Zimným dňom sa rozoznie výstrel. Jeho ozvena sa odrazí od Výrej hory a vracia sa k mohutnému úbočiu Čierneho chrbta. Dospievajúci syn Andersa Lenaba stojí so svojím psom pod jedným smrekom a obaja s očakávaním pozerajú hore medzi konáre. Kúsok od smreka kráča Anders s dymiacou puškou.
— Netrafil si? — spytuje sa chlapec.
— Nie, do čerta. Ale bola hore v rázsoche. Zabúchaj sekerou!
Kôra odletuje, na kmeni vznikajú biele jazvy.
Sneh sa sype na zem, jemný a hustý ako stena.
Chlapec odskočí.
— Zabúchaj väčšmi!
Chlapec búcha. Zo stromu spadne skoro všetok sneh. Ale nič to nepomáha. Veverička je stále tam — dobre sa schovala.
— Zotni smrek!
Chlapec váha. Udivene pozrie na otca. A zamyslene povie:
— Keď to však uvidí horár…
— Do paroma s nim. Tu sa ešte veľa rokov nebude ťažiť. Zotni ten smrek!
Chlapec sa pusti do práce. Celý je biely od padajúceho snehu. Vniká mu za golier, topí sa, chladí ho, zachytáva sa a ľadové studení na holých zápästiach. Ale smrek je už podťatý a s hlbokým povzdychom klesá do snehu.

Smrť Orla Kráľovského

Nie, stratila sa bez stopy. Anders sa škriabe vo vlasoch. Že by ju predsa len netrafil? A nevidel, ako preskočila na smrek dozadu?— Mali sme sa vrátiť, keď sme stretli tie zlovestné sojky.

Naničhod-nice, prinášajú len nešťastie.Pes odbehne. Čoskoro počuť jeho pokojné a pravidelné poštekávanie, ktoré je vzdialené niekoľko desiatok metrov.
Otec a syn sa ponáhľajú za štekotom. V polovici cesty však zrazu psa stretnú. Beží dlhými rýchlymi skokmi ako splašený, chvost stiahnutý medzi nohami. A nad sebou má veľkého hnedo krôpkovaného vtáka — s natiahnutými nohami a roztiahnutými pazúrmi, sklonenou hlavou a mohutnými, mávajúcimi krídlami. Kým An-ders stačí zdvihnúť pušku, má psa pri nohách. A vták je tesne nad jeho hlavou.
Keď vták brzdí a mení smer, krídlom mu strhne koženú čiapku. Anders sa škriabe vo vlasoch. Že by ju predsa len netrafil? A nevidel, ako preskočila na smrek dozadu?— Mali sme sa vrátiť, keď sme stretli tie zlovestné sojky. Naničhod-nice, prinášajú len nešťastie.Pes odbehne. Čoskoro počuť jeho pokojné a pravidelné poštekávanie, ktoré je vzdialené niekoľko desiatok metrov.
Otec a syn sa ponáhľajú za štekotom.

V polovici cesty však zrazu psa stretnú. Beží dlhými rýchlymi skokmi ako splašený, chvost stiahnutý medzi nohami. A nad sebou má veľkého hnedo krôpkovaného vtáka — s natiahnutými nohami a roztiahnutými pazúrmi, sklonenou hlavou a mohutnými, mávajúcimi krídlami. Kým An-ders stačí zdvihnúť pušku, má psa pri nohách. A vták je tesne nad jeho hlavou. Vystrelí z obyčajného strachu. Nemá si čas oprieť pušku o plece, nemá čas zamieriť.

Zdvihne len hlaveň hore a stlačí spúšť.
Vták sa zakolíše. Vznesie sa a rýchlymi pohybmi krídel odlieta. Keď je už vo výške vrcholcov stromov, zaznie druhý výstrel. Zasiahne cieľ. Vták sa zakolíše, zmení smer letu, stratí niekoľko pier. A s roztiahnutými krídlami sa kíže nabok.
Anders znovu nabije. Zdvihne čiapku a opráši ju od snehu. Potom si vezme novú dávku šňupavého tabaku. Odpľuje si, odkašle a začne sa okúňať.
— Prekliaty jastrab! — vydá zo seba. — Prekliaty jastrab! A aký veľký!
— Nebol to orol? — spýta sa chlapec.
— Orol! Kdeže. Nakoniec, to je jedno. Orol či jastrab, všetky treba pozabíjať.
Anders si odpľuje a znovu zakašle. Prezrie psovi chrbát. Spočíta si náboje — zostávajú iba dva.
Potom namrzene povie:
— Ideme domov. To je trest, keď sme v takýto deň v lese.
Vracajú sa späť po vlastných stopách tesne za sebou. Pes ide v strede, bojí sa, uši mu ovísajú. Nikto nič nehovorí.
Na konári smreka sedí zlovestná sojka. Díva sa za nimi, pohadzuje hlavou a naivne mrká.
Ale o niekoľko sto metrov ďalej v lese s roztiahnutými krídlami klesá na zem orol kráľovský, ktorého zasiahli pomaly usmrcujúce broky určené pre veveričku…