V Amsterdame, odkiaľ sme pre veľmi zlé počasie nemohli odletieť, sme sa v mestskom múzeu stretli s obrovským vlkom. Bol to posledný vlk v Holandsku, ktorého zastrelili roku 1897.

V celej svojej nádhere stojí pri vchode do prírodovedecko-historického oddelenia. Za živa to bolo mohutné zviera dosahujúce veľkosť teľaťa.

Dokonca aj vypchatý vzbudzuje strach. Môj kolega, pilot Alexander Jurkin, ho pohladkal po hrubej srsti na zátylku a poznamenal: — S takýmto krásavcom som sa stretol tvárou v tvár aj v dnešnom čase. Lenže tamten, tambovsky, bol dokonca mohutnejší. Vyjadril som pochybnosť o tom, že by vôbec niekde mohli existovať ešte väčšie vlky.

A tak mi môj kolega Jurkin porozprával tento zaujímavý príbeh. Koncom štyridsiatych rokov pôsobil ako pilot v Tambovskej oblasti, štyristo kilometrov na juh od Moskvy. Neveľká letka ľahkých lietadiel Po-2 rozvážala poštu, ľudí aj náklad, rozhadzovala po poliach hnojivo, privážala palivo — proste vykonávala rozličné hospodárske práce.
V tom čase sa v Tambovskej oblasti a priľahlom okolí stali postrachom vlky. Cez vojnu sa veľmi rozmnožili, lebo na bojových poiiach nachádzali dostatok potravy, a v ťažkých povojnových rokoch nebolo na ich odstrel ani času, ani ľudí.

A v tom čase bolo ešte veľmi ďaleko k diskusiám o zachovaní ekologickej rovnováhy a záchrane vlkov ako „prírodných sanitárov”. Ochrana obydlí i ľudských životov pred ich lúpežníckymi útokmi bola vtedy oveľa aktuálnejšia.
Vlky za bieleho dňa napádali čriedy, unášali ovce a prasce z roľníckych usadlostí, niekedy nepohrdli ani psami. Akejsi starenke, od hrôzy celej bez seba, dokonca vytrhli kozľa priamo z rúk.

Najnebezpečnejšie však bolo to, že sa celkom prestali báť ľudí. Istú dedinskú učiteľku roztrhali doslova sto krokov od jej domu. Vodič, ktorý šiel práve okolo, sa vrhol s autom priamo do stredu svorky, ale jeho pomoc prišla už neskoro. Nakoniec v Tambovskej oblasti vyhlásili ľudia vlkom neľútostný boj. Poľovačky nasledovali jedna za druhou. Ale šeliem už bolo príliš veľa, akoby ich vôbec neubúdalo, a okrem toho boli zo dňa na deň bezočivejšie.

Zrejme cítili, že sú pánmi situácie.
Piloti Po-2, lietajúci za svojím poslaním, videli každý deň z výšky skupinky vlkov, bežiacich v rade za sebou. Vpredu klusal vlk s vlčicou, za nimi staršie víčatá a rad uzatvárali mladé poldruharočné vlky. Rachot motorov im zrejme nenaháňal strach, bolo sa treba zniesť skoro až na zem, aby sa neochotne rozbehli.

Úžitok z toho bol malý, lebo za okamih bola svorka už zasa pokope.
Jedného dňa sa na veliteľskom stanovišti letky objavil vysoký, robustný človek, oblečený s osobitou lesníckou eleganciou a ozbrojený nádhernou dvoj-hlavňovkou. Bol to Ivan Vjazovoj, zo známeho rodu lovcov, ktorí sa venovali lovu už mnoho generácií. Tohto človeka sprevádzala povesť, že je najšikovnejším ničiteľom vlkov v Tambovskej oblasti. Letci ožili pri myšienke, že sa bude diať niečo poriadne!
Vjazovoj sa zatiaľ s veliteľom odobral do jeho pracovne, aby mu vyložil cieľ svojej návštevy: Z lietadla bolo treba vystopovať a odstreliť osobitne nebezpečnú a prefíkanú šelmu, ktorá pre svoju bystrosť a Istivosť dostala ôfľ miestnych obyvateľov prezývku Vlkolak.
Lovec si vyžiada! na pomoc pilota, podľa možnosti mladého a telesne zdatného, ktorému by nerobilo ťažkosti viesť lietadlo prízemným letom. Voľba padia na Alexandra Jurkina.Za mrazivého februárového rána vyleli nad miesta, kde v posledných dňoch Vlkolak vyčíňal. Po štyridsiatich minútach krúženia nad zasneženými poľami a lesmi lovec strčil do Jurkina plecom a ukázal dolu. Na strmom svahu rokliny v temnom tieni ležal obrovský vlk. Bol to Vlkolak.
Sotva si Ivan Vjazovoj vybral v kabíne vhodné miesto, vlk vyskočil z tieňa a veľkými skokmi zo strany na stranu sa rozbehol pozdĺž rokliny.
Prvýkrát lovec netrafil. Kým pilot obracal stroj, vlk sa rýchlym behom dostal na koniec rokliny a skryl sa v lese. Pomalé Po-2 ho sotva stačilo dobehnúť. Vjazovoj znovu zamieril a znovu chybil. Stalo sa to prvýkrát za dlhé roky praxe tohto vynikajúceho lovca. Rozhodli sa, že sa vrátia, tento deň im šťastie nepraje.

