Na nočnej oblohe sa jasne jagajú hviezdy. Pri zemi je však tma, akoby ju uhnietol zo smoly; jedinou cestou hore je potok. Čvachce sa v ňom nejasná silueta, pomaly stúpa, ohmatáva pod nohami kamene.
Sotva pol druhej hodiny uplynulo do polnoci — nedalo sa inak, poľovník má pred sebou dobré dve hodiny chôdze. Potok ho privedie až na hoľu Lysú, ťahajúcu sa dobrý kilometer, odtiaľ sa po hrebeni dostane pod Čierny vrch. A cez javorovú horu úbočím nad Malý žľab. Predvčerom sl to bol obzrieť.
Pod holým bukom, rastúcim nad neveľkou čistinou medzi dvoma smrekmi, našiel čerstvý trus po kohútovi. Vyčkal ešte do večera, kým zahradu-je. Kohút priletel na buk a dlho sa tam šuchoril. Človek mal čo robiť, aby sa odtiaľ nepozorovane dostal. A teraz má brokovnicu na pleci, bude to jeho prvý hlucháň. // Cestou vyplašil srnu s dvoma mladými.
Apríl 1981
Toľko tresku-plesku narobili v tom zamatovom nočnom tichu, že sa bál, aby to hlucháň na buku nepočul, hoci bol odtiaľ ešte na hodinu cesty. // Konečne je na holi, takmer celej ešte pod snehom. Na východe akoby sa končiare smrekov už oddelili od oblohy. Poľovník sa už aj strácha, či načas dôjde. Ale nemá zmysel prísť na miesto skôr, než začne hlucháň spievať. Neviditeľná sova sprevádza nevítaného hosťa na veľkom kuse, vyvoláva nad ním do noci smutným, skoro pekným hlasom a stratí sa až keď na konci hoie vojde do javorovej hory. //
Sneh cez noc zamrzol, vrždí pod nohami až strach. Iba podľa voľnej oblohy medzi korunami stromov poznať, kde je chodník Čo nevidieť začne svitať, čoraz lepšie vidieť štíhle sviece javorov. Pri vývrate pred troma smrekmi poľovník zastane. Ďalej môže ísť už len podľa hluchánej piesne. Načúva do tmy, aby mu neunikol ani závan vetríka. A zrazu sa mu vidí, že to je on.
Neuveriteľne slabo sa ohlásil. Len akoby dve paličky ťukii o seba. A ticho. Po chvíli zasa raz… Je to oní Ešte nerozoznať brúsenie. Podíde teda zo desať krokov ako duch, takmer sa plazí. Ba… zasa ho začul. Najprv zaťukal dva razy, potom sa rozbehol a už zatiahol zopárkrát ako žnec osličkou. Vyčká dve slohy a už aj skáče. Kohút sa pustil do pesničky ostošesť, takmer bez prestania bubnuje paličkami a brúsi ako na objednávku. Jeden, dva, tri, dakedy aj štyri razy ťukne na bubon a už aj zaťahuje osličku, to je jeho pesnička, a vtedy skočí človek raz, dva, tri. Ani skok viac.
Keď hlucháň brúsi, môže vedľa neho z dela vystreliť, nepočuje. Ale beda, ak sa dačo pohne pri bubnovaní alebo medzi ním. Sneh pri skokoch dopredu chrupčí pod nohami, ale to nič, hlucháň nepočuje. Ale keď poľovník zastane, zostáva v takej polohe, ako je, aj dych tají. Pomedzi holé koruny javorov, bukov, i poriedko stojace smreky presvitá obloha. A hluchá-ňa už počuť tokať celkom blízko. Poľovník si ide oči vyočiť, či ho zbadá, či už je na kraji čistinky, pri buku. Kdeže. Ešte treba bližšie. Pušku drží v ruke, skok, druhý, tretí.
Noha sa mu pošmykla, skotúlil sa zo dva metre po svahu. Hlucháň sa odmlčal. Nie, neodletel ešte. Ale stíchol. Nepočuť ani len ťuknutie. A trvá to dlho. Nuž leží v polohe ako spadol, nehýbe sa, hoci mu trpne celá ľavá noha, na ktorej je zvaiený. Konečne! Ozvalo sa len jedno — jediné ťuknutie paličiek. Až po dobrej chvíľke druhé, ale vzápätí tretie. A čochvíľa je hlucháň zasa v jednom speve. Už je pri ňom. Temný vták na holom konári je napodiv malý, nie taký, ako ho kreslia na obrázkoch. Našuchorí sa iba keď toká, spustí krídla a spieva. Na rúbaň priletela sliepka. Treba sa poponáhľať. Pri najbližšom brúsení sa postaví tak, aby mohol strieľať. A vtedy zbadal tieň. Ťahá sa hore kmeňom buka, z tej strany ho nemôže hlucháň spozorovať, spieva bezstarostne ďalej. Už brúsi. Človek namieri a horu pretne dunivý výstrel.
Veľký kohút zatrepe krídlami, vznesie sa ponad malú čistinu a zhltne ho prísvit brieždenia. Aj jedna-dve sliepky zašuchocú nad stromami. Tieň z kmeňa buka sa stratil. Medzi stromami sa ako-tak rozvidnelo.Chvejúc sa na celom tele ide poľovník ku kmeňu buka. Bez pohybu tam leží na snehu kuna, zuby má vyčarené, pod vyvrátenou papuľkou sa belie úzky nákrčnik.