Viac ako pred polstoročím vedci, zaoberajúci sa správaním zvierat, zistili, že príslušníci určitého zvieracieho spoločenstva sa navzájom spoznávajú podľa rozličných znaková prejavov.
Ale až roku 1967 po mnohých experimentoch dospeli k jednoznačnému záveru, že mená nie sú vynálezom človeka, ale že aj zvieratá sa poznajú „podľa mena”.Okolo roku 1920 boli objavené dve zákonitosti, z ktorých neskoršie vyplynuli zásadné poznatky o správaní sa živočíchov a zaujímavé zistenie, že i zvieratá majú svoje „mená”.
Autorom prvého objavu bol Nór Th. Schijelderup-Ebbe, ktorý mnoho času venoval tomu, že na hospodárstve svojich rodičov pozoroval sliepky. Dospel k prevratnému poznaniu, že každá sliepka má určité postavenie a podľa tohto zaradenia sa musí v slepačej hierarchii správať.
Musí sa napríklad vyhnúť sliepkam, ktoré na spoločenskom rebríčku zaujímajú vyššie miesto, musí im prepustiť pohodlnejšie miesto v kuríne, pri popolení sa alebo na bidle a musí im dať prednosť pri kŕmidle. Keby tieto prísne pravidlá nedodržiavala, čakalo by ju riadne ďobnutie — a beda, keby sa pokúsila brániť.
Zvieratá sa rozprávajú
Z tejto spoločenskej hierarchie, ktorá sa krátko po Schijelde-rupovom objave zistila aj pri iných zvieratách — od rýb až po opice — vyplýva, že jednotlivé zvieratá tej istej skupiny sa vzájomne poznávajú podľa určitých znakov, napríklad pri sliepkach je to tvar a držanie hrebienka.
To znamená, že zvieratá sa navzájom poznávajú podľa akéhosi mena, podľa určitého zvláštneho znaku.Takmer súčasne Angličan Eliot Howard zistil pozorovaním vtáctva vo voľnej prírode — od ďatľov po drozdy a čajky — že každý vtáčí pár si robí nárok na presne vymedzený životný priestor, ktorý bráni proti votrelcom toho istého druhu. Aj z tohto chránenia vlastného teritória, ktoré možno pozorovať pri všetkých zvieracích druhoch, vyplýva, že zvieratá rozoznávajú svojich susedov alebo prinajmenšom svojho partnera.
Priam udivuje, že obidva tieto zásadné objavy vzbudili pozornosť až v posledných rokoch, hoci od nich bol len krôčik k poznatku, že i zvieratá sa navzájom poznajú. Mnohí vedci existenciu „mien” v ríši zvierat všelijako opisovali, ako napríklad svojho času profesor Immelmann: „V uzavretých sociálnych štruktúrach musí existovať mechanizmus, ktorý umožňuje rozlišovať medzi členmi skupiny a cudzími jedincami.
Presnejšie povedané, príslušníci jednej skupiny poznajú svojich rodičov, mládatá a aj svojich susedov. Môžu ich rozoznať podľa pachu, vzhľadu alebo hlasu.” Ornitológovia pri pozorovaní havranov a drozdov zistili, že jeden z dvojice vtákov vydáva určité trilky alebo zvuky, ale druhý nie, kým sú spolu. Ak sa však jeden z partnerov dlhšie neukáže, začne ho druhý privolávať tými istými zvukmi, aké vydával, než odletel. Keď toto volanie začuje, priletí. V tomto prípade možno s istotou tvrdiť, že ho jeho partner zavolal menom.
Medzitým vedci zhromaždili množstvo poznatkov, ktoré potvrdzujú, že zvieratá majú skutočne svoje rozličné znaky. Hlavnou prekážkou k poznaniu tejto, v podstate veľmi jednoduchej skutočnosti bolo to, že ľudia boli presvedčení, že zvieratá by ich museli vedieť dajako vyjadrovať.
