Bol malej postavy, ako už sloní darebáci bývajú. Ked stál, meral dva metre tridsať v ponožkách. Vypočítal som to tak, že som dvoma vynásobil obvod stopy jeho prednej laby, čo zhruba zodpovedá výške indického slona.

Ale čo mu chýbalo na postave, o to viac mal odvahy, chladnej vypočítavej ľstivosti a nezmieriteľnej nenávisti k ľudom, pre ktorých bol neustálou hrozbou.
Mal jeden kel dlhý asi štyridsaťpäť centimetrov, kým druhý mu vraj odlomil veľký vodca slonej čriedy, žijúcej na brehoch rieky Kávérí a v neprístupnej džungli, ktorá sa rozprestiera vo Vodapattskej pralesovej rezervácii. Tam, v Salemskom okrese, stála panapattská ohrada s dobytkom.

Tento náš mladík bol iste veľmi ctižiadostivý, kým sa z neho vykľul darebák, a zrejme vynikal nadpriemernou odvahou. Veď sa dokonca odvážil bez dovolenia koketovať s dámami v čriede rovno ich pánovi a veliteľovi pred nosom.

Rozzúrený vodca ho varoval zlostným revom, ale nič tým nedosiahol, a ked sa ho pokúsil odohnať, postavil sa mu mládenec bojovne na odpor.
Spôsobilo to dosť prudkú zrážku, v ktorej roky, skúsenosti aj viac kíl postupne rozhodlo vo vodcov prospech. Nakoniec mladíka zmlátil a zahnal na útek. Mohutnými klami ho škaredo dosekal a dobodal na bokoch a jeden kel mu dokonca pri ruvačke zlomil na dva kusy. Mladíka potom celkom určite čakalo veľa dní, ked ho boleli zuby.
V tomto stave blúdil namrzene okolo čriedy, ale už sa k nej neodvážil pridať. Jedného dňa zostupoval džungľou po ceste pre povozy a v zákrute zrazu zastal priamo proti povozu.

Ťahali ho byvoly a bol naložený bambusovým drevom, ktoré dal vyrúbať podnikateľ akejsi stavby. V tej chvíli ho zachvátila slepá zúrivosť spolu s horúcim želaním vyliať si na niečom zlosť. Vyrútil sa proti záprahu ako šialený a kočiš mal čo robiť, aby 172 zoskočil zo sedadla a útekom si zachránil holý život.

Nešťastné byvoly však boli zapriahnuté a bezmocne očakávali útok.
Darebák — lebo teraz sa ukázal ako ozajstný darebák — najskôr na cimpr-campr rozdupal celý voz a až potom sa vrhol na byvoly. Jedného z nich chytil za jeho dlhý zahnutý roh a hodil ho dolu z brehu, ktorý sa ťahal pozdĺž cesty. Tam našli zviera na druhý deň s rohom vytrhnutým až zo samého koreňa.

Na jednej prednej nohe mal komplikovanú zlomeninu. Zlomená kosť, trčiaca von, sa zaryla do mäkkej hliny nárazom pri páde. Druhého byvola napichol slon svojím jediným klom, ale napadnuté zviera nečakalo a dalo sa na útek po ceste. Za sebou vlieklo zlomené jarmo, a tak sa zachránilo pred osudom, ktorý stretol jeho menej šťastného druha.
Odvtedy mal slon čoraz horšiu povesť a pod jeho masívnymi nohami našlo smrť mnoho nešťastných ľudí putujúcich k rieke. Hocikedy sa stalo, že svojím strašným telom rozdrvil obeť na kašu o kmeň niektorého stromu v džungli.
So slonom darebákom som sa prvýkrát stretol náhodou.