Na rozdiel od väčšiny zvierat nemá vlk svoje obľúbené miesta. Je to predsa zlodej — stále je v pohybe; nie nadarmo staré príslovie hovorí, že „vlka živia nohy”. Na druhý deň ráno vystopovali Jur-kin a lovec Vjazovoj Vlkolaka už na celkom inom mieste, na zamrznutej riečke, asi dva kilometre za dedinou, odkiaľ práve odvliekol barana. Raňajkoval v spoločnosti vlčice a vfčaťa a zúrivo trhal zaškrtené zviera na kusy.
Keď sa po zamrznutej riečke skízol tieň lietadla, vlčica s víčaťom odbehli na okraj lesa. Sám sivý lupič len na okamih zdvihol hlavu a hneď (to je Jurkin ochotný odprisahať) poznal lietadlo s neúspešnými lovcami a odvrátil sa.
Letec viedol stroj’tak nízko, že div sa nedotýkal zamrznutých hrúd zasneženého poľa.

Súboj s vlkom

Keď sa dostali na dostrel, Vja-zovoj vystrelil. Teraz ho určite nemohol minúť, lenže vlk, absolútne bez pohromy, len zdvihol nad spoly zožratým baranom hlavu a pozrel sa lovcovi do očí.
— Čo je, do čerta, naozaj začarovaný?! — zvolal lovec zúfalo a udieral päsťou do pažby svojej dvojhlavňovky. — Obráť sa, ideme naňho znovu!
Pri druhom nálete sa prihodilo niečo už celkom nepochopiteľné. Vlk sa na okamih prikrčil a potom sa ako stlačené pero vymrštil hore proti lietadlu. Zaútočil! Keby Jurkin nestrhol páku, mohutná živá strela by zasiahla vrtuľu, z ktorej by zostali len triesky.
Kým sa pilot spamätúval a pomaly obracal stroj, Vlkolak sa celkom pokojne uberal k lesu, kde predtým odbehla vlčica s víčaťom. Akoby hovoril, že zo zrážky vyšiel víťazne on, a človek má teda odísť z bojového poľa.
Tu Vjazovoj, bledý od hnevu a čosi si mrmiajúci poď nos, nakoniec predsa len dokázal zasiahnuť cieľ podľa všetkých loveckých pravidiel: jednou guľkou do zadnej nohy a druhou do šije, za mohutný huňatý zátylok. Vlk padol.
Letúň Po-2 sa skízol po zvetranom snehu a zastavil sa sedemdesiat metrov od zasiahnutej šelmy. Ležala bez pohnútia na boku. Obrovský jazyk visel vlkovi z papule.
Bo! to poriadny kus, mal dobre vyše metra, takže dvaja silní, trénovaní muži sa museli zastavovať a odpočívať, ked ho ťahali smerom k lietadlu. Jurkin vliekol Vlkolaka za zadné nohy a všimol si jeho jazyk: zlahka sa zachvieval ako ortuť. Svoj postreh však lovcovi neoznámil, lebo si myslel, že sa mu to iba zdalo.
Dofajčili a znovu uchopili vlčie laby.

Pritom zvieraťom trochu zatriasli, aby sa im lepšie nieslo. Vtom Vlkolak zrazu ožil, vytrhol sa Jurkinovi z rúk, zrazil lovca hrudou, celou svojou ťarchou ho pritlačil k zemi a začal ho zúrivo trhať. Ivan si inštinktívne prikrýval rukami tvár, ale dočiahnuť nôž za pásom sa mu už nepodarilo.
Ohromený pilot nebol na okamih schopný pohybu, akoby bol primrazený. Potom chytil za hlaveň pušku a pažbou ako obuškom začal biť vlka po hlave. Po druhom údere sa pažba roztrieštila, ale vlk sa ani neobrátil, ani nezahnal, len ďalej trhal lovcovi ruky aj odev.
Tu si Jurkin uvedomil, že puška, ktorá mu zostala v rukách, je nabitá. A zadná časť hlavne bola celá. Klesol na kolená, priložil hlavne k vlčej hlave a naraz stlačil oba kohútiky. Pravú ruku mu silne, trhlo a opálilo. Hlavne, ktoré sa mu pre-kĺzli pod pazuchou, sa zaryli do snehu päť metrov od miesta boja.
Pilot lovca opatrne potriasol. Bol živý, ale vyzeral strašne. Jurkin ho ťahal k lietadlu. Lapal dych a stále opakoval:
— Ešte chvíľočku, kamarát!

Dovliekol ho do lietadla a usiloval sa podľa možnosti čo najlepšie ho uložiť v nákladnom priestore. Potom klesol do kresla a zvýšil otáčky motora, ktorý na mraze prezieravo nevypol.
V Tambove čakali lietadlo s korisťou a veľmi sa zadivili, keď pilot, sotva stroj zastal, sa vrhol s výkrikom — Rýchlo sanitku! — k otvoru nákladného priestoru. Neležal tam zabitý vlk, ale polomŕtvy lovec Vjazovoj.
Ciel sa však predsa len dosiahol
— Vlkolak bol zlikvidovaný. Jeho obrovskú zdochlinu objavili chlapci zo susednej dediny a najskôr nemohli pochopiť, čo sa tam stalo: okolo zabitého nepriateľa rozrytý, udupaný sneh, sfarbený krvou. Ležala tam načisto rozbitá pažba. Ale človek, ktorý Vlkolaka zabil, kamsi bez stopy zmizol a ani si neodniesol bohatú korisť.

Bolo to nepochopiteľné, až z toho prechádzal strach.
Ivan Vjazovoj, v obväzoch od hlavy k pätám, podobný múmii, zatiaľ ležal v oblastnej nemocnici. Z obväzov hľadelo jedno oko — zelenkasté a prenikavé.
— Sáša, — povedal namáhavo pilotovi Jurkinovi, — zaleť tam ešte raz, prosím ťa. Pohľadaj tam v snehu hlavne. Ja si tú puštičku urobím, možno sa mi ešte zíde…