Ale zvieratá nie sú odkázané na sluch; niektoré sa orientujú podľa čuchu, iné vnímajú okolitý svet očami. Neprekvapuje nás teda, že zvieratá, ktorých čuch je tisíckrát alebo dokonca miliónkrát vyvinutejší než u ľudí, sa poznávajú aj podľa pachu. Napríklad úhor dokáže zistiť prítomnosť dusíka vo vode aj vtedy, ak je iba jeden kubický centimeter rozpustený v päťkrát takom množstve vody, ako je objem Bodamského jazera.
Práve táto neobyčajne vyvinutá citlivosť zvieracích zmyslov bola dálšou prekážkou pri poznávaní, že i zvieratá majú svoje „mená”. Osobitne nedokonalým orgánom je ľudské ucho, ktoré nedokáže registrovať „počuteľné zvuky”, ktorými rodičia netopierov, tučniakov alebo tuleňov privolávajú svoje potomstvo.
Len vysoko citlivé prístroje, pomocou ktorých moderná technika umožňuje prevádzať auditívne signály na vizuálne, nám pomáhajú rozoznávať i dorozumievanie ultrazvukom. V oblasti čuchu tak ďaleko predbežne nie sme, ale už cAes je nesporné, že špecifikácia jednotlivcov, vyjadrovaná 3acnom, má neobyčajne dôležitú úlohu vo svete zvierat. Ako : – • ad stačí uviesť psy. Isté je aj to, že najmenej niekoľko les =tok druhov rýb v Afrike a Amerike má i „elektrické mená”.
Nemožno pochybovať o tom, že je množstvo ďalších rozlišovacích znakov, ktoré vychádzajú zo základu, o ktorom eš:e nemáme ani tušenie.
Zostaňme však pri dokázaných faktoch. Pozorovatelia v zoologických záhradách si všimli, že zvieratá, ktoré sa stretli po r.ľzennom alebo mesačnom odlúčení, boli k sebe oveľa priatelnejšie a pokojnejšie, ako keby sa stretli dva cudzie jedince lono istého druhu. Pravdepodobne sa poznali. Vedci tvrdia, že mnohé druhy vtákov sa poznávajú podľa vzhľadu.
Ako príklad uvádzajú príbeh labutieho páru: labutí samček, ktorý zahnal súpera a vrátil sa na svoje teritórium, spozoroval labuť, ktorá
ma í a hlavu ponorenú vo vode a iste čosi lovila. Pokladal ju za ďalšieho votrelca a rozzúrene k nej zamieril. Vtom okamihu labuť vynorila hlavu z vody a útočník ihneď poznal, že je to jeho vlastná samička.Pri niektorých druhoch severských morských vtákov vedci zistili, že mláďatá rozoznávajú hlas svojich rodičov, ešte keď sú vo vajíčku. Niečo podobné konštatovali aj pri tučniakoch. V určitom vývojovom štádiu zostávajú stá operených mláďat v akýchsi materských škôlkach na ľade, kým rodičia sa vydávajú niekoľko kilometrov na voľné more za potravou.
Keď sa vrátia, musia medzi starni podobných mláďat nájsť svojich potomkov a nakŕmiť ich. Podarí sa im to tak, že vyvolávajú svoje mláďatá „vtáčími menami” — vydávajú určité zvuky, ktoré môžeme zachytiť iba vysoko citlivými prístrojmi.Podobná situácia je pravdepodobne i pri plameniakoch, ktorých mláďatá žijú po stách alebo tisícoch na pobrežných plytčinách. Určité druhy netopierov, ktoré nechávajú svoje mláďatá s tisícami ďalších v jaskyniach a vydávajú sa za potravou, ich nachádzajú znova sluchom. Pri týchto druhoch netopierov môžeme hovoriť o akýchsi „ultrazvukových menách”.
Azda v celej zvieracej ríši nachádzame pri živočíchoch na istom stupni vývoja a v určitom spoločenskom postavení niektoré znaky, ktoré nemôžeme označiť ináč ako akési mená. Existencia špecifických znakov vo zvieracom svete má pre zvieratá, takisto, ako je to u ľudí, rozličné dôsledky. Pri spoločenskom styku vnútri určitej skupiny každý živočíšny jedinec vie, aký je jeho vzťah k ostatným, aby ho nevytlačili do určitých medzí, alebo dokonca nepotrestali.