Panapattský slon darebák

Cestoval som po brehoch Kávérí do Hogenaikalu a bol som asi šesť kilometrov od Panapatti, kde som si chcel trochu zarybárčiť, oddýchnuť, a keby som mal šťastie, chytiť aj krokodíla. Podľa správ, ktoré som dostal, nezdržiaval sa tu nikde v blízkosti slon darebák. Prebrodil sa vraj cez rieku na druhý breh a bol v pätách slonej čriede, ktorá sa tam potulovala a hľadala nové pasienky.
Na druhý deň som si celkom dobre zarybárčil a večer som sa vracal do loveckej chaty v džungli, aby som sa napil čaju. Vtom som začul volanie páva. Iste bol len kúsok odo mňa, tak ma posadlo pokušenie ísť za ním a pripraviť si z neho chutnú pečienku na večeru.
Zlomil som brokovnicu a zasunul do nej dva náboje číslo jeden. Potom som sa pustil cez džungľu do úzkeho údolíčka, odkiaľ sa ozýval hlas páva. Prišiel som tam a opatrne som postupoval dopredu. Usiloval som sa zistiť, kde je moja korisť, takže som sa dostal až po vyschnuté koryto Čináru, ktorý ústi do Kávérí necelé dva kilometre odtiaľto.
Na mäkkom piesku nebolo moje vysoké topánky s gumenou podošvou ani počuť. Do ucha mi prichádzal šuchot peria, ako si páv roztváral chvost kdesi v kroví na druhom brehu.

Po špičkách som prešiel koryto, keď sa zrazu rozzvučalo vrešťavé zatrúbenie. Hned za ním sa objavilo objemné telo slona darebáka, ktorý sa asi z päťdesiatich metrov rozbehol rovno na mňa.
Uvedomil som si, že by sa bolo márne pokúšať o útek, lebo slony dokážu bežať obdivuhodne rýchlo. Nemal som ani kde a nemohol som mu uniknúť po mäkkom piesku, ktorý by mi prekážal rovnako ako ovíjavé tŕnie v džungli okolo nás. Zostal som teda pri kmeni a asi z tridsiatich metrov som vystrelil z oboch hlavní brokovnice.
Hluk, ktorý pri výstrele vznikol, aj bodavé strely ho na okamih zastavili.

Potom zlostne a vzdorovito zapišťal. Ja som medzitým utekal po chodníku, ktorým som sem prišiel, v ruke som niesol prázdnu brokovnicu a letel som takou rýchlosťou, že by som si nikdy nebol pomyslel, ako dokážem utekať. Ked som sa prihnal k loveckej chate, schytil som pušku a bežal späť.

Ale na pustom piesku pri Čináre už nebolo nič vidieť, a ked som sa priblížil až na miesto, odkiaľ na mňa vyrazil, spozoroval som, že sa uchýlil do džungle na druhom brehu. Začalo sa stmievať, tak som sa za ním nevybral.
Na druhý deň som sa musel služobne vrátiť do Béngalúru a nemohol som si tu predĺžiť pobyt. Nezos- j távalo mi teda nič iné len nechať panapattskému slonovi darebákovi vavríny z prvého kola.
Vláda prehlásila tohto všeobecne známeho slona darebáka za nežiadúceho; správa pralesa dala uverejniť oficiálne oznámenie o ňom v tlači a všade vybubnovať tamtamami, že vláda vypísala odmenu za zabitie tohto slona vo výške päťsto rupií.
Jeden Ind, žijúci v tej oblasti, sa vtedy veľmi statočne rozhodol, že so slonom darebákom skoncuje a pokúsi sa získať odmenu. Z rozličných podrobností, ktoré som potom zozbieral, vysvitá celý priebeh pokusu.Ozbrojil sa dvojhlavňovou puškou kalibru päťsto, ktorá už niečo zažila, a prišiel do Panapatti.

