Na prelome šesťdesiatych rokov zaplavila stránky tlače vlna senzačných článkov o stretnutiach so „snežným mužom” a o overených nálezoch jeho stôp.

Tieto články naznačovali, že antropológovia ho budú „brániť” a že sa konečne nájde chýbajúci článok vývoja človeka. Antropológovia záujem nestratili a ich štúdie sa stali fundovanejšie.

Objavili sa nové správy o stretnutí s prežívajúcim hominidom. Jeho stopy sa našli aj na tých miestach, kde ich nik neočakával. Z toho vyplynulo, že pásmo, ktoré tieto tvory obývali, je oveľa rozsiahlejšie, než sa predpokladalo, alebo že sa presunulo do nových oblastí. Napriek skepse, s ktorou pristupovali k tejto otázke napríklad francúzski vedci Boeuftôt a Tasso, si treba všimnúť niektoré zaujímavé správy z posledného obdobia.

Nové svedectvo geológa

V auguste 1975 som bol v západnej Sibíri pri dolných prítokoch Obu. V jednej dedine som sa stretol s bývalým lovcom Lukom Tyzjanom. Rozprával mi, že niekedy roku 1960 alebo 1961 putoval s dvoma psami po brehu horného Obu z Jarskogortu do Vasjakova. Zrazu sa psy zježili, rozštekali a vrhli sa dopredu.

O chvíľu sa k nemu vrátili, ale znovu sa rozbehli dopredu. Nakoniec opäť pribehli k lovcovi, už nestekali, len sa mu obtierali o nohy. Vtom sa z lesa vynorili dve obludy. Jedna bola vysoká vyše dva metre, druhá o niečo nižšia. — Zľakol som sa, — rozprával lovec, — lebo ich oči žiarili ako tmavočervené svetielka.

Opäť snežný Muž

Približovali sa ku mne, a keď už boli veľmi blízko, hľadeli na mňa blýskajúcimi sa očami. Neboli oblečené a ich telá boli pokryté hustou krátkou srsťou. Tvár a oči mali čierne. Mali vystúpené lícne kosti a ruky dlhšie než ľudia. Pohybovali nimi zvláštnym spôsobom. Ich chôdza sa nepodobala chôdzi človeka. Keď’ popri nás prešli, psy utiekli rovno do dediny.
— Máte predstavu, čo to bolo za obludy? – spýtal som sa Luku.

— Neviem, — pokrčil plecami, — ale videl som ich už štyrikrát. Dvakrát hneď’ po vojne a dvakrát pred pätnástimi rokmi. Na brehoch riek Synja a Vojkar na dolnom Obe sú podobné historky veľmi rozšírené, ale málokto ich rozpráva cudzincom. Miestni Chantovia sú veľmi prostí a dôverčiví ľudia, ale nemajú radi priame otázky a sú citliví na zosmiešnenie. Tým skôr je zaujímavé, že to boli práve obyčajní ľudia, rybári a chovatelia sobov, ktorí nič nevedia o „legendách dôstojného praveku”, a nie profesionálni rozprávači, ktorí hovorili o lesnom mužovi.

V Salecharde som sa zoznámil so sympatickou starenkou. Marfa Senkinová, bývalá učiteľka, venovala nemálo úsilia, aby naučila tunajšie obyvateľstvo čítať a písať. Bolo teda zaujímavé vypočuť si jej príbeh. — Pred revolúciou sme s otcom stále cestovali popri severnom Obe a po Jamalskom polostrove. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Hoci sme trvalé bývali v Sale-charde, niekedy sme zostávali u jedného starého Chan-ta neďaleko dediny Pujko. Pamätám sa, že to bolo v septembri, noci boli tmavé a psy stále štekali. Jednej noci bol ich štekot osobitne zúrivý a ani ďalšiu noc sa neutíšili. Spytovala som sa nášho hostiteľa, na koho tak štekajú. Pošepky mi odpovedal, že na „zemlemera” (zememerača). „Zememerača?” zostala som prekvapená. „Počkajte, ukážem vám ho dnes v noci, ale pozorujte ho opatrne, len cez prsty.” O polnoci sme vyšli z čumu (prístrešok zhotovený z kôry). Nad nami svietil veľký červený mesiac.

Asi hodinu sme čakali, keď psy zrazu zasa začali štekať. Niekoľko desiatok metrov pred nami som uvidela veľmi vysokého človeka. Naše čumy boli obklopené plotom z vŕb, vysokým asi dva metre. Ale aj tak hlava a plecia tej bytosti plot prevyšovali. Kráčal rýchlo, dlhými krokmi a predieral sa húštinou. Jeho oči žiarili ako lampášiky. Nikdy som nevidela takého vysokého a strašného človeka. Psy sa k nemu rozbehli a zavýjali. Jeden z nich, zrejme povzbudený našou prítomnosťou, sa rozbehol k nemu. Muž sa zohol, zdvihol ho a odhodil ďaleko nabok.