Prinajmenšom je takisto dôležité, aby sa obyvatelia susediacich teritórií dobre poznali. Právo na určité územie je nevyhnutné si vybojovať. Ked sa však napríklad na určité teritória niekoľko rokov vracajú vždy tie isté vtáky, vytvoria sa medzi nimi a ich susedmi osobné vzťahy, to znamená, že sa poznajú podľa „mena”. Tak sa zistilo, že dôverne známi obyvatelia dvoch susediacich teritórií sa spájajú, aby sa spoločne bránili proti votrelcom.
Keď sa takíto susedia poznajú, neberú to veľmi prísne ani so strážením svojich hraníc a navzájom si nebránia v priateľských návštevách.
Takéto vzťahy sa zistili napríklad pri Thomsonových gazelách a pri pakoňoch. Vzťahy medzi susedmi sa teda nemusia vždy vyznačovať agresivitou, ale existujú aj dobré susedské vzťahy. Pritom dôležitú úlohu majú aj príbuzenské vzťahy, ako sa zistilo pri pozorovaní levov a afrických slonov.
V tom sa zvieratá podobajú ľuďom oveľa viac, než sa doteraz predpokladalo.
Medzi menami ľudí a zvierat je jasný rozdiel — mená zvierat zostávajú „nevyslovené”. Aby sme to pochopili, musíme si povedať niečo o tzv. „nevyslovenom myslení a počítaní”.
Vedci presvedčivo dokázali, že myslenie a počítanie sa pôvodne neviazalo na slová a čísla. To sa vzťahuje nielen na vyššie živočíchy, ale i na malé deti. Mnohé vtáky, ako holuby, papagáje lebo havrany, dokážu počítať do sedem, hoci tieto číslice nevedia nijako vymenovať. Existuje teda počítanie bez číslic.myslenie bez slov a práve tak existujú aj „nevyslovené mená”.
Len pred niekoľkými desaťročiami sa vyvinula metóda, ako úradne „nazvať” naše najspoľahlivejšie znaky — odtlačky prstov, aby sa mohli registrovať a vyhľadať.
Až pred niekoľkými rokmi vedci našli metódu, ako zachytiť pásikovanie zebier, ktoré je špecifické pre každé zviera. Teraz hľadajú spôsob, ako rozlišovať tigre. Aj v tomto prípade ide o presný prevod nevyslovených mien v podobe pásikovania do ľudskej reči. Zebry a tigre tento preklad nepotrebujú. Im stačia ich nevyslovené mená v podobe, ktorú môžu vidieť, cítiť alebo počuť.
Najdôležitejším dôsledkom existencie rozlišovacích znakov vo zvieracom svete je pre vedcov, zaoberajúcich sa správaním sa zvierat, celkom nový, neočakávaný prístup k takej zložitej problematike, akou je vedomie, lebo dokonca seba-uvedomovanie zvierat. Tým, samozrejme, nechceme tvrdiť, že zvieratá majú vedomie alebo osobnosť ako ľudia.
Pri nich ide len o nevyhnutné formy, ktoré však nesporne existujú a prejavujú sa práve „menami”.Zviera, ktoré má svoje „pachové či zvukové meno”, ho musí poznať, lebo práve ním sa odlišuje od ostatných jedincov a iba naň reaguje. „Meno” je súčasťou jeho (zvieracej) osobnosti. Rozlišuje teda medzi Ja a Nie-ja.
Viditeľne sa to prejavuje pri vtákoch, ked sa jedincom iného druhu vysmievajú, alebo ich napodobujú. Napodobovanie znamená, že preberajú produkciu iného jedinca ako vlastnú, čo by bolo nemožné bez istého uvedomovania si vlastnej existencie. To isté sa vzťahuje aj na poznávanie vlastného tieňa.
Navyše sa množia pozorovania, že na menovité zavolanie, nech je volajúcim jedinec toho istého druhu alebo človek, reaguje len nositeľ volaného mena. Zviera teda pozná svoje meno, svoje telo, svoj tieň a svoje miesto vo vlastnom prostredí, pozná svoje vlastné Ja.