Tam mu povedali, že slon sa potuluje v susednej Vodapattskej pralesovej rezervácii. Ten istý Činár, v ktorého koryte v blízkosti Hogenaikalu som skoro skončil svoju životnú púť pod nohami tej príšery/ sa ladne stáča okolo Panapatti a tečie mnohými zátočinami cez džungľu. Jeho severovýchodný breh tvorí hranicu Vodapattskej pralesovej rezervácie, kým protiľahlý breh už patrí do pennagrámskeho pralesa.
Ind, o ktorom vám rozprávam, sa dva dni neúspešne usiloval stretnúť so slonom darebákom. Tretiu noc strávil vo svojom stane asi tri kilometre hlboko v pen-nagrámskom pralese, to znamená poriadny kus cesty od Čináru aj od Vodapattskej pralesovej rezervácie, z ktorej sa vraj slon nikam nezatúla. Napriek tomu sa Ind zabezpečil tak, že prikázal svojim sprievodcom, aby okolo dvoch stanov vytvorili prstenec táborových oh-< ňov a poriadne sa zásobili drevom. Nočné hliadky mali potom ešte prikladať na oheň.
Všade bolo ticho, a tak on a zrejme aj jeho sprievodcovia tvrdo zaspali. V skorých ranných hodinách prišiel k tomuto pokojnému zátišiu slon darebák. Ohne už najskôr dohoreli a svietili len rozžeravené uhlíky a dymil popol. Normálne sa nijaký slon ani iné zviera nepriblíži k ohňu. Ale pohľad na biely stan a nutkanie zničiť ho boli pre slona príliš silným pokušením. Opatrne prešiel na miesto, kde nehorel oheň, a so zúrivým zatrúbením sa vrhol na stan.
Sprievodcovia sa zobudili, až ked sa rozpútalo peklo, a mysleli si, že ich prepadol diabol. Ako vyplašený kŕdeľ sa rozpŕchli na všetky strany. Nešťastný obyvateľ bieleho stanu už nemal príležitosť, aby použil svoju starú, osvedčenú pušku. Stan sa mu zrútil nad hlavou a obrovské slonie laby začali po ňom dupať.

Slon ho začal trhať na kusy a práve pri tejto príjemnej práci si všimol lovca. Nikto nevie, či ten nešťastník bol vtedy ešte živý. Slon ho obtočil svojím strašným chobotom a triumfálne odniesol na čistinu na okraji džungle, kadiaľ prechádzala cesta. Tam ho doslova zašliapal do zeme svojimi mohutnými labami, takže z lovcovho tela nezostalo nič okrem kašovitej zmesi skrvaveného mäsa a rozdrvených kostí, zmiešaných s pieskom.

A kedže sa slonovi pach krvi protivil, rozhádzal tú krvavú hmotu široko-daleko a vrátil sa naspäť do bezpečia Vodapatt-skej pralesovej rezervácie.
Po tomto nešťastí vláda zdvojnásobila odmenu za jeho zneškodnenie, takže teraz predstavovala už tisíc rupií. Vtedy som sa rozhodol pre druhé kolo.
Odišiel som do Panapatti a odtiaľ zašiel na miesto, kde sa nedávno odohrala tragédia. Nemohol som sa zdržať údivu, ako smelo a odvážne prenikol krvilačný slon do kruhu táborových ohňov. Jasne som videl aj neďaleké miesto, kde zašliapal svoju obeť do zeme. Zvyšky obete však už dávno rozniesli supy.
Vrátil som sa do Panapatti a požiadal o pomoc jedného z pastierov dobytka, zamestnaných v miestnej ohrade. Bol to aj dobrý stopár a s jeho pomocou som chcel slona nájsť.

Na piesku cez Činár bolo množstvo stôp, ale bolo treba určiť tú najčerstvejšiu a potom sa po nej pustiť. To však nebolo možné, lebo slon zrejme z tohto kraja odišiel a buď sa usadil niekde vo Vodapattskej rezervácii, alebo sa zatúlal cez nízke návršie k rieke Kávérí, ktorá tečie, ako som už povedal — asi šesť kilometrov odtiaľto.
Tri kilometre pozdĺž Čináru bol vodapattský breh porastený akousi vysokou kvitnúcou trávou, ktorej korienky vegetujú v podzemnej vlahe. Miestami dorastala až do výšky troch metrov a navrchu mala prekrásne kvitnúce hlavičky, ktoré sa trochu podobali kvitnúcim vŕškom cukrovej trstiny. Boli však dlhšie a mali oveľa jemnejšie vlákna.

