Zubaté ranné slnko sa odráža od bielej snehovej planiny v záplave zrkadiel, hora len akoby nesmelo vykúkala spod obrovskej bielej duchny; konáre smrekov držia na sebe ťažké rukávce snehu, sneh oblepil aj holé koruny listnáčov, kroviská pod ním sa ponášajú na zasnežené kôpky sena.

Čo bolo v hore živé, utajilo sa, a čakalo. No len čo sa sova plačlivo rozlúčila s nocou, akoby bol ktosi šibol zázračným prútikom; zabubnoval ďateľ, rozškriekala sa sojka, straka lietala sem i tam, akoby chcela dohnať zameškané, čiernohlavé sýkorky sa rozrečnili a otriasali sneh z kríkov. Slnko sa najprv nesmelo, ale potom prudkejšie dvíha na oblohu a zuby mu mäknú, už cítiť, že hreje.

Po zaviatej ceste kráča k lesu človek, pušku na pleci, drevenú krošňu na chrbte. Nesie letninu do kŕmidla na Kieno-vec — tak vravia širokému skalnatému kopcu, porastenému dubom, smrekom, hrabom a klenom — voľakedy to bol urbársky háj, nuž tu rastie, čo pánboh požehnal. Muž kráča hore cestou, obchádza záveje a hoci je suchá letnina ako pierko, sťažka vyťahuje nohy z hlbokého snehu. // Z obnovca možno čítať ako z knihy; tu prehopkal zajac, hľa, už zajace začali obhrýzať kríky…

Január 1981

Kúsok vyššie čiarovala líška, od chvosta zostal v snehu plytký jarček. Zrazu sa celé povetrie naplnilo havranmi, prileteli z bývalého panského parku, kde zimujú. Krúžia nad úbočím a rozčúlene krákajú. Nebodaj zbadali uhynutú zver.Ani by nebolo čudo. Napokon odtiahnu doprava a stratia sa za hrebeňom holej úboče.Pod samým lesom behá veverička,zhľa-dúva zásoby, ktoré si z jesene nahonobila a zabudla už,kdesú. Pred človekom vybehne hore kmeňom duba ako červený blesk a stratí sa v širokej korune.

Len čo sa chlap dostanepod prvé stromy, priam zdúpnie. Zohne sa nad stopy a uvažuje, či to bol vlk, alebo len pes. Kus ide po stope a podozrenie z vlčej návštevy sa rozplýva. Lenže, kde je jeden pes, býva aj druhý…Chlap podíde nižšie, vyjde z hory zas na holú úboč a čochvíľa pretne stopy muflonej čriedy. Prešli tadiaľto iba pred niekoľkými hodinami. Podľa stôp to boli tri mufló-ny, zo päť muflónic a niekoľko muflónčat. Človeka chytá neznáma tieseň.

A keď sa spustí ešte nižšie po planine, je nacistom; cez úboč sa ťahá druhá psia stopa. Nízkonohé muflóny nezahnai dolu ani tak hlad ako sneh. Ten im je teraz krutým nepriateľom.Človek sa vráti zas vyššie a keď si znovu prezerá muflónie stopy, zbadá v jednej krvavú škvrnku. Črieda tu už uháňala skokmi. Najslabšie muflónča to musí zaplatiť životom. Nepochybne ho psy odrazia pd čriedy. Krvavá škvrnka po muflónici je čoraz širšia; ratičku má poranenú od zmrazkov. Zranenie je čerstvé, ešte o ňom muflónica možno ani nevie, ale zimu neprežije. Ranka sa jej zapáli, dostane horúčku, vychudne na kosť, skôr alebo neskôr sa stane korisťou šelmy. Po dobrej polhodine namáhavej chôdze zbadá poľovník, že poranená muflónica sa odrazila nadol, črieda ešte na kuse bežala úbočou. Čochvíľa sa pes zhora podal nižšie, črieda sa stočila rovno hore.

Muflónica skákala ako zdravá, váľala aj dvojmetrové skoky, a to v tomto snehu nie je maličkosť. Lenže odsúdila sa sama. Keby sa bola držala čriedy, psy by ju nedostali. Takto… Len čo sa chlap vydriape úbočou k hrebeňu, zdvihne sa pred ním kŕdeľ havranov. Krúžia nad ním, zlostne krákajú, zahnal ich od zvyškov muflónice, ktoré už psy nevládali zožrať. Chlap sa obráti k lesu a ešte nie je ani pod stromami, vrany v hustej čierňave zletia späť na ľahkú korisť, aby pokračovali v hostine. // Po stopách čriedy sa človek dostáva riedkou horou pod Klenovec.

Keď je slnko rovno nad údolím a chystá sa púšťať k západu, stojí už v klenovskej rúbani. Tadiaľto postupovala muflónia črieda usporiadane, vpredu šli muflónice, za nimi muflónčatá, na konci muflóny, ich stopy sú najširšie, často zakrývajú predošlé. // Nad rúbaňou, pod samým úpätím kopca, trčia nad koruny krpatých hrabov zasnežené skaly, odspodu machnaté ako chrasty. Na najvyššom skalisku stojí muflón. Čierna hlava s hrubými, dozadu skrútenými rohami sa ani len nepohne, akoby bola tam nakreslená na bielom výkrese. Zviera vidí človeka pod sebou, ale sa nehýbe, vie, že je v bezpečí.