pás do snehu a uviazol v ňom.
Obrátil sa a až vtedy zistil, že ho predtým držalo za nos maličké medvie-ďa.
O chvíľu sa Sysoj Sysojič upokojil a mysľou mu preletelo všetko, čo sa mu prihodilo.
Prvými dvoma výstrelmi zastrelil medvedicu. Za ňou vyskočil z druhej strany hromady trojročný „pestún”.
„Pestún” je mladý, od-rastenejŠÍ medveď, vždy samček. V lete pomáha matke medvedici opatrovať svojich mladších bračekov a sestričky a v zime spí niekde v ich blízkosti.
V tejto veľkej hromade dreva boli dva brlohy. V jednom ležal „pestún”, v druhom   medvedica   so
svojimi ročnými medvieďa-tami.
Rozrušený lovec v náhlivosti pokladal „pestúna” za dospelého veľkého medveďa.
A za starším bratom vyliezli z hromady aj ročné medvieďatá.
Ešte sú maličké — vážia len toľko ako dvanásťročný chlapec, ale už majú také široké hlavy, že pri zľaknutí sa ľahko zame-nia za hlavy dospelých medveďov.
Kým lovec ležal v mdlobách,   pribehlo   k  matke
medvieďa, ktoré z celej rodiny zostalo jediné nažive. Začalo oňuchávať hruď m ŕtve j m ed ved ice, dotklo sa teplého nosa Sysoja Sysojiča a pravdepodobne tento malý výstupok pokladalo za matkin cecok: vzalo ho do papu-le a začalo cicať.
Zorku pochoval Sysoj Sysojič v onom lese. Medvieďa priniesol domov.
Medvieďa bolo zábavné, milé a veľmi si obľúbilo osamelého maličkého lovca, ktorý po Zorkinej smrti celkom osirel.