Začuli sme len zašteknutie a uvideli, ako telo psa letí vzduchom. Muž sa rýchlo vzdialil a ani sa na nás neobzrel. „Bol to lesný duch?” spýtala som sa starca. „Nevyslovujte to slovo,” vydesene povedal, „lebo ho privoláte. Volajte ho len tak – zemlemer. Prichádza sem každý rok v tomto čase,” dodal. Na druhý deň ráno jeden z našich psov chýbal. Stretla som sa s desiatkami ľudí, ktorí vraj tiež videli túto tajomnú bytosť. Vyzerá ako človek, ale žije čudným životom a pred ľuďmi sa skrýva.

V jeseni roku 1967 americký bádateľ Roger Patterson a jeho pomocník Róbert Himlin cestovali na koňoch po severnej Kalifornii okolo potoka Bluff, ktorý je obklopený lesmi. Pri potoku spozorovali skrčeného tvora, ktorý sa vzpriamil, keď’ ich uvidel, a začal utekať pozdĺž strmého svahu strže do lesa. Patterson zoskočil z koňa a bežal za ním, pričom naňho mieril svojou kamerou. Podarilo sa mu priblížiť asi na štyridsať metrov a vtejto vzdialenosti, zakrytý stromami, kameru spustil.

Natáčal, kým mal film. Americkí vedci nepodrobili tento film detailnému štúdiu a väčšina antropológov ho odmietla ako podvrh. Keď’ sa v Spojených štátoch nepodarilo vzbudiť záujem o film, Pattersonov kanadský kolega René Daphin ho roku 1971 vzal do Londýna a Moskvy a tam ho konzultoval s anglickými a sovietskymi odborníkmi. V Moskve ho dal k dispozícii členom seminára prežívajúcich hominidov v Darwinovom štátnom múzeu.

Patterson bol už v tom čase chorý a čoskoro zomrel. V Moskve sa filmom zaoberali kriminológovia, ortopédi, sochári a biomechanici.Je to prirodzené Vedúci oddelenia biomechaniky moskovského Ústredného ústavu telesnej kultúry profesor D. Don-skov o pohyboch neznámeho tvora vyhlásil: — Po niekoľkonásobnom sledovaní chôdze dvojnohého tvora a po detailnom skúmaní jedného filmového políčka po druhom máme dojem, že ide o mechanicky dokonalý systém pohybov. Všetky jednotlivé pohyby na seba veľmi dobre nadväzujú a spolu tvoria dobre koordinovaný systém. Chôdza tohto tvora je energická a výrazná.

Nohy kladie ďaleko pred seba. Podľa pohybu rúk možno usudzovať, že sú mohutné a svalnaté. Pohyby sú koordinované, pravidelne krok za krokom sa opakujú, čo možno vysvetliť iba sústavnou interakciou všetkých svalových skupín. Ako celok je však jeho chôdza celkom odlišná od ľudskej.Uskutočnia sa nové stretnutia?
Bolo to v päťdesiatych rokoch, keď’ sa objavili prvé správy o stopách snežného muža v Himalájach. Okamžite to vzbudilo pozornosť svetovej verejnosti a vyvolalo búrlivé debaty.V januári 1958 prezident Akadémie vied ZSSR vypočul správu profesora Borisa Poršneva a vytvoril osobitný výbor pre štúdium „snežného muža”.

Zo všetkých materiálov, ktoré boli zhromaždené, sa dospelo k záveru, že tajomný snežný muž nieje človek, ale prežívajúci hominid. Tento pojem však treba vysvetliť. Opice, ktoré pripomínajú človeka — Homo sapiens — sa nazývajú antropoidy. Ako sa však majú nazývať tvory, ktoré sa „oddelili” od antropoidov? Nemožno ich pokladať ani za opice, ani za ľudí. Sú niekde medzi. Ide vlastne o všetky primitívnejšie ľudoopice — pitekantropy, si-nantropy a konečne neandertálskeho človeka, ktoré sa vyvinuli po tejto línii ďalej. Poršnev všetkých týchto predchodcov človeka, ktorí sa pohybujú vzpriamene, nazýva prežívajúcimi hominidmi. Medzi ne zahrnuje aj snežného muža.

Ale názory vedcov na túto vec sa nikdy nezjednotili. Mnohí tohto primitívneho predchodcu človeka pokladajú za bližšieho australopiteko-vi, najstaršiemu hominidovi, iní zasa tvrdia, že má bližšie k človeku neandertálskemu a že iba stratil niektoré jeho črty a návyky.
V posledných dvadsiatich rokoch sa objavili nové údaje. V Európe, Ázii, Severnej Amerike a Austrálii sa uskutočnili nové pozorovania. Oblasť prežívajúcich ho-minidov sa značne rozšírila. Dvakrát ich nafilmovali v Severnej Amerike, nové objavy pochádzajú aj z Himalájí. Antropológovia tam našli a zaznamenali nové odtlačky jeho chodidiel.

Prečo je dôkladný výskum taký naliehavý? Preto, lebo počet prežívajúcich hominidov a oblastí, v ktorých sa vyskytujú, každý rok klesá. Raz by sme mohli ľutovať, že sa tomuto významnému vedeckému problému nevenovalo dosť pozornosti. Ale aj ináč má tento výskum význam. Keby sa predsa len zistilo, že prežívajúce hominidy neexistujú, nebude to vedecký neúspech, ale víťazstvo. Jedna z ďalších sporných otázok by tak bola konečne vyriešená.