Skoro ráno sa v lúčoch vychádzajúceho slnka trblietali na jemných šnúrkach týchto kvitnúcich hlavičiek kvapôčky rosy. Vejáre listov tak získavali pôvabnú rozprávkovú podobu a vyzerali tak krásne a pokojne, že usvedčovali zo lži nebezpečnú predtuchu, ktorú človek cítil pri vstupe do trávnatého pása. Byle tu dosahovali takú výšku a rástli tak husto a bohato, že nebolo vidno ani meter pred seba. Aby človek mohol prejsť cez trávu, musel ju jednou rukou rozhŕňať a v druhej niesť pušku. V tráve mohli striehnuť celé slonie čriedy a človek by ich nevidel, kým by na ne priamo nenarazil. Stopy po slonovi darebákovi, ktorý sa tu prechádzal predtým, viedli cez zlámané a ohnuté byle, z ktorých sa však mnohé už rýchlo narovnávali a vzpriamovali.
Šírka trávnatého pása sa pohybovala od sto do dvesto metrov.

V týchto miestach návršie susedilo s korytom Čináru; džungľu tvorili obrovské bambusy, cez ktoré sa prechádzalo rovnako nebezpečne ako cez kvitnúcu trávu. Všade po zemi ležalo množstvo spadnutých bambusov, ktorých hrotité konce zabraňovali priechodu oboma smermi. Vysoké konáre sa kolísali vo vánku a hučali.
Celé štyri dni sme strávili pátraním po slonovi.

Namáhavo sme sa predierali cez trávnatý pás a prechádzali medzi bambusmi. Prekračovali sme terén na úpätí kopcov a zostupovali po ich stranách až k hučiacim vodám rieky Kávérí, ktorá sa okolo našich nôh ponáhľala k vodopádom pri Hogenaikale, k veľkej Mettúrskej vodnej nádrži, vzdialenej šesťdesiatpäť kilometrov odtiaľto, k erodskej východnej planine, k mestu Tričinapa-li a konečne k vzdialenému Bombajskému zálivu. Cez celý ten čas sme nevideli nijakú čerstvú stopu slona darebáka.
Na piaty deň popoludní som bol so svojím sprievodcom opäť na brehoch rieky Kávérí, odkiaľ som chcel postupovať po brehu smerom proti prúdu, aby som našiel nejakú stopu svojej budúcej koristi. Asi päť kilometrov sme len dosť namáhavo postupovali dopredu. Museli sme prekračovať korene vysokých stromov, ktoré tam rástli na brehu a spúšťali svoje korene do životodarnej vody. Medzi nimi sa ťahali pásy vysokej kvitnúcej trávy. Tam sme našli čerstvé slonie stopy.

Skoro ráno tu prechádzal akýsi slon rieku z náprotivného brehu v Kójambattúrskom okrese. Pri zbežnom premeraní sme zistili, že tieto stopy sa zhodujú so stopami slona darebáka.
Teraz sa nám už stopovalo celkom ľahko, lebo sme sa mohli držať určitej dráhy. Šľapaje aj ťažké slonie telo urobili v tráve medzi bambusmi i v podraste zreteľnú cestičku.
Stopa nás viedla hore a cez nízke návršie. V blízkosti jeho vrcholu sme našli hromadu trusu. Hoci bol celkom čerstvý, nebol už taký teplý na dotyk, aby sa mohlo povedať, že sa tam objavil pred malou chvíľkou. Šli sme teda stále ďalej, až sme zišli do hlbokého údolia. Tam sme našli ešte čerstvejší trus, ale na dotyk zasa nebol teplý, čo svedčilo o tom, že naša korisť má ešte pred nami poriadny náskok.
Vyškriabali sme sa na ďalší svah a prekročili ešte dve ďalšie návršia. Potom sme spozorovali, že stopy sa zrazu obracajú a viac-menej vracajú späť k rieke Kávérí.
Premohol nás strach, že nám zviera uniklo tým, že sa vrátilo cez rieku Kávérí. Postupovali sme dopredu čo najrýchlejším tempom a prišli sme k ďalšej hromade trusu, pri ktorom boli aj stopy po moči, ktorý sa vsiakol do zeme. Teraz sme však v piesku uvideli drobné stopy peny a trus bol na dotyk teplý. Konečne teda naša korisť nie je ďaleko pred nami a ďaleko pred nami nie je ani Kávérí!
Náš ďalší postup dopredu sa premenil na akési preteky, v ktorých išlo o to, aby sme sa k rieke dostali súčasne so slonom, skôr než ujde z dostrelu mojej pušky. Podľa zlomených konárov, z ktorých ešte vytekala čerstvá miazga, sme videli, že hrubokožec sa cestou k rieke miestami aj pásol.
Konečne sme sa dostali k strmému svahu a začuli šumenie. Vedeli sme, že sme už skoro na brehu a aj sme sa o tom o malú chvíľu presvedčili, keď sa medzi stromami zaleskla vodná hladina. Ďalej sme sa ticho a obozretne plazili po piesku, ktorý bol čoraz hebkejší. Spozorovali sme, že si to slon darebák rozmyslel a namiesto toho, aby sa brodil cez rieku, ako sme sa obávali, pustil sa po trávnatom brehu smerom proti prúdu.

