Na severe Španielska, neďaleko mesta Santander je odľahlý vŕšok, z ktorého výborne vidno celé široké okolie, až po more. Preto ho aj nazvali Alta-mira (Pekný výhľad).
Pred vyše sto rokmi našli na tomto vŕšku dobre ukrytú jaskyňu a v nej kamenné náradie, ktoré pred tisícročiami používal pračlovek. Dcéra Dona Mar-cellina di Sautolu, ktorý skúmal vnútro jaskyne, upozornila otca na obrazy rozličných zvierat, namaľované na strope.
Takto objavili umenie pravekého človeka. Odborníci dlho nechceli veriť tomuto objavu. Jednoznačne vyhlásili, že altamirské maľby sú falzifikáty, že pračlovek nebol schopný vytvoriť umelecké diela na takejto úrovni. Sauto-!a, ktorého označili za podvodníka, zbytočne argumentoval, bojoval.
Až desať rokov po jeho smrti, okolo roku 1900, uznali, že mal pravdu, ked vo Francúzsku odhalili viac jaskýň s podobnými zobrazeniami zvierat. Neskôr ich počet ďalej rástol. Nadšení vidiecki učitelia a mládenci, túžiaci po dobrodružstvách, neúnavne pátrali po pravekých jaskyniach.
Smelí bádatelia odhaľovali, niekedy s nasadením lastného života, nové a nové skryté jaskyne.
Umenie Mágie
Maľby na stenách jaskýň zobrazovali rozličné zvieratá: zubry, kone, medvede, jelene, mamuty, diviaky, levy a iné. Najmenšia je veľká 10 cm, no existujú aj maľby veľké niekoľko metrov. Jednou z najväčších jaskýň je Lascaux vo Francúzsku (roku 1940 ju objavili deti, ktoré hľadali svojho psa). Je v nej veľké množstvo farebných malieb a asi 2000 zobrazení zvierat, vyrytých do stien jaskyne. Vzácny bol objav troch mladých mužov — bratov — v jednej z chodieb podzemnej jaskyne pri potoku Volp našli hlinenú sošku pariacich sa zubrov. Okolo tejto sošky sa konal obradný tanec mladíkov, ktorí sa stávali mužmi.
Na hlinenej podlahe sa dokonca zachovali stopy ich chodidiel.
Obrazy zvierat na stenách jaskýň sú prekvapujúco verné. Napríklad altamirský zubor. Farby zvieraťa, ktorého línie sledujú prirodzenú zaoblenosť skalnej steny, sú celkom čerstvé, ako keby ho boli maľovali len včera. Nozdry sa mu otvárajú od ťažkého dýchania, ozrutná hlava sa takmer bez krku napája na pevný svalnatý chrbát. Osobitne starostlivo sú namaľované dopredu vyčnievajúce rohy, z ktorých hrozí nebezpečenstvo, a ktorých sa praveký lovec oprávnene bál. Mohutné telo nesú silné, šľachovité a rýchle nohy.
O podobnej výbornej pozorovacej schopnosti autora svedčí aj obraz medveďa v jaskyni Dorgodne vo Francúzsku. Autor prekvapujúco dobre vystihol ťarbavosť jeho chôdze, za ktorou sa však skrýva obrovská sila zvieraťa. Pri pohľade na udychčané, ležiace, skáčuce a pasúce sa či ranené zvieratá musíme obdivovať schopnosť pračloveka na najnižšom stupni kultúry vytvoriť takéto živé obrazy.
Človek praveku žil z lovu. Na to potreboval nielen silu a smelosť, ale aj ostrý zrak. Každodenný zápas s divou zverou, striehnutie na korisť, čo často trvalo hodiny, ho prinútili zviera pozorne sledovať, aby potom mohol byť v každom okamihu pripravený na útok či obranu. Naučili ho vnímať a rozoznávať každý pohyb zvieraťa, aj ten najmenší záchvev jeho svalov. Takto získaná pozorovacia schopnosť mu pomáhala pri vytváraní obrazov. Po čase videl pred sebou zviera i so zavretými očami tak presne a podrobne, že aj spamäti ho vedel verne nakresliť.
V obývacích jaskyniach pravekého človeka sa našlo množstvo pracovného náradia, zbrane, šperky, ale nikdy nie obrazy. V jaskyniach, kde objavili maľby, chýbali predmety každodennej potreby. Našli sa tam len zvyšky farieb, kamenné nádoby na drvenie farby, duté kosti na fúkanie farby a náradie na rytie. Pračlovek si na maľovanie očividne vyberal zvláštne jaskyne.
Ale prečo maľoval obrazy zvierat? K tejto umeleckej činnosti ho viedol pud sebazáchovy. Kresbám a maľbám pripisoval čarovnú moc. Predstavoval si to asi takto: ak nakreslí obraz zvieraťa, dostane ho tým do svojej moci, „počarí mu” a ked sa s ním pri love ocitne zoči-voči, ľahšie nad ním zvíťazí.
A ked nakreslí aj šípy trčiace z jeho tela, tak ho dokonca vopred porazí. Umenie teda nebolo preňho nijakým potešením, ale magickým obradom. Aj dnes obraz často pokladáme za skutočnosť. Často hovoríme o portréte či fotografii — taký je na ňom ten či ten, keby skutočne žil. Pra-človek veril v pravdivosť obrazu, obraz stotožňoval so skutočnosťou. Skúsenosti ho v tejto viere len utvrdzovali. Keď’ sa ocitol v pralese pred zvieraťom, ktoré namaľoval na steny jaskyne, už sa ho akosi menej bál, veď’ pomocou obrazu si ho vopred podmanil. Zaútočil s väčšou istotou a sebavedomím a zväčša aj zvíťazil.
Ak sa lov nevydaril, tak prípravný obrad nebol dosť dobrý, nebol dosť dobrý ani obraz. Šikovné ruky maliara museli namaľovať ďalší, ktorý lepšie zodpovedal skutočnosti.
Maliar starostlivo nakreslil, niekedy aj vyryl obrysy zvieraťa do skaly, až potom vzal do rúk farby. Hnedú a červenú vyrábal zo železného kameňa, žltú zo železného okra, bielu z kaolínu a vápenca, čiernu zasa zo zuhoľnatených zvyškov ohniska (tieto farby dodnes používajú domorodci v Austrálii).Jaskyne sa na tieto kultové ciele používali dlhé stáročia, takže na ich stenách sa zachovali umelecké výtvory mnohých generácií vo viacerých, na sebe namaľovaných vrstvách. Za prvými, len hrubo vyrytými obrazmi nasledujú čoraz dokonalejšie, živšie maľby.
Bočné pohľady na meravé zvieratá vystriedali obrazy pohybujúcich sa zvierat, až poslední neznámi majstri dosiahli taký stupeň zobrazenia pohybu a tieňovania farieb, že ich diela právom prirovnávame k dielam moderných impresionistov.