Jeho stopa bola celkom čerstvá, lebo jemné plôšky byli zostávali pevne zaryté vo vlhkom bahne, odkiaľ vyskakovali priamo pred našimi očami vzduchové bublinky.Prešli sme ešte stopäťdesiat metrov a uvideli pred sebou potok. Ked sme kráčali vedľa neho, doletelo k nám špliechanie a potom dutý zvuk priamo zo slonovho vnútra. Naša korisť sa práve kúpala.
Našťastie vial mierny vetrík smerom k nám, a ked sme prešli pásmo konárov a tráv, uvideli sme, ako slon leží na boku vo vode a díva sa smerom od nás na druhú stranu.
V tejto polohe sa nedalo určiť, či je to skutočne darebák alebo nejaký iný slon, ktorý sem zablúdil z niektorej čriedy, žijúcich na oboch brehoch rieky. Preto sme sa usadili a pozorovali ho.
Ešte asi päť minút odfrkoval, trúbil, špliechal sa, potom zrazu vstal a vybral sa voľným krokom cez potok. Celý ten čas nám neukázal hlavu, takže sme sa nemohli pozrieť, či má oba kly celé alebo jeden zlomený.
V tejto situácii sme sa museli rozhodnúť, lebo ked slon zájde do hustého zeleného porastu na druhom brehu potoka, definitívne sa nám stratí z očí. Luskol som teda dvakrát rýchlo za sebou prstami. Hoci to bolo celkom určite tichučké lúsknutie, slonov veľmi jemný sluch ho zachytil. Mykol sa, za vrtel sa vo vode a obrátil sa.

Pred nami stál panapattský darebák. Jasne sme videli kýpeť jeho zlomeného ľavého kla, kým pravý, hoci neveľký, sa mu zlomyseľné stáčal hore. V okamihu nás jeho malé očká spozorovali, telo sa mu naplo a zaguľatilo, hlava sa vztýčila a krátky chvost sa smiešne zdvihol dohora. Triumfálne a nenávistné zatrúbil a vyrútil sa na nás cez vodu, lebo už sa zastrájal na ďalší zabíjačky kúsok.
Prehovorila štyristopäťka. Ťažká spoľahlivá guľka ako blesk zasiahla slona priamo do ohnutého chobota a prenikla mu do hrdla. Zviera stŕplo a z poranenej krčnej tepny mu vytrysol pramienok krvi. Otočilo sa k nám bokom a usilovalo sa utiecť, ale moje ďalšie dve strely si vybrali za cieľ dôležité miesta — jedna zasiahla mäkkú prehlbeninku na spánku, druhá mu šla za obrovské ucho, práve ked mávlo dopredu.
Mohutný kolos stál chvíľu nehybne a potom sa roz-triasol akoby mal hroznú zimnicu a ako podťatý sa zrútil do plytkej vody, ktorá rýchlo sčervenievala od krvi. Lúče neskorého popoludňajšieho slnka sa práve strácali za okrajom vyčnievajúceho vrchola hory Poná-či Malej na kójambattúrskom brehu a pritom na oranžovú oblohu vysielali pásy karmínového svetla.